ZHRNUTIE: Načrtnutý globálny systém univerzálneho osobného emisného prídelu predstavuje jednoduchý a priamy spôsob na dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050. Od uhlíkovej neutrality sa predpokladá zastavenie globálneho otepľovania, s ktorým sa spája veľa negatívnych javov.
Súčasné antiemisné politiky narábajú so súborom rôznorodých nástrojov, ktoré majú limitovaný efekt a regionálnu rozdrobenosť čo do záväzkov, pričom vo výsledku zďaleka nedosahujú potrebné poklesy produkcie emisií.
V načrtnutom texte predkladáme paradigmaticky výrazne odlišný prístup.
Spočíva v tom, že v prvom rade ľudia na celej planéte sa svojou produkciou emisií musia vtesnať do klimatológmi definovaných limitov s cieľom predísť neželanému otepleniu.
Ročná globálna kvóta emisií by bola rozdelená rovným dielom medzi všetkých dospelých obyvateľov planéty. Týmito pridelenými emisiami by ľudia platili za tovary a služby popri peniazoch. Čo najväčšie množstvo tovarov a služieb by malo vyčíslené svoje emisné zaťaženie. To by aj pomáhalo spotrebiteľom optimalizovať svoju uhlíkovú stopu.
Ľudia, ktorí by k svojmu životnému štýlu vyžadovali viac emisií, by si ich mohli kupovať na globálnej emisnej burze od tých, ktorí ich, naopak, toľko nepotrebujú.
Vyšiel nám hrubý odhad, že na začiatok by na jedného dospelého obyvateľa planéty vychádzalo na rok cca 8 ton emisií ekvivalentu CO2. V priebehu ďalších 20 rokov by to plynule klesalo k cca 4 tonám. Počas toho by sa svet transformoval k emisne optimálnejším riešeniam bez toho, že by sa priamo obmedzovalo, čo vyrábať a v akom množstve to spotrebovávať.
Takýto globálny systém by za predpokladu rozumného nastavenia navyše okrem dosiahnutia uhlíkovej neutrality:
- mohol vyriešiť extrémnu chudobu a hladomor,
- výrazne by znížil vo svete lokálnu relatívnu chudobu,
- zmiernil by znečistenie planéty,
- predišiel problému s ufinancovateľnosťou starobných dôchodkov v starnúcich populáciách,
- mohol by zmierniť ekonomickú a predpokladanú budúcu environmentálnu masovú migráciu,
- zastavil by globálne odlesňovanie a naštartoval globálne zalesňovanie,
- mohol by spomaliť populačný rast,
- znížil by daňové úniky, čierny obchod či korupciu,
- pre veľkomestá by zabezpečil čistejší vzduch.
V predkladanom koncepte sa tiež zaoberáme systémom poistiek s cieľom, aby nedošlo k zhoršeniu niektorých ľudských práv, ako napr. práva na súkromie. Načrtnutá koncepcia ráta tiež s možnosťou, že súčasný vedecký konsenzus ohľadne príčin zmien klímy a jej budúceho vývoja by bol, jednoducho, omyl.
Obsah
- Úvod
- Podstata problému globálneho otepľovania
- Nedostatky Parížskej dohody a súčasných antiemisných politík
- Základné východiská pri hľadaní riešenia
- Podstata fungovania univerzálneho osobného emisného prídelu
- Čo najviac emisne vyčíslených vecí
- Paralelný svet peňazí
- Celosvetová burza s pridelenými emisiami
- Nový globálny systém
- Zapojenie sa zo strany štátov: otázky motivácie a donucovania
- Náčrt korekcií východiskového a reálneho UOEP
- Ako by vyzeral svet po zavedení systému univerzálneho osobného emisného prídelu
- Systém poistiek a ochrana pred zneužitím
- Záverečná polemika
Úvod (akt. 4. 12. 2023)
V roku 2019 Greta Thunbergová vzbudila vášne svojím kontroverzným prejavom, v ktorom opakovaným výkrikom „how dare you“ („ako sa opovažujete?“) vytýkala svetovým elitám, že ich nezaujíma ekológia, ale len ekonomický rast. Reagoval som na to úvahou, z ktorej vyplynulo, že nie je až takým problémom skrotiť ekonomický rast, ale zhoršilo by to plošne životnú úroveň, pričom chudobné časti sveta by to uvrhlo do existenčnej chudoby.
Inými slovami: dostať emisie na klimatológmi požadovanú úroveň je v rámci reálnej politiky nereálne.
Do pár dní od publikovania danej úvahy mi však v hlave napadol jednoduchý mechanizmus, ktorým by sa dala dosiahnuť uhlíková neutralita bez toho, aby sa v chudobných častiach sveta rozšíril hladomor – naopak, chudobné časti sveta by si finančne skokovito polepšili.
Pozvoľna som si začal robiť poznámky k tomuto konceptu a nedávno som zachytil, že nemecký klimatologický aktivista formuloval podstatu tejto myšlienky. Hans-Joachim Schellnhuber z Postupimského inštitútu pre výskum dopadu klímy navrhol, aby každej osobe bola pridelená obmedzená spotreba CO2 na rok (3 tony emisií) s tým, že kto by potreboval viac, by si ich dokúpil od tých, ktorí toľko nespotrebujú.
Bližšie detaily, ktoré ja som mal rozpísané a nosil som v hlave, však neuviedol. Mňa to však primälo dokončiť článok, v ktorom by som túto koncepciu bližšie predstavil.
Po publikovaní článku som zistil, že jadro tejto myšlienky je staršie vyše 15 rokov. Spadá pod koncepty nesúce súhrnné označenie personal carbon trading, pričom britská vláda už minimálne v roku 2005 uvažovala o zavedení takejto koncepcie na vybrané produkty. Tento text však ponúka originálne spracovanie, ktoré v porovnaní s existujúcimi koncepciami (napr. tu či tu) ide výrazne viac do šírky aj hĺbky.
Výsledkom je náčrt globálneho systému, v ktorom najviac zarábajúci ľudia sveta s cieľom výrazne neokresať svoje emisne náročné správanie „dobrovoľne“ dajú časť svojho príjmu oveľa väčšej skupine najchudobnejších ľudí sveta, ktorým tak ich príjem môže vzrásť aj na viacnásobok, čím finančné zabezpečenie prestane byť príčinou ich chudoby. A popri tom všetkom ľudstvo vyprodukuje iba toľko emisií, ktoré podľa klimatológov výrazne neprispeje ku globálnemu otepleniu.
Išlo by zároveň o životaschopnejšiu a zmysluplnejšiu alternatívu ku koncepcii bezpodmienečného základného príjmu.
Podstata problému globálneho otepľovania
Komu zatiaľ nebol princíp globálneho otepľovania vysvetlený, zjednodušene ide o to, že Zem pohlcuje slnečné žiarenie. Vo forme tepelného žiarenia sa však časť z neho vzápätí vracia späť do ovzdušia.
Tieto lúče sú ale pri prechode atmosférou pohlcované niektorými plynmi, napr. vodnou parou, oxidom uhličitým (CO2), metánom, ozónom, oxidom dusíka, freónmi atď. V princípe ide o pozitívny jav, lebo ak by k tomu nedochádzalo, na Zemi by bola priemerná teplota okolo -20 °C namiesto súčasných cca 14 °C.
Ak však narastá podiel týchto plynov v atmosfére nad istú mieru, narastá miera pohlcovania tepelného žiarenia a planéta sa otepľuje na neželanú úroveň. Preto podľa klimatológov je nárast týchto plynov v atmosfére, ku ktorému za posledné storočie dochádza, problém.
Najznámejším skleníkovým plynom je oxid uhličitý (CO2). Problémová je však aj produkcia ďalších škodlivých plynov ako oxid dusný (N2O), metán (CH4) a fluórované plyny (HFC), perfluórované uhľovodíky (PFC), fluorid sírový (SF6) a fluorid sodný (NF3).
Klimatologické autority tvrdia, že aby sme sa vyhli otepleniu planéty o viac ako 1,5 °Celzia oproti predindustriálnej dobe, musíme v nasledujúcich desaťročiach znížiť emisie skleníkových plynov takmer o polovicu. Podľa niektorých modelov oteplenie o viac ako 1,5 °C by malo ďalekosiahle negatívne následky.
Očakávať môžeme podľa nich zvyšovanie morskej hladiny a s tým súvisiace zaplavenie časti pevniny, viac povodní, tornád a celkovo extrémnych výkyvov počasia, vyhynutie mnohých zvieracích druhov, na mnohých miestach častejšiu neúrodu ap. Predpokladá sa, že tieto javy budú predstavovať aj výzvu pre národnú bezpečnosť či verejný poriadok.
Niektorí dokonca hovoria o extrémnom zhoršení obývateľnosti planéty a vyhynutí ľudstva.
Nedostatky Parížskej dohody a súčasných antiemisných politík
Cieľom Parížskej dohody z roku 2015 je do roku 2050 dosiahnuť svet bez nadprodukcie emisií. Čiže stav, pri ktorom produkcia skleníkových plynov neprekročí rozsah, ktorý dokáže príroda, napr. vďaka lesom a oceánom, pohltiť – tzv. stav uhlíkovej neutrality.
Do roku 2050 počas transformačného obdobia môže ľudstvo s nadprodukciou emisií využiť tzv. vankúš v rámci uhlíkového rozpočtu (carbon budget – simulácia nižšie, zdroj). Ak sa tento uhlíkový rozpočet prekročí, podľa klimatológov sa oteplí o viac ako 1,5 °C.
Problém s globálnou nerovnosťou chce Parížska dohoda, resp. konkrétne Európska únia, riešiť napr. poskytovaním 100 miliárd dolárov ročne na podporu opatrení na ochranu klímy v rozvojových krajinách. To je suma, ktorá mohla niektorých politikov motivovať k pristúpeniu k dohode, ale je zrejme prinízka na to, aby vyriešila problém, ktorý spočíva v tom, že miliardy ľudí s nízkou produkciou emisií chcú životný štýl blízky najväčším producentom emisií.
EÚ si Európskou zelenou dohodou (green deal) stanovila dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050 už ako právne záväzný cieľ.
Snaha o približovanie sa k uhlíkovej neutralite spočíva často v politikách okliešťujúcich slobodu ľudí, napr. zakázanie registrácie automobilov na fosílne palivá od roku 2035 zo strany EÚ, ale hlavne nesmeruje efektívne k jadru problému.
Tiež sa využívajú nástroje ako emisné povolenky pre fabriky, zavádzanie hmyzu ako prísady do potravín, apel na zníženie konzumu hovädzieho, prísne normy ako napr. euro 7 atď.
Takéto typy antiemisných politík zákonite vyvolávajú mnoho nežiaducich substitučných efektov. Nemožno sa teda čudovať, že napr. emisie z dovozu do EÚ sa zvýšili. Voči tomu chce EÚ bojovať dovozným clom na uhlík.
Nárast globálneho tranzitu tak ide proti cieľu znižovania emisií. Ale čo neznie veľmi fér, je, že by to mohlo brániť menej rozvinutým krajinám sa životnou úrovňou približovať k Západu.
Jedným z nástrojov, ktorý môže pomáhať napĺňať ciele Parížskej dohody, je uhlíková daň (carbon tax). Ide o koncept dane, ktorý by bol uvalený na emisie potrebné pri produkovaní tovarov a služieb.
To by malo dotlačiť ľudí k tomu, aby preferovali emisne menej náročné riešenia, čím by mala produkcia skleníkových plynov klesnúť.
Dá sa predpokladať, že uhlíková daň by vážne uškodila ľuďom v nižších príjmových kategóriách. Preto by aj mohla mať problém prejsť cez demokratické mechanizmy.
Pri Parížskej dohode nie je momentálne žiadna záruka, že štáty koalície klimatickej neutrality (net-zero coalition) svoje deklarované ciele budú s potrebnou razantnosťou napĺňať.
Vzhľadom na spomenuté nedostatky sa ani nemožno čudovať, že väčšina krajín zaostáva za stanovenými míľnikmi. Zdá sa, že politici pristupujú k tomuto problému buď s podobnou nezodpovednosťou ako k problému štátneho dlhu alebo na problém rezignovali s tým, že pre nich katastrofické predpovede klimatológov stratili dôveru.
Ak vlády nezvládajú plniť skromnejšie ciele, je o to menej pravdepodobné, že budú schopné tieto ciele dobehnúť, keď sa emisný vankúš z roka na rok dramaticky znižuje.
Snaha zabrániť výraznejšiemu otepleniu planéty sa tak ľahko môže dostať do slepej uličky. Nespočetné regulácie, ktoré môžu na Západe naraziť na neochotu ľudí meniť svoj životný štýl a tiež neochota viacpočetného zvyšku sveta pripraviť sa o nárast blahobytu sprevádzaný nárastom využívania fosílnych palív môže ľahko cieľ dosiahnutia uhlíkovej neutrality do roku 2050 pochovať. A na realizáciu funkčnejšej alternatívy už nebude čas.
Základné východiská pri hľadaní riešenia
Stále viac ľuďom je zrejmejšie, že znižovanie produkcie skleníkových plynov sa nedá dosiahnuť dostatočne rýchlo iba cez uvedomelú a dobrovoľnú zmenu správania na individuálnej úrovni, ani cez tvrdú systémovú zmenu na štátnej úrovni. Jednotlivec ani skupina štátov nevykompenzujú škodlivé správanie zvyšku sveta. V danej veci musí ľudstvo konať jednotne.
Ak prijmeme predikčné modely klimatológov, podľa ktorých bez dosiahnutia uhlíkovej neutrality hrozia ľudstvu a časti zvieracích druhov vážne problémy, potom sa dostávame k základným východiskám pri hľadaní riešenia:
- Je nevyhnutné znížiť emisie podľa predikčných modelov klimatológov bez kompromisov akéhokoľvek druhu.
- Ľudia sú si v právach a povinnostiach rovní. Z toho vyplýva, že bremená spojené so znižovaním skleníkových plynov na vhodnú úroveň by mali zaťažovať obyvateľov planéty rovnako. Ako individuality, nie ako kolektívy v podobe miest, štátov či nadnárodných regionálnych zoskupení.
- Ľudia chcú čo najviac slobody a dostatok možností pri rozhodovaní sa o voľbe produktov i správania.
- Človek oveľa ľahšie znáša, ak sa zhoršuje životná úroveň plošne, nielen u neho.
- Oveľa viac ľudí je ochotných podieľať sa na riešení problému uskromňovaním, ak si môžu byť istí, že konajú správne smerujúc k dosiahnutiu cieľa a že rovnako na tom participujú aj ostatní.
- Nie je fér, aby chudobnejšie štáty boli limitované vo zvyšovaní životnej úrovne, lebo by tým prekračovali potrebné emisné limity, ktoré produkuje prevažne vyspelejší svet.
Prvý logický krok, ktorý potrebujeme urobiť, je mať pre planétu definované množstvá prípustných emisií pre jednotlivé roky, aby sme predišli otepleniu planéty do nežiaducej výšky. To by malo byť už zvládnuté.
Druhý logický krok je priviesť ľudstvo k tomu, aby spoločne tieto prípustné emisie neprekračovalo.
Keďže celková produkcia emisií závisí od správania sa jednotlivcov, musíme vedieť, koľko emisií môže jeden človek maximálne vyprodukovať.
Tretí logický krok spočíva v potrebe mať zmapované jednotlivé aktivity a vedieť, v akom rozsahu emisie produkujú, aby si mohli ľudia produkciu emisií strážiť.
To nás posúva k riešeniu, že stá milióny ľudí by museli zmeniť svoje každodenné fungovanie veľmi drastickým spôsobom, aby sa vošli do emisného limitu. To by malo aj výrazný vplyv na ekonomické aktivity, čím by došlo celosvetovo k drastickému prepadu životnej úrovne a možno ešte viac stá miliónov ľudí by sa dostalo do existenčnej chudoby.
Takýto systém by bol mimoriadne neživotaschopný a tým aj nerealistický.
Preto si v ďalšej časti predstavíme koncept univerzálneho osobného emisného prídelu (ďalej aj UOEP), ktorý by nielenže nevyvolal drastickú zmenu životného štýlu najbohatších ľudí a zároveň by nespôsobil globálny nárast chudoby, skôr naopak – zabezpečoval by výrazný pokles existenčnej chudoby, no a popritom by dokázal naplniť klimatológmi definované ciele.
Podstata fungovania univerzálneho osobného emisného prídelu
Zjednodušene podstatu fungovania UOEP môžeme formulovať v nasledujúcich bodoch:
- Klimatológovia by mali vedieť konsenzuálne definovať čísla prípustných emisií pre celú planétu na jednotlivé roky dopredu v podobe ekvivalentu CO2 (ďalej CO2e).
- Vydelením celkovým počtom dospelých obyvateľov Zeme sa získa hodnota univerzálneho osobného emisného prídelu v podobe CO2e na dospelého obyvateľa na jeden rok. Vydelením počtov mesiacov alebo týždňov tak dosiahneme UOEP na dospelého na jeden mesiac či týždeň, ktorý by sa každému dospelému obyvateľovi planéty po odrátaní korektorov a odvodov prideľoval v podobe akejsi emisnej povolenky v hmotnostných jednotkách, vďaka ktorej sa môže svojím správaním – najmä kúpou tovarov a služieb – podieľať na produkcii stanovených emisií.
- Čo najviac tovarov a služieb by malo popri klasickej cene vyčíslené svoje čo najviac reálne emisné zaťaženie v podobe CO2e. Človek by tak okrem peňazí „platil“ aj svojimi pridelenými limitovanými emisiami.
- Ak by človeku pridelené emisie nestačili, mohol by si ich navýšiť kúpou na celosvetovej burze od ľudí, ktorí, naopak, svoj UOEP celý nevyužijú a sú silno motivovaní ho ponúkať na predaj.
- Každý podnikateľ, ktorý by chcel začať niečo produkovať spôsobom, pri ktorom vznikajú emisie, by si musel najprv potrebné emisie nakúpiť na burze od ľudí, ktorí ich nespotrebujú a predávajú. Keď výsledný produkt bude podnikateľ alebo podnik predávať, bude si účtovať aj emisie, ktoré pri tom všetkom vznikli, aby ľudia videli, ako veľmi klímu zaťažujúci produkt kupujú. Vyčíslenie emisií by zahŕňalo aj emisie potrebné na likvidáciu vyrobených tovarov.
Bohatší obyvatelia planéty, ktorých životný štýl je spravidla emisne náročnejší, by tak finančne podporovali chudobnejších obyvateľov planéty, ktorých životný štýl je väčšinou emisne skromnejší.
Vo výsledku by ľudstvo ako také dokázalo naplniť cieľ dosiahnutia uhlíkovej neutrality a životnými úrovňami by sa k sebe o niečo priblížili.
Keďže ľudia chcú čo najvyššiu životnú úroveň, akceleroval by vývoj k riešeniam, ktoré produkujú čo najmenej emisií.
Samozrejme, ľudia, kvôli ktorých spotrebnému správaniu sa vyprodukuje najviac emisií, by sa museli krotiť, ale vďaka detailným informáciám by sa im ľahšie rozhodovalo, ako svoj život prispôsobiť, aby ich životný štýl utrpel v ich vnímaní čo najmenej. A to bez toho, aby vlády zakazovali akúkoľvek neekologickú vec či správanie.
UOEP predstavuje výraznú paradigmatickú zmenu oproti súčasným antiemisným politikám v dvoch veciach:
- Nereguluje primárne priemysel, firmy či verejné inštitúcie, ale emisnou limitáciou reguluje spotrebiteľov, kvôli ktorým dané odvetvia emisie produkujú.
- Vo svojom základe predstavuje rovnaké pravidlá pre celé obyvateľstvo planéty.
V nasledujúcich častiach pojednáme ešte bližšie o niektorých detailoch. A priblížime si to aj na načrtnutých modeloch.
Čo najviac emisne vyčíslených vecí
Drvivá väčšina vecí produkujúcich skleníkové plyny prechádza rozhodnutím jednotlivcov o nákupe. Ak majú ľudia robiť rozhodnutia sledujúce určitý cieľ, potrebujú k tomu informácie.
Nestačia povrchné neraz veľmi zjednodušené informácie o tom, že elektromobil emisie pri jazde neprodukuje a staré dieselové motory ich produkujú veľa.
Treba mať podchytený celý výrobný reťazec vrátane likvidácie odpadu. Napr. nielen jednotlivých komponentov áut, ale aj pohonných hmôt či energií.
Inak môžu ľudia ľahko podliehať tzv. greenwashingu a robiť neoptimálne rozhodnutia.
Produkty, ktoré by boli predmetom kúpy, napr. v obchode, by tak obsahovali dve hodnoty: cenu, aj emisné zaťaženie v podobe CO2e.
To by prirodzene začalo zvýhodňovať emisne nenáročné produkty, ako aj emisne nenáročné výrobné procesy bez toho, že by bolo potrebné čokoľvek regulovať či zakazovať. Slobodný trh limitovaný zodpovednosťou za stav planéty by v rámci možností smeroval k optimálnej efektivite.
Tým, že by ľudia poznali k čo najviac veciam uhlíkovú stopu a toto číslo videli už v obchodoch, vedeli by sa rozhodovať viac zodpovedne a informovane.
Ľudia by si podľa svojej situácie, správania a potrieb vedeli ľahko vyrátať, či je pre nich prijateľný automobil so spaľovacím motorom alebo potrebujú napríklad elektromobil.
Môže sa zdať, že emisne vyčíslovať produkciu môže byť extrémne náročné až nemožné. No nemal by to byť až taký problém.
V konečnom dôsledku v reťazci produkcie vystupujú dominantne fosílne palivá. Napr. v EÚ je spaľovanie pohonných hmôt zodpovedných za tri štvrtiny celkových emisií.
Ak si niekto kúpi letenku, letecká spoločnosť ľahko vie, koľko litrov paliva kvôli danému pasažierovi spotrebuje a nie je problém k tomu doplniť aj prislúchajúce CO2e. Výrobca lietadla, resp. jeho dodávatelia v rámci celého výrobného reťazca by nemali mať problém určiť, ktoré stroje, s akou uhlíkovou stopou a s akou spotrebou fosílnych palív kvôli tomu boli zapojené.
Potraviny dostupné v obchode majú svoju uhlíkovú stopu najmä kvôli poľnohospodárskym strojom, potravinovým fabrikám, distribučnej sieti či skladovaniu. Za tým všetkým je momentálne najmä nafta, prípadne elektrická energia vyrobená napríklad z uhlia.
Taktiež by nemal byť problém vyčísliť napr. priemernú produkciu metánu prepočítanú na CO2e akéhokoľvek druhu dobytka, priemerné emisné zaťaženie kúrením na kubík preschnutého palivového dreva atď.
Samozrejme, v praxi by vznikalo veľa dilem. Napr. v tom, či jednotlivé suroviny zaťažovať priemernými hodnotami alebo zohľadňovať ďalšie faktory – či napr. pri predaji benzínu/nafty rátať s priemernou hodnotou zaťaženia benzínu/naftou alebo zohľadňovať napr. mieru šetrnosti auta k životnému prostrediu – napr. jeho emisnú triedu alebo konkrétnu produkciu emisií na liter paliva.
Ale to nie sú neriešiteľné problémy.
Paralelný svet peňazí
Je zrejmé, že proces predaja a kúpy by bol o niečo komplikovanejší. Musel by totiž vzniknúť paralelný svet „peňazí“ v podobe pridelených emisií.
V digitálnom svete to však nemusí predstavovať pre bežných ľudí komplikáciu. Na jednej platobnej karte by mohli mať peniaze i emisie. A pri platbe by sa strhávalo oboje. V banke by si mohli nastaviť spôsob platby takým spôsobom, že ak sa minú emisie alebo peniaze, automaticky sa zrealizuje burzový obchod, ktorý chýbajúcu položku dokúpi za tú nechýbajúcu.
Emisie by tiež vedeli presúvať zo svojho účtu na cudzí účet, napríklad pre rodinného príslušníka.
Ak by niekde mala ostať možnosť platiť naďalej jednoducho hotovosťou, dvojité ceny by mali aj cenový ekvivalent, ktorý by si mohol predajca navýšiť o transakčný poplatok predpokladajúc, že za získanú časť hotovosti si dokúpi nezúčtované emisie.
Celosvetová burza s pridelenými emisiami
Je jasné, že pre časť ľudí by bol UOEP nedostatočný a pre inú zas nadbytočný.
Celosvetová burza emisií by bola nástrojom na to, aby si bohatší mohli kúpiť od chudobnejších viac emisií na čo najväčšie udržanie predošlého životného štýlu a zároveň by chudobní a emisne nenároční ľudia mali akúsi alternatívu ku koncepcii základného príjmu (basic income), po ktorom volajú niektorí ľavičiari, v celosvetovom meradle.
Tým, že by burza bola globálna a tým, že by sa UOEP uvoľňovali vo svete plynulejšie, nie skokovito a s mesačnou alebo týždňovou pravidelnosťou, a zároveň by transakčné poplatky odrádzali od akéhokoľvek špekulatívneho správania, cena za určité množstvo CO2e by bola veľmi stabilná a tak predvídateľná.
Každý dospelý obyvateľ by tak dostával zdarma na pravidelnej báze akúsi komoditu, ktorú vie zobchodovať a premeniť na iné úžitky, ale z ktorej časť by potreboval aj na zabezpečenie vlastnej existencie a menšej či väčšej časti svojich potrieb.
Tento systém by prekonával nedostatky koncepcie bezpodmienečného základného príjmu. Ľudia by totiž nedostávali peniaze za ničnerobenie, ktoré minú na spotrebu a s tým súvisiace znečisťovanie a produkciu emisií, ale ak by sa uskromnili, vedeli by získať dodatočný príjem z predaja pridelených emisií. Museli by sa však orientovať na emisne nenáročný životný štýl.
Transakcie by mohli sprostredkovávať banky.
Aby sa predchádzalo nákupným špekuláciám, existoval by transakčný poplatok 1 %, prípadne 2 % z každého nákupu či predaja emisií za peniaze. Naopak, emisné transfery by transakčným poplatkom zaťažené neboli.
Transakčný poplatok by motivoval firmy vykazovať poctivo emisnú časť svojho účtovníctva a svoje emisné náklady tak transparentne prenášať na predávané produkty.
Emisie by sa ani nemali stať investičnou komoditou, aby neboli ľuďmi či podnikmi držané, ale čo najplynulejšie míňané. Preto by mohli podliehať pravidelnému znehodnocovaniu. Napr. takým spôsobom, že každý štvrťrok by sa rozdiel hodnoty emisií od 3-násobku mesačného UOEP zdanil 1-percentnou sadzbou. Nebolo by tak vhodné držať na svojom účte viac ako 3-mesačnú hodnotu UOEP. Pre podniky či verejné subjekty by mohlo ísť o spätné štvrťročné zdaňovanie tej hodnoty emisií, ktoré by prekračovali štvrtinu celkových tržieb alebo štvrtinu rozpočtu za predošlý rok.
Ak by človek potreboval kúpiť emisne nákladnejšiu vec, napr. auto alebo dať si postaviť nový dom, šetril by na to peniazmi, za ktoré by si pred kúpou dokúpil aj potrebné emisie.
Zo ziskov z transakcií a zo zdanenia by sa financovalo organizačné a prevádzkové zastrešenie tohto systému. Nevyužitý rozdiel by sa vracal späť do systému.
Nový globálny systém
Na organizovanie a prevádzkovanie načrtnutej koncepcie by musel vzniknúť nový globálny systém.
Inštitucionálne by mohol vzniknúť na pôde OSN, resp. Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy (UNFCCC). A je možné, že by nastolenie takéhoto systému schválila väčšina štátov OSN nadväzujúc na Parížsku dohodu.
Krajiny (zdroj) označené odtieňmi modrej ratifikovali Parížsku dohodu, ktorej cieľom je dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050.
Agenda organizácie zastrešujúcej tento systém by bola, prirodzene, zhruba nasledovná:
- vytváranie čo najdokonalejšieho prehľadu o počte obyvateľov planéty a ich veku;
- vytváranie čo najpresnejšieho prehľadu o reálnej produkcii rozkategorizovaných skleníkových plynov za jednotlivé štáty vďaka sieti meracích staníc;
- vytváranie prehľadu o zúčtovanej produkcii CO2e za jednotlivé štáty;
- vytváranie prehľadu o stave čističov klímy (napr. objem lesov v jednotlivých štátoch),
- vyčíslovanie globálneho emisného limitu na nadchádzajúce roky;
- vyčísľovanie korigovaných UOEP pre jednotlivé štáty,
- distribúcia UOEP štátom;
- prevádzkovanie emisnej burzy;
- kontrolná činnosť;
- riešenie sporov v podobe sústavy súdov a s tým súvisiace sankcionovanie.
Ako sme už naznačili, potrebné financovanie tejto organizácie by bolo predovšetkým z burzových transakcií a čiastočne z dane z kumulovania emisií. Na naštartovanie tohto systému by prispeli zmluvné strany.
Zapojenie sa zo strany štátov: otázky motivácie a donucovania
Je zjavné, že legitimita načrtnutého systému stojí a padá na globálnej jednote. Ak by sa niektorý štát, ktorý patrí medzi významnejších producentov skleníkových plynov, odmietol do tohto systému zapojiť, svetové úsilie o dosiahnutie klimatickej neutrality by nielen mohlo vyjsť nazmar, ale bolo by aj menej férové.
Predstavený mechanizmus univerzálneho osobného emisného prídelu je jednoduchý, priamy a z povahy veci potenciálne účinný nástroj na dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050 (cieľ Parížskej dohody).
Mal by mať preto potenciál uvítania zo strany signatárov Parížskej dohody, medzi ktoré patrí väčšina štátov vrátane svetových veľmocí.
O to zvlášť, ak vezmeme do úvahy, že väčšina štátov by zo systému profitovala a zároveň daný systém zasahuje do slobody ľudí výrazne menej ako antiemisné politiky typu green deal zo strany EÚ.
Na základe údajov získavaných z veľkého množstva meracích staníc rozmiestnených po celom svete by sa vedelo, ako jednotlivé štáty prekračujú alebo neprekračujú povolené emisné limity vzhľadom na počet svojich dospelých obyvateľov.
Nezapojené štáty by sme tak mohli rozdeliť na dve skupiny: tie, ktoré s produkciou emisií nepresahujú povolené hodnoty a tie, ktoré ich prekračujú. K obom typom by bolo dôležité zaujať výrazne odlišný prístup.
Prístup k nezapojeným štátom nepresahujúce povolené hodnoty
Nie je nutné, aby štáty, ktoré neprekračujú povolené hodnoty produkovaných emisií, boli do systému zapojené, resp. úplne zapojené.
Museli by, samozrejme, strpieť prevádzkovanie meracích staníc na svojom území a tiež zdieľať register obyvateľov a ich vek. V opačnom prípade by sa k nim pristupovalo ako k nezapojeným štátom presahujúce povolené limity, čiže prešli by do stavu úplnej ekonomickej izolácie.
Tieto štáty by však boli motivované sa do systému zapojiť, aby ich občania mali prístup k predaju nespotrebovaných emisií na burze, čo by malo pre mnohých výrazný pozitívny dopad na ich životnú úroveň.
Túto motiváciu by podporovala aj skutočnosť, že všetok import zo zapojených štátov by sa pre nich predražoval o zúčtované emisie, ktoré by ale nemali kompenzované prideľovanými emisiami.
Aby sa v týchto štátoch predišlo rozvoju emisne náročného priemyslu, ktorého produkcia by potom bez emisného zúčtovania išla na export do zapojených štátov, bolo by potrebné vyžadovať, aby bol všetok export nezapojených štátov emisne podchytený a zúčtovaný. Čiže exportní producenti by museli na exportovanú časť produkcie nakupovať potrebné emisné objemy a tie s importérmi zúčtovať.
Nevyužité emisné objemy nezapojených štátov by prepadávali v prospech rýchlejšieho dosiahnutia klimatickej neutrality. Tým by boli vyspelejšie štáty motivované technologicky a organizačne pomáhať týmto štátom k zapojeniu sa, aby bolo na burze na predaj viac emisií a ich cena tak bola o niečo nižšia.
Prístup k nezapojeným štátom presahujúce povolené hodnoty
Pri štátoch, ktoré povolené hodnoty presahujú, by bolo kľúčové ich k zapojeniu dotlačiť.
Ako základný nástroj nátlaku by predstavovala úplná ekonomická izolácia (úplný zákaz importu a exportu) medzi nezapojenými a zapojenými štátmi. V prípade, že by nezapojený štát susedil iba so zapojenými štátmi, v nezapojenom štáte by nastal stav autarkie, aký v súčasnom svete momentálne neexistuje.
V zásade platí, že krajiny, ktoré produkujú viac emisií, ako by mali, to robia často kvôli rozvinutému priemyslu a na to nadväzujúcemu exportu. Zároveň vo veľa veciach závisia na importe. Takže prípadná ekonomická izolácia zo strany väčšiny vyspelého sveta by im nutne ekonomicky ublížila výrazne viac ako zavedenie UOEP.
To platí nielen pre všetky veľmoci, ale napr. aj Irán, ktorý doteraz ako jeden z mála väčších štátov a nie zanedbateľných znečisťovateľov Parížsku dohodu neratifikoval.
Náčrt korekcií východiskového a reálneho UOEP
Východiskový UOEP by podliehal rôznym korekciám v dôsledku neúmyselných výkyvov (napr. výbuchy sopiek) alebo zmien východiskových hodnôt (napr. intenzívnejšie zalesnenie).
Následne UOEP, kým by sa dostal na účty obyvateľov rôznych štátov, by bol skorigovaný o rôzne zníženia či zvýšenia. Nižšie spomenieme niektoré z nich. V praxi by išlo o zložitú problematiku a výpočty, no načrtneme aspoň základné princípy.
Tieto korigovače pre jednotlivé štáty nazveme pre účely tohto článku korektory a emisné odvody. Korektory by boli v kompetencii zastrešujúcej globálnej inštitúcie a emisné odvody v kompetencii národných vlád.
Zastrešujúca globálna inštitúcia by UOEP skorigovaný o nižšie načrtnuté korektory vynásobený počtom dospelých obyvateľov posielala štátom, ktoré by ho po zodvodnení posielali na účty svojich obyvateľov.
Všetky korektory i všetky odvody by boli transparentne a zrozumiteľne označené a tieto informácie dostupné verejnosti.
Korektor skrytých emisií
Prirodzeným problémom je, že nie všetky štáty by vedeli s účtovníckym detailizmom podchytiť emisie všetkých svojich činností a udalostí rovnako. Kľúčové pre spravodlivé fungovanie je zabezpečiť spoľahlivé údaje na báze teritoriality, čiže za konkrétne štáty.
Aby existoval objektívny pohľad na tvorbu emisií, vďaka ktorému by bolo možné strážiť, či štáty dodržujú stanovené limity, bolo by potrebné globálnou zastrešujúcou inštitúciou sledovať reálne emisie v rámci jednotlivých krajín.
Môžeme si to predstaviť ako sieť minimálne desiatok tisíc meracích staníc efektívne rozmiestnených po svete.
Napr. ak by si veľa ľudí v rámci danej krajiny zvyklo v lese nazbierať drevo a kúriť ním, vznikali by emisie, ktoré by neboli nikde zúčtovateľné. Podobne, ak by štát neeliminoval podvádzanie pri emisných kontrolách vozidiel a autá danej krajiny by produkovali výrazne viac emisií, ako by oficiálne mali. Taktiež rôzni domáci farmári a pestovatelia predávajúci svoje produkty viac alebo menej mimo zúčtovateľných transakcií by mohli tvoriť nezúčtované emisie.
Meracie stanice by teda zabezpečovali reálnu informáciu o výške emisií za jednotlivé štáty a o to, čo by štáty nevedeli podchytiť vykazovanými emisnými transakciami, by mali obyvatelia daného štátu plošne znížený UOEP.
Korektor objemu lesov a dalších čističov klímy
Lesy ako také môžu fungovať ako čistič klímy. Ich objem má vplyv na to, koľko emisií môže v priemere jednotlivec vyprodukovať. Jeden kilometer štvorcový lesa dokáže pohltiť okolo 15 ton CO2 ročne. Preto je dobré, aby celosvetový objem lesov rástol a nie ubúdal. Objem lesa je však do veľkej miery v rukách človeka – vlastníkov lesov, resp. konkrétnych národných vlád. Preto je dôležité nastaviť mechanizmy, ktoré motivujú jednotlivé štáty objemy lesov zvyšovať a nie znižovať.
Pri zavedení načrtnutého systému by sa aktuálny stav zobral ako východiskový a zníženie stavu lesov by sa proporčne trestalo znižovaním UOEP pre obyvateľstvo danej krajiny. Nebolo by výhodné napr. za časovú jednotku, napr. jedného roka, vyrúbať viac lesa, ako sa stíha obnoviť.
Ak by príčinou poklesu objemu lesa v konkrétnej krajine bola zmena klímy, malo by to ísť na vrub všetkých obyvateľov planéty tým, že globálny rozdeľovaný emisný koláč bude proporčne menší. Ak by príčinou poklesu objemu lesa bol napr. ekonomicky motivovaný výrub, malo by to ísť na vrub obyvateľov daného štátu, aby boli vlády motivované takým udalostiam predchádzať.
Keďže krajiny sa výrazne líšia v podmienkach pre rozvoj lesného porastu, z vytváraného nárastu objemu lesa by nemal profitovať konkrétny štát, ale celé ľudstvo. Vďaka tomu by mohli bohatšie ekonomiky participovať na rozvoji lesného porastu aj v chudobnejších krajinách.
Z nárastu čističov klímy by však nepriamo profitovali aj obyvatelia konkrétneho štátu. Mal by totiž namerané nižšie skryté emisie.
Budúcnosť možno prinesie aj rentabilné riešenia v podobe umelých čističov klímy, pri ktorých by mali platiť rovnaké zásady.
Výbuchy sopiek a lesné požiare
V niektorých krajinách vybuchujú občas sopky či vznikajú rozsiahle lesné požiare. Oba tieto prírodné procesy sú emisne dosť zaťažujúce. A keďže do veľkej miery za ne nemôžu konkrétne vlády, resp. ľudia ako takí, ich záťaž by išla na vrub všetkých obyvateľov planéty.
V prípade lesov iba za predpokladu, ak by bol daný les čo najskôr obnovený a daná pôda nezačala slúžiť inému účelu – v takom prípade by to išlo na vrub konkrétneho štátu v podobe korektora skrytých emisií.
Korektor vojen
Vojna ako taká dokáže byť tiež emisne náročná. Tanky či stíhačky sú emisne dosť zaťažujúce. Na druhej strane civilná mobilita vo vojne zasiahnutej oblasti zvykne poklesnúť do takej miery, že tieto zvýšené emisie môže vykompenzovať.
Okrem toho ale vo vojne často v dôsledku zásahu rakiet vznikajú horiace budovy, rôzne vojenské objekty ap. Najmä zasiahnuté sklady paliva sú akoby malými sopkami – vyvolanými však priamou a cieľavedomou ľudskou činnosťou.
Problémom ale je, že vojny vytvárajú veľmi ťažko čitateľnú situáciu, napr. by bolo prakticky nemožné určiť, ktorá z bojujúcich strán zavinila ktoré emisie a oddeliť ich od bežného civilného života.
Elementárna spravodlivosť nám hovorí, že emisné navýšenia spôsobené vojnou by mal znášať agresorský štát.
Vo vojne je však niekedy ťažké určiť, ktorá z bojujúcich strán má na vzniku vojny väčší podiel viny, keďže vojny sú spravidla výsledkom eskalovania dlhodobejšej vzájomnej interakcie.
V prípade, že by platilo pravidlo, že emisné náklady vojny znáša agresor, ten by bol o to viac motivovaný zinscenovať útok pod falošnou zástavou, aby zo seba urobil brániaceho sa.
Preto emisné navýšenia jednotlivých štátov, ktoré by sa dali iba hrubo odhadovať, a spôsobovali by mierny pokles UOEP, by mali ísť na vrub celému obyvateľstvu planéty.
Korektor spriemerovania sezónnych výkyvov
Na mnohých miestach dochádza k tomu, že produkcia CO2e kolíše v závislosti od ročného obdobia, počasia ap. Napr. v krajinách, v ktorých sa v zime často kúri tuhým palivom, môže byť výraznejšie zvýšená produkcia CO2e v zimných mesiacoch. Modely výpočtov UOEP by s tým mali rátať a definovaný UOEP pre konkrétne štáty priemerovať, aby ich výška nebola ovplyvňovaná ročným obdobím, ale bola čo najstabilnejšia.
Emisný odvod na chod verejných služieb a inštitúcií
V rámci jednotlivých krajín existujú rôzne aktivity, ktoré sa dajú podchytiť emisnými transakciami, ale presahujú individuálny charakter, a teda sa ťažko zosobňujú alebo sú poskytované na báze solidarity tým, ktorí si ich financovanie vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav či ekonomickú neaktivitu nemôžu dovoliť.
Ide o veci ako napr. budovanie ciest, poskytovanie bezodkladnej zdravotnej starostlivosti núdznym, prevádzka verejného osvetlenia, sociálne služby, chod verejných inštitúcií ako napr. súdy, úrady, školy, polícia, armáda atď.
Jednotlivé štáty majú tieto segmenty rôzne rozvinuté a rôzne nákladné a líšia sa aj v tom, čo považujú za verejnú službu a čo nechávajú pre súkromný sektor.
Všetky verejné služby či inštitúcie produkujúce emisie, ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu a teda neprispieva na ne definovateľná skupina obyvateľov, môže štát zaťažiť plošným odvodom.
Ako by vyzeral svet po zavedení systému univerzálneho osobného emisného prídelu?
Údaje, ktoré sa nám podarilo dohľadať za celý svet, hovoria napríklad o odhade, že za rok 2022 vzniklo 58 mld ton skleníkových plynov. Potom tu máme údaj 41,06 mld ton CO2 vyprodukovaných za rok 2021 z používania fosílnych palív a využívania pôdy.
Žiaľ, nepodarilo sa nám nájsť celosvetovú hodnotu CO2e, s ktorou by sa pri takomto modeli najlepšie pracovalo. Preto budeme pre účely ďalších výpočtov pracovať s odhadom 65 mld ton.
Pre ukážku jednoduchého modelu vychádzajme z predpokladu, že by sme chceli celkové množstvo produkovaného CO2e na najbližší rok znížiť o pomerne drastických 30 %, čiže znížiť CO2e na 45,5 mld ton.
Na svete žije okolo 8 mld. ľudí. Z toho približne 25 % sú deti do 14 rokov. Nenašli sme počet dospelých ľudí (18 a viac rokov), ale predpokladajme že ich je okolo 70 % svetovej populácie. Čiže spolu 5,6 mld., ktorým potrebujeme rozdeliť „koláč“ 45,5 mld. ton CO2e.
Na jedného dospelého by tak pripadalo zhruba 8,13 ton CO2e ročne.
Klimatológovia tvrdia, že emisie musíme postupne znižovať, aby sme sa do roku 2050 dostali k uhlíkovej neutralite. Nevieme, aký veľký vankúš v podobe CO2e v súčasnosti je. Ale pre náčrt modelu vychádzajme z predpokladu, že stav uhlíkovej neutrality by bol, keby na jedného obyvateľa planéty pripadala ročná produkcia CO2e okolo 3 ton.
Predpokladajme tiež, že vďaka UOEP by sa rodilo o niečo menej detí a že populácia v roku 2050 by bola rovnako veľká ako dnes, akurát by klesla jej detská zložka (ľudia do 18 rokov veku, ktorí by UOEP nedostávali) na 20 %. Takže uhlíkovo neutrálna ročná výška UOEP by bola 3,75 ton CO2e.
Predpokladajme ale tiež, že výkonnosť čističov klímy (prírodných i syntetických) by sa do roku 2050 o niečo zvýšila, takže uhlíkovo neutrálna ročná výška UOEP by bola 4,5 ton CO2e, ale zároveň by sme chceli vykompenzovať veľké presahy, ktoré budú vznikať najbližšie roky, tak si dáme za cieľ dosiahnuť UOEP vo výške 4,25 ton CO2e ročne.
Ak by tento systém začal reálne fungovať od roku 2030, do roku 2050 by ostávalo 20 rokov, aby sme sa k tomu priblížili. Aby sme z 8,13 ton klesli na 4,25 ton.
Za 20 rokov, resp. 240 mesiacov by sme sa potrebovali dostať s výškou UOEP o 3,88 ton nižšie. To znamená, že výška UOEP by musela z mesiaca na mesiac plynulo klesať o zhruba 0,199 % z východiskovej hodnoty 8,13. Po desiatich rokoch by teda UOEP nebol 8,13, ale iba 6,19 ton a o 20 rokov 4,25 ton.
Skladba emisného zaťaženia CO2e v závislosti od životného štýlu jednotlivca a 4-člennej rodiny
Podľa kalkulačky uhlíkovej stopy Inštitútu environmentálnej politiky k 11. 4. 2023 podľa zverejnenej metodiky vyzerá ročná produkcia CO2e rôznych položiek pri rôznych typoch bývania v rôznych lokalitách približne nasledovne:
| Model jednotlivca | Model 4-člennej rodiny | Model seniora | ||
|---|---|---|---|---|
| Položka a jej parametre | kg CO2e ročne na jednotlivca | kg CO2e ročne | kg CO2e ročne | kg CO2e ročne |
| Centrálne vykurovanie (3035 KWh) 35 m2 bytu plne zatepleného domu (jednotlivec) v BA | 769 | 769 | ||
| Centrálne vykurovanie (3035 KWh) 35 m2 bytu plne zatepleného domu (jednotlivec) v BB | 292 | 292 | ||
| Centrálne vykurovanie (3035 KWh) 35 m2 bytu plne zatepleného domu (jednotlivec) v KE | 1317 | |||
| Centrálne vykurovanie (6244 kWh) 72 m2 bytu plne zatepleného domu (4-členná rodina) v BA | 1584 | 1584 | ||
| Centrálne vykurovanie (6244 kWh) 72 m2 bytu plne zatepleného domu (4-členná rodina) v BB | 150 | |||
| Centrálne vykurovanie (6244 kWh) 72 m2 bytu plne zatepleného domu (4-členná rodina) v KE | 677 | |||
| Vykurovanie zemným plynom (28326 KWh) 150 m2 čiastočne zatepleného domu (4-členná rodina) | 5672 | |||
| Spotreba energie 2000 kWh z neobnoviteľných zdrojov | 338 | 338 | 338 | |
| Spotreba energie 4000 kWh z neobnoviteľných zdrojov | 676 | 676 | ||
| 12 000 km najazdených autom ročne pri spotrebe 6,5 l benzínu na 100 km | 1866 | 1866 | ||
| 15 000 km najazdených autom ročne pri spotrebe 5 l nafty na 100 km | 1980 | 1980 | ||
| Cestovanie 100 km týždenne hromadnou dopravou | 156 | 624 | 156 | |
| 500 km týždenne (26 000 km ročne) elektrickým vlakom | 388 | |||
| 4000 km ročne elektrickým vlakom | 59 | 59 | ||
| 4 hodiny (cca 4 000 km) dopravy lietadlom | 552 | |||
| Konzumácia počas týždňa: raz hovädzie, niekoľkokrát za týždeň iné mäso, mliečne výrobky, syry, zeleninu; príležitostne alkohol | 1593 | 1593 | 6372 | 1593 |
| Vegán a abstinent | 1214 | |||
| Vlastnenie nového auta obmieňaného raz za 10 rokov | 776 | 776 | 776 | |
| 5 nových spotrebičov bielej techniky s 10-ročným výmenným cyklom, napr. práčka, chladnička, umývačka riadu, sporák a rúra | 163 | 163 | 163 | 163 |
| 5 nových elektrospotrebičov s 10-ročným výmenným cyklom, napr. televízor, vysávač, kuchynský robot, mikrovlnka, žehlička | 98 | 98 | 98 | 98 |
| 2 nové zariadenia osobnej elektroniky s 3-ročným výmenným cyklom, napr. notebook a smartfón | 172 | 172 | 688 | 172 |
| Nábytok jednotlivca pri 35 m2 bytu | 23 | 23 | 23 | |
| Nábytok 4 členná rodina v 72 m2 bytu | 183 | 183 | ||
| Nábytok 4 členná rodina v 150 m2 dome | 211 | |||
| Nákup nového oblečenia niekoľkokrát do roka | 108 | 108 | 432 | 108 |
| 10 nocí v 3-4* hoteli | 198 | 198 | 198 | |
| Triedenie na 75 % plastov, skla, papiera a bio-odpadu | 63 | 63 | 252 | 63 |
| Spolu | 6167 | 14026 | 3065 |
V tabuľke možno vidieť okrem iného tieto dva modely:
- Jednotlivec bývajúci v bratislavskom byte s 35 m2 plne zatepleného domu, ktorý spomedzi dopravy produkujúcej emisie využíva najčastejšie vlastný osobný automobil s nájazdom 12 000 km ročne poháňaný benzínom. Celková jeho produkcia CO2e vychádza na 6 167 kg ročne.
- Rodinu zloženú z manželov a dvoch detí bývajúcich v bratislavskom byte so 72 m2 plne zatepleného domu, využívajúcich vlastný osobný automobil s nájazdom 15 000 km ročne poháňaný naftou a tiež využívajúc mestskú hromadnú dopravu. Celková produkcia ich CO2e vychádza na 14 026 kg ročne.
Ročný UOEP by vychádzal 8,13 ton CO2e (abstrahujeme od toho, že by sa vyplácal napr. rozrátaný na mesiace a že by od prvého mesiaca začal nepatrne klesať). Ak by korektory a emisné odvody tvorili spolu 20 %, potom by jednotlivec disponoval 6,5 tonami CO2e ročne.
Ako vidieť, vznikal by mu mierny prebytok (vyše 300 kg ročne), ktorý by mohol speňažiť na burze.
Pri 4-člennej rodine by ročný UOEP pre manželov vychádzal na 16,26 ton CO2e. Za predpokladu korektorov a emisných odvodov vo výške 20 % by táto rodina mala k dispozícii 13,01 ton CO2e.
Ako vidieť, pri napočítanej produkcii 14 026 kg by vznikal drobný nedostatok, ktorý by si rodina musela buď dokúpiť na burze, alebo sa v niečom uskromniť.
Na tomto jednoduchom porovnaní zreteľne vidieť, že jednoosobové domácnosti sú emisne najnáročnejšie a s nárastom členov domácnosti dochádza výrazne k javu nazývanému šetrenie z množstva, pričom zároveň deti svojím bežným životným štýlom sú relatívne malými producentmi emisií.
Samozrejme, existujú rodiny, v ktorých sú minimálne dve autá a ročne prejazdia desiatky tisíc kilometrov. Pričom priemerná spotreba vzhľadom na vyššie kubatúry motorov môže byť výrazne vyššia. Neraz ľudia strávia ročne aj desiatky hodín v lietadle. Ľudia bývajú tiež vo veľkých domoch, ktoré nie sú dostatočne zateplené a treba ich v zime vykurovať a v lete chladiť. Prípadne majú viacero nehnuteľností. Niektorí obézni ľudia môžu mať aj dvojnásobnú spotrebu jedla oproti priemeru.
Toto presne je rozšírený životný štýl mnohých ľudí na Západe. A zvyšok sveta pomalšie alebo rýchlejšie k niečomu takému cieľavedome smeruje.
Značná časť emisií pritom ale nevzniká z rozmaru, ale napr. z dôvodu dochádzania autami za vzdialenejšou prácou bez toho, že by dotknutí ľudia disponovali príjmovým nadbytkom. Takíto ľudia by boli nútení vymeniť auto za emisne nenáročnejšie (LPG, elektro, vodík ap.) alebo viac využívať zdieľané jazdenie, pripadne využívať hromadnú dopravu. Zároveň by mohlo ísť o jazýček na váhach, kvôli ktorému by si našli prácu bližšie bydliska alebo by sa presťahovali bližšie k práci.
Ako vyplýva z povahy veci, najväčšími producentmi sú superboháči, ktorí sa vyvážajú súkromnými lietadlami, vlastnia rozsiahle udržiavané nehnuteľnosti a prespávajú v luxusných hoteloch.
Ľudia najmä z menej rozvinutých častí sveta by prebytočné emisie v rámci UOEP predávali na burze.
Výška UOEP by nestačila na udržanie súčasného životného štýlu zhruba jedného až dvoch miliárd ľudí. Takže svoj životný štýl by najväčší producenti skleníkových plynov museli vo väčšej alebo menšej miere zmeniť.
Išlo by najmä o minimalizáciu lietania, o menšie využívanie individuálnej automobilovej dopravy a väčšiu preferenciu hromadnej dopravy. Nastala by tiež zvýšená preferencia dopravných prostriedkov, ktoré pri jazde neprodukujú emisie ako napr. elektromobily.
Neprúdilo by toľko tovaru naprieč celým svetom. A firmy by boli nútené vyrábať produkty s väčšou životnosťou, čiže menej plytvať celkovými zdrojmi. Vznikalo by tak aj menej odpadu.
Tým, že by bola doprava emisne menej náročná, kleslo by emisné zaťaženie mnohých vecí vrátane jedla.
Na trhu by boli preferované menej emisne náročné tovary a služby. Vďaka tejto plynulej optimalizácii produkcie CO2e by ľudia výraznejšie nestratili kvôli postupnému poklesu UOEP smerujúc k uhlíkovej neutralite.
Udržateľnosť dôchodkových systémov starnúcich populácií
Ak sa pozrieme vyššie na emisné zaťaženie jednotlivých položiek a model seniora, tak si ľahko uvedomíme, že mnohí starobní dôchodcovia, ktorí už nevyužívajú osobný automobil či nezvyknú cestovať lietadlom a zároveň bývajú v malometrážnom byte, sa svojou emisnou produkciou môžu ľahko dostať k 3 tonám CO2e za rok. Ak bývajú ako manželský pár, tak aj pod 3 tony.
Po skorigovaní UOEP by zhruba polovicu mohli predať na burze a de facto si výraznejšie zvýšiť svoju dôchodkovú dávku.
Takýto prínos UOEP by dokázal kompenzovať predpokladanú nižšiu ufinancovateľnosť dôchodkových systémov v starnúcich populáciách.
Finančné riešenie globálnej absolútnej chudoby
V 27 najlepšie zarábajúcich štátoch je priemerná mesačná mzda po zdanení nad 2000 dolárov. V týchto štátoch je spolu približne 474 miliónov zamestnancov. V rámci váženého priemeru zamestnanci týchto 27 štátov zarábajú mesačne po zdanení približne 3314 dolárov.
Predstavme si, že s cieľom udržať si čo najviac svoje emisne náročné správanie by takmer pol miliardy týchto ľudí obetovalo v priemere 500 € mesačne na nákup emisií na burze.
Podľa dát Svetovej banky v roku 2019 žilo na svete 8,44 % ľudí s príjmom pod 2,15 dolára na deň, čo je v súčasnosti považované za hranicu extrémnej chudoby. V roku 2019 žilo na svete 7,743 mld ľudí, takže 8,44 % je z toho 653,51 milióna. Z toho viac ako polovica boli deti.
Ak by sa iba časť z tých 500 € mesačne najlepšie zarábajúcich dostala cez emisnú burzu do rodín, ktorých členovia žijú v extrémnej chudobe a zároveň produkujú minimum emisií, tak je jasné, že problém extrémnej chudoby z hľadiska finančného zabezpečenia je vyriešený.
Za rok 2019 podľa dát Svetovej banky žilo 23,46 % ľudí pod hranicou príjmu 3,65 dolárov na deň, približne 110 dolárov na mesiac. Táto zhruba najchudobnejšia štvrtina ľudstva by si finančne tiež hmatateľne polepšila.
Významná je otázka, koľko by mohla stáť na burze tona emisií CO2e. K odhadu by viedli veľmi náročné prepočty na základe dát, ktoré ani nemáme k dispozícii. Predpokladáme, že by išlo o stovky eur a neskôr zrejme aj o tisícky eur za tonu.
Je ale jasné, že načrtnutý systém by dokázal vďaka cca 6 % najlepšie zarábajúcich ľudí pomocou emisnej burzy zhruba u štvrtiny najchudobnejších ľudí sveta bez problémov minimálne zdvojnásobiť ich príjem, čo by revolučným spôsobom napomohlo finančnému riešeniu globálnej chudoby.
Na ľudí s väčšou uhlíkovou stopou by sme už nemohli nazerať ako na morálne skazených. Na emisnej burze by totiž našli ľudí, ktorí by ich správanie dorovnávali na prijateľnú úroveň, pričom by boli za to adekvátne kompenzovaní. Ľudia s väčšou uhlíkovou stopou by zrazu boli hlavnou kostrou finančného zabezpečenia najchudobnejších ľudí.
Je možné, že zaviesť takýto systém zo dňa na deň by natoľko zmenil existujúce ekonomické vzťahy, že by to viedlo k obrovským šokom a problémom. Napr. ak by miliarda najchudobnejších a ťažko pracujúcich ľudí zrazu mala vďaka predaju ZOEP väčší príjem bez práce a prestali by pracovať, výrazne by to mohlo zamávať s globálnou ekonomikou. Nemalé šoky by spôsobilo aj to, že mnohí ľudia na Západe by museli zrazu výrazne okresať svoje spotrebné správanie.
V takom prípade by sa dalo uvažovať o určitom transformačnom období, napr. päť až desať ročnom. Obyvatelia štátov s najnižšími emisiami by mali najprv UOEP výrazne nižší, napr. 4 tony na rok a obyvatelia štátov s najvyššími emisiami by mali, naopak, najprv napr. 12 ton. V rámci transformačného obdobia by sa to plynulo a predvídateľne nivelizovalo.
Je zákonité, že zavedenie UOEP by u zamestnancov v nízkych mzdových pásmach výraznejšie navýšil cenu práce, čo by sekundárne spôsobilo zdraženie dotknutej produkcie. Tento jav by zasiahol najmä chudobnejšie krajiny a bohatšie krajiny s vysokým importom z chudobnejších krajín.
Otázka populačného vývoja
Ako sme už uviedli, deti do 18 rokov by UOEP nedostávali, aby chudobná časť populácií nebola motivovaná získavať peniaze zvýšenou reprodukciou. Deti do 18 rokov by tak predstavovali o niečo väčšie ekonomické bremeno oproti súčasnosti, keďže rodičia by sa so svojimi prídelmi museli s deťmi podeliť, resp. vo zvýšenej miere emisie dokupovať.
Vyspelejšie štáty s regresívnou populáciou by v rámci rodinných politík mohli tento stav napr. pracujúcim párom kompenzovať prostredníctvom zvýšenia sociálnych dávok. Vyššie sme si ale ukázali, že deti vo všeobecnosti nie sú zďaleka tak emisne náročné ako ich produktívni rodičia.
V prípade, ak by platil vzťah, že s nárastom životnej úrovne klesá natalita, potom pri progresívnych populáciách Afriky či niektorých častiach Ázie by daný systém mohol celosvetový rast populácie primerane brzdiť, prípadne obrátiť.
Nový stav finančnej a sociálnej redistribúcie
Predaj emisií by sa síce realizoval prevažne od chudobnejších krajín smerom k bohatším, ale aj vnútri jednotlivých krajín existujú rozdiely, čiže táto výmena by sa realizovala aj tam.
Pri mnohých štátoch by to ovplyvnilo verejnú a sociálnu politiku.
Už sme spomenuli starobných dôchodcov. Nemuseli by sa výrazne navyšovať výdavky na starobné dôchodky, resp. by sa mohli po zavedení UOEP znížiť.
Podobná situácia by mohla nastať pre niektorých nezamestnaných, ktorí zrazu napr. prestanú používať auto, čím im vznikne potenciálny príjem z predaja ušetrených prideľovaných emisií.
Zaujímavý skok by vznikal tiež u ľudí, ktorí by dovŕšili 18. rok života, ale zároveň by žili stále s rodičmi. Pri emisne nenáročnom životnom štýle by dokázali väčšiu časť UOEP predávať.
Niektoré štáty by tak mohli spoplatniť vysokoškolské štúdium bez toho, že by to zaťažilo študentov správajúcich sa emisne zodpovedne.
Dávky sociálnej pomoci, ktoré sa poskytujú po preukázaní veľmi nízkeho alebo nulového príjmu, by mohli byť vďaka UOEP výrazne zredukované.
Ušetrené zdroje by štáty mohli investovať napríklad do rozvoja verejnej bezemisnej dopravy, výsadby lesov ap.
Tiež by ušetrené peniaze mohli investovať do vyššieho sociálneho zabezpečenia rodín stredných vrstiev ekonomicky vyspelých krajín s deťmi do 18 rokov, ktoré by zavedením UOEP finančne zrejme v priemere utrpeli.
Produkcia CO2 podľa obyvateľov jednotlivých štátov
Je zaujímavé, že len sedem štátov, ktoré sú najväčšími producentmi skleníkových plynov, zodpovedá za polovicu ich globálnej produkcie a iba 20 štátov za tri štvrtiny.
Ak sa pozrieme na jednotlivé štáty podľa ich produkcie CO2 za rok 2021 na obyvateľa, tak najhoršie s 35,59 tonami na obyvateľa je na tom Katar. V pásme 20 až 25 ton sú napr. Spojené arabské emiráty či Kuvajt. V pásme 15 až 20 ton sa nachádza napr. Saudská Arábia, Austrália či Mongolsko. V pásme 10 až 15 sa nachádzajú USA, Kazachstan, Kanada, Luxembursko, Rusko, Južná Kórea, Taiwan ap.
V pásme 7 až 10 ton sa nachádza napr. Česko, Island, Poľsko, Japonsko, Irán, Belgicko, Holandsko, Nemecko, Čína, Estónsko, Nórsko, Juhoafrická republika či Rakúsko.
Už zaujímavé pásmo 5 až 7 zahŕňa Slovensko, Bielorusko, Bulharsko, EÚ, Izrael, Slovinsko, Taliansko, Grécko, Turecko, Veľkú Britániu či Dánsko.
Svetový priemer je 4,69 ton CO2 na obyvateľa. Táto štatistika je však skreslená tým, že zahŕňa aj obyvateľov pod 18 rokov a zároveň zahŕňa iba emisie oxidu uhličitého z fosílnych palív a priemyslu, čiže nie celkovú hodnotu CO2e, ktorá je nutne značne vyššia.
Jednotlivé pásma však naznačujú, obyvatelia ktorých krajín by sa zhruba v akej miere museli s produkciou emisií uskromniť, prípadne si za ne výraznejšie doplácať.
V niektorých prípadoch takýto prepočet na hlavu môže byť, prirodzene, veľmi skresľujúci, keďže v mnohých krajinách môže väčšinu emisií produkovať priemysel.
Iba niekoľko stoviek miliónov ľudí zodpovedá za tú najvyššiu produkciu emisií. Naopak, väčšina obyvateľov Južnej Ameriky, Indie a Afriky by z tohto systému dokázala na prvý pohľad profitovať.
Systém poistiek a ochrana pred zneužitím
Je zjavné, že legitimita tohto systému stojí na predikčných modeloch klimatológov.
Celá agenda klimatickej krízy stojí na týchto tézach:
- Využívanie fosílnych palív produkuje emisie, ktoré zvyšujú koncentráciu CO2 v atmosfére.
- Zvyšovaním skleníkových plynov v atmosfére dochádza ku globálnemu otepľovaniu planéty.
- V dôsledku oteplenia planéty o 2 °C príde k zmenám, kvôli ktorým budú častejšie extrémne prejavy počasia a na to nadväzujúce mnohé negatívne javy.
- Ak by sa zastavilo úsilie o zabraňovanie rastu CO2 v atmosfére a nechalo sa to na voľný priebeh, oteplenie by bolo oveľa výraznejšie a planéta by sa stala ťažko obývateľnou pre ľudstvo v súčasnom počte.
Ak sa hlavný prúd vedcov zhodne na prvých dvoch bodoch, ďalšie dva môžu byť stále veľmi diskutabilné a často sa nekriticky prijímajú. Tiež asi ťažko úplne vylúčiť, či na otepľovanie planéty nemajú vplyv aj iné faktory (napr. zmena intenzity slnečného žiarenia), ktoré ovplyvniť zatiaľ nevieme.
Je povinnosťou poctivej vedy snažiť sa tieto predpoklady tzv. vedeckého konsenzu neustále spochybňovať.
Preto akémukoľvek uvažovaniu nad zavedením takéhoto radikálneho systému by mal predchádzať systém poistiek, ktorý si nižšie načrtneme.
Systematická falzifikácia východiskových téz a prípadný automatický zánik systému
Mala by existovať seriózna vedecká opozícia voči klimatológom, ktorí majú dominantný vplyv na tvorbu zmlúv či politík na pôde UNFCCC.
Predikčné modely, ktoré by slúžili ako podklad pre nastavenie parametrov UEOP, by mali obsahovať čo najviac kvantifikovateľných ukazovateľov (napr. nárast počtu tornád a hurikánov, nárast počtu a intenzity prívalových dažďov, nárast období extrémneho sucha, nárast hladiny morí, zvýšenie kyslosti dažďov, častejšie extrémne horúčavy atď.), aby sa to mohlo spätne vyhodnocovať, ako sa klimatologické predikcie trafili do reality.
Mali by sa definovať prípustné miery odklonu od predpokladaného otepľovania podľa modelov alebo od vzniku negatívnych javov definovaných v predikciách. V prípade, že by sa prekročili, došlo by k delegitimizácii celého systému a automaticky by sa spustil inštitucionálne riadený zánik.
Ak sa predikčné modely netrafia do reality, ktorá nastane o 5 rokov, sú ťažšie dôveryhodné v otázke, čo nastane o desiatky rokov.
Nedalo by sa teda vylúčiť, že koncepcia UOEP by bola zamietnutá už v čase príprav, čiže skôr, ako by UOEP stihol byť zavedený do reálnej praxe.
Garancia dotknutých ľudských práv
Nová globálna inštitúcia by mala mať jasne stanovené limity svojich kompetencií a definované mechanizmy, ktoré zabránia tomu, aby ich prekračovala.
Emisné transakcie by nemali slúžiť na zasahovanie ľuďom do súkromia bez ich súhlasu. Znamená to, že štáty i korporácie by museli zabezpečiť, aby nikto nezhromažďoval údaje o obsahu uskutočňovaných nákupoch bez súhlasu dotknutých osôb.
Tiež prípadné obmedzovanie prístupu obyvateľa k jeho UOEP zo strany štátu, napr. v rámci politických represií, by malo byť považované za ekvivalent zločinu proti ľudskosti, za ktorý by konkrétni aktéri niesli trestnoprávnu zodpovednosť.
Je zrejmé, že systém dvojitej platby (platba hotovosťou a platba emisiami) by v praxi výrazným spôsobom motivoval ľudí využívať platobné karty na úkor hotovosti.
Hotovosť by sa tak stala zbytočnou príťažou a v mnohých krajinách by to mohlo viesť k jej zrušeniu. Už teraz je táto otázka pre mnohé vlády stále horúcejšou témou.
Od zrušenia hotovosti sa napr. očakáva menej daňových únikov, menej čierneho obchodu i menej korupcie.
Zrušenie hotovosti však má aj významné riziká. A práve načrtnutý systém by mohol na globálnej úrovni poskytovať niektoré poistky, ako napríklad:
- zákaz zavádzania negatívnych úrokov zo strany bánk,
- zvýšenú ochranu súkromia,
- prísne regulované stropy pre transakčné poplatky zo strany bánk či poskytovateľov platobných terminálov,
- zákaz represií zo strany korporácií či verejnej moci siahať ľuďom na príjem – také správanie by malo byť trestnoprávne postihnuteľné ako ekvivalent zločinov proti ľudskosti.
Osobitným problémom zostáva zvýšená zraniteľnosť digitálnych online systémov s predpokladaným dynamickým zlepšením umelej inteligencie, ktorá by mohla byť využitá na efektívne hekerstvo.
Eliminácia „emisných rajov“
Keďže jednotlivé štáty by sa dali porovnať vo výške korekcií UOEP, obyvateľov štátov s nižším UOEP by to mohlo motivovať k zvýšenému úsiliu o efektívnejšie fungovanie vlastného štátu.
Zároveň by to mohlo viesť k vzniku „emisných rajov“ ako ekvivalentu daňových rajov. Štáty, ktoré by mali veľmi nízke emisné korektory a odvody, by mohli byť atraktívne pre zmenu občianstva alebo pre nejakú formu dvojitého občianstva.
Ak daňové raje sú atraktívne pre mikromenšinu najbohatších, emisné raje by boli, naopak, atraktívne pre väčšinový zvyšok.
Preto by malo platiť pravidlo, že ZOEP sa vypláca vo výške toho štátu, v ktorom občan reálne žije viac ako mesiac.
Ochrana pred vládnou svojvôľou a zneužitím UOEP
Teoreticky by sa mohlo stať, že vlády krajín, ktoré neprekračujú povolené hodnoty, by pristúpili k zavedeniu systému UOEP, ale by ho svojvoľne zneužívali.
Napr. by formálne nastavili vysoké emisné odvody, ktoré by následne predávali na burze a o takto získané peniaze by okrádali vlastných občanov. Alebo by chceli diskriminovať časť občanov ich účelovým vysokým formálnym zodvodnením či zdanením.
Ľudia nakupujúci emisie by tak neprispievali na riešenie chudoby, ale do vrecka zlodejskej vlády.
Zastrešujúca globálna inštitúcia by preto v súvislosti s UOEP mala strážiť aj uplatňovanie princípov transparentnosti, zákazu diskriminácie, pravdivosti dát a rozumného hospodárenia s cieľom predísť takémuto zneužívaniu.
Neprípustné by malo byť aj to, že by vláda emisné odvody premieňala na peniaze a tie v podobe sociálnych dávok vyplácala vybraným skupinám obyvateľstva. To by narúšalo princíp rovnosti, ktorý je pri UOEP kľúčový. Emisné odvody by mohli pokrývať iba verejnými inštitúciami reálne vytvárané emisie.
Ďalší typ problému by mohol spočívať v úžerníctve. Vytváranie nesplatiteľných a prehnaných dlhov u sociálne slabších, ktorí by ale mali garantovaný UOEP, čiže stále by mali z čoho splácať. Bolo by asi potrebné nastaviť limity, akú časť UOEP a na aké dlhé obdobie možno exekvovať.
Záverečná polemika
Snaha o dosahovanie cieľov Parížskej dohody v podobe uhlíkovej neutrality vytvára zložité, drastické a nepopulárne politiky, ktoré nakoniec aj tak iba upchávajú stále nové diery, ktoré vznikajú ako dôsledok skorších opatrení.
Šanca, že väčšina sveta súčasnými antiemisnými politikami dosiahne ciele, ku ktorým sa zaviazala, je extrémne nízka.
Ak téma potreby uhlíkovej neutrality predstavuje proekologický prístup, prílišná neraz až úzkostná pozornosť, ktorá sa jej venuje, zatieňuje ekologické problémy, ktoré nie sú otázkou predikcií, ale sú nespochybniteľným problémom tu a teraz. Ide najmä o znečisťovanie pôdy a vody, ale aj mnoho ďalších problémov.
Na jednej strane UOEP by potrebu uhlíkovej neutrality ľahko vyriešil, čím by sa pozornosť tejto témy výrazne oslabila a vznikol by tak priestor pre ďalšie ekologické problémy vyžadujúce možno neraz aj akútnejšie riešenia.
Na druhej strane, aj napriek tomu, že uhlíková neutralita a zníženie znečisťovania (najmä ovzdušia) idú ruka v ruke, v praxi by nastávali prípady, pri ktorých by potreba dosahovania uhlíkovej neutrality vytvárala zvýšenú záťaž pre životné prostredie.
Ako príklad môžeme uviesť výrazný nárast ťažby kovov potrebných pre výrobu akumulátorov elektromobilov a s tým súvisiacim odpadom, ale aj nárast jadrového odpadu a zvýšené riziko havárií, keďže jadrové elektrárne by sa zrejme výrazne rozšírili.
Ak berieme varovné prognózy klimatológov vážne, potom sotva v hrubých rysoch existuje iné vhodné riešenie ako to, ktoré sme vyššie načrtli.
Kľúčová otázka tu stojí tak, čo znamená „katastrofa“ rozmenená na drobné v dôsledku klimatických zmien. A ako veľmi môžeme považovať rôzne klimatické predikčné modely predpovedajúce stav o desiatky rokov za dostatočne spoľahlivé, keď súčasná meteorológia nedokáže predpovedať ani počasie, ktoré bude o dva týždne.
Ak by sa daný systém zaviedol a zistí sa, že sa klimatológovia výrazne mýlili a klimatická katastrofa nenastane (alebo nastane aj napriek uhlíkovej neutralite), potom by daný systém prerozdeľovania financií cez emisnú burzu predstavoval síce revolučný mechanizmus na znižovanie nerovností vo svete, ale zároveň vzhľadom na nie úplnú dobrovoľnosť, aj formu krádeže v rozsahu, aká nemá v histórii obdoby.
Je možné, že pre väčšinu ľudí by svet bez extrémnej chudoby, s čistejším vzduchom, s menším plytvaním a odpadom bolo niečo, čo by im aj napriek tomu stálo za to.
Zdroj úvodného obrázka: carbonneutralcities.org
Zdieľať na Facebooku