Odlesňovanie (deforestácia): pralesy na pokraji – príčiny a dôsledky

Odlesňovanie (deforestácia) je proces, pri ktorom dochádza k odstraňovaniu lesa bez jeho obnovy. Miera odlesňovania rapídne narástla od polovice 19. storočia. Odvtedy bolo zničených 60 % svetových dažďových pralesov, pričom len v rokoch 1945 – 1990 to bolo 30 %. Aké sú príčiny, dôsledky a pozadie tohto javu?

Rozsah odlesňovania

Aktuálne zalesnené územie

Lesy pokrývajú asi 31 % zemského povrchu, pričom toto číslo sa líši pre jednotlivé svetadiely. V tabuľke nižšie zhŕňame zalesnenú plochu jednotlivých regiónov sveta, aký je podiel zalesnenej plochy na ich celkovej rozlohe a aká časť svetových lesov sa na nich nachádza. Vychádzame z poslednej súhrnnej správy Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo Organizácie spojených národov (FAO, 2010, tab. 2.1 a tab. 2.3).

Tab. 1: Svetové lesy podľa regiónov (FAO, 2010).

Región	Zalesnená plocha v rámci regiónu (km2)	Percento zalesnenia regiónu	Podiel z celosvetových lesov
Afrika	6 744 190	22 %	17 %
Ázia	5 925 120	19 %	15 %
Rusko	8 090 900	47 %	20 %
Európa (bez Ruska)	1 959 110	20 %	5 %
Európa (vrátane Ruska)	10 050 010	38 %	25 %
Severná Amerika	6 789 610	28 %	17 %
Karibik	69 330	30 %	menej ako 1 %
Stredná Amerika	194 990	38 %	menej ako 1 %
Južná Amerika	8 643 510	48 %	21 %
Oceánia	1 913 840	22 %	5 %
Celosvetovo	40 330 600	31 %	100 %

10 krajín s najväčšou plochou lesa je (FAO, 2010, obr. 2.2): Rusko (20 % svetových lesov), Brazília (13 %), Kanada (8 %), Spojené štáty americké (8 %), Čína (5 %), Kongo (4 %), Austrália (4 %), Indonézia (2 %), Sudán (2 %), India (2 %). Týchto 10 krajín má až 69 % všetkých lesov na svete, prvých 5 znich 54 %.

10 krajín s najväčším podielom zalesnenej plochy je (FAO, 2010, tab. 2.2): Francúzska Guyana (98 %), Surinam (95 %), Mikronézia (92 %), Americká Samoa (89 %), Seychely (88 %), Palau (88 %), Gabun (85 %), Pitcairnove ostrovy (83 %), Turks a Caicos (80 %), Šalamúnove ostrovy (79 %).

Zmena zalesneného územia

Zmena zalesneného územia je značne odlišná v rôznych regiónoch sveta. Zatiaľ čo v Európe, Severnej Amerike a východnej Ázii lesa neubúda alebo pribúda, v Afrike, Strednej a Južnej Amerike a Juhovýchodnej Ázii – na miestach, kde sú prirodzeným druhom lesa dažďové pralesy – plocha lesa dramaticky klesá.

Tab. 2: Zmena zalesnenej plochy podľa regiónov v rokoch 1990 – 2010 (FAO, 2010, tab. 2.4).

Región	Ročná zmena zalesnenej plochy (km2)	Percentuálna zmena zalesnenej plochy
Afrika	-37 405	-0,53 %
Ázia	+8 200	+0,15 %
Rusko	+70	zanedbateľná
Európa (bez Ruska)	+7 695	+0,41 %
Európa (vrátane Ruska)	+7 765	+0,08 %
Severná Amerika	+1 100	+0,02 %
Karibik	+515	+0,81 %
Stredná Amerika	-3 110	-1,38 %
Južná Amerika	-41 050	-0,45 %
Oceánia	-3 705	-0,19 %
Celosvetovo	-67 690	-0,17 %

Skúsime si tieto čísla prakticky ilustrovať. Celosvetovo je ročne zničených bez obnovenia 67 690 km² lesa, čo je viac ako jedno celé Slovensko. Denne to činí 185 km², čo je viac ako kombinovaná plocha Žiliny a Banskej Bystrice. Každú sekundu je to 2 141 m² (FAO, 2010, tab. 2.4).

10 krajín s najväčším absolútnym ročným úbytkom plochy lesa je (FAO, 2010, tab. 2.5, údaje z rokov 2000 – 2010): Brazília (-26 420 km², -0,49 %), Austrália (-5 620 km², -0,37 %), Indonézia (-4 980 km², -0,51 %), Nigéria (-4 100 km², -3,67 %), Tanzánia (-4 030 km², -1,13 %), Zimbabwe (-3 270 km², -1,88 %), Kongo (-3 110 km², -0,20 %), Mjanmarsko (-3 110 km², -0,93 %), Bolívia (-2 900 km², -0,49 %), Venezuela (-2 880 km², -0,60 %).

10 krajín s najväčším absolútnym ročným prírastkom plochy lesa je (FAO, 2010, tab. 2.6, údaje z rokov 2000 – 2010): Čína (29 860 km², 1,57 %), Spojené štáty americké (3 830 km², 0,13 %), India (3 040 km², 0,46 %), Vietnam (2 070 km², 1,57 %), Turecko (1 190 km², 1,11 %), Španielsko (1 190 km², 0,68 %), Švédsko (810 km², 0,29 %), Taliansko (780 km², 0,90 %), Nórsko (760 km², 0,79 %), Francúzsko (600 km², 0,38 %).

Priemerná ročná zmena v zalesnenom území podľa svetadielov v rokoch 1990 – 2010 (FAO, 2010, tab. 4).

V Číne v dôsledku masívneho zalesňovacieho programu pribudlo v rokoch 1990 – 2010 až 49 720 km² lesa (FAO, 2015). Na druhej strane, Čína je jedným z najväčších znečisťovateľov životného prostredia na svete a masívnym zalesňovaním sčasti navracia škody, ktoré spôsobila. V rámci vládneho programu sú napr. zalesňované púšte, ktoré vznikli v minulosti odlesňovaním ľudskou činnosťou.

Tiež treba podotknúť, že ľudským vysádzaním zďaleka nevzniká plnohodnotný les, ako píšeme nižšie v časti Odlesňovanie na Slovensku. Nech sú ale motívy čínskej vlády a nedostatky jej zalesňovacieho programu akékoľvek, ide o pozitívny počin.

Aj keď čísla pre Európu, Severnú Ameriku a východnú Áziu vyzerajú na papieri dobre, neznamená to, že s lesmi je tu všetko v poriadku. Ukážeme si to na príklade Slovenska.

Odlesňovanie na Slovensku

V poslednom čase na Slovensku rezonuje spor medzi lesníkmi, ktorí zabezpečujú hospodárske využitie lesov, a ochrancami prírody, o zdanlivo banálnej otázke, ktorá by mala mať úplne jednoznačnú odpoveď: ubúda alebo pribúda na Slovensku lesa?

Podľa Národného lesníckeho centra sa v rokoch 2001 – 2014 výmera lesov na Slovensku zvýšila o 0,7 % a zásoby dreva o 14,7 % (Haluš, Dráb, 2017). Podľa iniciatívy Global Forest Watch, ktorá vychádza zo satelitných snímok a na ktorú sa odvolávajú ochranári, na Slovensku v rokoch 2001 – 2014 ubudlo 6 % zalesneného územia (Haluš, Dráb, 2017).

FAO eviduje na Slovensku v rokoch 2000 – 2015 zvýšenie plochy lesa o 190 km², čo zodpovedá nárastu zalesnenej plochy o niečo menej ako 1 % (FAO, 2015). FAO však vychádza z národných správ, ktoré za Slovensko vypracúva Národné lesnícke centrum (Moravčík a kol., 2014).

Rozdielne čísla vychádzajú z rôznych metodík. Národné lesnícke centrum za lesy považuje územia, ktoré sú v katastri nehnuteľností evidované ako lesy. Je to však formálne zaradenie, ktoré nevypovedá o tom, čo sa na území reálne a aktuálne fyzicky nachádza. Za les je tak považovaný čerstvý, ešte nezalesnený holorub; vyrúbané, ale čerstvo zalesnené územie (ktorému potrvá minimálne desiatky rokov, kým sa z neho stane skutočný les); a tiež prales so stovky rokov starými stromami.

Satelitné snímky sú hodnovernejšie z dôvodu, že zachytávajú skutočný stav územia. Ich miernou nevýhodou je, že za les nepovažujú porast s výškou menšou ako 5 m – z lesa sú teda vylúčené územia prirodzene odlesnené, lúky v lesoch a mladé porasty (či už človekom zalesnené alebo prirodzene vzniknuté).

Nespoľahlivosť lesníckej metodiky dobre dokladuje príklad národných parkov na Slovensku. Satelitné zábery jednoznačne ukazujú, že v rokoch 2000 až 2016 prišiel Tatranský národný park o 165 km² lesa (29,9 % zalesnenej plochy). Túto stratu možno pripísať hlavne veternej smršti z roku 2004. Národný park Nízke Tatry taktiež prišiel o 110 km² (16,1 % zalesnenej plochy) (Gális, 2017). Napriek tomu, že z týchto území les celkom zjavne zmizol, podľa metodiky NLC sú stále evidované ako lesy.

Okrem ubúdania lesa – špeciálne v chránených národných parkoch – je na Slovensku problém v kvalita lesa. Les nie je len územie, na ktorom rastú stromy alebo veľa stromov. Les je živý ekosystém s komplexnými väzbami, ktoré sa najlepšie utvárajú v prirodzenej symbióze a bez zásahov človeka. Pokiaľ aj lesníci vysadia rovnaký objem dreva, ako vyťažia, les ťažbou trpí: vyjadzené zvážnice a cesty pre ťažké mechanizmy, hluk, znečistenie a celoročná prítomnosť človeka.

Les vysadený človekom sa navyše významne líši od lesa vzniknutého prirodzene, napríklad:

• v hospodárskom lese sú stromy sadené pre maximalizáciu drevnej hmoty, často sú sadené veľmi nahusto, a teda sa nemôžu primerane rozvinúť (napr. do neprirodzene vysokej výšky nemajú konáre);
• v hospodárskych lesoch bývajú vysádzané aj lokality neprirodzené podnebiu, ktoré sú však hospodársky výhodnejšie (napr. smrek v Malých Karpatoch);
• prirodzené lesy majú viaceré vrstvy – poschodia – vegetácie tvorené rôznymi druhmi rastlín a obývané rozličnými druhmi živočíchov; väčšina našich lesov má len prízemnú vrstvu a hornú klenbu, prípadne iba vrchnú klenbu a pre hustotu vysadenia sa prízemnná vegetácia prakticky nerozvinie;
• mŕtve drevo v prirodzenom lese tvorí výživu pre ďalšie generácie stromov a rastlín, ako aj útočiško pre rôzne druhy hmyzu a živočíchov – v hospodárskom lese býva vyťažené;
• v prirodzenom lese prebieha prirodzená súťaž, presadzujú sa tie silnejšie stromy – lesy sú tak stabilnejšie a odolnejšie voči kalamitám;
• pestrosť prirodzených lesov má väčšiu estetickú hodnotu a tiež vedeckú hodnotu z hľadiska výskumu prírodných procesov;
• prirodzené lesy majú väčšiu druhovú a vekovú pestrosť ako vysadené monokultúry – vyznačujú sa teda väčšou biodiverzitou a stabilitou (Gelatičová, Šibík, 2015).

Hoci teda na Slovensku lesa neubúda kvantitatívne až tak veľa, problém je práve v tom, že miznú lesy staré, prirodzené, stabilné, ktoré sú komplexnými ekosystémami a majú hodnotu z hľadiska biologickej konzervácie. Vysadenie monokultúry na ekvivalentnej ploche túto stratu zďaleka nenahrádza.

Na tieto problémy poukazuje iniciatíva My sme les a Lesoochranárske zoskupenie Vlk už niekoľko rokov presadzuje, aby 5 % územia Slovenska bolo ponechaných na samovývoj, úplne bez zásahov človeka.

Napriek tomu, že ochrana lesov na Slovensku nie je v najpriaznivejšej situácii, dažďové pralesy sú na tom neporovnateľne horšie.

Odlesňovanie dažďových pralesov

Dažďové pralesy kedysi tvorili takmer nepretržitý pás stoviek kilometrov zelene okolo rovníka: v Strednej a Južnej Amerike, Afrike a juhovýchodnej Ázii. V roku 1950 pokrývali okolo 15 % zemskej súše (Gay, 2001). V súčasnosti je to asi 6 %, teda okolo 7 500 000 km² (Martin, 2015; Schochet, 2016, 1b). FAO nevedie osobitnú štatistiku podľa typov lesa.

Koľko zo zostávajúceho pralesa je každoročne zničených? Podľa Scientific American (2009) denne stratíme 80 000 akrov, čo v prepočte vychádza na 118 172 km² ročne. Urquhart a kol. (n. d.) uvádzajú, že v 80. rokoch bolo každý rok zničených 53 000 štvorcových míľ dažďového pralesa, teda 137 270 km². Sponsel, Bailey a Headland (1996) uvádzajú údaj z 90. rokov – 142,000 km² ročne.

Už spomínaná iniciatíva Global Forest Watch vyhodnocuje odlesňovanie podľa satelitných záberov. Butler (2015) zozbieral dáta Global Forest Watch z tropických krajín (kde dominantným typom lesa je prales) a priemerná ročná strata lesov v týchto krajinách činila 100 461 km ² (priemer za roky 2010 – 2014).

Aj keď, ako uvádza Scientific American, presný odhad je nemožný, s najväčšou pravdepodobnosťou platí, že ročne je v priemere zničených viac ako 100 000 km² pralesa . Aj keď je toto číslo zrejme menšie ako v 80. a 90. rokoch, stále je alarmujúce. 100 000 km² ročne znamená 274 km² každý deň, čo je viac ako plocha Košíc a 3 000 m² za sekundu.

Pri takomto tempe ubúdania za približne 70 – 100 rokov na Zemi nebudú žiadne dažďové pralesy.

Dôsledky odlesňovania

Odlesňovanie má viacero negatívnych následkov.

Strata biodiverzity

Ďažďové pralesy sú pestré ekosystémy a sú domovom pre veľké množstvo živočíchov a rastlín. Veľká časť rastlinných a živočíšnych druhov žije v dažďových pralesoch, odhady sa rôznia od 50 do 80 %. (Raven, 1988; WWF, 2016a; National Geographic, 2016). Deforestácia tieto živočíchy a rastliny pochopiteľne priamo ohrozuje – jednak znižuje ich počty, jednak pre niektoré druhy hrozí aj úplným vyhubením.

Biodiverzita v juhoamerických dažďových pralesoch je najväčšia na svete. Biológ E. O. Wilson vo svojej knihe Diverzita života (Wilson, 1999) uviedol na ilustráciu, že v jedinom kríku v Amazonskom pralese nájdeme viac druhov mravcov ako na celých Britských ostrovoch. Schochet (2016, 2b) uvádza niektoré čísla:

• Na území 0,5 km² v niektorých tropických lesoch sa nachádze viac druhov stromov ako v celej Európe a Severnej Amerike dokopy.
• V Malézii (oblasť zahŕňajúca Indonéziu, Malajziu a Papuu novú Guineu) rastie 5 000 druhov orchideí.
• V rieke Mekong žije 110 druhov slimákov.
• V Brazílii sa vyskytuje 1 383 druhov rýb, v Strednej Amerike 456, zatiaľ čo v Európe sa stretneme len so 192 druhmi.

Živočíšne a rastlinné druhy žijúce v pralesoch majú navyše menšiu celkovú plochu výskytu a oveľa častejší je endemizmus – jedinečný výskyt istého druhu živočícha v konkrétnej oblasti (Schochet, 2016, 2b). Deforestácia dažďových pralesov má preto závažnejší dopad na biodiverzitu ako odlesňovanie iných typov lesov.

Je však ťažké určiť rozsah škôd na biodiverzite spôsobený odlesňovaním. Jednak platí, že nevieme, koľko druhov zvierat a rastlín vôbec existuje, odhady sa rôznia od 10 do 50 miliónov (Mora et al., 2011; May, 1988; Erwin, 1982). Popísaných máme pritom iba asi 1,2 milióna druhov (Mora et al., 2011). Drvivá väčšina pralesných druhov preto ešte len očakáva dôkladné vedecké popísanie.

Aj pri hodnotení straty biodiverzity sme tak odkázaní na odhady. Scientific American (2009) uvádza odhad 135 zaniknutých druhov rastlín a zvierat denne, čo je ročne 50 000. Pre kontext však treba uviesť, že pre bežného človeka je takáto miera biodiverzity nezaznamenateľná, napr. to, čo by laik nazval „palmou“ možno v Amazónii rozlíšiť na 837 druhov, a väčšina druhov vyhubená v dažďových pralesoch je tvorená hmyzom.

Avšak aj mnoho druhov väčších zvierat je ohrozených. Medzi nimi nosorožec jávsky (posledných 60 jedincov nažive), gorila horská (880 jedincov), panda veľká (1 800 jedincov), bornejský trpasličí slon (1 500 jedincov), dhoul, nazývaný tiež červený pes (menej ako 2 500 jedincov), tiger sumatranský (menej ako 500 jedincov), mačka bornejská, medveď malajský a iní (WWF, 2016b).

Ničením biodiverzity dochádza k strate estetických hodnôt, ktoré poskytuje prales a zvieratá žijúce v ňom. Má však aj aspekt pragmatický a ekonomický – Scientific American (2009) uvádza, že asi štvrtina v súčasnosti používaných liečiv je odvodená od prísad pochádzajúcich z pralesov, pričom menej ako 1 % rastlinných druhov v pralesoch bolo testovaných na liečivé účinky .

Koláž väčších zvieracích druhov, ktoré sú ohrozené aj odlesňovaním: dhoul (červený pes) (menej ako 2 500 jedincov nažive), bornejský trapasličí slon (1 500 jedincov), gorila horská (880 jedincov), panda veľká (1 800 jedincov).

Estetická hodnota lesa

Ľudstvo dnes žije medzi technológiami a v oddelenosti od prírody. Vedome či nevedome však po zjednotení s ňou túžime. Do prírody chodíme na dovolenky, trávime v nej voľný čas a chceme v našich sídliskách čo najviac zelene. Vytúžené prírodné destinácie máme na pozadiach našich počítačov. Vo všeobecnosti chceme prírodu chrániť a žiť na planéte, kde je uchovaných čo najviac jej krás.

Celé ekosystémy lesov majú pre ľudstvo význam inšpiratívny, estetický aj symbolický, sú zdrojom zážitkov a rekreácie. Ničením pralesa dochádza k nenávratnému poškodzovaniu týchto hodnôt.

Strata kultúrnej diverzity

V tropických pralesoch dnes žije okolo 50 miliónov ľudí. Les je pre nich príbytkom, zdrojov obživy a liečiv. V súčasnosti už len minimum pralesných ľudí žije pôvodným spôsobom života. Väčšina kmeňov pestuje poľnohospodárske plodiny, používa západné nástroje (napr. kovový riad) a je v pravidelnom kontakte s civilizáciou.

Aj tak však podľa odhadov žije v brazílskom pralese asi 100 skupín domorodcov, ktorí vôbec neprišli do styku so západnou civilizáciou (Survival, 2016).

Odlesňovanie a čoraz väčší prienik technológií do pralesa má dopad na spôsob života týchto ľudí, ale aj na prales samotný, napr. tradičné zbrane ako luk a šípy sú postupne nahradzované palnými zbraňami. Zmena životného štýlu týchto ľudí prebieha sčasti dobrovoľne, sčasti pod priamym alebo nepriamym tlakom a vládnou reguláciou; v každom prípade k nej deforestácia prispieva (Rainforest Information Centre, 2013).

Pralesné kmene bývajú niekedy jednostranne romantizované. Na druhej strane ich spôsob života môže byť poučný pre nás a naopak. Neprospeje stopercentná izolácia – ku kultúrnym výmenám by dochádzať malo, avšak tieto by nemali prebiehať v atmosfére ekonomického záujmu vyrúbavať stromy ich rodného lesa.

Zmena klímy

Odlesňovanie ovplyvňuje klímu lokálne aj globálne.

Medzi lokálne dôsledky patria vysušovanie pôdy a ovzdušia. Ak sa odlesnená pôda používa na poľnohospodárske účely, je potrebné vodu opätovne priviesť, čo znamená ďalšie zásahy do prírody. Aj keď sa pôda zavlažuje, zvykne rýchlo strácať živiny, preto je často potrebné používať umelé hnojivá a aditíva do pôdy, prípadne ju nechať ležať úhorom a odlesniť ďalší úsek pralesa (Butler, 2009).

Odlesnenej pôde hrozí erózia. Dažďové pralesy sú v tropickom pásme, kde sa vyskytujú sezónne husté dažde, ktoré odplavujú pôdu z odlesnených svahov do riek, čo má ďalšie nepriaznivé dôsledky. Zvýšený počet pôdnych častíc vo vode zanáša vodné elektrárne. Časť erodovanej pôdy usadá na dno riek, čím zasypáva ikry a má dopad aj na rozmnožovanie rýb a rybársky priemysel. Erózia dvíha hladinu riek, a tak zhoršuje závažnosť povodní. Časť erodovanej pôdy sa dostane až do oceánu a má za následok úbytok koralov v príbrežných oblastiach (Butler, 2009).

Delta rieky Betsiboka na Madagaskare. Masívne odlesňovanie na ostrove zvýšilo eróziu pôdy natoľko, že tok rieky úplne zmenil svoju farbu na hnedastú. Naplavené bahno spôsobuje problémy rybám v rieke i v oceáne. Pôde vo vnútrozemí, naopak, chýbajú živiny. Astronauti hovoria, že Madagaskar „krváca do mora“. Foto: NASA

Najzávažnejšie je však prispievanie deforestácie ku globálnej zmene klímy. Lesy pomáhajú spracúvať oxid uhličitý, skleníkový plyn, ktorý prispieva ku skleníkovému efektu asi 25 % (Schmidt et al., 2010). Vzniká pri pálení fosílnych palív, dýchaní živočíchov a iných javoch, napr. rozklade živej hmoty. Na druhej strane, v rastlinách prebieha proces fotosyntézy, kedy sa z oxidu uhličitého a vody za pomoci svetelnej energie vytvárajú karbohydráty, zdroje energie. Hoci rastliny pri dýchaní vytvárajú oxid uhličitý, pri fotosyntéze ho spotrebúvajú a väčšina rastlín viac oxidu uhličitého spotrebuje ako vytvorí.

Uhlík rastlina tiež používa na stavbu svojho tela. Ďalší uhlík je viazaný v lesnej pôde. Uhlík v telách rastlín aj z pôdy je používaný na fotosyntézu. Keď však lesov ubúda, uhlík sa pri rozklade mŕtvych rastlinných tiel uvoľní do ovzdušia a premení sa na oxid uhličitý. Taktiež neprebieha fotosyntéza, čo zvyšuje pomer oxidu uhličitého v ovzduší.

Odlesňovanie je zodpovedné asi za 12 – 20 % emisií CO₂ (Van Der Werf et al., 2009; Asner, 2013), je tak druhým najväčším zdrojom emisií po používaní fosílnych palív. Všetky nákladné a osobné autá prispievajú k emisiám CO₂ asi 14 % (Scheer, Moss, 2012). Na odlesnených územiach sú často chované čriedy hovädzieho dobytka, ktorý pri trávaní vylučuje metán, ktorý opäť prispieva k skleníkovému efektu.

Kto a prečo odlesňuje?

Hlavným podnetom pre deforestáciu je fakt, že pôda zarastená prirodzeným lesom nie je dobre ekonomicky využiteľná. Po vyrúbaní lesa je možné ju využiť ako polia, pasienky, obytné územia, fabriky, na stavbu dopravných komunikácií (železnica, cesty) alebo ťažbu minerálov (pod pralesom sa nachádzajú cenné zdroje minerálov ako železná ruda, cín, meď, mangán, zlato či diamanty).

Pri odlesňovaní pritom nejde o drevo – stromy sú často spálené alebo nechané na uhnitie – ako o nízku cenu pôdy, ktorá deforestáciou vznikne. V praxi sa tak na odlesnenom území môžu vyrábať úplne nelokálne plodiny a exportovať sa na druhú stranu sveta preto, že je to ekonomicky výhodné. Západný spotrebiteľ preferuje túto výslednú nižšiu cenu.

Napríklad Brazília je v súčasnosti najväčším exportérom sóje na svete, zodpovedným za 31 % svetovej produkcie. Sója je pritom plodina dovezená do južnej Ameriky v roku 1882; v pralese sa pestuje od roku 1950 vďaka používaniu aditív do pôdy (Lang, 2009).

Deforestácia slúži viac bohatším konzumentom buď v danej krajine alebo v zahraničí ako miestnemu obyvateľstvu. Dokladá to aj fakt, že odlesňovanie pozitívne koreluje s nárastom mestského obyvateľstva a poľnohospodárskym exportom, ale nie s nárastom miestnej populácie (DeFries et al., 2010).

Organizácia spojených národov uvádza (FAO, 2012):

„Firmy nevyrubujú stromy z čírej deštruktivity alebo hlúposti. Z celkového pohľadu tak robia preto, lebo z hľadiska trhu – ovplyvneného subvenciami, zdanením, cenami a štátnou reguláciou, vlastníckymi a používateľskými právami k pôde – je to logické a výhodné. Logické a výhodné preto, lebo náklady deforestácie vo všeobecnosti nie sú znášané spoločnosťami, ktoré ju vykonávajú, ale budúcimi generáciami, a často chudobnými ľuďmi v okolitých vidieckych oblastiach, ktorí závisia na zdrojoch z lesa na svoje denné prežitie a bezpečnosť.“

Nadnárodné korporácie sú hlavnou hybnou silou ničenia pralesov

Odlesňovanie bolo spočiatku doménou národných vlád. Rudel (2007) na metaanalýze 268 štúdií ukázal, že odlesňovanie v 70. rokoch 20. storočia bolo v tropických oblastiach iniciované štátom s cieľom, aby chudobní roľníci získali ľahko dostupnú pôdu. Vypestované plodiny putovali lokálnemu obyvateľstvu.

Tieto kolonizačné programy ale v 90. rokoch ustali a vyrubovanie pralesa je viac záležitosťou firiem. Na mieste vyrúbaného pralesa sa objavujú farmy a ranče bohatých producentov (chov hovädzieho dobytka, plantáže sóje, palmového oleja a kakaa). Produkcia je prevažne vyvážaná do zahraničia a prínos pre miestne obyvateľstvo je minimálny (Morton et al., 2006; Rudel, 2007; Rudel et al. 2009).

Ako uvádza britský denník Guardian, paradoxne, väčšina chudobných farmárov pestujúcich kakao si ani nemôže dovoliť čokoládovú tyčinku.

Aj dnes v malej miere odlesňujú samotní miestni obyvatelia ako súkromné osoby. Ľudia žijúci v okolí pralesov sú často, paradoxne, zástancami alebo priamymi aktérmi odlesňovania. Vo veľkej miere ide o jednoduchých ľudí v zlej ekonomickej situácii a bez práce. Nezmýšľajú globálne a ekonomické benefity vyrúbania lesa pre nich v konkrétnej situácii môžu znamenať riešenie životnej existencie. Často ide o tzv. štátnu deforestáciu: vláda podporuje kolonizáciu ďalších území malými roľníkmi, aby im zabezpečila obživu.

Podľa odhadu z roku 2004 sa v Brazílii odlesňovania zúčastňuje asi 500 000 malých roľníkov a každý odlesní v priemere 1 hektár lesa ročne, teda dokopy 500 000 hektárov, čo je 5 000 km² (Elkan, 2004). Celková miera odlesňovania v Brazílii v roku 2005 činila 34 660 km² (Butler, 2009). Odlesňovanie malými roľníkmi teda činilo okolo 14 %.

Aj v prípadoch, keď prales vyrúbu miestni farmári, ich odberateľmi sú často nadnárodné korporácie, ktoré vytvárajú dopyt po čo najlacnejších surovinách a nemajú problém prižmúriť oči, aj ak boli suroviny vypestované v priamom rozpore so zákonmi.

Napríklad podľa správy neziskovej organizácie Mighty Earth z roku 2017, kakao používané najväčšími svetovými producentmi čokolády pochádza z veľkej časti z národných parkov na Pobreží slonoviny a Ghane, teda je pestované úplne nelegálne (Higonnet, Bellantonio, Hurowitz, 2017). Prales je zničený zväčša miestnymi farmármi, vypestované kakao je skúpené družstvami a v obchodných mestách predané svetovým korporáciám ako Barry Callebaut, Cargill a Olam, ktoré ich ďalej predávajú výrobcom čokolády.

Organizácia Mighty Earth zistila, že tieto produkty obsahujú kakao z plantáží na mieste ilegálne vyrúbaného pralesa na Pobreží slonoviny. Fotografia: Alex Costa pre Mighty Earth (2017).

Takto vyprodukované kakao je odberané prakticky všetkými veľkými výrobcami čokolády: Nestlé, Hershey, Kraft Foods Group, Mars, Starbucks, Mondelez (vlastní aj značky Figaro a Milka), Ferrero, Lindt a ďalšími (Higonnet, Bellantonio, Hurowitz, 2017). Mighty Earth oslovila 70 firiem produkujúcich čokoládu a žiadna z nich nepoprela, že by pri výrobe používali kakao z ilegálne odlesnených území. Vo svojich odpovediach mnohé uznali dôležitosť tohto problému a potrebu ďalších krokov.

V tom istom roku (ale ešte pred zverejnením správy Mighty Earth) podpísali predstavitelia 35 veľkých firiem z čokoládového priemyslu kolektívne vyhlásenie o potrebe ochrany lesov pri produkcii kakaa. Viaceré z nich sa zároveň zaviazali, že do roku 2020 budú používať výhradne alebo prevažne kakao pochádzajúce z certifikovaných udržateľných zdrojov, teda neprispievajúce k odlesňovaniu, informoval denník Guardian (MacLean, 2017).

Myslia to veľké firmy s ochranou prírody úprimne?

Je paradoxom, že nadnárodné korporácie na jednej strane priamo alebo nepriamo podporujú odlesňovanie a ničenie prírody, na druhej strane obratom deklarujú, že pracujú na tom, aby sa ekologické škody stali minulosťou. Ako sa v tom má zorientovať bežný človek?

O úprimnosti vyhlásení veľkých firiem môžeme mať oprávnené pochybnosti. Na papieri všetko vyzerá dobre a niektoré firmy si dali aj konkrétne záväzky. Na druhej strane, Nestlé už v roku 2010 deklarovalo cieľ, aby žiadny z jeho produktov neprispieval k odlesňovaniu, ale v roku 2017 správa Mighty Earth zistila, že používa kakao ilegálne pestované v národných parkoch.

Po druhé, firmy sa rozhýbu smerom k ochrane prírody takmer vždy až po tom, čo sú prichytené pri čine, informácie sa dostanú na verejnosť a hrozí im reputačná škoda – a teda aj pokles ziskov. Otázne je, akým spôsobom pokračujú praktiky firiem po tom, čo záujem o tieto témy opadne a nie sú preberané na verejnosti.

Po tretie, ekologických a sociálnych problémov spôsobovaných veľkými korporáciami na svete je mnoho a kým sa jeden aspoň sčasti vyrieši, objavia sa ďalšie. Iniciatívy slúžiace ochrane prírody nestíhajú monitorovať všetko a prakticky zakaždým sa objaví nový problém, ktorý nebol riešený alebo nebol riešený dostatočne. To budú oprávnené pochybnosti o deklarovaných ekologických motívoch veľkých firiem.

Po štvrté, aj keby firmy v poslednom prípade kakaa z Pobrežia slonoviny dodržali svoje záväzky, väčšina škody už bola napáchaná. Bitty a kol. (2015) skúmali dopad pestovania kakaa na ničenie lesov a rozšírenie primátov na Pobreží slonoviny. V 23 chránených územiach bolo 74 % celkového územia vyklčovaného a premeneného na kakaové plantáže. Na 13 chránených územiach zmizli všetky populácie primátov a štyri z trinástich skúmaných druhov sa nenašli v žiadnom chránenom území (Bitty a kol., 2015). Z pôvodnej státisícovej populácie slonov ostalo už len 200 – 400 jedincov (Higonnet, Bellantonio, Hurowitz, 2017). Od roku 1960 prišlo Pobrežie slonoviny o 80 % svojich lesov (MacLean, 2017).

Otázne je, čo sa stane s už ilegálne zriadenými kakaovými plantážami: možno predpokladať, že časť sa zlegalizuje (teda rozsah národných parkov sa oficiálne zníži – prales už bol vyrúbaný a najbližších niekoľko storočí sa neobnoví), časť plantáži sa podľa rôznych kritérií udržateľnosti bude považovať za udržateľné (keďže stoja síce na odlesnenom území, ale priamo neprispievajú k ďalšej deforestácii), môžu vzniknúť nové čokoládové firmy, ktoré nebudú mať príslušné záväzky a pod. Situácia sa teda možno takmer vôbec nezlepší, ale verejnosť sa o tom dozvie až o niekoľko rokov, a celý kolotoč vyhlásení a záväzkov zo strany veľkých firiem začne znovu – bez skutočných riešení.

Iné prípady odlesňovania

Pre úplnosť dodáme, že existujú aj iné prípady odlesňovania, hoci sú v menšine. Príčiny odlesňovania, ktoré sme spomínali vyššie, sú tými najtypickejšími a najčastejšími. Vyskytujú sa ale aj iné situácie, napr. počas vojny, keď sa jedna bojujúca strana snaží protistrane znemožniť ukrývanie v lesoch (stalo sa tak napr. vo Vietnamskej vojne, kedy USA ničilo džungľu, aby zabránilo vietnamským partizánom ukrývať sa v nej).

Odlesňovanie môže ale nastať aj z prirodzených príčin, napr. z dôvodu požiarov, prírodných katastrof alebo pri globálnej zmene klímy, ako sa stalo už niekoľko razy v dejinách Zeme. Jedným príkladom je aj víchrica v Tatrách v roku 2004.

Zalesňovanie a kvalita sekundárneho lesa

V závislosti od toho, prečo k odlesneniu došlo, môže odlesnené územie byť často znovu zalesnené (forestácia). Forestácia sa delí na reforestáciu (obnova lesa na území, kde už les bol) a aforestáciu (zriadenie nového lesa). Oba javy sa môžu vyskytnúť prirodzene alebo cielenou ľudskou aktivitou.

Les má vo väčšine prípadov tendenciu sa šíriť na okolité nezalesnené územia a postupne ich pohlcovať. Viaceré krajiny však zavádzajú reforestáciu aj cielene. Najväčšiu aktivitu v tomto smere vyvíja Čína, kde v rokoch 1990 až 2010 čistý príbytok lesa tvoril 49 720 km² plochy, alebo rozlohu celého Slovenska (FAO, 2010).

Opätovným zalesnením však vzniká tzv. druhotný (sekundárny) les, ktorý má iné charakteristiky ako les pôvodný (primárny). V prípade, že druhotný les vzniká ľudskou činnosťou, je viac kvalitatívne odlišný od lesa pôvodného, na druhej strane sa cieľová plocha zalesní rýchlejšie.

Je otvorenou otázkou, aký čas je potrebný na to, aby druhotný les nadobudol charakteristiky lesa pôvodného, čo sa týka štruktúry rastlinstva, výživnosti pôdy a biodiverzity. Vo všeobecnosti možno povedať, že ide minimálne o desaťročia až stáročia v závislosti od konkrétneho územia.

Podľa štúdie z Indonézie v sekundárnom pralese ani 55 rokov nestačilo na návrat väčšiny rastlinných druhov a rastlinná štruktúra bola odlišná ako v priľahlom primárnom lese, aj keď kvalita pôdy bola podobná (Brearley et al., 2004). Terborgh (1992) poukazuje na to, že dažďové pralesy vyrúbané kmeňmi Mayov pred 1 200 rokmi aj dnes vykazujú nižšiu rastlinnú biodiverzitu. Pre niektoré druhy rastlín môže byť veľký problém rozšíriť sa do nových území.

Zhruba možno teda konštatovať, že strata odlesnených území pralesa je v podstate nenávratná. Corlett (1995) zhŕňa: „Vo všeobecnosti sekundárne lesy nemôžu nahradiť primárne lesy, čo sa týka biologickej konzervácie. V žiadnom prípade však nie sú bezcenné.“

Riešenia – čo robiť?

S príčinami odlesňovania úzko súvisí aj riešenie problému. Pri aplikácii riešení si pritom musíme najprv povedať cieľový stav.

Po prvé, je zjavné, že ničenie dažďových pralesov je potrebné zastaviť. Za posledných 70 rokov sme stratili takmer dve tretiny dažďových pralesov celosvetovo, pričom dažďový prales sa nedá nahradiť sekundárnym lesom. Výrub pralesa pre firmy treba zastaviť úplne a pre lokálne obyvateľstvo ho výrazne obmedziť a preferovať iné spôsoby získania pôdy.

Po druhé, treba zabezpečiť, aby lesa celosvetovo neubúdalo. To sa dá zabezpečiť udržateľným lesným hospodárstvom a reforestáciou. Vo väčšine európskych krajín toto problém nie je. (Problémom je spôsob lesného hospodárenia – aj keď celkovej plochy lesa neubúda či dokonca pribúda, masívna ťažba zasahuje do lesa a narušuje jeho prirodzenú štruktúru. V tomto článku však túto problematiku neriešime.)

V súčasnosti navrhované riešenia sa dajú zatriediť do štyroch skupín:

• Regulácia
• Zmena správania firiem
• Zmena správania spotrebiteľov
• Zmena paradigmy

Regulácia

Regulácia spočíva v rozširovaní chránených území, sprísnení chráneného režimu, efektívnejšom a prísnejšom trestaní prekročení a pod. Môže sa diať na lokálnej aj medzinárodnej úrovni.

Problémom regulácie je, že štát v podmienkach globálneho kapitalizmu podlieha rôznym typom tlakov. Je to hlavne ekonomická sila národných a nadnárodných korporácií, ktorých cieľom je dosahovať čo najväčší zisk. Ďalej je to politická motivácia vlády dosiahnuť čo najvyššiu zamestnanosť a najvyššie hospodárske ukazovatele, aby vláda uspela u voličov aj v ďalších voľbách. Väčšinu voličov, samozrejme, viac ako environmentalistické ideály zaujíma ich každodenný život.

V krajinách, kde sa nachádzajú tropické pralesy, je častá vysoká miera korupcie a systém vymáhania práva často poriadne nefunguje. Dobrým príkladom toho sú spomínané lesy na Pobreží slonoviny a Ghane.

Isté úspechy na národnej úrovni však vidieť: brazílska vláda v spolupráci s organizáciou Greenpeace od roku 2003 realizuje program ARPA (Amazon Region Protected Areas Program) zameraný na rozširovanie chránených území. V rokoch 2004 – 2012 vzrástla rozloha chránených území v Brazílii o 68 % a v roku 2015 tvorila plocha pokrytá programom ARPA 582 960 km ² – 18 % celkovej plochy brazílskeho pralesa ("Amazon Regional Protected Areas Program", 2018).

Zo súčasnej celosvetovej plochy dažďových pralesov (približne 10 000 000 km ²) je len asi tretina tvorená chránenými územiami (Martin, 2015).

Reguláciu na medzinárodnej úrovni predstavujú medzinárodné dohody, v ktorých sa jednotlivé štáty zaviažu uskutočniť isté opatrenia. O ochranu prírody týmto spôsobom sa snaží napríklad Fórum Spojených národov o lesoch. Neexistuje však žiadna záväzná medzinárodná zmluva priamo sa venujúca ochrane pralesov a bojujúca proti odlesňovaniu, na rozdiel od iných oblastí ochrany prírody (ochrana mokradí, vôd, vtákov, rýb či ovzdušia).

Odlesňovanie na ostrove Borneo, ktorý je zdieľaný tromi krajinami: Malajziou, Indonéziou a Brunei. V roku 1985 tvoril les 73,7 % povrchu Bornea, v roku 2020 to bude podľa odhadov 32,6 % (WWF, 2005). Mapa podľa Ahlenius (2007).

V roku 2007 valné zhromaždenie OSN schválilo právne nezáväznú Newyorskú deklaráciu o lesoch, ktorá požaduje znížiť odlesňovanie na polovicu do roku 2020 a zastaviť ho do roku 2030. Podpísalo ju 37 štátov, 53 nadnárodných korporácií a 63 mimovládnych organizácií, ale nevyplynuli z nej žiadne konkrétne záväzky. Deklaráciu podpísala väčšina krajín, ktorá má významné plochy pralesov (Kongo, Peru, Indonézia, Kolumbia, Ekvádor), s paradoxnou výnimkou Brazílie. Spomedzi korporácií deklaráciu podpísali aj Nestlé, Mondelez, Cargill a Ferrero, ktorí odoberali ilegálne pestované kakao z afrických národných parkov.

V roku 1994 bol spustený Montreálsky proces, zameraný na udržateľné lesné hospodárstvo. Členské krajiny sú povinné hlásiť a dodržiavať určité kritériá a ukazovatele. Členom pracovnej skupiny Montreálskeho procesu je 14 krajín vrátane USA a Ruska, ale žiadna tropická krajina. Montreálsky proces sa teda zameriava na udržateľné hospodárenie v lesoch mierneho pásma, nie na ochranu dažďových pralesov.

Politické riešenia môžu vyplývať iba zo spoločenských siločiar; ak idú proti nim, sú neudržateľné. Dominantnou silou v súčasnom svete je globálna ekonomika hnaná dopytom spotrebiteľov po konzume. Hoci treba rozhodne oceniť početné iniciatívy ochrancov prírody, pokiaľ sa nezmení tento základný princíp, politické opatrenia nebudú dlhodobo účinné.

Zmena správania firiem

Ako vyplýva zo štatistík, najväčším strojcom odlesňovania sú veľké korporácie. Niektoré ochranárske organizácie sa preto snažia konať v duchu hesla: „ak majú korporácie moc zničiť lesy na svete, majú moc aj pomôcť pri ich záchrane“.

Jednou možnosťou je tlačiť na firmy, aby si ustrážili svojich dodávateľov dreva, hovädziny, sóje či palmového oleja a dozreli na to, aby produkty, ktoré odoberajú, boli vyrobené spôsobom, ktorý neprispieva k odlesňovaniu. A aby minimalizovali spotrebu papiera, používali recyklovaný papier a pod.

Takto sa snaží na firmy dohliadať napríklad iniciatíva Forest 500. Forest 500 pravidelne monitoruje 500 najväčších organizácií, ktoré majú možnosť odlesňovanie obmedziť. Každoročne hodnotí 250 veľkých firiem na škále od 1 do 5, čo sa týka priateľskosti voči životnému prostrediu.

Paradoxne, firmy Nestlé a Mars, ktoré odberali kakao pestované z ilegálne odlesnených národných parkov, majú najvyššie hodnotenie 5/5. Iné menované firmy, ktoré sa na obchode s ilegálne pestovaným kakaom podieľali, majú hodnotenie 3/5 alebo 4/5. Forest 500 teda napriek dobrým úmyslom nemôže relevantne kontrolovať, čo korporácie naozaj robia – vychádza predovšetkým z firemnej dokumentácie a nastavenia procesov, ktoré je často ďaleko od reality.

Korporácie sú ekonomické subjekty a riadia sa predovšetkým ekonomickými motiváciami. O ochranu prírody sa starajú, len pokiaľ to nezasahuje do ich hlavných ekonomických záujmov; alebo pokiaľ by neangažovanie sa pre nich znamenalo ekonomické straty. Privádzať neekologické správanie korporácií na verejnosť je teda osožné, lebo na nich vytvára určitý tlak a núti ich k zmene. Prax však ukazuje, že disciplinovanosť väčšiny konzumentov pri nákupe produktov je malá – volia radšej cenu, pohodlnosť a dostupnosť.

Zmena správania spotrebiteľa

Spotrebitelia by mohli problém riešiť tým, že by jednoducho prestali kupovať výrobky firiem, ktoré sa na odlesňovaní podieľajú, napr. konkrétne na ďalšom výrube Amazonského pralesa.

Koncový spotrebiteľ nemá veľa možností, ako dôkladne preveriť, či na výrobu nejakého tovaru bol vyrúbaný prales alebo nie. Platia tu však všeobecné pravidlá: obmedzenie konzumu ako takého – čím menej toho kúpime, tým menej podporíme odlesňovanie; kupovanie lokálnych produktov – vieme, že na Slovensku odlesňovanie pralesa neprebieha.

Potom sú k dispozícii certifikácie. Určité organizácie certifikáciou garantujú, že pri výrobe produktu boli dodržané príslušné zásady. Medzi najčastejšie certifikácie, ktoré môžeme vidieť aj u nás, patria FSC (Forest Stewardship Council) alebo Rainforest Alliance Certified. Ich spoločným menovateľom je, že označené produkty by nemali prispievať k deforestácii.

Nevýhodou certifikácií je, že ani pri nich si nemôžeme byť úplne istí, aká je realita. Napr. Simon Counsel – jeden zo zakladateľov FSC – v súčasnosti FSC ostro kritizuje a uviedol prípady, kedy údajne štandardy FSC neboli dostatočne kontrolované. FSC týchto 6 prípadov preverila a v dvoch z nich certifikáciu skutočne odobrala ("Forest Stewardship Council", 2018). Stránka FSC-Watch uvádza mnoho prípadov, kedy firma certifikovaná FSC porušila podmienky certifikácie.

Jednými z častejšie používaných certifikácií, ktoré môžeme vidieť na našich výrobkoch, sú FSC a Rainforest Alliance Certified. Výrobky označené týmito známkami by mali pochádzať z udržateľného hospodárenia, a teda neprispievať k odlesňovaniu.

Kritikou certifikácií je aj to, že malí výrobcovia si nemôžu dovoliť certifikáciu zaplatiť, alebo si formálne nastaviť také procesy kontroly, ktoré by spĺňali často sofistikované a byrokratické kritériá.

Certifikované produkty sú, samozrejme, drahšie a nie pre všetky typy produktov sú dostupné certifikované alternatívy. Navyše – mnohé produkty vyrobené naozaj ekologicky certifikáciu nemajú – buď preto, že si to výrobcovia nemôžu dovoliť alebo to jednoducho neriešia.

Aj keď skutočnú situáciu ohľadom certifikovaných výrobkov môžeme monitorovať len ťažko, predsa platí, že ich kúpou s väčšou pravdepodobnosťou pomáhame životnému prostrediu. Ešte väčšou istotou je však kupovať od malých, lokálnych výrobcov. Pri mnohých výrobkoch však takáto možnosť nie je dostupná, alebo pre spotrebiteľov cenovo únosná. Ale každá kvapka pomoci pomôže.

Druhou možnosťou, ktorú koncový spotrebiteľ má, je podporiť organizácie ochraňujúce prírodu, buď finančne alebo inou formou pomoci.

Zmena paradigmy

Správanie firiem a spotrebiteľov je konečným vonkajším znakom, ktorý však vyplýva z istých hlbších princípov. To, ako sa správame navonok, je dané našimi postojmi k človeku, svetu a prírode: aj na úrovni individuálnej, aj na úrovni spoločnosti.

Opatrenia spomínané vyššie sú dôležité a prínosné, avšak majú spoločné to, že riešia iba dôsledok. Spoločenské hybné sily, ktoré vo svete existujú, vedú k odlesňovaniu a spoločnosť musí robiť následne niečo navyše, aby k ničeniu lesov nedochádzalo. Je to v istom zmysle paradoxná situácia.

Čo by sa ale muselo stať, aby spoločnosť odlesňovanie prirodzene neprodukovala? Muselo by sa zmeniť vedomie ľudí a hodnoty, ktoré vyznávajú. Odlesňovanie v podstate vyplýva z prevažujúceho postoja ku svetu: konzumného. Príroda a Zem sú vnímané ako prírodné zdroje a ak sa hovorí o udržateľnosti, dôvod je väčšinou antropocentrický: je potrebné čerpať zdroje opatrne, aby ostalo aj pre budúce generácie a aby nás nezasiahla ekologická katastrofa; nie je teda problém v drancovaní prírody, ale jeho miere.

Alternatívou je diametrálne odlišný pohľad na človeka, svet a prírodu – vnímať ľudstvo, prírodu a planétu ako živý ekosystém, ktorého sme všetci súčasťou, dávame doň a prijímame z neho. Ak by sme kultivovali vedomie prepojenosti, jednoty, aktívne vnímali krásu prírody a pestovali vyššie emócie, mohli by sme čoraz viac prežívať pocit naplnenosti z každodenného života, či už v práci, vzťahoch alebo vo voľnom čase.

Ľudia by potom jednak prirodzene nechceli kupovať produkty, ktoré pochádzajú z neudržateľných zdrojov – zdalo by sa im to rovnako absurdné ako kanibalizmus, ale taktiež by nepotrebovali toľko konzumu a kupovať tak veľa hmotných vecí, lebo by ich naplnilo vnútorné prežívanie ideálov.

Nevýhodou osvety a vzdelávania je, že ide o dlhodobý proces a v súčasnom stave spoločenských hodnôt spomínanú filozofiu aktívne prijme a bude podľa nej žiť maximálne pár percent populácie. Ak by zmena paradigmy mala byť efektívna, vyžadovala by si koordináciu viacerých oblastí života spoločnosti.

Celkové riešenie komplexného problému odlesňovania preto spočíva v kombinácii všetkých prístupov: regulácii aj osvete vedúcej k zmene správaniu firiem aj spotrebiteľov.

Vodopády na rieke Amazon.

Záver

Odlesňovanie je typickým príkladom javu, ktorý je všeobecne prijímaný ako neblahý. Ničí estetické hodnoty, ktoré poskytuje les, znižuje biodiverzitu a kultúrnu diverzitu a významne prispieva k skleníkovému efektu.

Prakticky všetky podnety k odlesňovaniu sú ekonomické a väčšina odlesnenej pôdy je využívaná veľkými firmami na komerčné účely, často pre zahraničné trhy a pestovanie nelokálnych plodín. Prínos pre miestnych obyvateľov je v porovnaní s ekologickými škodami úplne zanedbateľný.

Svoj podiel zodpovednosti na odlesňovaní nesú jednak firmy, ktoré chcú alebo sú nútené produkovať viac a s menšími nákladmi a predávať čo najviac, ale aj spotrebitelia, ktorí chcú kupovať čo najlacnejšie a niekedy aj čo najviac.

Deforestácia je teda prirodzeným dôsledkom málo, resp. neefektívne regulovaného trhového prostredia spojeného s paradigmou spotreby. Kombinácia týchto dvoch faktorov vedie k všeobecným tlakom na znižovanie nákladov, v kombinácii s očakávaniami spotrebiteľov.

Kauzálnym riešením, ako zamedziť odlesňovaniu, je zmeniť postoje ľudí – paradigmu – tak, aby vnímali prírodu a planétu ako živý ekosystém kultivovali vedomie prepojenosti a vedome budovali vyššie emócie. Pokiaľ by sa ľudia stavali k životu takto, odlesňovanie, ako i iné sociálne patológie, by prirodzene opadli. V súčasnej situácii je ale tiež nevyhnutné posilniť a lepšie vymáhať reguláciu, ako aj motivovať spotrebiteľov a firmy k správaniu vedúcemu k čo najväčšej udržateľnosti.

Literatúra

Zdroje obrázkov

Úvodná fotka: odlesňovanie v Amazonskom pralese. Autor: Matt Zimmerman. Úprava: IPPR. Zdieľané pod licenciou CC 2.0.
Dhoul: biolib.cz. Autor: Klaus Rudloff.
Slon: World Wildlife Fund.
Gorila: 2-3 ročná mladá gorila. Autor: Kurt Ackermann. Zdieľané pod licenciou CC 2.5.
Panda: Buzzle.com.

Zdieľať na Facebooku