Základné tézy metapolitického naturalizmu

let vtákov

Stále viac ľudí začína vnímať, že súčasné smerovanie, ale najmä inkluzivizmus, transformujúci liberálnu demokraciu, sú pre spoločnosť škodlivé. 

Skúsime načrtnúť zopár východiskových téz v podobe novej paradigmy. Nazveme ju metapolitický naturalizmus a zameriame sa najmä na zdôrazňovanie toho, čím sa odlišuje od ostatných známych ideológií či nastupujúcich nezdravých trendov. 

K pomenovaniu

Paradigmy sú väčšinou pomenované podľa axióm: marxizmus dáva na piedestál učenie Marxa, nacionalista povyšuje význam národa nad ostatné identity, inkluzivizmus stojí na začleňovacom imperatíve – vytváraní pocitu prijatia atď. 

Metapolitický naturalizmus je v rozpore s inkluzivizmom, lebo na piedestál dáva celostnú pravdu, jej objektívne hľadanie a prípadné prehodnocovanie bez ohľadu na kohokoľvek pocity. 

Je tiež v rozpore s konšpirativizmom, ktorý bez dôkazov priraďuje udalostiam zlé úmysly aktérov.

Najdôležitejšou hodnotou pre metapolitický naturalizmus je teda pravda a axiómou je, že pozorovateľné zákony v prírode a prirodzenom svete predstavujú najdôležitejší zdroj právd, ktoré možno sformulovať do téz platných bez ohľadu na dobu či dominujúcu ideológiu.

Hoci riešenia vo väčšom súlade s prírodou či prirodzenosťou možno na základe skúsenosti považovať apriori za lepšie – je dôležité v prípadoch, pri ktorých sa to spoľahlivo spochybní, od toho upustiť. 

Netreba odmietať všetko, čo nie je overené skúsenosťou, treba však zavrhnúť všetko, čo je s ňou v rozpore. 

Metapolitický naturalizmus prioritne vyzdvihuje hodnoty smerujúce k zachovaniu a rozvoju života

Konanie, ktoré keby si osvojil každý, by viedlo k vážnym problémom, úpadku či zániku spoločnosti alebo druhu, je dôležité zavrhnúť.

Pravda a sloboda slova

Dejiny i súčasnosť ukazujú, že volanie po slobode a pluralite býva často iba účelovým volaním tých, ktorí sú na okraji alebo do neho tlačení, s cieľom sa ľahšie presadiť. Akonáhle sa im to podarí, spravidla nastupujú u nich podobne totalitaristické sklony. 

Nevyhol sa tomu ani liberalizmus, ktorý ochranu slobody prejavu mal zasadenú vo svojom jadre. 

Spoločnosť s ochranou slobody slova a férovými podmienkami v politickej súťaži sa tak javí ako utópia. Je ale dôležité poučiť sa z dejín a túto požiadavku principiálne nastolovať.

Pravda musí byť nadradená nad emócie či etické koncepcie. Pravda je základný predpoklad správnosti. Neexistuje správnosť bez pravdy. Pravda môže uraziť a znížiť ľudskú dôstojnosť či pocit prijatia, ale v prvom rade nedôstojný život je život v nepravde. 

Totality obmedzujú slobodu slova, lebo sa boja konfrontácie s iným pohľadom na svet. S pravdou sa netreba báť debaty, konfrontácie, skúmania ani falzifikácie. 

Potrebná je slobodná a férová súťaž tvrdení a postojov, aby sa zvýšila šanca, že správnosť a pravda zažiaria v konfrontácii s omylom. 

Pravda sa spresňuje diskusiou, v ktorej sa často aj nachádza. 

Ak sa ľudia vychyľujú od pravdy, sťažuje alebo znemožňuje im to dosahovať akékoľvek ich ciele. Preto je pravda zdravými ľuďmi preferovaná z povahy svojej funkčnosti. Funkčnosť zabezpečuje lepší život a v hraničných situáciách prežitie. 

Ignorovanie alebo popieranie celostnej pravdy skôr či neskôr vedie k sebazničeniu. 

Sloboda slova je mechanizmom, ktorý garantuje, že pravda bude vždy vysloviteľná, môže tak konfrontovať vládnucu paradigmu i celú spoločnosť a korigovať ich k správnosti. 

Pre totality platí, že sú buď nepravdivé, alebo sa kvôli informačnému monopolu a neustálemu zjednodušovaniu východiskových téz nepravdivými skôr či neskôr stanú.

O tom, čo je pravda, nemá rozhodovať jej neraz zdanlivý zvestovateľ, ale jej adresát.

Preto je nevyhnutná reálna garancia slobody slova vo všetkých témach akokoľvek súvisiacich s politikou, bez akýchkoľvek ale, okrem, avšak a pod.

Reprodukčný imperatív

Človek je len súčasť prírody, iba jeden z druhov. Platia pre neho rovnaké zákony o príčine a následku ako na všetky živočíchy, a z niektorých je možné aj odvodiť pravdy, pravidlá či povinnosti pre ľudské správanie sa.

Každý, kto má potenciál mať potomstvo, ktoré bude užitočné pre spoločnosť, by mal nastaviť svoju životnú stratégiu a konanie tak, aby viedli k reprodukcii aspoň na úrovni záchovnej hodnoty druhu. A to bez ohľadu na stav ekonomiky či rozsah benefitov sociálneho systému. 

Sexuálne orientácie, ktoré k reprodukcii nevedú, sú dysfunkciou. 

Spoločnosť bez reprodukčného imperatívu smeruje do záhuby. 

Tak ako pre rôzne živočíchy platí, že jednotlivé pohlavia vykonávajú často rôzne činnosti, ktoré sa dopĺňajú v zabezpečovaní kontinuity života, tak je to aj pri ľuďoch. 

Samotný charakter týchto činností je ovplyvnený nielen kultúrou, ale najmä dostupnosťou technológií. 

Výlučnosť žien v tom, že iba ony dokážu vynosiť a priniesť na svet dieťa, má pre život ženy vážnejšie dôsledky, ako sú mnohí súčasní ľudia ochotní pripustiť. 

Žena je kvôli tejto schopnosti prirodzene znevýhodnená na trhu práce, čím má oproti mužom zhoršené šance na dosahovanie vyššieho ekonomického postavenia a budovanie kariéry. 

Prekonávanie tohto znevýhodnenia oproti mužom sa často deje cez zrieknutie sa reprodukcie, čo je záhubou druhu. Je nežiaduce neprimerané rozšírenie takéhoto správania sa. Ideológie, ktoré tomu pomáhajú, vedú k sebazničeniu. 

Iba dve pohlavia

Z biologického hľadiska sa ľudia delia na dve pohlavia podľa svojej úlohy pri reprodukcii. 

Existencia nepatrného množstva jedincov, ktorých psychika nie je v súlade s ich biologickou podstatou, nie je dôvodom na plnenie ich požiadaviek na úkor ostatných. 

Nepatrné množstvo ľudí sa rodí s biologicky neurčitým pohlavím (intersexualita). Obdobne sa aj pri iných orgánoch ľudského tela vyskytujú rôzne abnormality. To však nie je dôvod na zásadné zmeny učebníc biológie či predefinovanie spoločenských štandardov a zákonov.

Kontinuita života a ekologizmus

Kontinuita života druhu je jednou z najdôležitejších hodnôt mentálne zdravého človeka. Z nej aj priamo vyplýva nekompromisná požiadavka trvalej udržateľnosti priaznivého prostredia pre život. 

Zodpovedné ekologické správanie na globálnej úrovni sa má realizovať bez ohľadu na to, aký negatívny dopad môže mať na blahobyt. Budúcnosť je dôležitejšia ako aktuálny komfort. 

Dôležité sú riešenia spočívajúce v reálnej proekologickej zmene a nie iba v presúvaní problémov: napríklad prevážanie elektronického odpadu z vyspelých do rozvojových krajín; nahradzovanie vozidiel so spaľovacím motorom v mestách elektromobilmi, pričom výroba elektriny a výroba a zničenie akumulátorov poškodzujú životné prostredie mimo mesta atď. 

Nerovnosti medzi skupinami

Existujú mnohé merateľné biologicky podmienené kvalitatívne rozdiely medzi rasami, pohlaviami i vekovými skupinami. 

Prístupy či ideológie, ktoré to neakceptujú, patria k postfaktualizmom. 

Z týchto rozdielov nevyplýva nadradenosť nejakej skupiny nad inou ani potreba nerovného postavenia pred zákonom aj preto, lebo rozdiely medzi jednotlivcami vnútri týchto skupín sú väčšie ako medzi priemermi daných skupín.

Pôvod nerovností medzi ľuďmi

Ľudia sa rodia nerovní vo svojom potenciáli dosahovať rovnaký výkon v rôznych oblastiach. Táto nerovnosť je podmienená nielen prostredím, ale v ekonomicky vyspelom svete majú tieto nerovnosti vo veľkej miere genetický pôvod. 

Ľudia majú aj odlišné ambície a ešte výrazne odlišnú ochotu a vôľu ich napĺňať. Výkon človeka je na jednej strane podmienený vnútornou a vonkajšou motiváciou, ktoré sú limitované potenciálom, ktorý je určený génmi a prostredím. Výsledný výkon človeka je kombináciou všetkých štyroch faktorov. 

Aby človek zotrval v podávanom výkone, musí vedieť o neželaných následkoch, ktoré by nastali, keby s tým prestal. Preto napr. človek chodí poctivo do práce, lebo inak by sa mohol nežiaduco sociálno-ekonomicky prepadnúť. 

Aby sa človek snažil viac, musí vnímať svoj stav ako nevyhovujúci a veriť, že vďaka zvýšenej a správne nasmerovanej snahe sa dostane do lepšieho stavu. 

Aj napriek prirodzeným výrazným nerovnostiam je rovnosť ľudí pred zákonom dôležitá, aby každý mohol rozvíjať svoj potenciál. 

Hoci sú ľudia nerovní, neznamená to, že tí so zníženým potenciálom by boli horší. Hodnota človeka závisí v prvom rade od toho, či sa svojou slobodnou vôľou rozhodne konať v živote dobro

Ak aj sú všetci jednotlivci a priori hodnotní, tí, ktorí pomáhajú celku, sú hodnotnejší. 

Celkový produkt spoločnosti je okrem fyzických vstupov aj súčinom schopností a vynaloženého úsilia jej členov. Politiky sľubujúce udržanie či nárast blahobytu spoločnosti so znížením úsilia ľudí sú utópia či podvod.

Boj s nerovnosťou a cesta za šťastím

Niektoré politické a ideologické diskurzy hlavné faktory nerovností medzi ľuďmi nerešpektujú. 

Elitársky diskurz neprimerane zvýrazňuje predpoklad, že sa stačí snažiť a všetko je dosiahnuteľné. Ignorujú sa limity genetických predpokladov, štartovacej čiary i limity vo vynaložiteľnom úsilí. 

Výsledkom môže byť frustrácia, páchanie zla či v prípade prekonávania svojich fyzických limitov pomocou vôle aj sebazničenie.

Rovnostársky diskurz môže spôsobovať v praxi v dotknutých oblastiach rôzne problémy.

Napr. v oblasti vzdelávania s cieľom vyrovnávať formálne rozdiely v školskej výkonnosti mieša žiakov s odlišným potenciálom a nároky prispôsobuje tým najslabším. V dôsledku toho často tí schopnejší prestanú cítiť tlak, zlenivejú a ich potenciál sa nerozvinie tak, ako by sa mohol. To vo výsledku poškodzuje potenciál spoločnosti.

Zároveň platí, že zlepšovanie schopností je neľahký vôľový proces spočívajúci v kombinácii učenia a praxe limitovaný vrodeným potenciálom jedinca. Nedá sa dostatočne oklamať „učením hrou“.

V oblasti chudoby nezaslúžené poskytovanie ekonomických benefitov cez nástroje sociálnej pomoci môže u najnižších sociálnych vrstiev naplniť ich ambície na dosiahnutie životnej úrovne do takej miery, že sa ochromí ich snaha podieľať sa na produktivite spoločnosti. Chudobní tak môžu spadnúť do pasce bezcieľnosti.

Pri dominancii elitárskeho diskurzu je spoločnosť uštvaná, pri dominancii rovnostárskeho diskurzu je v úpadku. 

Je dôležité, aby boli ľudia zmierení so svojím potenciálom a neočakávali od seba nemožné. 

Ak sa človek porovnáva s tými najvyššie, bude večne nespokojný. Je vznešené smerovať k ideálu. Za úspech však možno považovať, ak vôbec človek napreduje v čase a nie to, ako sa približuje k ideálu. 

A je dobré vedieť prispôsobovať svoje ciele veku. Fyzický a mentálny vzostup v určitom veku dosiahne svoj strop. Úpadok fyzických a mentálnych schopností by mal byť kompenzovaný tým, ako dobre vychované potomstvo a aké hmotné a duchovné hodnoty človek zanecháva.

Imperatív pokory a solidarity

V rámci jednej rodiny i v rámci širšej populácie zdieľaných génov (napríklad etnika) sa rodia ľudia s odlišným potenciálom. 

Nikto sa o svoj potenciál nijako nezaslúžil, lebo v rámci bázy zdieľaných génov ide do nemalej miery o náhodu. 

Keďže potenciál ľudí je distribuovaný podľa Gaussovej krivky, tí schopnejší v rámci populácie majú svoj potenciál iba vďaka tomu, že tí ostatní sú obdarovaní menej. 

Navyše svojim schopnostiam môžeme vďačiť aj práve báze zdieľaných génov. 

Preto vyvyšovanie sa predovšetkým nad členov svojej populácie je mimoriadne nenáležité a primeraná je pokora s povinnosťou podieľať sa na pomoci či rozvoji populácie tým viac, čím väčším potenciálom pre rozvoj schopností bol človek obdarovaný. 

Antidysgenický imperatív

Človek sa líši od zvieraťa tým, že dokáže vytvárať prostredie a opatrenia pre genetické zlepšovanie druhu menej brutálnym spôsobom, ako predstavuje prírodný výber (eugenika), ale rovnako tak dokáže svojou politikou vytvárať opatrenia pre jeho zhoršenie (dysgenika). 

Eugenické opatrenia spočívajú často v kontroverzných metódach a pri mnohých nie je isté, že vedú k vytýčenému cieľu zlepšovania génov populácie. 

To podstatné ale je odmietať opatrenia, ktoré majú preukázateľne dysgenický efekt. 

Identity

Identita človeka má veľa podôb. Napríklad príslušnosť k rodine, obci/mestu, kraju, vlasti, národu, jazykovej skupine, rase, náboženstvu, profesii, politickému presvedčeniu, pohlaviu, subkultúre, veku, civilizácii, štátu, ľudstvu ako takému atď. 

Je prirodzené všetky tieto identity akceptovať ako súčasť integrity vlastného ducha a dôstojnosti. 

Niektoré identity sú ako vrstvy cibule a čím ideme viac do stredu a čím viac sa veľkosť skupiny, ku ktorej človek prináleží, zmenšuje, tým by mala prirodzene rásť aj náklonnosť k danej skupine. Od príliš širokej vrstvy ľudstva postupne cez stále užšiu vrstvu rasy, jazykovej skupiny, národa, regiónu/mesta/obce sa dostávame až k rodine, v ktorej by mala byť náklonnosť, láska či súdržnosť najsilnejšia. 

Jednotlivé identity sú tým dôležitejšie, čím sú trvácnejšie, prípadne až nezmeniteľné: biologická rodina, národ, rasa, pohlavie, náboženská príslušnosť. 

Ideológie, ktoré znižujú význam niektorej z identít, odkrajujú z duchovnej celistvosti človeka, a môžu mu vytvárajú krízu identity v podobe vykorenenia, prázdnoty a pocitu menejcennosti. 

Spoločenská homogenita a súdržnosť

Pre ľudstvo je prirodzené, že čím viac trvácnejších či nemenných identít jednotlivci v rámci spoločnosti navzájom zdieľajú, tým majú väčšiu tendenciu sa spájať, intenzívnejšie spolupracovať, viac si dôverovať a prerozdeľovať viac zdrojov na pomoc iným členom skupiny. 

V spoločnostiach s narastajúcou diverzitou sa tieto vlastnosti oslabujú a skôr či neskôr také spoločnosti výrazne upadnú. 

Politika štátu musí preto pristupovať k prijímaniu a začleňovaniu odlišných obozretne, pričom čím väčšia odlišnosť, tým obozretnejší prístup je potrebný. 

Ľudské práva

Na globálnej úrovni má význam hľadať prienik v tom, čo sú ochotné štáty naprieč všetkými civilizáciami či kontinentmi uznať za všeobecné ľudské práva, ktoré by boli garantované a vymožiteľné všade vo svete. 

Hľadanie takéhoto prieniku by malo byť dokonca pravidelné, aby odrážalo svetový vývoj. 

Ich výklad by mal byť tiež v súlade s akýmsi globálnym konsenzom. 

Ľudské práva bez konsenzu na globálnej úrovni sú iba nevhodne pomenovaným ideologickým konštruktom a v skutočnosti ide iba o práva obyvateľstva určitého štátu alebo skupiny štátov. 

Bezbrehá neustála progresivita v redefinovaní a rozširovaní tzv. ľudských práv vrátane zmierňovania charakteru trestov má za následok vzostup sociálnej patológie vrátane kriminality. 

Vysoký rozsah niektorých druhov spoločensky nežiaduceho správania sa, napríklad korupcie, nezodpovedného otcovstva či kriminality ťažko prispôsobivých ap., je kvôli slabej vymožiteľnosti práva a absencii primeraných trestov výsledkom aj racionálnej voľby. 

Výšky a formy trestov majú byť nielen spravodlivé, ale aj dostatočne odrádzať od páchania spoločensky nežiaduceho správania sa. 

Imperatívy akceptácie

Pacifistický imperatív: človek vďaka technológiám vytvára svet, v ktorom nemusia byť uplatňované brutálne zákony zvieracej ríše. Je zavrhnutiahodné zasahovať do neagresívnej suverenity iných spoločností. 

Rovnosť medzi národmi a protivykorisťovateľský imperatív: rovnako tak nie je nevyhnutné zneužívať slabšie postavenie menej rozvinutých spoločností na zvyšovanie vlastného ekonomického blahobytu. Politika, ktorá tak činí, pácha zlo a je odsúdeniahodná. 

Prosuverénny a protiintervenčný imperatív: systém, ktorý sa prirodzene vyvíja v danej spoločnosti ako adaptácia na podmienky, je spravidla legitímnejší, ako keby mal byť nastoľovaný zvonka. Umelé zasahovanie zvonka do tohto vnútorného vývoja je zlom, ktoré väčšinou danú spoločnosť v konečnom dôsledku poškodí. 

Záver

Metapolitický naturalizmus z povahy veci nie je politickým hnutím a nemá ani politickú reprezentáciu. Je na pomedzí politickej ideológie a epistemológie, čiže predstavuje skôr spôsob, ako vhodnú politiku nachádzať.

Ako z predložených základných téz vidieť, metapolitický naturalizmus jasne preferuje kapitalizmus pred socializmom, spoločenskú homogenitu pred heterogenitou, demokraciu pred totalitou, integrativizmus pred atomizmom a holizmom, pacifizmus pred imperializmom, suverenitu pred kolonializmom, dialóg pred dogmatizmom a environmentalizmus pred konzumizmom. 

Text bol z väčšej časti pôvodne publikovaný na portáli Medium.com. 10. 5. 2020 bol nanovo publikovaný s úpravami a doplnením.




Tieto texty sú súčasťou komplexnejšieho diela s pracovným názvom Konflikt nových paradigiem.

Táto iniciatíva má aj vlastnú Facebookovú stránku FB: Naturalizmus.

Podporiť toto dielo môžete na účet IPPR: IBAN: SK0683300000002101694717 s poznámkou "Naturalizmus".

Ďakujeme.