Inkluzivizmus – nová paradigma po liberálnej demokracii

inkluzívna spoločnosť

Na Západe je stále hmatateľnejší vývoj represívnych tendencií, ktoré dostávajú označenia ako neliberálny liberalizmus, progresívny liberalizmus, dogmatický liberalizmus či dokonca liberálny fašizmus.

V tejto časti popíšeme, v čom sa táto nová ideológia líši od liberálnej demokracie, uvedieme jej základné východiská i ich kritiku a spomenieme aj, v čom spočíva jej škodlivosť.

Text prešiel 10. 4. 2021 úpravami a doplnením.

Obsah článku

  1. Od liberálnej demokracie k zúženej liberálnej demokracii
  2. Od zúženej liberálnej demokracie k inkluzivizmu
  3. Vylúčení a vylučujúci – veritelia a dlžníci – naratívy viny a dlhu
  4. Paradox exkludujúceho inkluzivizmu
  5. Výrazné okliešťovanie slobody slova
  6. Inkluzivistický imperatív je dôležitejší ako pravda
  7. Moderný totalitarizmus
  8. Absurdný boj so štrukturálnymi nerovnosťami
  9. Odmietanie objektívnych biologických identít a preferovanie subjektívneho sebaidentifikovania sa
  10. Oslavou diverzity k zabíjaniu diverzity
  11. Nacizmus ako základný kompas inkluzivizmu
  12. Rozdiely medzi inkluzivizmom a liberálnou demokraciou
  13. Rozdiely medzi inkluzivistami a pôvodnými socialistami
  14. Smerovanie nezvratne ku dnu?

Od liberálnej demokracie k zúženej liberálnej demokracii

Liberálna demokracia sa sformovala ako reakcia na fašistické a socialistické totality, rasovú segregáciu a kolonializmus. Inštitúcie formujúce sa pod jej paradigmou mali predovšetkým zabrániť vzniku totalít a tiež odstrániť prekážky pre začleňovanie menšín v podobe rovnosti šancí.

Rovnosť šancí sa pôvodne vnímala tak, že človek nemá mať žiadne právne prekážky pri napĺňaní svojho spoločensky prospešného potenciálu.

Už liberálna demokracia zužuje demokraciu v tom, že požaduje vzájomný rešpekt práv a povinností väčšiny a menšín. Čiže väčšina, hoci by to mohlo vyjsť zo slobodných demokratických volieb, nemôže potláčať práva menšín.

Táto požiadavka je zaistená v rôznych ľudsko-právnych dokumentoch nadnárodných organizácií a národné ústavy a zákony sa tomu prispôsobili do takej miery, že programy na potláčanie práv menšín ani nemôžu byť súčasťou legálnej politickej súťaže, čím došlo k určitému zúženiu ideologickej plurality.

Liberálna demokracia bola v západnej Európe reprezentovaná najmä rôznymi variantmi kresťansko-demokratických a sociálno-demokratických strán, v USA republikánmi a demokratmi.

Desiatky rokov realizovania „otvorenej spoločnosti“ na Západe so sebou priniesli aj dva významné javy:

  • Etnicky a nábožensky relatívne homogénne štáty sa stali v dôsledku imigrácie veľmi rôznorodé, čo začalo nahlodávať ich sociálnu súdržnosť a vzostup rôznych politík identity tieto rozdiely iba začal zveličovať a zdôrazňovať.
  • Okrem toho individualizmus prítomný v liberalizme umožnil vzostup presadzovania požiadaviek homosexuálov, neskôr zastrešené hnutím LGBTQ+ s agendou rozšírenou o ďalšie sexuálne menšiny.

Z liberálnej demokracie sa postupne najmä vďaka podpore zo strany spoločenských a ekonomických elít sformoval pomerne silný prúd, ktorý chápanie rovnosti v liberálnej demokracii cez dôslednejší individualizmus a univerzalizmus začal výraznejšie meniť. Nazveme to „zúženou liberálnou demokraciou“.

V praxi sa to týka najmä niektorých záujmov sexuálnych menšín a práv cudzincov/imigrantov, pri ktorých požaduje dôslednejšiu právnu rovnosť. Ak existuje nejaký inštitút, ktorý vytvára pre heterosexuálne páry navyše práva a povinnosti (napr. inštitút manželstva), potom nie je dôvod, aby nebol prístupný aj pre homosexuálne páry. Ak niekto chce meniť svoju gender identitu, nemal by mať v ceste žiadne prekážky.

Zároveň zo slobody prejavu vylučuje tzv. nenávistný prejav, ktorého hranice sú často veľmi nejasné a navyše sa časom stále sprísňujú. U mnohých to vedie k tomu, že sa vo svojom prejave preventívne obmedzujú.

O zúženej liberálnej demokracii hovoríme preto, lebo v mene liberalizmu niektoré individuálne práva posilňuje (napr. postavenie imigrantov či sexuálnych menšín), ale iné oslabuje (napr. sloboda prejavu). Zástancovia takto poňatej liberálnej demokracie nepovažujú za dôležité o týchto témach nechať rozhodovať ľud, a často pretláčajú danú agendu aj napriek chýbajúcej spoločenskej podpore (či priamo v rozpore s preferenciami väčšiny), čiže kompetencie ľudu oslabujú, čím demokraciu zužujú.

Zjednodušene možno povedať, že rozdiel medzi liberálnou demokraciou v širšom a užšom zmysle spočíva v tom, že liberálna demokracia stojí na definovaní ľudských práv na globálnej úrovni (zastrešených OSN) a ich pôvodnou interpretáciou, čo je relatívne statický koncept, kým jej novšia zúžená podoba stojí na rozširujúcom výklade ľudských práv a neustálom nastoľovaní novej agendy zastrešených najmä regiónmi, v ktorých dominuje Západ (napr. Rada Európy, EÚ, USA ap.), čo je relatívne dynamický koncept.

V tomto nedorozumení, resp. účelovom výkladovom rozšírení ľudských práv, dochádza často k tomu, že napr. odmietanie sprístupniť manželstvo homosexuálnym párom z pozície konzervativizmu alebo odmietanie otvoriť hranice a sprístupniť inštitút občianstva imigrantom s minimom podmienok z pozície nacionalizmu sú považované za hrubé neuznanie základných ľudských práv a akokoľvek prudká reakcia voči tomu je z pohľadu mnohých zúžených liberálnych demokratov prípustná.

Pretláčanie otvorenia sa imigrantom proti vôli spoločnosti predstavuje vytváranie napätia a konfliktu nielen do súčasnosti, ale aj do budúcnosti. Bezproblémová integrácia ľudí z odlišných kultúrnych okruhov je sotva možná, ak sú od začiatku veľkou časťou spoločnosti odmietaní.

Od zúženej liberálnej demokracie k inkluzivizmu

Paralelne s východiskami pre zúženú liberálnu demokraciu sa na Západe prierezovo a pomerne nezávisle na pozadí spoločenských vied formuje inkluzivistický imperatív reagujúci na koncept sociálneho vylúčenia.

Ako si ukážeme nižšie, z pohľadu inkluzivizmu je vysvetlenie a pochopenie súčasných trendov oveľa jednoduchšie. Obnažuje však svoju totalitaristickú podobu. A je na mieste hovoriť o novej ideológii.

Tu prezentovaný inkluzivizmus si netreba zamieňať so sociálnou inklúziou ako takou. Potreba sociálnej inklúzie či integrácie bola pôvodne primeranou súčasťou aj liberálnej demokracie. Zahŕňala skupiny, pri ktorých väčšia inklúzia mala spoločenský súhlas, ale často aj jasné ekonomické prínosy. Išlo najmä o väčšiu integráciu žien na trh práce, začlenenie zdravotne postihnutých ľudí do spoločnosti ap.

Inkluzivizmus spočíva v tom, že celú paradigmu liberálnej demokracie redefinuje primárne z pozície inkluzivistického imperatívu.

Inkluzivizmus ako nová ideológia sa formuje ako dôsledok neudržateľných protirečivostí zúženej liberálnej demokracie a zároveň po nej preberá štafetu tam, kde nezabezpečila uspokojivú mieru rovnosti.

Inkluzivizmus je ideológia postavená na zásadnej požiadavke začleňovať rôznym spôsobom odlišných ľudí do zvyšnej spoločnosti bez ohľadu na ľudskú prirodzenosť, verejnú mienku či sociálno-ekonomické dopady. Začlenenie znamená poskytnúť týmto skupinám právne, sociálne a ekonomické postavenie spolu s pocitom prijatia, aké má priemerný člen spoločnosti.

A práve z inkluzivistického imperatívu vyplýva zároveň potreba vylučovať všetkých, ktorí napĺňaniu daného imperatívu svojimi prejavmi alebo postojmi bránia. Vylučovanie sa prejavuje represívnymi tendenciami najrôznejšieho druhu.

Paradigmatický prechod k inkluzivizmu nastáva, keď silnejú hlasy za vyčleňovanie zástancov aj takých postojov, ktoré sú kritické voči prejavom inkluzivizmu, no nie sú v rozpore s ľudskými právami, a silnejú hlasy po opatreniach, ktoré v rámci štrukturálnych nerovností smerujú od rovnosti právnej k rovnosti faktickej. A to je situácia dnešného Západu.

Možno konštatovať, že inkluzivizmus je v rámci geopolitického Západu dvojrýchlostný. Zatiaľ čo v postsocialistických krajinách prebieha zápas za zúženú liberálnu demokraciu a inkluzivizmus je najmä v rámci politickej prezentácie výrazne okrajový, značná časť Západu viditeľne prechádza od zúženej liberálnej demokracie k inkluzivizmu.

Inkluzivizmus akoby vychádzal z predpokladu, že bieli kresťanskí heterosexuálni muži sa najviac podieľali na tvorbe zákonov, morálky i spoločenských noriem a celý systém nastavili tak, aby z toho mali čo najväčší prospech. Majú tak vinu na horšom postavení ostatných a sú morálne povinní všetko redefinovať do súladu s inkluzivizmom a túto nespravodlivosť ostatným kompenzovať.

Podľa inkluzivistov prekážky pre začleňovanie odlišných a dosahovanie štrukturálnych rovností v etablovanej liberálnej demokracii vytvárajú najmä ľudské predsudky, kultúrne normy kreované v nemalej miere náboženstvom a systémom tvoreným národným štátom, pričom nič z toho sa nedokáže dostatočne dynamicky prispôsobovať, čím inklúziu blokuje.

Spoločenské vedy, hlavnoprúdové masmédiá či vzdelávací systém majú inkluzivistický imperatív v podstate naplno vstrebaný.

Postupne, ako je inkluzivizmom indoktrinovaná spoločnosť už od útleho detstva, jeho podpora sa zvyšuje. Hodnoty spoločnosti však stále vo veľkej miere nie sú s inkluzivizmom a často ani so zúženou liberálnou demokraciou kompatibilné.

Preto sa väčšina politikov ocitá medzi dvoma mlynskými kameňmi: médiami, ktoré rozhodujú o ich povedomí a reputácii a voličmi, ktorí rozhodujú o ich mandáte. Aby mali šancu uspieť, mnohí z nich sa sporadicky stroho vymedzujú pri kľúčových témach, aby neodradili voličov, ale zároveň nevystupujú mimo rámca inkluzivistického prejavu, aby si nepoštvali proti sebe médiá, ktoré sú často rozhodujúce pre mieru ich politického úspechu.

Masmédiá vedomé si svojej moci tak prostredníctvom nátlaku posúvajú konanie politikov smerom k inkluzivizmu na úkor ich autenticity, čím výrazne deformujú zastupiteľskú demokraciu.

Pokles dôveryhodnosti štandardných médií a vzostup tých alternatívnych zároveň umožňuje čiastočne politicky uspieť aj tým, ktorí sú s inkluzivizmom v silnom rozpore.

V súčasnosti začína byť v západnom geopolitickom priestore jednou z nosných deliacich línií medzi spojenectvami politických strán práve to, či sa v kontroverzných témach pohybujú v hraniciach inkluzivistického prejavu, alebo ho zvyknú prekračovať.

Vylúčení a vylučujúci – veritelia a dlžníci – naratívy viny a dlhu

Zatiaľ čo marxizmus chápe dejiny ako neustály zápas medzi vládnucou triedou a triedou ovládaných, v spoločenských vedách na Západe desiatky rokov dochádza k redukovaniu sociálnej reality podobným spôsobom na permanentný útlak a vyčleňovanie slabších a odlišných.

Povojnový vývoj a rozmach liberálnej demokracie na Západe so sebou priniesol aj rozsiahlu realizáciu konceptu naratívov viny a dlhu. V Európe rezonovali najviac s holokaustom, v západnej Európe tiež s kolonializmom, v USA išlo najmä o tému otroctva, čiže dlh bielych voči čiernym.

Daný naratív sa môže vzťahovať aj na vinu za horšie životné podmienky v krajinách, v ktorých Západ intervenoval vojensky alebo ekonomicky, pričom dôsledkom toho tam bolo alebo je viac chaosu a biedy ako poriadku a blahobytu.

Dané naratívy súviseli s povinnosťou kompenzovať právnu nerovnosť, zotročovanie, genocídu či dôsledky zlej intervencie.

Obete alebo ich potomkovia sa stávajú veriteľmi virtuálnych záväzkových vzťahov, pričom z tzv. kompenzačných či vyrovnávacích opatrení v rámci virtuálnych záväzkov dochádzalo alebo dochádza k reálnemu plneniu. Napr. v podobe finančného odškodnenia či rôznych programov postavených na pozitívnej diskriminácii.

Kontroverznosť týchto naratívov spočíva v uplatňovaní kolektívnej viny na identity dlžníkov, ale tiež s prenášaním tejto viny a dlhu naprieč generáciami – „vyrovnávajú sa“ medzi sebou neraz generácie, ktoré na strane veriteľov ničím z toho netrpeli a na strane dlžníkov nič z toho voči nim nepáchali.

Vo výsledku sú tak určité národy zodpovedné za perzekúciu židov, homosexuálov či Rómov počas obdobia druhej svetovej vojny, bieli sú zodpovední za otroctvo či kolonializmus čiernych ap.

Tento hriech sa dedí medzi generáciami, hoci, paradoxne, mnohí zúžení liberálni demokrati neuznávajú národné identity ani historické kontinuity príslušníkov národov, a už vôbec nie kolektívnu vinu.

Inkluzivisti na tieto naratívy nadväzujú a rozvíjajú ich o tému štrukturálnych nerovností v prípade žien, rôznych etnických či sexuálnych menšín a imigrantov.

Požiadavka začleňovať odlišných ľudí aj za cenu diskriminácie ostatných a uplatňovania dvojitého metra vzniká na pozadí rozšíreného naratívu viny a dlhu.

Inkluzivistický naratív viny a dlhu predstavuje taký výklad sociálnych javov, v ktorom štrukturálne nerovnosti (horšie postavenie priemerných členov rôznych skupín) vznikajú nedostatočným začlenením spôsobeným dominujúcimi skupinami. Z tohto dôvodu sa ľudia s identitami dominujúcich stali dlžníkmi voči ľuďom s identitami nezačlenených či vylúčených (veriteľom) a sú povinní realizovať opatrenia vedúce k štrukturálnej rovnosti a strpieť znevýhodnenia s tým spojené.

Skupiny, ktoré sú menej sociálne začlenené, sú často rámcované ako sociálne vylúčené. Vylúčenosť však podsúva predstavu o aktívnom vylučujúcom pôsobení zo strany nevylúčených – v týchto prípadoch dominujúcich skupín – takže za daný stav nesú zodpovednosť, čiže vinu a dlh.

Výsledkom je potreba zastaviť predpokladaný útlak, kompenzovať znevýhodnenie skupín rôznej identity a dosiahnuť ich dostatočné začlenenie. V praxi sa to dosahuje odstraňovaním štrukturálnych nerovností, ktoré sa týkajú napr. výšky mzdy či proporčného obsadzovania atraktívnych pozícií, zlepšenia bývania, proporčné dosahovanie úrovne vzdelania ap.

Inkluzivisti sú schopní napr. horší školský prospech niektorých menšín prezentovať ako dôsledok rasistického a diskriminujúceho majoritou vytvoreného vzdelávacieho systému.

Kolízie, ktoré vznikajú pri strete záujmov jednotlivých menej začlenených identít a vyzerajú často ako dvojitý meter, sa dajú z pozície inkluzivizmu spravidla kontextualizovať vzhľadom na naratív viny a dlhu:

  • Skupina s menším vplyvom či spoločenským začlenením má prednosť pred skupinou s väčším vplyvom či spoločenským začlenením (transsexuáli majú prednosť pred ženami či homosexuálmi).
  • Menšia skupina má prednosť pred početnejšou skupinou (povesť imigrantov má prednosť pred agendou ochrany žien pred sexuálnym násilím).
  • Identity vystavené v minulosti útlaku majú prednosť pred identitami, ktoré utláčali.
  • Identity, ktoré sú utláčané v súčasnosti, majú prednosť pred tými, ktoré boli utláčané v minulosti.

U tých, ktorí sa identifikujú s civilizačnou príslušnosťou Západu, sa kumulujú všetky tieto naratívy viny a dlhu. V dôsledku toho každý, kto je biely heterosexuálny muž, môže byť dlžníkom a každý, kto ním nie je, môže byť veriteľom.

Prijatím týchto naratívov sa u ľudí spúšťajú často emočné reakcie súcitu (dôsledok stvárnenia utrpenia), hnevu (ako dôsledok nespravodlivosti) a viny (ako dôsledok identifikovania sa so skupinou vinníka).

Tieto subjektívne emócie však často blokujú objektívne spoznávanie historických a spoločenských súvislostí.

Naratívy viny a dlhu sú v skutočnosti pri ospravedlňovaní historických kompenzácií či vysvetľovaní súčasných štrukturálnych nerovností hrubými manipuláciami, keďže:

  • Kolonializmus nebol výhodný len pre kolonizátorov, ale priniesol mnohé výhody aj kolonizovaným krajinám (vzdelanie, zdravotníctvo, technológie, infraštruktúra atď.).
  • Odlišné postavenie žien a mužov vychádzalo z prirodzených biologických rozdielov a ich efektívneho využívania v rámci vtedajších spoločenských a technologických možností.
  • Za vojenské intervencie a s nimi súvisiace škody na životoch, zdraví a majetku sú zodpovední tí, ktorí ich propagovali, nariaďovali a uskutočňovali, nie celé pohlavie či národy, z ktorých daní jedinci pochádzali.
  • Agresívne výboje v histórii robili nielen európske, ale prakticky všetky národy, ktoré na to mali dostatok moci a prostriedkov (Arabi, Mongoli, Aztéci, Japonci atď.). Biela dominancia nad svetom na počiatku 20. nebola daná primárne väčšou agresivitou či výbojnosťou, ale vyššou úrovňou technológií.
  • Otroctvo nie je fenoménom výhradne bielych. Veľký obchod s otrokmi mali tiež Mongoli, Tatári, Arabi, Židia či stredoamerickí Indiáni. Práve v bielej západnej kultúre sa zrodil koncept ľudských práv, z ktorého profitovali aj iné rasy a bieli boli hybnou silou zrušenia otroctva. Dnes je otroctvo na Západe nepredstaviteľné, hoci v mnohých iných častiach sveta sa stále vyskytuje.
  • Horšia vzdelanosť niektorých menšín v súčasnosti spravidla v rozhodujúcej miere nesúvisí s útlakom či vylúčením, ale najmä so slabšou motiváciou a zníženými schopnosťami konkrétnych jednotlivcov danej menšiny.
  • Dnes žijúci človek na nejakom území nenesie žiadnu vinu na tom, že nepatrná časť populácie daného územia páchala v minulosti voči iným akékoľvek zločiny vrátane genocídy.

Inkluzivizmus predstavuje obrovský fenomén v tom, že na jeho presadzovaní participujú na jednej strane rôzne skupiny – kapitalisti (najmä globálni), feministky, rôzne etnické či sexuálne menšiny – ktoré z toho parciálne profitujú, na strane druhej prostredníctvom naratívu viny a dlhu zaväzuje k inkluzivizmu aj tých, ktorí z neho neprofitujú a môže im byť dokonca na škodu.

Prostredníctvom tejto manipulatívnej schémy dokáže ich aktivizmus dokonca smerovať proti členom vlastnej skupiny.

Inkluzivisti, opierajúc sa o do veľkej miery vykonštruovaný obraz bielych heterosexuálnych mužských privilégií, v konečnom dôsledku zavádzajú reálne privilégiá pre iných.

Paradox exkludujúceho inkluzivizmu

Liberálni demokrati isté obmedzenia politických slobôd (zákaz fašistických strán, nemožnosť diskriminovať menšiny atď.) zvyknú odôvodňovať tzv. paradoxom netolerantnej tolerancie Karla Poppera.

Spočíva v tom, že ak by stúpenci netolerantných hnutí začali odmietať racionálne argumenty a prostredníctvom realizovaného alebo hroziaceho násilia predstavovali ohrozenie pre tolerantnú spoločnosť, tá by voči tomu nemala byť tolerantná a mala by efektívne zasiahnuť.

Tento Popperov paradox býva postupne zúženou liberálnou demokraciou dezinterpretovaný v dvoch rovinách:

  1. Je snaha nachádzať akékoľvek premostenia u neželaných oponentov s neprijateľnými ideológiami, napr. fašizmom či komunizmom. Za neprijateľné postoje tak začali byť označované aj postoje, ktoré nie sú v rozpore s ľudskými právami (na globálnej úrovni) a predpokladá sa, bez potreby dôkazu, že tie rozporné postoje sa taja. Dochádza teda k veľmi manipulatívnemu rozšíreniu množiny neprijateľných.
  2. V rámci prístupu nakoniec v mnohých prípadoch začali „tolerantní“ odmietať racionálne argumenty, ktoré „netolerantní“ začali poskytovať. Pozície sa vymenili, nezmyselné označenia strán ale zostali.

Z tohto paradoxu sa stala absurdnosť. Zdanlivá integrita s liberálnou demokraciou je v týchto prípadoch dosiahnutá iba vďaka vážnym skresleniam a manipuláciám.

Paradox netolerantnej tolerancie aj v jeho extrémne rozširujúcej interpretácii je na súčasné tendencie obmedzovania práv a slobôd nepoužiteľný.

Je preto vhodné definovať novú podstatu, ktorá tento súbor konaní dokáže veľmi jednoducho a bez akýchkoľvek očividných rozporuplností zdôvodniť.

Súčasné obmedzovania práv a slobôd rôzneho druhu oveľa lepšie vystihuje dvojitý paradox exkludujúceho inkluzivizmu, ktorý spočíva v požiadavke, že v záujme cieľa začleňovať odlišných vylučuje každého, kto by mohol pri napĺňaní tohto cieľa akokoľvek brániť.

Vylúčení sú nielen tí, ktorí vykazujú nenávistné či násilné prejavy, ale aj tí, ktorí len nesúhlasia s ideológiou inkluzivizmu. Exkludujúci inkluzivizmus tak vylučuje aj slušných a nenásilných kritikov, ktorí si napr. myslia iba to, že nie je možné zmeniť pohlavie alebo že by manželstvo malo byť výsadou muža a ženy.

Exkludujúci inkluzivizmus je zákonitým vedľajším dôsledkom inkluzivistickej ideológie a odkrýva jej totalitaristickú podstatu. Pôsobí ako dvojitý paradox.

Prvý paradox spočíva v tom, že vylučuje iných pod maskou inklúzie.

Druhý paradox spočíva v tom, že hoci si inkluzivisti dávajú často za cieľ vytvoriť priateľské prostredie pre prirodzené správanie všetkých ľudí, exkludujúci inkluzivizmus v konečnom dôsledku môže potlačiť autenticitu a prirodzenosť väčšiemu počtu ľudí, než pre koľkých dodatočne zabezpečí želané prijatie.

Tlak na vylúčenie ľudí s prejavmi antiinkluzivizmu sa týka zasahovania do veľkého počtu základných práv a slobôd, ako napr.

  • Sloboda zhromažďovania: zákaz zhromaždenia je skôr zriedkavý, väčšinou ide o narúšanie prebiehajúceho zhromaždenia inkluzivistickými aktivistami.
  • Sloboda povolania a právo na prácu: týka sa najmä tlaku na prepustenie zo zamestnania alebo spoločenskej diskreditácie v prípade verejných výberových konaní. Zvlášť v ohrození sú neinkluzivistickí akademici.
  • Prostredníctvom bojkotu firiem a tlaku na zamestnávateľov, odberateľov či zákazníkov sa obmedzuje sloboda a rovnosť hospodárskej súťaže.
  • S cieľom diskreditácie sa zasahuje do práva na súkromie.
  • Systematickou propagandou v podobe zosmiešňovania sa zasahuje do práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti či osobnej cti.
  • A najmä veľmi výrazne sa okliešťuje sloboda slova, na ktorú je vyvíjaný vo všeobecnosti najväčší tlak.

Niektorí inkluzivisti sa v praxi cítia povinní začleňovať akokoľvek odlišných a vzdialených a pritom majú tendenciu vylúčiť značnú časť vlastnej spoločnosti, s ktorou v porovnaní s inými zdieľajú najviac spoločných znakov a často aj hodnôt.

Zatiaľ čo zúžená liberálna demokracia sa má tendenciu prejavovať totalitarizujúco v dôsledku zjednodušovania a rozporuplných myšlienkových konštrukcií, exkludujúci inkluzivizmus je totalitaristický z povahy veci a hra na liberalizmus alebo demokraciu je mimoriadne sporná.

Možnosť zakryť svoju totalitaristickú podstatu môže byť jeden z dôvodov, prečo sa väčšinou inkluzivisti radšej identifikujú s liberálnou demokraciu, ktorá by, paradoxne, vzhľadom na ich netoleranciu mala v rámci obrany tolerancie uplatniť efektívny zásah práve proti nim.

Vo vývoji inkluzivistickej spoločnosti je však popri inklúzii stále viditeľnejší aj trend v podobe samovyčleňovania. Časť skupín najmä v rámci politík identity má tendenciu sa dobrovoľne segregovať do tzv. bezpečných miest v podobe obchodov, škôl, sociálnych bublín ap., čo je do určitej miery protichodné k inkluzivistickým predpokladom a cieľom.

Dochádza tak k dvojitej bizarnosti, keď zanietení inkluzivisti na jednej strane vylučujú neinkluzivisticky ukotvených ľudí vlastnej skupiny, aby vytvárali priestor pre prijatie cudzím, ktorí sa ale nakoniec aj tak sami vyčlenia.

Výrazné okliešťovanie slobody slova

Keďže pocit prijatia nepredstavuje žiadny právny stav, ale iba veľmi subjektívnu a individuálnu emóciu, inkluzivisti nechcú nechať nič na náhodu. V rámci exkludujúceho inkluzivizmu je to zo všetkých práv a slobôd práve sloboda slova, ktorá je pod najväčším tlakom. V porovnaní s liberálnymi demokratmi majú inkluzivisti minimálne tri dôvody na oveľa výraznejšie okliešťovanie prípustného prejavu:

  • Domnienka emocionálnej ujmy: v záujme inkluzivizmu je zabrániť akýmkoľvek prejavom, ktoré by potenciálne mohli spôsobiť emocionálnu ujmu – citové zranenie nedostatočne začleneným (niekedy označované ako mikroagresie), tým narúšať pocit prijatia a ohroziť tak proces ich začlenenia. Povinnosťou stúpencov inkluzivistickej etiky je vytlačiť akýkoľvek prejav, ktorý by mohol spôsobiť emocionálnu ujmu u veriteľov z naratívov viny a dlhu.
  • Podkopávanie legitimity inkluzivizmu: inkluzivizmus si vytvára obraz sveta, ktorý nevychádza z reality, ale je postavený na výraznej selekcii faktov a jednostranných interpretáciách. Takýto obraz je veľmi krehký a je obrovské množstvo faktov, prístupov a teórií, ktoré ho ohrozujú. Je dôležité, aby sa široké masy nemali možnosť s tým oboznámiť, lebo by to mohlo viesť k odmietnutiu inkluzivizmu.
  • Pociťovanie hrozby: akékoľvek tvrdenia či fakty, z ktorých by mohli potenciálne profitovať „exkludujúce“ ideológie či zoskupenia, sa snažia inkluzivisti umlčať alebo aspoň ich z verejného priestoru vytlačiť, aby chránili veriteľov pred prípadným spustením exkludujúcich procesov.

Inkluzivisti sú ochotní ignorovať až umlčiavať hoc pravdivé tvrdenia, ak sa naplní aspoň jeden zo spomenutých dôvodov. Často však jedno tvrdenie naplní aj dva či všetky tri dôvody.

A netreba opomínať ani bežnú motiváciu ľudí umlčať nepohodlné názory z dôvodu, že v prípade, ak sú podložené a racionálne, vyvolávajú neželanú kognitívnu disonanciu.

Inkluzivizmus prostredníctvom odmietania tzv. mikroagresií postupne zahŕňa aj skupiny, ktoré problém so začlenením nemajú. Napr. dávať do súvislosti slabú vôľu s obezitou je nevhodné zahanbovanie obéznych ľudí či nevhodné vytváranie pocitu viny u nich za ich problém.

Pod tlak sa dostáva akákoľvek priamejšia či ostrejšia kritika – označuje sa za hejterstvo, čo má rovnaký slovný základ ako hate-speech – nenávistný prejav, ktorý je na Západe buď trestný a/alebo vyvoláva silnú sociálnu ostrakizáciu.

Priama a ostrá kritika je vítaná iba v prospech inkluzivizmu a nenávistný prejav je tolerovaný maximálne v prípadoch, ak smeruje k dlžníkom v rámci naratívu viny a dlhu.

Pravidlá pre neprijateľný prejav tak nie sú iba písané a absolútne, ale v prvom rade sa stávajú stále viac neformálne a relatívne.

Čiže potrestaný nie je iba konkrétny a relatívne jasne definovateľný prejav, napr. vyzývanie na násilie, popieranie holokaustu ap., ale neprijateľným sa stáva aj okrajová časť najnepohodlnejších prejavov.

Keďže dôslední inkluzivisti sú v spoločnosti výraznou menšinou, z kapacitných dôvodov sa prirodzene venujú potláčaniu pre nich najviac vyrušujúceho prejavu.

Vyrušujúci prejav môže spočívať v tom, že je z ich pohľadu najextrémnejší (napr. vulgárny rasistický prejav) alebo v tom, že jeho autorom je vplyvná osoba. Pri vplyvných osobách vadí aj, ak prejav nie je dostatočne inkluzivistický (napr. zdôvodnenie kariérnych rozdielov medzi pohlaviami biologickými rozdielmi).

Medializované prípady pôsobia aj ako odstrašujúce príklady.

V dôsledku toho dochádza na jednotlivých stupňoch spoločnosti k autocenzúre, čím najviac vyrušujúci prejav mizne a do hľadáčika inkluzivistov sa dostáva prejav, ktorý bol ešte nedávno v poriadku.

Pre pozorovateľa týchto javov je úplne predvídateľné, čo bude už zajtra neprípustné a spoločensky významnejší ľudia sa tak preventívne autocenzurujú vo veľkom rozsahu, prípadne dokonca zo zištných dôvodov vedia, čo treba hovoriť, aby zlepšili svoje postupové vyhliadky.

Vzostup inkluzivizmu dynamicky okliešťuje, čo je ešte možné bez negatívnych dôsledkov povedať.

Ľudia začínajú mať v citlivých témach problém sformulovať zopár súvislých viet bez toho, aby sa s inkluzivistickou korektnosťou nedostali do kolízie. To vedie k ešte rozsiahlejšej autocenzúre a oslabovaniu názorovej plurality v kontroverzných témach.

Inkluzivistický imperatív je dôležitejší ako pravda

Inkluzivizmus navonok úplne dominuje v hlavnoprúdových masmédiách, vo vede, vzdelávaní, umení i nadnárodnom biznise. Hoci zrejme má v týchto oblastiach menšinové zastúpenie, opačný pohľad sa v zásade v dôsledku autocenzúry neprejavuje, čím sú tieto sféry významného spoločenského pôsobenia inkluzivizmom zmonopolizované.

Keďže voči inkluzivizmu nie je zvýrazňovaná žiadna alternatíva, zúžení liberálni demokrati ako aj inkluzivisti svoje morálne východiská považujú za všeobecnú slušnosť, a neraz to druhým aj dávajú pocítiť pózou morálnej nadradenosti.

Vzhľadom na vytvorené sebaobmedzenia sa vyhýbajú niektorým témam či dokonca popísaniu alebo pomenovaniu niektorých druhov problémov, napr. kriminalita či až terorizmus imigrantov či iných menšín, možné geneticky podmienené rozdiely medzi populačnými skupinami ap.

Keďže tvrdenia o čomkoľvek môžu vyvolávať pozitívny i negatívny sentiment, svojou selekciou vytvárajú nielen vo svojom vnútri, ale aj navonok prezentovaný obraz reality, ktorý je mimoriadne deformovaný a stále ťažšie uveriteľný.

Ideológia inkluzivizmu v masmédiách je postavená na zdôrazňovaní vybraných informácií a opomínaní nepohodlných či zraňujúcich faktov a postojov voči veriteľom z naratívov viny a dlhu.

Inkluzivizmus prejavy autocenzúry či cenzúry v mnohých témach považuje za morálnu cnosť, keďže tým sleduje dobré úmysly. Zároveň však sebe i spoločnosti predpisuje poznávacie sebamrzačenie.

Inkluzivizmus je z povahy veci postfaktualistický.

Ignorácia častí celostnej pravdy pri hľadaní riešení problémov vytvára menej funkčné opatrenia, čím inkluzivizmus nevyhnutne poškodzuje spoločnosť a je spôsobilý voči nej pôsobiť sebazničujúco.

Moderný totalitarizmus

Inkluzivistický totalitarizmus sa od totalít, ako sme ich poznali v priebehu 20. storočia, v niektorých veciach odlišuje.

V prvom rade hlavnou hybnou silou totalitarizujúceho exkludujúceho inkluzivizmu nie je štát. Zasahovanie do základných práv a slobôd tak väčšinou neprebieha v rámci vertikálnej pôsobnosti (zo strany štátu voči občanom), ale horizontálne (medzi aktérmi, ktorí nie sú nositeľmi verejnej moci).

Hlavnou hybnou silou sú teda najmä rôzni inkluzivistickí aktivisti a mnohé masmédiá či nadnárodné korporácie, najmä sociálne siete.

Trestom väčšinou nebýva časovo ohraničené väzenie, ale najmä sociálne vylúčenie či marenie dosahovania vplyvnejších pozícií či väčšieho zásahu publika (označované tiež ako cancel culture).

Zdôraznime, že pri dnešných technológiách (ľahká dostupnosť zdrojov cez vyhľadávače) býva takáto reputáciu poškodzujúca stigmatizácia v podstate trvalá.

Ďalší rozdiel s totalitami typickými pre 20. storočie spočíva v tom, že inkluzivisti nemajú štátostranu s monopolom moci.

Inkluzivizmus je však prítomný vo všetkých podstatných inštitúciách a sú ním nasiaknuté aj mnohé hlavnoprúdové politické strany Západu, či už pravicové, ľavicové, liberálne či dokonca konzervatívne.

Inkluzivizmus však vo svojich dôsledkoch má podstatné vlastnosti totalitarizmu:

  • snahu o dosiahnutie ideologickej jednoty aj za cenu obmedzovania slobody prejavu,
  • odmeňovanie presadzovateľov inkluzivizmu a trestanie odporcov,
  • ideológia prestupuje všetky oblasti spoločenského života (umenie, politika, vzdelávanie, podnikanie, pracovný život v podobe firemných kultúr či profesných kódexov a dokonca i časť kresťanských cirkví),
  • nerovné a výrazne sťažené možnosti presadzovať k inkluzivizmu opozitné politiky,
  • verejné vystupovanie ľudí sa čoraz viac líši od ich v súkromí prejavovaných názorov.

Hoci sú inkluzivisti vo všetkých oblastiach spoločenského života zrejme menšinou, sú menšinou, ktorú je najhlasnejšie počuť a vďaka autocenzúre ostatných dosahujú znásilnenie autenticity značnej časti ľudí.

Kto napriek tomu všetkému prejaví nejaké náznaky oponovania či odporu, stane sa terčom a často aj obeťou exkludujúceho inkluzivizmu.

Absurdný boj so štrukturálnymi nerovnosťami

Pojmy ako rovnosť a spravodlivosť spolu veľmi úzko súvisia. Prívrženci paradigiem, ktoré majú rovnosť ako základnú časť svojho programu, svoje angažovanie sa považujú za zápas za spravodlivosť, pričom daná predstava im spravidla dodáva aj pocit vysokej legitimity a sebavedomia pre verejný aktivizmus, v ktorom sa cítia morálne nadradene. Inak tomu nie je ani pri zúžených liberálnych demokratoch či inkluzivistoch.

Už sme naznačili, že inkluzivizmus usiluje o faktickú sociálnu a ekonomickú rovnosť rôznych skupín, resp. o odstránenie tzv. štrukturálnych nerovností. Mnohí inkluzivisti v etablovanej liberálnej demokracii akoby predpokladali, že ak má nejaká skupina menej peňazí či vplyvu ako bieli heterosexuálni muži, je automaticky diskriminovaná a treba pracovať na jej začlenení, aby sa dosiahlo rovné zastúpenie.

Problémom je, že štrukturálne nerovnosti, ktoré po desiatkach rokov rôznych vyrovnávacích opatrení v spoločnostiach ostali, majú často v nemalej miere príčiny v biologických rozdieloch priemerných členov daných skupín a súvisia s priemernými ambíciami členov, čiže sú prirodzené a obnovujúce sa.

Ak snahu o ich odstránenie postavíme na piedestál cieľov politiky, takýmito umelými štrukturálnymi zásahmi výrazne oslabíme potenciál spoločnosti.

Ešte vážnejším problémom je, že časť inkluzivistov považuje spoločenský stav, v ktorom sa necítia „veritelia“ dostatočne komfortne, za neakceptovateľný a presadzujú opatrenia, ktoré by podľa nich mohli tieto pocity zlepšiť.

Také opatrenia nemajú konca a sú vopred predurčené na neúspech. Časť týchto skupín bude vždy deklarovať nespokojnosť, a to spravidla tým väčšiu, čím viac ju budú spoločenské opatrenia reflektovať v ich prospech.

Navyše rôzne skupiny, aj tie menšinové, majú často protichodné záujmy, takže reflektovaním požiadaviek jednej skupiny vzrastá nespokojnosť u inej skupiny.

  • Napr. rovnosť žien vs. postoje mnohých moslimov;
  • právo na sebadefinovanie rodu vs. ohrozovanie medailových pozícií ženských športovkýň;
  • dôsledné vyšetrovanie znásilnení (práva žien) vs. ochrana reputácie imigrantov;
  • sociálna inklúzia pedofilov vs. ochrana detí pred nimi;
  • záujmy ochrancov zvierat vs. ochrana reputácie časti Rómov, ktorí pojedajú psov atď.

Tým, že inkluzivisti podporujú nárast diverzity a snažia sa vyhovieť úzkym záujmom jednotlivých skupín, taká spoločnosť automaticky speje k vnútornému konfliktu a rozvratu, keďže záujmy jednotlivých skupín nie je možné dostatočne zosúladiť a i drobným náznakom nespokojnosti majú inkluzivisti tendenciu venovať neprimerane veľa pozornosti.

Odmietanie objektívnych biologických identít a preferovanie subjektívneho sebaidentifikovania sa

Kolektívne vedomie vyplývajúce z identít národa či rasy považuje inkluzivizmus za problematické, lebo zo svojej podstaty vytvára predpoklady, ktoré môžu viesť k exklúzii iných.

Za základné biologicky podmienené identity človeka možno považovať najmä rasu, pohlavie a vek.

Identity rodu, ktoré sú naviazané na dve biologické pohlavia, inkluzivizmus rozmieňa čo najviac na drobné. Spochybňuje sa binárnosť a stálosť rodov a nahrádza sa nekonečným množstvom rodov v rámci spektra, ktoré sa u jednotlivca môže v ľubovoľnom čase ľubovoľne meniť.

Možno pozorovať, že inkluzivisti majú problém s pripisovaním identity zo strany iných – iba jednotlivec samotný má právo subjektívne definovať svoje identity vrátane tých biologických. Konštatovať o niekom, že je chudý, tučný, starý, nebiely ap., hoci by išlo o objektívny stav, považujú inkluzivisti za neslušné a stále častejšie neprípustné.

Ak by táto kompetencia mala byť na objektívnom základe zverená inštitúcii, inkluzivizmus by to považoval za prvotné predpoklady k vzniku útlaku zo strany systému.

V prípade zavádzania štrukturálnych kvót predstavuje pre inkluzivizmus problém, keby sa časť mužov iba účelovo prehlásila za ženy, čím by došlo formálne k želanému vyrovnanému zastúpeniu.

Inkluzivizmus odmieta rasu ako biologicky relevantnú kategóriu. Vyhlasuje ju za nezmyselný sociálny konštrukt a z biologického hľadiska pripúšťa iba jednu rasu – ľudskú. Niektorí inkluzivisti dokonca pojem rasizmus redefinujú takým spôsobom, že zaň považujú aj to, ak niekto ľudské rasy chápe ako biologicky relevantnú klasifikáciu.

Keďže veľká časť ľudí svoju rasovú podstatu pre jej praktickú nemennosť vníma ako zásadnú súčasť identity, inkluzivizmus „rasu“ akceptuje ako sociálnu kategóriu sebaidentifikácie.

Inkluzivizmus totiž nechce u ľudí potláčať ich sebavyjadrenie, keďže by to mohlo vyvolať pocit neprijatia.

Popísaným ponímaním „rasy“ inkluzivizmus zabezpečuje dve zásadné veci:

  • Možnosť skúmať štrukturálne nerovnosti v rámci rás a zdôvodňovať tak zavádzanie rôznych opatrení s cieľom odstraňovať medziskupinové nerovnosti.
  • Priestor pre politiky identity kombinované s naratívom viny a dlhu. V praxi to vyzerá tak, že hrdosť na svoj rasový alebo rasovo zmiešaný pôvod je tolerovaná alebo podporovaná u všetkých okrem bielych, pri ktorých je to spravidla automaticky brané ako neprijateľný a vylučujúci rasizmus.

Inkluzivizmus má pravdu v tom, že rasy sú sociálny konštrukt, lebo ľudská klasifikácia čohokoľvek je z povahy veci vždy iba sociálny konštrukt.

Dokonca je potrebné pripustiť, že vznik rôznych rasových klasifikácií v minulosti nevychádzal nutne z čo najväčších genetických odlišností, ale svoju úlohu zohrávalo aj kultúrno-politické rozdelenie a z toho vyplývajúcich náklonností.

Zrejme najabsurdnejšie sa to prejavilo pri nacistickom delení na árijskú a židovskú rasu, čo bolo delenie predovšetkým politické, keďže v praxi nevychádzalo z objektivizovateľného genetického základu.

Taktiež je evidentné, že obsahová náplň identít muža a ženy nemá oporu iba v genetike, ale v nemalej miere je dotváraná aj kultúrnymi normami spoločnosti, čiže je nielen biologicky predurčená, ale aj sociálne konštruovaná.

Inkluzivizmus však nemá pravdu v tom, že rasy alebo rody definované na biologickom základe nemajú výpovednú hodnotu čo do kvalitatívnych vlastností a s tým aj súvisiaceho správania sa.

Faktom je, že tie najväčšie výkony v rôznych športových disciplínach majú často výrazne odlišné rasové zastúpenie. Faktom je, že podiel na vynálezoch, ktoré sú kľúčové pre progres ľudstva či tvorivý prínos v oblasti najvýznamnejších vedeckých a umeleckých diel má výrazne odlišné rasové zastúpenie.

Vďaka výskytu týchto vzácnych pozitívnych deviácií u jednotlivcov v rámci jednotlivých rás je ľudstvo na takom stupni vývoja, akom je.

Hoci to nepochybne súvisí aj s kultúrou, tvrdenie, že všetky z týchto rozdielov sú zapríčinené len a výhradne rozdielmi v prostredí a vôbec nesúvisia s genetikou, ide vysoko nad rámec v súčasnosti dostupných empirických faktov.

Je odôvodnené predpokladať, že u skupín ľudí, ktoré sa desaťtisíce rokov vyvíjali v odlišných prostrediach s rôznymi selekčnými tlakmi, sa v priebehu evolúcie vyvinuli v priemere odlišné schopnosti.

Vzhľadom na úzky súvis medzi telom a psychikou je taktiež rozumné predpokladať, že skupiny ľudí líšiace sa fyzickou stavbou, sa budú v priemere líšiť aj kvalitou psychických procesov a s tým súvisiacich mentálnych výkonov.

Pomer genetických vplyvov a vplyvov prostredia na rozdiely medzi rasovými skupinami je zložitou a otvorenou vedeckou otázkou, ktorú by bolo vhodné precízne a nepredpojate skúmať, čo však inkluzivizmus znemožňuje.

Oslavou diverzity k zabíjaniu diverzity

Inkluzivizmus zastávaním tézy, že jednotlivé „rasy“ nedisponujú unikátnymi biologicky podmienenými kvalitami, zabíja zásadnú racionálnu námietku proti prípadnému rasovému miešaniu. Navyše svojou podstatou spočívajúcou v oslabovaní etnocentrizmu, podpore imigrácie a v začleňovaní odlišných vytvára pre rozmach rasového miešania ideálne podmienky.

Spochybňovanie tejto tézy by zo strany akejkoľvek autority znamenalo spoločenskú samovraždu.

Treba tiež dodať, že mnohí inkluzivisti sa môžu obávať, že rasový útlak, pokiaľ budú identifikovateľné skupinové rozdiely medzi ľuďmi na genetickom základe, je vždy potenciálne obnoviteľný. Z tohto dôvodu by pre inkluzivizmus bolo najbezpečnejšie v dlhodobejšej perspektíve „neexistujúce“ rasy zničiť prostredníctvom rasového miešania.

Ak sú najväčšie úspechy ľudí v rôznych oblastiach aj dôsledkom toho, že jednotlivé rasy disponujú unikátnymi kvalitami, potom rasové miešanie, pre rozmach ktorého vytvára inkluzivistická spoločnosť bezprecedentné podmienky, by túto unikátnosť do veľkej miery nenávratne oslabilo.

Vládnuci inkluzivizmus by tak v porovnaní s inými totalitami nebolo možné bez trvalého poškodenia ľudstva prečkať.

Nacizmus ako základný kompas inkluzivizmu

Ak by mali inkluzivisti a aj mnohí liberálni demokrati vybrať jedinú historickú udalosť, ktorá zostane v učebniciach dejepisu, vybrali by holokaust. Pokrytie holokaustu a rôznych jeho výročí či pripomienok v hlavnoprúdových európskych masmédiách s ľahkosťou preváži všetky ostatné témy súvisiace s druhou svetovou vojnou.

Z naratívov viny a dlhu dôležitých pre inkluzivistov totiž holokaust vyčnieva. Priemyselná genocída je považovaná za dôsledok naakumulovanej a na maximum vyhrotenej nenávisti, diskriminácie a dehumanizácie na rasovo-etnicko-náboženskom základe a ako najbrutálnejší dôsledok sociálneho vylúčenia.

Ak zmyslom liberálnej demokracie bolo po druhej svetovej vojne vytvoriť nové organizácie a pravidlá s cieľom zabrániť opakovaniu holokaustu alebo niečoho obdobného, inkluzivisti to považujú za nedostatočné opatrenia.

Snaha zabrániť holokaustu je pre zúžených liberálnych demokratov ako aj inkluzivistov nikdy sa nekončiaci proces, ktorý sa vyznačuje čoraz viac jednostranným výkladom dejín, hraním na emócie, neustálym opakovaním zjednodušujúcich naratívov v masmédiách či kinematografii, zužovaním historickej diskusie až tvorbou paniky, že sa holokaust môže ľahko zopakovať.

Výsledkom je, že základné východiská pre inkluzivistov, ale neraz aj zúžených liberálnych demokratov, spočívajú v negácii tých častí nacistickej politiky, ktoré mali viesť k holokaustu. Nacizmus im pre rôzne témy slúži ako kompas, pričom sa ho snažia čo najviac negovať bez ohľadu na mieru absurdnosti:

  • kompetencie národného štátu sa presúvajú na nadnárodné organizácie a autoritatívnosť národného štátu na mimovládne a nadnárodné organizácie,
  • vertikálne rozloženie mocenských štruktúr štátu sa nahrádza horizontálnym,
  • prílišný dôraz na rasovú a národnú identitu sa nahrádza oslavou rasovej a etnickej diverzity,
  • namiesto cielenej etnickej a rasovej čistoty je prípustnejšie až vítané medzietnické a medzirasové miešanie,
  • odlišné a doplňujúce sa poslania muža a ženy sú nahradzované ideológiami feminizmu a genderizmu,
  • útlak jedincov so sexuálnymi orientáciami nevedúcimi k reprodukcii je nahradený nekritickým plnením požiadaviek sexuálnych menšín a oslavou ich identít,
  • potreba spoločenskej homogenity je nahradzovaná potrebou diverzity,
  • jasné hranice územia sú nahrádzané otvorenými hranicami.

Ideológie sú spravidla veľmi zložité a viac či menej funkčné systémy, a keď aj len na vybrané ich časti aplikujeme opačné smerovanie, výsledkom je spravidla absurdnosť.

Rozdiely medzi inkluzivizmom a liberálnou demokraciou

Často u mnohých splýva inkluzivizmus a liberálna demokracia. Dokonca inkluzivisti často samých seba označujú veľmi nepresne za liberálnych demokratov.

Vyššie sme si načrtli charakteristické znaky liberálnej demokracie, zúženej liberálnej demokracie a formujúceho sa inkluzivizmu. Nižšie ich sumarizujeme a dopĺňame v prehľadnej tabuľke.

Tabuľka rozdielov medzi liberálnou demokraciou a inkluzivizmom

Liberálna demokracia
(širšie ponímanie)
Liberálna demokracia
(zúžené ponímanie)
Inkluzivizmus
Ciele sú uzavreté a spočívajú najmä v zabránení vzniku totality a v odstránení prekážok pre začleňovanie menšín. Ciele sú ešte uzavreté, ale dopĺňajú sa o dôsledný individualizmus a právnu rovnosť sexuálnych menšín a cudzincov/imigrantov. Ciele sú otvorené a dynamicky sa menia. Vytvárajú sa aktívne opatrenia smerujúce k aktívnemu začleňovaniu. Akonáhle sa odstráni nerovnosť jednej skupiny, do popredia sa dostávajú nové skupiny, ktoré boli dovtedy v tieni.
Zabezpečenie najmä prostredníctvom ľudských práv. Zabezpečenie prostredníctvom účelového výkladového rozšírenia či zúženia rôznych ľudských práv. Zabezpečenie prostredníctvom uvedomelých politických, ekonomických a spoločenských elít.
Demokracia sa má zmestiť do ľudsko-právnych mantinelov kreujúcich sa na svetovej úrovni. Demokracia sa má zmestiť do ľudsko-právnych mantinelov, pričom na regionálnej úrovni prebiehajú snahy o inštitucionálne ukotvenie zmien v interpretácií ľudských práv. Príznačný je „pochod inštitúciami“ a indoktrinácia spoločnosti s cieľom dosiahnutia čo najväčšej legitimizácie danej ideológie. Dôležité kompetencie národných demokracií sú v čo najväčšej miere presunuté na nadnárodnú úroveň. Indoktrinácia spoločnosti s cieľom legitimizácie naberá extrémnu podobu.
Kľúčová je tolerancia (strpieť aj skupiny, ku ktorým necítime náklonnosť). Kľúčová je akceptácia vyrovnávacích opatrení a dôraz na individuálne záujmy. Kľúčová je inklúzia (povinnosť prijať a začleniť aj skupiny, ku ktorým necítime náklonnosť).
Treba sa vyvarovať diskriminácie. Dôsledky skrytej diskriminácie a objektívnej nerovnosti treba kompenzovať dočasnými vyrovnávacími opatreniami (pozitívnou diskrimináciou). Treba dosahovať faktickú rovnosť.
Rovnosť príležitostí. Rovnosť štartovacej čiary. Rovnosť výsledku (kvóty).
Obranný paradox netolerantnej tolerancie. Dezinterpretovaný paradox netolerantnej tolerancie a manipulatívne rámcovanie oponentov do kategórií neprijateľného. Dvojitý paradox exkludujúceho inkluzivizmu.
Dôležitá je pluralita názorov a diskusia. Z voľnej súťaže myšlienok majú vyhrať tie najlepšie. Nepohodlné názory nie sú vítané a diskusia im nemá zvyšovať legitimitu. Pluralita je nanajvýš trpená. Vyvarovanie sa citovému zraňovaniu veriteľov má prednosť pred názorovou pluralitou. Pluralita v citlivých témach prestáva existovať.
Obmedzenie slobody prejavu je prípustné nanajvýš, ak zjavne smeruje k potláčaniu ľudských práv a slobôd. Obmedzenie slobody prejavu je prípustné, ak by potenciálne mohlo smerovať k potláčaniu rozšírených ľudských práv a slobôd. Je potrebné aj obmedzovať každý prejav, ktorý môže u veriteľa viesť k emočnej ujme.
Každá pravda je prípustná a citlivé tvrdenia sa majú formulovať taktne. Vyostruje sa politická korektnosť a nevyhovujúce pravdy nie je možné tvrdiť bez negatívnych následkov. Prípustné pravdy sú iba tie, ktoré nemôžu zraniť veriteľa alebo nedelegitimizujú inkluzivizmus.

Ako vidieť, inkluzivizmus nie je ideológia ani liberálna, ani demokratická.

Inkluzivisti si buď neuvedomujú alebo zo strategických dôvodov nepriznávajú, že chcú totalitu, viditeľne k nej však prostredníctvom exkludujúceho inkluzivizmu smerujú.

A z pohľadu paradigmy liberálnej demokracie a konceptu tzv. brániacej sa demokracie by bolo náležité k inkluzivizmu pristupovať ako k novodobému a nebezpečnému hnutiu smerujúcemu k potláčaniu ľudských práv a slobôd.

Rozdiely medzi inkluzivistami a pôvodnými socialistami

Inkluzivisti z množstva rôznych dočasných vyrovnávacích opatrení realizovaných doma a vo svete vedia, že nárast zdrojov a pomoci nezačleneným skupinám pri začleňovaní nevytvára podľa ich predstáv dostatočný efekt v odstraňovaní štrukturálnych nerovností.

Namiesto toho, aby urobili záver, že ľudia sú si buď v rôznych oblastiach nerovní, alebo zo svojej prirodzenosti inklinujú k iným cieľom, svojej predstavy o inkluzivistickej spoločnosti sa nevzdali.

Okrem rovnosti šancí či nárastu investícií do nezačlenených skupín, ako to požadovala aj liberálna demokracia, požadujú mnohí inkluzivisti rovno aj skratku v podobe rovnosti výsledku, čiže kvóty na proporčnejšie obsadzovanie rôznych pozícií.

Inkluzivisti sú stelesnením novej a pomerne extrémnej ľavice. Svoju ľavicovosť zatieňujú aj tým, že sa zvyknú zaraďovať do ekonomického stredu, ktorý prekonáva pravicovo-ľavicový konflikt.

Ich „stredovosť“ však spočíva primárne iba v tom, že na rozdiel od pôvodnej ľavice nemajú hlavnú potrebu vo zvyšovaní celkového daňovo-odvodového zaťaženia s cieľom vyrovnávať rozdiely medzi ľuďmi.

Od klasickej ľavicovej triedy pracujúcich a klasického socialistického programu sa často líšia aj v ďalších rôznych významných znakoch:

Klasickí socialisti Inkluzivisti
Kládol sa dôraz na ateizmus. Praktizovanie viery je plne tolerované, ak obsah či prejav vyplývajúci z náboženstva nie je v rozpore s inkluzivizmom.
Voličská základňa väčšinou podpriemerne vzdelaná, podpriemerne zarábajúca a pracujúca manuálne. Voličská základňa väčšinou nadpriemerne vzdelaná, pracujúca mentálne a neraz aj nadpriemerne zarábajúca.
V historickom výklade dominuje zápas väčšinového proletariátu proti menšinovým vládnucim utláčateľom. V historickom výklade dominuje zápas vylúčených menšín či odlišných proti vládnucej väčšine.
Nadnárodné korporácie predstavujú zlých kapitalistických otrokárov. Nadnárodné korporácie predstavujú dôležitých spojencov, ak pomáhajú presadzovať inkluzivizmus.
Chcú odstrániť extrémnu mieru nerovností medzi jednotlivcami v rámci celku. Chcú odstrániť relatívne malé nerovnosti medzi priemermi rôznych skupín.
Rovnostárstvo zabezpečujú cez opatrenia, ktoré priamo zvyšujú daňovo-odvodové zaťaženie (silnejší sociálny štát). Rovnostárstvo zabezpečujú zavádzaním kvót na zabezpečenie výsledku.

To, že inkluzivisti používajú ako nosný pojem inklúziu a nie rovnosť, čiže nie sú rovnostári, súvisí práve s tým, že sa zameriavajú predovšetkým na relatívne malé nerovnosti medzi priemernými jednotlivcami vybraných skupín, pričom extrémne rozdiely medzi jednotlivcami vnútri týchto skupín či celku sú spravidla mimo ich záujmu.

Inkluzivizmus na rozdiel od iných ľavicových ideológií tak neohrozuje ekonomické záujmy globálnych elít.

Smerovanie nezvratne ku dnu?

Keďže mnohí inkluzivisti sa považujú nesprávne za liberálnych demokratov, často veria, že disponujú receptom na superiórny systém s najvyššou životnou úrovňou, keďže v rámci povojnového vývoja dosiahli najvyššiu životnú úroveň práve liberálno-demokratické štáty Západu na čele s USA.

Západ je však súčasne s tým, ako sa liberálna demokracia zužuje a transformuje do podoby inkluzivistickej totality, oproti niektorým civilizáciám a systémom v postupnom úpadku, ktorý bude stále viac citeľnejší.

Pre zvyšok sveta prestáva byť Západ rešpektovaný vzor a začína pôsobiť ako odstrašujúci príklad.

Obranný liberálno-demokratický paradox netolerantnej tolerancie sa premenil na mimoriadne invazívny paradox exkludujúceho inkluzivizmu, teda možnosť až povinnosť vylučovať všetkých, ktorí sa inkluzivizmu stavajú do cesty. To reguluje značnú časť prejavu značnej časti populácie, čo začína pripomínať totalitné režimy.

Zúžená liberálna demokracia i inkluzivizmus si osvojili dogmatizmus typický pre totality a stratil vôľu revidovať či falzifikovať svoje tvrdenia a predpoklady, čo považoval jeden z hlavných proponentov liberálnej demokracie Karl Popper vo vede za kľúčové.

Seriózna falzifikácia je dokonca v nemalej miere znemožnená. Lebo fakty, ktoré by ju mohli narušiť, sú neprípustné:

  • Aj napriek deklarovanej dôležitosti čo najdetailnejších informácií a transparentnosti na politické rozhodnutia je napr. zber štatistických dát na etnickom základe (kriminalita, transfery daní, odvodov a sociálnych dávok, vzdelávací výkon, zdravotný stav ap.) neprípustný. Bilancovanie ohľadne efektivity inkluzivizmu je tak ponechané vo veľkej miere napospas svojvôli a potrebám vládnucej ideológie a často inkluzivizmu posluhujúcich autorít.
  • Výskumné projekty, ktoré by smerovali ku kritike zúženej liberálnej demokracie alebo inkluzivizmu či dôkladnej polemike o ich správnosti, majú šancu získať finančnú dotáciu blízku nule. Spoločenské vedy sa stali ako celok impotentnými prinášať a rozvíjať alternatívne paradigmy smerovania.

Inkluzivizmus nemá určené hranice, pri ktorých by považoval za rozumné svoje tendencie zastaviť. Táto ideológia má definované iba abstraktné ciele a tie konkrétne sa dynamicky a bezhranične posúvajú.

Inkluzivizmus reflektuje individuálne požiadavky stále menších skupín, pričom neskúma otázku, ako veľmi tým poškodzuje celok.

Nepísaný zoznam tvrdení a správania sa, ktorým sa musí „slušný“ človek vyhnúť, aby nenarušil pocit prijatia odlišných, neustále rastie. Rovnako sa zväčšuje množina politicky korektných výrazov, pričom tie sa vyvíjajú aj neustále v čase.

Tým, že rôznou formou trestov a exklúzie paralyzuje svojich kritikov, nemá sa kto relevantný do cesty tejto bezhraničnosti postaviť, aby zdôvodnil, že už je dosť.

Výskumy v oblasti skupinových rozdielov podmienených biológiou hovoria pomerne zreteľne, že medzi rôznymi skupinami sú rozdiely v priemeroch, čo sa týka rôznych typov schopností. Sociologické výskumy zase dokladujú rozdiely v ašpiráciách medzi skupinami. Bez akejkoľvek diskriminácie je teda prirodzené, že v rôznych oblastiach majú rôzne skupiny disproporčné zastúpenie.

Inkluzivizmus svojou dogmatickou potrebou začleňovať všetky skupiny proporčne spôsobuje, že jednotlivé pozície nezastávajú tí najvhodnejší, čím sa výkon spoločnosti výraznejšie prepadá pod svoj potenciál.

Cez inkluzivistický imperatív vyplývajúci z manipulatívneho naratívu viny a dlhu sa prerozdeľujú prostriedky spoločnosti na inkluzivistické opatrenia bez ohľadu na jej súhlas. A rovnako tak jej členov poškodzuje cez pozitívnu diskrimináciu.

Inkluzivizmus zameriava svoju kľúčovú pozornosť na pomerne banálne a nepatrné prejavy štrukturálnych nerovností, ktoré život či realizáciu svojho potenciálu „znevýhodneným“ nijako relevantne nesťažujú. Pozornosť inkluzivizmu smeruje stále neprimeranejšie na menšie a menšie skupiny, napr. transgenderov či transsexuálov, pričom mnohí ľudia nepoznajú ani jedného príslušníka týchto mikromenšín.

Inkluzivistická reflexia s tým spojená vytvára mimoriadne absurdné situácie a generuje kumulatívne oveľa viac zla a nespravodlivosti.

Inkluzivistický Západ sa stáva pri strete s inými civilizačnými celkami zraniteľný.

V ekonomickej a geopolitickej oblasti je to predovšetkým Čína, ktorá je voči Západu stále sebavedomejšia a silnejšia.

A výrazná slabosť inkluzivistického Západu je aj vo vzťahu k civilizácii islamu. Inkluzivistický imperatív a naratív viny a dlhu vytvára voči moslimom veľkorysú otvorenosť a s väčšou mierou toleruje inak neprípustné prejavy.

Vzhľadom na migračné trendy a vzhľadom na populačne regresívny Západ a progresívny islam je možné, že v budúcnosti moslimský svet ten západný prevalcuje na jeho vlastnom území.

Hoci inkluzivistický univerzalizmus chce byť novou kolektívnou morálkou, inkluzivizmus nemá definované, okrem univerzalizmu v podobe prijatia každého každým, k čomu vznešenému by mal celok smerovať. Úpadok a rozvrat celku sa tak pre inkluzivistov stáva ťažšie viditeľným aj irelevantným zároveň.

Záujmy celkov v podobe národa, štátu, rasy či civilizácie sú v inkluzivizme exemplárne ignorované a pre inkluzivistov je bezpredmetné či tieto celky majú v podmienkach inkluzivistickej spoločnosti šancu prežiť.

Ak jednotlivé rasy disponujú unikátnymi vlastnosťami, potom prostredníctvom vzostupu rasového miešania, ktoré je dôsledkom inkluzivizmom podporovanej imigrácie a imperatívu začleňovania, dochádza ku genetickému spriemerovaniu a odstráneniu týchto unikátnych vlastností jednotlivých rás, čím je inkluzivizmus spôsobilý poškodzovať ľudstvo ako celok.

Inkluzivizmus zavádza v spoločnosti opatrenia, ktoré ju ťahajú zrejme aj nezvratne ku dnu. Ostáva iba tragikomickou iróniou, že tieto hybné sily bezprecedentného úpadku majú tendenciu sa označovať ako progresívne.




Tieto texty sú súčasťou komplexnejšieho diela s pracovným názvom Konflikt nových paradigiem.

Táto iniciatíva má aj vlastnú Facebookovú stránku FB: Naturalizmus.

Podporiť toto dielo môžete na účet IPPR: IBAN: SK0683300000002101694717 s poznámkou "Naturalizmus".

Ďakujeme.