Téma ničím nepodmieneného základného príjmu pre každého občana je niečo, o čom sa v priebehu posledných rokov občas niečo napíše. Zdá sa, že táto idea získava stále viac priaznivcov vo vyspelých ekonomikách nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku.
Je to atraktívna téma na úrovni paradigmy nielen pre ekonómiu, ale dovolím si tvrdiť, že najmä pre sociálnu politiku. V tomto článku sa na ňu bližšie pozrieme.
Myšlienku základného príjmu skúsim predstaviť viac hmatateľne, zasadiť ju do slovenskej reality, načrtnúť, akú konkrétnu výšku by mohol mať základný príjem na Slovensku, čo všetko by základný príjem v sociálnom systéme nahradil a prispel by som tiež do kreujúcej sa diskusie ohľadne tejto témy.
Podstata základného príjmu
Myšlienka základného príjmu je veľmi jednoduchá. V tom spočíva jeho atraktivita.
Celá podstata stojí na jednom hlavnom bode:
Namiesto súčasného príliš komplikovaného systému sociálneho zabezpečenia by existovala iba jedna ničím nepodmienená dávka pre každého občana nezaťažená daňami ani odvodmi. Bez ohľadu na to, či človek pracuje a zarába alebo nie, či je bohatý/chudobný, vzdelaný/nevzdelaný, či vedie alebo nevedie usporiadaný život. Skrátka, táto dávka sa nemá absolútne ničím podmieňovať.
Niektoré koncepcie základného príjmu sa môžu líšiť v prípade vekovej hranice, od ktorej by mal mať občan na základný príjem nárok. Môže to byť od narodenia, od 16 rokov, od dospelosti, prípadne do dospelosti by človek dostával iba polovicu celkovej výšky ap.
Koncepcia základného príjmu predpokladá ušetrenie výdavkov na administratívu, ktorá v súčasnosti obsluhuje systém sociálneho zabezpečenia (Sociálna poisťovňa s pobočkami a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny s detašovanými pracoviskami).
Je zaujímavé, že myšlienka základného príjmu získava svojich priaznivcov naprieč celým politickým spektrom. Ak sa pozrieme na extrémy, dá sa tu identifikovať pravicový a ľavicový prístup. Motívy sa, prirodzene, líšia a rovnako tak aj požadovaná výška základného príjmu.
Pravicový prístup
Pravicový prístup požaduje, aby výška základného príjmu zabezpečila ľuďom holé prežitie (v teórii sociálnej politiky to poznáme pod výrazmi absolútne alebo existenčné minimum).
Hoci s pojmom existenčné minimum niektorí odborníci narábajú vcelku kreatívne, toto minimum by malo garantovať, že človek nezomrie od hladu a chladu. Na Slovensku nie je existenčné minimum inštitucionálne podchytené a vyjadrené v peniazoch. Svetová banka za hranicu extrémnej chudoby považuje v súčasnosti sumu 1,90 dolára na deň. Dohodnime sa (pre lepšiu ilustráciu na účely tohto článku), že na Slovensku existenčné minimum pre človeka je okolo 50 € mesačne.
Predpokladá sa, že takáto podoba základného príjmu by dokázala výraznejšie znížiť výdavky sociálneho zabezpečenia, čím by mohlo dôjsť k zrušeniu sociálnych odvodov a napr. navýšeniu dane z príjmu, pričom celkové daňovo-odvodové zaťaženie by sa v porovnaní so súčasnosťou výraznejšie znížilo.
Nárast čistej mzdy by tak mal slúžiť ľuďom na to, aby si prípadne sami a dobrovoľne vyskladali podľa svojich preferencií jednotlivé komponenty sociálneho poistenia na komerčnom trhu. Napr. v rámci dôchodkového starobného poistenia by si ľudia museli výraznejšie navýšiť odvádzané sumy do II. piliera, aby mohli mať starobný dôchodok vo výške, ako by im vyšiel podľa súčasných pravidiel.
Minimálna mzda by nemohla existovať, lebo by neumožňovala zamestnať ľudí, ktorí si chcú svoj základný príjem zvýšiť mzdou za prácu, pričom zamestnávateľ by ich prácu neohodnotil na výšku minimálnej mzdy určenej politickým rozhodnutím.
Motívmi pravice pre zavedenie základného príjmu sú teda znížene administratívy, zjednodušenie systému, zníženie daňovo-odvodového zaťaženia a trh práce s menšou reguláciou a väčším tlakom na pracovnú silu a posilnenie zodpovedného správania ľudí.
Pre takto načrtnutý teoretický rýdzo pravicový systém základného príjmu však nenachádzame zástancov.
V roku 2005 trojica autorov (Peter Gonda, Michal Novota, Ondrej Dostál) navrhovali takú redukciu systému, aby systém sociálneho zabezpečenia garantoval ľuďom sociálne benefity iba do výšky existenčného minima – avšak daná dávka nemala byť vyplácaná plošne, ale adresne iba tým, ktorých príjem existenčné minimum nedosahuje.
No a tiež je vhodné spomenúť koncepciu systému odvodového bonusu Richarda Sulíka (jeho tretiu verziu v spoluautorstve s Jozefom Mihálom) stále pretláčanú stranou SaS. Odvodový bonus by mal nahradiť systém sociálneho zabezpečenia. Táto koncepcia kombinuje myšlienku základného príjmu s mechanizmom negatívnej dane z príjmu – nedochádza tak k plošnému vyplácaniu rovnakej dávky, ale s narastajúcim príjmom dávka plynule klesá.
V tejto koncepcii by zdravý jednotlivec bez detí a bez príjmu dostal životné minimum (199,48 €) znížené o daň (19 %), solidárny odvod (10 %) a zdravotný odvod (9 %), čiže dávku vo výške 123,68 €. Táto koncepcia je prerátaná a viac-menej má potenciál byť rozpočtovo neutrálna, avšak je otázne, aký dopad na rozpočtovú neutrálnosť by mali postranné efekty, ktoré by zavedenie odvodového bonusu vyvolalo. (Druhú verziu koncepcie odvodového bounusu sme v minulosti podrobili dôkladnejšej kritike – pričom väčšina kritických pripomienok platí stále, časť z nich rieši tretia verzia.)
Ekonómovia sú si väčšinou vedomí problému ufinancovateľnosti koncepcie základného príjmu, ako však poukazuje Vladimír Vaňo, danú myšlienku úplne nezavrhujú, lebo predpokladajú, že bude potrebné v budúcnosti zabezpečiť ľudí, ktorí sa stanú obeťou technologickej nezamestnanosti – a ako nezamestnateľní budú predstavovať hrozbu pre súčasný politický systém.
Ľavicový prístup
Ľavicový prístup požaduje, aby základný príjem bol v takej výške, ktorá zabezpečí ľuďom slobodu a nezávislosť. Cieľom toho, okrem iného, je, aby sa výrazne zmiernilo subordinačné postavenie zamestnanca voči zamestnávateľovi, človek by bol slobodnejší v rozhodovaní sa pri prijímaní práce a ľudská dôstojnosť by tak vzrástla.
Predpokladá sa, že každý človek by mohol naplno rozvíjať svoj potenciál bez ohľadu na finančnú návratnosť.
Ohľadne výšky základného príjmu padajú rôzne čísla, napr. 270 € či výška v podobe hranice chudoby (podľa EÚ 60 % národného mediánu čistého príjmu).
Martin Bobko z hnutia základný príjem SK hovorí dokonca o sume 450 € mesačne pre dospelého a o polovičnej sume na deti. K týmto sumám sa dopracoval tak, že rozdelil hrubý domáci produkt Slovenska na tretiny. Pričom prvá tretina by podľa neho mala byť rozdeľovaná meritokraticky (mzdy podľa zásluhy), druhá tretina politicky (verejné výdavky) a zvyšná tretina egalitaristicky (na základný príjem). Tomu sa budeme venovať viac v časti diskusia.
Pre väčšinu obyvateľstva by nebolo potrebné kompenzovať si chýbajúce sociálne poistenie komerčnými produktmi. Takáto potreba by sa týkala iba niektorých z ľudí zarábajúcich výraznejšie nad priemerom.
Variant základného príjmu s výškou prevyšujúcou existenčné minimum by bol prirodzene oveľa nákladnejší, takže tu nie je priestor na znižovanie celkového daňovo-odvodového zaťaženia. Skôr sa rieši otázka, kde vziať chýbajúce prostriedky na pokrytie takéhoto systému.
Aká by mohla byť výška základného príjmu na Slovensku?
Čo v celej črtajúcej sa diskusii o základnom príjme chýba, je reálny odhad možnej výšky základného príjmu. Pričom to je úplne kľúčová časť celej témy na to, aby sa diskusia mohla serióznejšie rozvinúť. Preto si ju skúsime pomocou jednoduchých výpočtov aspoň ilustračne načrtnúť.
Metodika a výpočet
Pracovať budeme s číslami a premennými systému sociálneho zabezpečenia za rok 2016, ku ktorému máme dostupné údaje. Vychádzajme z toho, že:
- Základný príjem by mal nahradiť nástroje systému sociálneho zabezpečenia: pomoc v hmotnej núdzi, štátnu sociálnu podporu a sociálne poistenie.
- Na základný príjem by vznikol nárok od narodenia, pre deti do 18 rokov by bol v polovičnej výške.
- Jeho zavedenie by nemalo spôsobiť horší dopad na verejné financie ako súčasný systém sociálneho zabezpečenia, systém daní a systém odvodov.
- Systém starobných dôchodkov (súčasť sociálneho poistenia) by mal prechodne dobiehať. Čiže poberatelia starobného dôchodku by dostávali svoj dôchodok aj naďalej, keďže nemajú možnosť spätne ho ovplyvniť šetrením ap., pričom by nedostávali základný príjem. Priemerná výška starobného dôchodku k 31. 12. 2016 bola 417,46 €.
Budeme abstrahovať od:
- starobných dôchodcov s dôchodkom pod základný príjem ako aj od faktu, že by sa musel vytvoriť mechanizmus na 10 až 40 rokov, ktorý by postupne u nových starobných dôchodcov navyšoval podiel základného príjmu v priznanom starobnom dôchodku;
- skutočnosti, že nemalá časť pracovníkov úradov práce plní aj iné úlohy ako výpočet a vyplácanie dávok, čiže by musela nemalá časť ostať naďalej v činnosti;
- nákladov na chod Sociálnej poisťovne a jej pobočiek – jednak sa nám nepodarilo zistiť výšku nákladov a jednak by časť musela ostať minimálne 10 rokov v činnosti kvôli dobiehaniu starého systému;
- daňového bonusu na dieťa;
- veľa ďalších premenných, ktoré by výsledok relatívne nepatrne ovplyvnili smerom hore aj dole.
Výpočet preto nebude presný, ale bude dostatočne ilustračný na rozvoj ďalšej diskusie.
Výdavky na systém sociálneho zabezpečenia bez starobných dôchodkov boli v roku 2016 nasledovné:
- Výdavky na štátnu sociálnu podporu: 721 073 673 €
- Výdavky na pomoc v hmotnej núdzi: 200 613 578 €
- Výdavky Sociálnej poisťovne na dávky zo sociálneho poistenia boli v sume 7 178 500 000 €, z toho výdavky na starobné dôchodky, ktoré od celkových výdavkoch odrátame, boli v sume 4 957 402 000 € (informácie zaslané na žiadosť zo Sociálnej poisťovne). Takže do výpočtu zahŕňame výdavky vo výške 2 221 098 000 €.
- Náklady na chod Sociálnej poisťovne a jej pobočiek ako aj náklady na chod úradov práce, sociálnych vecí a rodiny i detašovaných pracovísk sa nám nepodarilo z dostupných údajov vyčleniť. Budeme teda rátať so sumou odvodenou z toho, že podľa štátneho rozpočtu na rok 2016 išlo na Mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania pre Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny 113 957 058 €.
Celkové výdavky získané sčítaním uvedených súm vyššie, ktoré by sa dali ušetriť v prospech základného príjmu, teda predstavujú sumu 3 256 742 309 € za rok (3,3 mld.).
- Počet obyvateľov k 31. 12. 2016 bol: 5 435 343.
- Z toho deti do 18 rokov: 1 002 622.
- Počet poberateľov starobného dôchodku k 31. 12. 2016, ktorých z výpočtu vylučujeme: 1 048 842.
Z toho nám vychádza:
- Počet dospelých poberateľov: 3 383 879
- Počet detských poberateľov: 1 002 622
Použijeme vzorec:
Výška základného príjmu pre dospelého = Celkové ušetrené výdavky : 12 mesiacov : (počet dospelých poberateľov + počet detských poberateľov : 2)
Výška základného príjmu pre dieťa = Výška základného príjmu pre dospelého : 2
Po prepočte nám vychádza výška základného príjmu pre dospelého 69,85 € mesačne a pre dieťa 34,93 € mesačne.
Diskusia k výsledku
Ako vidíme, sumy nepodmieneného základného príjmu, ktoré nám vyšli, zďaleka nedosahujú ani sumy životného minima. To bolo v roku 2016 pre jednu plnoletú osobu 198,09 € a pre dieťa 90,42 €.
Dokonca základný príjem pre dieťa v polovičnej výške, ktorý sme vypočítali v sume 34,93 € mesačne, nedosahuje ani existenčné minimum, čiže nestačil by na holé prežitie. V tomto prípade by bolo potrebné od požiadavky polovičnej sumy upustiť a nahradiť to napr. trojštvrtinovou či plnou sumou aj pre dieťa, čo by, prirodzene, o niečo znížilo sumu aj pre dospelého.
Ak by sme rátali s tým, že od narodenia by mal občan nárok na základný príjem v rovnakej výške bez ohľadu na vek, potom by sme použili vzorec:
Výška základného príjmu = Celkové ušetrené výdavky : 12 mesiacov : (počet dospelých poberateľov + počet detských poberateľov)
Z toho nám vyšla suma 61,87 € mesačne. Pripomeňme, že v súčasnom systéme sociálneho zabezpečenia existuje dávka v hmotnej núdzi vo výške 61,60 € mesačne pre jednotlivca, ktorá sa vypláca ľuďom v hmotnej núdzi ako základ. Občan v hmotnej núdzi môže v súčasnosti dostať aj oveľa viac, ak spĺňa ďalšie podmienky.
Čo je zaujímavé a treba to zdôrazniť, je, že v súčasnej ekonomike Slovenska má základný príjem potenciál garantovať akurát tak sumu blízku existenčnému minimu pri súčasnom daňovo-odvodovom zaťažení, čo musí pravicových zástancov tejto idey sklamať, keďže citeľné zníženie daňovo-odvodového zaťaženia by nebolo prípustné, a teda nevytvorila by sa na mzdách ľuďom rezerva pre dobrovoľnú konfiguráciu sociálneho poistenia na komerčnom trhu.
No čo je horšie, zavedením základného príjmu by sme obetovali štátnu sociálnu podporu, ako napr. prídavok na dieťa (23,52 € mesačne), rodičovský príspevok (203,20 € mesačne) či príspevok na starostlivosť o dieťa (do sumy 280 € mesačne).
Ale čo by vytvorilo najväčší rozdiel so súčasným systémom, sú dávky sociálneho poistenia, ktoré by zanikli, napr. nemocenské v prípade dočasnej pracovnej neschopnosti vo výške 55 % z hrubej mzdy, dávka v nezamestnanosti vo výške 50 % z hrubej mzdy, materské vo výške 70 % z hrubej mzdy (za rok 2016), invalidné dôchodky, sirotské dôchodky, dávky úrazového poistenia atď.
Za rok 2016 sa tieto dávky sociálneho poistenia vyplácali v priemere mesačne v nasledovných sumách:
- nemocenské: 236 €,
- materské: 478 €,
- dávka v nezamestnanosti: 367 €.
A k 31. 12. 2016 boli priemerné mesačné výšky vybraných dôchodkových dávok sociálneho poistenia nasledovné:
- invalidný dôchodok do 70 % miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť: 197,04 €,
- invalidný dôchodok nad 70 % miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť: 353,18 €,
- sirotský na 1 dieťa: 129,72 €,
- invalidný dôchodok z mladosti (hradený štátom): 260,43 €.
Nahradenie týchto dávok jednotnou sumou okolo 62 € v podobe základného príjmu by ľudí bez iného príjmu či úspor uvrhlo do objektívnej materiálnej deprivácie a na pokraj existenčnej chudoby.
Suma okolo 62 €, ktorá sa blíži k základnej dávke v hmotnej núdzi pre jednotlivca, nemá žiadny potenciál zlepšiť súčasné postavenie zamestnanca voči zamestnávateľovi. Skôr naopak, tým, že by základný príjem odstránil súčasný systém sociálneho zabezpečenia, postavenie zamestnancov – ich manévrovacie možnosti, resp. ich dôstojnosť a sloboda – by sa iba prudko zhoršili.
Nech už si o sociálnom systéme na Slovensku myslíme čokoľvek, nahradiť ho systémom nepodmieneného základného príjmu by sa podobalo presadnutiu z Rolls-Royce do hrdzavého Wartburgu so zadretým motorom.
Vráťme sa však ešte k požiadavke Martina Bobka z hnutia základný príjem SK, ktorý požaduje, aby základný príjem bol vo výške 450 € mesačne a skúsme sa na to bližšie pozrieť prostredníctvom čísel.
- Príjmy štátneho rozpočtu za rok 2016 predstavovali 14 276 805 966 € (vyše 14 mld.).
- Z toho dane za tovary a služby, ktoré zahŕňajú najmä daň z pridanej hodnoty a spotrebné dane, predstavovali 7 948 258 000 € (necelých 8 mld.).
- Hrubý domáci produkt Slovenska v roku 2016 bol 80 958 000 000 € (takmer 81 mld.).
Ak by sme zaviedli základný príjem vo výške 450 € mesačne, pre zjednodušenie v rovnakej výške bez ohľadu na vek a s vylúčením poberateľov starobných dôchodkov, potrebovali by sme na to ročne takmer 24 mld. €, čo je okolo 30 % HDP Slovenska.
3,3 mld. by sme ušetrili na súčasnom systéme, ale kde zohnať vyše 20 mld. €, keď celkové príjmy rozpočtu SR boli za rok 2016 len okolo 14 mld. € a z nich väčšina je viazaná na iné dôležité výdavky?
Jednoducho by museli veľmi drasticky stúpnuť dane. A ak sa pozrieme na štruktúru príjmov štátneho rozpočtu, tak napr. daň z pridanej hodnoty by musela stúpnuť zo súčasných 20 % na zhruba 80 %. Tovary a služby by zrazu stáli takmer dvojnásobok, čiže reálna hodnota základného príjmu by zo 450 € spadla na polovicu. Pričom taký nárast dane z pridanej hodnoty by spôsobil toľko postranných efektov, že by ekonomika nevyhnutne skolabovala.
Takéto požiadavky na výšku základného príjmu sú vážnou utópiou a treba sa držať reálnych čísel.
Podobnou utópiou je snaha získať zdroje od firiem, ktoré sú zdaňované v tzv. daňových rajoch. Niektorí proponenti základného príjmu v atraktívnej výške (napr. Marek Hrubec) argumentujú, že chýbajúce zdroje by získali práve riešením tohto problému.
Téma daňových rajov je však príliš zložitý ekonomicko-právny problém, ktorý sa nedarí riešiť ani na úrovni EÚ a v kontexte základného príjmu je to narábanie s imaginárnymi peniazmi. Je naivné si myslieť, že keby sa aj prijali účinné opatrenia na zabránenie daňovým únikom, že by tieto peniaze končili v štátnom rozpočte (boli by totiž napr. vo väčšej miere preinvestované ap.).
A čo základný príjem inde v Európe?
Na slovenských reáliách sme si ukázali, ako by asi vyzeral základný príjem, ak by rešpektoval súčasný výkon ekonomiky a súčasné výdavky na systém sociálneho zabezpečenia. V súčasnosti je myšlienka základného príjmu pre Slovensko vážnou utópiou.
Ak by sme si zobrali štáty s vyššími mzdami, napr. krajiny západnej Európy, a s podobnou metodikou by sme vyrátali výšku základného príjmu tam, vyšli by prirodzene oveľa vyššie čísla (dostatočne nad úrovňou existenčného minima), ktoré by sa ľuďom z bývalého východného bloku mohli javiť atraktívne.
V Holandsku začali ako experiment vyplácať v štyroch mestách testovacím skupinám základný príjem v mesačnej výške 900 € na dospelého a 1300 € páru či rodine.
Socialistický kandidát na prezidenta Francúzska Benoît Hamon mal vo svojom programe návrh základného príjmu vo výške 750 € mesačne každému nad 18 rokov.
V Belgicku predstavili model, v ktorom by bol základný príjem 1500 € pre dospelého a pre deti do 18 rokov 200 €. Aby na to získali peniaze, museli by zrušiť aj vyplácané starobné dôchodky a navýšiť výrazne niektoré dane.
Marek Hrubec navrhuje pre Slovensko a Česko sumu približne 370 €.
Vo Švajčiarsku občianske združenie Basic Income Switzerland iniciovalo referendum o zavedení základného príjmu. Jeho výška bola navrhovaná na sumu 2500 frankov mesačne (2262 €). Plán na financovanie bol však, prirodzene, veľmi nejasný a Švajčiari základný príjem v predkladanej podobe odmietli, proti bolo 78 % hlasujúcich.
Vo Fínsku testujú základný príjem vo výške 560 € na vzorke dvoch tisíc nezamestnaných ľudí vo veku 25 až 58 rokov. So základným príjmom títo ľudia strácajú nároky na dávku v nezamestnanosti, nemocenské i rôzne rodičovské benefity. Sociologička Sylvia Porubänová sa k tomu entuziasticky vyjadrila:
„Fíni sú absolútnym lídrom v takomto type experimentov v Európe. To znamená, že ak sa odhodlajú voviesť celoplošne do praxe čosi podobné máme veľký predpoklad veriť tomu, že ide o niečo, čo je dokonale premyslené, zdôvodnené a čo má pravdepodobne šancu na úspech.“
560 € mesačne sa nám môže zdať ako lákavá suma, ale Fínsko malo v januári 2017 priemernú mzdu 3392 €, čiže základný príjem z toho tvorí iba 16,5 %.
Slovenská priemerná mzda v roku 2016 bola 912 €. Ak by sme to prepočítali s vyrátanou výškou základného príjmu 61,87 €, tak to vychádza na 6,8 %. Ak zohľadníme, že Fínsko má menšie príjmové rozdiely ako Slovensko, výška základného príjmu pre Fínsko nie je od tej nami vypočítanej relatívne veľmi odlišná.
Vo Fínsku je za hranicu chudoby považovaná suma 909 €, takže so základným príjmom, s ktorým dnes experimentujú, človek ostáva pomerne hlboko pod hranicou relatívnej chudoby. A ak by sa aj zaviedol základný príjem vo Fínsku vo výške 560 €, museli by aj tak zvýšiť dane, aby to ufinancovali.
Pri konfrontácii so systémom sociálneho zabezpečenia danej krajiny by myšlienka základného príjmu vyznela rovnako absurdne ako na Slovensku, lebo ekonomiky a sociálne systémy fungujú v Európe na veľmi podobných princípoch.
Takže na čo by napr. Francúzovi, Holanďanovi či Fínovi bola suma medzi 500 až 1000 €, ak za danú sumu si toho veľa dovoliť nemôže? Ak spláca hypotéku 1500 € mesačne, k tomu spláca auto vo výške 500 € mesačne a ešte nič nejedol, základný príjem mu veľmi nepomôže.
Ľudia väčšinou rátajú so svojím pravidelným príjmom a podľa jeho výšky sú nastavení na určité spotrebné správanie – majú pravidelné výdavky a často sú k niektorým zaviazaní (úvery ap.). Človek však môže zrazu ochorieť, stať sa nezamestnaným, invalidným či zrazu sa musí starať o chorého príbuzného ap. Vtedy jeho príjem zo zárobkovej činnosti môže klesnúť k nule, fixné výdavky sa ale tak ľahko zredukovať nedajú a mnohým by vtedy základný príjem nestačil.
Ak sa človek zrazu stane napr. nezamestnaným alebo na dlhší čas práceneschopným, vtedy je skrátka vhodnejšie, ak dostane dávku, ktorá je rátaná aspoň ako 50 % z jeho hrubej mzdy – vtedy nezažije taký prudký pád.
Pojednanie o ďalších otázkach
V krátkosti sa dotknem ešte niektorých tém, ktoré sa na debaty ohľadne zavedenia základného príjmu viažu. Pričom tvrdenia, ktoré uvediem, som buď nezachytil alebo boli málo zdôrazňované.
Sociálny systém a sociálna solidarita nie sú bezhraničné
Niekto by si mohol povedať, že ľudia budú jednoducho zaťažení väčšími daňami, aby sa prostriedky na dostatočne štedrý základný príjem získali.
Veľa ľudí sa už dnes snaží vyhýbať plateniu daní a odvodov, okrem iného aj preto, lebo sa nechce podieľať na prispievaní sociálne odkázaným ľuďom. Niektorí ľudia sú v tomto smere ochotnejší, ale sociálna solidarita má svoje hranice.
Ľudia sú ochotní prispievať ľuďom v núdzi najmä za predpokladu, že sa aj po týchto transferoch, kedy sa „bohatším“ vezme a „chudobnejším“ dá, budú mať stále výrazne lepšie. Inými slovami, ten, kto do systému prispieva (čiže spravidla pracuje), sa musí mať lepšie, ako ten, kto do neho neprispel (čiže spravidla nepracuje).
Akonáhle by sa začal tento rozdiel znižovať, ochota prispievať do systému by sa začala oslabovať a systém by začal kolabovať.
Priestor na slobodnú a prospoločenskú sebarealizáciu
Častým a neustále akcentovaným argumentom proponentov základného príjmu je požiadavka, aby ľudia boli oslobodení od nechcených zamestnaní a mohli tak realizovať naplno svoj potenciál, rozvíjať sa a pomáhať spoločnosti.
Sú to však frázy bez akéhokoľvek reálneho obsahu. V súčasnosti sa ľudia majú z hľadiska materiálneho zabezpečenia lepšie ako kedykoľvek predtým. Štandardne pracujú iba 40 hodín týždenne a zvyšný čas môžu venovať svojmu rozvoju a realizovať svoj potenciál i pomáhať rodine či spoločnosti.
Priestoru na to má takmer každý už dnes dostatok. Tí, čo chcú, tak aj robia už dnes. A popri nich sú takí, ktorí trávia čas dlhým sledovaním televízie či hraním počítačových hier alebo sú jednoducho v krčme, v herni či v stávkovej kancelárii.
Navyše, keďže priemerné mzdy daných krajín sú spravidla aspoň 2-krát vyššie ako aj tie najštedrejšie navrhované výšky základných príjmov, už dnes by ľudia mohli začať pracovať na polovičné úväzky, pracovať smiešnych 20 hodín týždenne a zvyšok venovať svojmu rozvoju či pomoci spoločnosti. Tomu predsa nikto nebráni už dnes. Samozrejme, existujú výnimky, ktoré tak robia.
Základný príjem v štedrej výške by isto uvoľnil niektorých ľudí zo svojej súčasnej práce a vytvoril väčší priestor pre prospoločenské aktivity, ale taktiež by vytvoril priestor a zdroje pre sociálno-patologické aktivity.
A ak by existoval aj relatívne štedrý základný príjem pre deti, tak si vie každý domyslieť, ako tí najasociálnejší by robili deti pre peniaze. A najmä nižšie spoločenské vrstvy by svoje reprodukčné správanie mali pod menšou kontrolou ako v súčasnosti.
Hlavný problém by bol, že sociálno-patologickí jedinci by boli v ostrom kontraste s predpokladom lepšej spoločnosti, na základnom príjme by parazitovali a daný systém by oberali o legitimitu. Prostredníctvom demokratických mechanizmov by tak pravdepodobne došlo k rýchlej zmene daného systému. A ak nie, ekonomicky by sa takýto systém skôr či neskôr zrútil.
Experimenty na tému základného príjmu sú od podstaty nezmysel
S myšlienkou základného príjmu sa experimentovalo v minulosti a experimentuje aj v súčasnosti. Neskoršie interpretácie výsledkov experimentu však majú často protichodné závery.
Problémom týchto experimentov je, že sú často smerované na vybrané skupiny, ktoré nie sú reprezentatívnou vzorkou pre celú populáciu krajiny.
Ale ak by aj bol tento experiment v rámci reálnych možností akokoľvek dokonale nastavený, jeho výsledky budú vždy objektívne spochybniteľné. A to z toho dôvodu, že účastníci experimentu vedia, že sú testovaní, ale najmä vedia, že experiment raz skončí a čaká ich bežná realita.
Čiže krátkodobé – niekoľkoročné – vyplácanie základného príjmu nemá dosah na ich dlhodobé ciele, ale najmä na ich strategické životné rozhodnutia. A to rozhodnutia, ako a či vôbec vychodiť základnú školu, dostať sa na strednú školu, či si vybrať náročnejšiu vysokú školu pre lepšie budúce uplatnenie sa na trhu práce, či rozhodnutie o podstúpení rekvalifikácie s ohľadom na doživotne garantovaný príjem zabezpečujúci celkom pohodlný život.
Takéto tlaky v experimentálnej skupine stále existujú, ale vo svete zavedeného garantovaného základného príjmu by tieto tlaky automaticky poľavili. A výrazné výsledky by sa dostavili až s odstupom rokov či desaťročí.
Vytláčanie ľudskej práce robotmi a umelou inteligenciou
Častým argumentom pre potrebu zavedenia ničím nepodmieneného základného príjmu v budúcnosti je predpoklad, že ľudská práca bude v budúcnosti do veľkej miery nahradená robotmi či umelou inteligenciou. Napr. Oxfordská štúdia z roku 2013 predpokladá, že pre 47 % zamestnancov USA je vysoké riziko ich nahradenie automatizáciou.
Veľká časť ľudí sa stane nezamestnateľnými nie vlastnou vinou. Pričom ich bude potrebné zabezpečiť, na čo súčasné sociálne systémy vyspelého sveta nie sú vôbec stavané, lebo sú naviazané na čo najvyššie mzdy čo najväčšej časti obyvateľstva, čiže ľudskú produktivitu a prácu.
Zdroje financovania základného príjmu by tak plynuli najmä z toho, že robotické systémy by boli zaťažované akousi kompenzačnou daňou. Hoci si momentálne neviem predstaviť nastavenie pravidiel zdaňovania robotických systémov či umelej inteligencie tak, aby sa nedali do veľkej miery obchádzať, dôležitá kritika tohto dôvodu pre zavedenie základného príjmu spočíva v niečom inom.
Obave z nahradenia ľudskej práce strojmi čelilo ľudstvo už veľakrát. Minimálne od čias nástupu priemyselnej revolúcie. Zatiaľ sa ale vždy ekonomika a pracovný trh transformovali takým spôsobom, že nejaké profesie zanikli a rôzne nové zas vznikli. Niekedy ten proces je, žiaľ, sprevádzaný menšou alebo väčšou krízou.
Je dosť pravdepodobné, že budúcnosť v tomto smere nebude príliš odlišná. Preto tu zostáva visieť otáznik, ako môžeme posúdiť, či je človek už naozaj nezamestnateľný. Systém s garantovaným príjmom by tú otázku, samozrejme, neposudzoval. A poberatelia garantovaného základného príjmu by ani nemali potrebu svoju „zamestnateľnosť“ svetu dokazovať.
Veľa ľudí už stálo alebo aj mnohí v súčasnosti stoja pred otázkou, čím sa budú v budúcnosti živiť. Buď sa už stali nezamestnanými pre nadbytočnosť alebo ich profesia postupne zaniká a vedia, že raz svoj zdroj obživy stratia.
Niektorí to nezvládnu, kapitulujú a stanú sa závislými na sociálnom systéme, ktorý v súčasnosti voči nezamestnaným nad pol roka rozhodne štedrý nie je. Pre mnohých je to však práve obava z prepadu do tých najnižších sociálno-ekonomických vrstiev, ktorá je pre nich hnacím motorom za tým, aby svoje schopnosti prispôsobili novým výzvam a aktuálnym príležitostiam na trhu práce či trhu samotnom.
A je možné, že sme sa dostali do doby, kedy tých zmien počas svojho produktívneho života budú musieť niektorí ľudia zvládnuť viac ako kedysi.
Ak by popri tom mali ľudia možnosť poberať stále garantovaný príjem v relatívne atraktívnej výške, tak cez zmeny na trhu práce by sa veľká časť ľudí nepreniesla, hoci bez tejto „sociálnej barle“ by toho mohla byť schopná. Ten stres, ktorí chcú protagonisti základného príjmu zničiť, je v tomto prípade často hnacou silou ohrozených ľudí na trhu práce a zdrojom sociálneho i ekonomického pokroku.
Treba však tiež zdôrazniť, že ak by predsa len nastala situácia, že príliš veľa ľudí bude zrazu nezamestnateľných, vývoj tohto javu bude postupným a nie skokovým. A riešením určite nebude náhrada sofistikovaného systému sociálneho zabezpečenia jednoparametrovým systémom základného príjmu, ale zavedenie nových či úprava existujúcich nástrojov systému komplexného sociálneho zabezpečenia.
Záver
Myšlienka základného príjmu, nech je akokoľvek atraktívna svojou jednoduchosťou či prosociálnosťou, nemôže v súčasnosti súperiť s komplikovanými systémami sociálneho zabezpečenia, ktorých pravidlá sa v každej vyspelej krajine individuálne vylaďujú už vyše 100 rokov.
Ak by sme systém sociálneho zabezpečenia na Slovensku nahradili základným príjmom, s výškou okolo 62 € by dosahoval ledva výšku existenčného minima, ktoré je okolo 50 €.
Ak by sa aj v budúcnosti podarilo dosiahnuť taký stupeň ekonomického vývoja, že základný príjem by bol ufinancovateľný vo výške zabezpečujúcej relatívne slušný život, tak by nutne utlmil u ľudí tie motivačné mechanizmy, ktoré sa podieľajú na sociálno-ekonomickom raste a pokroku.
Ľudstvo by tak v evolúcii zaradilo spiatočku.
Zdroje obrázkov: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e9/Basic_Income_Performance_in_Bern%2C_Oct_2013.jpg
https://dispatcheseurope.com/wp-content/uploads/2017/01/10385552_479102985558780_2515272025941356803_n.jpg
Zdieľať na Facebooku