Vybrané problémy koncepcie systému odvodového bonusu Richarda Sulíka

Abstrakt: Práca sa zaoberá koncepciou systému odvodového bonusu v podobe, ako bola predstavená v publikácii Richarda Sulíka Odvodový bonus z roku 2006. Koncepcia systému odvodového bonusu je teoretické rozpracovanie náhrady takmer celého súčasného systému sociálneho zabezpečenia. Ide o systém, ktorý v porovnaní so súčasným má svoj počet premenných zredukovaný na menej ako desatinu. Sulíkova koncepcia požaduje znížiť odvodové zaťaženie práce odbúraním povinného zásluhového sociálneho poistenia a získaný rozdiel ponechať ľuďom na dobrovoľnú konfiguráciu ich vlastného sociálneho zabezpečenia v súkromnej sfére. Túto koncepciu sa snažíme zasadiť do kontextu teoretických a empirických poznatkov sociálnej politiky. V koncepcii systému odvodového bonusu identifikujeme zmeny v príjmovej situácii jednotlivých sociálno-ekonomických vrstiev spoločnosti. Vo všeobecnosti by sa navýšil príjem rodinám s deťmi, kde sa príjem rodiny zo zárobkovej činnosti nachádza v nízkych mzdových pásmach. Zo zistení v našej práci môžeme predpokladať takú zmenu správania zamestnávateľov, ktorá by sa negatívne dotkla najmä zamestnancov v ekonomickom postavení od príjmového mediánu smerom dole. Poukazujeme na viaceré možnosti takého správania ľudí, ktoré by im neadekvátne zvýšilo príjem zo systému verejných financií. Následne tak prichádzame k záveru, že systém odvodového bonusu by bol pravdepodobne fiškálne neudržateľný. Tiež by bol v rozpore so sociálnou politikou vyspelých sociálnych štátov.

Kľúčové slová: odvodový bonus, sociálna politika, sociálne poistenie, trh práce.

Obsah

1 Predstavenie koncepcie systému odvodového bonusu
   1.1 Filozofické východiská KSOB
   1.2 Pravidlá KSOB
   1.3 SOB vo vybraných typoch sociálneho štátu
2 Porovnanie KSOB so súčasným systémom vo vybraných životných situáciách
3 Vybrané problémy systému odvodového bonusu
   3.1 Možné dopady SOB na sociálno-ekonomickú stratifikáciu spoločnosti
   3.2 Stanovenie výšky životného a existenčného minima
   3.3 Povinnosť verzus dobrovoľnosť sociálneho poistenia
   3.4 Motivácia deklarovať výšku príjmu
   3.5 Zabezpečenie v starobe
   3.6 Miera a spôsob zabezpečenia v invalidite
   3.7 Možné dopady SOB na populačný vývoj
   3.8 Príčiny medzigeneračného prenosu chudoby
   3.9 Možné vplyvy na vývoj zamestnanosti
   3.10 Možnosti zneužívania
4 Miera implementácie KSOB zo strany vlády v sociálnom systéme SR
5 Záver

Úvod

Systém odvodového bonusu je teoretické rozpracovanie náhrady väčšej časti súčasného systému sociálneho zabezpečenia.

„Odvodový bonus predstavuje úplnú a zásadnú zmenu spôsobu výmeny peňazí medzi občanmi a štátom. Nahrádza dnešný systém platenia odvodov, vyplácania dôchodkov aj sociálnych dávok“ (Mihál, 2010).

K tejto koncepcii zaujali priame podporné stanovisko mnohé inštitúcie a organizácie (Sulík, 2006):

• M.E.S.A. 10 v zastúpení prezidenta Viktora Nižňanského a viceprezidenta Petra Pažitného;
• INEKO – Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy v zastúpení riaditeľa Eugena Jurzycu;
• TREND Analyses – analytická jednotka TRENDU v zastúpení riaditeľa Pavla Suďa a hlavného analytika Jána Kovalčíka;
• IPP – Inštitút pre penzijnú politiku v zastúpení predsedu rady združenia Michala Gajdzicu;
• Nadácia F. A. Hayeka v zastúpení riaditeľa Martina Chrena a prezidenta Jána Oravca;
• Health Policy Institute v zastúpení Petra Pažitného a Tomáša Szalaya;
• KEA – Klub ekonomických analytikov v zastúpení Jána Tótha.

Iba stanovisko INESS – Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz v zastúpení riaditeľa Richarda Ďuranu okrem podpory vyjadrilo aj mierny skepticizmus (Sulík, 2006).

Takmer všetky subjekty vyjadrili hlavnú podporu odstráneniu zásady zásluhovosti zo strany štátu, ktorá podľa nich patrí do súkromnej sféry a štát má občanom garantovať iba základnú solidaritu, resp. zásadu potrebnosti.

Väčšina kritických postojov k Sulíkovej koncepcii odvodového bonusu svoj skepticizmus opiera o fiškálnu neudržateľnosť. Sem patria napr. Ivan Mikloš, Miroslav Beblavý či Ľubica Navrátilová – všetci z prostredia SDKÚ-DS. Najväčšej politickej strane na Slovensku – SMER-SD – prekáža aj zásah do sociálno-ekonomickej stratifikácie spoločnosti.

Od predstavenia odvodového bonusu uplynul čas a okolo jeho protagonistov sa vybudovala politická strana s názvom Sloboda a Solidarita. Systém odvodového bonusu sa stal kľúčovým obsahom programu tejto strany. Sedem rokov od predstavenia koncepcie jej hlavní protagonisti sú po voľbách do NR SR v roku 2010 druhou najsilnejšou stranou vo vládnej koalícii. Zavedenie odvodového bonusu údajne odložili do času, kým sa neskonsolidujú verejné financie, aby ho bolo možné zaviesť.

Textový obsah knihy Odvodový bonus je na mnohých miestach neexaktný, čo do formulácie nových navrhovaných pravidiel. Je zjavné, že kniha je určená najmä laickej verejnosti. Snažili sme sa daný text interpretovať v súlade s kontextom. Tam, kde to nebolo celkom možné, upozorňujeme v práci a prípadne aj rozvíjame rôzne interpretácie. Čo sa týka objektívnosti autora, môžeme skonštatovať, že v knihe dominuje akcentovanie vlastných postojov, a to aj opakovane na viacerých miestach.

Niektoré zo zdôrazňovaných pozitív koncepcie systému odvodového bonusu považujeme za plauzibilné, spomíname ich v stručnosti a predpokladáme, že nevyžadujú rozsiahlejšie pojednanie. V našej práci sa budeme predovšetkým zaoberať možnými dopadmi, ktoré by sme za pozitívne považovať nemuseli.

Vzhľadom na rozsah sa budeme venovať len kľúčovým problémom systému odvodového bonusu z aspektov teoretických a empirických poznatkov sociálnej politiky.

Táto práca je analytickou, pričom posudzuje kompatibilitu koncepcie systému odvodového bonusu Richarda Sulíka so sociálnym poznaním a komparuje ju so súčasným systémom. Okrem toho načrtávame, že základné mechanizmy odvodového bonusu sa dajú aplikovať aj v iných typoch sociálneho štátu, aký prezentuje Sulík.

V ďalšom texte na vyjadrenie výrazu „koncepcia systému odvodového bonusu“ prezentovanej v publikácii Richarda Sulíka z roku 2006 s názvom Odvodový bonus, budeme používať skratku KSOB. Tiež budeme podľa kontextu používať aj skratky SOB (systém odvodového bonusu), prípadne OB (odvodový bonus). Pri niektorých výpočtoch sa objaví aj skratka ŽM (životné minimum).

Cieľom tejto práce je porovnať KSOB so súčasným systémom – najmä identifikovať rozdiely; a tiež pojednať o prípadných sociálnych dopadoch, ktoré by mohli nastať zavedením KSOB.

Využívať budeme pri tom metódu analýzy a syntézy, metódu komparácie, vychádzať budeme najmä z teoretických a empirických poznatkov sociálnej politiky.

Záverom tohto úvodu by som chcel poďakovať viacerým ľuďom za cenné pripomienky ako aj rady pri písaní tejto práce. Menovite doc. PhDr. Ondrejovi Botekovi, PhD., Mgr. Viere Vojtkovej, Mgr.. Daliborovi Jurášekovi a Ing. Silvii Gálovej.

1 Predstavenie koncepcie systému odvodového bonusu

1.1 Filozofické východiská KSOB

KSOB je založená na mechanizme Negative Income Tax (záporná daň z príjmu). Predchodcom NIT je myšlienka Basic Income (základný príjem).

Myšlienka základného príjmu požaduje, aby každému občanovi bez ohľadu na sociálno-ekonomické postavenie bola vyplácaná pevná suma, ktorá dokáže pokryť náklady na prežitie.

V histórii sa táto myšlienka objavovala v rôznych implicitných podobách a je spájaná s menami ako Juan Luis Vives, Francois Huet, Joseph Charlier, John Stuart Mill atď.

Hoci sa Sulík nezaoberá zdôvodňovaním, prečo by mal mať každý občan garantovaný minimálny príjem, zrejme dôvody považuje za plauzibilné, skúsme tieto zdôvodnenia načrtnúť:

• etika eventuálne ľudskosť: je neľudské nechať iných ľudí umrieť hladom, najmä pokiaľ štát si môže dovoliť pre svojich obyvateľov minimálny príjem garantovať;
• sociálny pokoj: pokiaľ by existovali v modernej spoločnosti ľudia ohrození na živote v dôsledku hladu, legitimizovalo by sa u nich použitie akýchkoľvek prostriedkov na zabezpečenie prežitia, vrátane závažnejších delikvencií;
• rozvoj ľudského potenciálu: v extrémne ekonomicky dekompenzovanom prostredí (bez minimálneho príjmu) môže sotva dochádzať k zdravému fyzickému, psychickému a sociálnemu vývinu detí, čím by sa títo jedinci stávali vo väčšej miere neuplatniteľnými v informačnej spoločnosti a odkázaní na sociálnu pomoc;
• medzinárodné záväzky: napr. Európska sociálna charta zaväzuje členské štáty Rady Európy, ktoré túto chartu ratifikovali (teda aj SR), zabezpečovať všetkým osobám právo na sociálnu ochranu ap.

Za autorku zápornej dane z príjmu sa považuje britská politička, členka liberálnej strany, Lady Juliet Rhys-Williams (1896 – 1964), ktorá ju načrtla v štyridsiatych rokoch 20 storočia. Zápornú daň z príjmu obhajoval aj americký ekonóm Milton Friedman v publikácii Kapitalizmus a sloboda z roku 1962.

Princíp negatívnej dane z príjmu zahŕňa mechanizmus, ktorý zabezpečuje, že každý má garantovaný minimálny príjem, pričom dochádza k lineárnemu prechodu medzi výškou sociálnej dávky a príjmom z práce, ako to uvidíme na schéme KSOB.

Mechanizmus negatívnej dane z príjmu má v sebe niekoľko výhod. Má potenciál byť administratívne jednoduchší v porovnaní so súčasným systémom. A zároveň, na rozdiel od myšlienky základného príjmu je adresnejší, lebo výška dotovania z verejných výdavkov je priamo úmerná oficiálnej a inštitucionalizovanej miere potrebnosti občanov. To zabezpečuje, že pri dobrom nastavení je lukratívny čo do fiškálnej udržateľnosti. A navyše tým, že nie je skokovitý, pokiaľ človek odkázaný na pomoc začne pracovať, neprichádza o finančné benefity skokovito, ale lineárne, čím môže vznikať silnejšia motivácia sa z tejto závislosti na sociálnej pomoci vymaniť.

KSOB, ktorá je postavená na mechanizme negatívnej dane z príjmu, je navyše celkovo nastavená tak, že v sebe zahŕňa 3 paradigmatické zmeny:

1. do značnej miery nahrádza súčasný systém sociálneho zabezpečenia (súbor vybraných premenných redukuje na menej ako desatinu);
2. mení úlohu štátu pri garantovaní sociálnej ochrany a vynucovaní prostriedkov na jej realizáciu tak, že odbúrava zásluhovosť z verejného sektora ako aj povinnú účasť v ňom;
3. mení sociálno-ekonomickú stratifikáciu spoločnosti – vyrovnáva príjmové rozdiely zhruba na úrovni od priemernej mzdy smerom dolu, pričom navýšenie príjmu spodných príjmových kategórií je najmä na úkor sociálneho zabezpečenia stredných príjmových kategórií.

Súčasný systém sociálneho zabezpečenia v sebe zahŕňa 3 hlavné zásady princípu spravodlivosti a tým sú priradené 3 piliere sociálneho zabezpečenia:

• potrebnosť – sociálna pomoc;
• rovnakosť – štátne sociálne dávky;
• zásluhovosť – sociálne poistenie.

Filozofia KSOB stojí na téze, že štát sa nemá zaoberať zásluhovosťou a tá má byť ponechaná výlučne na dobrovoľnosti ľudí a poskytovať ju má výlučne súkromná sféra.

KSOB teda zásluhovosť vylučuje – o to je v nej menej práca zaťažená odvodmi a človek si môže vďaka zvýšeným disponibilným zdrojom slobodne kúpiť, najmä zo subsystémov súčasného sociálneho poistenia, čo uzná za vhodné.

„Odvodový bonus nie je len sociálna dávka alebo dotácia nízkej mzdy. Je to oveľa viac. Je to vyjadrenie základnej solidarity občianskej spoločnosti s jej obyvateľmi. Odvodový bonus garantuje každému životné minimum a jediným vzorcom vytvára prechod od nepríjmu k príjmu“ (Sulík, 2006, s. 46).

1.2 Pravidlá KSOB

Výpočet odvodového bonusu, daní a odvodov, čistého príjmu ap. je v KSOB rozdelený do štyroch krokov. Pre lepšie pochopenie uvádzame presné vyňaté znenia vysvetľujúce KSOB (Sulík, 2006, s. 46-50):

„KROK 1 – SÚČET ŠTÁTNYCH DÁVOK – SOCIÁLNY ROZMER ADRESNOSTI

Súčet štátnych dávok je súčet tých základných a mimoriadnych štátnych dávok, na ktoré má občan nárok. Súčet štátnych dávok je maximálna výška štátnej podpory, a to v prípade úplnej absencie vlastných príjmov občana (pozri krok 2). Základné a mimoriadne štátne dávky zohľadňujú životnú situáciu občana a odvíjajú sa od životného minima jednotlivca. (…)

Základné štátne dávky

Každý občan (…) má po celý svoj život nárok na základnú štátnu dávku. Z dôvodu výrazného zjednodušenia administratívy si štátnu dávku na manželku bez vlastných príjmov uplatní manžel. Štátnu dávku na deti si uplatní rodič. Základná štátna dávka na osobu nad 15 rokov je 100 % životného minima, základná štátna dávka na jedno dieťa je 80 % životného minima, na dve deti spolu 140 %, na tri deti 180 %, na štyri deti 200 % a na 5 a viac detí 210 % životného minima. Základná štátna dávka na deti nad 15 rokov bez vlastných príjmov je 100 % životného minima. Keď má niekto päť detí, tri vo veku 4 – 14 rokov a dve nad 15 rokov, je základná štátna dávka na všetky deti spolu 380 % životného minima (…).

Mimoriadne štátne dávky

Zohľadňujú mimoriadnu životnú situáciu po dobu jej trvania. V prípade, že ide o rodiča na materskej dovolenke alebo pestúna, vzniká nárok na mimoriadnu štátnu dávku vo výške 100 % životného minima. Osamelý rodič má nárok na mimoriadnu štátnu dávku vo výške základnej štátnej dávky na dieťa, t.j. na 1 dieťa 80 % ŽM, na 2 deti spolu 140 %, na 3 deti spolu 180 % atď.

Invalidovi vzniká nárok na štátnu dávku vo výške súčinu štvornásobku životného minima a miery postihnutia. (…) Invalidná štátna dávka v maximálnej výške 400 % ŽM je náhradou za dnešné kompenzácie ZŤP, za invalidné dôchodky (nie tie, ktoré sú už dnes priznané), za dotácie chránených dielní a za pokuty za nezamestnávanie invalidov.

KROK 2 – ODVODOVÝ BONUS – FINANČNÝ ROZMER ADRESNOSTI

Potom, ako v kroku 1 bol stanovený súčet štátnych dávok zohľadňujúci životnú situáciu občana a jeho rodiny, vypočíta sa výška odvodového bonusu zohľadňujúceho príjmovú situáciu občana. Odvodový bonus je súčet štátnych dávok (podľa kroku 1) znížený o 10 % vlastných príjmov občana. Ostáva tak zachovaná adresnosť k výške príjmu.

Odvodový bonus nahradí väčšinu existujúcich sociálnych platieb.

Do vlastných príjmov sa rátajú všetky príjmy, to sú okrem mzdy aj úroky, príjmy z prenájmu, dohody, odmeny, dividendy a iné. Inými slovami, vlastné príjmy sú základ dane a dividendy. Pri dividendách je nutné zohľadniť ten fakt, že už raz boli zdanené na úrovni právnickej osoby, a preto sú nižšie o (de facto) zaplatenú daň. Z toho vyplýva, že dividendy, ktoré sa zahrnú do vlastných príjmov občana, je predtým nutné zvýšiť o už zaplatenú daň, čiže vydeliť 0,81. Len tak bude možné docieliť absolútne neutrálne (rovnaké) zaťaženie práce a kapitálu.

KROK 3 – VYMERIAVACÍ ZÁKLAD

Tento krok je najjednoduchší. Sčíta sa odvodový bonus (to je súčet štátnych dávok znížený o 10 % vlastných príjmov) a vlastné príjmy. Výsledok je vymeriavací základ, z ktorého sa v poslednom kroku vyrátajú daň a odvody.

KROK 4 – ROVNÁ DAŇ, SOLIDÁRNY ODVOD A ZDRAVOTNÝ ODVOD

Rovná daň by mala byť aj naďalej 19 % z vymeriavacieho základu, to je zo súčtu odvodového bonusu a vlastných príjmov. Keďže sme však v kroku 2 do vlastných príjmov zarátali aj dividendy (zvýšené o zaplatenú daň), musíme ich pre výpočet dane opäť odrátať. Rovná daň je teda 19 % z vymeriavacieho základu zníženého o dividendy a z nich odvedenú daň. Inými slovami, rovná daň je 19 % zo súčtu dnešného základu dane a odvodového bonusu.

Solidárny odvod nahradí 11 z dnešných 13 odvodov a jeho výška je 10 % z vymeriavacieho základu. Tak ako aj dnes je vymeriavací základ pre výpočet solidárneho odvodu obmedzený stropom na úrovni 10-násobku životného minima. (…) Maximálna možná výška mesačného solidárneho odvodu je tak 1-násobok životného minima (10 % z desaťnásobku). (…)

Zdravotný odvod nahradí zvyšné dva odvody (zdravotné poistenie, ktoré platí zamestnávateľ a ktoré platí zamestnanec) a jeho výška je 8 % z vymeriavacieho základu. Tak ako aj dnes je vymeriavací základ pre výpočet zdravotného odvodu obmedzený stropom, a to na úrovni 10-násobku životného minima. (…) Maximálna možná výška mesačného zdravotného odvodu je tak 0,8-násobok životného minima (8 % z desaťnásobku) (…)“

Schéma 1 Bloková schéma znázornenia KSOB

„Kto nebude mať pracovný pomer ani žiadny iný príjem a ani pracujúceho manžela/-ku, môže požiadať o súčet štátnych dávok znížený o daň a odvody (odvodový bonus pri nulovom príjme) na obecnom úrade v mieste svojho bydliska. Následne sa stane zamestnancom obce s nulovým príjmom. Týmto spôsobom bude prostredníctvom obce dostávať svoju štátnu dávku a ako protihodnotu môže (a nemusí) obec od neho žiadať maximálne 4 hodiny denne pracovnej aktivity, napr. na obecné práce. Naopak obec, keď uzná za vhodné, mu môže pár korún priplatiť“ (Sulík, 2006, s. 52). „V prípade, že takýto zamestnanec odmietne vykonávať pracovnú aktivitu, môže obec rozhodnúť mu nevyplácať peniaze, ale poskytovať jedno teplé jedlo denne a pod“ (Sulík, 2006, s. 137). „Obec nemôže vyžadovať pracovnú aktivitu v prípade občanov, ktorí majú priznanú vyrovnávaciu dávku (dôchodcovia), osamelých rodičov s dieťaťom do 3 rokov, práceneschopných (PN) a invalidov“ (Sulík, 2006, s. 52).

Čo sa týka II. dôchodkového piliera, ten plánuje KSOB vyčleniť a zdobrovoľniť, aj keď Sulík pripúšťa, že nastavenie povinnosti či dobrovoľnosti by záviselo od politickej vôle. Jeho miesto v KSOB vyzerá takto: „Po zavedení odvodového bonusu pôjdu platby doň až po zdanení a zaplatení odvodov a platby z neho nebudú súčasťou vymeriavacieho základu“ (Sulík, 2006, s. 111).

U živnostníka by výpočty vyzerali v SOB nasledovne: k ročnému príjmu sa pripočíta odvodový bonus vo výške ročného súčtu štátnych dávok zníženého o 10 % príjmov. Z tejto sumy zaplatí daň 19 %, solidárny odvod 10 % a zdravotný odvod 8 %, čiže spolu 37 %. Ostane mu čistý príjem (Sulík, 2006, s. 132).

Odvodový bonus má však dve klesania: Od nulového príjmu po dosiahnutie stropu vymeriavacieho základu 10 % a nad strop po dosiahnutie svojej nulovej hodnoty 30 %.

Pre komplexnosť dodávame, že prvotná publikácia (Sulík, 2005) venovaná KSOB obsahovala solidárny a zdravotný odvod zlúčený v jednom redistribučnom odvode s celkovou hodnotou 20 %. Základná štátna dávka na deti do 18 rokov nebola regresívna (úspora z množstva), ale bola navrhnutá ako 1/3 zo životného minima.

Verzia, ktorá je opísaná vyššie, vrátane schémy, pochádza z roku 2006 a súčet solidárneho (10 %) a zdravotného (8 %) odvodu tvorí 18 %. Vo volebnom programe strany Sloboda a solidarita z roku 2010 sa objavuje súčet odvodov v rovnakej výške 18 %, ale jeho rozdelenie medzi solidárny a zdravotný odvod je pol na pol: 9 % a 9 % (pozri Mihál, 2010).

„Zavedením Odvodového bonusu do praxe 13 rôznych odvodov nahradíme dvoma, 70 sociálnych platieb nahradíme šiestimi, 291 parametrov nahradíme devätnástimi. Zjednotíme základ dane, základ pre výpočet odvodov a základ pre výpočet sociálnych dávok. Zjednotíme miesto výberu a 23 príslušných právnych noriem nahradíme ôsmimi. Ľudia nebudú mať motiváciu nepracovať, systém bude solidárny a spravodlivý zároveň. Pojmy ‚dôchodkový vek‘ či ‚minimálna mzda‘ sa stanú bezpredmetnými, keďže nárok na pokrytie životného minima bude mať každý občan a do dôchodku bude môcť odísť, keď sám uzná za vhodné. Dôchodok mu bude vyplácaný z jeho vlastných úspor v druhom pilieri“ (Mihál, 2010).

KSOB eliminuje zo systému zásluhovosť. Ponecháva iba rovnakosť a potrebnosť. Treba uviesť, že v skutočnosti solidárny a zdravotný odvod majú v KSOB skôr charakter dane ako odvodu, čo aj Sulík (2005, s. 22) naznačuje v prvotnej publikácii o SOB.

SOB by značnú časť administratívneho aparátu, najmä Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a ich detašovaných pracovísk a pobočiek Sociálnej poisťovne zrazu nepotreboval. Taktiež zjednodušenie mzdovej agendy pre zamestnávateľov s ľahkou možnosťou nahradenia týchto pozícií informačnými systémami – čo je atraktívne najmä pre malých a stredných zamestnávateľov, by umožňovalo uvoľniť zamestnancov z týchto pozícií. Zoštíhľovanie štátnej správy ako aj znížená potreba ľudských zdrojov v dôsledku informatizácie sa považuje všeobecne za javy pozitívne. Problémom by mohlo byť, že za zaniknuté pracovné miesta by trh práce zrejme negeneroval ekvivalentnú náhradu v podobe nových pracovných ponúk.

Na záver predstavenia KSOB ešte uvedieme, že autor ráta:

• so spoplatnením vysokého školstva: „Jediné vzdelávanie, ktoré by štát mal ponúkať, je ukončenie základného a stredoškolského vzdelania, lebo to ponúka všetkým. Niektorým skôr, iným neskôr. Ďalšie vzdelávanie by malo byť už dobrovoľnou záležitosťou jednotlivca bez príspevku štátu“ (Sulík, 2006, s. 38).
• s „prehodnotením a zreálnením katalógu postihnutí“ (Sulík, 2006, s. 47), čo autor nikde bližšie ale nerozvádza.
• so zvýšením dôchodkového veku na 65 rokov (Sulík, 2006, s. 120).

Za hlavné výhody KSOB musíme spomenúť tieto body:

• Celý systém by sa stal oveľa ľahšie pochopiteľným, ale najmä prehľadným, počet premenných by sa výrazne znížil (na menej ako desatinu).
• Dochádzalo by k lineárnemu vzťahu medzi zvyšovaním príjmu a znižovaním štátnych dávok. Aj keď treba upozorniť, že KSOB obsahuje skokovitosti a to najmä pri vzniku nároku na mimoriadne štátne dávky.
• Zaťaženie práce obligátnymi odvodmi by bolo percentuálne nižšie.

Z týchto výhod by sa dali predpokladať niektoré pozitívne sociálne dopady:

• vznik nových, najmä nízko kvalifikovaných a nekvalifikovaných pracovných miest, u časti nezamestnaných by sa zvýšila možnosť zamestnať sa;
• štát so zavedeným SOB (vďaka nižšiemu zaťaženiu práce) by vytváral atraktívnejšie zamestnávateľské prostredie a tým aj predpoklad zvýšeného prílevu zahraničných investícií;
• znížila by sa motivácia zamestnávať načierno;
• vďaka jednoduchosti systému by sa stal ľahšie pochopiteľným a kontrolovateľným zo strany laickej verejnosti;
• zvýšil by sa u ľudí priestor pre individuálnu konfiguráciu sociálneho poistenia.

1.3 SOB vo vybraných typoch sociálneho štátu

V tejto podkapitole chceme prezentovať, že mechanizmus zápornej dane z príjmu sa dá implementovať do rôznych typov sociálneho štátu a to modifikovaním schémy a pravidiel SOB.

Najúznávanejší odborníci, ktorí sa zaoberali typológiou sociálnych štátov, sú Titmus a Esping-Andersen (Munková, 2004). Identifikovali 3 typy sociálnych štátov, ktoré sa líšia najmä v tom, akým spôsobom uplatňujú 3 zásady princípu spravodlivosti.

Titmus identifikoval 3 typy sociálneho štátu:

• inštitucionálne redistributívny;
• pracovno-výkonový;
• reziduálny.

Esping-Andersen v zásade dospel k tomu istému, avšak s inými názvami:

• sociálno-demokratický;
• korporatívny (konzervatívny, kresťanskodemokratický);
• liberálny.

Podľa Staneka (2004, s. 19):

• „Inštitucionálne redistributívny typ je označovaný ako sociálno-demokratický, univerzalistický, s dominantnou úlohou štátu. Zahrnuje celú populáciu, či to sociálne potrebuje alebo nie. Uplatňuje sa značný rozsah redistribúcie, obmedzuje pôsobnosť neštátnych subjektov.
• Pracovno-výkonový typ vychádza z priority uspokojovať potreby na základe pracovného výkonu a zásluhy. Štát zaručuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy, miera redistribúcie je menšia, je vytvorený priestor na pôsobenie neštátnych subjektov.
• Reziduálny typ sa spolieha výhradne na trh, jeho inštitúcie a na rodinu. V prípade, že zlyhá trh, inštitúcie, rodina, nastupuje štátne sociálne zabezpečenie na úrovni určitého minimálneho štandardu.“

Neskôr Esping-Andersen svoju typológiu doplnil o 4. typ, tzv. rudimentárny (južanský) – kam zaradil najmä štáty južnej Európy.

Uvedené typy sociálnej politiky neexistujú v jednotlivých štátoch v čistej podobe. Ide skôr o prevahu určitého typu.

Zostáva však možno zodpovedať otázku, akým typom sociálneho štátu je Slovenská republika. Ide celkom jasne o pracovno-výkonový typ s konzervatívnymi prvkami. A to najmä preto, lebo postavenie v spoločnosti ako aj miera sociálneho zabezpečenia je spravidla priamo úmerná zásluhám (úspechu na trhu práce). A niektoré sociálno-politické opatrenia (napr. v daňovej politike) podporujú vznik a udržanie nukleárnej rodiny.

KSOB svojou paradigmou nevyhovuje žiadnemu z troch základných typov sociálneho štátu – ide skôr o akýsi „konglomerát“, ktorý by sme označili ako egalitárno-liberálny typ sociálneho štátu.

Názov egalitárno-liberálny volíme z toho dôvodu, že u obyvateľov s podpriemernými zárobkami vyrovnáva príjmové rozdiely (egalitárny – rovnostársky prvok), pričom zároveň vytvára priestor pre vlastnú konfiguráciu sociálneho poistenia v súkromnom sektore (liberálny prvok). Výraz „liberálny“ môže pokrývať aj niektoré hodnotové aspekty ako napr. skutočnosť, že KSOB nevytvára žiadne predpoklady k posilneniu tradičnej nukleárnej rodiny, skôr naopak.

Teraz si načrtneme, ako sa dá schéma SOB modifikovať tak, aby odrážala relatívne efektívne filozofiu reziduálneho typu sociálneho štátu. Protagonistami tzv. minimálneho štátu na Slovensku sú napr. Gonda a kol. (2005). Ak sa pozrieme na schému KSOB, ľahko formulovať nutné zmeny:

1. zdravotný a solidárny odvod by nemusel existovať;
2. nahradenie veličiny životného minima veličinou, ktorá po odrátaní dane dosahuje presne sumu existenčného minima spoločne posudzovaných osôb;
3. mimoriadne štátne dávky by v tomto type neexistovali;
4. bez komerčného zdravotného poistenia by všetci obyvatelia mali nárok iba na neodkladnú zdravotnú starostlivosť;
5. štátna dávka by neklesala o 10 % vlastných príjmov, ale o oveľa vyššie percento, napr. 75 %.

Z takto poňatého minimálneho štátu je jasné, že 37-percentné zaťaženie prácou, ako to je v KSOB, by mohlo byť výrazne nižšie, zrejme niekde medzi 20 až 25 %. V reziduálnom type SOB by reálne ľudia mali výraznú kontrolu nad svojou konfiguráciou sociálneho a zdravotného poistenia (liberálny prvok).

Schéma 2 Bloková schéma znázornenia reziduálneho typu sociálneho štátu v SOB

Reziduálny typ sociálneho štátu nemá na Slovensku tradíciu a má iba marginálnu podporu odbornej či laickej verejnosti. Podľa nášho názoru reziduálny typ sociálneho štátu nie je vhodný pre špecifické problémy Slovenska a jeho zavedenie by spôsobilo neprimerane silnú redukciu sociálnej ochrany.

V pracovno-výkonovom type sociálneho štátu, ktorý tu tiež načrtneme, schéma SOB ráta s ponechaním prevažnej väčšiny celého sociálneho systému, vrátane povinného zásluhového sociálneho poistenia a povinného zdravotného poistenia. Modifikovali by sa najmä:

1. pomoc v hmotnej núdzi;
2. dávky štátnej sociálnej podpory.

Na zvýraznenie zásluhovosti a teda motivačných faktorov jednak preferovať prácu a jednak odvádzať odvody a dane by sa mohli realizovať ešte tieto zmeny:

1. Zatiaľ čo rodina, kde rodičia nepracujú ani nevyvíjajú aktivačné činnosti, by mala garantované existenčné minimum; rodičia, ktorí pracujú, by mali najmä daňové úľavy regresívne na prvé tri deti – vyjadrené percentuálne z vymeriavacieho základu, čo je v súlade s teóriou racionálnej voľby a s teóriou spotrebného správania (pozri podkap. 3.7).
2. Aktivačná činnosť by sa v tomto type stala povinná pre každého, komu je ponúknutá, pokiaľ by chcel pomoc v hmotnej núdzi mať zabezpečovanú finančne a nie cez vecné plnenie (jedno teplé jedlo denne, prístrešie a ošatenie). Ak by išlo o aktivačné práce, tak tie by tvorili 40 hodín týždenne (vrátane soboty), pričom jeden deň v týždni by bol vyhradený na hľadanie si zamestnania v súkromnej sfére. Koordinované by ale mali byť na úrovni vyšších územných celkov s cieľom jednak odbúrať možný protekcionizmus zo strany administratívy obcí a jednak využívať tieto ľudské zdroje efektívnejšie v rámci celého kraja. Ochranný príspevok a príspevok na bývanie, ktoré by dorovnávali sumu životného minima, by existoval len pre invalidov nad 70 % a pre dôchodcov. V prípade práceneschopnosti dlhšej či kratšej (kde indikujeme rozsiahle zneužívanie) by bola možnosť si zvoliť vecné plnenie existenčného minima, alebo pre aktivizujúcich sa možnosť čerpať dovolenku. Aktivačné práce by nemuseli byť nutne rentabilné, dôležité by bolo osvojovať si pracovné návyky a motivovať k opusteniu systému tých, ktorí získavajú príjmy na neformálnom trhu práce a pomoc v hmotnej núdzi je pre nich neprislúchajúci nadštandard.
3. Plný výkon aktivačných činností, vydokladovanie bývania, plnenie školskej dochádzky školopovinných detí ap. by mali zabezpečiť príjem vo výške životného minima. Vyhýbanie sa aktivačnej činnosti a zanedbávanie dohľadu nad plnením školskej dochádzky u školopovinných detí by pomoc zredukovalo na vecné plnenie existenčného minima. Tí, čo by vykonávali aktivačné práce, by mali počas roka nárok na 30 dní dovolenky, čo by slúžilo aj na pokrytie prípadnej krátkodobej práceneschopnosti.

Sociálna poisťovňa, aj zdravotné poisťovne by existovali aj naďalej s náplňou, aké majú dnes. Niektoré parametre sociálneho poistenia by sa upravili, aby boli v súlade so SOB. Všetky odvody do sociálnej poisťovne by tvorili jeden „sociálny odvod“. Ten by mohol byť rozdielny pre zamestnancov a pre SZČO, ako je tomu dnes.

Schéma 3 Systém odvodového bonusu v pracovno-výkonovom type sociálneho štátu

Čo sa týka zaťaženia práce daňou a odvodmi, maximálnych vymeriavacích základov ako aj klesania OB, tie by mohli byť vyčíslené vzhľadom na možnosti fiškálnej udržateľnosti. V zásade by si ale tzv. horných 5 – 10 % nemalo polepšiť na úkor spoločenského priemeru. Polepšiť by si mali, v porovnaní so súčasným systémom ako aj s KSOB, najmä pracujúce rodiny s deťmi, kde sú rodičia integrovaní na trhu práce; a to prostredníctvom daňových úľav na nezaopatrené deti.

Tento typ považujeme za najperspektívnejší, nakoľko do paradigmy súčasného systému zasahuje najmenej. Nebolo naším cieľom na tomto mieste opísať detailné pravidlá, iba načrtnúť hlavné rozdiely v porovnaní s KSOB.

2 Porovnanie KSOB so súčasným systémom vo vybraných životných situáciách

Porovnávať súčasný systém s KSOB je prirodzene komplikované. KSOB obsahuje minimum premenných, pričom súčasný systém mnohonásobne viac. V súčasnom systéme rôzne navyšovania benefitov, resp. podmienenosť vzniku ich nároku závisí od rôznych faktorov ako napr.:

• stav hmotnej núdze;
• protislužby v podobe aktivačných činností;
• vydokladovanie bývania a uhrádzania niektorých výdavkov s tým spojených;
• protihodnoty v podobe plnenia školskej povinnej dochádzky detí posudzovaných;
• zúčastňovanie sa na preventívnych zdravotných prehliadkach v období tehotenstva a počas prvého roka dieťaťa;
• stav a miera invalidity;
• status manželstva posudzovaného páru.

Aby sa táto komparácia nestala zbytočne presýtenou a rozsiahlou, budeme výrazne abstrahovať. Pri jednotlivých posudzovaných situáciách budeme uvažovať iba nad konšteláciami, kedy posudzovaní spĺňajú nároky iba na nepodmienené benefity a nad situáciou, kedy spĺňajú nároky na všetko dostupné (vyžadujúce protislužby či protihodnoty, vrátane toho či ide o kohabitovaný alebo zosobášený pár), čo sa navzájom nevylučuje.

Pracovať budeme s legislatívou účinnou k 1. polroku 2010, lebo ide o premenné, ktoré ešte neboli ovplyvnené politikou protagonistov KSOB. Navyše, k väčšine výpočtom sme použili online Mzdovú kalkulačku (In sulik.sk), ktorá bola konfigurovaná na hodnoty z tohto obdobia. Vybrané situácie v hmotnej núdzi sme však museli počítať manuálne.

Ide o tieto predpisy účinné k 1. polroku 2010:

• Zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku.
• Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
• Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.
• Zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• Zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
• Zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• Zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde.

Životné minimum je:

• 185,19 € mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu;
• 129,18 € mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu;
• 84,52 € mesačne, ak ide o zaopatrené neplnoleté dieťa alebo o nezaopatrené dieťa.

Pomoc v hmotnej núdzi zahŕňa dávku u:

• jednotlivca 60,50 € mesačne,
• jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi 115,10 € mesačne,
• dvojice bez detí 105,20 € mesačne,
• dvojice s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi 157,60 € mesačne,
• jednotlivca s viac ako štyrmi deťmi 168,20 € mesačne,
• dvojice s viac ako štyrmi deťmi 212,30 € mesačne.

Od 4. mesiaca tehotenstva sa dávka zvyšuje o 13,5 € a trvá do jedného roka dieťaťa. Podmienkou je pravidelné navštevovanie tehotenskej poradne a následne absolvovanie preventívnych zdravotných prehliadok dieťaťa.

Dávka sa zvyšuje o 17,20 € mesačne pre dieťa na účely zabezpečenia jeho základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi, ak toto dieťa plní povinnú školskú dochádzku.

A tiež, pokiaľ príjem rodiny nedosahuje životné minimum, vzniká nárok na dotáciu na stravu a školské potreby podľa Výnosu MPSVR č. 23609/2008-II/1. Budeme pracovať s priemernou mesačnou hodnotou v praxi, ktorú predstavuje suma zhruba 15 € (MPSVR SR, 2010a, s. 72).

Príspevok na zdravotnú starostlivosť je 2 € mesačne. Patrí bezpodmienečne každej fyzickej osobe, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje, ak splnil podmienky nároku na dávku.

Aktivačný príspevok a ochranný príspevok je 63,07 € mesačne. Ich poberanie sa navzájom vylučuje.

Príspevok na bývanie je

• 55,80 € mesačne, ak ide o jedného občana v hmotnej núdzi,
• 89,20 € mesačne, ak ide o občana v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú.

Minimálna mzda je v hrubom: 307,7 €; v čistom 266,5 €; v superhrubom: 415,8 €. (V komparácii abstrahujeme od zamestnaneckej prémie z dôvodu krátkej účinnosti.)

Priemerná mzda za rok 2009: 744,5 €; v čistom: 586,12 €; v superhrubom: 1006,3 €.

Prídavok na dieťa: 21,99 € na každé nezaopatrené dieťa.

Daňový bonus: 20 € na každé nezaopatrené dieťa.

Materská dávka predstavuje 55 % z denného vymeriavacieho základu (z hrubej mzdy).

Rodičovský príspevok: 164,22 € mesačne a v prípade, že sa žene vyplácali materské dávky, tak do dvoch rokov veku dieťaťa je to suma 256 € mesačne.

Jednotlivé situácie sme zvolili tak, aby sme zachytili bežne prítomné životné konštelácie, a zároveň sa na nich dajú dobre prezentovať rozdiely medzi súčasným systémom a KSOB.

Tabuľka 1 Komparácia čistého príjmu v KSOB a v súčasnom systéme vo vybraných situáciách^*

Príjem zo zárobkovej činnosti	KSOB		Súčasný systém
	bez II. pil.	s II. pil.	min.	max.
1. Jednotlivec bez detí
BP	116,67	104,32	62,5	181,37
ŽM	258,53	231,16	160,49	225,26
MM	352,43	315,12	266,5
PM	687,24	614,48	586,12
1,8 PM	1141,47	1020,62	1006,75
3 PM	2 091,88	1 968,36	1 613,89
4 PM	2 821,12	2 697,60	2 142,37
2. Jednotlivec s dvomi školopovinnými deťmi
BP	396,68	354,68	165,08	381,75
ŽM	538,53	481,52	205,08	421,75
MM	632,44	565,48	266,5	421,75
PM	967,25	864,84	670,10
1,8 PM	1421,47	1297,95	1090,73
3. Dvojica bez detí
BP/BP	233,34	208,64	109,2	324,54
BP/MM	469,10	431,79	266,5	324,54
MM/MM	704,86	630,23	533
MM/PM	1039,67	929,60	852,62 878,83
PM/PM	1374,48	1228,96	1172,24
PM/1,8 PM	1828,71	1635,10	1592,87
4. Dvojica s jedným 3-mesačným dieťaťom
BP/BP	443,34	410,01	186,21	414,43
(PM)/PM	1013,92	906,69	1037,59
5. Dvojica s dvomi školopovinnými deťmi
BP/BP	396,68	367,03	209,58	489,32
BP/MM	632,44	577,83	306,5	529,32
MM/MM	868,19	776,28	616,98
MM/PM	1203,01	1075,64	936,6	962,81
PM/PM	1537,82	1375,01	1256,22
PM/1,8 PM	1992,04	1795,76	1676,85
1,8 PM / 2 PM	2 559,04	2 314,67	2 203,05
2 PM / 4 PM	4 112,88	3 865,84	3 338,67
3 PM / 4 PM	4 913,00	4 665,96	3 840,24
6. Dvojica s piatimi školopovinnými deťmi
BP/BP	490,01	450,49	336,25	712,59
BP/MM	725,77	661,28	436,25	812,59
MM/MM	961,53	859,73	633	812,59
MM/PM	1296,34	1159,10	1062,57	1088,78
PM/PM	1631,16	1458,46	1382,19
PM/1,8 PM	2085,38	1889,10	1802,82
7. Dvojica s piatimi deťmi vo veku 3 mesiacov, 2,5 roka, 8 rokov, 13 rokov a 16 rokov
BP/BP	700	666,67	336,25	692,56
BP/MM	935,78	881,69	366,5	792,56
(PM)/PM	1270,59	1163,36	1205,55

* Tabuľka udáva čistý príjem v €, na ktorý vzniká nárok v rámci vybraných situácií. Legenda: BP = bez príjmu; ŽM = príjem na úrovni životného minima v hrubom, to znamená, že v čistom 160,49 € a v superhrubom 250,19 €; MM = príjem na úrovni minimálnej mzdy; PM = príjem na úrovni priemernej mzdy; 1,8 PM, 2 PM, 3 PM, 4 PM = príjem na úrovni násobku priemernej mzdy (Príjem v zátvorkách znamená príjem pred odchodom na materskú dovolenku). KSOB = koncepcia systému odvodového bonusu; Súčasný systém = podľa legislatívy účinnej k januáru 2010 – je rozdelený do dvoch stĺpcov: bez akýchkoľvek protihodnôt a s využitím všetkého dostupného (vrátane sobáša). Abstrahujeme od zamestnaneckej prémie.

Ako si ukážeme v podkapitole 3.5, stĺpec KSOB s II. pilierom v komparačnej tabuľke vyššie nie je celkom relevantný – pri snahe prispievať si na zabezpečenie dôchodku v rovnakom rozsahu ako v súčasnosti by mali byť v niektorých prípadoch sumy vyššie. Rezerva na konfiguráciu slobodného sociálneho poistenia by bola v reáli ešte nižšia ako sa javí v tabuľke.

Tabuľka 2 Sadzby platenia poistných odvodov v súčasnom systéme^*

	Zdravotné poistenie	Nemocen- ské poistenie	Dôchodkové poistenie		Poistenie v nezame- stnanosti	Garančné poistenie	Úrazové poistenie	Rezerv- ný fond
			Starobné	Invalidné
Zamestnanec	4 %	1,4 %	4 %	3 %	1 %
Zamestnávateľ	10 %	1,4 %	14 %	3 %	1 %	0,25 %	0,8 %	4,75 %
Spolu: zamestnanec + zamestnávateľ	14 %	2,8 %	18 %	6 %	2 %	0,25 %	0,8 %	4,75 %
Povinne poistená SZČO	14 %	4,4 %	18 %	6 %				2 %
Dobrovoľne poistená osoba		4,4 %	18 %	6 %	2 %			4,75 %

* Odvody do Sociálnej poisťovne účinné od 1. 1. 2010 do 30. 6. 2010. Zdroj: SP, 2010c. Zdravotné odvody podľa MZ SR (2011).

KSOB by mala nahradiť niektoré odvody sociálneho poistenia a zdravotné poistenie. Subsystémy sociálneho poistenia, ktoré nenahrádza, sú najmä nemocenské poistenie, väčšia časť dôchodkového poistenia a poistenie v nezamestnanosti.

V rámci teórie sociálnej politiky existujú nasledovné vzťahy medzi adresnosťou a efektívnosťou poskytovania benefitov:

1. viac adresnosti v systéme = nákladný administratívny aparát = efektívne vynakladanie prostriedkov;
2. menej adresnosti = štíhlejší administratívny aparát = neefektívne vynakladanie prostriedkov.

Samozrejme, ide o silno abstrahujúce rovnice, no vidieť tu, že pokiaľ miera neefektivity je blízka nákladom na administratívny aparát, núka sa možnosť adresnosť oslabiť bez negatívneho ekonomického efektu na verejné financie. Znížením adresnosti si však ale sociálna politika redukuje možnosti ovplyvňovať želané sociálne dopady. Naopak, neadresnosťou a teda nárokom na neadekvátne finančné benefity môžu negatívne sociálne javy vznikať. Týmto problémom sa budeme venovať v ďalších častiach práce.

Pri tomto porovnaní je vhodné poukázať aj na zaujímavosť, že základná téza KSOB ako systému, ktorý umožňuje plynulý prechod od nepríjmu k príjmu, je v rôznych formách aj v súčasnom systéme, napr.:

1. Pri posudzovaní nárokov na pomoc v hmotnej núdzi sa za príjem nepovažuje 25 % príjmu zo zárobkovej činnosti, čím sa vytvára akýsi „bonus“ medzi pracovaním a nepracovaním.
2. Súčasný systém nie je zďaleka taký skokovitý ako ho opisuje Sulík (2005, 2006). Napr. výška sumy poskytovanej v rámci pomoci v hmotnej núdzi predstavuje rozdiel medzi potrebnosťou a vlastným príjmom, čo znamená, že čím vyšší je vlastný príjem, tým je výška dávok v hmotnej núdzi nižšia.
3. Ďalšie premenné predstavujú nezdaniteľná časť základu dane, daňový bonus na dieťa (ktorý má charakter negatívnej dane) ap.

A naopak, v KSOB existujú také premenné, ktoré výrazne skokovito navyšujú príjem iným spôsobom ako prácou. Ide o mimoriadne štátne dávky:

1. Materská štátna dávka, ktorá tvorí pred odrátaním dane a odvodov jedno životné minimum, sa dá považovať za ekvivalent súčasnému rodičovskému príspevku. Avšak s tým rozdielom, že v súčasnom systéme sa rodičovský príspevok pre účely posudzovania stavu v hmotnej núdzi zahŕňa do príjmu a o ten sa prípadná dávka v hmotnej núdzi znižuje. V KSOB sa táto mimoriadna štátna dávka priratúva k základnej štátnej dávke, hoci pri osobách dlhodobo nezamestnaných ide o nezdôvodniteľné navýšenie príjmu, ktoré môže práve tieto skupiny ľudí motivovať k zvýšenej reprodukcii.
2. Invalidná štátna dávka sa tiež priratúva k základnej štátnej dávke, a to zrejme vo výške neporovnateľne vyššej ako je tomu v súčasnom systéme.

3 Vybrané problémy systému odvodového bonusu

Táto kapitola tvorí nosnú časť práce. Je venovaná vybraným problémom, ktorých sa systém odvodového bonusu priamo týka.

3.1 Možné dopady SOB na sociálno-ekonomickú stratifikáciu spoločnosti

Ak sa pozrieme na komparačnú tabuľku predošlej kapitoly rátajúc s II. dôchodkovým pilierom a zameriame sa na to, ako sa ktorým príjmovým kategóriám mení čistý príjem, zistíme u jednotlivcov nasledovné:

1. Čo sa týka ľudí v hmotnej núdzi, ktorí nie sú zárobkovo činní, ich postavenie by sa zakotvilo niekde medzi tým, na čo majú v rámci pomoci v hmotnej núdzi nárok dnes bezpodmienečne a tým, na čo majú nárok, pokiaľ sa aktivizujú.
2. Mzdové pásma medzi minimálnou mzdou (317 € v hrubom) a superhrubou mzdou vo výške 10 násobku životného minima (okolo 1000 € v čistom) by si polepšili zhruba medzi 13 až 35 € (regresívne vzhľadom na rastúci príjem). Pričom ale zároveň okrem II. piliera by neboli chránení žiadnymi zásluhovými subsystémami sociálneho poistenia, na rozdiel od súčasnosti. Toto mzdové navýšenie by zrejme ledva vykrylo stratu spôsobenú odbúraním zásluhovosti z I. dôchodkového piliera. Môžeme tak konštatovať, že ľudia tejto príjmovej kategórie tvoriaci strednú triedu by si pohoršili.
3. Od istej príjmovej hranice po dosiahnutie 10 násobku životného minima, kedy dochádza k 30-percentnému klesaniu OB, by sa mzdy v SOB zvyšovali výraznejšie, čiže vyššie príjmové kategórie by si zreteľne polepšili.

Trochu inak sa táto situácia mení, pokiaľ porovnávame rodiny s deťmi. Vtedy by si pracovne neaktívni (z dôvodu neochoty) alebo formálne zamestnaní výrazne polepšili – ich príjmy by sa priblížili ľuďom, ktorí v súčasnosti pracujú na plný úväzok. Mzdovým pásmam v blízkosti príjmového mediánu by sa príjem zvýšil, čím by im vznikala ako taká rezerva na konfiguráciu chýbajúceho sociálneho poistenia (v konečnom dôsledku by sa ich situácia veľmi nezmenila).

V prípade rodín, kde každý rodič zarába zhruba nad mzdový medián až po zhruba 2-násobok priemernej mzdy, by mzdové navýšenie bolo prinízke na konfiguráciu chýbajúceho sociálneho poistenia. Môžeme konštatovať, že priemerné rodiny s deťmi tvoriace akúsi strednú triedu by SOB v miere sociálneho zabezpečenia výrazne poškodil.

Najmä autori z oblasti ideologickej ľavice (Keller, 2005, 2010; Blaha, 2009) kritizujú skutočnosť, že za posledné dekády sa v kapitalistických štátoch roztvorili nožnice medzi mzdami vedúcich pracovníkov (najmä u tzv. správcov kapitálu) a medzi klasickými zamestnancami. Ako vidieť, SOB by tento kritizovaný proces razom zdynamizoval.

Zatiaľ čo sociálne štáty so silným dôrazom na egalitarizmus (bývalý východný blok, škandinávske štáty ap.) sa usilovali o to, aby sa mzdové pásma čo najviac zúžili – aby sa mzdy úplného spodku a mzdy úplného vrchu blížili k priemeru, resp. mediánu, tak v KSOB vidíme snahu toto zrovnávanie uskutočňovať na úrovni od necelého dvojnásobku priemernej mzdy smerom dolu, pričom ale horné mzdové pásma by sa od stredu ešte viac vzdialili. V praxi by to znamenalo, že stredná trieda by vo väčšej miere prispievala na finančné zabezpečenie ľudí od mediánu smerom nadol, zatiaľ čo najvyšších príjmových kategórií by sa to týkalo menej ako doteraz. Je otázne, do akej miery je takéto poznanie pre väčšinovú spoločnosť hodnotovo únosné.

Keller (2010, s. 40) v súvislosti s redukciou sociálneho štátu k modelu podobnému KSOB je mimoriadne kritický, keď uvádza: „Ideológovia obhajujúci záujmy horných vrstiev všemožne broja proti sociálnemu štátu. Ich úmyslom samozrejme nie je túto inštitúciu celkom zrušiť a odstrániť. V skutočnosti nemajú nič proti sociálnemu štátu za podmienky, že jeho chod budú financovať výhradne vrstvy stredné. Z takéhoto sociálneho štátu môžu i tí najlepšie situovaní naopak výrazne profitovať. Zaisťovaním sociálneho zmieru garantuje istotu pre investorov. Zaistením minimálneho zabezpečenia populácie odvracia hrozbu, že tí najchudobnejší budú roznášať nákazlivé choroby a kradnúť kvôli hladu. (…) Predovšetkým však existencia sociálneho štátu živí nekonečné spory medzi tými, ktorí sú na tom ako tak dobre a tými, ktorí sú na tom vyložene zle, teda medzi strednými a dolnými vrstvami. Neoliberálni politici redukujú daňovú povinnosť pre bohatých a požadujú zrušiť minimálnu mzdu, aby firmám umožnili platiť zamestnancom čo najmenej. To smeruje k tomu, že stále väčší podiel daní platia stredné vrstvy. Stredné vrstvy neobviňujú bohatých, že sa z platenia vyvliekli. Hnevajú sa na tých pod sebou, lebo na nich musia prispievať. Pomocou čisto fiškálnych opatrení sú mocenské elity schopné túto zlobu stredných vrstiev presne dávkovať a regulovať. A hlavne – odvracať ju od seba.“

Bolo by zaujímavé analyzovať, v akom zastúpení sú rôzne sociálne situácie a ekonomické postavenia v kontexte Slovenska a teda, či by si v konečnom dôsledku aj po prípadnom nakonfigurovaní svojho sociálneho poistenia väčšina obyvateľov polepšila alebo pohoršila. Pre nás ale táto vedomosť nie je taká podstatná. My sa v ďalšej časti práce budeme zaoberať skôr otázkou, aké zmeny správania by v dôsledku zavedenia SOB mohli u rôznych skupín obyvateľstva nastať a aké by to mohlo mať dopady pre ďalší spoločenský vývoj.

3.2 Stanovenie výšky životného a existenčného minima

Veličina „životné minimum“ tvorí v schéme KSOB jednu z nosných veličín. Od nej sa odvíja rozsah finančných nárokov a teda aj ekonomické postavenie najmä tých ľudí, ktorí nemajú žiadny príjem alebo príjem nízky. Odvodový bonus, ktorého súčasťou je veličina životné minimum, by mal nahrádzať väčšinu súčasných finančných transferov sociálneho zabezpečenia. „Životné minimum“ tak v KSOB predstavuje jednu z tých veličín, ktorá výrazne ovplyvňuje zaťaženie verejných financií, čím podmieňuje fiškálnu udržateľnosť KSOB.

Zo Sulíkovej (2006) publikácie cítiť nielen isté pojmologické nezrovnalosti pri vnímaní životného minima, ale aj problém uchopiť konzistentne jeho významovú rovinu:

„Inými slovami, my potrebujeme mäkký prechod od nepracovania k pracovaniu a pokiaľ prijmeme dikciu Ústavy SR, že nemôžeme nikoho nechať umrieť hladom, to znamená, kto má vlastný príjem „nula“, musí dostať životné minimum, tak vlastný príjem „jedna“ musí byť dotovaný“ (Sulík, 2006, s. 141).

„Životné minimum (ŽM) je štatistická veličina, ktorá vyčísľuje sumu nevyhnutnú na prežitie. ŽM nie je predmet politického vyjednávania ako napríklad minimálna mzda a tiež nezohľadňuje hospodárske cykly alebo štrukturálne zmeny ako napríklad priemerná mzda. Životné minimum je tá najstabilnejšia veličina s najvyššou výpovednou hodnotou“ (Sulík, 2006, s. 57).

Na margo týchto citátov treba upresniť, že:

1. Životné minimum nemá garantovať iba prežitie (nenechať nikoho umrieť hladom) – na to slúži existenčné (absolútne) minimum, ktoré v kontexte sociálneho systému Slovenska tvorí zhruba 20 % zo sumy životného minima. Životné minimum teda nevyčísľuje sumu „nevyhnutnú na prežitie“, ale sumu mnohonásobne vyššiu.
2. Výpočet sumy životného minima odráža hospodárske cykly, štrukturálne zmeny ap., keďže metóda jej výpočtu je v zákone definovaná relatívne (aj v závislosti od priemernej mzdy), nie normatívne.
3. KSOB stanovuje pre človeka bez zárobkovej činnosti v skutočnosti príjem vo výške 63 % zo sumy životného minima (po odrátaní dane a odvodov z odvodového bonusu). Ak by sme akceptovali Sulíkove tvrdenie, že životné minimum vyčísľuje sumu nevyhnutnú na prežitie každého, potom SOB by prežitie každého prostredníctvom finančného plnenia jednoducho negarantoval.
4. Je dôležité si uvedomiť, že zavedenie SOB tým, že by zasiahlo do štruktúry miezd, by relatívne výrazne ovplyvnilo aj sumu životného minima. Bolo by zrejme nevyhnutné úplne zmeniť metodiku výpočtu sumy životného minima v SOB.

3.2.1 Metodické prístupy pri stanovení životného a existenčného minima

„Za chudobného sa v Európskej únii označuje taký človek, ktorého príjem je nižší ako 60 % mediánu príjmu v danej krajine“ (Stanek In Rievajová, 2009, s. 161). Podľa Gondu a kol. (2005, s. 15) to nemá nijaký reálny súvis s reálnou chudobou. Vypovedá to iba o miere nerovnosti rozloženia príjmov obyvateľov v krajine, pričom takáto nerovnosť nemusí znamenať, že v krajine je veľká váha chudobných. Relatívny koncept chudoby tak považujú za neopodstatnené zamieňanie so sociálnou nerovnosťou.

Treba si ozrejmiť, že iba pojem existenčné minimum sa dá uchopiť viac normatívne. Existenčné minimum je zhora ohraničené existenčnou chudobou, to znamená, že ide o taký stav, kedy jedinec dokáže uspokojovať iba základné životné potreby. Bez toho je človek priamo ohrozený na živote. Možno sa stretnúť s viacerými konceptmi vymedzenia základných životných potrieb, resp. príjmu, ktorý je to schopný zabezpečiť, napr.:

• jedno teplé jedlo denne, prístrešie a nevyhnutné ošatenie (Zákon o pomoci v hmotnej núdzi);
• niekedy býva pridaná aj základná osobná hygiena (Zákon o sociálnych službách);
• Svetová banka za hranicu absolútnej chudoby považuje 1 dolár na deň, čiže existenčné minimum predstavuje 1 dolár denne.

Gonda a kol. (2005, s. 15) definujú existenčné minimum ako garantovanie nevyhnutných podmienok na prežitie, ako jedno teplé jedlo denne a primerané ošatenie a prístrešie. Pri slove „primerané“ poznamenávajú, že sa tým myslí „nevyhnutné pre život“. Takéto existenčné minimum je podľa nich hranica, po ktorú možno akceptovať vládou vynucovanú finančnú sociálnu solidaritu z verejných zdrojov i to však adresne.

Definícia životného minima alebo sociálneho minima je vždy vecou arbitrárneho rozhodnutia. Existuje obrovské množstvo konceptov, ktoré sa tieto pojmy snažia vymedziť. Niektoré definície sú odrazom ideológie, iné sa usilujú čo najviac priblížiť spoločenskému konsenzu, spravidla ide o kompromis medzi:

• spoločenským konsenzom;
• možnosťami verejných financií;
• a želanými efektmi, ktoré týmto vymedzením chce sociálna politika uskutočňovať. To spravidla býva poskytovanie zdrojov v takej výške, aby mohlo dochádzať k zdravému fyzickému, psychickému a sociálnemu vývinu osôb, zároveň aby ale nedochádzalo k oslabeniu motivácie sa z tejto závislosti vymaniť svojpomocne.

Životné minimum je hranicou, ktorá rozdeľuje populáciu na dve časti – tých, ktorí žijú nad a tých, čo žijú pod touto hranicou. Gerbery (2008) upozorňuje, že pre stanovenie životného minima je dôležité dodržať 3 základné charakteristiky:

1. verejná akceptovateľnosť;
2. metodologická obhájiteľnosť;
3. administratívna uskutočniteľnosť.

Podľa Gerberyho (2008) by tieto charakteristiky mali byť explicitne prítomné pri uvažovaní nad akýmikoľvek zmenami v hodnotách životného minima.

Používa sa niekoľko spôsobov ako určiť sumy životného minima (Ošková, 2004):

1. metóda komplexných normatívnych spotrebných košov (absolútna metóda);
2. štatistická (relatívna) metóda – vychádza z pozorovania ukazovateľov celkových čistých príjmov na obyvateľa;
3. analýza empirických dát príjmovo výdavkovej situácie nízkopríjmových domácností;
4. kombinácia normatívneho spotrebného koša v spotrebných oblastiach a analýzy empirických dát v ostatných oblastiach;
5. subjektívne stanovenie týchto hraníc na základe sociologického prieskumov.

Zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime definuje úpravu životného minima na Slovensku takto:

Úprava súm životného minima sa vykoná tak, že aktuálne sumy: a) sa vynásobia koeficientom rastu čistých peňažných príjmov na osobu zisteným Štatistickým úradom Slovenskej republiky, ak koeficient rastu čistých peňažných príjmov na osobu za obdobie I. štvrťroka bežného kalendárneho roka v porovnaní s I. štvrťrokom predchádzajúceho kalendárneho roka je nižší ako koeficient rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností za rozhodujúce obdobie zistený Štatistickým úradom Slovenskej republiky, alebo b) sa vynásobia koeficientom rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností zisteným Štatistickým úradom Slovenskej republiky, ak koeficient rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností za rozhodujúce obdobie je nižší ako koeficient rastu čistých peňažných príjmov na osobu zistený Štatistickým úradom Slovenskej republiky za obdobie I. štvrťroka bežného kalendárneho roka v porovnaní s I. štvrťrokom predchádzajúceho kalendárneho roka. Nízkopríjmové domácnosti podľa tohto zákona sú tie domácnosti, ktorých príjmy neprevyšujú hornú hranicu príjmu prvých 20 % všetkých domácností zoradených vzostupne podľa dosahovanej výšky čistého peňažného príjmu na osobu.

Slovensko tak využíva na stanovenie životného minima relatívnu metódu. Treba však upozorniť, že v súčasnom systéme táto hranica spravidla neznamená automaticky, že vzniká nárok na poskytovanie dávky pomoci v hmotnej núdzi. Otázkou teda je, akou metódou sú definované bezpodmienečné sumy dávok pomoci v hmotnej núdzi.

Podľa zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi môže byť dávka aj vo vecnej forme ako jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Sumy môže upraviť k 1. septembru kalendárneho roka vláda Slovenskej republiky nariadením.

Z toho možno implikovať, že dávky v peňažnej forme by mali zabezpečiť vymedzenie dávky vo vecnej forme. Avšak tým, že zákon umožňuje vláde sumy v peňažnej forme ľubovoľne upravovať, je zrejmé, že peňažná forma dávok je určovaná zároveň aj politickým rozhodnutím, teda nie iba normatívne.

V podstate ale nastavenie pomoci v hmotnej núdzi uplatňuje zásadu, že dávka ničím nepodmienená by mala byť nad existenčným minimom, pričom za splnenia rôznych podmienok by mala pomoc v hmotnej núdzi zabezpečiť zhruba minimum životné.

Poskytovanie existenčného minima univerzálne a bezpodmienečne je tiež požiadavkou Európskej sociálnej charty, ktorou je SR viazaná.

Z reprezentatívneho empirického výskumu realizovaného v roku 2008 na Slovensku vyplývajú ohľadne životného minima tieto pozoruhodné skutočnosti (Gerbery a kol., 2008):

1. Až 86,8 % respondentov súhlasí s tým, aby vláda každému občanovi garantovala, že jeho príjem neklesne na úroveň života v chudobe.
2. Oproti tomu ale iba necelá štvrtina respondentov sa vyslovila kladne platiť za účelom neklesnutia do chudoby vyššie dane, z toho rázny súhlas vyslovilo 4,3 %. Ako zaujímavosť sa môže javiť, že so znižujúcim sa vzdelaním respondentov táto ochota klesá.
3. Podľa respondentov je suma životného minima neadekvátne nízka. Na otázku, ako by vyšla jednočlenná domácnosť s príjmom na úrovni životného minima, odpovedalo „bez akýchkoľvek problémov“ 0,7 %, „s menšími problémami“ 7,4 %, „s veľkými problémami“ 24,2 %, „vôbec nevyjde“ 67,7 %. Prirodzene, so zvýšeným príjmom pripadajúcim na respondenta rástla aj tendencia hodnotiť sumu životného minima ako sumu, z ktorej sa vôbec nedá vyjsť.
4. Pri zisťovaní názorov, aké životné potreby pre domácnosť dvoch dospelých a dvoch školopovinných detí sú považované za nevyhnutné, sa ukazuje, že respondenti vnímajú niektoré životné potreby za nevyhnutné, pri ktorých o miere nevyhnutnosti možno polemizovať: napr. za nevyhnutné považuje 28 % respondentov biopotraviny aspoň raz týždenne; 69,5 % oblečenie na slávnostné príležitosti pre každého člena domácnosti; 21,6 % značkové oblečenie pre každého člena domácnosti; 97,6 % suchý a svetlý byt; 83,6 % dostatok miesta v byte/dome na súkromie pre vlastné aktivity; 84,1 % farebný televízor; 83,7 % telefón alebo mobil (aspoň u jedného člena domácnosti); 43,4 % osobný počítač (PC); 45,6 % dovoliť si týždeň dovolenky pre všetkých členov domácnosti mimo domova aspoň raz ročne; 66,4 % jazykové kurzy, záujmové krúžky pre deti ap.

Z výsledkov tohto výskumu možno vymedziť záver, že na jednej strane ľudia chcú, aby im vláda garantovala, že sa nedostanú do stavu chudoby, zároveň túto chudobu vnímajú v hraniciach oveľa širších ako súčasná sociálna politika (nad sumou životného minima a vysoko nad sumou nepodmienených dávok v hmotnej núdzi); na druhej strane ale ľudia vo všeobecnosti nie sú ochotní na takejto stratifikácii spoločnosti participovať zvýšeným daňovým zaťažením.

Baštýř a kol. (2003) pri minimalizácii výdavkov na výživu normatívnou metódou vychádzali z lekárskych odporúčaných dávok pre vybrané typy osôb. Tie boli vymedzené vekovými kategóriami ako 0 – 5 rokov, 6 – 9 rokov, 10 – 14 rokov, 15 – 24 rokov a ostatné dospelé osoby. Z tejto normatívnej metódy vyplynulo, že minimálne náklady na výživu sú u kategórie osôb vo veku od 10 do 24 rokov vyššie ako u ostatných dospelých.

Za najproblémovejšiu položku pre normatívne vyčíslenie Baštýř a kol. (2003, s. 22) považujú náklady na bývanie, preto podľa nich by bolo konštruktívne dokladovať a pravidelne overovať skutočné výdavky na bývanie u každého konkrétneho žiadateľa o dávku. Obávame sa však, že takto nastavený systém by bolo jednoduché zneužívať. Prenajímateľ by mohol vystaviť zmluvu na navýšenú cenu za nájom, čo by financoval štát, pričom rozdiel by si napr. mohli prenajímateľ s podnájomníkom podeliť.

KSOB vychádza z koncepcie životného minima, ako je nastavené v súčasnom systéme, avšak negarantuje bezpodmienečne plnú sumu životného minima, ako sa má tendenciu KSOB prezentovať, ale iba 63 % z tejto sumy. Je to zároveň relatívne vysoko nad existenčným minimom.

3.2.2 Nárokovateľnosť životného a existenčného minima ako činiteľ ovplyvňujúci správanie ľudí v hmotnej núdzi

Stanovenie minimálnych veličín v rámci sociálnej politiky je nutné realizovať veľmi obozretne. Zhodujeme sa s Baštýřom a kol. (2003, s. 23), ktorí upozorňujú: „Pokiaľ čiastky životného minima jednotlivca (a sociálnej dávky poskytovanej na tejto úrovni) prevyšujú, sú rovné, alebo sa značne blížia úrovni zákonnej minimálnej mzdy, dochádza k závažným deformáciám fungovania minimálnych veličín. Motivácia k práci sa zoslabuje, získavanie prostriedkov k životu prostredníctvom dávok sociálnej potrebnosti je výhodnejšie než príjmy zo zamestnania na úrovni minimálnej mzdy, tým sa zvyšujú riziká pasce chudoby, zosilňujú sa tendencie k sociálnej nezamestnanosti a parazitizmu.“ Podľa nich je tento „sociálny parazitimus“ potlačovaný v štátoch EÚ tým, že príjemca pracovných príjmov (pri zamestnaní na plný pracovný úväzok) na úrovni minimálnej mzdy prakticky nemôže byť príjemcom sociálnych dávok.

Takéto vnímanie má však dve úskalia:

1. „Sociálny parazitizmus“ je možný aj tým, že posudzovaný má viacero detí, čím sa výška nárokovateľných dávok výrazne zvyšuje a presahuje minimálnu mzdu.
2. Stanovenie minimálnej mzdy viažúcej sa aj na nekvalifikovanú pracovnú silu (častý prípad chudobných) môže brániť ich zamestnávateľnosti.

V konečnom dôsledku je tak pasca sociálnej odkázanosti u chudobných rodín spôsobená aj tým, že sú v dôsledku minimálnej mzdy buď nezamestnateľní a zároveň reálna cena ich práce v kontexte trhu je nižšia ako sumy, na ktoré majú nárok aj pri nepodmienených dávkach pomoci v hmotnej núdzi. Táto súvislosť je len zriedka zdôrazňovaná.

Čo treba ako pozitívum na KSOB vyzdvihnúť, je, že sa snaží aplikovať pri určení životného minima tzv. úsporu z množstva, čo odráža skutočnosť, že celkové výdavky u spoločne posudzovaných osôb rastú pomalšie ako počet týchto osôb. Pôvodná KSOB (Sulík, 2005) takýto mechanizmus nezahŕňala – suma životného minima pre dieťa bola stanovená ako 1/3 zo sumy životného minima pre dospelú osobu. Pri určovaní existenčného minima takéto výrazné klesanie zrejme možné nie je.

Tabuľka 3 Komparácia rastu minimálnych garancií v závislosti od počtu osôb^*

Počet osôb	ŽM		PvHN			KSOB		Výdavky (ČR)	OECD
1	185,38	1	62,5	1	0,34	116,79	0,63	1	1
2	314,69	1,7	109,2	1,75	0,59	233,58	1,26	1,66	1,5
3	399,3	2,15	181,61	2,91	0,98	327,01	1,76	1,84	1,8
4	483,91	2,61	205,62	3,29	1,11	397,08	2,14	2,17	2,1
5	568,52	3,07	229,63	3,67	1,24	443,8	2,39	2,41	2,4
6	653,13	3,52	253,64	4,06	1,37	467,16	2,52
7	737,74	3,98	236,31	3,78	1,27	478,84	2,58
8	822,35	4,44	260,32	4,17	1,4	490,52	2,65
9	906,96	4,89	284,33	4,55	1,53	502,19	2,71
10	991,57	5,35	308,34	4,93	1,66	513,87	2,77

* Počet osôb predpokladá pri 1 osobe jednu dospelú osobu, pri 2 osobách ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú osobu a 3 a viac osôb predstavujú dospelú dvojicu doplnenú o deti od 6 do 15 rokov. Stĺpce ŽM obsahujú rast v rámci životného minima. Stĺpce PvHN obsahujú rast v rámci pomoci v hmotnej núdzi (pričom zahŕňame len nepodmienené dávky: základnú dávku a príspevok na zdravotnú starostlivosť) a tiež zahŕňame aj prídavky na dieťa. Relatívne hodnoty sa odvíjajú od súm PvHN a v ďalšom stĺpci (zvýrazneným písmom) od súm životného minima. Stĺpce KSOB predstavujú odstupňovanie podľa KSOB. Stĺpec „Výdavky (ČR)“ sú zistenia analýzy bežných výdavkov nízkopríjmových domácností v ČR za rok 2000 (Baštýř a kol., 2003, s. 6). Stĺpec OECD zobrazuje modifikovanú škálu OECD (Gerbery, 2008, s. 36). Stĺpce ŽM a PvHN vychádzajú z legislatívy účinnej k januáru 2011. Okrem prípadu ČR a OECD sú stĺpce rozdelené na absolútnu (v €) a relatívnu časť.

Zvýraznené stĺpce tabuľky vyššie porovnávajú súčasnú pomoc v hmotnej núdzi, kedy občan a s ním posudzované osoby nemajú nárok ani na príspevok na bývanie, ani na ochranný či aktivačný príspevok, deti, ak sú školopovinné, majú príliš veľa zameškaných hodín v škole a tak nevzniká nárok na navýšenie dávky. Vidíme, že KSOB garantuje zhruba dvojnásobné finančné benefity v porovnaní so súčasným systémom.

Ako sme už spomenuli, v KSOB, pokiaľ obec ponúkne poberateľovi dávky drobné obecné práce a poberateľ túto prácu odmietne vykonávať, obec môže rozhodnúť o vecnom plnení namiesto finančného.

KSOB má teda na prvý pohľad potenciál byť reštriktívnejšia voči odmietaniu protislužby zo strany poberateľa dávok v porovnaní so súčasným systémom. Sú tu ale dva problémy:

1. Skutočnosť, že poberateľa dávky obec iba „môže“ vyzvať k aktivácii, namiesto „musí“ a po odmietnutí vykonávania aktivačnej činnosti obec opäť iba „môže“ rozhodnúť o vecnom plnení, namiesto „musí“. Keď uvážime, že títo poberatelia sú voliči a v niektorých obciach (najmä s početnou rómskou menšinou) by dominantným elektorátom boli práve takíto pasívni poberatelia, je zrejmé, ako by administratíva obce k týmto osobám pristupovala. Konieckoncov, s podobnými problémami sa stretávame už v súčasnosti.
2. KSOB okrem toho, že ruší minimálnu mzdu, nikde nedefinuje a v KSOB to ani možné nie je, od akého príjmu je posudzovaný braný ako pracujúci, od ktorého by teda obec nesmela vyžadovať žiadnu protislužbu. Pre poberateľa v závislosti od veľkosti rodiny by v KSOB boli v hre rádovo stovky eur, ktoré môžu byť zrazu nahradené jedným teplým jedlom denne. Stačilo by založiť si živnosť a deklarovať nulový alebo minimálny zisk. Prípadne za drobnú úplatu by akýkoľvek potenciálny zamestnávateľ mohol prijať posudzovaných ako zamestnancov za symbolickú mzdu. Status pasívneho poberateľa dávok by tak bol relatívne neohroziteľný.

KSOB tak prakticky nemá v sebe potenciál vyvolávať motiváciu pracovať u toho, kto to nechce. Tento problém nie je v KSOB riešiteľný, nakoľko téza „plynulý prechod od nepríjmu k príjmu“ je v KSOB nosnou.

Pracovníci úradov PSVaR poukazujú na hlavné formy zneužívania pomoci v hmotnej núdzi, ktoré predstavujú:

1. Simulácia potrebnosti: napr. pokiaľ poberateľ je držiteľom alebo vlastníkom motorového vozidla, ktoré podľa znaleckého posudku je v hodnote nižšej ako 35-násobok sumy životného minima, nemožno od občana požadovať predaj alebo prenájom tejto veci za účelom zvýšenia príjmu. Posudzovaný tak buď môže ovplyvniť znalecký posudok úplatkom, alebo dané motorové vozidlo môže napísať na iného rodinného príslušníka, napr. prarodiča.
2. Simulácia zhoršeného zdravotného stavu: osoba v hmotnej núdzi sa nemusí aktivizovať a namiesto aktivačného príspevku poberá príspevok ochranný, ktorý je v rovnakej výške. Tu zlyháva najmä tá časť lekárov, ktorá tieto potvrdenia neopodstatnene vydáva. Podľa údajov MPSVR SR (2010a, s. 71) v roku 2009 priemerne mesačne vznikol nárok na ochranný príspevok 65 128 občanom v hmotnej núdzi. Ochranný príspevok pre občanov v hmotnej núdzi, ktorí dosiahli vek potrebný na nárok na starobný dôchodok, z celkového počtu poberateľov predstavovali 22,5 %, invalidní občania tvorili 1,9 % a z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý trvá nepretržite viac ako 30 dní, bolo 14,0 % poberateľov. Z toho vyplýva, že až u 75,6 %, resp. takmer u 50 000 poberateľov ochranného príspevku je riziko simulácie zhoršeného zdravotného stavu, alebo riziko rôznych foriem protekcionizmu či korupcie.

Pokiaľ vidíme indíciu rozsiahlej simulácie zlého zdravotného stavu v súčasnom systéme kvôli sume, ktorá je zhruba tretinou životného minima, aká miera simulácie zlého zdravotného stavu by mohla byť v KSOB, keby u viacdetnej rodiny išlo o násobky sumy životného minima?

Ako sme už naznačili, dá sa predpokladať vzťah medzi výškou finančných benefitov poskytovaných v rámci sociálnej pomoci a medzi mierou zotrvávania v tomto systéme – inými slovami: tendencia mať zabezpečený príjem inak ako prácou.

Tento vzťah je empricky potvrdený. Výskum (Bednárik a kol., 2005) porovnával situáciu poberateľov v hmotnej núdzi v rámci dvoch diferencovaných kategórií. Jednu tvorili bývalí poberatelia dávok v hmotnej núdzi pred 1. januárom 2004 a druhú kategóriu poberatelia dávok v hmotnej núdzi po tomto dátume. 1. január 2004 predstavuje začiatok účinnosti sociálnej reformy – relatívne výraznú zmenu pravidiel, ktoré v podstate spôsobili reštrikciu zásady potrebnosti a jej zdieľanie so zásluhovou časťou.

U minulých poberateľov sa ukázalo, že 87,9 % z nich si hľadalo prácu, z čoho bolo 57,2 % takých, ktorí tak činili z dôvodu, že podľa nich sa z dávky v hmotnej núdzi nedalo vyžiť a 42,7 % z dôvodu, lebo chceli pracovať, čo pociťovali najmä vysokoškolsky vzdelané osoby (Bednárik a kol., 2005, s. 15).

Podľa Sulíka (2006, s. 78) „je v súlade s akýmikoľvek morálnymi, etickými a inými pravidlami, aby zdravý jednotlivec bez záväzkov sa primárne živil vlastnou prácou. Akoukoľvek a kdekoľvek. Flexibilita a mobilita sú samozrejmý predpoklad. Mobilita v tom zmysle, že keď nie je práca doma, tak si zbalím pár slivák a idem za prácou, a flexibilita v tom zmysle, že keď vysokoškolák si nevie nájsť adekvátnu prácu, tak ide umývať záchody. Koruna mu snáď z hlavy nespadne.“

Odhliadnuc od toho či predpoklad o flexibilite a mobilite je v súlade s etikou či morálkou, nie je úplne v súlade s empirickými poznatkami:

1. Vzhľadom na nízky sklon poberateľov dávky v hmotnej núdzi k ústupkom v oblasti mzdového ohodnotenia. Táto neochota prijať zamestnanie s nízkou mzdou stúpa s výškou vzdelania. Bez vzdelania je ochotný takmer každý tretí, so základným vzdelaním každý štvrtý, so stredným vzdelaním bez maturity a s maturitou každý piaty a u vysokoškolsky vzdelaných len každý šestnásty (Bednárik a kol., 2005, s. 49). „Je pozoruhodné, že nároky respondentov na výšku mzdy v novom zamestnaní sa fakticky nemenia v závislosti od doby trvania ich evidencie v úrade PSVR“ (Bednárik a kol., 2005, s. 9).
2. Iba 23,3 % respondentov z poberateľov hmotnej núdze po 1. 1. 2004 je ochotných odsťahovať sa za prácou (Bednárik a kol., 2005, s. 46).

Pred reformou pomoci v hmotnej núdzi pred rokom 2004 takmer polovica poberateľov (49,7 %) dávok sociálnej pomoci tvorila veková kategória 19 – 29 rokov. Krátko po reforme to už bolo iba 28 % (Bednárik a kol., 2005, s. 10, 17).

Poukázaním na tieto zistenia chceme upozorniť, že mobilita a flexibilita u uchádzačov o zamestnanie je v nepriamej úmere s výškou garantovaných benefitov. Pokiaľ sa nedarí súčasnému systému stimulovať k väčšej mobilite a flexibilite nezamestnaných, je opodstatnené predpokladať, že v KSOB, kde sú garantované u tejto vekovej kategórii oveľa vyššie finančné benefity, by sa táto úspešnosť ešte znížila.

Tiež treba upozorniť, že už súčasná pracovná mobilita živiteľov rodiny spôsobuje výrazné oslabenie všetkých rodinných funkcií (okrem ekonomickej), čo zákonite generuje negatívne sociálne javy.

Pri skúmaní pociťovania ťažkostí poberateľov dávok v hmotnej núdzi udáva súhlasné odpovede pri možnosti „finančný nedostatok“ 94 % a pri možnosti „pocit neužitočnosti“ 57,4 % (Bednárik, 2005, s. 76).

Respondenti, ktorí ako dôležitý činiteľ úspechu podľa prístupu k hľadaniu si práce udávali „správnu národnosť, farbu pleti“, a o ktorých sa spracovatelia výskumu domnievajú, že ide najmä o Rómov, vykazujú špecifické charakteristiky a to najmä v tom, že je u nich častejší motív hľadania si práce z dôvodu, „pretože sa z dávky v hmotnej núdzi nedá vyžiť“ a zároveň relatívne najnižší podiel motívu „pretože chcú pracovať“ (Bednárik, a kol. 2005, s. 86).

Odhliadnuc od etnickej príslušnosti respondentov, chceme zdôrazniť, že vo všeobecnosti existujú ľudia, ktorí nepovažujú za potrebné pracovať (čo je zjavná náchylnosť k tzv. sociálnemu parazitizmu), pričom je to práve zníženie rozsahu zabezpečenia, ktoré týchto ľudí dokáže stimulovať k preferovaniu práce z dôvodu „nemožnosti vyžiť“.

3.3 Povinnosť verzus dobrovoľnosť sociálneho poistenia

Jednou z nosných častí KSOB je, že mení úlohu štátu pri garantovaní sociálnej ochrany a vynucovaní prostriedkov na jej realizáciu tak, že odbúrava zásluhovosť z verejného sektora. V prípade KSOB ide o povinné sociálne poistenie poskytované v súčasnosti verejno-právnou inštitúciou (Sociálnou poisťovňou), ktoré by malo byť zdobrovoľnené a nahradené súkromnou sférou. V tejto podkapitole pojednáme o možnostiach saturácie súčasného sociálneho poistenia súkromným sektorom ako aj o možnej miere participácie ľudí na dobrovoľnom poistení.

3.3.1 Možnosti súkromného sektora pri saturácii súčasného sociálneho poistenia

Autori konceptov, ktorí požadujú odbúrať zásluhové verejno-právne inštitúcie a nahradiť ich súkromnými (na Slovensku napr. Sulík, 2006; Gonda a kol., 2005), ako jeden z argumentov používajú komplikovanosť a neprehľadnosť systému.

Skutočne, napr. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ako jeden z nosných pilierov sociálneho zabezpečenia má takmer 300 normostrán (bez príloh).

Skúsme si ale predstaviť, že inštitút povinného zásluhového sociálneho poistenia by bol nahradený, alebo sprevádzaný súkromným sektorom. Treba upozorniť na málo zdôrazňované dopady, ktoré by zrejme nastali:

1. Síce detaily pravidiel sociálneho poistenia nemusia byť laickej verejnosti jasné, je to však irelevantné, nakoľko ide o povinný monopol. V prípade súkromného sektora a voľnej súťaže by do „hry“ vstúpilo množstvo rôznych produktov, kde len zmluva pre jeden produkt predstavuje desiatky normostrán, pričom človek, ktorý by si chcel efektívne nakonfigurovať svoje sociálne poistenie, by vo vlastnom záujme musel podmienky rôznych produktov preštudovať a porovnať, k posúdeniu čoho nemusí mať dostatočnú mentálnu výbavu či dostatok času. Prípadne by si mohol nechať poradiť osobou, ktorú považuje za fundovanú a kredibilnú.
2. Čo sa týka možnosti poradenstva, tak opäť vo verejno-právnej sfére a v súkromnej sfére pôsobia úplne iné motivačné činitele pri poskytovaní takéhoto poradenstva. Zatiaľ čo pracovník Sociálnej poisťovne jednoducho len oboznámi s právami, nárokmi, možnosťami či povinnosťami poisteného a prípadne mu môže v jeho situácii objektívne poradiť, v súkromnej sfére by pôsobila sieť ľudí, ktorých odmena by spočívala práve v množstve získaných kontraktov s novými klientmi – tento motivačný faktor finančných provízií za získané zmluvy by mohol u poistného poradcu výrazne vstúpiť medzi hájenie záujmov svojich verzus záujmov klienta. Prirodzene, v neprospech klienta.
3. Nech si myslíme o Sociálnej poisťovni ako verejno-právnej inštitúcii čokoľvek, ťažko možno oponovať, že cieľom jej spravovateľov či modifikátorov je, resp. by malo byť dosiahnuť finančnú udržateľnosť a poskytnúť také nastavenie systému, ktoré pri uplatňovaní zásady zásluh a zásady solidarity vychádza zo širokého spoločenského konsenzu – cieľom je teda všeobecné spoločenské dobro. V súkromnom sektore je prvoradý zisk, ktorému je podriadené všetko (iste aj záujmy poistencov, ale tie nemôžu v trhovej súťaži byť nikdy reálne na prvom mieste). Bolo by tiež riziko vzniku kartelu medzi súkromnými poskytovateľmi.

Ako vidieť, miera komplikovanosti a neprehľadnosti by vo významnej miere nastúpila skôr s nástupom súkromného sektora a voľnej súťaže.

Je dobré ešte poukázať na skutočnosť, že súkromný sektor má väčší potenciál dynamickejšie reagovať na prípadné nedokonalosti a predchádzať tak rôznym formám zneužívania, čo možno hodnotiť pozitívne. Avšak tiež treba upozorniť, že toto predchádzanie zneužívaniu môže prerásť do stavu, kedy by jednoducho nároky poistencov boli neadekvátne zamietané, alebo by dochádzalo k odmietaniu poistiť niektorých ľudí (v hre je zisk, nie konsenzuálne spoločenské dobro).

Ďalej treba zdôrazniť, že tie nástroje zásluhového povinného sociálneho poistenia, ktoré súvisia najmä s materstvom (materské dávky, vyrovnávacie dávky) a rodinnou starostlivosťou (ošetrovné), sú v rámci súkromného sektora ťažko nahraditeľné a to z dvoch dôvodov:

1. Súčasné materstvo väčšinou nevychádza z náhodných neočakávaných predpokladov, ale je vecou plánovaného rozhodnutia. Pravdepodobnosť čerpania dávky ošetrovného člena rodiny je priamo podmienená tým, koľko má poistený detí (a ako často sú choré), či má rodičov (svokrovcov), aký je ich zdravotný stav ap.
2. V rámci materských dávok poistenkyňa väčšinou vyberie sumu vyššiu, akú tam vďaka zárobkovej činnosti do odchodu na materskú dovolenku odviedla. V súčasnom systéme to nepredstavuje problém, lebo po návrate do zamestnania vzniká priestor, aby túto sumu akoby splácala. Navyše, ak zoberieme rodinu ako jednu spotrebnú jednotku, tak zamestnaný otec sa svojou participáciou na nemocenskom poistení podieľa tiež.

V rámci súkromného sektora je ťažko predstaviteľný produkt „poistenie sa pred výpadkom príjmu v dôsledku materstva“ a to z dvoch dôvodov:

1. Rodičovstvo je väčšinou plánované, teda materstvo netvorí klasickú neočakávanú poistnú udalosť.
2. Zotrvanie v súkromnej sfére poistenia by malo byť podľa protagonistov liberálneho modelu sociálneho štátu dobrovoľné.

Z toho vyplýva, že náhrada materských dávok môže mať v súkromnej sfére iba charakter prostého sporenia či úveru.

Materské dávky, ktoré sú súčasťou nemocenského poistenia, však tvoria hlavný a veľmi dôležitý pilier prorodinnej politiky. Ich úlohou je kompenzovať ušlé zárobky matke v dôsledku starostlivosti o narodené dieťa. Ukazuje sa (pozri napr. Marošiová, Šumšalová, 2006; Bodnárová a kol., 2010), že práve rozsah zabezpečenia matky počas materskej či rodičovskej dovolenky, spolu s kvalitnou a finančne dostupnou predškolskou starostlivosťou o deti sú výraznými determinantmi ovplyvňujúcimi reprodukčné správanie pracujúcich žien.

Za rok 2009 tvorila priemerná výška materskej dávky 286 € (SP, 2010a, s. 9). V KSOB by matka na materskej dovolenke s výpadkom príjmu mala zabezpečených 63 % z dvojnásobku životného minima, to je 233,34 €, čo nepredstavuje výrazný pokles od priemernej výšky súčasného systému. Problémom je, že táto dávka v KSOB je rovnaká pre všetky matky – bez ohľadu na to, či pracujú a sú sociálne poistené (teda ich zásluhu). A zároveň, v súčasnom systéme je pokles príjmu poistenkýň lineárny – výšky materských dávok sú distribuované v závislosti od veľkosti príjmu. V KSOB sa v dôsledku fertilného správania navyšuje príjem tým, u ktorých žiadna zárobková strata v skutočnosti nevzniká a zároveň u pracujúcich žien vo vyšších mzdových pásmach je táto kompenzácia nedostatočná. Takýto stav by vytváral priestor pre ešte väčšie zvýšenie fertility dlhodobo nezamestnaných, čím by sa chudoba dostávala do hlbšej pasce, ako v súčasnosti a zároveň takéto nastavenie ešte viac demotivovalo k reprodukcii skupiny spoločenského priemeru.

Čo sa týka poistenia v nezamestnanosti, tak priemerná suma dávky v nezamestnanosti za rok 2009 bola 247,65 € a v dôsledku hospodárskej krízy priemerný mesačný počet poberateľov (50 602) v porovnaní s predošlými tromi rokmi bol zhruba dvojnásobný (SP, 2010a, s. 10). Priemerná dávka v nezamestnanosti tak tvorila vyše dvojnásobok toho, čo ponúka KSOB, pričom ale kompenzuje stratený príjem proporciálne k jeho výške (50 % z hrubej mzdy).

Ak uvážime, že v KSOB má každý bez pripoistenia v prípade nezamestnanosti nárok na 63 % životného minima a porovnáme to so súčasným systémom, nachádzame zjavný nepomer. KSOB v tomto smere predstavuje najmä pre mzdové pásma nad úrovňou minimálnej mzdy menej lukratívny variant.

Vzhľadom nato, že jednotliví zamestnanci podľa toho, či patria do primárneho alebo sekundárneho segmentu trhu práce, majú rôznu frekvenciu stavu nezamestnanosti, treba upozorniť, že v súčasnom sociálnom poistení dochádza medzi povinne poistenými k výraznej solidarite, paradoxne z oboch krajných pólov, čo sa týka miery rizika stať sa nezamestnaným, nakoľko hlavnou podmienkou vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti je byť v posledných 3 rokoch aspoň 2 roky poistený v nezamestnanosti.

Z toho vyplýva, že ľudia zamestnaní v priemere menej ako 2/3 roka, nárok na dávku v nezamestnanosti nikdy nemajú. Paradoxne ich 2-percentné poistné odvody tak permanentne prispievajú na poistencov, ktorí sú zamestnaní (poistení) v priemere viac ako 2/3 roka.

S rastom disponobilného príjmu ľudí by zrejme v KSOB rástla tendencia sa pred nezamestnanosťou nepripoistiť, nakoľko je malá pravdepodobnosť nadobudnutia takéhoto stavu a zároveň pre týchto ľudí by bolo výhodnejšie pokles príjmu v dôsledku nezamestnanosti saturovať z vlastných úspor či majetku.

Z toho logicky vyplýva, že dobrovoľná komerčná poistná schéma pre prípad nezamestnanosti by musela byť výškou príspevkov vyššia ako súčasné odvody poistenia v nezamestnanosti. V zásade je poistenie v nezamestnanosti nahraditeľné súkromnou sférou, avšak treba zdôrazniť, že za predpokladu vyšších odvádzaných súm. Dodajme ešte, že v SOB by to bolo z čistého príjmu. To znižuje lukratívnosť práve u skupín obyvateľstva, ktoré sú nezamestnanosťou najviac ohrozené, a zároveň nedosahujú takú výšku disponobilných príjmov, aby takéto pripoistenie preferovali.

Sulík sa aj po pridaní mimoriadnych štátnych dávok do KSOB (prvotná verzia KSOB mimoriadne štátne dávky neobsahovala) stretával s kritikou, že ruší poistenie v nezamestnanosti a nemocenské poistenie a tak na svojom blogu napísal: „Odvodový bonus výrazne zvýši čistý príjem rodiny a kto chce, sa môže poistiť pre prípad nezamestnanosti a práceneschopnosti. Pokiaľ nenájde vhodnú súkromnú poisťovňu, môže tak spraviť v Sociálnej poisťovni, ktorá bude naďalej tieto produkty ponúkať za dnešné sadzby (1,5 % a 2,0% zo superhubej mzdy). Rozdiel je v tom, že poistenie bude dobrovoľné.“ (Sulík, 2010).

Tu sa už Sulík dostáva do istej demagógie, keďže KSOB ráta s postupným zánikom Sociálnej poisťovne a zároveň je pravdepodobné, že dobrovoľné poistenie pri zachovaní sadzieb povinného poistenia (ako sme vyššie zdôvodnili) nie je finančne udržateľné. Navyše odvod na nemocenské poistenie netvorí 1,5 %, ale v posledných rokoch je to 1,4 %, ktoré platí zamestnanec a 1,4 %, ktoré platí zamestnávateľ, čiže spolu 2,8 % z hrubej mzdy. U SZČO a dobrovoľne poistených osôb dokonca až 4,4 % z vymeriavacieho základu.

V rámci dobrovoľného súkromného poistenia sú teda niektoré nástroje súčasného sociálneho zabezpečenia:

1. saturovateľné v súkromnom sektore, a zároveň relatívne lukratívne pre poistencov (napr. doplnkové dôchodkové poistenie);
2. niektoré nástroje (napr. poistenie v nezamestnanosti, ošetrovné obsiahnuté v nemocenskom poistení) sú v súkromnom sektore saturovateľné, avšak menej lukratívne pre poistencov;
3. niektoré nástroje (ako napr. materské dávky obsiahnuté v nemocenskom poistení) sú v dobrovoľnej súkromnej sfére nesaturovateľné.

Je čisto osobnou vecou každého, ako vníma osobnú mieru zodpovednosti za konfiguráciu svojho sociálneho poistenia. Často kritizovaný tzv. paternalistický prvok poistenia, v dôsledku ktorého je poistenie povinné, zabezpečuje, že v mnohých prípadoch je rozsah poistného plnenia pri rovnakých odvádzaných sumách vyšší, ako by to zrejme bolo so zdobrovoľnením poistenia.

Pokiaľ by sa povinné poistenie zdobrovoľnilo a pokiaľ by ho mohla poskytovať súkromná sféra, došlo by k zvýrazneniu javov, z ktorých väčšina býva ostro kritizovaná zo strany ľavicových ideológií:

1. posilnenie pozície tzv. nadnárodného kapitálu (časť toho, čo spravuje v súčasnosti verejno-právna Sociálna poisťovňa, by spravovali súkromné spoločnosti);
2. zvýšenie miery sociálnej nerovnosti a to najmä medzi najvyššími príjmovými kategóriami a medzi spoločenským priemerom;
3. v rámci KSOB by sa do značnej miery presunulo zabezpečovacie bremeno nízkych príjmových kategórií smerom k stredným príjmovým kategóriám v prospech vyšších príjmových kategórií;
4. ako sme si poukázali vyššie, dá sa predpokladať aj navýšenie poistných odvodov v prípade snahy dosiahnuť štandard, aký poskytuje súčasné povinné sociálne poistenie.

3.3.2 Miera participácie na dobrovoľnom poistení

Sulík (2006, s. 134) v súvislosti s oponovaním častej výhrady, že ľudia nebudú zodpovedne pristupovať k dobrovoľnej konfigurácii svojho sociálneho zabezpečenia, uvádza: „Slováci v žiadnom prípade nie sú nezodpovedný národ. K 31. 12. 2005 sa dobrovoľne rozhodlo 1,112 milióna ľudí vstúpiť do II. piliera. Životnú poistku má uzavretú cca 3,5 milióna občanov a doplnkové dôchodkové poistenie cca 690-tisíc ľudí. K tomu treba prirátať státisíce zmlúv o stavebnom sporení a nespočetné množstvo termínovaných vkladov a sporožírových účtov. A to všetko pri 5,4 mil. obyvateľov, z ktorých menej ako 2,5 mil. má vlastný príjem.“

Sulíkom uvedené čísla síce môžu vyznieť ako argument, ale po prvé porovnávajú neporovnávateľné a po druhé KSOB by zmenil situáciu aj pravidlá.

Napr. na fakte, že doplnkové dôchodkové poistenie je relatívne populárne, sa môže podieľať mnoho faktorov, napr.:

1. staroba je udalosť, ktorá takmer u každého nastane a môže trvať aj desiatky rokov – je teda logické, že zabezpečenie sa pred takouto udalosťou môže byť preferované nadpriemerne, čo si vyžaduje dlhodobý a systematický prístup;
2. dá sa predpokladať, že produkt DDP vo výraznej miere využívajú SZČO, ktorí sa vďaka účtovníctvu vedia vyhnúť plateniu daní a odvodov, no zároveň miera ich zabezpečenia v starobe im nie je ľahostajná (pre svoje účely si vytvorili tzv. minimálny štát);
3. súčasný systém obsahuje pravidlá, ktoré DDP zvýhodňujú, či už to je alebo bolo možné prispievanie zamestnávateľa alebo zahrnutie istej výšky vkladov do odpočítateľných položiek základu dane;
4. úspory v DDP nemôžu byť predmetom exekúcie;
5. možnosti kombinácie tohto produktu napr. so životnou poistkou ako aj bezúčelovým sporením.

Friedman (1982, s. 144) sa otázkou dobrovoľnosti verzus povinnosti poistenia zaoberal tiež vo filozofickej rovine. Podľa neho možným ospravedlnením povinného zakúpenia dôchodkového poistenia na základe liberálnych princípov je, že neprezieraví nebudú trpieť dôsledkami svojho vlastného chovania, ale budú predstavovať náklady pre iných. Nemali by sme vraj byť ochotní sa prizerať, ako trpia núdzni chudáci v biede. Mali by sme im pomáhať súkromnou a verejnou dobročinnosťou. Človek, ktorý sa nezabezpečí na starobu, sa stane zverencom verejnosti. Prinútiť ho kúpiť si dôchodkové poistenie nie je oprávnené na základe jeho dobra, ale dobra nás ostatných.

A v zápätí dodáva: Váha tohto argumentu závisí na konkrétnych skutočnostiach. Pokiaľ by sa pri existencii povinného dôchodkového poistenia stalo 90 % obyvateľstva vo veku 65 rokov zverencami spoločnosti, mal by tento argument značnú váhu. Pokiaľ by išlo iba o 1 %, nemal by váhu žiadnu. Prečo by mala byť obmedzovaná sloboda 99 % obyvateľov, aby sa zabránilo nákladom, ktoré by pre spoločnosť znamenali zvyšné 1 % (Friedman, 1982, s. 144)?

Takáto formulácia je však alibistická, nakoľko aj samotný Friedman musel tušiť, že tí „nezodpovední“ by ani v USA netvorili iba 1 %. Na Slovensku v rámci produktívneho obyvateľstva je vyše 5 % dlhodobo nezamestnaných a tiež ďalšie percentá, ktoré sa zaoberajú každodenným prežitím a jednoducho im neostávajú prostriedky pre zabezpečovanie budúcnosti.

Zdá sa, že argumentácia liberálov požadujúca zdobrovoľnenie sociálneho poistenia nie je úprimná, nakoľko vyvstáva otázka: pokiaľ považujeme sociálne poistenie za správne a očakávame, že by sa takmer všetci poistili, zároveň nepovažujeme za vhodné doplácať na tých, čo tak neurobia, hoci to plánujeme, aký význam má potom zdobrovoľnenie zrealizovať? Holý princíp liberalizmu (mať pocit slobody) bude sotva ten najvyšší hnací motív. Nazdávame sa skôr, že Keller (2010) sa skôr blíži k odhaleniu tohto motívu – ten má spočívať v tom, že ľudia s nadštandardným príjmom (v násobkoch priemernej mzdy), kam aj spravidla spadajú protagonisti KSOB ako aj podobných koncepcií, chcú svoje príjmy „odťažiť“, čím by ich príjem ešte vzrástol a vzdialili by sa tak ešte viac od stredných vrstiev.

Zodpovedať otázku, aká by bola miera participácie obyvateľstva na dobrovoľných komerčných schémach poistenia, nie je v skutočnosti vôbec jednoduché.

Z niektorých teoretických poznatkov sa dá indikovať, ako by asi stratifikácia tejto participácie na dobrovoľných poistných produktoch vyzerala. K tomu nám stačí sa vcítiť do rôznych sociálno-ekonomických statusov a porovnať ich „racionálne“ správanie.

Payne et al. (2010) predkladajú tabuľku o nepísaných pravidlách spoločenských tried. Vyberáme z nej niektoré riadky, aby sme od nich mohli odvíjať rôzne predpoklady.

Tabuľka 4 Nepísané pravidlá spoločenských tried^*

	Chudobní	Stredná trieda	Bohatí
Majetok	Ľudia.	Veci.	Výnimočné predmety, dedičstvo, slávny rod.
Peniaze	Treba ich používať, míňať.	Treba s nimi hospodáriť.	Treba ich uchovať a investovať.
Osobnosť	Hlavným cieľom je zábava. Vysoko cenený je zmysel pre humor.	Hlavným cieľom je získavanie vecí a stabilita. Vysoko cenený je úspech.	Hlavným cieľom sú známosti. Vysoko cenené sú spoločenské, politické a finančné známosti.
Jedlo	Dôležitá je kvantita.	Dôležitá je kvalita.	Dôležitý je vzhľad.
Čas	Najdôležitejšia je prítomnosť. Rozhodnutia na základe momentálnych pocitov alebo potreby prežiť.	Najdôležitejšia je budúcnosť. Rozhodnutia na základe ich vplyvu na budúcnosť.	Najdôležitejšie sú tradície a minulosť. Rozhodnutia sú sčasti založené na tradíciách a pravidlách slušného správania.
Vzdelanie	Cenené a uznávané ako abstraktná hodnota, ale nie ako súčasť reality.	Nevyhnutné pre úspech a zarábanie peňazí.	Dôležitá tradičná hodnota určená na vytváranie a udržiavanie známostí.
Osud	Viera v osud. Jednotlivec proti osudu veľa nezmôže.	Každý má možnosť si vybrať. Schopnosť meniť budúcnosť správnymi rozhodnutiami.	„Noblesse oblige.“ (Vznešenosť zaväzuje.)
Hnacia sila	Prežitie, vzťahy, zábava.	Práca, úspech.	Finančné, politické a spoločenské známosti.

* Zdroj: Payne et al. (2010, s. 50-51)

Hoci spoločenská stratifikácia na 3 triedy je v súčasnosti vágna, navyše tzv. kultúra bohatých nie je v postkomunistických štátoch dostatočne vykreovaná, aj napriek tomu má pre nás táto tabuľka výpovednú hodnotu. Najdôležitejšie si je všimnúť u jednotlivých tried správanie sa k peniazom a postoj k času. Takéto rozdiely sú vcelku pochopiteľné, keď uvážime, akým mentálnym a materiálnym potenciálom disponujú jednotlivé triedy.

Preto predpokladáme zhruba, že:

1. Jedinci nachádzajúci sa na sociálno-ekonomickom dne a v jeho blízkosti by nemali tendenciu využívať dobrovoľné poistné schémy, a to najmä z dôvodu, že želaná spotreba týchto ľudí v aktuálnom čase ďaleko prevyšuje disponobilné zdroje. A navyše, v SOB by bolo o chudobu materiálne relatívne dostatočne postarané.
2. Väčšina ľudí nachádzajúcich sa medzi mzdovým mediánom a zhruba niekoľkonásobkom priemernej mzdy by sa usilovala v rámci dobrovoľných poistných schém si čo najefektívnejšie nakonfigurovať sociálne poistenie podľa svojich potrieb. Dominantné by tu boli zrejme rôzne schémy zabezpečujúce príjem v starobe, poistenie sa pred invaliditou nad 70 % ap. Miera inklinovania k dobrovoľným formám poistenia ako aj jej rozsah by tak zrejme rástli v závislosti od aktuálnej sociálno-ekonomickej situácie, a tiež by rástli približovaním sa k plánovanému veku odchodu do dôchodku.
3. Pre jedincov v príjmových kategóriách mnohonásobkov priemernej mzdy sa dobrovoľné poistné schémy stávajú do istej miery bezpredmetnými. Títo ľudia majú dostatok disponobilných zdrojov, aby neboli ohrození žiadnou sociálnou udalosťou, okrem vlastnej smrti. Čo sa týka starobného dôchodku, ten si vedia zabezpečiť mnohými spôsobmi, napr. aj tým, že nechajú svoj kapitál spravovať tretej osobe a žijú iba z jeho zisku, prípadne môžu žiť z úspor či predajom alebo prenájmom majetku. Postupný úpadok životnej energie a schopností, čiže potenciál zarábať, u týchto ľudí často zároveň lineárne odbúrava mieru spotreby.

Z niektorých štatistických podkladov sociálneho poistenia (z 1. polroka 2010, zaslaných na žiadosť) vidíme úplne jasne tendencie poistencov v prípadoch, pri ktorých je väčšia možnosť vymeriavací základ ovplyvniť, napr.:

1. V pásme vymeriavacieho základu 0,01 až 319,58 € sa nachádza vyše 85 % všetkých SZČO, u zamestnancov je to menej ako 12 %. Bolo by naivné predpokladať, že byť SZČO je tak málo zárobkovo lukratívne.
2. Pri nemocenskom poistení u dobrovoľne poistených osôb možno predpokladať snahu navýšiť si materskú dávku, alebo získať nárok na vyšší rodičovský príspevok. 60,01 % sa nachádza v najnižšom vymeriavacom základe (zrejme za účelom nárokovateľnosti vyššieho rodičovského príspevku); relatívne silne zastúpené je tu tiež pásmo vymeriavacieho základu 475,01 – 510,00 €, kde je 4,72 % poistencov, a tiež pásmo maximálneho vymeriavacieho základu s počtom 3,83 % dobrovoľných poistencov.
3. V sociálnom poistení bolo evidovaných 37 262 dobrovoľne poistených osôb proti nezamestnanosti, z toho 92,92 % v pásme najnižšieho vymeriavacieho základu. Budú to zrejme SZČO („konvertované“ zo zamestnancov) v segmente sekundárneho trhu práce, kde je vyššia fluktuácia, čo spôsobuje, že dotyčné osoby by so zvýšeným rizikom nezískali po skončení pracovného kontraktu nárok na dávky v nezamestnanosti.

Mohli by sme dlho polemizovať nad tým, akú majú ľudia tendenciu sa poistiť pred rôznymi udalosťami a ako by sa správali v prípade zdobrovoľnenia. Asi by sa prívrženci zdobrovoľnenia poistných schém zhodli s nami v tom, že ľudia by sa v takejto situácii správali vysoko racionálne:

1. Ľudia si do značnej miery vedia sami zhodnotiť riziká svojho potenciálu a svojej situácie (napr. niekto je častejšie chorý, niekto pracuje v segmente sekundárneho trhu práce ohrozeného väčšou fluktuáciou, niekto sa chystá otehotnieť ap.).
2. Zohľadňovali by jednak pomer medzi výškou prispievania na zabezpečenie plnenia garancie a medzi výškou samotnej garancie v prípade, že by malo nastať jej plnenie.
3. Popri miere pravdepodobnosti, s akou nepriaznivá situácia nastane, je dôležitá tiež dĺžka jej trvania (napr. ísť s dieťaťom k lekárovi a vynechať tak deň v práci je kvalitatívne iná sociálna udalosť ako napr. 90-percentná invalidita živiteľa rodiny).
4. Okrem toho by tiež bolo dôležité, či by daná sociálna udalosť vyvolala silno neželané efekty (razantný pokles príjmu), alebo len efekty akceptovateľné (mierne zníženie príjmu).

Na základe zhruba takýchto kritérií by si ľudia zrejme volili produkty na súkromnom trhu so sociálnym poistením. Hlavným predpokladom ale je mať dostatočný príjem, alebo dostatok vôle zo svojho príjmu si časť zdrojov na svoje sociálne poistenie odvádzať.

Vzhľadom na to, že prvoradým cieľom súkromných spoločností je tvorba zisku (deficit je dlhodobo neakceptovateľný) a vzhľadom na to, že poistencami by boli najmä tí, u ktorých je poistné riziko vyššie, museli by byť nevyhnutne príspevky vyššie, ako to je pri súčasnom povinnom poistení, resp. pri rovnakých príspevkoch by dochádzalo k zníženému rozsahu plnenia. (Predpokladáme, že rozdiel vo vyššej efektivite administratívnych činností súkromnej sféry v porovnaní s verejno-právnou či štátnou sférou, spolu so ziskom zo zhodnocovania financií poistencov, čo dokáže väčšinou súkromná sféra taktiež efektívnejšie, zhruba vykrýva marketingové náklady, najmä náklady na reklamu, ktoré monopolnej verejno-právnej poisťovni zďaleka v takej výške nevznikajú.)

Netrúfame si odhadnúť, k akej miere navýšenia odvádzaných súm, resp., k akej miere redukcii rozsahu poistného plnenia by muselo prísť, no nie je vylúčené, že v niektorých prípadoch aj k dvojnásobnej.

Treba však doplniť, že zúžený rozsah plnenia by nemusel byť až taký problém, nakoľko SOB by garantoval vždy základný príjem v hodnote 63 % životného minima, čím akoby sa dopĺňal súkromnými poistnými schémami. Je ale jasné, že nárastom príjmu by sa toto dopĺňanie stávalo stále viac irelevantné.

V konečnom dôsledku by tak zrejme došlo k následnej stratifikácii participácie na dobrovoľných poistných schémach:

1. časť ľudí by sa pripoisťovala v minimálnej alebo žiadnej miere;
2. tí ľudia, ktorí by dôsledne zvažovali svoju poistnú konfiguráciu, by väčšinou za prostriedky, ktoré sú z ich mzdových nákladov odvádzané dnes, mali zabezpečenú menšiu časť poistných produktov, resp. všetky produkty v zníženom rozsahu plnenia;
3. tí, čo by chceli dosiahnuť štandard súčasných garancií sociálneho poistenia, by zrejme platili v SOB zo svojej čistej mzdy viac ako v súčasnosti v rámci odvodov. Toto navýšenie by rástlo priamo úmerne k výške príjmu.

3.4 Motivácia deklarovať výšku príjmu

Sociálne zabezpečenie delíme na sociálne poistenie, sociálnu pomoc a štátnu sociálnu podporu. Tieto tri piliere vychádzajú z troch sociálno-politických zásad princípu spravodlivosti: sociálne poistenie je postavené na zásluhovosti, sociálna pomoc na potrebnosti a štátna sociálna podpora na rovnakosti. Sociálne zabezpečenie na Slovensku je nastavené v takomto ponímaní, pričom v rámci jednotlivých nástrojov možno identifikovať zopár nepodstatných diskrepancií.

Pri pojednávaní o životnom minime sme zdôrazňovali, že pokiaľ je výška nárokovateľných dávok vysoká, demotivuje k práci a naopak. Rôzne prístupy pri uplatňovaní zásad princípu spravodlivosti majú svoje behaviorálne dopady. KSOB predstavuje najväčšiu zmenu práve v tom, ako do týchto zásad vstupuje: úplne vylučuje zásadu zásluh, ktorú odsúva pre súkromný sektor. Pričom pri pojednávaní o dopadoch zavedenia KSOB sú uvádzané iba predpokladané pozitíva.

Treba zdôrazniť, že v skutočnosti solidárny a zdravotný odvod v KSOB majú skôr charakter dane, čo vo svojej prvej publikácii naznačil aj Sulík (2005, s. 22).

Väčšina ekonómov, vrátane Sulíka, a my spolu s nimi, sa zhodneme na tom, že súčasný zdravotný odvod má skôr charakter dane, nakoľko ho musí platiť každý a výška platby takmer neovplyvňuje, v akom rozsahu nastane následné prípadné plnenie.

Tzv. zdravotný a solidárny odvod majú v KSOB v skutočnosti tiež takýto charakter – čiže charakter dane, pričom najmä pri solidárnom odvode platí ešte viac obrátený vzorec: čím vyšší solidárny odvod by človek platil, tým menej finančnej podpory by od štátu dostával späť.

Oveľa relevantnejší by bol teda názov „daňový bonus“, namiesto „odvodový bonus“. Konzistentnosť so zaužívanou terminológiou a odbornosť sú v tomto prípade zrejme potlačené politicko-marketingovými úmyslami, nakoľko skutočnosť, že KSOB predstavuje zaťaženie práce 37-percentnou daňou z príjmu, by asi pri jeho prezentácii vábivo nepôsobilo.

Pre porovnanie so súčasným systémom, ak prijmeme tézu o tom, že zdravotné odvody sú daňou, potom v súčasnom systéme zaťaženie práce „daňou“ je 19 + 14 %, čiže 33 %, resp. iba o 4 % menej ako v KSOB. Nezdaniteľná časť základu dane a skutočnosť, že súčasné odvody idú z hrubej a nie zo superhrubej mzdy však ale predsa robia tento rozdiel oveľa kontrastnejší v prospech súčasného systému. Pre ilustráciu (vyrátané z údajov Mzdovej kalkulačky In sulik.sk):

• pri minimálnej hrubej mzde 317 € sa daň z príjmu neplatí, takže zaťaženie je 10,36 % zo superhrubej mzdy;
• pri priemernej hrubej mzde 744,5 € ide o 16,2 % zo superhrubej mzdy;
• a pri dvojnásobku priemernej hrubej mzdy 1489 € to je 19,51 % zo superhrubej mzdy.

Súčasný spôsob zaťaženia práce odvodmi a daňou predstavuje nasledovnú schému: z hrubej mzdy sa vypočítajú sociálne a zdravotné odvody (zamestnávateľa a zamestnanca); po prirátaní odvodov zamestnávateľa k hrubej mzde získame cenu práce – mzdové náklady, superhrubú mzdu; po odrátaní odvodov zamestnanca od hrubej mzdy získame zdaniteľný základ dane; získaný zdaniteľný základ dane sa zníži o daň vypočítanú ako 19 % rozdielu základu dane a nezdaniteľnej časti. Výsledkom je čistá mzda.

Na súčasnom systéme treba zdôrazniť 2 veci:

1. zásluhové odvody smerujúce do Sociálnej poisťovne sú zo mzdy odrátané ešte pred jej zdanením;
2. systém pozná tzv. nezdaniteľnú časť základu dane, ktorá spôsobuje, že nízke mzdové pásma daň z príjmu neplatia, alebo ju platia veľmi nízku. Napr. pri minimálnej mzde je tak práca zaťažená 35,84 percentami, pričom väčšinu tvoria zásluhové odvody.

Netreba snáď rozvíjať postulát o tom, že ľudia sa snažia plateniu daní vo všeobecnosti vyhnúť. Na viacerých miestach sme už na to poukázali aj štatistickými a výskumnými údajmi. Napr., že u SZČO, kde sa dajú tieto transfery vo väčšej miere ovplyvniť, aj skutočne dochádza k výraznému ovplyvňovaniu: 85 % SZČO sa nachádza v pásme najnižšieho vymeriavacieho základu, pričom zamestnancov je v tomto pásme 12 %. A pritom súčasný systém motivuje platiť odvody tým, že sú zásluhové.

Je dôležité zdôrazniť, že KSOB motivuje priznávať čo najnižší príjem a to dvoma spôsobmi:

1. výška odvodov a daní nemá nijaký vplyv na rozsah garantovaného zabezpečenia do budúcnosti;
2. výška priznaného príjmu má priamy vplyv na zníženie finančných benefitov (OB) v danom čase: čím vyšší priznaný príjem, tým nižší finančný benefit zo SOB a naopak.

Ide o veľmi vážny zásah do motivačných faktorov platenia odvodov a daní, ktorého rozsah dôsledkov je nepredvídateľný, avšak odôvodnene predpokladáme, že by mal výrazný negatívny vplyv na fiškálnu udržateľnosť. Zodpovednosť má na tom vylúčenie zásluhovosti zo systému a netrhové, nadhodnotené ocenenie lacnej práce z verejných zdrojov.

Znížiť tento predpokladaný negatívny jav v SOB by sa dal iba tak, že:

1. výška daňovo-odvodového zaťaženia z ceny práce by bola priamo úmerná rozsahu zabezpečenia (prítomnosť zásluh);
2. znižovanie nároku na finančné benefity by v závislosti od príjmu bolo prudkejšie.

Inými slovami SOB by nebol egalitárno-liberálny, ale pracovno-výkonový typ sociálneho štátu (rozdiely sme načrtli v prvej kapitole).

Okrem toho treba upozorniť na ďalšie faktory:

1. Existencia nezdaniteľnej časti základu dane spôsobuje, že u tých daňovníkov, ktorí chcú a môžu svoj základ dane ovplyvniť, by už zbytočne išli výrazne pod hranicu nezdaniteľnej časti základu dane (akurát, čo by tým na seba mohli upozorniť daňových kontrolórov). V KSOB nezdaniteľná časť základu dane neexistuje a tak je ekonomickejšie ísť s priznaným príjmom čo najnižšie.
2. Tým, že v KSOB je celý príjem de facto iba zdanený a je vylúčená akákoľvek zásluhovosť, k tomu naopak, čím je priznávaný príjem vyšší, tým sa znižuje OB, tak by dochádzalo k motivácii v rámci pracovno-právnych vzťahov – tam, kde je to možné – dohodnúť sa so zamestnávateľom na čo najnižšej oficiálnej mzde a zvyšok prijímať „na ruku“. Takéto riešenie by mohlo byť obojstranne výhodné. Súčasní zamestnávatelia, ktorí k takej stratégii majú tendenciu, sú „viazaní“ minimálnymi mzdovými nárokmi, z ktorých sú odvádzané za zamestnanca aspoň nejaké odvody.

Pravdepodobne, kalkulácie zaoberajúce sa fiškálnou udržateľnosťou KSOB tento jav vôbec nezohľadňovali, avšak skutočnosť, že napr. daňovník-SZČO priznáva príjem blízko hranice nezdaniteľnej časti základu dane, skôr indikuje, že v KSOB by priznal príjem ešte nižší.

Dá sa teda aj predpokladať, že v KSOB by vzrástla lukratívnosť práce vo forme SZČO, nakoľko v KSOB zamestnanci nie sú chránení napr. poistením v nezamestnanosti ako v súčasnosti, na rozdiel od SZČO, pričom u SZČO je viacero možností ovplyvniť výšku vykazovaného príjmu, od čoho v KSOB priamo závisí výška štátom hradeného benefitu (OB) a miera zdanenia (v KSOB je solidárny a zdravotný odvod de facto daňou). Nárast podielu SZČO by problém nebol, ale účel nárastu odvodového bonusu, ktorého dôsledok by spôsoboval deficity vo verejných financiách, by už problémom byť mohol.

3.5 Zabezpečenie v starobe

Čo sa týka zabezpečenia v starobe, tak KSOB ráta s prechodnými opatreniami – tí, čo už majú priznané dôchodky, by boli kompenzovaní vyrovnávacou dávkou, aby sa ich finančná situácia nezmenila. Toto prechodné obdobie by sa malo skončiť, akonáhle by umrel posledný človek, ktorý mal priznaný starobný dôchodok pred zavedením SOB.

KSOB sa riešením situácie budúcich dôchodcov detailne nezaoberá, avšak z uvádzaného je zrejmé, že I. dôchodkový pilier je nahradený odvodovým bonusom, resp. garanciou, že dôchodca má zabezpečených 63 % životného minima. Za prípadné navýšenie nesie zodpovednosť občan sám počas produktívneho života. V praxi by to znamenalo najmä využívanie súkromných schém na sporenie starobného dôchodku (II. dôchodkový pilier, III. pilier a pod.).

Sulík v KSOB nedefinuje II. dôchodkový pilier ako povinný, avšak pripúšťa, že konečné rozhodnutie by bolo vecou politickej diskusie. Pokiaľ by sa ale stal povinným, tak uvádza, že by sa rátal z čistého príjmu, nie zo súčasného vymeriavacieho základu.

Dlhodobo sa priemerná výška starobného dôchodku na Slovensku pohybuje tesne pod 60 % z čistej priemernej mzdy, čo je zhruba o 50 % viac ako je životné minimum jednej plnoletej osoby, čiže priemerný dôchodca nie je veľmi vzdialený od stavu relatívnej chudoby. Je to zároveň ale takmer trojnásobok toho, čo garantuje KSOB v rámci nevyhnutnej solidarity.

Za november 2010 bola priemerná výška starobného dôchodku 352,37 € (SP, 2010b). Životné minimum k tomuto dátumu bolo 185,38 €. V KSOB nepodmienený nárok predstavuje 116,79 €, čo je zhruba tretina priemerného uvedeného starobného dôchodku.

Vzhľadom na nemožnosť predvídať vývoj relatívnej výšky dôchodkov v horizonte desiatok rokov a tiež vzhľadom na obmedzenosť porovnávania verejných a súkromných poistných schém, skúsime iba nasledujúcu abstrakciu: ak KSOB v rámci nevyhnutnej solidarity saturuje zhruba tretinu výšky súčasných starobných dôchodkov, znamená to, že s cieľom zachovať v budúcnosti stav súčasných relatívnych výšok dôchodkov by musel II. pilier tvoriť v priemere zvyšné 2/3 a nie 1/2 prostriedkov vynakladaných na zabezpečenie sa v období staroby. Takže zo súčasných 9 % z hrubej mzdy by sa stalo 12 %.

Skúsme si dôsledok ilustrovať na bezdetnom jednotlivcovi s priemernou hrubou mzdou 744,5 €, v superhrubom 1006,3 € a v čistom 586,12 €. 12 % z hrubej mzdy je 89,34 €. V KSOB by čistý príjem tejto osoby predstavoval 687,24 € bez II. piliera. Ak od toho odčítame vyrátaných 89,34 € na II. dôchodkový pilier, ostane tejto osobe v KSOB 597,9 €, čo je o 11,78 € viac ako v súčasnom systéme. Suma 11,78 € by mala slúžiť v SOB na saturáciu ostatných komponentov sociálneho poistenia, čo je samozrejme suma príliš nízka – v rámci hrubej mzdy by tvorila 1,58 %.

Tu si možno aj všimnúť, že takýto výpočet sa líši od údajov, ktoré poskytuje online Mzdová kalkulačka (pozri komparačnú tabuľku v kap. 2).

Ak predpokladáme, že ľudia by v prvom rade inklinovali k II. dôchodkovému pilieru, alebo by II. dôchodkový pilier bol jednoducho povinný, reálne by niektorí ľudia v KSOB už nemali priestor navyše pre vlastnú konfiguráciu sociálneho poistenia, čo je popretie jedného z hlavných zámerov KSOB. Nemocenské poistenie či poistenie v nezamestnanosti sú však tiež dôležité komponenty sociálneho poistenia, ktoré by ľuďom v porovnaní so súčasným systémom mohli chýbať.

Treba tiež poznamenať, že:

• I. priebežný dôchodkový pilier je ohrozený zníženou reprodukciou spoločnosti, čo je jav, ktorý sa dá dlhodobo relatívne presne predvídať a systém tomu prispôsobiť;
• II. kapitalizačný pilier je ohrozený napr. náhlym rapídnym nárastom inflácie, ktorý by mohol mnohodekádne úsilie sporiteľov zmariť a budúcich dôchodcov uvrhnúť do stavu nezaslúženej chudoby – toto riziko je predvídateľné ťažšie a prakticky neovplyvniteľné.

Dôležité je tiež upozorniť na situáciu osamoteného človeka-dôchodcu, ktorý by nebol účastníkom II. dôchodkového piliera (pre nezodpovednosť alebo pre nedostatok ekonomických zdrojov počas produktívneho života). Ak sa pozrieme na schému KSOB, vidíme, že má nárok na 63 % životného minima, pričom v súčasnom systéme vďaka pomoci v hmotnej núdzi má takáto osoba zabezpečené zhruba životné minimum. V KSOB by tento problém bol riešiteľný najmä tak, že občan od dôchodkového veku, (v KSOB od 65 rokov), by jednoducho z OB nemusel platiť dane a odvody, čím by mal garantované plné životné minimum. Ak by si chcel dôchodca nejakým spôsobom privyrobiť, vznikla by ale neželaná skokovitosť, čo je popretím jednej z hlavných téz KSOB.

3.6 Miera a spôsob zabezpečenia v invalidite

V pôvodnej verzii KSOB bola problematika invalidných dôchodkov ponechaná výlučne na dobrovoľnosti v súkromnej sfére poistenia. Pridaním mimoriadnych štátnych dávok pribudla invalidná štátna dávka, ktorá má podľa Sulíka (2006, s. 47) nahradiť súčasné kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, invalidné dôchodky (nie tie, ktoré sú už priznané), dotácie na vznik a prevádzku chránených dielní a pokuty za nezamestnávanie invalidov.

„Súčet štátnych dávok invalidov sa skladá zo základnej štátnej dávky a mimoriadnej štátnej dávky, ktorá je súčinom 4-násobku životného minima a miery postihnutia.“ (Sulík, 2006, s. 106).

Treba uviesť, že riešenie sociálnej situácie invalidných osôb v súčasnom systéme stojí na dvoch pilieroch:

1. Invalidné poistenie a teda invalidný dôchodok, ktorý má kompenzovať pracujúcim ušlý príjem v dôsledku relatívne trvale (viac ako rok) zhoršeného zdravotného stavu. Výška tohto dôchodku závisí od tzv. „miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť“ (musí to byť najmenej 40 %) a tiež od výšky odvádzaných súm – čím je daný dôraz na kompenzácie potenciálne ušlého príjmu. Detaily upravuje Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Toto poistenie tak odráža zásadu zásluh. V prípade, ak ide o človeka s výrazným vynechávaním stavu zamestnanosti alebo dlhodobo nezamestnaného, nárok na invalidný dôchodok nevzniká. V rámci pomoci v hmotnej núdzi má však osoba s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nad 70 % nárok na ochranný príspevok, ktorý sa vylučuje s aktivačným príspevkom.
2. Peňažné príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia s cieľom podporiť sociálne začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti. Detaily vymedzuje Zákon č. 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Tu je dôležitý pojem „miera funkčnej poruchy“, čo je nedostatok telesných schopností, zmyslových schopností alebo duševných schopností fyzickej osoby, ktorý z hľadiska predpokladaného vývoja zdravotného postihnutia bude trvať dlhšie ako rok. Sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia sa kompenzujú v oblasti mobility a orientácie, komunikácie, zvýšených výdavkov, a sebaobsluhy. Tieto kompenzácie vychádzajú predovšetkým zo zásady potrebnosti a majú z celého sociálneho systému snáď najviac adresný charakter, nakoľko zohľadňujú jednak výšku príjmov, jednak mieru potrebnosti, ale taktiež neraz aj rozsah plnenia účelu, na ktorý sú tieto prostriedky vynakladané.

Veličiny týchto dvoch pilierov: „miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a „miera funkčnej poruchy“ sú v schéme KSOB nahradené pojmom „miera postihnutia“, čo podľa Prílohy č. 6 – Legislatívny návrh OB (Sulík, 2006, s. 197-8) predstavuje „percentuálny pokles fyzickej osoby vykonávať zárobkovú činnosť zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby“. Aby KSOB bol schopný sa priblížiť súčasnému systému, ktorý je relatívne konzistentný so sociálnou politikou vyspelých sociálnych štátov, musel by pojem „miera postihnutia“ v sebe viazať obidva piliere opísané vyššie. Z pravidiel KSOB je zjavné, že táto podmienka je nesplniteľná, nakoľko KSOB nerozlišuje medzi invalidnými osobami v závislosti od miery predošlej participácie na trhu práce, resp. platenia zásluhových odvodov.

Čo sa týka saturácie kompenzácií ŤZP, nazdávame sa, že to by sa v SOB dalo do určitej miery zabezpečiť. „Miera postihnutia“ by ale musela odrážať v čo najprecíznejšej miere súčasný rozsah kompenzácií. Vzhľadom k tomu, že KSOB neráta s administratívnym aparátom, ktorý by posudzoval adekvátnosť vynaloženia poskytnutých zdrojov, kompenzácie v KSOB by museli do značnej miery rezignovať na tzv. úlohu „sociálneho začlenenia“, a kompenzovať najmä oblasť zvýšených výdavkov.

Ako námietka by sa mohlo objaviť, že ťažko zdravotne postihnutý potrebuje kompenzovať niektoré dôsledky okamžite, pričom KSOB iba vypláca dávku, z ktorej by si musela osoba potrebné zdroje našetriť. Tu je možné protirečiť v tom, a robí tak aj Sulík (2006), že osoba s ŤZP má možnosť si vziať úver (pre banku ide o dôveryhodného klienta, nakoľko jeho solventnosť stabilne zabezpečujú navýšené sociálne dávky).

Naďalej nám tu ale ostáva ako problém zníženie adresnosti. Napr. poskytovanie mnohých kompenzácií je ovplyvnené takými faktormi ako charakter domácnosti – či ide napr. o viacpodlažné bývanie, ako je riešená kúpelňa ap. Od toho sa odvíja či bude pri niektorých formách ťažkého zdravotného postihnutia poskytnutý peňažný príspevok na zdvíhacie zariadenia (výťah, schodolez), alebo peňažný príspevok na úpravu bytu či rodinného domu (bezbariérová úprava kúpeľne) ap. Z tohto je zrejmé, že príspevok reflektujúci „mieru postihnutia“ by takéto situácie nedokázal saturovať rovnako. Buď by bola v jednom prípade dávka neadekvátne navýšená, alebo naopak neadekvátne podhodnotená.

Tabuľka 5 Komparácia súčasných invalidných dôchodkov so systémom KSOB^*

	Súčasný systém		KSOB
	Suma	% z PM	Suma	% z PM
1. Invalidný do 70 %	181,48	31	373,73	64
2. Invalidný nad 70 %	315,44	54	513,87	88
3. Invalidný (vrátane čiastočných)	255,08	44	443,8	76
4. Invalidný z mladosti	240,54	41	443,8	76
5. Invalidný do 70 % (dospelý, nepoistený)	0	0	373,73	64
6. Invalidný nad 70 % (dospelý, nepoistený)	125,57	21	513,87	88

* Údaje o súčasnom systéme sú k 30. 11. 2010 a predstavujú priemernú výšku vyplácaných dôchodkov na jedného dôchodcu (SP, 2010b). Posledné 2 riadky súčasného systému predstavujú prípad občana, ktorému nárok na invalidný dôchodok nevznikol napr. v dôsledku pracovnej neaktivity, zároveň sa nachádza v hmotnej núdzi a je pracovne neaktívny. V stĺpci KSOB vychádzame z 55-percentného poklesu schopností vykonávať zárobkovú činnosť pre 1. a 5. prípad a 85-percentného poklesu pre 2. a 6. prípad. V 3. a 4. prípade sme rátali so 70-percentným poklesom. Modelové príklady osôb nemajú žiadny iný príjem. Ako životné minimum je braná suma 185,38 € účinná k adekvátnemu dátumu (november 2010). Stĺpec „% z PM“ predstavuje percentuálny podiel z čistej priemernej mzdy národného hospodárstva SR za rok 2009 (hrubá mzda predstavuje sumu 744,5 €, no tento podiel rátame z čistej mzdy 586,12 €). Všetky sumy sú v €.

Toto porovnanie nie je úplne relevantné, nakoľko Sulík (2006, s. 47) uvádza: „V tejto súvislosti budú zrejme musieť odborníci prehodnotiť a zreálniť katalóg postihnutí.“

Môžeme iba hádať, čo to znamená – tento výrok nikde nie je rozvinutý. Nazdávame sa, že má ísť o istú formu reštrikcie, ktorú si však reálne nevieme predstaviť. Myslíme si, že problematika súčasných invalidných dôchodkov spočíva niekde inde ako v „nereálnosti katalógu postihnutí“:

1. Priznanie invalidného dôchodku a jeho výška závisí od percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Tá závisí aj od druhu zdravotného postihnutia orgánov a systémov, ale najmä závažnosti tohto ochorenia. Tieto druhy zdravotného postihnutia sú často delené na ľahké, stredne ťažké a ťažké – podľa toho závisí percentuálna miera poklesu schopnosti zárobkovej činnosti. Je celkom prirodzené, že u ľudí môže vznikať snaha svoju chorobu dramatizovať – veď od toho závisí dlhoročný príjem rádovo v stovkách eur mesačne bez akejkoľvek ďalšej protihodnoty. Podľa výsledkov komparačnej tabuľky vyššie sa zdá, že táto motivácia dramatizovať svoj zdravotný by sa v SOB výrazne zvýšila.
2. Možnosti neadekvátneho prisúdenia miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť alebo mieru funkčnej poruchy v dôsledku korupcie, protekcionárstva či klientelizmu. Ide síce iba o posúdenie zdravotného stavu jedného človeka, avšak toto posudzovanie prechádza relatívne vysokým počtom ľudí, pričom stačí, keď len jeden neodvedie kvalitne a svedomito svoju prácu, reťaz sa trhá, a dochádza k neefektívnemu vynakladaniu prostriedkov až k zneužívaniu systému.
3. Tzv. dôchodky z mladosti predstavujú situáciu, kedy vzniká nárok na invalidný dôchodok ako vysoko imaginárna náhrada ušlého príjmu. Počet ich poberateľov za posledné roky relatívne prudko rastie. Nevyznieva tu konzistentne s vnímaním spravodlivosti, keď porovnáme napr. dve hypotetické situácie:
   • Človeka, ktorý sa narodil napr. s mentálnou retardáciou, pričom pre účely posudzovania ju ešte zdramatizoval, čím získal mieru poklesu zárobkovej činnosti 60 % (podľa Prílohy č. 4 k zákonu č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení) a tak vďaka zníženému intelektu je relatívne zabezpečený bez akejkoľvek protislužby do konca života.
   • Človeka, ktorý po skončení vysokej školy vstúpil na trh práce, no prvé týždne či mesiace si pre slabú ponuku nedokáže nájsť prácu adekvátnu tomu, čo vyštudoval. Počas tejto nezamestnanosti sa mu stane úraz, na základe ktorého sa stáva invalidným v rozsahu 65-percentného poklesu miery zárobkovej činnosti. Tento človek nemá na invalidný dôchodok nárok – dokonca ani na ochranný príspevok, keď sa ocitne v hmotnej núdzi.

Ako možno vidieť z komparačnej tabuľky vyššie, KSOB, ktorá má odbúranú zásluhovosť, by paradoxne vo svojich sumách vysoko prevýšil súčasný systém invalidných dôchodkov, ktorý zo zásluhovosti vychádza. V SOB by tak status invalida bol vysoko lukratívny a to tým väčšmi, čím je nižšia schopnosť a ochota uplatnenia sa na trhu práce.

V extrémnych prípadoch by u ľudí so zníženými schopnosťami a vôľou integrovať sa na trh práce v KSOB mohlo dochádzať napr. k úmyselnému sebapoškodzovaniu za účelom vzniku nároku na túto mimoriadnu štátnu dávku. Napr. strata jedného oka pri zachovaní zrakových funkcií na druhom oku nemusí predstavovať výrazné zníženie životného komfortu, zároveň predstavuje mieru poklesu zníženia zárobkovej činnosti o 45 % (podľa Prílohy č. 4 k zákonu č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení). Takéto sebapoškodzovanie s cieľom poberať invalidný dôchodok sa občas dialo aj v minulosti.

Treba tiež zdôrazniť, že súčasná sociálna politika sa snaží o tzv. integráciu ľudí s rôznymi zdravotnými postihnutiami – realizuje sa tak aj prostredníctvom chránených dielní, kde títo ľudia naberajú pocit užitočnosti a potrebnosti. Odhliadnuc od toho, do akej miery je toto úsilie súčasného sociálneho systému úspešné a do akej miery formálne, treba zdôrazniť, že vylúčenie tejto časti sociálnej politiky by otočilo súčasný kurz integrácie smerom k dezintegrácii a marginalizácii zdravotne znevýhodnených ľudí. Bolo by to do istej miery protichodné s aktuálnymi trendmi vyspelých sociálnych politík vo svete.

Na tomto mieste je dobré tiež poukázať na akési prechodné obdobie, kedy človek väčšinou zhruba rok čaká na to, či mu bude invalidný dôchodok priznaný. Súčasný systém pristupuje k jednotlivým prípadom diferencovane v závislosti od toho, či je posudzovaná osoba zamestnaná:

1. zamestnaná osoba (a teda povinne nemocensky poistená osoba) v tomto období poberá nemocenskú dávku pre dlhodobú práceneschopnosť, ktorá jej saturuje príjem v hodnote 55 % vymeriavacieho základu (hrubej mzdy).
2. v prípade, že osoba v poslednom čase zamestnaná nebola, má nárok na dávky v hmotnej núdzi, vzniká automaticky nárok na ochranný príspevok, čo spolu s príspevkom na bývanie a základnou dávkou tvorí zhruba životné minimum.

Pokiaľ by išlo o konkrétnu osobu, ktorá zarábala napr. 400 € v hrubom, v súčasnom systéme po dobu zhruba roka, kým bude posudzovaná či je invalidná, má nárok na nemocenské dávky, čo jej zabezpečí príjem vo výške 220 €. V KSOB je to bez ohľadu na výšku príjmu konštantne 63 % zo sumy životného minima, teda zhruba polovica. Z toho sa sotva dajú pokryť náklady na stravu a bývanie. V tomto smere je KSOB buď nedomyslená alebo sa takáto situácia ponecháva na rodinnú solidaritu, či zariadenia sociálnych služieb. No opäť by tu istým riešením mohlo byť oslobodenie od platenia daní a odvodov z OB, ale opäť, pokiaľ by si posudzovaná osoba chcela privyrobiť, dochádzalo by k Sulíkom zavrhovanej skokovitosti medzi pracovaním a nepracovaním.

3.7 Možné dopady SOB na populačný vývoj

Mnohé demografické parametre vypovedajú o nepriaznivom populačnom vývoji. Jeden z očakávaných dôsledkov predstavuje neudržateľnosť dôchodkového systému.

Napr. za rok 2009 čistá miera reprodukcie dosiahla hodnotu 0,676 a úhrnná plodnosť žien 1,411 (ŠÚ SR, 2010a, s. 14). Potančoková (2008c) poukazuje na to, že štandardná metodika výpočtu úhrnnej plodnosti nie je vhodná, pretože je pod vplyvom generačnej zmeny časovania plodnosti. Po aplikácii metódy navrhnutej Bongaartsom a Feeneym získava tzv. očistenú úhrnnú plodnosť, ktorá zohľadňuje náhly trend odkladania plodnosti do vyššieho veku. Po výpočtoch skombinovanými s odhadmi tak vzniká očistená úhrnná plodnosť populácie na Slovensku v rozpätí 1,5 až 1,6 dieťaťa na ženu. Na jednoduchú reprodukciu treba však konečnú plodnosť vyše 2.

V kontexte Slovenska je však významné určiť aj rómsky podiel na celkovej plodnosti v SR. Tou sa zaoberá napr. Vaňo (2002, 2004) či Šprocha (2007). Úhrnnú plodnosť rómskeho etnika odhaduje Vaňo (2004) na 3,1. Táto miera plodnosti rastie s tým, ako sa znižuje životná úroveň konkrétnych Rómov. Keď uvážime zhruba 2,5 násobnú úhrnnú plodnosť rómskych žien v porovnaní s celoslovenskou hodnotou (podľa Vaňa, 2004) a tiež výrazne nižší priemerný vek rómskych matiek pri prvom pôrode, vtedy získame bližšiu predstavu o rómskom podieli na celkovej plodnosti v SR – ten sa môže pohybovať niekde medzi pätinovým až štvrtinovým podielom na celkovej plodnosti v SR, pričom Rómov je podľa odhadov 8-10 %. Rómska populácia sa vyznačuje veľmi silným zastúpením nižších ročníkov a má charakter silne progresívneho typu populácie.

3.8.1 Vzťah sociálnej politiky a populačného vývoja

Od doby, kedy sa zaznamenalo, že miera fertility niektorých populácií nezabezpečuje jednoduchú reprodukciu, sa zrealizovalo množstvo výskumov. Táto problematika je pomerne dobre a rozsiahlo reflektovaná z pohľadu mnohých vedných disciplín.

Populačný vývoj je tak vysvetľovaný ako súhra a vzájomná interakcia rôznych hodnotových, ekonomických a biologických faktorov u jednotlivcov, prípadne celých populácií.

V tejto práci je ale dôležité iba zachytiť ako môže ovplyvňovať charakter sociálneho štátu, čiže sociálna politika, populačný vývoj spoločnosti.

Z analýz rôznych výskumov, prieskumov, či empirických štúdií (napr. MPSVR, 1997; Matulník a kol., 2002, 2006; Bodnárová a kol., 2005, 2010) môžeme sociálno-ekonomické príčiny zníženej fertility na Slovensku zhrnúť do niekoľkých bodov:

• Zlá cenová dostupnosť bývania – tento aspekt sa prejavuje výraznejšie u mladších ľudí. Podľa Blehu a Vaňa (2007, s. 24) „problémy s bývaním možno v súčasnosti považovať za veľmi dôležitý faktor znižovania plodnosti a odkladu pôrodov do vyššieho veku.“
• Nízke platy a neistota zotrvania v zamestnaní.
• Slabé zabezpečenie matky v rannom detstve dieťaťa.
• Málo kvalitná, slabo dostupná, a finančne náročná predškolská starostlivosť o deti (v posledných rokoch sa zdá, že situácia sa v tomto smere zlepšuje, čo by sa mohlo premietnuť v novších výskumoch).

Výskumy na Slovensku (napr. Matulník a kol., 2006; Bodnárová a kol., 2010), ale aj v Českej republike (napr. Pakosta, 2009; Hašková, 2009) dokazujú akceptovaný fakt, že vo všeobecnosti miera zamýšľanej aj realizovanej plodnosti stúpa so znižovaním sociálno-ekonomického statusu.

Tento jav dokážu vysvetliť najmä teória racionálnej voľby a teória spotrebného správania, ktoré pochádzajú z ekonomického prostredia. Rozvíjali ju najmä Becker (1960, 1993) spolu s Michaelom (1973). Tieto dve teórie považujeme za najprimeranejšie aj pre vysvetlenie spojitosti charakteru sociálneho štátu a populačného vývoja.

Teória racionálnej voľby vníma potomstvo ako akúsi komoditu a človek sa môže rozhodnúť, či si ju zvolí a v akom množstve. Vznikajú tu potenciálne dve formy straty:

• Priame zvýšené výdavky, ktoré potomstvo rodičov stojí – tie získame tak, že celkové výdavky na potomstvo odrátame od finančných benefitov, ktoré plynú do rodiny vďaka niektorým nástrojom rodinnej politiky;
• Stratené príležitosti, ktoré starostlivosť o dieťa spôsobí. Starostlivosť a výchova spotrebováva čas, ktorý by mohol byť využitý jednak na väčšiu realizáciu svojich záľub či zábavy a jednak na vlastný rast, napr. v zamestnaní. Dôležitá je tu aj možná strata alebo zníženie príjmu odchodom na materskú či rodičovskú dovolenku.

Teória spotrebného správania vysvetľuje, že v bohatších rodinách je spotrebné správanie vyššie a to sa prirodzene odráža aj pri spotrebnom správaní detí v takýchto rodinách. To znamená, že nárastom sociálno-ekonomického postavenia rastú spravidla priamo úmerne výdavky investované do detí.

Podobne upozorňuje aj Fukuyama (2005, s. 114): „V modernej, na informáciách založenej spoločnosti podstatne stúpli priame náklady aj cena nevyužitých príležitostí súvisiacich s tým, že má človek deti. Keď sa zvyšuje bohatstvo merané príjmom na obyvateľa a vzrastá technologická náročnosť ekonomiky, vzdelanie a zručnosti (alebo to, čo ekonómovia nazývajú ľudským kapitálom) začínajú byť pre životné príležitosti mladého človeka čoraz dôležitejšie. V chudobných krajinách, ako napríklad v Indii, sa deti môžu stať ekonomickým aktívom tým, že nastúpia do práce už vo veku sedem či osem rokov. Naproti tomu v Spojených štátoch je len málo výnosnej práce, ktorú by mohli vykonávať osemročné deti, ba dokonca je čoraz menej práce pre ľudí, ktorí majú len maturitu. (…) Rodičia chcú z biologických príčin dosiahnuť čo najvyšší úspech pri reprodukcii, no okrem toho sú aj racionálni a chápu, že ich deti budú mať šance na úspech, len keď ich vyzbroja vhodnými zručnosťami, vzdelaním a ďalšími vecami, ktoré patria k životu v dnešnej spoločnosti.“

Čo sa týka príslušníkov skupín s vysokým indexom vitality, tak Lužica (2004) uvádza, že pre Rómov sú deti kľúčovou zárukou prežitia rodiny. Starostlivosť a výchova však zostávajú povrchné. Rómske deti veľmi rýchlo prekonávajú detstvo, obdobie adolescencie (dospievanie, 14 až 20 roční) a vstupujú do života dospelých. Mnohopočetná rodina sa môže spoľahnúť na vlastné sily a príbuzenskú solidaritu. Podobné charakteristiky Rómov žijúcich v osadách podáva aj napr. Matulay (2003).

V rámci teórie racionálnej voľby a teórie spotrebného správania je teda dôležité zdôrazniť, že spotreba domácnosti rôznych sociálno-ekonomických statusov je rôzna. Aj z toho sa dá jasne implikovať, že finančné benefity vyjadrené v absolútnych číslach budú v rámci „racionálnej voľby“ inak vplývať na chudobných, inak na bohatých a inak na väčšinové obyvateľstvo nachádzajúce sa v strede, resp. medzi príjmovými extrémami.

Pri reprodukčnom správaní rôznych sociálno-ekonomických skupín platí: čím nižší sociálno-ekonomický status, tým fertilné správanie predstavuje:

• menšie stratené príležitosti (najmä na trhu práce);
• nižšie výdavky na deti vzhľadom na nižší spotrebný komfort a tiež vzhľadom na nižšiu dobu nezaopatrenosti (kratšia edukačná trajektória);
• väčšiu mieru pokrytia zvýšených výdavkov zo strany štátnej sociálnej podpory a sociálnej pomoci.

V komparačnej tabuľke v predošlej kapitole (3. a 4. prípad) vidieť, ako v súčasnom systéme s príchodom dieťaťa narastá príjem u nepracujúcich a tiež vidieť ako príjem klesá u pracujúcich na úrovni priemernej mzdy v dôsledku materskej dovolenky. Z toho vyplýva, že súčasný sociálny systém z pohľadu teórie racionálnej voľby a teórie spotrebného správania motivuje viac k fertilite skupiny obyvateľstva v nižšom sociálno-ekonomickom postavení. Považujeme to za vážne úskalie súčasného sociálneho štátu, lebo dospelé potomstvo týchto rodín má často problém s integráciou na trhu práce. Treba však zdôrazniť, ako vidieť v komparačnej tabuľke, že tento vzťah je v KSOB oveľa výraznejší.

Ukazuje sa (pozri napr. Marošiová, Šumšalová, 2006; Bodnárová a kol., 2010), že práve rozsah zabezpečenia matky počas materskej či rodičovskej dovolenky, spolu s kvalitnou a finančne dostupnou predškolskou starostlivosťou o deti sú výraznými determinantmi ovplyvňujúcimi reprodukčné správanie pracujúcich žien.

Najmä materské dávky, ktoré sú súčasťou nemocenského poistenia, tvoria v tomto smere hlavný nástroj prorodinnej politiky. Ich úlohou je proporciálne kompenzovať ušlé zárobky matke v dôsledku starostlivosti o narodené dieťa. V KSOB tento nástroj neexistuje, iba ekvivalent k súčasnému rodičovskému príspevku, ktorý však skokovito navyšuje príjem – nezohľadňuje ani zásluhu, ani potrebnosť.

Môžeme teda odôvodnene predpokladať, že v SOB by mohlo dôjsť k nárastu miery fertility všeobecne u nižších sociálno-ekonomických vrstiev, najmä u dlhodobo nezamestnaných. Naproti tomu by mohla klesať miera fertility ešte viac pod hranicu jednoduchej reprodukcie u ľudí integrovaných na trhu práce so zárobkom zhruba od príjmového mediánu, ale najmä od priemernej mzdy smerom nahor.

3.8 Príčiny medzigeneračného prenosu chudoby

[zredukovaná podkapitola]

V článku Medzigeneračný prenos miery úspechu sme ozrejmili, že medzigeneračný prenos chudoby je ovplyvnený nielen prostredím, ale aj genetickými determinantmi. Tiež sme si na mnohých príkladoch ukázali, že množstvo prostriedkov, ktoré sa vynakladajú na zmiernenie chudoby, neprinášajú dostatočný efekt. Keď uvážime nesmierne vysokú homogénnosť reprodukčných párov vo svojich kvalitatívnych znakoch, získavame dva do značnej miery uzavreté diametrálne odlišné svety. Vymanenie sa zo sveta chudoby do stavu relatívneho blahobytu je tak nesmierne náročné, podarí sa to iba vo výnimočných prípadoch. Na Slovensku, ale aj vo svete všeobecne dochádza k tomu, že svet chudoby kvantitatívne rastie, zatiaľ čo ten druhý svet vymiera.

Navyše, chudobní ľudia sa svojou zvýšenou fertilitou dostávajú do ešte hlbšej pasce. Ak by sa aj podarilo akokoľvek zlepšiť ekonomickú situáciu chudobných rodičov – tento ekonomický nárast by sa rozložil do spotreby celej rodiny, čím sa možnosť vymanenia sa z relatívnej chudoby oslabuje s navyšovaním počtu detí.

3.9 Možné vplyvy na vývoj zamestnanosti

Miera ekonomickej aktivity mužov od roku 1994 do roku 2008 sa pohybovala v rozpätí medzi 67,7 % (rok 2007) až 69,2 % (rok 2001). Podobne ekonomická aktivita žien sa pohybovala medzi 50,5 % (rok 2007) až 53,0 % (rok 2001). Zato miera nezamestnanosti sa pohybovala v rokoch 1994 – 2008 u mužov medzi 8,4 % (rok 2008) až 19,5 % (rok 2001) a u žien medzi 11,1 % (rok 2008) až 19,1 % (rok 2004) (Bodnárová, 2010).

Pri posudzovaní schopnosti trhu práce generovať pracovné miesta sú pre nás teda dôležité údaje najmä o tom, aká časť obyvateľstva je ekonomicky aktívna. Povšimnutia hodná je skutočnosť, že za posledných 15 rokov sa tento podiel nijako výrazne nemení, na rozdiel napr. od miery nezamestnanosti.

Divinský (2007) zdôrazňuje, že domáci pracovný trh generoval pre svojich občanov v rokoch 2000 – 2006 iba 45 % nových pracovných príležitostí, zvyšok sa pre nich konštituoval v zahraničí.

Staněk (2009, s. 108) upozorňuje na paradox, že napriek všetkým stimulačným opatreniam, konjukturálnemu pozitívnemu vývoju, dlhému obdobiu hospodárskeho rastu (aspoň formálnemu) sa nepodarilo v Európskej únii vyriešiť problém nezamestnanosti. Dôraz na paradox je tu v tom, že demografický vývoj vo všetkých európskych krajinách vykazuje radikálny pokles počtu ľudí do 18 rokov a teda aj dochádza k znižovaniu počtu ľudí novonastupujúcich do pracovného procesu.

Graf 1 Vývoj obyvateľstva SR podľa základných vekových skupín v rokoch 1950 – 2030

Zdroje: Historická ročenka ČSSR (do roku 1980), Sčítanie obyvateľov, domov a bytov. Prognózy 2008 až 2060: Eurostat, Statistics in focus 72/2008 (Bodnárová a kol., 2010, s. 21).

Z grafu vidno, ako by mal počet ľudí v produktívnom veku ubúdať, čo vytvára priestor pre znižovanie miery nezamestnanosti. Rozhodujúce však bude, ako sa zároveň s tým bude meniť dynamika tvorby a zániku pracovných miest na trhu práce.

Treba zdôrazniť, že s technickým pokrokom na trhu práce rastie neustále zvyšovanie nárokov na mentálnu výbavu jedincov. Zatiaľ čo v agrárnej spoločnosti nebola gramotnosť nevyhnutnou, pri prechode z industriálnej do informačnej spoločnosti hovoríme o potrebe zvyšovať mieru tzv. počítačovej gramotnosti. Pokiaľ je obyvateľstvo kompatibilné s trhom práce aj v dôsledku technického pokroku, dochádza spravidla k neustálemu hospodárskemu rastu, čo sa odráža na stupni blahobytu danej spoločnosti.

Pre nás je dôležité zdôrazniť, ako súčasná informačná spoločnosť ovplyvňuje charakter trhu práce:

1. Dochádza k nahradzovaniu nízkokvalifikovanej pracovnej sily strojmi. Môžeme si to ilustrovať na príklade, že zatiaľ čo socializmus vo svojich prvých dekádach mohol dať hocikomu do ruky lopatu a zapriahnuť ho do hospodárskeho rastu, v súčasnosti je takáto práca nahradená strojmi, pričom vývoj, výroba a prevádzka týchto strojov je ďaleko ekonomickejšia ako potravinové zabezpečenie množstva manuálnych robotníkov a zároveň výkonnosť týchto strojov je mnohonásobne vyššia. Ďalej tu dochádza k javu, že mnoho administratívnych pracovníkov je nahrádzaných počítačovými systémami. Časť pracovných síl zo zanikajúcich pracovných miest sa podľa Kellera (2010) presúva do oblasti služieb.
2. Vyžaduje sa vysokokvalifikovaná pracovná sila na trhu práce. Charakteristickou črtou tu je celoživotné vzdelávanie. Keďže technický rozvoj je veľmi dynamický, tak aj menej kvalifikované pracovné pozície (napr. automechanik, stavbár, ap.) sa musia neustále oboznamovať s novými technológiami a produktmi a implementovať toto poznanie v praxi.

Bližšie sa týmito fenoménmi zaoberá napr. Toffler (1980), Keller (2005, 2010), Staněk (2009), Rievajová (2009).

Z uvedeného je zrejmé, že počet pracovných miest by mal mať skôr klesajúcu tendenciu. A tiež, že na trhu práce informačnej spoločnosti ubúdajú pozície pre nízko kvalifikovanú, resp. nekvalifikovanú pracovnú silu a tak tá ostáva mimo neho – odkázaná na pomoc štátu.

Z dotazovaných poberateľov dávky v hmotnej núdzi, ktorí ju poberali v dôsledku straty zamestnania, až 46,3 % uviedlo, že bolo prepustených pre nadbytočnosť (Bednárik a kol., 2005, s. 21).Na Slovensku je tiež preukázateľné, že nezamestnanosť, najmä dlhodobá, sa spája s nízkou kvalifikáciou pracovných síl. „Kým v roku 2000 sa nižšie stupne vzdelania podieľali na dlhodobo nezamestnaných približne 70 %, v roku 2005 to už bolo takmer 80 %. Zo 180 883 dlhodobo nezamestnaných bolo 10 972 s neukončenou základnou školou, 68 418 so základným vzdelaním a 56 059 s učňovskou školou“ (Bodnárová a kol., 2006, s. 25).

V roku 2008 z hľadiska vzdelania najvyššiu špecifickú mieru zamestnanosti dosiahli osoby s vysokoškolským vzdelaním (nad 80 %) a naopak, osoby so základným vzdelaním mali špecifickú mieru zamestnanosti len na úrovni 16,3 %. To znamená, že z celkového počtu obyvateľov vo veku 15 – 64 rokov so základným vzdelaním pracovalo približne 16 % (Rievajová, 2009, s. 67).

V rámci demografického vývoja tak nielen na Slovensku dochádza k nasledujúcemu javu: zatiaľ čo informačná spoločnosť vyžaduje flexibilných, vzdelaných a počítačovo zručných ľudí, tak tí páchajú „demografickú samovraždu“ (viac o ich fertilnom správaní napr. Hašková, 2009; Potančoková, 2009; Pilinská, 2005). A na druhej strane ľudia, ktorí sú v tomto smere ťažšie uplatniteľní, početne rastú. Stávajú sa často nezamestnateľnými a ich celá existencia aj s ich početnejším potomstvom je stále väčšou ekonomickou príťažou pre pracujúcich – napr. Bednárik a kol. (2005, s. 23) uvádzajú, že až 27,3 % respondentov z poberateľov dávky v hmotnej núdzi uviedlo, že príčinou absencie kontaktu s trhom práce je materská a rodičovská dovolenka.

Nemecká priemyselná a obchodná komora v Münsteri vykonala prieskum medzi nemeckými podnikateľmi a vyšlo jej, že až pre 90 % podnikateľov vzniká motivácia investovať, pokiaľ sú nízke pracovné náklady (Rievajová, 2009, s. 93). Investori teda uprednostňujú nízke náklady na pracovnú silu, čím vzniká tlak na mzdy, ale aj na odvodové a daňové zaťaženie, z čoho je financovaný sociálny štát. Keller (2010, s. 53) tento jav poeticky popisuje ako narastenie asymetrie moci medzi kapitálom, ktorému narástli krídla, a prácou, ktorej okovy sa stali ťažšími.

Ako hlavné determinanty súčasnej hospodárskej krízy vo svete tak môžu predstavovať práve dve tendencie:

• na jednej strane zefektívňovanie výroby a tým redukcia počtu pracovných síl; zároveň dopyt po čo najviac kvalifikovanej pracovnej sile;
• na druhej strane kvantitatívny vzostup takých skupín, ktoré sú v tomto novom pracovnom systéme ťažšie uplatniteľné.

Rievajová (2009, s. 97) považuje lacnú kvalifikovanú pracovnú silu ako komparatívnu výhodu Slovenska za dočasnú výhodu. Preto požaduje väčšiu podporu výskumu, inovačnej aktivity, rozvoj školstva a jeho pozdvihnutie na vyššiu kvalitatívnu úroveň. Nové myšlienky, tvorivé schopnosti, vysoká produktivita práce sú podľa nej tie atribúty, ktoré prilákajú zahraničný kapitál. Problémom ale je, že na jednotlivcov s takýmito atribútmi pôsobia push a pull migračné faktory, ktoré často spôsobujú, že dotyční odchádzajú za mnohonásobne vyššími mzdami a možnosťami realizácie do zahraničia.

V predošlých častiach sme konštatovali, že miera fertility je vyššia v najnižších sociálno-ekonomických vrstvách spoločnosti, kde sa status chudoby medzigeneračne prenáša. A tiež, že aj napriek nesmiernemu úsiliu a vynaložených prostriedkov nedochádza k povzneseniu týchto ľudí do vyšších sociálno-ekonomických vrstiev. Rozvoj informačnej spoločnosti by mal stále viac odbúravať nízko kvalifikované pracovné pozície, čím sa tieto skupiny ľudí stávajú neuplatniteľnými a odkázanými na sociálnu pomoc.

Tieto súvislosti zdôrazňujeme preto, aby sme deklarovali, že pokiaľ chceme, aby dochádzalo k hospodárskemu rastu, resp. k udržateľnosti sociálneho štátu, nie je irelevantné, aká je miera fertility u skupín s rôznou mierou úspechu integrovania sa na trh práce.

3.9.1 Vplyv KSOB na výšku zamestnanosti

Sulík (2006, s. 55) uvádza, že SAV odhaduje nárast pracovných miest spôsobený zavedním OB na 40 000.

Musíme prejaviť istý skepticizmus a upozorniť, že v KSOB nárast vzniku pracovných miest by mohol byť do značnej miery na formálnej úrovni bez pozitívneho efektu na hospodársku výkonnosť štátu, keďže:

1. Nízke mzdy by boli dotované odvodovým bonusom tým viac, čím by bola mzda nižšia. Ide o hrubý zásah do prirodzeného trhového ocenenia práce.
2. Z dôvodu, aby sa nezamestnaní vyhli aktivačným činnostiam a zároveň neprepadli do stavu vecného plnenia „základných životných potrieb“, by sa proforma nechali zamestnávať za mimoriadne nízke mzdy alebo ešte jednoduchšie: založili by si proforma živnosť. Oficiálne by boli zamestnaní (nezamestnanosť by klesla), avšak priemernú mzdu národného hospodárstva by ťahali smerom dolu.
3. Problematika „nezamestnateľnosti“ nízkokvalifikovaných alebo nekvalifikovaných pracovných síl nespočíva iba v existencii minimálnej mzdy, ako upozorňujú mnohí ekonómovia, ale najmä v tom, že často ide o rodičov s viacerými deťmi, čo spôsobuje výrazné navýšenie garantovaných plnení zo systému sociálneho zabezpečenia, kde ani súčasné pásma nízkych miezd nepôsobia dostatočne motivujúco preferovať prácu. Ako vidieť pri komparácii KSOB so súčasným systémom, v KSOB by sa tento negatívny jav ešte zrejme zvýraznil.
4. Ak uvážime, za aké nízke mzdy pracuje často aj kvalifikovaná pracovná sila v kontexte národného hospodárstva SR, je zrejmé, že ohodnotenie práce nekvalifikovanej pracovnej sily by bolo výrazne nižšie. Súkromné náklady zamestnancov v dôsledku práce (náklady na cestovanie, zvýšené výdavky na stravu, zvýšené výdavky na šatstvo a obuv) by tak mohli pokryť značnú časť príjmu zo zárobkovej činnosti, čím by sa preferovanie práce stávalo menej lukratívnym.
5. Ľudia by boli motivovaní pracovať v zahraničí, kde minimálna mzda existuje.

3.9.2 Vplyv na výšku miezd v nízkych mzdových pásmach

„Zavedenie odvodového bonusu predpokladá zvýšenie hrubej mzdy o odvody zamestnávateľa a presunutie celej odvodovej povinnosti na zamestnanca, čo je len technická operácia, z tohto dôvodu sa nemení ani cena práce a ani čistá mzda. Následne z dôvodu presunutia zásluhovosti do súkromného sektora dôjde k výraznému poklesu odvodového zaťaženia dnešných zamestnaných. Finančná výhoda z titulu polovičných odvodov musí jednoznačne plynúť dnešným zamestnancom, aby si mohli teraz už vo verejnom sektore chýbajúcu zásluhovosť ‚kúpiť‘ v sektore súkromnom, samozrejme, pokiaľ sa tak dobrovoľne rozhodnú“ (Sulík, 2006, s. 90).

Sulík v súvislosti zistiť, či donútenie zamestnávateľa zvýšiť hrubú mzdu o ním platené odvody nie je protiústavné, požiadal o posúdenie bývalého predsedu Ústavného súdu SR advokáta Ernesta Valka o krátku analýzu tejto problematiky. Valko (In Sulík, 2006, s. 91) v závere uvádza: „Zákonom je možné uložiť povinnosť zamestnávateľom, aby vyplácali zamestnancom doterajšie hrubé mzdy, ale nebude možné zabezpečiť, že po čase zamestnávateľ mzdu o uvedenú náhradu nezníži.“

Valko zjavne nebol jediný, kto na takéto riziko upozornil a tiež nebol jediný, kto túto obavu zastáva. Preto Sulík na viacerých miestach tejto obave oponuje: „Už dnes argument v prospech minimálnej mzdy, že keby nebola, zamestnávatelia by znižovali mzdy, neobstojí. Keby platil, zamestnávatelia by predsa už dnes znížili mzdy na úroveň minimálnej mzdy a potom by mohol niekto tvrdiť, že minimálna mzda bráni ďalšiemu zníženiu miezd. Pri priemernej mzde vyše 17-tis. Sk, samozrejme, o tom nemôže byť ani reči, a to ani v chudobných regiónoch, aj tam je priemerná mzda citeľne vyššia ako minimálna mzda. Jediné, čo minimálna mzda dnes robí, je, že bráni vzniku nízkokvalifikovaných pracovných miest, a preto je medzi nezamestnanými 63 % bez vzdelania. Samozrejme, dobrovoľným mzdovým dohodám medzi zamestnávateľmi a odborármi, napr. o odvetvovej minimálnej mzde, nič nebráni“ (Sulík, 2006, s. 56).

Tu chceme upozorniť, že relatívne nízky percentuálny podiel zamestnancov pohybujúcich sa v blízkosti minimálnej mzdy nesvedčí o tendencii zamestnávateľov neohodnocovať prácu čo najnižšie. A to najmä z dvoch dôvodov:

1. Minimálne mzdové nároky podľa § 120, ods. 4 Zákonníka práce, ktoré definujú sadzby minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň ako násobok hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy. Tento koeficient sa pohybuje na škále šiestich stupňov od 1 do 2,0. Jednotlivé stupne sú charakteristické podľa náročnosti pracovných miest.
2. Väčšina zamestnávateľov rozkladá odmenu na základnú (garantovanú) časť vyplývajúcu zo zmluvy (kde určuje spodný limit minimálna mzda a na ňu nadväzujúce minimálne mzdové nároky) a na akúsi motivačnú časť, ktorou zamestnávateľ prejavuje „veľkorysosť“ a motivuje svojich zamestnancov k väčšej usilovnosti, disciplíne či lojalite. Podľa výsledkov výberového štatistického zisťovania o štruktúre miezd v SR za rok 2009 (Krišková, 2010, s. 8) základná mzda dosahovala 66,9 % reálnej mzdy. Zvyšok tvorili rôzne príplatky, doplatky, prémie, odmeny, 13., 14. plat a pod.

Teda skutočnosť, že sa zamestnanec nenachádza v najnižších mzdových pásmach, neznamená, že nepracuje za minimálnu mzdu.

Aj v súčasnom systéme, v prípade zrušenia minimálnej mzdy, by sme mohli odôvodnene predpokladať, že u mnohých pracovných pozícií v nízkych mzdových pásmach by mohlo dochádzať k znižovaniu miezd.

Zároveň sa prikláňame k tej časti odborníkov, ktorá predpokladá, že zrušenie minimálnej mzdy by v regiónoch s vyššou mierou nezamestnanosti mohlo byť niektorými zamestnávateľmi zneužívané, a v dôsledku toho by dochádzalo k viac nedôstojnému ohodnocovaniu zamestnancov, čo môže zvýšiť aj emigračné tlaky najmä u kvalifikovaných mladých ľudí. KSOB totiž ponúka zjavné možnosti výrazného znižovania mzdových nákladov.

Ako možno totiž vidieť z blokovej schémy KSOB, výška poskytovaného súčtu štátnych dávok klesá lineárne s rastúcim príjmom. Čo treba zdôrazniť, v situáciách jednotlivých osôb by za predpokladu konštantnej mzdy toto klesanie odvodového bonusu (štátom garantovaných dávok) bolo výrazne odlišné. Hlavným determinantom tejto odlišnosti sú v KSOB počet detí a prípadne nárok na tzv. mimoriadne štátne dávky. Je teda zrejmé, že motivácia zamestnať sa, a to najmä v pásmach nízkych miezd, by nepôsobila u všetkých ľudí rovnako. Zvýšená motivácia by bola najmä u bezdetných a neinvalidných osôb.

Buďme konkrétnejší a trochu komparujme. Minimálna čistá mzda k januáru 2011 predstavuje 274,72 € (v superhrubom 428,2 €), čo v rámci jednotlivca je relatívne výrazne nad hranicou životného minima. Pre jednotlivca by čistý príjem v SOB bez práce bol 116,79 €. Skúsme teraz prepočítať, aká superhrubá mzda by stačila k tomu, aby čistý príjem v SOB bol rovnaký ako v súčasnom systéme pri minimálnej mzde. Rovnica bude: (ŽM – 0,1 x + x) . 0,63 = 274,72

Výsledkom je, že na rovnaký čistý príjem bezdetného zdravého jednotlivca by v SOB stačilo zamestnávateľovi vynaložiť mzdové náklady vo výške 278,54 € oproti súčasným 428,2 €. Zamestnávateľ má tak možnosť znížiť svoje mzdové náklady na jedno takéto pracovné miesto na 65 % súčasných výdavkov bez toho, že by sa zmenili faktory ponuky a dopytu na trhu práce.

Pokiaľ rátame s priemernou mzdou národného hospodárstva SR za rok 2009, čo predstavuje 744,5 € v hrubom (1006,3 € v superhrubom a 586,12 € v čistom), tak logicky, tento rozdiel nie je zďaleka taký priepastný. Na zachovanie čistej mzdy by sa mzdové náklady mohli znížiť z 1006,3 € na 827,74 €, čo by ušetrilo zamestnávateľovi necelých 18 %. Dodajme, že zvyšovaním ekonomického statusu by sme mohli predpokladať väčšiu tendenciu byť účastníkom II. dôchodkového piliera, čo by mohlo vyvolávať u zamestnancov neakceptáciu znižovania mzdových nákladov nad zhruba príjmovým mediánom.

Možné zníženia mzdových nákladov u zamestnávateľov by v KSOB od priemernej mzdy smerom k nižším mzdám lineárne stúpali od 18 % smerom hore (pri minimálnej mzde na 35 %). Otázkou je, na úkor čoho by to bolo. Ak sa pozrieme na schému KSOB, a porovnáme to so súčasným systémom, tak je zrejmé, že na úkor zásluhového sociálneho poistenia zamestnancov nachádzajúcich sa v blízkosti mzdového mediánu.

Bolo by ozaj naivné očakávať, že mnohí zamestnávatelia by k znižovaniu mzdových nákladov nemali tendencie – veď by tým popreli elementárne pravidlá trhu, čo by mohlo u mnohých poškodiť ich podnikanie.

Možnosti zníženia nákladov na cenu práce sme ilustrovali na bezdetnom zdravom jednotlivcovi. Ak by malo ísť o rodiča, ktorý má deti, prípadne ešte aj nárok na tzv. mimoriadne štátne dávky, možnosti zníženia nákladov na cenu práce sú oveľa výraznejšie. Výsledkom by mohlo byť, že najnevýhodnejšie postavenie na trhu práce by mali bezdetné zdravé osoby.

Koľkých percent zamestnancov by sa takéto zmeny mohli dotknúť, naznačujú štatistické informácie o podieloch v jednotlivých mzdových pásmach. V roku 2009 malo priemernú hrubú mzdu do 350 € 12,04 % obyvateľov; do 500 € to bolo spolu 32,56 %; a do 750 € (teda zhruba do úrovne priemernej mzdy) to bolo spolu 64,29 % všetkých zamestnancov (Krišková, 2010, s. 55).

Treba zdôrazniť, že kalkulácie zamerané na posúdenie prípadnej fiškálnej udržateľnosti s týmto zrejme nerátali. No tento jav je veľmi podstatný, nakoľko na jednej strane znižuje príjmy do systému a na strane druhej ich v zvýšenej miere odčerpáva. Keď uvážime, koľko percent pracovných síl je viazaných v nízkych mzdových pásmach, reči o možnej fiškálnej udržateľnosti KSOB sa zdajú byť vážnou utópiou.

Isté zmiernenie tohto javu by sa mohlo dosiahnuť implementáciou II. dôchodkového piliera do KSOB ako povinného odvodu. Vtedy by možnosti poklesu nákladov na cenu práce v pásmach hrubých miezd 300 € až 750 € neboli také razantné. Na druhej strane by sa tým znížila zamýšľaná finančná rezerva na konfiguráciu vlastného sociálneho poistenia, čo je v rozpore s jednou z nosných téz KSOB.

Ak sme v podkapitole 3.1 poukazovali na zmenu sociálno-ekonomickej stratifikácie spoločnosti v tom zmysle, že nižšie sociálno-ekonomické vrstvy by si polepšili, potom priestor pre znižovanie miezd by tomu mohol do istej miery brániť.

V každom prípade akékoľvek formy dotovania nízkych miezd predstavujú veľmi vážny zásah do mechanizmov trhu práce – vytvárajú priestor pre špekulácie a zneužívanie nielen pracovnej sily, ale verejných financií.

Samozrejme, všetko závisí od veľkosti rozsahu takýchto foriem dotovania. KSOB je v tomto smere však dosť radikálna a mohla by vyvolať jav, že na jednej strane nekvalifikovaný účastník trhu práce získa prácu a jeho príjem spolu so sociálnou dávkou by bol podobný alebo dokonca vyšší ako u mnohých kvalifikovaných účastníkov trhu práce; a na strane druhej zamestnávateľ získa zamestnancov za zlomok súčasných mzdových nákladov, pričom príjem týchto zamestnancov by bol dotovaný treťou stranou – verejnými financiami.

Takúto silnú deformáciu má ospravedlniť argument, že títo ľudia by boli aspoň zamestnaní. Je síce pravdou, že nekvalifikovaní uchádzači o zamestnanie by sa stali pre zamestnávateľa lacnejší na vytvorenie pracovných miest, ale zároveň drahší pre verejné financie, ako keď iba v súčasnosti poberajú finančné benefity v rámci pomoci v hmotnej núdzi.

3.10 Možnosti zneužívania

V súčasnej legislatíve sociálneho zabezpečenia existujú tisíce paragrafov, ktorých cieľom je najmä distribúcia verejných zdrojov podľa citlivo nastavenej sociálnej politiky, a teda aj zabraňovanie zneužívaniu systému. KSOB v tomto porovnaní predstavuje extrémne stručné pravidlá, čo má aj mnohé nespochybniteľné výhody.

Ak sa pozrieme na pravidlá KSOB a zamyslíme sa, ako by sa z tohto systému dalo vyťažiť viac peňazí, než možno vnímať ako adekvátne, tak sa ponúka niekoľko možností. V ilustrovaných príkladoch budeme počítať so sumou životného minima 185,38 € účinnou k 1. polroku 2011.

Predstavme si prípad, kedy by napr. v päťčlennej rodine zloženej zo zosobášenej dvojice s tromi školopovinnými deťmi prišiel jediný zamestnaný dospelý o prácu s malou perspektívou nájsť si nové zamestnanie. V tejto situácii by v SOB ekonomicky racionálny krok predstavoval urýchlený rozvod a deklarácia oddeleného života rozvedených manželov. Po zverení 3 detí napr. do opatery matky by súd určil otcovi výživné – keďže ten sa nachádza v stave hmotnej núdze, nemôže byť schopný výživné platiť a matke je tak vyplácaná (len vďaka rozvodu) výživná štátna dávka (180 % ŽM na 3 deti) navyše. Pred rozvodom by tak 5-členná rodina v SOB mala OB ako 3,8 násobok ŽM, čiže 443,8 € v čistom a po rozvode 654,02 €. Štát by platil takejto rodine za rozhodnutie manželov rozviesť sa vyše 210 € mesačne.

Keďže v schéme nepresne pomenovaná „materská štátna dávka“ predstavuje v KSOB v skutočnosti rodičovskú štátnu dávku (to znamená, že na ňu má nárok buď matka alebo otec, pokiaľ sa stará o dieťa do jeho 3 rokov), rysuje sa aj takýto možný scenár:

Kohabitovaný nezamestnaný pár bude postupne plodiť deti (každých 18 mesiacov jedno). Pri každom druhom nebude uvedený otec. Otec a matka budú oficiálne deklarovať oddelený život, budú teda predstavovať samostatne posudzované jednotky. Otec si bude vykazovať deti, ktoré sú jeho oficiálne a matka tie, pri ktorých otec nie je uvedený.

Tým, že počet detí bude oficiálne rozdelený, zvýši sa základná štátna dávka na tieto deti. Štyri deti tak nebudú predstavovať 200 % ŽM, ale 2 × 140 %, čiže 280 % ŽM. No čo je dôležité, obom rodičom vzniká nárok na neustále poberanie mimoriadnych štátnych dávok, konkrétne tzv. materských štátnych dávok v hodnote 100 % ŽM.

Za predpokladu, že by mali štyri deti, dostávala by táto „rodina“ 2 × základnú štátnu dávku na dvoch dospelých (2 × 100 % ŽM), k tomu obaja rodičia materskú štátnu dávku (2 × 100 % ŽM), a tiež obaja základnú štátnu dávku na dve deti (2 × 140 % ŽM).

Keď to sčítame, do šesťčlennej rodiny (2 nezamestnaní dospelí a 4 deti) bez akejkoľvek protihodnoty či zásluhy by odvodový bonus tvoril 6,8 násobok sumy životného minima, resp. po odrátaní dane a odvodov čistý príjem v hodnote 794,17 €, čo sú zhruba tri súčasné minimálne mzdy (v čistom).

Ďalšou možnosťou je kombinovať túto situáciu ešte s mimoriadnou štátnou dávkou, ktorú predstavuje pestúnska štátna dávka v sume 100 % ŽM. Tá v KSOB nahrádza systém náhradnej rodinnej starostlivosti, vrátane náhradnej osobnej starostlivosti. Rodičia by sa vzdávali detí, ktoré už majú nad 3 roky s odôvodnením, že sa o ne nezvládajú starať. Keďže súdy sú povinné preferovať rodinných príslušníkov pri prideľovaní týchto detí, namiesto ľudí cudzích alebo namiesto ústavnej starostlivosti (ktorá je výrazne drahšia), prihlasovali by sa starí rodičia týchto detí.

Lukratívne by to bolo najmä pre prípady, kde žijú 3 generácie v jednej domácnosti, napr. kohabitovaný pár žije u jedných z rodičov. Pre ilustráciu: oficiálne dve deti u otca, dve deti u matky a dve deti u starého rodiča – to je spolu deväť osôb a OB v hodnote 10,2 násobku ŽM, čiže 1191,25 € v čistom, čo sú zhruba dve priemerné mzdy v čistom. V prípade, že by išlo o tri deti (dve do troch rokov a jedno nad), otec, mama a starý rodič by sa oficiálne starali každý o jedno, tak OB by tvoril 8,4 násobok ŽM. Medzi troch nezamestnaných dospelých a tri deti by prúdilo 981,03 € mesačne.

Deti by postupne dosahovali vek 15 rokov, čím by mali nárok na základnú štátnu dávku v hodnote 100 % ŽM. V tomto veku by už mohli inšpirovaní rodičmi rozbehnúť podobnú fertilnú stratégiu.

KSOB neráta s aparátom, ktorý by takéto prípady mohol kontrolovať a ich nároky prehodnocovať. Konieckoncov, pri takýchto kurióznych prípadoch ani v súčasnom systéme nie je možná efektívna kontrola. Tieto prípady sú v súčasnosti stále častejšie.

Aj v súčasnom systéme sú pri niektorých spomínaných modelových prípadoch zneužívania neadekvátne navyšované finančné benefity, avšak:

1. podmienky sú definované prísnejšie;
2. navýšenie financií je výrazne nižšie ako v KSOB;
3. v súčasnom systéme podobné legislatívne nedostatky možno vývojom eliminovať – v KSOB by riešenie spočívalo jedine v úplnom popretí jeho jednoduchosti.

Hoci Sulík (2006) dáva do popredia dielo Príliš mnoho dobra od Charlesa Murraya, ku ktorého odkazu sa hlási, ako však vidieť, KSOB je výrazne nekompatibilná s týmto odkazom. Poukázali sme na to, ako by sa schéma KSOB dala zneužívať u ľudí, ktorí by namiesto práce mohli preferovať akúsi zvláštnu formu „plánovaného rodičovstva“.

V podobnej súvislosti Murray (1994, s. 29) uvádza: „Koncom päťdesiatych rokov sa začala šíriť nespokojnosť s týmto stavom vecí. (…) Hlavným terčom tejto nevôle bola Pomoc rodinám s nezaopatrenými deťmi (AFDC). Tvorcovia tohto programu z doby Nového údelu mali v úmysle pomôcť vdovám s malými deťmi. Podpora, ktorú dostávali, im mala pomôcť v medziobdobí od straty manžela do okamihu, kedy deti vyrastú natoľko, aby svoje matky začali podporovať sami. Na začiatku bola AFDC najprijateľnejšou novinkou Nového údelu v oblasti sociálneho zabezpečenia. Od tohto nevinného začiatku sa však AFDC vyvinula v čiernu ovcu systému sociálneho zabezpečenia. V päťdesiatych rokoch už bolo trápne a zahanbujúco jasné, že väčšina žien poberajúcich túto podporu nie sú vdovy. Mnohé z nich neboli dokonca ani vydaté. Najhoršie však bolo to, že po svojom prvom poklesku neprestali rodiť deti. Mali ich viac a viac. (…) Navyše sa zdalo, že tie najvyzývavejšie a najzatvrdnutejšie medzi nimi sú väčšinou černošky. Štatistické údaje síce preukazovali, že najrozsiahlejšou skupinou poberateliek tejto podpory boli od začiatku belošky, ale stereotyp, ktorý dráždil kritikov najviac, boli rodiny so štyrmi, piatimi, šiestimi a viacerými deťmi, ktoré vyrastali za vládne výdavky. Správy o nich spravidla vždy udávali, že ide o černošské rodiny.“

Ak porovnáme silný akcent na formálnu zamestnanosť a relatívne vysoké egalitárne sociálne zabezpečenie detí a nízkokvalifikovanej pracovnej sily; a k tomu uvážime možnosť sa v dôsledku fertilného správania či proforma živnosti legitímne vyhýbať trhu práce, KSOB sa v týchto oblastiach podobá niektorým črtám socialistického režimu.

Z dostupných informácií, ktoré prezentuje Vaňo (2002, 2004) vieme identifikovať, že najväčšiu populačnú dynamiku zaznamenali Rómovia práve počas obdobia socializmu, kedy dochádzalo každých 20 rokov k zdvojnásobeniu ich počtu a práve tieto skupiny obyvateľstva v súčasnosti predstavujú najväčší problém pri integrovaní sa na trh práce.

Ešte spomeňme, že v rámci jednotlivých príjmových kategórií sú odlišné možnosti, pokiaľ ide o špekulatívne uvažovanie. Zatiaľ čo ľudia s nízkym príjmom alebo bez príjmu riešia otázku ako zo systému získať čo najviac podporných finančných benefitov simuláciou potrebnosti; ľudia s vyššími príjmami sa zaoberajú otázkou, ako dať štátu a do povinných poistných schém čo najmenej (prostredníctvom daní a odvodov).

Mnohé samostatne zárobkovo činné osoby s vysokými príjmami vďaka šikovnému účtovníctvu a ťažko dokázateľným účtovným podvodom (ako napr. nevystavovanie faktúr) by mohli oficiálne vykazovať takmer nulové zisky, čím by sa vyhýbali plateniu daní a odvodov (ktoré však v KSOB majú tiež charakter dane) a zároveň by získavali nárok na vysoký odvodový bonus, akoby sa nachádzali v stave hmotnej núdze.

V tejto časti sme načrtli rôzne možné formy zneužívania systému, ktoré by umožnil SOB. Vzniká tak sarkastický priestor pre Sulíkov (2006, s. 39) citát: „Jedno, aké budú nové pravidlá, musia byť ‚vodotesné‘. Treba vždy vychádzať z toho, že čo sa dá zneužiť, bude zneužité a že nikoho nebude príliš trápiť, že sa to nesmie.“

Už ostáva iba zodpovedať otázku, ako dlho, resp. aký krátky čas, by bol SOB v tomto kontexte fiškálne udržateľný, ale tiež morálne únosný.

4 Miera implementácie KSOB zo strany vlády v sociálnom systéme SR

V tejto kapitole nechceme opísať všetky legislatívne zmeny v sociálnej oblasti, ktoré vznikajú z iniciatívy SaS, ale iba načrtnúť tie, ktoré zahŕňa aj KSOB. Veľa zmien iniciovaných rezortom práce sa týka detailov Zákonníka práce ako aj Zákona o sociálnom poistení. Z paradigmatického hľadiska však ide o nuansy a preto im v tejto časti nebudeme venovať veľkú pozornosť.

12. júna 2010 sa konali na Slovensku parlamentné voľby. Mladá strana Sloboda a Solidarita s prekvapujúcim ziskom 12,14 % obsadila 22 mandátov v NR SR a stala sa v novo vzniknutej koalícii druhou najsilnejšou stranou. Predseda SaS Richard Sulík sa stal predsedom NR SR a podpredseda SaS Jozef Mihál obsadil post ministra práce, sociálnych vecí a rodiny.

Volebný program strany SaS bol postavený najmä na KSOB. Niektoré myšlienky KSOB sa premietli aj do programového vyhlásenia vlády, iné sú s ním v rozpore (pozri Programové vyhlásenie vlády 2010).

Zavedenie systému odvodového bonusu vláda „odložila“ kvôli nepriaznivému stavu verejných financií. Plánované je ale zjednotenie výberu daní a odvodov pod jednu inštitúciu a tiež zavedenie superhrubej mzdy a zlúčenie väčšiny odvodov do dvoch, čo má pripraviť podmienky pre zavedenie SOB v budúcnosti.

V oblasti rodinnej politiky došlo k zjednoteniu progresívneho rodičovského príspevku, čo je v súlade s egalitarizmom. Zároveň došlo k predĺženiu materskej dovolenky a k zvýšeniu materských dávok z 55 % na 60 % z vymeriavacieho základu, čo predstavuje naopak posilnenie zásluh. S účinnosťou od 1. 1. 2012 má dôjsť dokonca k ďalšiemu predĺženiu „materskej dovolenky o ďalších 6 týždňov a zvýšenie materského zo súčasných 60 % na 65 % z vymeriavacieho základu“ (MPSVR, 2011d, s. 3). Tento zásluhový komponent KSOB vôbec neobsahuje.

Taktiež bol novelizovaný zákon č. 561/2008 o príspevku na starostlivosť o dieťa, kde došlo k relatívne výraznému navýšeniu pomoci za účelom zosúladenia rodinného, osobného a pracovného života. Pre takéto nástroje nie je pritom v KSOB vôbec miesto.

MPSVR chystá tiež výraznejšie členiť pravidlá poistenia v nezamestnanosti – podobne ako to má napr. Česká republika (pozri napr. Farkašová, 2010). Detaily budú zrejme výsledkom názorového konsenzu a tieto zásahy budú aj konštruktívne a všeobecne akceptované. Avšak v rozpore s tézami KSOB, keďže výrazne navýšia počet premenných tohto subsystému sociálneho poistenia.

Vláda plánuje tiež znížiť princíp zásluhovosti v I. dôchodkovom pilieri a posilniť v ňom solidaritu (pozri napr. MPSVR SR, 2011d), čo odráža myšlienky KSOB. Na druhej strane je zjavné, že plánované riešenia problematiky chudoby sú postavené na vyššej adresnosti a zvyšovaní motivácie aktivizovaním sa, pričom najmä zvýšená adresnosť nie je s KSOB príliš zlučiteľná.

Bližšiu koncepciu na riešenie problematiky chudoby vláda iba pripravuje. Väčšinou sa táto kreovaná koncepcia opiera o bežné formy a pokračuje v zabehnutých tendenciách ako snaha motivovať k vzdelaniu, usilovať sa o sociálnu inklúziu vrátane podpory bývania, motivovať k preferovaniu práce pred poberaním sociálnych dávok u sociálne odkázaných ap.:

„Cieľom je odlíšiť občanov, ktorí majú záujem zmeniť vlastným pričinením svoje životné podmienky a poskytnúť im potrebnú asistenciu na prekonanie sociálneho vylúčenia, od tých, ktorí napriek poskytnutým možnostiam nereflektujú na základné pravidlá fungovania spoločnosti a štát im poskytne len základné zabezpečenie na ich prežitie. Naopak jednotlivcov ochotných zmeniť vlastným pričinením svoju situáciu by opatrenia mali v maximálnej miere podporiť“ (MPSVR SR, 2011b).

Zo strany MPSVR SR padol však aj netradičný návrh v oblasti zdravotnej starostlivosti: „Bezplatný dobrovoľný prístup k antikoncepcii a sterilizačným úkonom pre obyvateľov sociálne vylúčených spoločenstiev“ (MPSVR, 2011b).

Tento návrh narazil na odpor koaličných partnerov (Krempaský, 2010). KDH kritizovalo, že nemožno nútiť občanov, aby sa z daní skladali na antikoncepciu ľuďom v hmotnej núdzi a SDKÚ-DS vyjadrilo obavu z potenciálneho škandálu, ktorý napr. sterilizačné úkony vykonané negramotným Rómkam v minulosti priniesli.

V bližších detailoch ohľadne úprav pomoci v hmotnej núdzi, ktoré MPSVR SR (2011c) predstavilo, je vidieť jasný zámer rozšíriť nožnice medzi aktivizovaním sa a pasivitou. Pri pasivite bude nárokovateľné zhruba absolútne minimum a pri plnej aktivizácii dokonca sumy, ktoré môžu prevýšiť životné minimum. Absolútne minimum pre jednu fyzickú osobu bolo definované ako 20 % zo sumy životného minima, čiže suma 37,97 € mesačne. Tento zámer obsahuje aj návrh rozšíriť súbeh poberania dávky v hmotnej núdzi s príjmom zo zárobkovej činnosti:

„Výška príjmu, ktorá sa pri výpočte dávky berie do úvahy, sa oproti súčasnému stavu zníži – práve preto, aby mohli dávku získať aj tí, čo pracujú za minimálnu mzdu. Dnes sa berie pre účely posúdenia nároku na dávku v hmotnej núdzi do úvahy 75 percent príjmu, po novom to bude už len 65 percent príjmu. Ak si nájde prácu poberateľ dávky v hmotnej núdzi, počas prvých troch mesiacov sa mu bude brať do úvahy pre účely posúdenia nároku na dávku len 45 percent jeho zárobku, počas ďalších troch mesiacov 55 percent zárobku“ (MPSVR SR, 2011c, s. 1).

V konečnom dôsledku tak bude ľuďom v hmotnej núdzi ponúknuté viac ako teraz a zároveň im bude hroziť možnosť padnúť nižšie ako teraz. Zároveň budú môcť vznikať situácie, pri ktorých kvalifikovaný pracovník bude mať za rovnaký počet odrobených hodín nižší príjem ako nekvalifikovaný iba preto, lebo sa nenachádzal v hmotnej núdzi.

Ako sme poukázali v predošlých kapitolách, KSOB je relatívne štedrý voči nepracujúcim ľuďom, čo sa odráža aj v tejto pripravovanej koncepcii úprav pomoci v hmotnej núdzi. Paradoxne, z iniciatívy SaS vychádza úsilie o modifikáciu pomoci v hmotnej núdzi najmä tým, že väčšia časť potenciálnych dávok má byť podmienená protihodnotami a aktivizáciou. Takýto spôsob jednoducho KSOB neobsahuje a je možné, že ak by sa SOB na Slovensku presadil, tieto nástroje na aktivizáciu ľudí v hmotnej núdzi by do seba implementoval, čo by výrazne nabúralo jeho administratívnu striedmosť ako aj jednoduchosť celej schémy KSOB.

Zavedením superhrubej mzdy má mať zamestnanec lepší prehľad o odvádzaných daniach a odvodoch. Okrem toho by táto úprava mala priniesť redukciu administratívneho aparátu. Jednotlivé odvody sa majú zlúčiť do dvoch: zdravotný odvod (zamestnanca aj zamestnávateľa) odvádzaný zdravotnej poisťovni a sociálny odvod (zlučujúci väčšinu ostatných odvodov), ktorý by išiel do Sociálnej poisťovne.

Kardinálnou tu ale ostáva otázka, ako sa s touto rozsiahlou reformou zmenia pomery medzi odvádzanými daňami, zdravotnými a sociálnymi odvodmi. Z údajov, ktoré poskytlo MPSVR SR (2011a), je zjavné, že by sa mali zvýšiť dane na úkor zásluhových sociálnych odvodov, ktoré smerujú do Sociálnej poisťovne. Napr. zamestnancovi s hrubou mzdou 500 € v roku 2011 odchádza v rámci odvodov zamestnanca a zamestnávateľa spolu 243 €. V roku 2012 by to podľa tohto konceptu malo byť 192,19 €. Čistá mzda by takémuto zamestnancovi mala nepatrne narásť: zo 407,09 € na 410,27 €.

Vzniká tu ale otázka, aká by bola budúcnosť inštitútu sociálneho poistenia, keď je zjavné, že s tak prudkým znížením príjmov by bez obrovského deficitu nemohli byť realizované plnenia sociálneho poistenia garantované zákonom. Na viaceré úskalia takejto zmeny pomeru medzi daňami a zásluhovými odvodmi sme poukázali v predošlých kapitolách.

Ako uvádza Sulík (2011) na svojom blogu: „Zároveň je to technická príprava pre zavedenie Odvodového bonusu, nášho najdôležitejšieho sľubu.“ hoci nižšie uvádza: „Jasné NIE aj vyšším daniam. Sme toho názoru, že obyvateľstvo si dosť vytrpelo a preto sme proti akémukoľvek zvyšovaniu daní.“

Ak by ale došlo k zmene, akú predostrelo MPSVR SR, potom zo Sulíkovej strany ide o politické zavádzanie: percento dane z príjmu sa síce nezvýši, ale zmení sa spôsob výpočtu, čím pri rovnakej mzde odvedie zamestnanec daň z príjmu vyššiu na úkor vlastného sociálneho a zdravotného poistenia.

Záverom tejto kapitoly možno skonštatovať, že niektoré realizované či chystané zmeny v sociálnom systéme sú v súlade s KSOB, iné zas sú voči KSOB protichodné. Táto diskrepancia zrejme nie je spôsobovaná iba vplyvom koaličných partnerov, ale aj zjavným rozporom medzi KSOB a sociálnou politikou realizovanou v reálnych podmienkach Slovenska.

5 Záver

V našej práci sme poukázali na to, že KSOB predstavuje predovšetkým 3 razantné paradigmatické zmeny:

1. Nahradenie väčšiny nástrojov sociálnej politiky jednou jednoduchou schémou, ktorá kombinuje v sebe zabezpečenie v prípade nepracovania, lineárny prechod od nepríjmu k príjmu; a v KSOB aj zabezpečuje ľudí v niektorých ďalších vybraných sociálnych udalostiach. Zredukovanie desiatok/stoviek premenných súčasných nástrojov sociálnej politiky na zlomok z nich by tak mohol výrazne zredukovať administratívny aparát.
2. Vyčlenenie zásady zásluhovosti z verejnej sféry do súkromnej.
3. Zmenu príjmovej stratifikácie v prospech dolných mzdových pásiem.

Ako sme na viacerých miestach poukazovali v našej práci, odbúranie adresnosti zo systému u najnižších sociálno-ekonomických vrstiev by mohlo pôsobiť negatívne na dosahovanie želaných sociálnych javov, nakoľko v kontexte chudoby je adresnosť mimoriadne dôležitá: niekedy „neadekvátne“ navýšenie finančnej podpory (dávok pomoci v hmotnej núdzi) rádovo v jednotkách eur má u niektorých poberateľov negatívny vplyv na mieru motivácie preferovať prácu pred pasivitou; na druhej strane v niektorých prípadoch by univerzálna dávka nemusela zabezpečiť také podmienky života, aké si kladie za cieľ zabezpečiť neadresná KSOB (prípad nepoistených dôchodcov, ľudia čakajúci na posúdenie invalidity ap.).

Pri takejto neadresnosti by sociálna politika rezignovala na niektoré funkcie ako napr. motivovať ľudí v hmotnej núdzi, aby u školopovinných detí dohliadali na školskú dochádzku, prostredníctvom aktivačných prác si osvojovali, resp. nestrácali uchádzači o zamestnanie pracovné zručnosti ap.

KSOB predstavuje také nastavenie, že každý občan SR má v prípade nepriaznivej sociálnej situácie štátom garantovanú časť životného minima. Treba zdôrazniť, že tzv. nepriaznivé sociálne situácie sú v živote človeka relatívne časté a je jednoznačné, že súčasný systém za istých okolností ľuďom garantuje oveľa viac ako 63 % zo sumy životného minima.

19 premenných, ktoré obsahuje KSOB, považujeme za primálo na adekvátne riešenie rôznych situácií, ktoré jednotlivcov alebo spoločne posudzované osoby počas ich života bežne sprevádzajú. V predošlých kapitolách sme tomu venovali priestor na pojednanie. Názov „odvodový bonus“ podľa nás je mierne zavádzajúci – je to však vec názoru. Vhodnejšie názvy by mohli predstavovať daňový bonus, finančný bonus, štátny bonus ap.

Odbúranie zásluhovosti z verejnej politiky považujeme za taký zásah do systému, ktorý by výrazne zmenil správanie ľudí najmä vo vzťahu k verejným financiám. V kombinácii s garanciou 63 % sumy životného minima a rôznych mimoriadnych štátnych dávok, ktoré skokovito navyšujú príjem, by sa podľa nás stal už v krátkodobom horizonte fiškálne neudržateľný a v kombinácii s garanciou iba existenčného minima by takýto systém najmä vzhľadom na regionálne rozdiely distribuoval v kontexte Slovenska chudobu takým nerovnomerným spôsobom, pre aký nenachádzame v kontexte sociálnej spravodlivosti ospravedlnenie.

O predpokladaných dopadoch v prípade zavedenia SOB sme pojednávali detailnejšie počas predošlých kapitol. Uvedieme preto len stručný súhrn tých najdôležitejších:

• zvýšená fertilita chudoby;
• znížená participácia na platení daní a solidárneho a zdravotného odvodu;
• zvýšená simulovaná závislosť na dávkach;
• zmena stratifikácie príjmových kategórií: zrovnanie zhruba pod úrovňou priemernej mzdy a navýšenie príjmu nad maximálnym vymeriavacím základom;
• zvýšenie miery zamestnanosti (sčasti formálne);
• zníženie hospodárskej výkonnosti štátu;
• zatraktívnenie podnikateľského prostredia;
• deformácia trhu práce;
• zvýšený tlak na emigráciu kvalifikovaných pracovných síl.

Pripájame sa tak k tej časti skeptikov, ktorí neveria vo fiškálnu udržateľnosť KSOB. V našej práci sme na mnohých miestach zdôraznili viaceré faktory, ktoré by na to mali vplyv. V prípade zavedenia SOB by zrejme musel byť v záujme fiškálnej udržateľnosti takýto systém výrazne modifikovaný (blízko k reziduálnej verzii) alebo nahradený pôvodnou paradigmou či pracovno-výkonovým typom SOB.

Veríme, že naša práca – zasadenie odvodového bonusu do kontextu sociálneho poznania – je hodnotným a inšpiratívnym príspevkom do diskusie o zavedení SOB na Slovensku.

Zoznam bibliografických odkazov

Zdieľať na Facebooku