plniace pero

Abstrakt: V príspevku sa autor zaoberá pojmom oficiálnej histórie, uvádza niektoré príklady prejavov oficiálnej histórie v súčasnom slovenskom a českom práve a podáva ich približné rozčlenenie a stručne sa venuje niektorým teoretickým otázkam ustanovení zachytávajúcich oficiálnu históriu.

Úvod

Interpretácia právnych predpisov sa v podstate zaoberá otázkou, aké pravidlo z nich vyvodiť. Je potrebná aj preto, že právne texty spravidla nie sú explicitné; toto je i z dôvodu, že obsahujú mnohé neprávne zložky. Jednou z týchto neprávnych zložiek je v niektorých prípadoch aj história.

Pojem „oficiálna história“ možno pertraktovať rôzne. V najširšom poňatí by ním snáď bolo možné označiť akékoľvek presvedčenie entity oplývajúcej verejnou mocou o dejinách. V takomto prípade by oficiálna história nebola vyjadrená len v zákonoch, ale napr. aj na oficiálnych internetových stránkach obcí, ak popisujú ich dejiny. Pre účely tohto príspevku je však takéto vymedzenie priširoké. „Oficiálnu históriu“ tu budem vnímať len ako súbor tých presvedčení entity oplývajúcej verejnou mocou o dejinách, ktoré sú zachytené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Prejaví sa teda napríklad v zákonoch, ktoré konštatujú, že určitá skutočnosť sa udiala alebo zakazujú popieranie nejakých udalostí.

Cieľom príspevku je uviesť základný prehľad ustanovení zachytávajúcich oficiálnu históriu v právnych poriadkoch Slovenskej a Českej republiky, poskytnúť ich približné rozčlenenie a rozobrať niektoré teoretické problémy s nimi súvisiace.

1 Niektoré príklady oficiálnej histórie v právnych poriadkoch Slovenskej a Českej republiky

V právnych poriadkoch Slovenskej aj Českej republiky sa nachádzajú mnohé prejavy oficiálnej histórie. Možno ich približne rozdeliť do niekoľkých skupín.

1.1 Preambuly ústav

Preambuly oboch ústav sa odvolávajú na isté historické tradície (hoci každá na odlišné): česká na „všechny dobré tradice dávné státnosti zemí Koruny české i státnosti československé“ a slovenská na „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy“. Už len z tohto možno odvodiť isté prvky oficiálnej histórie ako napr. „existovala štátnosť krajín Koruny českej“ či „existovala Veľká Morava“ (bližšie pozrite Gábriš, 2009).

1.2 Zákony o zásluhách

Samostatnou skupinou sú tzv. zákony o zásluhách. V československom právnom priestore bol prvým zákon č. 22/1930 Sb. o zásluhách T. G. Masaryka, ktorý v § 1 konštatoval: „T. G. Masaryk zasloužil se o stát.“ Je účinný dodnes ako v Česku, tak aj na Slovensku. Počas prvej Slovenskej republiky bol prijatý zákon č. 83/1939 o zásluhách Andreja Hlinku (ktorý nikdy nebol osobitne zrušený). Ďalšími osobami, ktoré boli poctené takýmto typom zákona boli Milan Rastislav Štefánik (117/1990 Zb. a v SR ešte 402/2000 Z. z.), iba v ČR Edvard Beneš (292/2004 Sb.), iba v SR Alexander Dubček (432/2008 Z. z.) a iba v SR znovu Andrej Hlinka (531/2007 Z. z.).

Tieto zákony sú krátke, majú v niektorých prípadoch iba dva paragrafy. Jeden paragraf konštatuje určitú skutočnosť o osobe, ktorej je zákon venovaný a ďalší zväčša určuje, že nápis s takýmto textom má byť niekde umiestnený (obvykle v budove parlamentu). Výnimkou je iba zákon o zásluhách Edvarda Beneša, ktorý ako jediný neobsahuje vôbec žiadnu povinnosť (§ 1 konštatuje zásluhy Edvarda Beneša a § 2 upravuje účinnosť).

1.3 Popieracie trestné činy

Asi najkontroverznejším prejavom oficiálnej histórie sú tzv. popieracie trestné činy. Tieto sú obsiahnuté v Trestných zákonoch oboch štátov. Pôvodne smerovali k tomu, aby bolo zakázané verejné popieranie holokaustu, resp. iných zločinov fašizmu (v Česku aj komunizmu). Hoci nikde nie je doslova špecifikované, že určitý čin sa stal, z toho, že popieranie určitých činov je zakázané, možno v zásade usúdiť, že podľa presvedčenia zákonodarcu sa stali, či že sú, ako uvádza Herczeg (2008, s. 125) „nesporná historická skutočnosť“.

Do roku 2009 boli právne úpravy popieracích trestných činov veľmi podobné; rozdiel bol najmä v tom, že česká právna úprava trestala aj popieranie komunistických zločinov. Novelou slovenského Trestného zákona v roku 2009 však došlo k výraznej zmene právnej úpravy: zákaz popierania bol rozšírený v princípe na všetky genocídy, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a zločiny proti mieru (bližšie pozrite Jurášek (2009)), čím množstvo činov, na ktoré sa vzťahoval zákaz popierania, výrazne kvantitatívne vzrástlo.

Na druhej strane boli vytvorené podmienky trestnosti popierania: bolo trestné iba také popieranie, ktoré bolo vykonávané s jedným zo v zákone vymedzených úmyslov, napr. podnecovanie nenávisti alebo násilia voči skupine osôb istej farby pleti. Čisto akademické skúmanie by teda trestané byť nemalo, aj keby došlo k „nežiaducim“ záverom. Zároveň však s touto právnou úpravou vznikol určitý nedostatok: zákon obsahoval iba odkazy na definície genocídia, vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a zločinov proti mieru, avšak nespomína sa v ňom holokaust, zločiny fašizmu ani žiadne iné konkrétnejšie historické udalosti.

Mohlo byť teda povedané iba to, aká udalosť by spadala pod zákaz popierania, keby sa stala, ale nie, ktoré udalosti sa stali. Konkrétnejšiu podobu oficiálnej histórie teda nemožno z nového slovenského Trestného zákona odvodiť, čo je tiež vznášané voči nemu ako námietka v tom smere, že porušuje zásadu právnej istoty. Nejaká oficiálna história je chránená, jej popieranie a spochybňovanie by bolo štátom trestané, ale jej obsah nie je zo zákona známy. Oficiálna história by teda svoje konkrétne spredmetnenie nachádzala zrejme až ad hoc v konkrétnych prípadoch na základe rozhodnutia súdu, čo je z hľadiska princípov právneho štátu neveľmi vhodné.

Táto právna úprava, už sama dosť neprehľadná a nejasná, bola znovu doplnená v roku 2011. Do trestného zákona sa pridalo ustanovenie § 422d, podľa ktorého spácha trestný čin ten, kto „popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť“ holokaust alebo zločiny fašizmu, komunizmu či podobného hnutia. Toto ustanovenie je opäť veľmi podobné tomu českému s tým rozdielom, že konkrétne spomína aj holokaust, čo český trestný zákon nerobí.

Dovtedajšia právna úprava popieracích trestných činov v SR však nebola zrušená. Touto zmenou vznikla teda sčasti duplicitná úprava tých istých popieracích trestných činov, z hľadiska práva dosť nelogická a nezmyselná.

Niektorí autori sú zrejme toho názoru, že postulovanie oficiálnej histórie len v hrubých črtách a zákaz jej popierania nemožno klasifikovať ako trestný čin „skresľovania dejín“, napr. Herczeg (2008, s. 124) uvádza: „Pouhé zpochybňování, popř. popíraní nepodstatných jednotlivostí nebo podružných vedlejších věcí by nemělo být trestné... (...) Opačný výklad by nutně vedl k otázce, jaký je historicky uznaný rozsah nacistických zločinů. Soudce by tak musel rozhodovat o historické události a trestnímu soudu by byl přiznán prostor pro posouzení, jaký je obecně uznávaný rozsah nacistických či komunistických zločinů. Posléze bychom se tak dopracovali k novému trestnému činu zkreslování dějin a ze soudců se by se stali historici s pravomocí ukládat tresty.“

Podľa Herczega by teda trestný čin popísateľný ako „skresľovanie dejín“ vznikol zrejme len vtedy, ak by oficiálna história bola rozvedená do bližších podrobností. S týmto názorom však možno súhlasiť len sotva – či už trestáme len hrubšie popieranie alebo popieranie drobností, tak či onak musíme narábať s určitou verziou dejín, odklon od ktorej sa posudzuje – oficiálnou históriou. Ak sa kriminalizuje určitá interpretácia dejín, nevyhnutne ide o trestný čin popísateľný ako „skresľovanie dejín“, pretože logicky musí existovať aj nejaká nekriminalizovaná, oficiálna história.

1.4 Protikomunistické a protifašistické zákony

Ďalšou skupinou sú rôzne zákony, ktoré majú za cieľ vysporiadať sa s komunistickou a na Slovensku aj s fašistickou minulosťou. Hoci použitie tohto označenia býva niekedy spochybňované, budem ho v tomto článku používať, nakoľko ide o legislatívny pojem. V oboch štátoch boli zriadené špecializované úrady, ktoré majú skúmať tieto obdobia. Na Slovensku je to Ústav pamäti národa (zriadený zákonom č. 553/2002 Z. z.) a v Česku Ústav pro studium totalitních režimů (zriadený zákonom č. 181/2007 Sb.).

V oboch právnych predpisoch zriaďujúcich tieto úrady je zachytených pomerne veľa tvrdení oficiálnej histórie. Zákon 553/2002 Z. z. o pamäti národa v preambule uvádza, že Národná rada Slovenskej republiky má na pamäti, že „v dobe neslobody 1939 – 1989“ nastalo okrem iného „porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov“. Zákon ďalej používa legislatívnu definíciu „doba neslobody“, pod čím rozumie „obdobie rokov 1939 – 1989, kedy občania štátu nemali možnosť v tej dobe obvyklú v demokratických krajinách, rozhodovať slobodne o svojom štáte a o sebe, kedy je obmedzená alebo zrušená činnosť demokratických inštitúcií a kedy sú trvale a sústavne porušované ľudské práva“ (§ 2, písm. j).

Český ÚSTR ako jednu zo svojich hlavných úloh „zkoumá a nestranně hodnotí dobu nesvobody a období komunistické totalitní moci, zkoumá antidemokratickou a zločinnou činnost orgánů státu, zejména jeho bezpečnostních složek“ (§ 4, písm. a). Podobne je na tom slovenský ÚPN. Takéto vymedzenie pôsobí samo o sebe absurdne: ako môže byť toto hodnotenie nestranné, ak zákon zriaďujúci inštitúciu, ktorá ho má vykonávať, zjavne sám obsahuje isté tvrdenia o histórii? Čo ak by sa, napríklad, „nestranným a úplným hodnotením“ predmetného obdobia zistilo, že v rokoch 1939 – 1989 na Slovensku nenastalo „porobenie vlasti“, „zotročovanie“ či ďalšie z uvedených javov?

Typickým explicitným prejavom oficiálnej histórie je tiež federálny zákon č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, stále účinný na Slovensku i v Česku. Je veľmi krátky (obsahuje tri paragrafy po jednej vete) a hneď v § 1 sa uvádza: „V rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony.“ V podstate podrobnejším rozpracovaním tejto tézy je na Slovensku zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a v Česku zákon č. 198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického režimu a odporu proti němu. Zákon 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji zase ustanovuje, že „[p]rotikomunistický odboj bol pokračovaním národného boja za oslobodenie“ (§ 2, ods. 1) a že „bol súčasťou studenej vojny vo svete. Jeho účastníci boli aktívni bojovníci za slobodu a demokraciu“ (§ 4).

Osobitnou kategóriou v tejto skupine predpisov sú zákony týkajúce sa majetkových vyrovnaní (napr. o prechode majetku komunistických strán a rôznych komunistických organizácií na štát či reštitúcií) a odškodnení rôznych kategórií občanov (napr. bývalých väzňov, obetí okupácie či účastníkov odboja). Týchto je veľké množstvo ako z obdobia federácie (napr. 496/1990 Zb., 497/1990 Zb., 229/1991 Zb. alebo 451/1991 Zb.), tak aj z obdobia po jej rozdelení (v SR napr. 282/1993 Z. z., 305/1999 Z. z., 105/2002 Z. z. alebo 547/2005 Z. z. a v ČR napr. 212/2000 Sb. alebo 212/2009 Sb.).

2 Niektoré teoretické otázky oficiálnej histórie

2.1 Odvodzovanie oficiálnej histórie

Ako bolo uvedené vyššie, „oficiálnu históriu“ vnímam nie ako súbor ustanovení, ale ako samostatnú sféru presvedčení, ktorá je v ustanoveniach iba vyjadrená. Avšak nie všetky ustanovenia, z ktorých som odvodzoval oficiálnu históriu, ju vyjadrovali úplne explicitne. Tieto bolo treba istým spôsobom interpretovať a snažiť sa odvodiť relevantné presvedčenie o dejinách.

Napr. § 422 bývalého slovenského Trestného zákona ustanovoval, že má byť potrestaný ten, kto „verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust“. Žiadne ustanovenie Trestného zákona neustanovovalo, že „holokaust sa stal“; na základe základných zásad a hodnôt práva, vyjadrených aj v ústave, však možno odvodiť, že slovenský zákonodarca by nekriminalizoval popieranie nepravdivého tvrdenia: z toho vyplýva, že slovenský zákonodarca oplýva presvedčením, že holokaust sa stal.

V prospech tohoto svedčia aj vyjadrenia slovenských poslancov, ktoré sice nie sú súčasťou oficiálnej histórie, ale môžu byť výpovedné o jej podobe. Napr. bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic (za jeho úradu bol do Trestného zákona zavedený zákaz popierania holokaustu, hoci on sám s ním nesúhlasil), ktorý sa vyjadril, že „spochybňovanie holokaustu aj genocídy Arménov je zjavné klamstvo“ (Stenozáznam rokovania 35. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky (4. volebné obdobie) z 24. apríla 2009. Dostupné na: http://www.nrsr.sk/dk/Download.aspx?MasterID=219117).

Mohla by byť vznesená námietka, napr. zo strany presvedčeného textualistu, že takéto odvodzovanie oficiálnej histórie ide nad rámec práva. Príklad možno uviesť pri niektorých reštitučných zákonoch, ktoré len upravujú majetkové vzťahy bez toho, že by sa vyjadrovali k morálnej kvalite konania tých, ktorí súkromný majetok v minulosti odnímali. Ak vyjdeme z textualistického prístupu, potom budú mať ustanovenia v nich obsiahnuté povahu čisto normatívnu a budú hovoriť niečo ako „majetok, ktorý prešiel do rúk štátu za okolností X, má byť navrátený osobe Y“; ak však právo budeme vnímať viac holisticky a naturalisticky (ako to robím v tomto príspevku), potom si z týchto noriem odvodíme presvedčenie zákondarcu jednak o tom, že nejaký majetok takýmto spôsobom bol prevedený a tiež o tom, že takéto konanie bolo nesprávne, a preto aj nejaké jeho presvedčenie o dejinách, teda oficiálnu históriu.

V prípade textualistického prístupu by súčasťou oficiálnej histórie neboli napr. tie činy, ktoré je len zakázané popierať. Kto by ho chcel uplatniť, no stále hovoriť o týchto činoch ako súčastiach oficiálnej histórie, mohol by mierne rozšíriť definíciu oficiálnej histórie v tom smere, že k nej budú pridané aj tie presvedčenia o dejinách, ktorých spochybňovanie či narušovanie je verejnou mocou trestané.

2.2 Členenie ustanovení zakotvujúcich oficiálnu históriu

Je viacero spôsobov, akými možno členiť ustanovenia zakotvujúce oficiálnu históriu. Napríklad podľa ich vzťahu k oficiálnej histórii (na explicitné a implicitné) alebo podľa toho, akú povahu má presvedčenie o dejinách v nich vyjadrené (na faktografické a hodnotové).

Explicitné ustanovenia zakotvujúce oficiálnu históriu pomerne priamo vyjadrujú nejaké presvedčenie o dejinách, napr. „Edvard Beneš se zasloužil o stát.“ (§ 1 zák. č. 292/2004 Sb.). Vzťah týchto ustanovení k oficiálnej histórii je pomerne jasný.

Implicitné ustanovenia zakotvujúce oficiálnu históriu, naopak, neobsahujú priamo nejaké presvedčenie, ale možno ho s veľkou pravdepodobnosťou usudzovať. Príkladom sú ustanovenia zakazujúce popieranie istej skutočnosti, kde sa vyslovene neuvádza, že príslušná udalosť sa stala. Vzťah týchto ustanovení k oficiálnej histórii je menej jasný – musíme ich nejakým spôsobom interpretovať, aby sme z nich odvodili oficiálnu históriu (ako je uvedené v časti 2.1).

Faktografické ustanovenia zakotvujúce oficiálnu históriu vyjadrujú presvedčenia o tom, že nejaká skutočnosť nastala alebo nenastala, napr. ustanovenie § 1, písm. e zákona č. 198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického režimu a odporu proti němu, v ktorom sa uvádza, že komunistický režim „pro dosažení svých cílů neváhal páchat zločiny, umožňoval jejich beztrestné páchání a poskytoval neoprávněné výhody těm, kteří se na zločinech a perzekucích podíleli“.

Hodnotové ustanovenia zakotvujúce oficiálnu históriu, naproti tomu, predstavujú hodnotové úsudky, napr. § 3 toho istého zákona: „Odpor občanů proti tomuto režimu (…) byl legitimní, spravedlivý, morálně oprávněný a je hodný úcty.“ Hodnotové ustanovenia sú v istom zmysle silnejšie, pretože v podstate zároveň predpokladajú fakt, ktorý hodnotovo posudzujú – a teda obsahujú v sebe aj hodnotiacu, aj faktografickú zložku.

2.3 Normatívna povaha ustanovení zakotvujúcich oficiálnu históriu

Významnou otázkou ohľadom ustanovení zachytávajúcich oficiálnu históriu je, či ustanovujú nejakú právnu povinnosť a či ich vôbec možno považovať za právne normy.

Táto otázka pomerne úzko súvisí s vyššie uvedeným členením: explicitné ustanovenia ako „Milan Rastislav Štefánik sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom samostatného česko-slovenského štátu.“ (§ 1 zák. č. 402/2000 Z. z.) spravidla neobsahujú právnu povinnosť, zatiaľ čo implicitné ustanovenia ako „Kdo veřejně popírá, zpochybňuje, schvaluje nebo se snaží ospravedlnit nacistické, komunistické nebo jiné genocidium nebo jiné zločiny nacistů a komunistů proti lidskosti, bude potrestán odnětím svobody na šest měsíců až tři léta.“ (§ 405 zák. č. 40/2009 Sb.) áno. V skutočnosti možno povedať, že explicitné sú práve preto, že obsahujú primárne tvrdenie o oficiálnej histórii a implicitné sú preto, lebo obsahujú primárne určitú povinnosť.

Presvedčený právny textualista by asi tvrdil, že ustanovenia prvého typu nevyjadrujú žiadne právne normy, pretože z nich nevyplýva povinnosť. Predstavovali by pre neho iba akési prvky „právnej metafyziky“ (ktorú on odmieta), akési „pseudonormy“, slávnostné deklarácie, ktoré sprevádzajú skutočné normy, no samé o sebe nemajú žiadny právny význam: nanajvýš význam mimologický a estetický.

Situácia však zrejme nie je úplne taká jednoduchá; hoci tieto ustanovenia neukladajú priamo povinnosť samé o sebe, predsa niečo vyjadrujú. Sú istým prejavom vôle zákonodarcu a ak predpokladáme, že tento je racionálny, dôjdeme k záveru, že chcel ich ustanovením niečo vyjadriť – to znamená, že zrejme nie sú celkom irelevantné. Ak aj neukladajú konkrétnu povinnosť, predsa vyjadrujú určitú hodnotu, s ktorou sa zákonodarca stotožňuje, a tým pádom jej v podstate priznáva určitú ochranu. Dávajú teda istú informáciu o povahe štátu či práva tohto štátu ako takého, a teda môžu byť pomocným vodítkom pri interpretácii práva. Takáto situácia je však relatívne vysoko teoretická.

3 Záver

Problematika oficiálnej histórie je téma, ktorej nie je venovaná veľká pozornosť. V príspevku som sa aj preto zaoberal základným teoretickým uchopením kategórie oficiálnej histórie a ilustroval som jej viaceré príklady. Mojím cieľom bolo poukázať na to, že slovenské aj české právo zachytáva celkom rozsiahlu oficiálnu históriu, hoci by sa mohlo zdať, že moderný demokratický štát s vysokým stupňom slobody slova a bádania nebude tvoriť takýto systém, a načrtnúť niektoré teoretické otázky súvisiace s oficiálnou históriou.

Zdroje

Právne predpisy

ústavný zákon č. 496/1990 Zb. o navrátení majetku Komunistickej strany Česko-Slovenska ľudu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

ústavný zákon č. 497/1990 Zb. o navrátení majetku Socialistického zväzu mládeže ľudu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky

ústavní zákon č. 1/1993 Sb. Ústava České republiky

zákon č. 22/1930 Sb. o zásluhách T. G. Masaryka

zákon č. 83/1939 Sl. z. o zásluhách Andreja Hlinku

zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika

zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

zákon č. 451/1991 Zb. ktorým sa ustanovujú niektoré ďaLšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Českej republiky a Slovenskej republiky

zákon č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody

zákon č. 198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického režimu a odporu proti němu

zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam

zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému

zákon č. 305/1999 Z. z. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov

zákon č. 212/2000 Sb. o zmírnění některých majetkových křivd způsobených holocaustem a o změně zákona č. 243/1992 Sb., kterým se upravují některé otázky související se zákonem č. 229/1991 Sb., o úpravě vlastnických vztahů k půdě a jinému zemědělskému majetku, ve znění zákona č. 93/1992 Sb., ve znění pozdějších předpisů

zákon č. 402/2000 Z. z. o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko

zákon č. 105/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku príslušníkom československých zahraničných alebo spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 – 1945

zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 1989 a o založení ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa)

zákon č. 292/2004 Sb. o zásluhách Edvarda Beneše

zákon č. 105/2005 Z. z. o odškodnení obetí okupácie Československa vojskami Zväzu sovietskych socialistických republík, Nemeckej demokratickej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky

zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon

zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji

zákon č. 181/2007 Sb. o Ústavu pro studium totalitních režimů a Archivu bezpečnostních složek a o změně některých zákonů

zákon č. 531/2007 Z. z. o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku

zákon č. 432/2008 Z. z. o zásluhách Alexandra Dubčeka

zákon č. 40/2009 Sb. Trestní zákoník

zákon č. 212/2009 Sb. kterým se zmírňují majetkové křivdy občanům České republiky za nemovitý majetek, který zanechali na území Podkarpatské Rusi v souvislosti s jejím smluvním postoupením Svazu sovětských socialistických republik

Literatúra

GÁBRIŠ, T.: Hrdinské a hanebné dejiny v zrkadle súčasnej legislatívy. In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2009, s. 630 – 640.

GÁBRIŠ, T.: Politika – právo – dejiny : vzájomné súvislosti. In: Pocta Stanislavu Balíkovi k 80. narozeninám. Plzeň : Aleš Čeněk, 2008, s. 91 – 108.

HERCZEG, J.: Trestné činy z nenávisti. Praha : ASPI, 2008.

JURÁŠEK, D.: Zákaz popierania holokaustu v Slovenskej republike a jeho dôsledky na akademickú slobodu [študentská vedecká odborná činnosť]. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2010.




Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne