Noam Chomsky: Kto vládne svetu? (recenzia)

Známy akademik, spoločenský kritik a aktivista Noam Chomsky sa okrem iného preslávil aj „modelom propagandy“, popisujúcim mediálne manipulácie. Nedávno mu vyšla nová kniha, ktorej názov je rovnako provokatívny ako obsah: „Kto vládne svetu?“

Aktuálne geopolitické diskusie sa zaoberajú takmer výhradne situáciou na Ukrajine. Ostatné témy ustúpili do úzadia. Reflektovať však medzinárodné vzťahy aj v širšom a do istej miery historickom kontexte je stále užitočné pre pochopenie súvislostí.

Ak máte záujem rozšíriť si obzory alebo si len oddýchnuť od záplavy správ o vojne na Ukrajine, môžete siahnuť po Chomského knihe. Autor ju dopísal krátko pred zvolením Trumpa, český preklad vydalo nakladateľstvo Univerzity Karlovej v roku 2020.

Zhrnutie obsahu knihy

Na otázku položenú v názve knihy Chomsky priamo neodpovedá. Naopak, už v prvej vete úvodu varuje, že na ňu „neexistuje jednoduchá a definitívna odpoveď“, pretože „svet je príliš rôznorodý a komplexný“.

Na druhej strane, už na prebale knihy sa priamo píše: „Svetová a finančná elita dnes vládne bez obmedzenia demokratickými mechanizmami.“

Kniha pozostáva z 23 kapitol, z ktorých každá je samostatným textom, prakticky úplne nezávislá od ostatných. Kniha teda nie je, ako by sa mohlo zdať z názvu, analýzou porovnávajúcou rôzne záujmové skupiny s cieľom zistiť, kto má najväčší vplyv a teda „kto vládne svetu“.

Hoci každá kapitola je samostatná, knihu ako celok spájajú nosné tézy. Najprv ich zhrniem a následne ich zhodnotím.

Zahraničná politika USA

• USA boli na vrchole svojej moci po druhej svetovej vojne, kedy vlastnili polovicu svetového bohatstva. Odvtedy ich vplyv stále klesá, napr. v 70. rokoch to bola už len štvrtina (údaj zo súčasnosti uvedený nie je) (s. 67).
• Stratégovia v USA si uvedomovali, že po druhej svetovej vojne, ktorou bola Európa zbedačená, vyjde USA ako svetová mocnosť číslo jedna. Rozpracovali preto strategické plány na šírenie svojho vplyvu. Vychádzali z doktríny „Great area“ (veľké územie), na ktorom má USA vykonávať svoj vplyv. „Great area“ zahŕňalo celý svet.
• Kontrola USA nad „Great area“ však postupne upadala a tento úpadok pokračuje. Okolo roku 1949 sa v hovorilo o „strate Číny“. Potom USA „stratilo“ Indočínu a Afriku.
• Americkej zahraničnej politike možno najlepšie porozumieť, ak na ňu nahliadame z perspektívy doktríny „Great area“, teda primárnej snahy USA zachovať si svoju sféru vplyvu čo najväčšiu.
• Snahy vysvetliť americkú zahraničnú politiku motiváciami ako napr. podpora demokracie alebo zachovanie bezpečnosti neobstoja. USA rutinne podporujú diktátorov a zvrhávajú demokraticky zvolené vlády, ak je to v súlade s ich politickými záujmami. Z hľadiska bezpečnosti USA argumentovali hrozbou komunizmu či ruskou hrozbou. Avšak aj po rozpade ZSSR intervencionistická politika USA pokračovala, iba si našla iné zámienky.
• Napriek slabnúcemu vplyvu je USA stále schopné významným spôsobom presadzovať svoju vôľu. Z hľadiska globálneho vplyvu sú najsilnejším štátom a „nemajú sebe rovného“ (s. 178).
• Spôsob, akým USA presadzuje svoju moc, je kontraproduktívny nielen pre spravodlivosť a porušuje medzinárodné právo, ale aj naštrbuje medzinárodné vzťahy a eskaluje napätie.
• Podľa oficiálnej interpretácie je cieľom zahraničnej politiky USA bezpečnosť; to však v praxi neznamená bezpečnosť obyvateľstva, ale zachovanie moci štátu a elít, ktoré ho ovládajú. USA opakovane eskalovalo medzinárodné napätie, hoci nebolo ohrozené a priviedlo svet na pokraj jadrovej vojny.

Utláčateľská politika Izraela

• Izrael utláča Palestínčanov, pácha vojnové zločiny a desaťročia porušuje medzinárodné právo. Môže si to dovoliť len vďaka pretrvávajúcej vojenskej a politickej podpore USA. Tie na jednej strane tvrdia, že osady sú protiprávne, ale vetujú rezolúcie OSN, ktoré to konštatujú.

Jadrové zbrane

• Jadrové zbrane sú skutočnou hrozbou pre ľudstvo. Chomsky opisuje viacero incidentov, kedy svet len o chlp unikol jadrovej katastrofe. Podľa jednej štúdie sa v období rokov 1977 – 1983 vyskytlo až do 255 falošných poplachov (s. 277). Podľa Chomského sa aj preto treba zamerať na postupné odzbrojovanie, nie zvyšovanie medzinárodného napätia.
• „Iránska hrozba“ je prehnaná. Podľa správ americkej tajnej služby a Pentagonu Irán nepredstavuje vojenskú hrozbu. Má nízke výdaje na zbrojenie aj v porovnaní so susednými krajinami a nemá veľké kapacity svoju silu rozvinúť. Jeho strategická doktrína je obranná, zameraná na schopnosť čeliť útoku (s. 168 – 169).
• Irán nie je hrozbou pre Západ, ale odstrašujúca sila jeho jadrových zbraní by obmedzila schopnosť USA a Izraela kontrolovať región. „Tu leži podstata toho, čo je vnímané ako iránska hrozba.“ (s. 169)
• Dobrým riešením by bolo z Blízkeho východu vytvoriť zónu bez jadrových zbraní, čo požadovala aj rezolúcia BR OSN č. 687 z roku 1991 (s. 170). Túto snahu však blokujú USA a Izrael. Izrael, jediný štát na Blízkom východe, ktorý má jadrové zbrane, sa odmieta pripojiť k medzinárodnej Zmluve o nešírení jadrových zbraní (s. 170), ktorú Irán podpísal už v roku 1970.
• V roku 2012 sa mala konať konferencia pod záštitou OSN, ktorá sa chcela pokúsiť o zavedenie plánu na Blízky východ bez jadrových zbraní. Irán súhlasil s účasťou, ale Obama pár dní na to konferenciu zrušil. Arabské štáty aj Európsky parlament vyzývali na pokračovanie vyjednávaní, ale bez výsledku (s. 158).

Globálne otepľovanie

• Ďalšou veľkou hrozbou pre ľudstvo je globálne otepľovanie. Boj proti nemu však brzdí hlavne USA, presnejšie, Republikánska strana. Každý republikánsky prezidentský kandidát do roku 2016 spochybňoval alebo popieral vedecké závery o klimatickej zmene (s. 273).
• Podľa prieskumov až dve tretiny Američanov podporujú prijatie záväznej zmluvy obmedzujúcej emisie skleníkových plynov a viac ako 60 % považuje klimatické zmenu za dôležitejšiu ako ekonómiu. Avšak: „Verejná mienka sa ignoruje.“ (s. 275)

Vnútropolitická situácia v USA

Hoci väčšina knihy sa venuje medzinárodným vzťahom, niekoľko dôležitých téz je venovaných aj domácej politike USA:

• Po druhej svetovej vojne do súčasnosti sa výrazne prehĺbila majetková nerovnosť. Majetok nepatrnej menšiny obyvateľstva sa znásobil, zatiaľ čo reálne príjmy väčšiny prakticky stagnovali (Chomsky však neuvádza žiadne presné čísla) (s. 67).
• Tento proces začal naberať na obrátkach hlavne od 70. rokov 20. storočia a Chomsky ho dáva do súvisu s financializáciou ekonomiky a presunom výroby do tretích krajín (s. 67 – 68).
• Kumulácia bohatstva viedla aj ku kumulácii politickej moci. Spolu s narastajúcimi výdavkami na politické kampane majú na politiku čoraz väčší vplyv bohatí korporátni sponzori. „Voľby v roku 2012 stáli viac než 2 miliardy dolárov, prevažne z korporátnych zdrojov (...) Niet divu, že Obama si do vrcholových pozícií svojej administratívy vyberal spomedzi popredných podnikateľov.“ (s. 67)
• Voľby sa stali akousi marketingovou „šarádou“: „Po svojom víťazstve v roku 2008 získal Obama i cenu od reklamného priemyslu za najlepšiu marketingovú kampaň roku. (...) V podnikateľskej tlači vysvetľovali, že kandidátov uvádzajú na trh ako iný tovar už od dôb Ronalda Reagana, ale rok 2008 bol ich najväčším úspechom...“ (s. 67)
• Chomsky spomína štúdiu z Princetonskej univerzity z roku 2014, ktorá analyzovala viac ako 1 700 politických rozhodnutí v USA. Autori skúmali, aký názor na dané opatrenia mali rôzne záujmové skupiny (ekonomická elita, bežní obyvatelia, lobistické podnikateľské skupiny a pod.) a či boli opatrenia prijaté. Záverom štúdie bolo, že „ekonomické elity a organizované skupiny zastupujúce obchodné záujmy majú značný nezávislý vplyv na politiku vlády USA, zatiaľ čo priemerní občania a masové záujmové skupiny [napr. odbory] majú malý alebo žiadny nezávislý vplyv“ (s.8).
• Za posledné desaťročia sa Demokratická aj Republikánska strana posunuli ekonomicky doprava. Súčasní hlavnoprúdoví demokrati sú bývalí „umiernení republikáni“ (s. 273). (Kniha bola napísaná tesne pred zvolením Trumpa.)

Tieto hlavné odkazy sú demonštrované naprieč celou knihou v rôznych epizódach, zväčša káuz medzinárodných vzťahov (Kuba, Vietnam, Palestína, Afrika), pričom pokryté je obdobie od druhej svetovej vojny po ruskú okupáciu Krymu.

Zodpovednosť intelektuálov

Veľmi zaujímavá je aj Chomského téza o intelektuáloch. Chomsky ňou nezostal nič dlžný svojej povesti rebela a nonkonformistu.

Chomsky hovorí o „dvoch typoch intelektuálov“, s ktorými sa môžeme stretnúť počas celých dejín. Tá väčšia skupina je poplatná vládnucemu režimu. Chomsky spomína množstvo príkladov, napríklad počas prvej svetovej vojny „poprední intelektuáli všetkých znepriatelených strán nadšene hájili svoje domovské štáty“ (s. 13). Tí, ktorí sa postavili proti, boli často trestaní, dokonca aj v demokratických krajinách (napr. Eugene Debs v USA, s. 14).

Podľa Chomského sa len menšina intelektuálov stane disidentmi, ktorí sa odvážia pomenovať chyby systému, v ktorom žijú. Je to však voľba každého z nich. „Intelektuáli sú obvykle privilegovaní ľudia; Privilégiá znamenajú príležitosti a príležitosti prinášajú zodpovednosť. Títo ľudia majú potom na výber.“ (s. 29)

Osviežujúce vhľady, no i jednostrannosti

Z celkového vyznenia knihy vidno, že Chomsky sa na svet nepozerá úplne čiernobielo. Nevyhýba sa ani kritike oponentov Ameriky. Iránsky režim podľa neho predstavuje „hrozbu pre vlastných ľudí“ (s. 169), zatiaľ čo Severnú Kóreu vníma ako „bláznivý režim“ a „možno najšialenejšiu krajinu na svete“ (s. 158, 160).

Celkovo je však Chomského kniha jednostranná v tom, že USA je vykreslené takmer výhradne kriticky, na rozdiel od jeho geopolitických oponentov. Chomsky napr. ostro kritizuje americké intervencie, ale tie sovietske takmer nespomína; spomína útoky na civilistov zo strany Izraela, no tie Hamasu prakticky zamlčiava; kritizuje Izrael za to, že nepostupoval podľa plánu OSN na rozdelenie Palestíny a prisvojil si viac území, avšak opomína skutočnosť, že tento plán nebol záväzný a odmietli ho práve arabské štáty.

Niektoré pasáže môžu vyznieť aj dosť zavádzajúco. Na s. 183 Chomsky píše: „Od roku 1953 neubehol doslova jediný deň, kedy by Spojené štáty nemučili ľudí v Iráne.“

Na s. 211 uvádza: „Pred štyridsiatimi rokmi učinil Izrael osudové rozhodnutie a zvolil expanziu na úkor bezpečnosti, odmietol úplnú podrobnú mierovú dohodu, ktorú mu ponúkal Egypt výmenou za opustenie okupovanej egyptskej časti Sinaja, kde Izrael inicioval rozsiahle osídľovanie a rozvojové projekty. Od tej doby neustále trvá na tejto politike...“

Izrael sa však zo Sinajského polostrova stiahol už v roku 1982. Izraelskí osadníci boli presťahovaní a ich osady buď zrovnané so zemou alebo prenechané Egypťanom.

Na s. 220 sa zase píše o incidente z roku 1983, kedy sovietsky radar detekoval „hroziaci raketový útok zo Spojených štátov“. Dôstojník v službe, Stanislav Petrov, však v rozpore s obranným protokolom tento incident nenahlásil. Bol za to síce potrestaný svojimi nadriadenými, ale potenciálne zachránil svet pred jadrovou vojnou, píše Chomsky.

Chomsky však už nespomína dôležitú skutočnosť, že nešlo o skutočný útok, ale o falošný poplach, ktorý vznikol chybou sovietskeho systému (o množstve falošných poplachov píše až o 60 strán neskôr). Petrov situáciu vyhodnotil ako falošný poplach. Sám uviedol, že za svoje konanie nebol potrestaný ani odmenený.

Podobné nepresnosti sa v knihe vyskytujú opakovane.

Pozitívom je pomerne precízne citovanie zdrojov. Kniha obsahuje viac ako 600 odkazov na pramene, hoci v českom vydaní je ich číslovanie nepochopiteľne a nekonzistentne posunuté.

Zhodnotenie

V prvom rade treba uviesť, že kniha Chomskému vyšla, keď mal 87 rokov. To je samo o sebe úctyhodné, hoci niektoré jej časti boli napísané už skôr, resp. sú len rekapituláciou toho, čo Chomsky hovorí už desaťročia.

Chomsky sa preslávil mnohými originálnymi myšlienkami: generatívnou gramatikou (v jazykovede, jeho domovskej disciplíne), modelom propagandy ohľadom fungovania médií a aj v oblasti medzinárodných vzťahov patrí medzi najznámejších autorov na svete.

Z názvu knihy Kto vládne svetu sa môže zdať, že ide o akýsi magnum opus, rozsiahle syntetické dielo popisujúce hlboké súvislosti podložené bohatou faktografiou, teda vyvrcholenie Chomského desaťročia trvajúcej kariéry.

Tak to však nie je. Ide o zbierku relatívne neprepojených esejí, ktorých myšlienky sa do veľkej miery opakujú. Obsahujú aj jednostrannosti, ktoré sú predvídateľné pre toho, kto Chomského tvorbu pozná.

Na druhej strane má však Chomsky talent v stručnosti vystihnúť dôležité súvislosti (výber z citátov z jeho knihy), pred ktorými si hlavný prúd často zakrýva oči. Z tohto dôvodu má jeho kniha prínos a každý, kto si chce spraviť komplexný obraz o svetovej geopolitike, by mal byť oboznámený s tézami, ktoré hlása i s faktami, o ktoré sa tieto tézy opierajú.

Zdroj

Chomsky, N. (2020). Kdo vládne světu? Praha: Nakladatelství Karolinum. 334 s. ISBN 978-80-246-3626-9.

Zdroj obrázku: Tehran Times

Zdieľať na Facebooku