Metapolitické zdroje exkludujúco-inkluzivistického aktivizmu

Presadzovanie sa zúženej liberálnej demokracie a inkluzivizmu by nebolo možné, keby nemalo zázemie u ľudí, ktorí spoločne disponujú dostatkom sily na zabezpečenie jeho vzostupu. To zázemie tvorí širšia škála priamo alebo nepriamo podporných ideológií. U ich nositeľov sú determinované v rôznej miere najmä bio-psycho-socio-ekonomickým faktormi. 

Najvýznamnejšiu časť čo do počtu tvoria stúpenci politík identity, najmä feministky a rôzne etnické či sexuálne menšiny. Tie často nepôsobia iba pozitívne v pomáhaní začleňovať, ale najmä negatívne tým, že pomáhajú vyčleňovať odporcov inkluzivizmu. 

Najaktívnejšími exkludivistami sú traumatisti. V rámci svojej agendy zvyknú zdôrazňovať individualizmus prítomný v liberalizme. Ich hlavnými nepriateľmi nie sú iba totalitné ideológie, ale tiež ľudia s prvkami konzervativizmu či nacionalizmu. 

Ako ďalšiu podpornú skupinu predstavujú hedonisti, ktorí inkluzivizmu slúžia iba na súhlas s potláčaním či odstraňovaním nacionalizmu a konzervativizmu.

Špecifickú skupinu tvoria humanitaristi so súcitom smerujúcim mimo vlastnej skupiny. Predstavujú fenomén v tom, že sa v rámci altruizmu bijú vedome za záujmy cudzích skupín, neraz na úkor skupiny vlastnej.  

V nasledujúcom texte si stručne načrtneme ich podstatu.

Tieto zdroje, ktorých zoznam nie je konečný, spolu s ich argumentáciou sa však často u jednotlivca v nemalej miere prelínajú. 

Humanitarizmus a súcit mimo vlastnej skupiny

Je evidentné, že vďaka modernému životnému štýlu, dlhodobému životu v mieri a vyprchaniu kolektívnych spomienok na vojny, vysokému komfortu a blahobytu ľudia prešli a prechádzajú procesom scitlivovania, čo u nich prirodzene posilňuje súcit a humanitarizmus.

Preto sa v západnom svete viac ako v minulosti v politike odmietajú vojenské intervencie, zbrane a prísne tresty vrátane trestu smrti. So stále väčšou úzkosťou sa vníma násilie, utrpenie bezmocných ľudí, detí, ale tiež zvierat.

Vyššia životná úroveň, resp. zreteľný stav prebytku vytvára objektívne predpoklady k možnosti deliť sa s inými. 

Súcit pretavený do reálnych aktivít pomáhania sa týka najmä ľudí so sklonmi k altruizmu, pričom objektmi pomoci sú najmä ľudia v objektívne výrazne horšom postavení. Napr. utečenci, bezdomovci, hladujúce či choré deti ap. 

Väčšina ideológií, ako napr. socializmus, nacionalizmus, liberálna demokracia, feminizmus či ďalšie politiky identity ap., aktivujú súcit tak, že solidarita či altruizmus smerujú najmä do vnútra skupiny (v rámci národa, proletariátu ap. napr. zdraví voči chorým, mladí voči starým, v rámci žien emancipované voči týraným ap.). 

Inkluzivizmus predstavuje fenomén v tom, že vďaka určitým osobnostným predpokladom ku xenofílii spolu s manipulatívnym naratívom viny a dlhu dokáže u ľudí identifikujúcich sa s civilizáciou Západu aktivovať súcit a na to nadväzujúcu solidaritu nasmerovať aj, resp. najmä mimo ich skupinu či teritória. Čiže nielen napr. od mužov k ženám, ale aj od bielych k nebielym, od Európy k Afrike či Ázii ap.

Napomáha tomu aj to, že pre generáciu zžitú s internetovými technológiami je zároveň typická istá virtualita života – pri nej je viac skúseností sprostredkovaných ako reálne odžitých – masmédiami selektované skúsenosti spracované do vybraných naratívov vypĺňajú u ľudí akési podnetové vákuum a výraznejšie ich tak deformujú – ľudia poznajú dramatické problémy na druhom konci sveta, s ktorými súcitia a prispôsobujú im svoje politické postoje, ale nepoznajú poriadne problémy vlastných susedov.

Fenomén súcitu mimo vlastnej skupiny sa zviditeľnil s prevalením sa imigračnej krízy v Európe v roku 2015, kedy sa títo ľudia so silným nutkaním vítať a pomáhať utečencom dostali do konfliktu s hodnotami a cieľmi značnej časti vlastnej populácie, ktorá považovala masy imigrantov z väčšej časti za vypočítavé a odmietala ich.

Vo všeobecnosti daný fenomén možno pozorovať pri politikách identity, napr. heterosexuál pochodujúci na „dúhovom pochode“, muž bojujúci za kvóty v prospech žien, príslušník majority pomáhajúci horšie postavenej menšine ap. 

Ľudia, u ktorých súcit smeruje najmä mimo vlastnej skupiny, zosobňujú v presadzovaní inkluzivizmu nezištných a v rámci inkluzivizmu sa prirodzene vnímajú ako morálny ideál. 

Tento fenomén je najmä medzi mladými v dôsledku zvyšujúcej sa životnej úrovne a silnej indoktrinácie zo strany vzdelávacieho systému a inkluzivistických masmédií na vzostupe.

Ekonomická legitimizácia inkluzivistických opatrení

Ekonomický pohľad vychádza z toho, že ak nie sú nejaké skupiny spoločensky dostatočne začlenené, majú nižšiu motiváciu byť v danej spoločnosti produktívne, čo v praxi znamená najmä byť integrovaný na trhu práce. Ostávajú ekonomicky nevyužité rezervy, čo nenapĺňa potenciálnu produktivitu spoločnosti.

Skupiny, na ktoré sa takáto doktrína vzťahovala historicky najviac, predstavovali ženy, ktoré najmä v západnej Európe mali nižšiu mieru zamestnanosti, čím Európske spoločenstvo v konkurencieschopnosti zaostávalo za USA či Japonskom. Keďže zároveň mali a majú ženy v priemere nižšie mzdy, inkluzivistická doktrína dáva do tohto vzťahu príčinnú súvislosť a predpokladá, že vďaka vyrovnávaniu miezd sa bude zvyšovať zamestnanosť žien, ich produktivita ako aj ich motivácia kariérne rásť. 

Medzi ďalšie takéto skupiny, ak ide o trh práce, patria najmä imigranti, etnické menšiny s vyššou mierou nezamestnanosti, absolventi škôl, zdravotne postihnutí, starší ľudia ap.

Okrem toho sa vyvinula inkluzívna politika nadnárodných korporácií pochádzajúca najmä z USA, ktorá popri imigrantoch a rôznych rasovo-etnických miešancoch kladie dôraz aj na menšiny sexuálne. 

Motívy za tým môžeme hľadať podobné. Pričom sú tu dve podmieňujúce špecifiká, prostredníctvom ktorých sa môžeme pokúsiť dané správanie nadnárodných korporácií racionalizovať:

  • Vysoká rôznorodosť USA z etnicko-náboženského hľadiska: nebieli a nekresťanskí imigranti sú príliš odlišní na to, aby sa cítili ako pevná a integrovaná súčasť celku. Podobná fragmentovanosť identity prebieha aj u sexuálnych menšín. Oproti tomu napr. homosexuálna Poľka sa môže stále cítiť z väčšej časti pevnou súčasťou poľskej spoločnosti: je biela, je Poľka, jej morálka a tradície vychádzajú z kultúrneho kresťanstva, narodila sa a pracuje v rovnakom regióne. V rôznorodej spoločnosti plnej migrujúcich pracovníkov z celého sveta takéto ukotvenie chýba a môže dochádzať k odstredivým silám. 
  • Prakticky nemožná úplná kontrola svedomitosti pracovníkov v odvetviach typických pre informačnú spoločnosť: na rozdiel od priemyselnej výroby je prakticky nemožné komplexne kontrolovať kvalitu vykonávanej ľudskej práce. Napr. aj napriek rôznym pokročilým metódám nie je možné vyhodnotiť, či pracovník na telefónnej podpore je natoľko milý a ústretový, ako sa mu v rámci jeho primeranosti dá a či u zákazníka buduje maximálne možný pozitívny zážitok. Prípadne skontrolovať, či je nejaká aplikácia naprogramovaná čo najlepšie, by vyžadovalo energiu podobnú pôvodnej práci a aj pri odhalení nedostatkov je prakticky nemožné posúdiť, či ide o vedomé odfláknutie alebo chybovosť vyplývajúcu z bežných objektívnych okolností.

Človek, ak sa necíti pevnou súčasťou spoločnosti, môže sabotovať svoju prácu nižším nasadením oproti svojmu potenciálu bez toho, aby to bolo identifikovateľné a postihnuteľné, čo poškodzuje obchodné záujmy zamestnávateľa.

Príklon k inkluzivistickým opatreniam prezentujú firmy často aj navonok v rámci marketingovej kampane, ktorou podporujú napr. niektorú menej začlenenú identitu, napr. sexuálne či etnické menšiny. Cieľom je si z týchto ľudí a aj podporovateľov inkluzivizmu urobiť verných a vracajúcich sa zákazníkov. 

Inkluzivizmus nadnárodných korporácií, ktorý sa vyznačuje navonok aj takými prejavmi ako podpora LGBTQ+ hnutia, je zo strany vlastníkov pravdepodobne motivovaný predovšetkým prostou ziskuchtivosťou či udržaním konkurencieschopnosti.

Inkluzivizmus má pre kapitalistov, najmä tých globálnych, ešte jeden výrazný benefit: odkláňa pozornosť od prípadného triedneho zápasu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. 

Prirodzene prítomné predpoklady k rovnostárstvu v častiach populácií uspokojuje podhodením inkluzivistického konceptu, ktorý sa orientuje na nekonečný zápas odstraňovania malých priemerných rozdielov medzi skupinami, a tým sa dostáva do úzadia reálna extrémna príjmová nerovnosť medzi najbohatšími a zvyškom spoločnosti. 

Politiky identity: feministky, sexuálne a etnické menšiny

Čo do počtu sú najviac podpornými skupinami pre inkluzivizmus identity, ktorých hlasy neboli dostatočne zastúpené pri zrode spoločenských noriem a ich základnou agendou je najmä zlepšiť ich spoločenské začlenenie. 

Ide najmä o feministky, ale tiež rôzne sexuálne, etnické, náboženské či rasové menšiny. Inkluzivistická politika nad prípadnými kolíziami záujmov týchto skupín predstavuje nadhľadový rámec. 

Podstatou feminizmu je presvedčenie, že nerovnosť žien je spôsobená stáročiami útlaku. Tento útlak umožňovali, legitimizovali či priamo presadzovali kolektívne morálky kresťanstva či nacionalizmu. Tie však definovali muži, a tak mužom dávajú dominantné postavenie a ženy degradujú iba na poslušný nástroj pre dosahovanie mužmi definovaných cieľov. 

Feministky pociťujú ako krivdu, ak ženy oproti mužom dosahujú v priemere nižšie sociálno-ekonomické postavenie a chcú sa mužom vyrovnať. Za týmto typom nerovnosti oproti mužom si môžeme domyslieť dva druhy diskriminácie:

  1. Diskrimináciu zo strany spoločnosti: v zamestnávaní i odmeňovaní, ktorá kvôli ilegálnosti má hlavne skryté formy. Podľa feministiek je motivovaná najmä mužským sexizmom, ženským sociálne konštruovaným nesebavedomím alebo predpokladom nižšieho pracovného nasadenia v dôsledku starostlivosti o deti.
  2. Diskrimináciu zo strany prírody v tom, že nie muž, ale žena má maternicu a dokáže kojiť. Materstvo je tak nevyhnutne spojené so stratenými príležitosťami pre kariérny rast žien, z čoho vo výsledku ťažia ekonomicky muži.

Feministky tak často vo svojich dôsledkoch odmietajú koncept spoločného záujmu mužsko-ženských vzťahov v podobe vybudovania rodiny, na čom muž a žena participujú spravidla odlišným spôsobom. Tým ale mužsko-ženské vzťahy fragmentujú na zápas egoistických záujmov oboch pohlaví. To vo svojich dôsledkoch vedie opäť k veľmi nízkej reprodukcii (prudko pod záchovnou hodnotou) a demografickej samovražde.

Okrem toho priemerné biologické rozdiely v sile medzi mužom a ženou dostávajú mnohé feministky do permanentnej frustrácie. Je to totiž muž, ktorý má schopnosť uplatniť fyzickú silu a získať tak nad ženou dominanciou. A iba vďaka zákonom, morálke, ale zároveň aj jeho voľbe tak nekoná. Žena túto možnosť spravidla nemá, čo ju robí potenciálne zraniteľnou. Pričom dokonca v kritických situáciách môže byť odkázaná na pomoc iných mužov. 

Nezmierenie sa s touto biologicky podmienenou skutočnosťou a závislosťou od mužskej zdržanlivosti používať násilie, ktoré žena väčšinou nemá zo svojej prirodzenosti k dispozícii, môže feministku oberať o možnosť usporiadaného duchovného života – ak by mala veriť v koncept Stvoriteľa, musí sa na neho za takto rozdelené schopnosti automaticky hnevať či ho až nenávidieť. 

Feministická participácia na inkluzivizme je motivovaná nielen snahou zlikvidovať presah kresťanstva či nacionalizmu na štát, čo je vo vážnejších témach zavŕšené, ale aj vykoreniť tieto morálky z myslenia ľudí, lebo feministky, ktorým podľa nich samotných ide iba o legitímnu rovnosť, stavajú do pozície vážneho spoločenského škodcu a zároveň pomáhajú udržiavať neželané stereotypy, ktoré podľa nich stoja v pozadí skrytej diskriminácie žien a nedosahovania faktickej rovnosti. 

Ďalšou skupinou, ktorá podporuje inkluzivizmus, je časť rôznych sexuálnych menšín. Keďže im prirodzené správanie nie je zlučiteľné s kresťanským konzervativizmom a nacionalizmom, je v ich záujme ich spoločensky odstaviť, lebo sú presvedčení, že sú hlavnou príčinou ich nedostatočnej spoločenskej akceptácie. 

Rôzne etnické, rasové či náboženské menšiny vnímajú ako hrozbu pre svoj rozvoj alebo ako prekážku v začleňovaní najmä národný štát, ktorého systém je tvorený najmä väčšinovou spoločnosťou a záujmy týchto menšín prostredníctvom demokratických volieb nemusí reflektovať dostatočne. Národný štát preto pomáhajú inkluzivizmu čo do kompetencií čo najviac okliešťovať.

Kvôli konzistentnosti a zdaniu altruizmu sa prívrženci jednotlivých egoisticky orientovaných politík identity prejavujú často veľkorysou podporou voči ostatným politikám identity, čím napomáhajú podpore zastrešujúceho rámca v podobe inkluzivizmu a často aj priamo presadzujú jeho pozitívnu podobu.

Hedonisti – individualistický útok na kolektívnu morálku

Hedonizmus typický najmä pre mužov spočíva v preferencii až zbožštení pôžitkárskeho života. Typickými črtami s rôznou mierou patológie sú voľné vzťahy, neviazaný sex, inklinácia k drogám a v tých ľahších formách napr. obžerstvo, extrémne konzumný životný štýl, zadlžovanie sa ap. 

Rozdiel medzi hedonistom a človekom, ktorý vedie iba život s prvkami patologických čŕt hedonizmu, je ten, že hedonisti dané prejavy považujú za morálne neutrálne až pozitívne, pričom nehedonista ich považuje za zlé a ako výsledok svojich zlyhaní či nezdaru.

Keďže do popredia vystupuje pohodlný život s pôžitkami, hedonisti majú veľmi nízku mieru reprodukcie (výrazne pod záchovnou hodnotou), lebo výchova a starostlivosť o deti predstavujú v moderných spoločnostiach oproti bežnej práci a výdavkom takú mieru sebaobety a narušenie komfortu, ktoré nie sú ochotní podstúpiť.

Je zrejmé, že životný štýl hedonistov je v zásadných rozporoch s kresťanskou morálkou (Božími prikázaniami i kardinálnymi hriechmi), s nacionalizmom (usilujúcim sa o funkčný a životaschopný národ), ako aj s režimom reálneho socializmu, ktorý mal viaceré antihedonistické črty kresťanskej morálky i nacionalizmu.

Všetky paradigmy kolektívnej morálky viazanej na národ či civilizáciu považujú hedonizmus za viac alebo menej zvrátený a v prípade presadenia sa na úrovni štátu by sa dalo predpokladať, že by upravili systém tak, že hedonistické správanie by bolo rôznou mierou trestané, resp. znevýhodnené. 

Medzi vyčnievajúce témy pre hedonistov patria legálnosť drog či prostitúcie. V štátoch, kde hrozí za využívanie služieb prostitúcie alebo za prechovávanie menšieho množstva drog väzenie, sa hedonisti cítia ako v totalitnom režime. Zdrojom takto vnímanej totality je systém kolektívnej morálky. 

Keďže presadzovanie takýchto patologických čŕt hedonizmu by sa nestretlo s pochopením, hedonisti v rámci verejne dostupných prejavov narábajú väčšinou so zástupnými témami. 

Hedonisti sú v rámci aktivizmu skôr pasívni. Ich typické počiny sú lajky a zdieľania na sociálnych sieťach. Z podstaty hedonizmu sa viac sebaobety ani očakávať nedá. Inkluzivizmus im ani nemá čo zásadné ponúknuť. 

Hedonisti však pre inkluzivizmus predstavujú prínos v tom, že vytláčajú národné či konzervatívne politické sily a prípadne zároveň voľbou opaku podporujú vzostup inkluzivizmu. 

Traumatisti: najaktívnejší bojovníci v službách inkluzivistického totalitarizmu

V rámci súčasného geopolitického Západu je tak ako nikdy v minulosti v rámci inštitúcií a kolektívnej morálky zahrnutá ochrana majetkových, rasových, etnických, náboženských či sexuálnych menšín a jednotlivé spoločnosti v súčasnosti nečelia ani pri extrémnejšom scenári riziku výraznejšej zmeny. 

V tejto časti si vysvetlíme, prečo túto realitu niektorí prezentujú výrazne odlišne a v extrémnejších prípadoch majú sklony k panike. 

Emócie sú u ľudí pomerne významným určovateľom ich svetonázoru. Špeciálne postavenie majú v tomto smere však traumy – vážne psychické ujmy, ktoré dokážu nielen určovať svetonázor, ale sú často motorom pre politický aktivizmus najrôznejšej intenzity a druhu hnaný túžbou mstiť sa či odvracať vnímanú hrozbu. 

Pre účely tohto výkladu budeme takých ľudí nazývať traumatisti.

Traumatizovaného človeka často spoznať tak, že v istých témach vykazuje menší nadhľad a zapája emócie výrazne viac ako v iných témach, pri ktorých objektívne vnímanie nemá traumami obmedzené. 

Pri psychologických traumách sú kľúčové stimuly, nazývané tiež spúšťače či stresory, ktoré majú funkciu neustáleho pripomínania traumy, čo vedie k opätovnému prežívaniu nepríjemných emócií ako strach, hanba, úzkosť a pod. Stimuly tak udržiavajú traumatistov motivovaných aktivizovať sa proti tým, ktorými sa cítia byť ohrození. 

Traumy určujúce politiku môžu byť jednorazové alebo opakované, bezprostredné alebo sprostredkované. 

Pri historických sprostredkovaných traumách môže ísť o rodinného príbuzného – osobu, ktorá zahynula v nacistickom koncentračnom tábore alebo bola odvlečená do komunistického gulagu, znásilnená ruským vojakom v rámci postupujúceho frontu, mala zarizovaný či znárodnený majetok, bola väznená pre svoje presvedčenie, zažila príchod okupačných vojsk ap. 

Takáto sprostredkovaná rodinná skúsenosť sa ako trauma zvykne medzigeneračne prenášať a emócie či aktivizmus môžu traumatizovaní následne zovšeobecňovať proti kolektívu v podobe napr. etnika či celému svetonázoru a všetkým asociatívnym ideologickým komponentom.

Pri bezprostredných jednorazových traumách môže ísť o znásilnenie ženy, ktoré u nej vyvolá odpor k mužom a všetkému, čo je typicky mužské. Alebo môže ísť o surovú pouličnú bitku s ideologickým pozadím. 

Medzi menej intenzívne, ale opakujúce sa bezprostredné traumy môžeme zaradiť mužský bossing voči žene či časté oplzlosti alebo opakované sexuálne obťažovanie v rôznych kontextoch, čo prirodzene môže viesť k odporu až pohŕdaniu voči mužom. Taktiež šikana v školách kvôli odlišným črtám (váha, zženštilosť, výzor, rasa ap.). Prípadne o opakované fyzické útoky s ideologickými pozadím. 

Za špeciálny fenomén môžeme považovať opakujúce sa sprostredkované traumy, ktoré spočívajú napr. v tom, že človek aktívne vyhľadáva podnety (literatúru, filmy, múzeá ap.), v ktorých sú popísané rôzne tragické osudy viažuce sa na napr. na nejakú konkrétnu skupinu ako obeť a ideológiu ako agresora (najčastejšie je takouto témou holokaust). 

V našom geopolitickom priestore za posledných takmer 100 rokov boli najsilnejšími tvorcami tráum nemeckí nacisti a sovietski komunisti a sčasti aj ich domáci „príbuzní“: ľudáci či domáci komunisti. 

Zatiaľ čo Nemci sa za svoje 12-ročné obdobie nacizmu kajajú, súčasní Rusi svoju sovietsku éru integrovali do svojho národného naratívu. Preto súčasný Nemec nepôsobí pre traumatizovaných ako stimul, pričom súčasný Rus – navyše spokojný s režimom s autoritatívnymi prvkami – ním byť môže.

Historické traumy medzigeneračne slabnú. Môžu sa však obnoviť, vytvoriť či výrazne narásť asociatívnymi stimulmi. 

Veľmi nešťastnú úlohu pri vzniku traumatistov v našom priestore zohrala subkultúra agresívnych skinheadov. Mnohí skinheadi boli typickí tým, že voči iným subkultúram či vo všeobecnosti menšinám (etnickým, náboženským či sexuálnym) uplatňovali často pouličné fyzické násilie. 

Svojimi spravidla nezmyselnými surovými bitkami spôsobili, že v generácii aktuálneho produktívneho veku je až príliš veľa traumatizovaných, z ktorých časť veľmi horlivo a akokoľvek kontroverznými prostriedkami bojuje proti tým, ktorí sú vo svojich postojoch od nacizmu najmenej vzdialení. 

V globále sú zdrojom týchto tráum v súčasnosti vo všeobecnosti muži a ich sexistické správanie rôzneho stupňa a intenzity voči ženám. 

Traumatizmus predstavuje všeobecný metapolitický faktor, ktorý môže predurčovať príklon k rôznym ideológiám či opatreniam. Napr. biela žena znásilnená tmavým imigrantom sa môže stať fanatickou rasistkou. Podobne lúpežne prepadnutý človek partiou Rómov. Človek vyrastajúci v rozvrátenej rodine sa môže v dôsledku emocionálnej deprivácie stať silným konzervatívcom alebo, naopak, môže začať klasickou rodinou ako dôsledok hlbokého sklamania opovrhovať. Rodič dieťaťa, u ktorého sa po povinnom očkovaní preukázal trvalo zhoršený zdravotný stav, sa môže stať súčasťou hnutia proti povinnému očkovaniu, pozostalý, ktorému umrela blízka osoba v dôsledku zlyhania zdravotníctva, môže ostať zatrpknutý na celý štát či spoločnosť. Atď. 

Avšak traumatizmus je v súčasnosti previazaný predovšetkým s inkluzivizmom, lebo najsilnejšie historické traumy súvisia najmä so sociálnym vylúčením až fyzickou likvidáciou menšín (majetkových, etnických, rasových, sexuálnych) a navyše k týmto naratívom hlavnoprúdové masmédiá a kinematografia produkujú kvantum asociatívnych stimulov. 

Medzi traumatizovanými sú tak popri niektorých ženách príslušníci rôznych sexuálnych či etnických menšín, rôzni etnickí či rasoví miešanci a špeciálne často ľudia s hoc aj čiastočným židovským pôvodom, ktorých predkovia boli konfrontovaní s holokaustom – skrátka všetci, ktorí sa cítia potenciálne ohrození, keby sa vrátil niektorý režim z minulosti, ktorý dané traumy spôsobil. 

Keďže sa traumatisti svojím aktivizmom dostávajú do neustálych mikrokonfliktov s protistranou, ktorú skrz zjednodušené naratívy považujú za hrozbu, ich zdroj motivácie v podobe stimulov má permanentný obnovovací efekt. 

Traumatisti sú z povahy veci postfaktualisti: nespracované traumy totiž bránia v určitých témach nadhľadu. Poznávacie skreslenia i propagandistické výstupy traumatistov stoja najmä na logických chybách ako falošná dilema či šikmá plocha – napr. aj umiernené vlastenectvo vnímajú ako skrytý nacizmus, aj umiernený konzervativizmus ako skrytý pokus urobiť zo ženy majetok muža, kritiku majetkovej nerovnosti ako pôdu pre znárodňovanie ap.

Široká škála prejavov traumatistov od fyzického násilia po tvorbu sofistikovaných filozofických konštrukcií závisí spravidla od inteligencie, schopnosti pracovať s vlastnou emocionalitou či fyzickej sily traumatizovaných jednotlivcov. 

Traumatisti sú s liberálnou demokraciou v ešte väčšom rozpore ako iní inkluzivisti, lebo súčasťou ich aktivizmu býva neraz aj cielené a systematické zosmiešňovanie či nálepkovanie, v extrémnejších prípadoch až fyzické násilie, nositeľov úplne legitímnych a nenásilných postojov. 

Práve pocit krivdy z prežitých nespracovaných tráum vedie k tomu, že mnohí traumatisti sú v rámci totalitaristických tendencií tí najhorlivejší. 

Oportunisti a inkluzivistický morálny exhibicionizmus

Oportunizmus môžeme chápať ako správanie jednotlivca spočívajúce v odkláňaní sa jeho vonkajších prejavov od vnútorných hodnôt s cieľom získať pre seba prospech alebo minimalizovať prípadné škody. 

Oportunizmus je vo všeobecnosti prítomný v každom období dominujúcej akejkoľvek paradigmy, takže aj v období dominancie zúženej liberálnej demokracie či nastupujúceho inkluzivizmu.

Morálna pozícia altruistov, ktorí svoju solidaritu smerujú mimo svojej skupiny, tak priťahuje aj rôznych oportunistov, u ktorých sú však dané gestá skôr pózou bez potrebných emočných predpokladov. 

Inkluzivistický morálny imperatív tlačený do konceptov ako spoločenská zodpovednosť sa následne prejavuje v inkluzivistickom morálnom exhibicionizme jednotlivcov i celých firiem. Sociálne siete a internet k tomu vytvárajú vhodné predpoklady. 

Ľudia v rôznych pozíciách sú stále viac vystavení výzvam na prejavenie podpory inkluzivizmu. Pre elity je to v podstate povinná jazda a ak by pri tom zaváhali, mohlo by to vzbudiť podozrenie a ohroziť ich rast alebo postavenie. 

Záver

Ako sme si ukázali, pozícia inkluzivizmu uspokojuje západných národohospodárov túžiacich po ekonomickom raste i globálnych kapitalistov túžiacich po zisku, uspokojuje zároveň sociálnych rovnostárov, univerzalistických kozmopolitov i väčšinu skupín z oblasti politiky identity, ktoré priamo zastrešuje.

V úvode sme spomenuli, že tieto načrtnuté zdroje sa u jednotlivcov môžu rôzne prekrývať a práve pri zastrešujúcom inkluzivistickom morálnom imperatíve, ktorý sa prejavuje súcitom mimo svojej skupiny je ťažké rozlíšiť, či ide o recipročnú stratégiu, maskovanie vlastnej predpojatosti a záujmov v podobe prejavovanej konzistencie alebo úprimné vnútorné presvedčenie. 

Ak napr. feministka zo širšej oblasti politiky identity vyjadruje podporu aj etnickým menšinám, nie je jasné, či je to hnané súcitom mimo svojej skupiny, či v rámci recipročnej stratégie očakáva opätovanú podporu pre feminizmus zo strany etnickej menšiny alebo či daným inkluzivistickým morálnym exhibicionizmom odpútava pozornosť od toho, aby nevyznela, že je príliš posadnutá záujmami svojej skupiny. 

Podobne pri prejavoch traumatistov je zrejmé, že sa ich motivácie spravidla miešajú. Traumatizmus často súvisí s politikami identity. Výnimočné nie je ani privodenie si traumatizmu prostredníctvom realizovanej humanitárnej pomoci, ktorá prebieha na báze súcitu mimo skupiny (napr. dobrovoľnícka práca v utečeneckom tábore, v ktorom žijú ľudia vo veľmi zlých podmienkach) ap. 

Príklad, kde sa uvedené motivácie môžu viac spájať ako miešať, predstavujú aktivity obchodných spoločností. Motív vlastníkov pri inkluzivistických kampaniach môže byť zvýšiť sociálnu súdržnosť a motiváciu zamestnancov zo strany najrôznejších menšín či zvýšiť vernosť k značke zo strany zákazníkov najrôznejších menšín. Motiváciou je teda zisk. Avšak konkrétni realizátori týchto inkluzivistických prejavov (vlastníci, personálne či marketingové oddelenie) môžu byť motivovaní už rôznym mixom. 




Tieto texty sú súčasťou komplexnejšieho diela s pracovným názvom Konflikt nových paradigiem.

Táto iniciatíva má aj vlastnú Facebookovú stránku FB: Naturalizmus.

Podporiť toto dielo môžete na účet IPPR: IBAN: SK0683300000002101694717 s poznámkou "Naturalizmus".

Ďakujeme.