V tzv. postpravdovej ére sme svedkami štiepenia spoločnosti na čoraz vyhranenejšie názorové protipóly. Obzvlášť silný je tento trend v USA. Prinášame článok amerického komentátora Davida Frencha, ktorý sa tejto téme venuje. [Pozn. IPPR]
Ideologické enklávy
Trend oddeľovania sa Američanov do kultúrne a ideologicky homogénnych enkláv stále narastá. Minulý týždeň sa vyskytli dva incidenty – jeden menší, druhý významnejší – ktoré dobre vypovedajú o súčasnom stave nášho národného života.
Začnime tým menším. V Seattli, v strede debaty o juvenilnej justícii, člen mestskej rady argumentoval, že väzenská politika sa má zmeniť. Tvrdil, že je to všeobecne prijímaný názor, odvolajúc sa na svojich „republikánskych priateľov“. Jeden z jeho kolegov, Kshama Sawant, sa doňho pustil s tým, že „nemá žiadnych republikánskych priateľov“. Dav jasal.
Samozrejme, je to jedna malá udalosť. Ale poďme sa pozrieť na niečo väčšie. Kalifornia je v procese uskutočňovania série politických krokov, ktoré nielen umocňujú jej status ako liberálne naladenej enklávy, ale de facto ju približujú k vlastnej zahraničnej politike.
Keď Donald Trump stiahol USA z Parížskej dohody o klíme, guvernér Kalifornie Jerry Brown zareagoval. Kalifornia vyjednáva s Čínou o tom, ako bojovať proti globálnemu otepľovaniu. Kalifornské noviny Sacramento Bee citovali Browna:
- „Je trochu odvážne hovoriť o čínsko-kalifornskom partnerstve, ako keby sme boli samostatný štát, ale sme samostatný štát,“ (tento výrok je trochu vytrhnutý z kontextu – poznámka prekladateľa) povedal Brown o štáte s takmer 40 miliónmi obyvateľov a šiestou najväčšou ekonomikou na svete. „Máme inú mentalitu. Zahŕňa Silicon Valley, počítam tam environmentálny aktivizmus, biotechnologický priemysel, poľnohospodárstvo. Toto je miesto veľkých investícií a inovácií.“
Skutočne. Kalifornia má tak odlišný pohľad na vzťah medzi občanom a štátom, že sa takmer odtŕha od Ústavy a opakovane prehliada Prvý dodatok v mene „sociálnej spravodlivosti“ (Prvý dodatok ústavy USA garantuje, že Kongres neprijme žiadny zákon, ktorý by obmedzil slobodu prejavu – poznámka prekladateľa).
Kalifornská legislatíva robí prvé kroky na realizáciu univerzálneho zdravotného plánu s celkovými nákladmi 400 miliárd dolárov – plánu tak drahého a radikálneho, že dokonca aj guvernér Brown je skeptický, či sa ho podarí uskutočniť. Trendy sú jasné. V čase Trumpa sa Kalifornia rozhodla ísť vlastnou cestou.
(Univerzálny zdravotný plán by znamenal, že štát zaplatí základnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých – čo v USA na národnej úrovni nie je štandardom. – poznámka prekladateľa)
Národná politická polarizácia
Nič z tohto nie je prekvapujúce. Národná politická polarizácia je v Amerike už tak zažitá, že skutočnou témou diskusie je povaha nášho kultúrneho, politického a náboženského rozdelenia. Zmietame sa už vo víre viac alebo menej konvenčnej kultúrnej vojny? Vedieme, ako tvrdia Dennis Prager a niektorí iní, „studenú občiansku vojnu“? Alebo čelíme niečomu úplne inému?
Zvolil by som možnosť „niečo iné“ a to niečo iné sa podobá skôr začínajúcim štádiám národného rozdeleniu než občianskej vojne. Môj názor stojí na dvoch trendoch: jednom politickom a jednom ďaleko presahujúcom politiku.
Kombinácia negatívnej polarizácie a fenoménu, ktorý ekonóm Tyler Cowen nazýva „zlaďovaním“ (matching), vedie k národnej separácii tak prenikavej, že Američania možno nebudú mať chuť bojovať, aby ostali spolu. Pokiaľ sa tieto trendy nezvrátia, červená (republikáni) a modrá (demokrati) si možno zamávajú na rozlúčku.
(„Kultúra zlaďovania“ (matching culture) je fenomén, ktorý popisuje Tyler Cowen v knihe Samoľúba trieda (The Complacent Class). Ide o to, že ľudia v USA sa v princípe vyhýbajú zmene: vyhľadávajú partnerov, bývanie, hudbu a všetko ostatné tak, aby to zapadlo do toho, čo im je blízke, komfortné. Cowen to vníma ako kontrast toho, čo robili veľkí podnikatelia a zakladajúci otcovia Ameriky: hľadali nové veci, nebáli sa riskovať, prenikali na neznáme územia neznámych území, čo umožnilo inováciu. – poznámka prekladateľa)
Venujme sa najprv negatívnej polarizácii. Už som o nej písal, ale stojí za to zopakovať to. Američania patria ku svojmu politickému „kmeňu“ nie až tak preto, že obľubujú jeho myšlienky, ale skôr preto, lebo pohŕdajú protivníkmi. Pew Research Center tento trend už nejaký čas dokumentuje a len máloktorý z ich (početných) grafov túto vzájomnú nenávisť dokumentuje výstižnejšie ako tento:
Čo o tých druhých hovoria republikáni a demokrati. Percento republikánov a demokratov, ktorí si myslia, že zástancovia druhého tábora sú viac uzavretí, nemorálni, leniví, nečestní a neinteligentní. Zdroj: Pew Research Center, marec – máj 2016.
Presne tak, republikáni a demokrati majú v podstate rovnaký pohľad na oponujúci tábor – jediný rozdiel je, že republikáni vnímajú demokratov ako viac nemorálnych a demokrati vnímajú republikánov ako viac nečestných. A aby ste si nemysleli, že veci vždy boli takto, pozrite sa na grafy zobrazujúce dlhodobé trendy. Američania, ktorí sú stúpencami niektorej zo strán, sa majú menej a menej radi:
Narastajúci trend vzájomnej antipatie. Percento demokratov a republikánov, ktorí majú nepriaznivý, či až veľmi nepriaznivý pohľad na druhú politickú stranu. Zdroj: Pew Research Center, 2014.
„Kultúra zlaďovania“ v praxi
Tieto trendy by boli znepokojivé samé o sebe, ale keď si ich prepojíme s „kultúrou zlaďovania“, výsledkom je krajina, ktorej obyvatelia žijú čoraz oddelenejšie životy – bývajú v oddelených lokalitách, čítajú odlišné médiá a majú rozdielne náboženské presvedčenia.
Ako Cowen uvádza vo svojej dôležitej knihe Samoľúba trieda (The Complacent Class), Američania majú mimoriadny talent stretávať sa, komunikovať a udržovať vzťahy s ľuďmi nielen z vlastnej sociálnej a politickej triedy, ale aj z presne určených a oddelených subkultúr.
Internet prináša celé ľudské poznanie až do našich telefónov. Ale miesto toho, aby sme ho použili ako nástroj na porozumenie druhým a presiahnutie našich názorov, používame ho, aby sme našli ľudí presne ako my a žili s nimi. Inými slovami, triedime.
Naspäť k politike. Všimnime si nárast počtu okresov, v ktorých jedna zo strán vyhrala jasne prevažujúcim počtom hlasov, teda minimálne o 20 % (tzv. „landslide counties“). New York Times písal krátko po voľbách 2016: „Podiel voličov, ktorí žili v tzv. landslide counties, za posledných sedem volieb postupne narastal a v súčasnosti tvorí 60 % elektorátu.“
Toto nie je nič nové. Times píše ďalej:
- „V roku 1992 žilo v jednom z týchto okresov 38 % voličov. Tento posun odráža narastajúcu tendenciu podobne zmýšľajúcich ľudí bývať veľa seba, tvrdí Bill Bishop, spoluautor knihy Veľké triedenie (The Big Sort), ktorá hovorí práve o tomto jave. Bishop povedal, že Američania sa ,samo-segregujú‘ podľa životného štýlu už niekoľko desaťročí, ale až nedávno začal tento ,životný štýl‘ zahŕňať aj politiku. ,Rozdeľujeme sa podľa spôsobu, akým žijeme, ako myslíme a – ukazuje sa – každé dva alebo štyri roky aj podľa toho, ako volíme.‘“
Televízia, kostol, politika…
Bishop to vystihol presne: môžete volebnú mapu prekryť s mnohými ďalšími mapami, vrátane máp návštevnosti kostolov alebo televíznych hodnotení a uvidíte jasné politické a kultúrne rozdelenie. Posúďte túto mapu návštevnosti kostolov:
Týždenná návštevnosť kostolov v Spojených štátoch amerických. Tmavšie farby znamenajú vysokú pravidelnú návštevnosť, svetlejšie nižšiu pravidelnú návštevnosť. Zdroj: Gallup Poll, 2014.
Všetky štáty s najmenšou návštevnosťou sú modré (demokratické). Všetky štáty s najvyššou a nadpriemernou návštevnosťou sú červené (republikánske). A väčšina štátov s podpriemernou návštevnosťou je modrých. Rovnako pozoruhodné (a svojím spôsobom podstatné) sú mapy ukazujúce zvyky sledovania televízie. Okrem toho, že vidíme úpadok v televíznej dominancii a narastajúce množstvo dostupných kanálov zvýšilo možnosť voľby, zaujímavé je sledovať, ako sú tieto voľby geograficky rozložené.
Koncom minulého roka New York Times zverejnil sadu máp televíznych preferencií, ktorá jasne ukázala, ako môže byť nejaký seriál veľmi populárny, avšak takmer nezasiahnuť veľké časti krajiny. Vezmime si jeden z mojich obľúbených seriálov, Game of Thrones. Jeho obľúbenosť je hlboko zakorenená v modrých pobrežných mestách.
Je pre mňa ťažké nájsť niekoho, kto tento seriál vôbec sleduje a ešte náročnejšie nájsť niekoho, kto sa oň zaujíma natoľko, že by sa ponáral hlboko do dejín a tradícií Westerosu (autor článku žije v Tennesse, kde je seriál málo sledovaný – pozn. prekladateľa). Ak pozeráte Game of Thrones, vo všeobecnosti sledujete aj The Daily Show a Modern Family. Odmietate epickú sériu Georga R. R. Martina? Potom je pre vás pravdepodobne tým správnym seriálom Duck Dynasty.
Dajte si všetky tieto trendy dokopy a môžete sa dovtípiť, prečo „sa všetko politizuje“. Je to jednoduché: často je to cesta najmenšieho odporu a dáva to ľuďom pocit väčšieho zmyslu. Keď bývate, pracujete a rozprávate sa s ľuďmi podobných názorov, je takmer nevyhnutné, že spoločné vyjadrenia zdieľaných postojov preniknú do športov, firemnej kultúry a aj debát o superhrdinoch z filmov. Američania majú voľbu a milióny z nich si zvolili ideologicky uzavreté enklávy. Prečo by sa táto voľba nerozšírila aj za oblasti politiky a náboženstva?
Občianska vojna alebo národné rozdelenie?
Občianska vojna vzniká, keďje dopyt po jednote a dominancii prekonaný dopytom po oddelenosti a sebaurčení. Americká občianska vojna je typickým príkladom. Boli dôvody na rozdelenie – Sever a Juh boli kultúrne odlišné v miere, ktorá hlboko presahuje dnešný rozkol medzi červenou a modrou – ale Sever na to nepristúpil. Chcel najprv zjednotiť a potom premeniť južné štáty.
Naproti tomu, keby sa Škótsko rozhodlo opustiť Spojené kráľovstvo, zmobilizovalo by sa Anglicko? Nie. Spojené kráľovstvo sa priblížilo národnému „rozvodu“, rozdeleniu únie o generácie staršej ako je americká republika.
Tu leží ústredná otázka pre Ameriku. Ako pokračujeme v našom „veľkom triedení“, bude túžba po oddelení silnejšia ako túžba po vláde? Alebo si môžeme namiesto toho zvoliť toleranciu? Stále sme ešte ďaleko od takmer rozdelenia, ktoré zažila Británia a sme ešte ďalej od skutočnej občianskej vojny, ale trendy predpovedajú spájanie podobného s podobným – a spolu s tým, zvyšovanie nepriateľstva proti odlišným komunitám.
Vo svojom stĺpčeku ku Memorial Day (štátny sviatok, kedy si v USA pripomínajú všetkých padlých amerických vojakov – poznámka prekladateľa) som sa pýtal otázku, ktorá je podľa mňa kľúčovou: „Existuje jediný významný kultúrny, politický, spoločenský alebo náboženský trend, ktorý Američanov viac spája ako rozdeľuje?“
Cesta federalizmu a osobných slobôd
Neverím, že mentalita občianskej vojny Ameriku zachráni. Máme jednoducho priveľa rozdielov a zásadných nezhôd na to, aby jedna alebo druhá strana uplatnila skutočnú politickú dominanciu. Červená neporazí modrú rovnako ako modrá neovládne sivú (farbou sivá sú v kontexte americkej politiky označovaní nezávislí kandidáti, ktorí nie sú členom ani jednej z dvoch hlavných strán – poznámka prekladateľa).
Ak si osvojíme mentalitu občianskej vojny, iba tým urýchlime potenciálne rozdelenie. Nie. Bez – zatiaľ neexistujúcej – jednotiacej ideológie, udalosti alebo osobnosti jedinou vecou, ktorá môže Ameriku zachrániť, je jednou z najstarších myšlienok republiky: federalizmus.
Pokým budeme chrániť „privilégiá a imunity“ amerického občana, vrátane všetkých slobôd uvedených v prvých desiatich dodatkoch ústavy (Bill of Rights), nech je Kalifornia Kaliforniou a Texas Texasom. Deeskalujme národnú politiku. Myšlienky, ktoré fungujú v Massachusetts, by nemali byť vnucované kultúrne odlišným ľuďom v Tennessee. S narastajúcim „triedením“ sa čoraz viac znižuje naša schopnosť presviedčať. (Veď predsa, ako môžeme rozumieť komunitám, s ktorými sa nestretávame?)
Ak chceme náš zväzok zachovať, čelíme voľbe – snažiť sa ovládnuť alebo naučiť sa tolerovať. Snaha o dominanciu je márna a spraví naše obyvateľstvo stále viac zatrpknutým a s každou výmenou prezidentskej moci pomstychtivejším. Je však nádej v ceste za toleranciou.
Naša ústava je vybudovaná tak, aby umožnila ľuďom vládnuť sebe samým, ochraňovala ich osobnú slobodu a zabezpečila spoločnú obranu. Unesie aj zásadné rozdiely bez toho, aby od obyvateľov vyžadovala vzdať sa ich najsilnejších presvedčení. Môžeme buď znovuobjaviť federalizmus, alebo si zvoliť tretiu cestu – a nakoniec sa rozísť.
Zdroj
Zdroj článku aj obrázkov: National Review, 8. jún 2017
Názov článku bol zmenený a podnadpisy, zvýraznenia hrubým písmom a popisky pod obrázky boli pridané redakciou IPPR.
Zdieľať na Facebooku