Už od roku 2020 platí právna úprava, podľa ktorej nemožno nazývať nové ulice po predstaviteľoch komunistických, fašistických a nacistických režimov. Podľa návrhu novely, ktorý aktuálne prejednáva parlament, by museli byť premenované aj už existujúce ulice. Tento návrh má viacero problémov.
Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Tomáš Valášek predložil dňa 30. septembra 2022 do parlamentu návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Tento návrh nadväzuje na zákon č. 338/2020 Z. z., ktorým došlo tiež k novelizácii zákona o obecnom zriadení, ktorou sa rozšírili pravidlá pomenovávania ulíc a iných verejných priestranstiev.
Na základe predmetného zákona je od 1. decembra 2020 neprípustné určiť názov ulice alebo iného verejného priestranstva po predstaviteľoch režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii alebo režimu založeného na komunistickej ideológii s výnimkou takých predstaviteľov, ktorí sa zapojili do odporu proti takémuto režimu.
Táto úprava sa však nevzťahovala na ulice a verejné priestranstvá pomenované do 30. novembra 2020. Práve to chce zmeniť Valáškov návrh zákona a chce, aby obce upravili názvy všetkých ulíc a iných verejných priestranstiev do 1. júna 2023 (resp. podľa pozmeňovacieho návrhu do 1. januára 2024). Takéto riešenie však so sebou prináša veľa problémov, pričom problematický je aj samotný zákon č. 338/2020 Z. z., na ktorý Valáškov návrh nadväzuje.
Problémy zákona č. 338/2020 Z. z.
1.1. Nejasnosť použitej terminológie
Jedným z cieľov zákona č. 338/2020 Z. z. podľa jeho predkladateľov bolo zaviesť „zákaz umiestňovania pamätníkov, pomníkov a pamätných tabúľ oslavujúcich komunistický, fašistický alebo nacistický režim vrátane sankcionovania týchto úkonov a zákaz pomenovávania ulíc a verejných priestranstiev po predstaviteľoch týchto zločineckých režimov.“ Za týmto účelom bol novelizovaný okrem zákona o obecnom zriadení aj zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a zákon č. 487/2013 Z. z. o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
Pokiaľ ide o zákon o obecnom zriadení, do jeho § 2b ods. 3, ktorý upravoval pomenovávanie ulíc a iných verejných priestranstiev, boli doplnené vety v znení: „Neprípustné je určiť názov ulice alebo iného verejného priestranstva po predstaviteľoch režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológií alebo nacistickej ideológií alebo režimu založeného na komunistickej ideológií; to neplatí, ak ide o predstaviteľov režimu, ktorí sa zapojili do odporu proti takémuto režimu. V prípade pochybností o tom, či sa osoba považuje za predstaviteľa režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii alebo režimu založeného na komunistickej ideológií, sa príslušný orgán obráti na Ústav pamäti národa, ktorý je povinný zaslať vyjadrenie v lehote do 90 dní, v ktorom zároveň posúdi aj možnú účasť posudzovanej osoby na protifašistickom odboji alebo inom odpore proti režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo inému režimu založenému na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii alebo možný odpor posudzovanej osoby proti komunistickému režimu.“
Zásadný problém tejto úpravy je ten, že z nej nie je zrejmé, kto je „predstaviteľ režimu“, čím sa toto ustanovenie dostáva do rozporu s princípom právnej istoty. Počas druhého čítania v parlamente sa do tohto zákona dostalo pravidlo, že v prípade pochybností má o tom, kto sa považuje za predstaviteľa, má rozhodnúť vo svojom vyjadrení Ústav pamäti národa (ÚPN), čím je vlastne táto vedecká a pamäťová ustanovizeň povýšená na subjekt, ktorý má záväzne vykladať zákon.
Problém je v tom, že to, kto je predstaviteľ, môže byť interpretované rôzne, veľmi rozširujúco, ale aj veľmi zužujúco. Ako predstaviteľ môže byť vnímaná len osoba v najvyšších ústavných funkciách, ale aj príslušníci straníckych orgánov, bezpečnostných zložiek či významných spoločenských inštitúcií a v najširšom zmysle aj členovia vládnucej strany.
Treba zdôrazniť, že zákonom č. 338/2020 Z. z. bola obdobná právna úprava zavedená aj do zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a zákona o protifašistickom odboji, avšak s odlišnou definíciou predstaviteľa týchto režimov. Tieto zákony odkláňajú vnímanie toho, kto je predstaviteľ, od ústavných funkcií smerom k straníckym či bezpečnostným pozíciám.
Na účely zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému sú za predstaviteľov režimu založeného na komunistickej ideológii považovaní „členovia orgánov Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska na okresnej a vyššej úrovni, príslušníci bezpečnostných zložiek štátu a osoby podieľajúce sa na komunistických zločinoch v období od 25. februára 1948 do 30. novembra 1989.“ Na účely zákona o protifašistickom odboji sú za predstaviteľov režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo iného režimu založeného na fašistickej ideológii alebo nacistickej ideológii považovaní „členovia orgánov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na župnej a vyššej úrovni, príslušníci bezpečnostných zložiek štátu a osoby podieľajúce sa na nacistických zločinoch v období od 14. marca 1939 do 9. mája 1945.“ Tieto definície sa síce nevzťahujú na iné zákony, a teda ani na zákon o obecnom zriadení, ale môžu nepochybne ovplyvniť pracovníkov ÚPN v tom, ako sa postavia k chápaniu pojmu „predstaviteľ“.
Podobné interpretačné problémy môžu nastať aj pri posudzovaní toho, čo možno chápať ako zapojenie sa do odporu proti danému režimu. Stačí iba tichá podpora disidentov či obete režimu alebo je potrebné také vzopretie, ktoré malo za následok perzekúcie? Aj v tomto prípade bude rozhodujúce vyjadrenie Ústavu pamäti národa.
V praxi teda to, aký bude dosah tohto zákona a ktorých konkrétnych osôb sa bude týkať, bude záležať nie od zákonodarcu, ale vlastne od konkrétnych zamestnancov ÚPN, ktorí budú vypracovávať vyjadrenia ústavu. Na dôvažok treba uviesť, že v praxi môžu byť tieto posudky navzájom rozporné, keďže sa dá predpokladať, že ich bude vypracovávať viacero pracovníkov a tí môžu mať rozličné chápanie toho, kto je predstaviteľ a čo je odpor.
1.2. Možný rozpor s ostatnou pamäťovou legislatívou Slovenskej republiky: prípad Alexander Dubček
Ďalším problém zákona č. 338/2020 Z. z. je jeho nekonzistentnosť či rozpor s ostatnou pamäťovou legislatívou, ktorá existuje v Slovenskej republike. V slovenskom právnom poriadku sa nachádza viacero právnych predpisov, ktoré v rôznej podobe vynášajú hodnotové súdy nad historickými osobnosťami či historickými dejmi. Takáto legislatíva býva označovaná aj ako oficiálna história.
V súvislosti s diskutovanou tematikou treba zmieniť najmä zákon č. 432/2008 Z. z. o zásluhách Alexandra Dubčeka a zákon č. 261/2017 Z. z. o štátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana a štátnej cene Alexandra Dubčeka. Podľa týchto zákonov sa konštatuje, že Alexander Dubček sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva a vláda Slovenskej republiky udeľuje štátnu cenu pomenovanú po Alexandrovi Dubčekovi.
Práve Alexander Dubček však spadá aj do pôsobnosti citovaného ustanovenia zákona o obecnom zriadení o pomenovávaní ulíc a iných verejných priestranstiev. Dubček bol ako prvý tajomník ÚV KSČ okrem iných funkcií nepochybne predstaviteľom režimu založeného na komunistickej ideológii, pričom napriek pádu z politického vrcholu a neskoršieho vytesnenia z verejného života sa nikdy jednoznačne nezapojil do odporu proti tomuto režimu.
Pre zaujímavosť môžeme uviesť, že k rovnakému záveru došiel aj ÚPN vo svojom vyjadrení pre mesto Prešov, ktoré sa rozhodlo po Dubčekovi pomenovať verejné priestranstvo v meste. V tomto vyjadrení, do ktorého sme mali možnosť nahliadnuť, sa konštatuje, že Dubček bol predstaviteľom režimu a nezapojil sa do odporu. Z toho v zmysle § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení vyplýva, že nie je prípustné pomenovať po ňom ulicu ani iné verejné priestranstvo, nezabránila mestu Prešov, aby po Dubčekovi pomenovalo park.
Zákon č. 338/2020 Z. z. tak priniesol situáciu, že po osobnosti, ktorá „má“ vlastný zákon o zásluhách a po sebe pomenovanú štátnu cenu, by nemalo byť prípustné pomenovať ulicu alebo iné verejné priestranstvo. Je to konflikt jednotlivých zákonov v rámci slovenskej pamäťovej legislatívy. Ako navyše ukazuje príklad z Prešova, tento zákon nie je vždy rešpektovaný.
Problémy aktuálnej Valáškovej novely
Návrh zákona poslanca Valáška má do zákona o obecnom zriadení doplniť nové prechodné ustanovenie (§ 30h) v znení: „Obec upraví názvy ulíc a iných verejných priestranstiev v súlade s § 2b ods. 3 do 1. júna 2023.“
2.1. Praktická nevykonateľnosť z časového hľadiska a vysoké náklady
Účinnosť Valáškovej novely je navrhnutá na 1. január 2023, teda obce budú mať päť mesiacov na premenovanie všetkých ulíc, ktoré sú v rozpore s § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení. Je prakticky nereálne, aby obce za päť mesiacov stihli preskúmať, ktoré názvy ulíc a iných verejných priestranstiev by mohli byť z hľadiska zákona problematické, požiadať o prípadne vyjadrenia ÚPN, pripraviť nové názvy týchto ulíc, ako aj sa na nich uzniesť. Realisticky môžu tieto procesy trvať roky, nie pár mesiacov. Sám poslanec Valášek predložil dňa 8. decembra pozmeňujúci návrh k jeho návrhu novely, v ktorom navrhol posunutie tohto dátumu na 1. január 2024, čo sa však stále zdá z časového hľadiska nedostatočné.
Tu treba najmä upozorniť na osobnosti, ktoré môžu byť vnímané ako predstavitelia daných režimov, ktorí sa nezapojili do odporu proti nim a je po nich pomenovaných veľa verejných priestranstiev. Okrem Alexandra Dubčeka, po ktorom je pomenované aj námestie, na ktorom sídli Národná rada Slovenskej republiky (čo konštatuje aj zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka), možno uviesť napríklad osobnosti ako:
- spišský biskup Ján Vojtaššák, podpredseda Štátnej rady Slovenskej republiky (1939 až 1945),
- prezident a armádny generál Ludvík Svoboda,
- spisovateľ Fraňo Kráľ, poslanec Slovenskej národnej rady od roku 1948,
- spisovateľ Jozef Cíger Hronský, správca Matice slovenskej v rokoch 1940 až 1945.
Dá sa predpokladať aj preťaženosť príslušných pracovníkov ÚPN, ktorí by boli po 1. januári 2023 zahltení žiadosťami o vyjadrenie k rôznym osobnostiam po celom Slovensku.
Zmeny názvu prinajmenšom stoviek ulíc, námestí, nábreží, parkov a pod. po celom Slovensku si okrem toho vyžiadajú pomerne značné finančné náklady spojené najmä s administratívnymi postupmi a dôsledkami premenovania toľkých verejných priestranstiev. Obyvatelia ulíc si navyše budú musieť vymeniť osobné doklady, na ktorých je uvedené miesto trvalého pobytu, najmä občianske preukazy. Možno symptomatické je, že predkladajúci poslanec sa vo svojom návrhu vyčíslením nákladov, ktoré jeho návrh prinesie verejnej správe, vôbec nezaoberal.
2.2. Legislatívne nedostatky
Poslanec Valášek v dôvodovej správe uvádza, že jeho návrh zákona má odstrániť chybu doterajšej úpravy, teda zákona č. 338/2020 Z. z.: „V súčasnosti obce nemajú zákonom č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov uloženú povinnosť zmeniť existujúci názov ulice alebo iného verejného priestranstva, pokiaľ je tento názov neprípustný podľa tretej vety § 2b ods. 3, ale k určeniu názvu ulice alebo iného verejného priestranstva došlo pred 1. decembrom 2020. Výsledkom je, že cieľ ktorý zákonodarca sledoval zavedením novej úpravy všeobecných pravidiel určených pre všetky názvy ulíc a iných verejných priestranstiev v obciach na Slovensku sa nedosiahol. Ide o legislatívnu chybu, ktorú je možné odstrániť len novelizáciou zákona.“
V skutočnosti však nejde o legislatívnu chybu, keďže úmysel zákonodarcu pri zákone č. 338/2020 Z. z. je jasne deklarovaný v dôvodovej správe, ale aj v prechodnom ustanovení tohto zákona v § 30g: „Na názov ulice alebo iného verejného priestranstva podľa § 2b ods. 3 určený do 30. novembra 2020 sa vzťahujú doterajšie predpisy.“
Zároveň poslanec Valášek vo svojom návrhu zákona predkladá novelu zákona, ktorá obsahuje len jedno prechodné ustanovenie. Avšak podľa § 4 ods. 5 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov prechodné ustanovenie obsahuje právnu úpravu režimu prechodného spolupôsobenia doterajšieho právneho predpisu a nového právneho predpisu na právne vzťahy upravené doterajším právnym predpisom. Prechodné ustanovenie teda predpokladá existenciu novej právnej úpravy a má premostiť súčasné pôsobenie tejto novej a doterajšej právnej úpravy. Valáškov návrh zákona však neobsahuje žiadnu novú úpravu, a preto vlastne nemôže ísť o prechodné ustanovenie.
Valáškom navrhovaný § 30h je tiež v rozpore so súčasným § 30g, keďže ten ustanovuje, že na názvy ulíc alebo iných verejných priestranstiev podľa § 2b ods. 3 určené do 30. novembra 2020 sa vzťahujú doterajšie predpisy, teda nie § 2b ods. 3 po zmenách prinesených zákonom č. 338/2020 Z. z. Valáškom navrhované prechodné ustanovenie však hovorí presný opak, čo je zmätočné. Tento problém je síce preklenuteľný výkladovou zásadou lex posterior derogat legi priori, podľa ktorej má v prípade rozporu prednosť neskorší právny predpis, ale aj tak môže v praxi spôsobiť zbytočné problémy a omyly.
Záver
Na základe vyššie uvedených pripomienok vyzývame poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby za návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Tomáša Valáška na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač 1242) nehlasovali a zvážili úpravu § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení za účelom odstránenia vyššie zmienených problémov tohto ustanovenia.
Zdroj obrázku: SITA/Jana Birošová
Zdieľať na Facebooku