Základné noty pre populačnú politiku Slovenska

veková štruktúra, ilustračný obrázok

ZHRNUTIE: Text prichádza s potrebou realizácie populačnej politiky na Slovensku s cieľom aspoň zmierniť nepriaznivý demografický vývoj.

Potreba populačnej politiky je legitimizovaná cez načrtnutý koncept demografickej sociálnej spravodlivosti.

V ňom sa poukazuje na to, že problém s ufinancovateľnosťou starobných dôchodkov v populáciách v regrese bude iba jeden z problémov blízkej i vzdialenejšej budúcnosti. Ten ďalší problém bude spočívať v tom, že pokles ľudí v produktívnom veku bude tlačiť nahor cenu práce a s tým súvisiacu cenu tovarov a služieb.

Rodičia majú s deťmi vysoké výdavky i sťažené predpoklady pre kariérny rast. Oba faktory im zhoršujú možnosti sa finančne lepšie zabezpečiť na obdobie starobného dôchodku oproti bezdetným.

Vo výsledku tak lepšie finančne zabezpečení bezdetní dôchodcovia budú mať ľahší prístup k tovarom a službám ako rodičia s viacerými deťmi, pričom bezdetní rodičia nedodali trhu práce ľudí, ktorí dané tovary a služby zabezpečujú, čo bude v budúcnosti pôsobiť ako extrémne nespravodlivý stav.

Snaha predísť takému stavu alebo ho zmierniť legitimizuje zvýšené výdavky pre pronatalitné opatrenia v súčasnosti.

Text sa snaží identifikovať hlavné príčiny nízkej realizovanej plodnosti na Slovensku, ktorá je výrazne pod záchovnou hodnotou.

Výrazný podiel na vychýlení zamýšľanej a realizovanej plodnosti má narušenie funkčného životného cyklu, čím dochádza k posúvaniu reprodukčného správania do veku, v ktorom nastávajú problémy s plodnosťou a zároveň majú ľudia menej síl na starostlivosť o viac detí.

Na to nadväzuje náčrt riešenia, ktorý spočíva v dvoch relatívne radikálnych a vzájomne súvisiacich opatreniach:

  1. V návrate 8-ročnej základnej školy a výraznejšej redukcii počtu vysokoškolských študentov I. stupňa a ešte výraznejšej redukcii vysokoškolských študentov II. stupňa. Tým by mnohí mladí ľudia v rámci priblíženiu sa k funkčnému životnému cyklu získali 3 až 6 rokov k dobru.
  2. Zavedenie motivačného postrčenia v podobe jednorazovej dávky do výšky cca 11 000 eur za prvé štyri deti, pričom výška daného príspevku pri narodení dieťaťa by bola priamo úmerne závislá od predošlého príjmu a nárok by bol podmienený ohraničeným vekom rodičov s cieľom, aby ľudia začali s reprodukciou skôr a vo výsledku mohli mať viac detí.

Predložený text navrhuje aj ďalšie menej radikálne zmeny v sociálnej politike:

  1. Zlúčenie rodičovského príspevku, tehotenského a materského do jednej dávky sociálneho poistenia s názvom rodičovské. To by sa poskytovalo rodičovi starajúcemu sa o dieťa v jeho prvých troch rokoch. Dávka by mala klesajúci charakter. Prvý rok dieťaťa 65 % z hrubej mzdy, druhý rok 50 % a tretí rok 40 %.
  2. Okrem toho sa tiež pojednáva o tom, ako zmierniť problém s nedostatkom miest v materských školách. A to úpravou a rozšírením nárokovateľnosti príspevku na starostlivosť o dieťa aj pre deti v súkromných materských školách.
  3. Pre niektoré dávky sociálneho poistenia (nemocenské, dávka v nezamestnanosti, ošetrovné) sa odporúča posilniť solidarita s rodinami a to v podobe navyšovania dávky o 5 percentuálnych bodov za každé nezaopatrené dieťa pripadajúce na poistenca, maximálne o 15 percentuálnych bodov.

Ufinancovateľnosť navrhovaných opatrení spočíva v tom, že ľudia by nastupovali na trh práce v priemere o niekoľko rokov skôr, čo by výraznejšie zvýšilo objem verejných financií v podobe odvodov a daní a tiež v tom, že niektoré dávky by boli zrušené alebo znížené.

Predložený koncept populačnej politiky bez bližšieho rozpracovania zdôrazňuje aj potrebu pronatalitného hodnotového smerovania spoločnosti (kompetencia rodín, škôl či masmédií), bez ktorého by prijaté opatrenia mali iba obmedzený efekt.

Obsah

Úvod

V dôsledku nepriaznivého demografického vývoja sa počty ekonomicky aktívnych a tých, ktorí sú na nich odkázaní, budú k sebe v mnohých populáciách nebezpečne približovať.

Ľudstvo takejto situácii ešte nečelilo, a preto si ťažko uvedomiť všetky súvislosti a predvídať všetky dôsledky s tým spojené. Kým pocítime dôsledky (ne)reprodukčného správania sa súčasných ľudí v plnej sile, bude už na nápravu neskoro.

V posledných mesiacoch sa začalo viac ako inokedy hovoriť o demografických problémoch a možnej politike, ktorá by to mohla riešiť. Za celý čas však neodzneli žiadne koncepty, ktoré by v demografickom vývoji Slovenska mali čo len trochu hmatateľný potenciál zamiešať karty.

Týmto textom to skúsime zmeniť. Prirodzene, systémové zmeny sú nevyhnutnou súčasťou tohto konceptu. Na prekvapenie niektorých možno viac v školstve ako v sociálnej politike.

Súčasný demografický vývoj a pochmúrnejšie vyhliadky

Záchovná hodnota reprodukcie predstavuje v súčasnosti okolo 2,1 dieťaťa na ženu. Úhrnná plodnosť na Slovensku, čiže priemerný počet živonarodených detí pripadajúcich na jednu ženu počas jej celého reprodukčného obdobia, sa však dlhodobejšie pohybuje pod touto hodnotou. Niekde okolo 1,5. Inými slovami, slovenská populácia sa začne stále viac zmenšovať a z hľadiska vekovej štruktúry výrazne starnúť.

Vývoj prvosobášnosti 1989 až 2018

Ako vidieť z grafu publikácie ŠÚ SR, priemerný vek pri prvom sobáši narástol za obdobie troch desaťročí o vyše 5 rokov.

Priemerný vek prvorodičiek sa pohybuje okolo 28 rokov. Pričom treba rátať s tým, že tento priemerný vek je v nemalej miere skreslený smerom nadol priemerným vekom prvorodičiek z rómskych osád.

Súčasná pôrodnosť nadväzuje ešte na demograficky silné ročníky z obdobia neskorého socializmu. Napr. v roku 1979 sa narodilo vyše 100-tisíc živých detí, v roku 1985 vyše 90-tisíc a v období od roku 2001 do 2010 sa rodilo v priemere už iba okolo 55-tisíc živých detí (zdroj).

V najbližších rokoch len z hľadiska demografickej matematiky možno očakávať postupný prepad pôrodnosti. Dá sa ale predpokladať, že bez razantných zmien bude umocnený ešte ďalšími faktormi, ktoré v nasledujúcich odsekoch načrtneme.

Menej vzťahov

Mnoho ľudí neodkladá iba plodenie detí, odkladá aj založenie rodiny a vôbec budovanie trvalejších vzťahov. Podľa súčasných trendov na Západe nezadaní dokonca často ani nehľadajú nové vzťahy. A to je ďalší problém.

Ak sa do seba zamilujú násťroční či dvadsiatnici, sú to často nepopísané tabule a obaja sú otvorení tomu, čo bude prinášať život a navzájom sa formujú a prispôsobujú.

Postupom veku sa schopnosť adaptability výrazne zhoršuje. Ľudia už zvyknú mať úzko vyprofilované požiadavky v tom, kde budú bývať, aký budú mať životný štýl, koľko by mal ten druhý zarábať, akú sociálnu pozíciu môže zastávať a tak podobne. Rovnako tolerancia a schopnosť prispôsobovať sa v rámci domácnosti má vekom tendenciu klesať.

Jedinci bez vzťahov sú zároveň na taký život často stále zvyknutejší, nestretávajú sa ešte s ťažko prekonávateľnými problémami, majú dostatok sociálneho kontaktu a v takom živote vidia aj dostatok pozitív. Popri tom im však s postupujúcim časom klesá šanca na založenie rodiny a príchod detí.

Nečudujme sa, že mnohí budú zomierať bezdetní a osamotení. O nejaký čas možno na antidepresívach a v opatere robotov a umelej inteligencie, ak si to budeme môcť ako spoločnosť finančne dovoliť a budú k tomu vôbec ešte dostupné prírodné zdroje.

Tretí demografický prechod?

Demograf Dick van de Kaa je známy svojou teóriou demografického prechodu. I. demografický prechod podľa neho nastal, keď sa vďaka technologickému pokroku znížila detská úmrtnosť a ľudia zrazu nemuseli mať taký vysoký počet detí pre záchovnú hodnotu populácie.

Spolu s Ronom Lesthaeghem v roku 1986 však reflektovali prepad plodnosti Západu pod záchovnú hodnotu. Nazvali to II. demografickým prechodom. Vyznačuje sa dostupnou antikoncepciou a preferovaním sebarealizácie pred správaním sa pred daným prechodom. Vzťahy tu už do takej miery neboli prostriedkom k plodeniu detí, ale stali sa najmä hodnotou samé o sebe.

Dnes sme však možno už na prahu III. demografického prechodu.

Dnešná mládež je obéznejšia a menej pohyblivá oproti generácii ich rodičov v ich mladom veku. Obezita a nedostatok pohybu znižuje vo všeobecnosti fyzickú atraktivitu i vlastné sebavedomie.

Zároveň existuje pre mládež ľahko dostupná náhrada sexu v podobe porna, v ktorom vystupujú postavy s výzorom a správaním v kvalite, s ktorou sa väčšina v reálnych vzťahoch nestretne.

Vzostup virtuálneho porna a postupný nástup stále dokonalejších sexrobotov budú pre stále viac ľudí znamenať vhodnú alternatívu voči normálnym medziľudským vzťahom a partnerskému sexu.

V jednom prieskume sa 42 % respondentov (48 % mužov, 33 % žien) vyjadrilo, že by si vedeli predstaviť intímny vzťah s robotom, pričom 39 % respondentov by si vedelo predstaviť s robotom romantický vzťah.

Chatovacie aplikácie a dostupnosť videohovorov dokážu do určitej miery vykompenzovať potrebu fyzického stretávania sa. Vytvárajú sa virtuálne priateľstvá na úkor tých fyzických. Pokles mobility v dôsledku koronavírusovej pandémie tieto javy iba akceleroval.

A medzi mladými rastie pomer tých, ktorí si jednoducho neprajú mať deti.

Ak sa počas II. demografického prechodu vďaka antikoncepcii oddelil sex od plodenia detí, dnes sme svedkami toho, že sa oddeľuje sexuálna rozkoš od medziľudskej interakcie.

Bude na mieste hovoriť o III. demografickom prechode? Už vyslovene fatálnom pre existenciu civilizácie?

Vzostup neplodnosti

Ďalší problém, ktorý napomáha zlému demografickému vývoju, je vzostup neplodnosti. Každý šiesty pár nevie počať dieťa. Na vzostupe je najmä neplodnosť mužov. A významným faktorom je odkladanie plodenia detí do vyššieho – kritického – veku.

Ufinancovateľnosť dôchodkových systémov bude ten menší problém

Na margo malého počtu detí sa zvykne prízvukovať, že v budúcnosti bude vážny problém s financovaním starobných dôchodkov, keďže na jedného poberateľa starobného dôchodku bude pripadať málo ľudí v produktívnom veku.

Podľa nedávnej analýzy vlani pripadali na jedného dôchodcu zhruba tri ekonomicky aktívne osoby, no v roku 2050 to môže byť už len 1,43 ekonomicky aktívnych osôb. Do roku 2100 sú predpoklady ešte pesimistickejšie.

Zlý demografický vývoj bol aj dôvodom, kvôli ktorému sa diverzifikovalo dôchodkové poistenie. I. priebežný pilier sa doplnil o II. tzv. kapitalizačný pilier.

V dôsledku nepriaznivého demografického vývoja sa teda dá očakávať, že výrobný faktor v podobe ľudskej práce čo do množstva bude iba zlomkom z toho, čo je dnes. Ekonómia nás učí, že znížením ponuky nejakého statku rastie jeho cena. Ak cena práce bude výraznejšie rásť, ovplyvní to následne rast cien tovarov a služieb a celkovo životnú úroveň.

Desiatkami rokov zhodnocované úspory sporiteľov v druhom pilieri tak popri celkovom výraznom zdražení práce a s tým súvisiacim zdražením služieb a tovarov nemusia vo výsledku zďaleka zabezpečiť zdroj príjmu potrebný pre dôstojnú starobu, nehovoriac o prvom pilieri, ktorý bude trpieť vyššími výdavkami a nižšími príjmami.

Menej produktívneho obyvateľstva znamená menej remeselníkov, menej lekárov, menej opatrovateľov, menej predavačov, menej pekárov, menej učiteľov, menej programátorov, menej vojakov, menej policajtov, menej ľudí všetkých povolaní.

Viac ľudí v postproduktívnom veku zároveň znamená viac odkázanosti na pomoc a služby druhých, ktorých ale bude výrazne menej.

Ak dnes považujú ľudia za úspech, keď zoženú spoľahlivého remeselníka, v budúcnosti bude akýkoľvek remeselník pre nich ťažko zaplatiteľný.

Ak starnúca populácia bude potrebovať viac opatrovateľov či viac zdravotníckeho personálu, všetkých týchto ľudí bude v skutočnosti menej.

Nechcem podceňovať schopnosť ľudstva prispôsobovať sa novým situáciám a schopnosť jednotlivcov optimalizovať ich úžitky. Niekto by isto rád argumentoval optimizmom, že ľudskú prácu priebežne nahradia roboty a umelá inteligencia.

Paradoxne, dnes sa robotizáciou skôr straší a panujú obavy z nárastu nezamestnanosti v dôsledku jej rozširovania. Ukazuje sa však, že roboty a umelá inteligencia môžu pomáhať rozširovať diverzitu povolaní a tiež korigovať dopyt po pracovných silách, čím dokonca môžu prispievať k znižovaniu nezamestnanosti.

Je možné, že roboty a umelá inteligencia budú predstavovať efektívnu náhradu ľudskej práce a kompenzovať tak výpadok celkovej produktivity spôsobený poklesom zamestnanosti. Je však dosť nezodpovedné a neprezieravé sa na to spoliehať.

Okrem toho intuícia hovorí, že ísť proti prirodzenému poriadku (narušenie prirodzeného životného cyklu a dlhodobá reprodukcia pod záchovnou hodnotou) musí nutne vyústiť skôr do niečoho negatívneho a nie do pozitívneho.

Kompenzačná migrácia?

Deti dnes nie sú pre štát lacná záležitosť. Štát im financuje zdravotnú starostlivosť, viažu sa na ne rôzne dávky, do veľkej miery im financuje jasle, škôlku, základnú, strednú i vysokú školu. Dokopy ide o desiatky tisíc eur, ktoré priemerné dieťa v období svojej nezaopatrenosti z verejných financií odčerpá.

Preto niektorí považujú za východisko prilákať na Slovensko mladých cudzincov, ktorí sú pre trh práce už pripravení.

Na margo kompenzačnej migrácie, čiže vykrývania štrukturálnych potrieb trhu práce cudzincami demografi upozorňujú, že čo do vekovej štruktúry populácie by kompenzačná migrácia problém iba zmiernila, ale nevyriešila.

A predstava, že Slovensko priťahuje dostatok kvalitných pracovných síl zo zahraničia, je naivná. Aj o takých ľudí bude nielen v Európskej únii boj a ekonomicky slabšie štáty budú prirodzene v nevýhode.

Prísun veľkého počtu cudzincov by tiež vytvoril množstvo nových sociálnych problémov, ktoré so sebou masová migrácia prináša.

Náklady na integráciu a náklady spojené s problémami spojenými s imigrantmi by tak mohli ľahko prevýšiť náklady štátu na deti.

A matematika nepustí, dochádzalo by v podstate k populačnej náhrade – ako národ v súčasnej podobe by sme postupne nevyhnutne prestali existovať.

Podľa výpočtov Burcina a kol. „[n]a udržanie podielu obyvateľov v produktívnom veku (20 – 59 rokov) v populácii na súčasnej úrovni by bolo na Slovensku potrebné postupné zvýšenie ročného migračného prírastku obyvateľstva až na niekoľko 100 tisíc osôb, čo za obdobie 2006 – 2050 predstavuje celkový migračný prírastok 11,8 mil. osôb.“

Z prieskumov verejnej mienky (napr. tu či tu, s. 62) vieme, že ľudia dlhodobo imigráciu odmietajú a to tým viac, čím sú potenciálni imigranti kultúrne vzdialenejší. Akosi si ale neuvedomujú, že pri súčasných demografických trendoch s postupom rokov sa situácia začne meniť tak, že ľudia po novej pracovnej sile budú doslova volať, nech by prišla odkiaľkoľvek.

Slovensko ako priestor s prestarnutým a umenšeným obyvateľstvom nebude ani fyzicky schopné sa pred imigračnými vlnami ubrániť.

Bez nárastu plodnosti budú tieto načrtnuté javy v najbližších desaťročiach neodvrátiteľné a nebude to príjemné.

Prečo sa rodí málo detí?

Táto otázka je z pohľadu demografie, sociológie, ekonómie či psychológie relatívne dobre zodpovedaná. Skúsim tu niektoré príčiny stručne a súhrnne zhrnúť v kombinácii s vlastnými postrehmi k téme.

Ak sa pýtame mladých, prečo zatiaľ nemajú deti, často počuť odpovede, ktoré možno rozdeliť do viacerých skupín:

  • ekonomické dôvody, napr. pri podpriemerných mzdách s hypotékou a ďalšími nemalými fixnými výdavkami je náročné ufinancovať deti.
  • subjektívne nepriaznivé okolnosti, napr. štát málo podporuje rodiny, chýbajúce vlastné bývanie, nedostatok miest v škôlkach, málo financií/úspor, neistota zamestnania, chýbajúci (vyhovujúci) životný partner/ka, neochota priniesť potomstvo do takéhoto „hrozného sveta“ ap.
  • odloženie reprodukcie na neskôr/neurčito kvôli chuti cestovať, spoznávať a užívať si slobodu, potrebe realizovať sa v práci ap.
  • iné morálne preferencie s reprodukciou nezlučiteľné, napr. snaha ušetriť planétu od ďalších znečisťovateľov.

Samozrejme, časté dôvody spočívajú aj v tom, že sa muž vyhýba zodpovednosti, preferuje hedonizmus a plodenie detí hoci aj v stabilnom vzťahu odkladá.

Veľmi významné faktory sú však na strane žien. V nasledujúcich podčastiach si to rozvinieme.

Ušlé príležitosti a degradácia hodnoty na trhu práce

Emancipované ženy chcú zarábať samé na seba a byť ekonomicky nezávislé. So starostlivosťou o deti to však nie je veľmi zlučiteľné.

Ženy, ktorým až tak neprekáža, že by nejaké obdobie mali byť ekonomické závislé na mužovi ako živiteľovi rodiny, sa neraz dostávajú do inej ťažkej dilemy.

Na jednej strane často chcú s deťmi stráviť ich prvé tri roky života, na druhej strane sa obávajú, že ak sa po rokoch starostlivosti o deti vrátia do práce, ich hodnota na trhu práce bude výrazne zdegradovaná: veľa naučeného zabudnú a budú sa musieť na prácu adoptovať podobným spôsobom ako po rokoch prepustený väzeň z výkonu trestu.

Dve deti tak môžu znamenať aj 6-ročný výpadok z kariérneho rastu práve v čase, kedy sa významná časť kariéry buduje.

Tento problém sa týka najmä vysokoškolsky vzdelaných žien, čo má pre populáciu nežiaduci tzv. dysgenický efekt.

Vo všeobecnosti platí, že mnohí zamestnávatelia sa pozerajú na ženy vo veku do 40 rokov ako rizikové zamestnankyne, ktoré sa môžu kedykoľvek pobrať na materskú a rodičovskú dovolenku. A zároveň ich vnímajú často ako osoby, ktoré potom častejšie absentujú kvôli starostlivosti o deti prekonávajúce najrôznejšie choroby. Tieto fakory, samozrejme, ženy prirodzene znevýhodňujú na trhu práce oproti mužom a odrádzajú od reprodukcie.

Starostlivosť o dieťa vs. práca

Za posledných 100 rokov došlo k obrovskému technologickému pokroku, vďaka čomu bolo možné skrátiť pracovnú dobu na 8 hodín s dynamickým rastom produktivity práce. Nie je potrebné pracovať 6 dní v týždni. Vzrástli dni dovolenky, ale aj počet dní pracovného voľna. Vývoj sa nezastavil a dnes sa diskutuje o možnosti 4-dňového pracovného týždňa.

Pôvodne fyzicky náročné povolania sa extrémne zjednodušili. Mnohé pracoviská svojim duševne pracujúcim zamestnancom poskytujú rôzne benefity zvyšujúce komfort a pohodlie, doplnkovou dovolenkou počnúc a masážami končiac.

Starostlivosť o dieťa minimálne v jeho prvých rokoch sa však z fyzického či psychického hľadiska vôbec nezjednodušila, ba naopak.

Matka pri dieťati na materskej dovolenke nepracuje 8 hodín 5 dní v týždni, v pohotovosti je 24 hodín denne 7 dní v týždni spravidla s dovolenkou v rozsahu nula dní. Táto oblasť života sa nedá zregulovať ako zamestnanie zákonníkom práce.

Oproti minulosti, kedy so starostlivosťou pomáhalo aj príbuzenstvo v blízkosti, sú na to dnes rodičia často sami. A keďže plodenie detí sa posunulo do vyššieho veku, rodičia (o to viac prípadne pomáhajúci starí rodičia) už nedisponujú toľkou energiou a starostlivosť o deti v ich ranom veku je tak náročnejšia.

Napriek tomu sú mnohí presvedčení, že ženy vo veľkom preferujú kariéru pred deťmi. V skutočnosti väčšina bezdetných žien žiadny výrazný kariérny rast nezažíva a mnohé oň ani reálne neusilujú.

Dilemou väčšiny žien v skutočnosti nie je deti vs. kariéra, ale náročná starostlivosť o deti vs. pracovná pohoda a jednoduchý slobodný život.

Ťažko ženám vyčítať ich rozhodnutia v oblasti reprodukcie, keď sú karty rozdané takto.

Vzostup fóbie z pôrodu

Dnešné generácie sú zvyknuté, že keď niečo bolí, dajú si ružovú tabletku a to nepríjemné zmizne. U zubára si dávame pichnúť injekciu, aby sme necítili bolesť. Aj v oblasti pôrodu existujú možnosti redukcie bolesti. Hoci si niektoré ženy dokážu pôrod užiť aj bez „epidurálky“, ide o menšinu, pričom to vyžaduje nemalú prípravu.

Rodenie detí je v súčasnosti v porovnaní s bežným životom mimoriadne kontrastne náročná i stresujúca udalosť.

A ak ide o cisárske rezy, ktorých podiel k prirodzeným pôrodom rastie práve vekom rodičky, ide o silný zásah do tela s doživotnými dôsledkami a sú v podstate mrzačením tela matky.

Pôrod i prvotné mesiace starostlivosti o dieťa sú niečo, čo ľuďom, ale špeciálne ženám, pripomína, že sme biologicky v jednom vreci s ostatnými cicavcami. To samo o sebe je so súčasným syntetickým a sterilným životným štýlom v takom veľkom kontraste, že mnohé ženy samotná predstava pôrodu silno odpudzuje.

Na základe načrtnutých úvah sa ťažko čudovať, ak majú ženy z aktu pôrodu a prakticky z rodenia detí stále častejšie fóbiu.

Mať fóbiu z reprodukcie je z povahy veci veľmi zlou vyhliadkou akéhokoľvek druhu či civilizácie, najmä ak dokážeme tehotenstvu predchádzať.

Maximálne nasadenie matiek bez ohľadu na počet detí

Evolúcia zjavne zvýhodnila ženy, ktoré sú ochotné sa pri starostlivosti o deti maximálne obetovať. To znamená fungovať na hranici fyzických i ekonomických možností.

Vďaka tomu dokázalo v minulosti prežiť mnohodetné potomstvo a populácie tak dokázali rásť.

Táto vlastnosť žien však spravidla nie je doplnená (evolučné mechanizmy na to nemali dostatok času) o akýsi optimalizačný mechanizmus, resp. cit pre mieru. A tak dieťa často nedostáva toľko pozornosti a materiálneho zabezpečenia, koľko potrebuje, no dostáva ho toľko, koľko dokážu matky či rodičia zabezpečiť, čiže spravidla mnohonásobne viac.

Vo výsledku sú tak často jednodetné matky pri starostlivosti o dieťa v prvých dvoch rokoch úplne vyčerpané a nechápu, ako sa dá zvládnuť starostlivosť o dve krátko po sebe narodené deti či nebodaj dvojičky. Dvojdetné matky zas často nevedia pochopiť, ako sa dá prežiť starostlivosť o 3 a viac detí.

A snáď už matkám s tromi či viacerými deťmi dochádza, kde je pes zakopaný.

V demograficky upadajúcich populáciách, v ktorých sú mnohodetné rodiny mimo odpudzujúcej patologickej chudoby vzácnosť, vzniká predstava, že dve deti sú strop čo do možností priemerných ľudí.

Feminizmus ako slepá ulička civilizácie

Ako sme si načrtli vyššie, objektívne treba povedať, že reprodukcia zaťažuje ženy veľmi neproporčne, a to neproporčne v porovnaní s minulosťou, aj neproporčne v porovnaní s mužmi.

Z niektorých feministických pohľadov technologický pokrok a biologické determinanty rozdávajú karty čo do reprodukcie voči ženám veľmi nefér.

Niektoré odnože feminizmu teda dokážu veľmi ľahko – relatívne objektívne a opodstatnene – v ženách vzbudiť pocit vážnych krívd. A v podstate aj bez neho tieto formy nerovnosti musí predsa každá žena vedome či nevedome vnímať.

Problémom je, že táto „nespravodlivosť“ sa v praxi často napráva tak, že sa ženy rozhodnú nemať deti alebo ich mať čo najmenej, čiže demografickou samovraždou spoločnosti ako takej. Namiesto toho, aby prijali svoj údel a našli v ňom jeden zo zmyslov života.

Ak vnímame život spoločnosti ako hodnotu, takýto feminizmus predstavuje toxickú ideológiu, ktorú je nutné napriek istej racionalite odmietnuť.

Patologické sociálne normy

Žijeme život v najväčšom blahobyte ako akákoľvek generácia pred nami, čo by malo znamenať možnosť splodiť a odchovať najväčšie množstvo detí.

Výsledok je však presne opačný. Okrem toho, že ľudia svojím životným štýlom narážajú na biologické limity v oblasti reprodukcie a moderné spoločnosti sa stávajú vo všeobecnosti antinatalitnými, aj pri natalitnom správaní sa presadili sociálne normy, ktoré majú negatívny vplyv na počet detí.

Dieťa sa totiž stalo zbytočne drahou záležitosťou. Stalo sa neprimeraným štandardom zabezpečiť deťom materiálny nadbytok v podobe množstva hračiek, obuvi a oblečenia, súkromných škôlok či škôl, ktoré síce v takom rozsahu nepotrebujú, ale ktorý v praxi limituje ekonomické možnosti rodiny dovoliť si viac detí.

Vek nie je iba číslo a nevyužité klesajúce náklady

Tak, ako mladí ľudia pod 30 dokážu napriek prehýreným nociam s alkoholom na druhý deň ako tak fungovať, dokázali by v tomto veku ľahšie zvládať aj starostlivosť o novorodencov či dojčatá. Po tridsiatke to začína byť fyzický problém.

Mužom vekom klesá testosterón a s tým dochádza k poklesu celkovej energie.

Pôvodný zámer mať dve či viac detí po náročných skúsenostiach s jedným dieťaťom tak často končí pri jednom.

Pôrod prvého dieťaťa je pre ženu najstresujúcejší a spravidla najnáročnejší. Ďalšie pôrody sú spravidla pre rodičky iba jednoduchšie a je v podstate nevyužitie príležitosti, ak ich žena neabsolvuje.

Pri prvom dieťati rodičia zisťujú, koľké zdroje vyplytvali na zbytočnosti, koľko úsilia pri starostlivosti venovali neefektívne.

Čerství rodičia sa musia naučiť veľké množstvo nových vecí, veľa vecí musia vo svojom živote a vo svojom priestore zmeniť.

Druhé a ďalšie deti predstavujú spravidla po všetkých stránkach výraznú úsporu z množstva.

Prvé dieťa predstavuje najväčšie ľudské, sociálne i ekonomické náklady. S príchodom ďalších detí tieto náklady prudko klesajú. Lenže v kombinácii s postupujúcim vekom je veľa rodičov odradených od ďalších detí, čím zostáva všetok hmotný a znalostný kapitál získaný vďaka prvému dieťaťu nevyužitý.

Pri úvahách, či chce mať človek jedno, nanajvýš dve deti, sa dá pri zohľadnení vysokých vstupných nákladov pre nadobudnutie statusu rodiča ľahko dospieť k záveru, že lepšie je nemať žiadne.

Narušený prirodzený životný cyklus

Pre ľudí je biologicky optimálne reprodukovať sa vo výrazne nižšom veku, ako je tomu dnes.

Vďaka vyššiemu veku prvorodičov sú rodičia spravidla psychosociálne zrelší a ekonomicky lepšie zabezpečení. Tam však výhody končia.

Vysoký vek prvorodičov má množstvo negatív, ktoré vplývajú na nízku celkovú plodnosť populácie:

  • Narastá počet rizikových tehotenstiev. S tým je spojená práceneschopnosť, ale aj zvýšené výdavky na častejšie gynekologické prehliadky či rôzne medikamenty.
  • Vzrastá počet matiek, ktoré nemajú dostatok vlastného mlieka a ich deti sú odkázané na umelé, čo do rôzne veľkej miery zasahuje do rodinného rozpočtu a deťom nie je poskytované to najlepšie a najprirodzenejšie.
  • Narastá podiel cisárskych rezov na úkor bežných pôrodov. Po cisárskom reze sa vyžaduje dlhšia regenerácia pred ďalším tehotenstvom a zároveň sa neodporúčajú viac ako tri cisárske rezy, čiže viac ako tri deti.
  • Vzrastá počet porúch plodu, čím sa reprodukcia stáva rizikovejšou, čo pôsobí ako negatívny faktor pri rozhodovaní sa mať deti.
  • Rodičia nemajú toľko energie. Starostlivosť v prvých rokoch dieťaťa je natoľko vyčerpávajúca, že ich často odrádza od ďalších detí.
  • Vyšším vekom prvorodičov sa posúva aj vek starých rodičov, čím sa okliešťujú ich možnosti pomáhať pri starostlivosti o vnúčatá.
  • A takto by sa dalo pokračovať.

Ak sa človek sobáši v tridsiatke a v najbližších rokoch má dve deti, tak v prípade, že jeho deti sa budú z hľadiska veku vstupu do manželstva správať rovnako, takíto rodičia budú štandardne sobášiť deti s nemalou pravdepodobnosťou už ako starobní dôchodcovia. Bizarný a zároveň trochu desivý obraz budúcej reality.

Vzdelávanie ako metla ľudstva?

Ako sme doteraz zdôrazňovali, pre celkový počet detí nie je jedno, kedy sa začína s reprodukciou. Jeden z najzásadnejších dôvodov, prečo máme vysoký vek prvorodičov, je narušený prirodzený životný cyklus kvôli systému vzdelávania až príliš rozťahanému v čase.

Ak nastúpi dieťa na základnú školu ako 7-ročné, dnes už pomerne štandardne absolvuje 9 rokov základnej školy, 4 roky strednej školy a 5 rokov vysokej školy. Za predpokladu, že všetko ide hladko. Človek tak bežne doštuduje ako 25-ročný.

Následne si hľadá prácu, posúva svoj vzťah do zasnúb, alebo si len hľadá a buduje vzťah, finančne sa pripravuje na hypotéku, obstaráva si bývanie, sobáši sa a začne pomýšľať, prípadne rovno pracovať na plodení prvého dieťaťa. Lenže to už majú reprodukčné páry často po tridsiatke a zisťujú, že to zrazu nie je také jednoduché.

Takto je život v súčasnom systéme nastavený. A najväčší problém je, že jedna z etáp – ukončenie štúdia – je pre mnohých posunutá do relatívne vysokého veku.

Mnohé páry, keby mali pár rokov k dobru, by vôbec mohli mať dieťa, prípadne by mali o jedno dieťa navyše. Úhrnná plodnosť by sa tak mohla o pár desatín posunúť do demograficky priaznivejšieho stavu. Každá desatina, ktorá populáciu približuje k záchovnej hodnote, má cenu zlata.

Prečo vôbec ľudia majú deti?

Ako sme už načrtli, mať v súčasnosti deti je obrovský kontrast v pohodlí a zaťažení oproti minulosti a vyžaduje silnú dávku sebaobety. Deti nie sú iba život napĺňajúca radosť, sú do nemalej miery aj ťažkou guľou na nohe.

Myslieť si, že aj relatívne štedrá sociálna politika bez iných opatrení v takejto atmosfére dokáže hmatateľne zamiešať karty, je mimoriadne naivné.

Otázka by teda mala znieť inak: ako je možné, že v dobe všeobecne dostupnej antikoncepcie sa vôbec nejaké deti rodia?

Túto otázku je dôležité skúmať v dnešných podmienkach a na jej odpovedi stavať budovanie povedomia. Vzdelávací systém už od základnej školy by mal ľudí viesť k reprodukčnému imperatívu.

Ešte v sedemdesiatych rokoch túto otázku skúmala Lois Wladis Hoffmanová. Na základe empirických výskumov na rôznych populáciách vytvorila viaceré kategórie hodnôt, ktoré uspokojujú deti svojim rodičom. Napr. stav dospelosti, sociálna identita, expanzia vlastného života, pocit „nesmrteľnosti“, morálka, posilňovanie väzieb primárnych skupín, pocit náklonnosti, moc, vplyv, ovládanie niekoho iného, sociálne zrovnávanie, súťaženie, ekonomická užitočnosť atď.

V tejto súvislosti je pomerne zásadný aj postreh maďarského demografa Zoltána Szalaya, ktorý tvrdí, že zatiaľ čo v západnej Európe sa potreba pronatalitnejšieho správania opiera o ekonomickú pragmatickosť v podobe udržateľnosti systému starobných dôchodkov, v Maďarsku podľa neho prevažuje potreba zachovania národa.

Imperatív pronatalitnejšieho správania kvôli zachovaniu európskych národov by mohol byť demograficky prospešný.

Žiaľ, hlavnoprúdové naratívy sú presne opačné. Oslavujú sa nereprodukovateľné sexuálne menšiny, velebí sa Black Lives Matter a Európanom je vštepovaná vina za klimatické zmeny či vina za horšie sociálno-ekonomické postavenie niektorých neeurópskych menšín, pričom na vzostupe sú aj antinatalitné hnutia s údajnými proekologickými motívmi.

Spomenuté javy a trendy možno tiež viniť za zlý demografický vývoj v Európe či na Západe celkovo.

Východiská k formovaniu populačnej politiky Slovenska

Už sme naznačili, že populácie v regrese nebudú mať problém iba s finančnou udržateľnosťou systému starobných dôchodkov, ale aj s ťažšou dostupnosťou tovarov a služieb pre nedostatok pracovnej sily. Rovnako tak je dôležité, aby medzi ľuďmi v produktívnom veku bolo čo najmenej nekvalifikovaných alebo nízkokvalifikovaných.

Do akej miery privilegovať plodenie detí? Demografická sociálna spravodlivosť

Ak sú deti pre štát vcelku nákladné, platí, že sú spravidla ešte nákladnejšie pre rodičov. Bežne ide v priemere o náklady vo výške stoviek eur mesačne po obdobie vyše 20 rokov. Jedno dieťa je pre rodiča v súhrne nákladovo podobné cene bytu v Bratislave či rodinného domu na vidieku.

Ďalšie ekonomické straty pre rodičov predstavujú ušlé pracovné príležitosti spôsobené starostlivosťou o deti.

V súčasnosti tak bezdetní majú jednak lepšie predpoklady k vyšším zárobkom, ale tiež majú väčší priestor pre tvorbu úspor či rôznych investícií s cieľom zabezpečiť sa v starobe.

Ekonomické zabezpečenie na starobnom dôchodku tak môže ľahko byť medzi detnými a bezdetnými ľuďmi výrazne odlišné v prospech bezdetných.

Dá sa namietať, že rozhodnutie mať deti je súkromná záležitosť a nech si každý znáša náklady s takým rozhodnutím spojené.

Postupom rokov sa však takto obmedzené myslenie začne ukazovať ako cynické a krátkozraké, vtedy však už bude, samozrejme, neskoro.

Ľudia sú počas svojho života odkázaní na služby celého spektra rôznych profesií na trhu práce. Tie kvôli demografickému vývoju budú ťažšie dostupné a zároveň drahšie.

Jedna skupina tak vďaka svojej bezdetnosti bude disponovať väčšími finančnými zdrojmi na to, aby mala prístup k obmedzenému počtu poskytovateľov služieb, na ktorých obnove sa nepodieľala, na úkor druhej skupiny, ktorá ich pre trh práce vychovala a znášala vysoké náklady s tým spojené a kvôli tomu si ich služby v takej miere nebude môcť dovoliť.

Je asi logické, že takýto stav, ktorý sa bude rokmi prehlbovať, nemožno vnímať ako spravodlivý, a preto je dôležité ešte vo väčšej miere dbať o blaho tých, ktorí pre trh práce dodávajú pracovnú silu na úkor tých čo nie.

Vzhľadom na uvedené zaťaženie bezdetných a jednodetných a podporu viacdetných možno považovať za spravodlivé až do takej miery, kým daný stav nedostane reprodukciu spoločnosti čo najbližšie k záchovnej hodnote (cca 2,1 dieťaťa na jednu ženu).

Samozrejme, sú tu minimálne dva pragmatické limity:

  1. V prípade priveľkého zaťaženia by sa mohli mnohí z dotknutej skupiny rozhodnúť krajinu opustiť, čo by bolo pre spoločnosť a ekonomiku stratou.
  2. V prípade priveľkej podpory plodenia detí by mohlo dochádzať k plodeniu detí kvôli ekonomickým benefitom, pričom by sa im nedostávalo dostatok lásky, starostlivosti a kvalitnej výchovy.

Politicky nekorektné tabu: nie je jedno, kto sa reprodukuje

Inteligencia a svedomitosť sú dve základné vlastnosti ľudí, ktoré v prevažnej miere zodpovedajú za ich životný úspech: za ich vzdelanie, za ich prácu, za ich mzdu, čiže za ich celkový príspevok k národnému hospodárstvu. Inteligencia a svedomitosť zároveň často aj korelujú.

Inteligencia aj svedomitosť sa však do veľkej miery generačne prenášajú, pričom do veľkej miere podliehajú dedičnosti. Inteligentní a svedomití ľudia majú väčšinou inteligentné a svedomité deti. Sociálno-ekonomická pozícia sa do veľkej miery prostredníctvom génov a výchovy generačne prenáša.

Na druhom konci spektra je sociálna patológia ako napr. dlhodobá nezamestnanosť, rozvoj závislostí či násilná kriminalita.

Ekonomická výkonnosť jednotlivých štátov okrem mnohých iných faktorov závisí tak aj do veľkej miery od toho, akí inteligentní a svedomití ľudia danú spoločnosť tvoria. A trend vývoja týchto štátov závisí od toho, aké sú demografické trendy týchto skupín.

Z týchto zásadných tabuizovaných faktov nevyplýva, že máme obnoviť eugenické programy 30. a 40. rokov 20. storočia, resp. rovno povinne sterilizovať chudobu. Vyplýva však z toho, že vyššie dávky do chudobných rodín problémy súvisiace s demografickým vývojom nevyriešia, ale môžu ich skôr prehĺbiť, keďže nárastom počtu detí by sa ešte viac zhoršovala ich nádej na zlepšenie vlastnej situácie.

Podiely na plodnosti skupín v oboch poloviciach spektra rozhoduje o tom, či sa životnou úrovňou budeme blížiť viac k Luxembursku alebo k Ugande.

Z uvedeného vyplýva, že populačná politika v 21. storočí by mala mať nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne ciele.

Riešenia smerujúce ku koreňu problému: návrat k funkčnému životnému cyklu

Z toho, čo sme tu doteraz akcentovali, vyplýva, že príčiny nízkej natality sú predovšetkým hodnotové a zároveň predstavujú prirodzené determinanty modernej doby.

Svoj významný podiel viny má však aj systém vzdelávania. Sociálna politika tak následne môže dobre cielenými nástrojmi do celej komplexnosti problematiky pozitívne zasiahnuť.

Podstatou novej populačnej politiky pre Slovensko by teda malo byť vytvoriť predpoklady pre zníženie veku, v ktorom ľudia začínajú s reprodukciou a zároveň ich k pronatalitnému správaniu v mladšom veku efektívne postrčiť.

Skrátenie dĺžky vzdelávania

Aby sa stiahli nožnice medzi zamýšľanou a realizovanou plodnosťou, je nevyhnutné upraviť systém tak, aby ľudia nezačínali s reprodukciou tak neskoro, čiže návrat k funkčnému životnému cyklu. Najľahšie, ako to dosiahnuť, je skrátiť ich obdobie strávené vo vzdelávacích inštitúciách.

9-ročná základná škola by sa mohla vrátiť k pôvodnej 8-ročnej dĺžke. To je hneď rok k dobru.

Väčší priestor pre získanie rokov však leží vo vysokom školstve.

Počty denných vysokoškolákov, počty vysokých škôl či študijných odborov treba výraznejšie skresať. Viac ich prispôsobiť trhu práce.

V súčasnosti vyše polovica maturantov pokračuje v štúdiu na vysokej škole. Zároveň platí, že tí najúspešnejší maturanti odchádzajú študovať do zahraničia.

Existuje mnoho kedysi relatívne prestížnych vysokých škôl či študijných odborov, ktoré v súčasnosti nerobia výber, ale nábor záujemcov, čo sa nevyhnutne podpisuje na degradácii vysokoškolského štúdia ako takého.

Reguláciami by mal štát docieliť, aby na vysoké školy odchádzala maximálne tretina maturantov. A zároveň pri študijných odboroch, kde to je možné, docieliť, aby na II. stupni vysokoškolského štúdia končila maximálne tretina bakalárov, čím sa už II. stupeň vysokoškolského štúdia stane dostupným len pre tých najlepších.

Oproti súčasnosti by tak mnohí mali 3 až 6 rokov k dobru. Väčšina ľudí by tak na trh práce nastupovala tesne po dosiahnutí dospelosti a drvivá väčšina ľudí by nastupovala na trh práce najneskôr vo veku 22 rokov.

Aj keď je mnoho relevantných argumentov, prečo je lepšia 9-ročná než 8-ročná základná škola a taktiež, prečo je mať dobré čo najviac ľudí s vysokoškolským vzdelaním, potreba zabezpečenia holej existencie spoločnosti všetky tieto argumenty snáď s ľahkosťou prevažuje.

Zníženie počtu vysokoškolákov zlepší aj pomer počtu ekonomicky aktívnych osôb na jedného dôchodcu. Zároveň spôsobí, že v rôznych remeslách nebude končiť tá najmenej schopná časť populácie a nebudú až tak personálne poddimenzované.

Štát by prostredníctvom regulácií mal aj zabezpečiť, aby neuspokojený dopyt po vysokých školách zo strany menej nadaných záujemcov nekompenzovalo vo väčšej miere súkromné vysoké školstvo.

Postrčenie: vysoké príspevky pri rodení detí pre mladé páry integrované na trhu práce

Samotné vytvorenie časového priestoru pre plodenie v skoršom veku je však iba čiastočným predpokladom k tomu, aby sa priemerný vek prvorodičov aj reálne významne znížil.

Potrebné je zabezpečiť tiež citeľné postrčenie. Okrem korigovania hodnotovej orientácie spoločnosti tomu môžu výrazne napomôcť relatívne štedré a dobre cielené nástroje pronatalitnej politiky.

Napr. zaviesť taký príspevok pri narodení prvých štyroch živonarodených detí, ktorý sa vyráta ako dvojnásobok súčtu daní z príjmu za posledných osemnásť mesiacov oboch rodičov nanajvýš však ako 10-násobok priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR aktuálnej 2 roky pred vznikom nároku na príspevok.

Napr. za rok 2019 bola priemerná mzda 1 092 €. Maximálna výška príspevku na jedno dieťa by tak v roku 2021 bola 10 920 €. V prípade viacdetného pôrodu by sa vypočítaný príspevok navyšoval o 50 % za každé ďalšie dieťa bez ohľadu na odvedené dane z príjmu a to aj vtedy, ak by už išlo o piate či ďalšie dieťa.

Nárok na takto rátaný príspevok by mali iba rodiča, ak pri narodení dieťaťa žena nedovŕšila napr. 32 rokov veku a muž 36 rokov veku, čo by malo pôsobiť práve ako motivačné postrčenie k realizácii natalitného správania do skoršieho veku, v ktorom sa práve mladé páry často necítia finančne komfortne či odhodlane.

Pre ilustráciu si uveďme rodičovský pár, kde obaja pracujú za hrubú mzdu 1 100 € mesačne (suma blízka priemernej mzde v národnom hospodárstve).

Daň z príjmu jedného z nich predstavuje 111,10 € (vyrátané podľa kalkulačky SME). Za 18 mesiacov pre jedného 1 999,80 €, pričom dvojnásobok, teda výšku príspevku, by predstavovala suma 3 999,60 €. Obaja by získali spolu 7 999,20 €.

Ak by jeden z rodičov ostal na materskej/rodičovskej dovolenke a ten druhý by mal mzdu 1 100 € mesačne, prakticky na každé ďalšie dieťa pri dodržaní aspoň 1,5 ročných rozostupov by získali príspevok vo výške 3 999,60 €.

Na to, aby rodina pri sériových pôrodoch získala každý rok maximálnu výšku príspevku 10 920 € na dieťa, by musel pracujúci rodič mať hrubú mzdu okolo 2 200 € mesačne.

Ak by išlo o pár, kde pracuje iba jeden z rodičov a to za minimálnu mzdu 623 € mesačne, jeho daň z príjmu by bola 32,61 €. Dvojnásobok za 18 mesiacov, čiže príspevok pri narodení dieťa pre túto rodinu by predstavoval 1 173,96 €, čo nepredstavuje výrazné navýšenie od súčasne poskytovaného príspevku pri narodení dieťaťa na prvé tri deti (829,86 €), ktoré od výšky príjmu nezávisia.

Výška percent paušálnych výdavkov a ich strop pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré v prípade priemerných a nadpriemerných zárobkov majú v súčasnosti veľmi nízke odvody a ešte nižšie dane, by sa mali priblížiť k nedávnej minulosti tak, aby ich daňovo-odvodové zaťaženie nebolo až také vzdialené od zamestnancov. Vďaka tomu by dokázali využiť načrtnutý príspevok podobne atraktívnym spôsobom.

Aby nedochádzalo k stimulácii rôznych patologických či neštandardných vzorcov reprodukčného správania, nárok na príspevok by bol podmienený poznaním oboch rodičov dieťaťa. V prípade že by v rámci rodičovského páru mali rodičia kvôli predošlým vzťahom odlišný počet detí, nárok na príspevok by zanikal, ak 4 deti dosiahne aspoň jeden z nich.

Pri zavádzaní tohto príspevku stačí upraviť v načrtnutom duchu súčasnú štátnu sociálnu dávku príspevok pri narodení dieťaťa. Základný príspevok pri narodení dieťaťa by ostal vo výške 151,37 € na každé narodené dieťa, ak by nevychádzal vyšší podľa načrtnutej schémy.

Nezamestnaní rodičia by tým pádom nedostávali na deti z prvých troch pôrodov 829,86 €, ako je tomu dnes, ale len 151,37 €.

Dôvod, prečo výška načrtnutého stimulačného príspevku pozitívne koreluje s výškou zárobku, spočíva v tom, že spotrebný štandard rodičov sa prenáša na deti. Dávka v rovnakej výške by tak stimulovala viac chudobných a menej priemerných či bohatých.

Keďže ide o ťažko uchopiteľný mechanizmus výpočtu pre širokú verejnosť, spropagovanie tohto pronatalitného nástroja by sa najľahšie zrealizovalo tak, že povinnou súčasťou výplatnej pásky by bola aj informácia o výške príspevku, na ktorú by mal zamestnanec nárok v daný mesiac, ako aj predpokladaná výška, na ktorú by mal zamestnanec nárok po deviatich mesiacoch. Tiež by bola prítomná informácia o veku muža a ženy, ktorý limituje nároky na tento príspevok.

Na záchovnej hodnote sa treba podieľať tromi deťmi

Populácia je v rovnovážnom stave, ak má jedna žena v priemere cca 2,1 dieťaťa.

Mnoho rodičov si zvykne namýšľať, že keď majú dve deti, spoločnosti učinili zadosť. Táto predstava je však mylná, lebo toto číslo ťahajú nadol bezdetní a ľudia s jedným dieťaťom.

Čiže rodičia, ktorí majú deti, prispejú k záchovnej hodnote vtedy, ak budú mať 3 alebo viac detí, nie iba dve.

Pronatalitná politika s tým musí rátať a uvedomovať si, že nech nastaví akokoľvek atraktívne opatrenia, časť ľudí ostane aj tak bezdetná.

Preto tých, čo detí majú, treba viesť k tomu, aby ich mali aspoň tri a tomu treba prispôsobiť aj jednotlivé nástroje.

Kde na to vziať?

Skrátenie obdobia vo vzdelávacích inštitúciách a štedrý príspevok pri narodení prvých štyroch detí sú dve pronatalitné opatrenia, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Ale čo je to zaujímavé, z verejných financií nielen výrazne odčerpávajú, ale zároveň v nich aj šetria a ich dopĺňajú.

Vysokoškolský študent vychádza verejné financie počas piatich rokov na tisíce eur. Skrátenie 9-ročnej základnej školy na 8 rokov by ušetrilo tiež ďalšie zdroje.

Šetrenie verejných financií, konkrétne na prídavkoch na dieťa a daňovom bonuse na dieťa, by skrátením obdobia vo vzdelávacích inštitúciách nastalo tiež.

Čo je však významnejšie, tým, že mnohí ľudia by v priemere nastúpili na trh práce o 3 až 6 rokov skôr, znamená to, že budú dlhšie pracovať a odvedú na sociálnych a zdravotných odvodoch, ako aj na dani z príjmu navyše desiatky tisíc eur.

Nie je cieľom (a ani v mojich schopnostiach) priniesť presné prepočty, ako by dané opatrenia verejným financiám neublížili, navyše by išlo o rovnice o mnohých neznámych, mám však za to, že pre verejné financie by išlo v konečnom dôsledku skôr o úsporu, ktorá by sa dala využiť ešte na navrhované opatrenia prezentované v ďalších častiach.

Tým, že štedrý príspevok by bol vekovo limitovaný, netýkal by sa zďaleka každého narodeného dieťaťa. A máloktorá rodina by zrazu mala 3 či nebodaj 4 deti. Zároveň väčšina vyplatených príspevkov by nedosahovala plnú možnú výšku, ale iba časť z nej.

Naopak, skresanie školských inštitúcií a predĺženie produktívneho obdobia celej spoločnosti sú zaručenými prínosmi pre štátny rozpočet.

Školské osnovy: formovanie pronatalitných postojov

Školské osnovy si vyžadujú revíziu s cieľom zakomponovať do nich vedenie žiakov a študentov k zodpovednému reprodukčnému správaniu. Aby chápali, že treba mať aspoň tri deti a začať s tým aspoň pár rokov pred dovŕšením tridsiatky.

Povinná maturita z telesnej výchovy

Ako sme písali už vyššie, stále viac párov má problém s neplodnosťou. Tiež sme naznačili, že zhoršovanie fyzickej atraktivity kvôli obezite či nedostatku pohybu bude spôsobovať, že sexuálne uspokojovanie sa bude realizovať stále menej medzi reálnymi ľuďmi a stále viac vo virtuálnej realite či za pomoci sexuálnych robotov.

Čo sa týka mužskej neplodnosti, tá súvisí najmä s výrazným poklesom počtu spermií medzi dekádami a so zhoršením ich kvality. Neplodnosť spojená s nedostatkom a nekvalitou spermií súvisí jednak s poklesom testosterónu u mužov a jednak s tým, že pokusy o reprodukciu realizujú stále častejšie v pracovne najproduktívnejšom a najambicióznejšom období (30 až 40 rokov), keď zažívajú aj najviac škodlivého stresu.

Predpokladá sa, že pokles počtu spermií súvisí s poklesom testosterónu, pričom pokles testosterónu súvisí so životným štýlom, v ktorom výrazne poklesla fyzická námaha a súťaživosť.

Veľa pracovných pozícií spočíva v sedení za počítačom a mnohé kedysi fyzicky náročné práce sú už fyzicky nenáročné. Deti a mládež dnes dajú častejšie prednosť prezeraniu smartfónu ako športu.

Aj tu je preto potrebná stimulácia smerujúca k návratu k zdravému stavu. Jednoduchým prostriedkom môže byť povinná maturita z telesnej výchovy, ktorá by spočívala vyslovene v testovaní fyzických schopností.

U každého odmaturovaného by bola záruka, že bude na určitej úrovni fyzicky zdatný. So športovou aktivitou rastie aj testosterón, nehovoriac o množstve ďalších, nielen zdravotných, benefitov pohybu.

Kritériá na úspešné odmaturovanie z telesnej výchovy by spočívali v určitom minimálnom celkovom súčte bodov napr. za počet kľukov, zhybov, počet brušákov za minútu, počet metrov v rámci 12-minútového behu, vyšplhanie po tyči, vyšplhanie po lane atď. U žien by boli nároky primerane miernejšie.

Maturanti by vedeli, že túto skúšku budú môcť zvládnuť iba systematickou prípravou a žiadna náhoda pri ťahaní otázok či rétorické nadanie im nepomôžu. Je možné, že nemalá časť by si aspoň časť tréningových návykov ponechala do ďalšieho života.

Výsledkom by boli fyzicky zdatnejší a prirodzene sebavedomejší mladí dospelí, ktorí v prípade, že začnú fyzicky chátrať a cítiť sa horšie, budú vedieť, že žiť sa dá aj inak a že to už raz dokázali.

Povinná maturita z telesnej by prirodzene vytvorila zvýšený dôraz na tento predmet a aktivity s ním súvisiace. V dnešnej dobe digitálnych technológií a zrušenej povinnej vojenskej služby je niečo také pre zdravší vývoj populácie nevyhnutné.

Ďalšie prorodinné úpravy v sociálnej politike

V tejto časti odprezentujeme menej radikálne, no relatívne podstatné návrhy na zmeny viacerých nástrojov sociálnej politiky.

Namiesto tehotenského, materského a rodičovského príspevku nová dávka: rodičovské

V súčasnosti zabezpečenie rodičov počas starostlivosti o dieťa v jeho prvých troch rokoch zabezpečujú dve dávky: materské a rodičovský príspevok.

Materské je súčasťou sociálneho poistenia, vzťahuje sa v podstate na rodiča, ktorý predtým pracoval, pričom výška materského závisí priamo od predošlého zárobku. Ráta sa ako 75 % denného vymeriavacieho základu (ďalej iba DVZ), čiže dosahuje výšku blízku čistej mzde, pričom nárok vzniká 6 týždňov pred očakávaným pôrodom a štandardne sa poskytuje 34 týždňov.

V prípade, že nárok na materské nevzniká, spravidla kvôli nezamestnanosti, vzniká nárok na rodičovský príspevok. U poberateľov materského vzniká nárok na rodičovský príspevok po zániku nároku na materské.

Suma rodičovského príspevku nie je priamo úmerná predošlému zárobku a vypláca sa v dvoch výškach:

  • 270 € mesačne osobám, ktorým sa nevyplácalo materské,
  • 370 € mesačne pre osoby, ktorým sa vyplácalo materské.

Systém sociálneho zabezpečenia obsahuje od 1. 4. 2021 aj novinku: tehotenské, ktorá je viac výsledkom politického marketingu Igora Matoviča, než výsledkom vecného opodstatnenia.

Zavedenie tehotenského vychádza z predpokladu, že počas tehotenstva vznikajú tehotným ženám zvýšené výdavky, ktoré chce dávka kompenzovať.

Na tehotenské vzniká nárok v podstate pracujúcim ženám od 13. týždňa (cca po treťom mesiaci) tehotenstva. Výška tehotenského je 15 % DVZ, pričom minimálne je zhruba 215 € mesačne a maximálne zhruba 323 €.

Existujúci systém tehotenského, materského a rodičovského príspevku má niekoľko nedostatkov:

  • Je pravdou, že mnoho tehotných má zvýšené výdavky v spojitosti s tehotenstvom (častejšie návštevy lekárov, poberanie liekov bez plnej úhrady či výživových doplnkov bez úhrady), lenže neplatí to zďaleka plošne. Takýto typ výdavkov navyše priamo úmerne rastie s rizikovosťou tehotenstva, rizikovosť tehotenstva rastie úmerne s vekom, kedy aj úmerne rastie finančné zabezpečenie tehotnej ženy i jej muža a zároveň klesá odkázanosť na takúto dávku.
  • Výška materského je zbytočne vysoká. Pre poberateľov nie je až také dôležité sa dostať blízko pôvodnej výšky zárobku, ale radšej mať nárok na takýto typ dávky dlhšie.
  • Súčasné pravidlá rodičovského príspevku rozlišujú medzi nepracujúcimi a pracujúcimi. Lenže v prípade nepracujúcich ide o vysokú dávku, ktorá deformuje systém pomoci v hmotnej núdzi a ľudí v chudobe (špeciálne v prostredí rómskych osád) môže stimulovať k reprodukcii. A pre pracujúcich zároveň jeho výška vôbec nereflektuje priamo úmerne prepad či stratu príjmu. V rámci pracujúcich je výška rodičovského príspevku atraktívna pre ľudí so zárobkami v blízkosti minimálnej mzdy, ale už málo atraktívna pre ľudí s nadpriemernými mzdami.

Tehotenské možno úplne zrušiť bez náhrady. Ak je tehotná žena reálne odkázaná na nejaké lieky, tie sú spravidla hradené zdravotnou poisťovňou. Prípadné nedostatky v tomto smere by sa mali riešiť v rámci zdravotného, nie sociálneho poistenia, čím sa dá dosiahnuť oveľa lepšia adresnosť podpory.

Rodičovský príspevok možno tiež úplne zrušiť a nahradiť ho rozšíreným materským.

Keďže materské sa úpravami širšie sprístupnilo aj otcom, pričom nezanedbateľný počet otcov ho aj začal využívať, dáva zmysel túto dávku premenovať na rodičovské.

Rodičovské by malo byť nastavené štandardne na prvé tri roky dieťaťa s postupným poklesom výšky dávky.

Začínať by mohlo na 65 % DVZ. Nárok by vznikal ako pri materskom 6 týždňov pred očakávaným pôrodom, pričom v danej výške by sa nevyplácal 34 týždňov, ale až do jedného roku veku dieťaťa.

Následne by rodičovské kleslo na 50 % DVZ s podporným obdobím do druhého roku dieťaťa.

Následne by kleslo na 40 % DVZ a vyplácalo by sa do dovŕšenia tretieho roku dieťaťa. V prípade nepriaznivého zdravotného stavu dieťaťa až do jeho šiestich rokov.

Cieľom takto konštruovanej dávky by bolo kompenzovať rodičovi na rodičovskej dovolenke proporčnejšie ušlé príjmy v závislosti od reálneho zárobku.

Aby boli pokrytí aj vysokoškolskí študenti bez sociálneho poistenia, v prípade, že by postúpili aspoň do druhého ročníka, mohlo by sa pri ich rodičovskej dávke vychádzať z fiktívnych vymeriavacích základov určených ako 50 % z priemernej mzdy zamestnancov s vysokoškolským vzdelaním podľa stupňa aktuálne prebiehajúceho štúdia zisteného Štatistickým úradom SR.

Pre ilustráciu a porovnanie so súčasnosťou uveďme, že v roku 2020 priemerná mzda zamestnancov s vysokoškolským vzdelaním prvého stupňa bola 1 458 €, druhého stupňa 1 838 € a tretieho stupňa 1 906 €.

Do dovŕšenia prvého roku dieťaťa by tak od roku 2022 študenti bakalárskych programov dostávali rodičovské v približnej výške 470 €, do dovŕšenia druhého roku dieťaťa okolo 360 € a do dovŕšenia tretieho roku okolo 290 €. V súčasnosti majú nárok na rodičovský príspevok, ktorý sa počas troch rokov vypláca v rovnakej výške 270 € mesačne.

V prípade štúdia magisterských či inžinierskych programov by rodičovské bolo ešte vyššie. A v prípade doktorandského štúdia ešte vyššie.

Ostávajú nám ešte vo vákuu čerství vysokoškolskí absolventi. Ak by otehotnela študentka ku koncu štúdia, v prípade, že by si aj ihneď po skončení školy našla prácu, nestihla by splniť podmienku 270 dní nemocenského poistenia. V prípade pokročilejšieho tehotenstva by mohla dokonca narážať na diskrimináciu na trhu práce a získať prácu by mohol byť pre ňu vážny problém.

S cieľom vyhnúť sa takýmto prípadom by mohli nezamestnaní absolventi vysokoškolského štúdia v dennej forme ešte rok po absolvovaní spadať pod režim vysokoškolských študentov v závislosti od toho stupňa štúdia, ktorý úspešne ukončili.

Prečo podobný systém podpory nezaviesť pre stredoškolské štúdium? V tomto veku väčšinou ľudia ešte nie sú dostatočne pripravení na riadne si plnenie rodičovských povinností, prípadne nemusia byť dostatočne zrelí na poskytovanie riadnej výchovy. Naoapak, vysokoškoláci sú vo veku, v ktorom je reprodukcia vhodná.

Prečo z takto navrhnutej dávky ostávajú vylúčení nezamestnaní, ktorých v súčasnosti pokrýva rodičovský príspevok? Lebo podpora pôrodnosti v podmienkach chudoby je nežiaduca. Ich prípadný stav v hmotnej núdze by aj naďalej riešil systém pomoci v hmotnej núdzi.

Detailné pravidlá tejto dávky by bolo, samozrejme, potrebné nastaviť tak, aby sa čo najviac predchádzalo jej zneužívaniu či už v podobe špekulatívneho pripoisťovania sa alebo rôzne špekulatívneho kombinovaného čerpania medzi rodičmi.

Riešenie nedostatku voľných miest v materských školách

Nedostatok voľných miest vo verejných materských školách a odmietanie žiadostí o prijatie dieťaťa sa považuje za dlhodobo neriešený problém Slovenska a mnohí to dokonca identifikujú ako jednu z príčin nízkej pôrodnosti.

Rodičom potom ostáva ako riešenie súkromná škôlka, ktorá nemusí byť najbližšie a navyše si ju rodina nemusí vedieť finančne dovoliť alebo výraznejšie naruší jej rozpočet.

Treba povedať, že tento problém týkajúci sa najmä väčších miest, prestáva byť taký akútny ako kedysi. Aj tak je však vhodné prijať systémové opatrenia na riešenie tohto problému s cieľom, aby rodina, ktorá pre nedostatok miest v škôlke musí hľadať náhradné riešenie, by nemala utrpieť výraznú ekonomickú ujmu.

Keďže vlády za tie roky nedokázali nájsť riešenie tohto problému, je jednoduchšie nechať iniciatívu na agilnejšom súkromnom sektore a rodičom iba zmierniť finančnú záťaž spojenú s umiestňovaním detí do súkromných škôlok.

To by sa mohlo dať jednoducho tak, že súčasný príspevok na starostlivosť o dieťa, ktorý sa štandardne poskytuje rodičom na kompenzáciu výdavkov spojených s jasľami do troch rokov veku dieťaťa, by sa rozšíril aj na súkromné materské školy pre deti do veku, v ktorom nastúpia na základnú školu.

V súčasnosti sa daný príspevok na starostlivosť o dieťa poskytuje vo výške úhrady za poskytovanú starostlivosť, najviac v sume 280 €.

Výška tejto dávky by sa mohla upraviť spôsobom, že by sa poskytovala vo výške 70 % úhrady za poskytovanú starostlivosť, najviac vo výške 350 €. Pričom by sa rozšírila aj na súkromné materské školy a deti od troch rokov veku do nástupu na základnú školu.

V prípade, že by rodič finančne pociťoval aspoň časť úhrady, nepoľavil by tak ľahko z nárokov kvality a medzi poskytovateľmi by ostala aspoň trochu zachovaná trhová súťaž.

Vyššia finančná podpora škôlok by mohla stimulovať niektorých väčších zamestnávateľov k vytvoreniu firemných materských škôl, čím by odbremeňovali verejné materské školy.

Riešenie hluchého obdobia medzi 3 rokmi veku dieťaťa a reálnym nástupom do materskej školy

Materské školy sú určené pre deti od troch rokov a nie sú povinné prijímať deti od dvoch rokov.

Problémom je, že mnoho detí dosahuje tri roky počas školského roka, pričom dovŕšením troch rokov veku dieťaťa končí obdobie rodičovskej dovolenky a taktiež sa prestáva vyplácať rodičovský príspevok. Zároveň však dieťa nie je umiestnené v materskej škole, čím nastáva problém.

V súčasnosti sa rodičovská dovolenka považuje za ochrannú dobu, počas ktorej zamestnávateľ nesmie dať až na výnimočné situácie zamestnancovi výpoveď.

Problémom je, že rodičovská dovolenka je definovaná na obdobie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa. Po jej uplynutí môže zamestnávateľ zamestnanca vyzvať na nastúpenie do práce a nesplnenie hodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny a smerovať tak k výpovedi.

Inými slovami, ak sa rozhodne jeden z rodičov ostať doma s dieťaťom kvôli neprijatiu do verejnej materskej školy, po dovŕšení jeho troch rokov je existencia pracovného miesta rodiča závislá od dobrej vôle zamestnávateľa, čiže nemá zákonnú ochranu.

Rodič, ktorý kvôli nedostatku voľných miest v materských školách zostal doma s dieťaťom aj po dovŕšení troch rokov dieťaťa, by nemal byť ohrozený stratou zamestnania.

Tento problém by bolo dobré riešiť novelou zákonníka práce a to v takom duchu, že v prípade, ak rodič vydokladuje svojmu zamestnávateľovi, že v primeranom okruhu svojho bydliska dostal zamietavé žiadosti na nástup svojho dieťaťa do verejnej materskej školy (v prípade rozšírenia príspevku na starostlivosť o dieťa aj na súkromné materské školy by mohlo ísť o odmietnuté žiadosti materských škôl všeobecne), predlžuje sa mu rodičovská dovolenka a s tým spojená ochranná doba, kým sa daný problém nevyrieši.

Logickou úpravou by tiež bolo v takejto situácii predĺžiť nárok na poberanie navrhovaného rodičovského (v súčasnosti rodičovský príspevok).

Výška vybraných dávok sociálneho poistenia podľa počtu nezaopatrených detí

Hoci dávky sociálneho poistenia by mali vychádzať primárne z poistných princípov, verejné sociálne poistenie je často rôznou mierou a spôsobom skombinované aj s princípom solidarity.

V rámci dávok sociálneho poistenia možno vniesť ešte novú formu rodinnej solidarity.

Dávky sociálneho poistenia majú za cieľ proporčne kompenzovať ušlý príjem, na ktorom sa poistenec nemôže podieľať kvôli nejakej udalosti (pracovný úraz, práceneschopnosť, nezamestnanosť, materstvo atď.)

Lenže je logické, že z dávky, ktorá sa ráta ako napr. 55 % z hrubej mzdy, ľahšie vyžije človek, ktorý sa nestará o nezaopatrené deti, ako rodič, ktorý nezaopatrené deti má.

Preto by bolo namieste výšky niektorých dávok sociálneho poistenia upraviť spôsobom, že s každým nezaopatreným dieťaťom v rodine by sa dávka zvýšila o 5 percentuálnych bodov. Jej maximálne zvýšenie týmto spôsobom by však bolo limitované napr. do 15 percentuálnych bodov.

Mohlo by sa to týkať napr. dávky v nezamestnanosti, ktorá sa ráta ako 50 % z predošlej hrubej mzdy. Čiže v prípade dvoch nezaopatrených detí u poistenca by išlo o dávku vo výške 60 %.

Týkať by sa to mohlo tiež nemocenskej, ktorá je vo výške 55 %, v prípade, že by nevznikal na ňu nároku v súbehu s dávkou úrazového poistenia. V prípade troch nezaopatrených detí by tak dávka narástla na 70 % DVZ, čo sa blíži výške predchádzajúcej čistej mzdy.

A taktiež aj dávky ošetrovné, ktoré sa poskytuje tiež vo výške 55 % DVZ.

Kde na to všetko vziať?

Ako vidieť, niektoré nástroje sociálneho zabezpečenia navrhujeme rozšíriť a zvýšiť, niektoré, naopak, navrhujeme zrušiť. V celkovom súhrne by však pre nami navrhované opatrenia bolo treba jednoznačne viac finančných zdrojov ako v súčasnom nastavení.

Prostriedky na to by sa mali nájsť radikálnou reformou vysokého školstva, o ktorej píšeme vyššie. Tým, že by ľudia prúdili na trh práce skôr, odvádzalo by viac ľudí sociálne odvody i platilo dane a zároveň by ušetrili náklady štátu.

Ďalšie zdroje možno hľadať v inštitúte minimálnych starobných dôchodkov. Tento inštitút sa ešte výraznejšie deformoval dosluhujúcou Pellegriniho vládou a bolo by žiaduce ho vrátiť do pôvodného stavu s nastaveným automatom na postupné úplné zrušenie. Škrtať tiež možno 13. dôchodok ako rovnaký nezodpovedný politický prejav „predvolebnej korupcie“.

Teoreticky pripadá do úvahy aj zníženie percentuálnej výšky tých dávok sociálneho poistenia, pri ktorých navrhujeme, aby sa odvíjali od počtu nezaopatrených detí, napr. o 5 percentuálnych bodov.

Poistenec s jedným nezaopatreným dieťaťom by tak mal nárok na dotknuté dávky v súčasnej výške. Poistenec bez nezaopatrených detí by ich mal oproti súčasnosti o 5 percentuálnych bodov nižšie a poistenec s dvoma či tromi deťmi by ich mal oproti súčasnosti vyššie.

Záver

Myšlienkové úvahy v tejto práci opierajúce sa o reálny demografický vývoj na Slovensku majú za cieľ legitimizovať potrebu populačnej politiky. Predložené návrhy sú hrubými náčrtmi, rozpracovaním základných princípov, akými sa môže úprava nástrojov sociálneho zabezpečenia a tvorba populačnej politiky uberať, nie detailným rozpracovaním konkrétnych nástrojov.

V rámci populačnej politiky nie je významný iba jej kvantitatívny rozmer, ale – možno ešte významnejší – aj ten kvalitatívny.

Zároveň je dôležité poznamenať, že akokoľvek štedré nástroje sociálnej politiky sú do veľkej miery bezzubé, ak súčasne nenastane zlepšenie v hodnotovom smerovaní spoločnosti, čo je však najmä v pôsobnosti rodiny, masmédií či školstva.

V rámci hodnotového smerovania je potrebné, aby sa zvýšila želaná a zamýšľaná plodnosť spoločnosti. A zo strany štátu je dôležité prijať také opatrenia, aby sa želaná plodnosť čo najviac priblížila k tej realizovanej.

Rodinná aj populačná politika musia byť ekonomicky zodpovedné a rozhodne nesmú vytvárať dlh budúcim generáciám. Preto sa okrem nových či rozširujúcich nástrojov podpory reprodukčného správania zaoberáme aj otázkou, kde na to vziať peniaze.




Podporiť naše združenie môžete na náš bankový účet:

IBAN: SK0683300000002101694717 s poznámkou "ippr".

Viac informácií o finančnej podpore.

Ďakujeme.