Logo Eugenického kongresu

V tomto článku uvedieme základný prehľad poňatí a definícií eugeniky. Následne priblížime základné východiská a hodnoty, ktoré sa snaží eugenika presadzovať a dedičné vlastnosti, ktoré sa snaží eugenika zlepšovať.

Pojem eugeniky

Grécko slovo „eugenes“, z ktorého je odvodený názov eugeniky, znamená „dobrého pôvodu“, „dedične vybavený ušľachtilými vlastnosťami“ (Galton, 1883, s. 17). Slovo „eugenika“ prvýkrát v novodobom význame použil Francis Galton v roku 1883 (Lynn, 1996, s. 4).

Hoci predtým sa slovo „eugenika“ v tomto význame nepoužívalo, myšlienky eugeniky neboli zďaleka nové. Lajkep (2001, s. 6) poukazuje na to, že Galton mohol „navázat na dlouhodobou tradici úvah o regulaci lidské reprodukce, které si kladly za cíl pozvednout lidstvo k větší životní kvalitě a štěstí.“

Eugenika je podľa neho „veda zaoberajúca sa všetkými vplyvmi, ktoré zlepšujú vrodené kvality rasy“ (Galton, 1909, s. 35). Pod „rasou“ sa pritom nerozumie žiadna špecifická rasa (ako biologický poddruh v dnešom ponímaní), ale skôr ľudský druh vo všeobecnosti.

Lynn (2001, s. 4) uvádza, že „v devätnástom storočí slovo rasa označovalo to, čo by v dvadsiatom storočí bolo nazvané ,populácia‘ alebo ,subpopulácia‘. Galton nenavrhoval, aby jedna rasa – v tom slova zmysle, v akom bolo toto slovo používané v 20. storočí – bola podporovaná tak, aby prevládla nad ostatnými“. Galton tiež používa slovné spojenie „ľudská rasa“ (Galton, 1883, s. 55, 127, 211, 220), ktorým zrejme referuje na celý ľudský druh.

V kontexte spomínanej definície eugeniky teda slovo „rasa“ skôr bolo myslené ako konkrétna skupina obyvateľstva, na ktorú je eugenika aplikovaná; bez navrhnutia toho, aby bola zdokonaľovaná práve jedna rasa. Akákoľvek skupina obyvateľstva, ktorá by na seba uplatnila eugeniku, by bola geneticky skvalitňovaná – v tom spočívala Galtonova hlavná myšlienka.

Dodajme, že eugenika sa nemusí vzťahovať na ľudí. Selektívne šľachtenie, uplatňované tisícročia človekom pri šľachtení rôznych druhov zvierat a rastlín je tiež formou eugeniky. Už Galton (1883, s. 17) poukázal na to, že príbuzné slová eugenes a eugeneia „sú použiteľné rovnako na človeka, zvieratá a rastliny“. V podstate eugeniku možno uplatniť všade tam, kde je dedičnosť a rozmnožovanie, kde sú replikátory.

Od čias Galtona slovo „eugenika“ bolo a je používané v rôznych významoch; nižšie uvádzam prehľad niektorých definícií a charakteristík eugeniky.

Podľa Encyclopædie Britannica (1997, zv. 4, s. 593) je eugenika „skúmanie skvalitnenia ľudí genetickými spôsobmi“. Internetový slovník genetických pojmov Genetics Home Reference obsahuje nasledujúcu definíciu eugeniky: „Aplikovaná veda biosociálneho hnutia, ktorá presadzuje využívanie postupov smerovaných na zlepšenie genetického zloženia populácie. Väčšinou sa vzťahuje na ľudské populácie.“

Slovník cudzích slov z obdobia socializmu má k eugenike prekvapivo neutrálny, až pozitívny, postoj: „uvedomelá snaha zabrániť negatívnym vyplyvom patologickej dedičnosti na ľudskú populáciu a naopak zlepšiť biologické kvality tejto populácie premyslenými zásahmi a metódami“ (Ivanová-Šalingová – Maníková, 1983, s. 264).

Holub (2005, s. 1114) uvádza: „Eugenikou se v nejobecnějším smyslu rozumí ‚vylepšování rodu‘, terminologií současnosti jí chápeme užitečné zušlechťování (lidského) genofondu.“ Bakalář (2003, s. 247) uvádza, že „[e]ugenika se zabýva studiem mechanismů lidské dedičnosti a hledá cesty, jak zlepšit populační genofond pomocí tzv. řízené evoluce“. Podľa Lajkepa (2001, s. 8) eugenika „v současné odborné terminologii znamená spíše ,racionální vylepšování lidského genomu‘“. Hartl a Hartlová (2009, s. 146) uvádzajú, že v súčasnej dobe eugenika je „snaha klást důraz na pozitivní postupy s vědeckými zásahy do vnějšího prostředí a omezením vlivu geneticky nevhodných dispozic“.

Ako je aj z uvedených vymedzení zrejmé, eugeniku možno vnímať rôzne: ako ideológiu, sociálnu filozofiu, súbor konkrétnych opatrení, štátnu politiku či vedu. Z veľkého množstva možností teraz sformulujeme vymedzenie, aké je účelné vzhľadom na charakter tohto článku, kde budeme eugeniku vnímať zúžene iba na ľudský druh.

Ako eugenické môžeme vnímať tie opatrenia, ktoré majú za cieľ skvalitniť genetické zloženie populácie (priama eugenika) alebo takýto cieľ nemajú, ale majú ho za následok (nepriama eugenika); pod „populáciou“ pritom rozumieme iba ľudských jedincov. Eugenika je potom súborom takýchto opatrení. Takáto definícia je síce vágna a relatívne široká, budeme ju však upresňovať bližším popisom eugenických metód. Dysgenika znamená znižovanie kvality genetického zloženia populácie.

Ciele eugeniky

Pri definovaní eugeniky sme ako pojmový znak spomenuli skvalitnenie genetického zloženia populácie, ktoré sme bližšie nešpecifikovali. Medzi zástancami eugeniky, v minulosti aj v súčasnosti, panuje široká zhoda v tom, aké vlasnosti má eugenika presadzovať. Najčastejšie ide o inteligenciu, zdravie a mravný charakter.

Niekedy sa k týmto hodnotám pridáva ešte krása, ako to robí napr. Blacker (1952, s. 289; podľa: Lynn, 2001, s. 49). Wells, Huxley a Wells (1932, s 456; podľa: Lajkep, 2001, s. 7) zrejme taktiež považovali krásu za vlastnosť hodnú eugenického skvalitňovania, keďže oceňovali skutočnosť, že evolúcia uviedla do života „silné, inteligentní a krásné tvory“ a dúfali v to, že „nastane rychlejší a méně marnotratná metoda evoluce, metoda založená na předvídání a rozvážném plánu místo na staré pomalé metodě slepého boje a slepého výběru“ (Wells – Huxley – Wells, 1932, s. 456; podľa: Lajkep, 2001, s. 7).

Cavalli-Sforza a Bodmer (1971, s. 770; podľa: Lynn, 2001, s. 51) pri hodnotení cieľov eugeniky uvádzajú, že „[v]äčšina ľudí by sa zhodla na žiaducnosti istých čŕt ako inteligencia, sociálna zodpovednosť, umelecký talent, štedrosť a krása“.

Ešte pred tým, ako Galton začal hovoriť o eugenike, francúzsky lekár Benedict Morel nadobudol presvedčenie, že následkom pokrokov v medicíne a verejnej zdravotnej starostlivosti hrozí úpadok kvality obyvateľstva po stránke troch dôležitých vlastností: fyzično, intelekt a morálnosť. Morel (1857; podľa: Lynn, 1996, s. 2) píše o „physique“, čo Lynn (1996, s. 2) interpretuje ako „zdravie“.

Morel si myslel, že tieto charakteristiky sa prenášali z rodičov na deti v rámci rodín následkom pôsobenia dedičnosti aj prostredia. Domnieval sa, že existuje segment populácie, ktorý je v týchto vlastnostiach podpriemerný a má vyššiu mieru reprodukcie ako zvyšok obyvateľstva. Toto vnímal ako súčasť problému genetickej deteriorácie (Morel, 1857; podľa: Lynn, 1996, s. 2).

Keď Galton kládol základy modernej eugeniky, operoval s prakticky rovnakou triádou hodnôt ako Morel. Lynn (2001, s. 4) uvádza: „Galton navrhol, že cieľom eugeniky by malo byť zlepšenie genetických vlastností populácie ohľadom troch charakteristík: (1) zdravie, (2) inteligencia a (3) to, čo nazýval ‚mravný charakter‘. Koncept zdravia ponímal široko a zahŕňal v ňom nielen neprítomnosť choroby, ale tiež prítomnosť energie, sily a toho, čo niekedy nazýval ,fyzično‘.“ Pod „mravným charakterom“ Galton rozumel predovšetkým čestnosť, zásadovosť, sebadisciplínu a pracovitosť (Lynn, 2001, s. 48).

Neskorší eugenici a genetici sa s týmito základnými cieľmi eugeniky, vymedzenými Galtonom, z najväčšej miery stotožnili (Lynn, 2001, s. 47 – 58). Sú prijímané aj prakticky všetkými súčasnými eugenikmi.

Dedičnosť eugenicky hodnotných vlastností

Určitá vlastnosť môže byť relevantným predmetom eugenického záujmu iba vtedy, ak je geneticky podmienená a zároveň, najmä v prípade klasickej eugeniky, v nej existuje genetická variabilita medzi ľuďmi.

Mnohí eugenici, počnúc Galtonom, preto venovali veľké množstvo snahy preukázať dedičnosť zdravia, inteligencie a mravného charakteru a rozpracovali veľké množstvo argumentov v prospech týchto skutočností.

Galton vzniesol 4 hlavné argumenty v prospech dedičnosti týchto vlastností. Možno ich zhrnúť zhruba nasledovne (Lynn, 2001, s. 5 – 7): žiadané vlastnosti sa vo všeobecnosti vyskytujú v rámci rodín a sú si v nich podobnejší bližší príbuzní ako vzdialenejší; adoptívne deti sa podobajú viac svojim biologickým ako adoptívnym rodičom; existujú výnimky z pravidla, že žiadané vlastnosti sa vyskytujú v rámci rodín (ak by prostredie zohrávalo takú kľúčovú úlohu, bolo by obtiažne vysvetliť sociálnu mobilitu – pritom vcelku veľa vysoko talentovaných jedincov pochádzalo z pomerne bežných, až chudobných pomerov); dvojičky vychovávané oddelene sú si viac podobné ako geneticky nepríbuzní jedinci.

V tomto článku nie je priestor sa im bližšie venovať a ani to nie je jej cieľom; považujem však za vhodné uviesť aspoň ich základný prehľad a v prípade potreby odkázať na ďalšie pramene.

Zdravie

Genetická podmienenosť zdravia v užšom zmysle slova (t. j. neprítomnosti) choroby nie je vo vedeckej obci spochybňovaná. Zdravie (minimálne telesné) je vlastnosťou tela a telo je vystavané podľa genetického kódu.

Lynn (2001, s. 60) uvádza, že existuje okolo 7 000 známych genetických chorôb a porúch. Vyskytujú sa približne u 50 z 1 000 živonarodených detí. Patria medzi ne napríklad Tourettov syndróm, Huntingtonova chorea, cystická fibróza, polmesiačikovitá anémia, Tay-Sachsova choroba a hemofília (Lynn, 2001, s. 59 – 65).

Inteligencia

V priebehu 20. storočia bolo uskutočnených viacero výskumov s cieľom určiť determinanty inteligencie. Mnohé z týchto výskumov nadviazali na logiku Galtonových argumentov, ale už za použitia moderných vedeckých postupov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že potvrdili Galtonove predpoklady o genetickej podmienenosti inteligencie. Hartl a Hartlová (2009, s. 233) uvádzajú, že „60. léta přinášejí důkazy o tom, že je inteligence geneticky podložena“.

V súčasnosti nie je skutočnosť, že inteligencia je z istej časti geneticky podmienená, medzi profesionálnymi psychológmi predmetom kontroverzie. V spoločnom stanovisku 52 expertov na kognitívnu psychológiu a inteligenciu Mainstreamová veda o inteligencii, ktoré vyšlo vo Wall Street Journal v roku 1994 sa okrem iného uvádza: „Jedinci sa líšia v inteligencii z dôvodov vplyvov prostredia aj genetických predpokladov. Odhady dedičnosti sa pohybujú od 0,4 po 0,8 (na škále od 0 po 1), väčšinou teda naznačujú, že genetika hrá väčšiu rolu ako prostredie vo vytváraní rozdielov v IQ medzi jednotlivcami.“ (Gottfredsonová, 1997, s. 14)

Spory sa vedú iba o to, aká je relatívna úloha génov a prostredia. Napr. Nákonečný (1999, s. 23) uvádza, že „podíl dědičnosti na míře inteligence činí asi 80 %“, niekoľko štúdií s podobnými závermi uvádza Levin (2005, s. 97).

Treba však prísne rozlišovať „dedičnosť“ v tomto zmysle slova (štatistický koncept) a genetickú kauzalitu. Na niektoré úskalia tejto problematiky upozorňuje Lewontin (1970; in: Montagu, 1999, s. 239 – 234).

Genetický komponent v inteligencii však konštatujú aj silní odporcovia eugeniky alebo tí, ktorí sa klonia k environmentalistickým interpretáciám. Napr. Gould (1974; in: Montagu, 1999, s. 188): „Netvrdím, že inteligencia, akokoľvek definovaná, nemá žiadny genetický základ – považujem za triviálne pravdivé, nezaujímavé a nepodstatné, že ho má.“ Bronfenbrenner (1972; in: Montagu, 1999, s. 178): „Nemôže byť pochýb o tom, že genetické faktory hrajú významnú úlohu v určovaní individuálnych rozdielov v mentálnej spôsobilosti.“

Treba si však uvedomiť, že inteligencia je veľmi široká a komplexná črta. Na jej kvantifikáciu (ktorá je potrebná na určenie miery genetickej dedičnosti) slúžia psychometrické testy, voči ktorým boli vznesené početné námietky. Súvis výsledkov inteligenčných testov s výsledkami v živote jedinca bol predmetom viacerých štúdií.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že čokoľvek inteligenčné testy merajú, koreluje to so vzdelaním, akademickým úspechom, socioekonomickým statusom, veľkosťou a fungovaním mozgu, dokonca laickými predstavami o inteligencii – teda práve s tými skutočnosťami, o ktorých by bolo možné očakávať, že korelujú s inteligenciou (Levin, 2005, s. 54 – 59).

Mravný charakter

Spomedzi trojice rozoberaných vlastností je práve dedičnosť mravného charakteru najspornejšia. Z už uvedenej charakteristiky mravného charakteru vyplýva, že táto črta sa vôbec meria ťažko, tejto téme sa však venovalo viacero psychologických výskumov. Na niektoré štúdie poukazujúce na dedičnosť vlastností konštituujúcich charakter odkazuje Lynn (2001, s. 7).

U nás sa napríklad skúmaním genetických aspektov alkoholizmu zaoberali Dragašek a Drímalová (2005, s. 147), ktorí konštatujú: „Významne geneticky podmienenou poruchou, ktorú možno monitorovať na základe zmien v EEG je alkoholizmus.“

Ako hrubý ukazovateľ nenulovej dedičnosti mravného charakteru môže slúžiť aj skutočnosť, že ľudia s vyššou inteligenciou vo všeobecnosti páchajú menej kriminality, najmä násilnej (Herrnstein a Murray, 1996, s. 235 – 251). Vyššia miera násilnej kriminality poukazuje na horší mravný charakter a menšiu citlivosť pre potreby druhých. Keďže inteligencia má genetickú bázu, budú ju zrejme mať aj kriminálne sklony, ktoré sú prejavom horšieho mravného charakteru.

Prirodzene, významný, možno väčší vplyv na mravný charakter má prostredie.

Základné východiská eugeniky

Jedným z popredných súčasných zástancov eugeniky je britský psychológ Richard Lynn. V predhovore knihy Eugenika : prehodnotenie Lynn uvádza niekoľko postulátov, z ktorých vychádza ním zastávaná koncepcia eugeniky a z nich plynúce stanovisko nazýva „všeobecná teória eugeniky“.

Tieto postuláty tak zhutnene a výstižne vyjadrujú podstatu eugeniky, že je vhodné aspoň niektoré z nich uviesť v úplnosti (Lynn, 2001, s. vii – ix):

­„1. Niektoré ľudské vlastnosti sú hodnotné. Najdôležitejšie z nich sú zdravie, inteligencia a to, čo je eugenikmi označované ako ‚mravný charakter‘, ktorý spočíva v dobre vyvinutom zmysle pre morálku, sebadisciplíne, silnej pracovnej motivácii a sociálnej zodpovednosti.

2. Tieto ľudské vlastnosti sú hodnotné, pretože predstavujú základ pre intelektuálne a kultúrne výdobytky, kvalitu života a ekonomickú, vedeckú a vojenskú silu štátu.

3. Zdravie, inteligencia a mravný charakter sú do značnej miery geneticky podmienené. Preto by bolo možné skvalitniť ich genetický podklad. Toto by predstavovalo vylepšenie toho, čo môžeme nazvať ,ľudský genetický kapitál‘ obyvateľstva. Toto je cieľom eugeniky. Eugenici uznávajú, že tieto vlastnosti sú taktiež podmienené prostredím a podporujú postupy využívajúce prostredie na ich zlepšenie. Environmentálne opatrenia na zlepšenie týchto vlastností sú však všeobecne podporované a nie sú časťou eugeniky.

(…)

5. Bolo by rozumné zlepšiť genetickú kvalitu obyvateľstva ohľadom zdravia, inteligencie a mravného charakteru. (…)

7. Eugenika slúži potrebám jednotlivcov aj štátov. Jednotlivcom pomáha, pretože ľudia chcú mať deti, ktoré sú zdravé, inteligentné a oplývajú dobrým mravným charakterom. Štátu pomáha, pretože štát, ktorý má obyvateľstvo s dobrým zdravím, vysokou inteligenciou a dobrým mravným charakterom, je silnejší a má vyššiu pravdepodobnosť uspieť v súperení s inými štátmi.“

Záver

Eugeniku môžeme vnímať ako ideológiu, sociálnu filozofiu, súbor konkrétnych opatrení, štátnu politiku či vedu. Cieľom eugeniky je skvalitňovanie genetickej kvality obyvateľstva. Podľa väčšiny eugenikov sú hodnotami hodnými podpory zdravie, inteligencia a mravný charakter (sociálna zodpovednosť, sebadisciplína, pracovitosť). Niekedy sa k týmto hodnotám pripája aj krása. Existuje viacero druhov eugeniky, ktoré si priblížime v ďalšom článku.

Literatúra

BAKALÁŘ, P. 2003. Tabu v sociálních vědách. Praha : Votobia, 2003.

BLACKER, C. P. 1952. Eugenics : Galton and after. Cambridge, Massachussetts : Harvard University Press, 1952.

BRONFENBRENNER, U. 1972. Nature With Nurture; A Reinterpretation of the Evidence. In: MONTAGU, A. (ed.). Race and IQ. New York : Oxford University Press, 1999, s. 153 – 183.

CAVALLI-SFORZA, L. L. – BODMER, W. F. 1971. The Genetics of Human Populations. San Francisco : Freeman, 1971.

DRAGAŠEK, J. – DRÍMALOVÁ, M. 2005. Genetický aspekt vzťahu medzi elektroencefalogramom a alkoholizmom. In: Psychiatria, 4/2005, s. 147-151.

GALTON, F. 1883. Inquiries into Human Faculty and its Development. Londýn : J. M. Dent, 1883. Dostupné na: <http://galton.org/books/human-faculty/> (odkaz k 6. januáru 2011)

GALTON, F. 1909. Essays in eugenics. Londýn : The Eugenics Education Society, 1909. Dostupné na: <http://galton.org/books/essays-on-eugenics/galton-1909-essays-eugenics-1up.pdf> (odkaz k 6. januáru 2011)

GOTTFREDSONOVÁ, L. 1997. Mainstream Science on Intelligence : An Editorial With 52 Signatories, History, and Bibliography. In: Intelligence, 1/1997, s. 13 – 23. Dostupné na:

<http://www.udel.edu/educ/gottfredson/reprints/1997mainstream.pdf> (odkaz k 6. januáru 2011)

GOULD, S. J. 1974. Racist Arguments and IQ. In: MONTAGU, A. (ed.). Race and IQ. New York : Oxford University Press, 1999, s. 184 – 189.

HARTL, P. – HARTLOVÁ, H. 2009. Psychologický slovník. Praha : Portál, 2009.

HERRNSTEIN, R. – MURRAY, C. 1996. The Bell Curve: Intelligence and Class Structure in American Life. New York : Free Press Paperbacks, 1996.

HOLUB, A. 2006. Eugenika a právo – krátké zamyšlení. In: Právník, 10/2006, s. 1113 – 1124.

IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z. 1983. Slovník cudzích slov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983.

LAJKEP, T. 2001. Cesty eugeniky. In: Medicínska etika a bioetika, 3 – 4/2001, s. 6 – 8. Dostupné na: <http://www.bioethics.sk/files/journal/2001-34.pdf>(odkaz k 6. januáru 2011)

LEVIN, M. 2005. Why Race Matters? New Century Books, 2003.

LEWONTIN, R. 1970. Race and Intelligence. In: MONTAGU, A. (ed.). Race and IQ. New York : Oxford University Press, 1999, s. 230 – 247.

LYNN, R. 1996. Dysgenics : Genetic Deterioration in Modern Populations. Westport, Connecticut : Praeger Publishers, 1996.

LYNN, R. 2001. Eugenics: A Reassessment. Westport, Connecticut – Londýn : Praeger Publishers, 2001.

MONTAGU, A. (ed.). 1999. Race and IQ. New York : Oxford University Press, 1999.

MOREL, B. A. 1857. Traité des dégenérescenses physiques, intellectuelles et morales de l’espèce humaine. Paríž : Larouse, 1857.

The New Encycopædia Britannica. 1997. Chicago – Auckland – Londýn – Madrid, Manila – Paríž – Rím – Soul – Sydney – Tokyo – Toronto : Encyclopædia Britannica, Inc., 1997.

Genetics Home Reference [online]. 2015. Dostupné na: <http://ghr.nlm.nih.gov/glossary=eugenics> (odkaz k 13. marcu 2015)

WELLS, H. G. – HUXLEY, J. – WELLS, G. P. 1932a. Věda o životě, díl druhý. Praha : Nakladatelství Fr. Borový, 1932.

WELLS, H. G. – HUXLEY, J. – WELLS, G. P. 1932b. Věda o životě, díl třetí. Praha : Nakladatelství Fr. Borový, 1932.




Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne