Stručný vhľad do metód eugeniky

V predchádzajúcich článkoch sme si priblížili pojem eugeniky a jej rôzne druhy. V tomto článku sa budeme venovať konkrétnym opatreniam, ktorými možno eugeniku presadzovať – jej metódam.

Výber partnera

Základnú voľbu, ktorú robia všetci ľudia pred tým, než sa reprodukujú, je voľba partnera, pričom táto voľba môže byť eugenická, ak jedným z nárokov na partnera sú určité genetické predpoklady. Takéto nároky často nie sú vedome posudzované a ľudia si partnerov volia skôr na základe svojho subjektívneho cítenia a intuície. I tieto však môžu byť dôsledkom genetických predpokladov. Podľa Tregenzu a Wedella (2000, s. 1013) „[n]edávne experimenty (…) naznačujú, že výber partnera na základe genetickej kompatibility môže byť všeobecne rozšírený.“

V priebehu dejín sa vyskytli tiež názory, že výber partnera by sa mal uskutočňovať na základe posúdenia osôb na to spôsobilých a nie (alebo nie len) budúcich partnerov. Medzi zástancov podobných teórií patrili napríklad Platón alebo Campanella (Lajkep, 2001, s. 6).

Aj úplne dobrovoľný výber partnera však môže zahŕňať eugenické aspekty, a to vedome aj nevedome. Objektívne informovanie a vzdelávanie v oblasti eugeniky a reprodukcie môže zvýšiť vedomie ľudí v tejto oblasti. Výber partnera je zároveň výkonom takých základných subjektívnych práv osoby, že zakázať vykonávanie súkromnej eugeniky takouto formou je prakticky nerealizovateľné, aj keby bolo právne obhájiteľné.

Vzdelávanie

Miernou metódou presadzovania eugeniky môže byť šírenie informácií o eugenike. Môže mať rôzne podoby, od objektívnej kampane po propagandu.

Napr.v nacistickom Nemecku minister propagandy Joseph Goebbels vyhlásil, že všetky stránky nemeckého života majú byť informované v zmysle „eugenického spôsobu myslenia“ (Fallwell, 2010).

Informovanie o genetických aspektoch reprodukcie by sa mohlo uplatniť napr. v školách v rámci rodinného vzdelávania (hoci efektivita takýchto postupov je vo všeobecnosti otázna) či v rámci zásady informovaného súhlasu v zdravotníctve.

Finančné opatrenia sociálnej politiky

Keďže výchova detí je nákladnou záležitosťou, otázky finančného a materiálneho zabezpečenia ovplyvňujú možnosť realizácie túžby ľudí mať deti, resp. ich konkrétny počet.

Štát môže prerozdeľovanie zdrojov v rámci spoločnosti nastaviť rozličnými spôsobmi. V rámci sociálnej politiky preto teoreticky disponuje nástrojmi, ktorými môže vplývať na reprodukčné správanie ľudí.

Tieto opatrenia môžu mať povahu ako pozitívnej eugeniky (väčšia podpora jedincov so žiaducimi génmi), tak aj negatívnej eugeniky (menšia podpora pre jedincov s nežiaducimi génmi). Niektorí autori sú však ohľadom možností a efektívnosti takýchto opatrení skeptickí (napr. David, 2001).

Antikoncepcia

Antikoncepciu ako jeden zo spôsobov reprodukčnej kontroly možno využiť na eugenické účely. Napr. Bakalář (2003, s. 289) ako jedno z možných opatrení negatívnej eugeniky uvádza „používání dlouhodobě účinkující antikoncepce (…) která by byla pro určité skupiny obyvatelstva (…) bezplatně nebo za symbolickou cenu“. U nás bola požiadavka na bezplatnú antikoncepciu pre sociálne vylúčené spoločenstvá zahŕňajúce najmä Rómov z osady súčasťou legislatívneho návrhu vlády Ivety Radičovej.

Eugenické následky by tiež mohol mať zákaz používania antikoncepcie pre určité skupiny obyvateľstva.

V súčasných spoločenských pomeroch má antikoncepcia skôr dysgenické ako eugenické účinky. Antikoncenpciu dôsledne využívajú viac vzdelaní ľudia a príslušníci vyšších spoločenských vrstiev, čo znižuje ich fertilitu, hoci v súčasnosti je už cenovo dostupná každému a informácie o nej sú všeobecne známe (Lynn, 1996, s. 44 – 45).

Aj Bakalář (2003,. s. 263) považuje antikoncepciu za jeden zo zdrojov dysgenickej fertility: „Dá se říci, že ve chvíli, kdy se objevila antikoncepce, byla dysgenická fertilita nevyhnutelná.“

Metódy reprogenetiky

Pokrok biotechnológií v 2. polovici 20. storočia viedol k rozvinutiu a uplatňovaniu viacerých metód selektívnej reprodukcie, ktoré možno použiť eugenicky: genetické poradenstvo, prenatálna diagnostika, umelé oplodnenie a embryonálna selekcia. V súčasnosti sú tieto metódy takmer vždy založené na princípe dobrovoľnosti, no nájdu sa autori navrhujúci aj povinné uplatňovanie niektorých z týchto praktík.

Napríklad Appel (2009) obhajuje povinné genetické testovanie plodu v niektorých prípadoch (napr. výrazne zvýšená genetická propenzita na rakovinu). S tým spojené zásahy do reprodukčnej slobody odôvodňuje nasledovne: „Západné spoločnosti dlho uznávajú, že sloboda rodičov nemôže poškodzovať zdravotné záujmy dieťaťa. Svedkovia Jehovovi nemôžu svojim deťom odoprieť transfúziu krvi; scientológovia nemôžu nahradiť život zachraňujúce antibiotiká modlitbou. Ako napísal Wiley Rutledge, sudca najvyššieho súdu Spojených štátov amerických v prelomovom prípade Prince v. Massachusetts, ,Rodičia môžu zo seba spraviť martýrov, ak chcú, ale z toho nevyplýva, že môžu, za rovnakých podmienok, spraviť martýrov zo svojich detí.‘“

Kvôli dobrovoľnosti týchto metód sa často neoznačujú priamo za eugenické, ako uvádza Agar (2004, s. 5): „Tí, ktorých vízia ľudského zlepšenia zdôrazňuje individuálnu voľbu, sa zvyknú vyhýbať slovu ,eugenika‘. Chcú slovník, ktorý ich jasne odlišuje od nacistov.“ Zrejme i toto je dôvod, prečo sa Silver (1997) priklonil k slovu „reprogenetika“, ktorý v tejto súvislosti tiež používame, hoci reprogenetiku vnímame v širšom zmysle slova ako súčasť eugeniky.

Shakespeare (1998, s. 699; podľa: Miceli – Steele, 2007, s. 86) rozlišuje medzi silnou a slabou eugenikou a metódy súčasného genetického testovania považuje za slabo eugenické, pretože „[podporujú] technológie reprodukčného výberu cez nedonucujúce individuálne voľby“.

Genetické poradenstvo spočíva v informovaní potenciálnych rodičov odborníkom z oblasti genetiky o možných genetických rizikách pre ich dieťa. Zväčša zahŕňa štúdium osobnej a rodinnej anamnézy potenciálnych rodičov a na základe toho určenie pravdepodobnosti, že dieťa bude mať určitú genetickú črtu. Genetické poradenstvo spočíva aj v popise a informovaní o samotnej povahe tejto črty. Následkom genetického poradenstva sa rodičia môžu napr. rozhodnúť dieťa nemať alebo využiť niektorú z ďalších reprogenetických metód, aby sa znížilo riziko, že ich dieťa bude geneticky zaťažené črtou vnímanou ako nepriaznivou.

Prenatálna diagnostika je ďalšou reprogenetickou metódou podobnou genetickému poradenstvu. Spočíva vo vyšetreniach embrya, resp. plodu v maternici a detekujú sa ňou genetické poškodenia a ochorenia, ale aj negenetické vývinové abnormality. Na základe objavenia takýchto porúch sa môžu rodičia rozhodnúť pre umelé prerušenie tehotenstva, čím prenatálna diagnostika pôsobí eugenicky.

Umelé oplodnenie darcom spočíva vo vytvorení embrya in vitro a následnou implantáciou do tela matky. Takáto metóda môže byť eugenická, ak použité spermie sú selektované pre niektoré z eugenicky cenných vlastností. Bakalář (2003, s. 252) uvádza, že v 80. rokoch 20. storočia bola v Spojených štátoch amerických založená spermobanka, ktorá akceptovala príspevky od niektorých nositeľov Nobelových cien a iných intelektuálne zdatných osôb. Do roku 1997 využilo túto príležitosť vyše 200 žien, ktorých manželia boli neplodní a ich deti sú podľa očakávania nadpriemerne inteligentné (Bakalář, 2003, s. 52). Najznámejším donorom tejto banky bol nositeľ Nobelovej ceny za fyziku William Shockley.

Embryonálna selekcia, tiež nazývaná predimplantačná genetická diagnostika, využíva umelé oplodnenie darcom. Spočíva ale vo vytvorení viacerých embryií, pričom na implantáciu do tela matky sa vyberie to z nich, ktoré má žiadané charakteristiky (niekedy sa táto metóda používa aj na vajíčka pred oplodnením). Jej výhodou je, že umožňuje vyhnúť sa selektívnemu umelému prerušeniu tehotenstva tak, že na implantáciu do tela matky sa vyberie už geneticky zdravé embryo. Táto metóda je finančne značne náročná.

Odhliadnuc od náboženských výhrad (všeobecných argumentov proti umelému prerušeniu tehotenstva a zasahovaniu do reprodukcie ako takej) sú metódy reprogenetiky prijímané bez väčších kontroverzií, s výnimkou embryonálnej selekcie (Miceli – Steele, 2007, s. 85).

Argumentom v prospech týchto metód býva, že sa obvykle zakladajú na dobrovoľnosti. Ich významnou črtou je presun posudzovania eugenických hodnôt na jednotlivcov. O tom, aké vlastnosti sú žiaduce, nerozhoduje štát, ale rodičia na základe svojej voľby a vlastných preferencií. Niekedy sa zdôrazňuje nie ani tak eugenický efekt, ale sloboda voľby rodičov a realizácia ich individuálnych práv (čo však spravidla má aj eugenický efekt, keďže snáď všetci rodičia preferujú deti bez genetických postihnutí).

Takto dôvodí napr. Agar (2004, s. 5 – 6): „Budem však argumentovať, že presunutím pozornosti z rás a tried ľudí na jedincov možno vytvoriť verziu eugeniky, ktorá stojí za obranu. (…) Slobody, ktoré definujú liberálnu eugeniku môžu byť obraňované tým istým spôsobom ako iné liberálne slobody. Liberálne spoločnosti sú založené na presvedčení, že existuje veľa rozdielnych, často inkompatibiliných, predstáv o dobrom živote. (…) Dobrý život v liberálnej spoločnosti zahŕňa uznanie práva iných robiť rozhodnutia, ktoré sa nám nepáčia. (…) Nastávajúci rodičia budú môcť požiadať genetických inžinierov, aby do ich embryí dosadili gény, ktoré sú v súlade s ich koncepciou dobrého života. Budú však uznávať právo ich spoluobčanov na úplne odlišné eugenické voľby. Nikto nebude nútený nechať sa naklonovať alebo geneticky upraviť svoje deti.“

Agarove zdôvodňovanie sa opiera o tú logiku, že podobne, ako majú rodičia právo dieťa vychovávať podľa vlastných predstáv, majú právo aj zvoliť genetický potenciál, s ktorým vstupuje do života. Na druhej strane, veľmi spornou tu ostáva otázka práv dieťaťa, ktoré by nemalo byť len prostriedkom na realizáciu túžob rodičov, ale subjektom práv samo o sebe.

King (1999, s. 181) sa však obáva, že takéto metódy môžu viesť k „plne rozvinutej konzumnej eugenike“, kde by si rodičia mohli vyberať embryo aj na základe nepatologických charakteristík. Takéto deti by sa potom podľa neho stali de facto „tovarom“ a mali by tendenciu „cítiť, že ich esencia, vo významnom zmysle slova, nepatrí výhradne im, keďže na ňu dohliadali ich rodičia za použitia vševidiaceho oka genetickej technológie“.

Bakalář (2003, s. 294) uvádza: „V liberálních demokraciích nemůže stát zakázat něco pouze na základě toho, že si to mnoho lidí nepřeje. Např. mnohým se nelíbí homosexualita, ale to ještě není důvod, proč by se měla zakazovat – totéž platí o biotechnologiích. Nejdříve by se muselo prokázat, že je pravděpodobné, že biotechnologie poškozují jedince, který se jejich použitím narodí, nebo společnost jako celek.“ Podobnú logiku používajú aj Drgonec a Holländer (1988, s.191) pri obhajobe liberalizácie úpravy vykonávania sterilizácií.

Miceli a Steele (2007), Pattersonová a Satzová (2002) a King (1999) však majú pochybnosti o tom, či genetickí poradcovia objektívne informujú budúcich rodičov. King (1999, s. 177) poukazuje na zaujaté a potenciálne až sugestívne „rady“ genetických poradcov, ktoré sú v niektorých krajinách pomerne časté. Uvádza, že v prieskume z roku 1997 15 % genetikov z anglicky hovoriacich krajín a severnej Európy priznalo, že by poskytli poradenstvo zdôrazňujúce negatívne aspekty genetickej vady, hoci by priamo nenavádzali potrat (čo King nazýva „zaujaté prenatálne poradenstvo“); v ostatných krajinách to bola väčšina. U veľkej časti genetikov boli taktiež zistené proeugenické postoje (King, 1999, s. 177). Toto sčasti obmedzuje napĺňanie zásady slobody voľby a podstatu týchto metód posúva smerom k eugenike.

Radikálnejšie biotechnológie

Na eugenické účely možno použiť aj ďalšie biotechnológie ako napr. klonovanie či genetické inžinierstvo. Pre tieto metódy je charakteristické, že ešte nie sú veľmi preskúmané – najmä vo vzťahu k človeku – takže polemiky o nich sa vedú skôr v etickej ako právnej rovine.

Čo sa týka klonovania, doposiaľ nebol potvrdený žiadny prípad ľudského klonu a pokusy o klonovanie zvierat sa stretli len s čiastočnými úspechmi. Klonované zvieratá trpia rôznymi zdravotnými problémami. Newman (2003, s. 445) uvádza: „naklonované zvieratá všetkých druhov, u ktorých sa takéto pokusy naskytli, majú vysokú mieru nevysvetlených postnatálnych úmrtí, ako aj anomálií ako zväčšené srdcia a vysoko abnormálne pľúca a znaky predčasného starnutia“.

Už od svojich počiatkov sa klonovanie stretávalo skôr s odporom verejnej mienky a spoločnosti, aj čo sa týka klonovania zvierat (Sýkora, 1997). Newman (2003, s. 444 – 445) si však myslí, že „keby bolo predstavených zopár ľudských klonov relatívne bez zjavných zdravotných problémov, bolo by rozumé očakávať, že odpor voči klonovaniu by poklesol, napriek ďalším biologickým nejasnostiam“.

Klonovanie je podľa niektorých perspektívnou metódou do budúcnosti. Mohlo by nájsť využitie v rámci reprogenetiky, pričom jeho nepochybnou výhodou by bola väčšia istota o podobe potomka.

Klonovanie je oblasť natoľko eticky-právne sporná i komplikovaná, že akýkoľvek serióznejší náhľad do tejto problematiky by bol nad rámec tohto článku.

Sterilizácia

Sterilizácia spočíva v zákroku, ktorý zabráni plodnosti bez odstránenia alebo poškodenia pohlavných žliaz osoby. Líši sa od kastrácie, ktorá je deštruktívnejšia a predstavuje priame zničenie pohlavných žliaz (Goddard, 1912, s. 107 – 108). Súčasné metódy sterilizácie sú pomerne neinvazívnymi úkonmi, ktoré nemajú dopad na potenciu a kvalitu sexuálneho života. U muža možno sterilizáciu vykonať aj ambulantne (TASR, 2008). Predovšetkým možno rozlišovať dva typy sterilizácií: dobrovoľné a nútené.

Dobrovoľné sterilizácie zvyknú podstupovať ľudia, ktorí dosiahli želaný počet detí a už nechcú mať ďalšie. Vhodným nastavením kritérií pre odplatnú sterilizáciu by sa mohol docieliť eugenický efekt.

Nútené sterilizácie boli v minulosti používané ako jedna z najčastejších metód nútenej negatívnej eugeniky. V tomto kontexte sa prvýkrát uplatnili v Spojených štátoch amerických, kde bolo sterilizovaných vyše 60 000 jedincov. Počas nacistického eugenického programu postihol podobný osud vyše 400 000 ľudí.

Ehrlich, Ehrlichová a Holdren (1977, s. 786 – 787) diskutujú o možnostiach zavedenia nútenej sterilizácie (či dokonca nútených umelých prerušení tehotenstva) v Spojených štátoch amerických pre účely kontroly pôrodnosti a domnievajú sa, že „[n]iektoré nútené opatrenia by mohli byť menej represívne alebo diskriminačné než niektoré z navrhnutých socioekonomických opatrení“.

Ďalej uvádzajú: „Bol učinený záver, že zákony nútenej populačnej kontroly, vrátane zákonov zakotvujúcich povinné umelé prerušenia tehotenstva, by mohli byť v súlade so súčasnou ústavou, ak by sa populačná kríza stala natoľko závažnou, že by ohrozila spoločnosť.“ (Ehrlich – Ehrlichová – Holdren, 1977, s. 837) Pre zaujímavosť, John Holdren je súčasným poradcom amerického prezidenta Baracka Obamu pre vedu a technológiu.

Kontrola migrácie

Eugenika nenachádza uplatnenie len v oblasti reprodukcie. Genetickú kvalitu obyvateľstva určitého štátu možno zabezpečiť aj kontrolou toho, kto na jeho územie vstupuje a kto jeho územie opúšťa. Možno teda rozoznávať kontrolu emigrácie a kontrolu imigrácie.

Toto je, pochopiteľne, metódou predovšetkým nacionalistickej či štátnej eugeniky. Z hľadiska univerzalistickej eugeniky, ktoré zohľadňuje genofond celého ľudstva, je migrácia menej relevantná, lebo priemerná kvalita ľudského genómu sa migráciou priamo nemení.

Skúmaním dôsledkov migrácie na genetickú kvalitu obyvateľstva sa rámcovo venuje napr. Bakalář (2003, s. 265 – 266).

Kontrola emigrácie je menej aktuálna, keďže veľká väčšina štátov akceptuje právo jednotlivcov opustiť ich domovský štát. Samozrejme, mieru emigrácie môže do veľkej miery štát ovplyvňovať napr. administratívnou náročnosťou, ale tiež vzdelávacou politikou, ktorá dokáže na emigráciu v rôznej miere ľudí pripraviť (silný/slabý dôraz na výuku cudzích jazykov, vštepovanie silného/slabého vzťahu k vlasti ap.)

V rámci súčasných pomerov ohľadom Slovenska má emigrácia zrejme skôr dysgenický charakter, lebo tendenciu opúšťať štát majú často ti najschopnejší jedinci, ktorí doma nenachádzajú vhodné podmienky na realizáciu svojich vízií.

Štáty, u ktorých riziko takéhoto trendu existuje, sa uchyľujú skôr k riešeniu príčin prípadného odlivu eugenicky cenných ľudí (zlepšenie podmienok pre podnikanie a zamestnanosť, zvýšenie kvality vzdelania a vedy a pod.).

Na druhej strane, veľmi aktuálnou, najmä v krajinách západnej civilizácie, je otázka imigrácie. Neregulovaná masová imigrácia z krajín tretieho sveta by mohla mať pre európske štáty značné dysgenické následky, keďže priemerná inteligencia v týchto krajinách je častejšie nižšia ako v Európe (Lynn, 2006).

Umocnenie eugenicky neželaných následkov by mohla spôsobiť táto skutočnosť v konjunkcii s vyššou fertilitou týchto skupín obyvateľstva. Výnimku tvoria krajiny východnej Ázie, kde je priemerné IQ vyššie ako v Európe, prisťahovalci z tejto časti sveta sa ale tiež často vyznačujú nižšou fertilitou (pozri napr. Toulemon et al., 2008).

Eugenika a holokaust

Ako odstrašujúci príklad eugeniky sa často spomína nacistický holokaust (Nedoroščík, 2008b). Je preto namieste položiť si otázku, do akej miery bol holokaust motivovaný eugenicky.

Je zrejmé, že nacistické Nemecko sa snažilo zavádzať eugeniku, a jeho eugenický program bol typickým príkladom nacionalistickej eugeniky: skvalitnenie genetického potenciálu nemeckého národa, resp. árijskej rasy. Bolo zakázané rasové miešanie (Kemp, 2006, s. 536 – 537) a ktokoľvek, kto trpel niektorou zo zákonne vymedzených dedičných porúch, mohol byť sterilizovaný (pre porovnanie, v USA sa nútené sterilizácie vzťahovali zväčša na nesvojprávne osoby v ústavnej starostlivosti). Tieto opatrenia boli prijaté už v 30. rokoch.

Naproti tomu holokaust sa vzťahoval na Židov a začal sa realizovať až v roku 1942. Zákaz rasového miešania a nútené sterilizácie už boli dávno v platnosti, teda dodatočný eugenických efekt z deportácií bol takmer nulový. Navyše, ako uvádza Lynn (2001, s. 239): „Hitler nepovažoval Židov za geneticky podradných. Nikto v Nemecku 20. a 30. rokov 20. storočia nemohol dôjsť k takémuto záveru, pretože bolo všeobecne známou skutočnosťou, že Židia boli mimoriadne talentovaní. (…) Hitler (1943) bol nepochybne antisemitský a tento antisemitizmus sa zakladal na jeho názoroch, predstavených v Mein Kampf, že Židia mali výnimočne vysoké schopnosti a používali ich na ohrozovanie záujmov Nemcov… (…) V Mein Kampf uviedol, že Židia sú ‚najmocnejším náprotivkom Árijcov‘…“

Účel holokaustu nebol teda eugenický. Cieľom Hitlera bolo oslabiť rasu, ktorú vnímal ako silného oponenta a konkurenta árijcov, ako uvádza Itzkoff (in: Glad, 2006, s. 5).

Eugenika a eutenika

Eutenika sa zaoberá zlepšovaním človeka a kvality jeho života pôsobením externých faktorov ako výchova, vzdelanie, hygiena, strava atď. Eutenika v podstate zahŕňa všetky vplyvy prostredia. Slovo „eutenika“ je odvodené od gréckeho eutheinen, čo znamená „rozkvitať“ alebo „prosperovať“ (in: Richardsová, 1912, s. vii – viii). Jeho pôvod je teda podobný ako pri slove „eugenika“.

Prvou priekopníčkou euteniky bola americká chemička Ellen Richardsová. V knihe Cena prístrešku uvádza, že eutenika je „sociálna etika“, „veda lepšieho žitia“ (Richardsová, 1905, kapitola I); na inom mieste hovorí o eutenike aj ako o „umení lepšieho žitia“ (Richardsová, 1905, kapitola VI). V ďalšej knihe Eutenika: veda riadeného prostredia koncepciu euteniky rozpracovala podrobnejšie. Možnosti euteniky videla najmä v rozvoji sanitárnej vedy a vzdelania. Pripúšťa pritom existenciu aj donucujúcich opatrení zo strany štátu (Richardsová, 1912).

Eugenici nie sú striktní genetickí deterministi a uvedomujú si, že vlastnosti, ktorých genetický potenciál sa snažia zlepšovať, sú formované aj prostredím (pozrite napr. Lynn, 2001, s. viii). Považujú však za dôležité podporovať aj genetické faktory.

Treba však poukázať na to, že vplyvy prostredia a genetiky nie sú oddelené. Možno pritom konštatovať, že eugenika má eutenický efekt, lebo rodičia s vysokou inteligenciou a mravným charakterom spravidla svojim deťom zabezpečia lepšie prostredie a rodičia s podpriemernou inteligenciou a nekvalitným mravným charakterom na to nemajú také predpoklady.

Na druhej strane eutenika nemá prakticky žiadny eugenický efekt, keďže sa sústreďuje iba na čo najlepšie rozvinutie čŕt podmienených prostredím. Gény ale priamo nemení (hoci posledné výskumy ukazujú na možnosti epigenetického pôsobenia). Môže mať však dopad na vrodené poruchy, napr. následkom pôsobenia rôznych teratogénnych vplyvov. Takéto poruchy sa však na potomstvo neprenášajú.

Ako je z uvedeného zrejmé, eugenika a eutenika sa v žiadnom prípade nevylučujú, ale sa môžu vhodne dopĺňať. Oboje môžu prispievať k zvýšeniu blahobytu spoločnosti; v súčasnosti sa však jedna z nich teší všeobecnej podpore, zatiaľ čo tá druhá je obvykle odmietaná.

Hoci Richardsová (1912, s. 151) euteniku vnímala skôr ako predchodkyňu eugeniky („V priebehu ďalších sto rokov môže eutenika ustúpiť eugenike a lepšia rasa ľudí sa stať skutočnosťou.“), v súčasnosti je trend vzťahu týchto dvoch spôsobov intervencie práve opačný.

Záver

Eugeniku možno vykonávať širokým spektrom metód: od individuálnych, dobrovoľných rozhodnutí po štátne donucovacie programy. Príkladmi eugenických metód sú vzdelávacie programy, genetické poradenstvo, embryonálna selekcia, kontrola migrácie, sociálna politika či sterilizácie. Eugenika môže byť tiež dopĺňaná eutenikou, ktorá spočíva v zlepšovaní externých faktorov človeka ako výchova, vzdelanie či strava.

Literatúra

Zdieľať na Facebooku