Základné členenie eugeniky

Eugenika je široký pojem zahŕňajúci rôzne postupy na zlepšenie genetickej kvality obyvateľstva. Tento cieľ sa dá dosiahnuť rôznymi spôsobmi. Existuje teda viacero druhov eugeniky, ktoré si priblížime v tomto článku.

Klasická a nová eugenika

Možno rozlišovať dva základné typy eugeniky podľa toho, akým spôsobom usmerňujú reprodukciu alebo do nej zasahujú. Klasická eugenika ostáva v rámcoch bežných reprodukčných metód, nezasahuje do nich. Snaží sa rôznymi opatreniami docieliť, aby jedinci so žiadanými génmi mali viac detí a jedinci s génmi nežiadanými mali detí menej.

Naproti tomu, nová eugenika používa na zmenu genetického zloženia populácie biotechnológie, ktorých prudký rozvoj nastal v druhej polovici 20. storočia. Zasahuje teda do reprodukčného procesu priamo, napr. umelým oplodnením či genetickým inžinierstvom.

Okrem tohto existujú aj eugenické metódy nie priamo súvisiace s reprodukciou, napr. selektívna migrácia.

Pozitívna a negatívna eugenika

Podľa toho, či eugenické opatrenia smerujú k zníženiu alebo zvýšeniu výskytu určitých génov v populácii, možno rozlišovať pozitívnu eugeniku (smerujúcu k zvýšeniu výskytu žiaducich génov v populácii) a negatívnu eugeniku (smerujúcu k zníženiu výskytu nežiaducich génov v populácii).

Výrazy „pozitívna“ a „negatívna“ sa tu týkajú iba smeru pôsobenia na frekvenciu predmetných génov v populácii, nie povahy prístupu k ich konkrétnym nositeľom. Aj negatívna eugenika môže byť dobrovoľná a nevynucovaná, napr. vzdelávanie ľudí nižších sociálnych vrstiev o rodinnej zodpovednosti.

Wells, Huxley a Wells (1932b, s. 1074; podľa: Lajkep, 2001, s. 7), hoci boli zástancami negatívnej eugeniky, poukázali na preferenciu metód dobrovoľnej eugeniky pri jej realizácii: „Tito ,nevychovatelní‘ představují rezervy škodlivé dědičné plazmy, odpovědné za velké množství zločinů, nemocí, vad, pauperismu. Ale problém jejich vyloučení je velmi obtížný a nesmí tu vzniknout podezření z ukvapenosti anebo surovosti při jeho řešení.“

Súkromná a verejná eugenika

Podľa toho, aký typ subjektu eugeniku realizuje, možno rozlišovať súkromnú eugeniku (uskutočňovanú súkromným subjektom, napr. fyzickou osobou) a verejnú eugeniku (uskutočňovanú subjektom oplývajúcim verejnou mocou, napr. ministerstvom, štátnou agentúrou alebo orgánom územnej samosprávy).

Tieto formy sa môžu tiež prelínať, ak napr. štát ponúka určité opatrenia a jednotlivec sa môže rozhodnúť ich využiť alebo nie, napr. hmotná núdza ako stav, na základe ktorého je nárokovateľná antikoncepcia zdarma.

Povinná a dobrovoľná eugenika

Podľa toho, či existuje právna povinnosť podrobiť sa eugenickým opatreniam možno rozlišovať povinnú eugeniku (ak takáto povinnosť existuje) a dobrovoľnú eugeniku (ak takáto povinnosť neexistuje). Toto členenie pomerne úzko súvisí s členením na súkromnú a verejnú eugeniku v tom zmysle, že súkromná eugenika nikdy nemôže byť povinná. Verejná eugenika však môže byť nepovinná.

Dobrovoľná eugenika nie je len moderným trendom. Americký eugenik a nositeľ Nobelovej ceny za objavy v genetike Hermann Joseph Muller už v roku 1936 „odmítl všechny formy státního donucování a princip dobrovolnosti umístil mezi základní kriteria eugeniky“ (Lajkep, 2001, s. 7).

The World Book Encyclopedia (1996, zv. 6, s. 377) uvádza, že hoci eugenika sa môže vykonávať aj radikálnymi autoritárskymi metódami, „väčšina eugenických postupov spočíva vo vzdelávacích programoch a dobrovoľných rozhodnutiach“.

Staršie vydanie tejto encyklopédie (The World Book Encyclopedia, 1930, zv. 6, s. 2315) poukazuje na opatrenia pozitívnej eugeniky skôr ako na „ideál života“ a nádej na „dosiahnutie pozitívnych výsledkov“ vidí „v rozšírení zmyslu pre povinnosť šíriť svoje dedičstvo a hrdosti byť rodičmi zdravých, krásnych a inteligených detí medzi lepšími príslušníkmi rasy“.

Nacionalistická a univerzalistická eugenika

Lynn (2001, s. 55 – 57) rozlišuje rôzne eugeniky podľa toho, aká je ich cieľová skupina v rámci ľudského druhu. Nacionalistická eugenika má za cieľ zvýšiť genetickú kvalitu národa alebo rasy, resp. v rámci určitého štátu (napr. Platón, Blacker, Hitler, Lee Kuan Yee). Naproti nacionalistickej eugenike, univerzalistická eugenika si kladie za cieľ zvýšiť genetickú kvalitu celého ľudstva.

Problémom univerzalistickej eugeniky môže byť rozsiahla kultúrna diverzita ľudstva; preto univerzalistická eugenika by bola nie ani tak eugenikou jednou, ako súhrnom rôznych eugeník uspôsobených tej-ktorej skupine.

Typickým predstaviteľom univerzalistickej eugeniky bol britský psychológ Raymond Cattell (1972; podľa: Lynn, 2001, s. 55), ktorý presadzoval svetový systém „kooperatívnej kompetície“. V tomto systéme by každý štát aplikoval svoj vlastný eugenický program a procesom skupinového výberu by sa postupne vyprofiloval najlepší z nich. Výsledkom tohto súperenia by bolo konečné prijatie najúspešnejšieho eugenického programu celým ľudstvom.

Humanistická a iná eugenika

Eugenika má mnohé dôsledky; možno rozlišovať rozličné druhy eugeniky podľa toho, ktoré z nich primárne sleduje. Humanistická eugenika je taká, ktorá je motivovaná predovšetkým snahou pomáhať ľuďom a ľudstvu, zmierniť ľudské utrpenie či zvýšiť šťastie a spokojnosť.

Hoci eugenika býva často vykresľovaná ako protirečiaca princípom ľudskosti, už Galton zdôrazňoval humanitárny aspekt eugeniky: „Človek je obdarený ľútosťou a inými láskavými pocitmi; tiež má schopnosť zabrániť mnohým druhom utrpenia. Myslím, že do tejto pôsobnosti spadá aj nahradenie prirodzeného výberu procesmi, ktoré sú viac milosrdné a nie menej efektívne. Presne toto je úlohou eugeniky.“ (Galton, 1908, s. 323). Inde v tejto súvislosti napísal: „To, čo robí príroda naslepo, pomaly a bezcitne, môže človek urobiť prezieravo, rýchlo a s citom.“ (Nedoroščík, 2008a)

Podľa Lynna (2001, s. 54) medzi zástancov eugeniky presadzujúcej ľudské šťastie ako jeden z hlavných cieľov patria tiež Blacker, Cavalli-Sforza, Bodmer a McKie. Sám Lynn (2001, s. 55) však vidí humanitárny aspekt eugeniky len ako subsidiárny: „Podpora ľudského šťastia by mala byť vnímaná ako doplnkový cieľ eugeniky, alebo v určitých prípadoch ako želaný vedľajší účinok eugenických programov. Hlavnou oblasťou, kde toto nastáva, je prípad genetických chorôb a porúch, ktoré sú nežiaduce, lebo oslabujú štát z dôvodu potreby dodatočných výdavkov a taktiež spôsobujú nešťastie príslušným jedincom a ich rodinám.“

Na druhej strane možno poukázať na to, že „posilnenie“ štátu (v takom zmysle, v akom o ňom hovorí Lynn) by viedlo k zvýšeniu blahobytu obyvateľstva, a teda konečným dôsledkom aj jeho eugeniky by bolo zvýšenie ľudského šťastia.

Z hľadiska tohto kritéria možno rozlišovať ešte vedeckú eugeniku (sledujúcu predovšetkým rozvoj vedeckého poznania), politickú eugeniku (sledujúcu predovšetkým partikulárne záujmy určitej špecifickej skupiny) a rôzne ďalšie druhy eugeniky.

Zhrnutie

Cieľom eugeniky je skvalitňovať genetický potenciál ľudstva. Existujú rôzne spôsoby, ako to docieliť, a podľa toho rozlišujeme rôzne druhy eugeniky, napr. klasická, nová, pozitívna, negatívna, povinná, dobrovoľná, humanistická. Každý z druhov eugeniky možno realizovať viacerými opatreniami – konkrétnymi metódami, ktoré si priblížime v ďalšom článku.

Literatúra

Zdieľať na Facebooku