Ľuboš Blaha, v súčasnosti podpredseda Smeru-SD, je verejnosti známy viac ako kontroverzný politik. V minulosti bol však známy skôr odbornej verejnosti svojou publikačnou tvorbou na pomedzí politológie a filozofie s nosnou témou sociálnej spravodlivosti.
Na tomto poli nebol iba kompilátorom, ale priniesol novú koncepciu distribúcie príjmu z pracovnej činnosti (výraznú paradigmatickú zmenu na úrovni systému), ktorú odprezentoval v monografii vydanej v roku 2009 Späť k Marxovi?.
Za knihu Späť k Marxovi? získal Blaha dokonca cenu Literárneho fondu za najlepšiu knihu v kategórii spoločenských vied za rok 2009.
Pre zaujímavosť uveďme, že napr. Eduard Bárány, ktorý referoval o danom diele, sa na margo práve kapitoly venovanej predstaveniu tejto koncepcie vyjadril, že „zaraďuje autora medzi významných sociálnych mysliteľov a v najlepšom slova zmysle oprávnených ideových dedičov K. Marxa. Spájajú ho s ním predmet a metóda úvah.“
Existuje aj Blahov 36-stranový výňatok z diela Späť k Marxovi?, ktorý je dostupný online a obsahuje podstatu tohto konceptu. Na tento výňatok sa budem pre jednoduchosť v tomto texte primárne odvolávať.
Ide o koncepciu „každému podľa jeho čistého úsilia“, ktorú Blaha predkladá ako ten lepší distribučný variant oproti Marxovmu socialistickému „každému podľa jeho zásluh“ či oproti liberálnemu kapitalizmu, kde odmenu za prácu určuje predovšetkým trhový mechanizmus.
V tomto texte sa na Blahov prístup kriticky pozrieme. Najprv opíšeme stručne jeho podstatu a následne poskytneme kritickú argumentáciu pre tie najproblematickejšie miesta Blahovej koncepcie.
Pre väčšiu korektnosť voči autorovi sa budem snažiť falzifikovať aj vlastné kritické úvahy a miestami s nimi polemizovať.
Východiskové Blahove tézy
Ľuboš Blaha sa inšpiruje modelom „prírodnej lotérie“ Johna Rawlsa a všíma si jednu vec, ktorú kritizuje na kapitalizme i socializme.
Kapitalizmus odmeňuje ľudí podľa zásluh, pričom výšku tejto zásluhy i následnej odmeny určuje trhový mechanizmus, pričom z pohľadu spoločnosti môže byť takto určená zásluha i odmena čo do primeranosti výrazne neadekvátna.
Filozofia socializmu chcela odmeňovať zásluhy, ktoré nedefinuje trhový mechanizmus, ale spoločnosť, resp. vláda. Abstrahujme teraz od reálnej aplikovanej praxe v minulosti.
To, čo Blaha na oboch paradigmách postavených na meritokratizme kritizuje, je skutočnosť, že zásluhy akokoľvek vhodne posúdené sú takmer úplne podmienené faktormi, o ktoré sa daný človek nijako nezaslúžil.
V spoločenských vedách možno považovať za všeobecne akcpeptované tvrdenie, že pracovný úspech človeka závisí predovšetkým od genetického či biologického potenciálu a od faktorov prostredia, ktoré daný potenciál naplnia.
V našom kultúrnom prostredí sa akceptuje, že človek samotný sa nijako nezaslúžil o gény, ktoré mu dávajú predpoklad vysokej inteligencie, dobrého zdravia alebo talentu, či o prostredie dobrej a stimulujúcej výchovy, resp. finančného kapitálu od rodiny. Taktiež nikto nemôže za to, že v spomenutých veciach predstavuje viac alebo menej opačný pól.
Blaha zhodne s Rawlsom tvrdia, že ľudia nemôžu byť za svoje schopnosti morálne zodpovední, keďže za ne nemôžu.
Ako si neskôr ukážeme, prikláňam sa skôr k východisku, že ľudia nemôžu byť morálne zodpovední za predpoklady k svojim schopnostiam, ale môžu a mali by byť zodpovední za to, ako tieto predpoklady zužitkujú.
Blaha (s. 8) sa snaží ísť hlbšie ako Rawls a hovorí o potrebe nájsť hranicu „po ktorú je úsilie jednotlivca výsledkom prírodnej lotérie, resp. spoločenských, kultúrnych a genetických vplyvov (nazvime toto úsilie podmieneným) a naopak, kde začína pôsobiť úsilie jednotlivca ako jeho takpovediac dočista vlastná pridaná hodnota (nazvime toto úsilie čistým)“.
Ak to v podobe príkladov rozmeníme na drobné, je rozdiel podnikať s nulovým kapitálom ako mať na rozbeh jeden milión od otca. Je rozdiel študovať na vysokej škole pre človeka, ktorý má fotografickú pamäť, ako pre človeka, ktorý má problém naučiť sa naspamäť pár viet. Je rozdiel vykonávať fyzicky náročnú prácu pre človeka, ktorý bol rodičmi celý život vedený k športovaniu, ako u človeka, ktorého rodičia vláčili po zariadeniach rýchleho občerstvenia. S príkladmi by sa dalo pokračovať, ale isto netreba.
Podľa Blahu (s. 9) tzv. čisté úsilie tvorí „vôľa jednotlivca pracovať či už na sebe alebo na nejakej aktivite, a teda vlastnosti ako pasivita, aktivita, lenivosť, snaživosť, pracovitosť, záhaľka a pod.“
Blaha (s. 9) je presvedčený, že „zatiaľ čo za svoje čisté úsilie nesie každý jednotlivec morálnu zodpovednosť, za schopnosti, ktoré sú podmienené morálnou náhodou (prírodnou lotériou), nemôžeme robiť jednotlivcov morálne zodpovedných a nemôžeme sa na ne odvolávať pri úvahách o spravodlivosti. Spoločensky podmienené faktory (vzdelanie, zázemie) možno v zásade pokryť myšlienkou rovnosti príležitostí (napríklad rovný prístup k vzdelaniu), no geneticky podmienené faktory (talent, vlohy) nemôžu byť predmetom konceptu príležitostí a musíme preto pristúpiť k myšlienke redistribúcie.“
Blaha prichádza k nosnej téze, že je potrebné sa zaoberať aj úsilím, prostredníctvom ktorého sa menia príležitosti na výsledky, inak z takého systému profitujú iba šikovní, schopní či talentovaní.
Blaha pritom čisté úsilie či pracovitosť chápe ako vôľu, ktorú jednotlivec vynakladá pri svojej činnosti. Nie ako schopnosť (vykonávať činnosť), ale ako ochotu (vykonávať činnosť).
Kritérium „každému podľa jeho čistého úsilia“ by malo byť aplikované „v procese individuálneho odmeňovania jednotlivcov a nie až následne v procese redistribučných aktivít štátu“ (Blaha, s. 29)
Hoci Blaha kritizuje na socializme i kapitalizme meritokratizmus, jeho koncepcia je taktiež meritokratická, iba dáva do popredia iné, a dodajme, že čiastkové, distribučné kritérium „čistého úsilia“.
Toľko zjednodušenie a stručne o koncepcii „každému podľa jeho čistého úsilia“.
V nasledujúcich častiach pristúpime ku kritike.
Blahovo „čisté úsilie“ je tiež najmä nezaslúžený determinant
Hoci sú filozofické koncepcie, ktoré hovoria o tom, že slobodná vôľa neexistuje, lebo je plne podmienená, pri Blahovej koncepcii musíme rozlišovať vôľu ako schopnosť rozhodovať sa a vôľu ako vedomé úsilie niečo dosiahnuť, resp. schopnosť vynaložiť dostatok úsilia na dosiahnutie niečoho, aj keď tieto dva významy vôle sa u ľudí do veľkej miery prekrývajú.
Je obrovský rozdiel byť ochotný si kúpiť nové auto a byť ochotný si zarobiť na nové auto.
Pri Blahovej koncepcii ide najmä o to druhé, pričom však na s. 7 a v poznámke pod čiarou na s. 22 akoby tieto dva výrazne odlišné významy vôle dôrazne nerozlišoval.
Dalo by sa povedať, že Blahove „čisté úsilie“ najviac vystihuje pojem svedomitosť (angl. conscientiousness), ktorú detailnejšie skúma napr. psychológia. Svedomitosť spočíva v usilovnosti či starostlivosti. Svedomití ľudia sú pracovití a spoľahliví. V extrémnych prípadoch ide o workoholikov či perfekcionistov.
Ak si Blahova koncepcia nárokuje byť tou spravodlivou, lebo eliminuje determinanty, o ktoré sa človek nezaslúžil, tak je dosť otázne, do akej miery to v skutočnosti platí o jeho „čistom úsilí“.
Spomínaná svedomitosť je totiž podľa súčasných výskumov výsledkom dedičnosti a prostredia zhruba pol na pol.
Ak to tak je, potom Blahova koncepcia „každému podľa jeho čistého úsilia“ nemá zásadne väčší potenciál spravodlivosti ako „každému podľa jeho zásluh“, lebo podľa jeho kritéria je to rovnako „nespravodlivé“.
Ak tu je nejaký priestor nachádzať zaslúženú svedomitosť a odlíšiť ju od tej nezaslúženej, z pozície Blahovho determinizmu by išlo o zanedbateľnú mieru a ako si ukážeme neskôr, je prakticky nemožné túto zaslúženú svedomitosť od nezaslúženej vyčleniť.
Nemožnosť praktickej aplikácie Blahovej filozofie kvôli nemerateľnosti čistého úsilia
Námietka proti Blahovej koncepcii, ktorá by mala napadnúť každému so zdravým sedliackym rozumom, je reálna nemerateľnosť čistého úsilia u pracujúcich. Ľudia by totiž, dovedené do absurdna, mohli byť odmeňovaní iba za to, že predstierajú, že sa snažia, hoci nič užitočné nevyprodukujú.
V rozhovore pre .týždeň túto tému Blaha rozviedol trochu bližšie. Na otázku, či „[š]tátni kontrolóri budú sledovať všetkých ľudí v krajine a merať mieru ich úsilia,“ odpovedal Blaha nasledovne:
„Vôbec nie, v rámci družstiev by to rozdeľoval podnik, nie štát. V družstvách by boli ľudia ohodnocovaní rovnostársky. Kto by chcel však viac, musel by sa viac usilovať, viac pracovať.“
A rozhodovať by podľa neho o tom mali „[s]ami zamestnanci, demokraticky. V španielskom Mondragóne sa družstevníci dohodli, aký je najmenší plat, pričom najvyšší plat manažéra je dnes okolo sedemnásobku najmenšieho platu, nemôže byť vyšší. Každý môže pracovať viac, ale nemôže dostať viac ako sú zvolené koeficienty, pretože to spoločenstvo si zachováva isté rovnostárske princípy.“
Problémom je, že v praxi sa čisté úsilie a zásluhovosť v podobe výsledku výrazne prelínajú a často vystupujú ako jedna vec. Ak je zamestnanec odmeňovaný za zvýšenú usilovnosť, tá je v skutočnosti spravidla demonštrovaná väčším výsledkom (čiže zásluhou).
Napr. predstavme si prácu, pri ktorej človek vykonáva dokola určitý súbor manuálnych úkonov. Ak ich zvýši, je zrejmé, že zvýšil aj vynakladané úsilie. Ako by sme však odmerali úsilie u toho, kto urobí iba pätinový výkon? Ako vylúčime, že v skutočnosti nevynakladá úsilia viac?
Akonáhle odpojíme výsledok (čiže zásluhu) od hodnotenia a zredukujeme to na čisté úsilie, rozhodnutia nadriadených o vynaloženom úsilí by mohli byť veľmi svojvoľné, pričom by krivdili jedným i druhým smerom a zároveň by boli oveľa ťažšie odkontrolovateľné.
V prípade „demokratického“ rozhodovania by do hry vo väčšej miere mohli vstupovať sympatie, rôzne aliancie či schopnosť hodnotených manipulovať ostatnými.
Na problém nemerateľnosti čistého úsilia upozornili aj viacerí hodnotitelia Blahovej koncepcie. Blaha na to reagoval v poznámke pod čiarou (s. 32-33):
„Otázka merateľnosti čistého úsilia (...) nie je predmetom mojej analýzy, pretože v tejto rovine abstrakcie politická filozofia nedokáže dať uspokojivú odpoveď. Možno ponúknuť iba laickú intuíciu, ktorá vychádza z predpokladu egalitárneho rozdelenia podľa odpracovaného času a vychádza z pripustenia osobných odmien tým pracovníkom, ktorý vynaložili väčšie úsilie pri konkrétnych pracovných činnostiach (osobné odmeny na základe ohodnotenia vedúcim pracovníkom sú bežne používané a objektívnejšie určenie je mimo kompetencií môjho modelu). Snaha pracovníka zvýšiť si svoju kvalifikáciu, prípadne vzdelanie, je takisto prejavom čistého úsilia a môže byť premietnutá do vyššej odmeny. Pripúšťam však, že nie je vždy jednoduché odlíšiť kvalitu práce vyplývajúcu z nadania jednotlivca a kvalitu práce, vyplývajúcu z väčšieho nasadenia pracovníka. V tomto smere môžem súhlasiť s hodnotením E. Barányho, že kritérium čistého úsilia nie je plne prakticky realizovateľné a slúži skôr ako upozornenie na ďalší morálny problém. Čisté úsilie teda možno chápať skôr ako určitý etický regulatív pri distribučných úvahách a nie ako technický manuál k ohodnocovaniu pracovníkov.“
Toto vyzerá na dosť úskočnú pozíciu. Blaha svoje kritérium dáva do kontrastu s liberálnym kapitalizmom či teoretickým socializmom, pri ktorých dané kritériá rozhodne nemajú povahu len etického regulatívu, ale presakujú či presakovali celou paradigmou a systémom.
V súčasnosti sa takýto regulatív realizuje v limitoch, ako mu umožňujú kapitalistické princípy či prosociálne mentálne nastavenie kompetentných.
Nový nezaučený a neskúsený zamestnanec poberá mzdu, hoci jeho produktivita môže byť veľmi nízka až negatívna. Očakáva sa ale, že takáto investícia zamestnávateľa bude mať svoju návratnosť.
Podobne v praxi, v súlade s Blahovým etickým regulatívom, občas môže prebiehať aj určité znevýhodnenie šikovných voči snaživím. Ak je ich výsledok práce prakticky rovnaký, ale šikovný viditeľne nevenuje práci toľko úsilia, vyššiu odmenu môže získať viditeľne snaživejší.
Tiež spomeňme systém povinného sociálneho poistenia, ktorého súčasťou je invalidné poistenie a s ním súvisiaci konštrukt „miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť,“ od ktorej výšky závisí výška invalidného dôchodku.
Daný inštitút sa týka aj tzv. dôchodkov z mladosti, čiže ľudí, ktorí sa s rôznym zdravotným postihnutím už narodili alebo ho získali počas prípravy na povolanie.
Súčasný systém tak finančne kompenzuje tých, ktorých schopnosť sa znížila, čím pri rovnakom úsilí nedokážu zabezpečovať taký výsledok ako pred tým alebo s takým znevýhodnením do svojho produktívneho obdobia už vstupujú. Je to ale súčasť redistribúcie (sociálnej politiky) a nie distribúcie zo strany zamestnávateľa.
Teoreticky si môžeme predstaviť technológiu, ktorá by relatívne lacno a spoľahlivo merala vynaloženú energiu či už mozgu alebo ostatných svalov. Ale ani tam by sme nemali istotu, či vynaložená energia smerovala k zvereným úlohám alebo sa pracovník iba trápil nad osobnými problémami ap.
Ak by existovala technológia, ktorá by pomocou umelej inteligencie dokázala čítať a analyzovať tieto procesy v mozgu v celej komplexnosti, tak to by musel byť systém veľmi silnej informačnej totality a zároveň by tým ľudstvo dosiahlo taký stupeň technologického vývoja, že by sa práca, ako ju poznáme, extrémne zredukovala, resp. zmenila na nepoznanie a prax by sa otvorila iným filozofickým prístupom.
Nemožnosť praktickej aplikácie kvôli neurčiteľnosti podielu zaslúženého čistého úsilia
Ako sme vyššie uviedli, ak Blahove „čisté úsilie“ transformujeme do etablovaného a ako tak preskúmaného konštruktu svedomitosti, vychádza nám z toho, že „čisté úsilie“ je podobne, ak nie rovnako, podmienené, čiže nezaslúžené, a v súlade s Blahovými tézami by zaň nemal byť nikto morálne zodpovedný.
Pripustime však, že determinanty svedomitosti sú zložité, veľmi komplexné a zároveň sa dostávajú do špecifických interakcií s vôľovými rozhodnutiami jednotlivca. Čiže je tam určitý aspoň teoretický priestor pre vyčlenenie zaslúženého podielu „čistého úsilia“, s ktorým v skutočnosti chce Blaha operovať.
Už sme naznačili, že medzi úspešnosťou ľudí, čiže tých, čo vytvárajú zásluhy v podobe výsledkov, a medzi ich usilovnosťou existuje silný vzťah.
A aj racionálnou úvahou vieme dospieť k záveru, že usilovnosť a ostatné predpoklady úspešnosti sa vzájomne posilňujú.
Zoberme si napr. vzdelávanie či získavanie kvalifikácie. Vyžaduje to úsilie, ale aj určité danosti. Napr. človek, ktorý má dlhodobú pamäť a ľahko sa učí nové poznatky, bude oveľa viac motivovaný vzdelávať sa, lebo mu to ide jednak ľahko, ale zároveň to vie aj ľahko zúročiť. Naopak, človek, ktorý musí vynaložiť veľa úsilia, aby vôbec bol schopný školu absolvovať, bude motivovaný dané úsilie vynakladať výrazne menej, hoci ho potrebuje vynakladať oveľa viac.
Takže skutočnosť, že pre každého je možnosť študovať dostupná, napr. štúdium je bezplatné alebo kryté sociálnym štipendiom, vo výsledku neznamená, že každý vyštuduje len preto, lebo by skrátka chcel.
Uveďme ešte príklad pracujúcich ľudí vykonávajúcich fyzicky náročnejšiu prácu. Ak takto pracujú dvaja ľudia od dospelosti, je možné, že po tridsiatich rokoch takejto práce jeden z nich bude čiastočný invalid a druhý bude robiť podobne svižne ako za mladi.
A teraz si predstavme, že máme určiť podiel genetiky, podiel prostredia a podiel vôľových rozhodnutí dotyčných dvoch ľudí na týchto dvoch stavoch, aby sme mohli vyčleniť ich následné „čisté úsilie“.
Napr. dobrá vs. zlá životospráva, konzum drog, rozumné zapájanie rehabilitácie a relaxu. A čo ak ten horší zdravotný stav je iba výsledkom toho, že sa dotyčný príliš snažil a dlhodobým vysokým pracovným nasadením (vynakladaním „čistého úsilia“) si výrazne znížil svoju schopnosť vykonávať danú pracovnú činnosť?
Na posúdenie by sme nemali nielen dostatok spoľahlivých informácií, ale ani súčasná veda s týmito faktormi nedokáže zďaleka presne narábať.
Z uvedených príkladov sa dá usúdiť aj to, že ľudí môžeme považovať za morálne zodpovedných za to, ako naplnia svoje predpoklady, čo je v súlade so súčasnou paradigmou, hoci presnosť má, prirodzene, od ideálu ďaleko.
Súčasný systém v zásade neodmeňuje napr. ľudí, ktorí majú potenciál získať vynikajúce schopnosti (napr. vo vzdelávaní, športe, práci, remesle, umení ap.), ale z akýchkoľvek dôvodov, napr. aj kvôli lenivosti, túto šancu nevyužijú.
Z toho, čo sme naznačili, je zrejmé, že pri súčasných technológiách a stave vedeckého poznania je nemožné detailne odlíšiť to, čo by chcel Blaha považovať za zaslúžené „čisté úsilie“ od toho nezaslúženého. Čiže nie je prakticky možné tento podiel „čistého úsilia“ vyčleniť a zohľadňovať ho pri distribúcii odmien.
„Každému podľa jeho čistého úsilia“ je ďalší determinant a to škodlivý
Zatiaľ čo usilovnosť je vo veľkej miere nezaslúžene podmienená podobne ako talent, zdravie či inteligencia, treba si uvedomiť, že systém či paradigma ako také predstavujú tiež výrazné determinanty ľudského správania sa.
Systém postavený na kritérii „každému podľa jeho úsilia“ predstavuje výraznú zmenu podmieňujúcu ľudské správanie, pričom je spôsobilý výrazne znižovať celospoločenský produkt.
Ak by totiž boli ľudia odmeňovaní iba alebo hoci aj primárne na základe ich čistého úsilia, značne sa tým oslabí ich motivácia zlepšovať svoje schopnosti, optimalizovať pracovné procesy či objavovať alebo vyvíjať nové nástroje pre dosahovanie reálneho výsledku.
Blaha síce na s. 30 upozorňuje, že jeho koncepcia čistého úsilia neznamená, že pri ohodnotení ľudskej práce nemá byť zohľadnená kvalifikácia či vzdelanie, ale sú tu viaceré problémy:
- Aj pri Blahovej nevyhnutnej požiadavke rovnosti príležitostí v jeho komplexnom ponímaní schopnosť dosahovať vzdelanie či kvalifikáciu sú podmienené inteligenciou, úsilím či preferenciami, pričom ide stále o faktory, ktoré sú podľa Blahu nezaslúžené. Takže sám Blaha tu primiešava regulatív, ktorý je ním práve chápaný ako nespravodlivý.
- Zohľadňovať kvalifikáciu či vzdelanie v odmeňovaní popri ďalšom a práve tom podstatnom vynakladanom pracovnom úsilí vyznieva ako nezmyselný formalizmus. Ak by ich váha bola nepatrná, nemala by motivačný efekt vzdelávať sa. A ak by bola naopak prisilná, človeku by stačilo k príjmu mať dostatok formálnej kvalifikácie či vzdelania.
- Pre kvalitu vykonanej práce sú často oveľa dôležitejšie veci ako kvalifikácia či vzdelanie. Súčasný systém vytvára oproti Blahovej koncepcii oveľa viac motivácie ich pestovať. Odmeňovanie ľudí podľa ich čistého úsilia by tieto motivácie výrazne oslabilo.
Podobne ako pri vzdelávaní by sa možno podľa Blahu dalo preniesť „čisté úsilie“ aj do snahy optimalizovať pracovné procesy či objavovať nové nástroje.
Lenže tieto prínosy sú ovplyvnené predovšetkým inteligenciou, ktorá je podľa Blahu nezaslúžená, a v prípade, ak by sa odmeňovalo iba úsilie sa k zlepšeným procesom či nástrojom dopracovať, časť produktivity by bola obetovaná v prospech takéhoto „smogu“ – predstieranej alebo skutočnej snahe priniesť niečo inovatívne.
Zároveň platí, že prínosné inovácie zo strany zamestnancov sú v súčasnosti pri odmeňovaní zohľadňované a je v záujme zamestnávateľa v podobe odmien k tomu ľudí aj motivovať.
Ako sme uviedli v skoršej časti, skutočné „čisté úsilie“ nie je možné odmerať a hlavne ho ani odlíšiť od toho predstieraného. Ad absurdum by stačilo, ak by zamestnanec prišiel do práce, ale neurobil by nič, lebo hoci sa veľmi snažil, nejako sa mu nepodarilo ani len začať.
Súčasný systém by človeka s takým správaním rýchlo vylúčil z trhu práce, pri Blahovej koncepcii by, dovedené do absurdnosti, mohol byť zamestnancom roka.
Ľudia z povahy svojej racionality a ekonomickosti by skrátka svoje stratégie preniesli zo súčasnej snahy poskytovať demonštrovateľné výsledky do snahy predstierať vysokú mieru snaživosti.
To sú motivačné faktory, ktoré by výrazne znižovali celospoločenský produkt a spoločnosť by nasmerovali k prudkému úpadku, čím by sa znížili aj zdroje pre tých, ktorí sú na sociálnu pomoc odkázaní.
Sociálna spravodlivosť nie je všetko
Ľuboš Blaha svojou koncepciou „každému podľa jeho čistého úsilia“ prezentuje vcelku originálnu myšlienku, ktorá je podnetom pre isté mentálne cvičenie.
Samotnej snahe vylúčiť z distribúcie odmeňovania nezaslúžené determinanty sa z pohľadu sociálnej spravodlivosti v našom kultúrnom priestore nedá v podstate nič vytknúť.
Problémom však je, že samotná sociálna spravodlivosť v sebe nesie už určitý hrubý ideologický rámec a je redukciou komplexnosti reality a systému, čiže nemalo by jej byť podriadené všetko a mala by byť rozumne integrovaná s ostatnými oblasťami života.
Blahova podoba „progresívnejšej formy spravodlivosti“, ako to sám nazval, by mohla byť v skutočnosti determinantom prudkého regresu spoločnosti, ktorá by taký systém prijala.
Systém, ktorý odmeňuje snahu namiesto reálneho výsledku, je v čírom rozpore s evolúciou.
Evolúcia ľudstva, ako aj každého iného druhu, je postavená na tom, že sú favorizovaní nositelia výnimočných výsledkov ako dôsledok prejavených schopností. Často to ide ruka v ruke s vynaloženým úsilím.
Zásluha v podobe v zásade užitočného výsledku je tak výstupom komplexného a vzájomného pôsobenia inteligencie, šikovnosti, fyzického zdravia, svedomitosti, interných či externých motivátorov, príležitostí atď.
Úsilie samotné je v podstate iba jeden z predpokladov vzniku zásluh, pričom jeden osamotený predpoklad akokoľvek excelentný bez pôsobenia ostatných spomenutých komponentov neprináša žiadny osoh.
Záver
Hoci Blaha svoju paradigmu prezentuje miestami ako vylepšený socializmus čo do sociálnej spravodlivosti, pri poukazovaní na technickú nemožnosť merania „čistého úsilia“ redukuje svoju koncepciu na „určitý etický regulatív pri distribučných úvahách“.
To si však ťažko predstaviť v rozumných podmienkach. Ľudstvo, resp. systémy ako také mali doteraz vždy tendenciu odmeňovať primárne zásluhy opreté o reálne výsledky a nie akési „čisté úsilie“, ktoré nie je problém predstierať s cieľom finančne si polepšiť.
Čo do praktickej aplikácie je Blahova koncepcia vážnou utópiou.
A ak by chcela byť iba etickým regulatívom spísaným na papieri, dá sa tiež pochybovať o tom, či sa Blaha priblížil k väčšej spravodlivosti podľa sebou vybraných kritérií, keďže za „čistým úsilím“ sa nachádzajú nezaslúžené faktory vo veľmi podobnej miere ako za odmietanými schopnosťami.
Blahov príspevok k teórii spravodlivosti, nech už je motivovaný akokoľvek šľachetnými úmyslami, nemá potenciál urobiť tento svet lepším, skôr naopak.
Zdroj obrázka: Pixnio
Zdieľať na Facebooku