Eugen Suchoň: Svätopluk (v inscenácii Romana Poláka) (recenzia)

Slovenské národné divadlo inscenovalo monumentálnu Suchoňovu operu symbolicky na 30. výročie slovenskej samostatnosti. Napriek niektorým modernistickým prvkom je základná myšlienka diela zachovaná a verne prezentovaná.

Ide len o tretiu inscenáciu Svätopluka v ére slovenskej samostatnosti. Naposledy bol v SND uvedený v roku 2008 (réžia Juraj Jakubisko), predtým v rokoch 1998, 1990, 1985, 1972, 1970, 1964 a 1960 (svetová premiéra). Samotnú operu Suchoň skladal v rokoch 1952 – 1959.

Epická opera prezentuje posledné dni vlády (a života) kráľa (takto je v opere titulovaný) Svätopluka. Zobrazuje jeho pohnutý osud, keď ríšu, ktorú budoval, sužuje zvonka čoraz silnejší tlak ako Frankov, tak Uhrov (Maďarov) a zvnútra rozkol medzi jeho synmi. Svätopluka tiež trápia výčitky svedomia a obavy o budúcnosť.

Aj keď je opera inšpirovaná historickými udalosťami, treba ju vnímať ako umelecké dielo, v ktorom sú mnohé veci dotvorené či vymyslené s cieľom odovzdať divákovi symbolické posolstvo.

Dvor kráľa Svätopluka (opera Svätopluk, 2023)

Dvor kráľa Svätopluka. Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor: Marek Olbrzymek

Zhrnutie deja

Prvé dejstvo: Pretože sú ťažké časy, rozhodne sa Svätopluk (Peter Mikuláš) časť svojej moci odovzdať synom: Mojmírovi (Daniel Čapkovič) a Svätoplukovi ml. (Ondrej Šaling) (tretí syn Predslav (Peter Račko) zohráva len malú rolu a aktívne vystupuje až na konci hry).

Na kráľovský dvor prichádza otrokyňa Blagota (Monika Fabianová), ktorá tvrdí, že jej dcéru, mladú pannu Milenu (Eva Hornyáková), sa chystajú obetovať pohania a kráľa prosí, aby proti nim zakročil. Kráľ sa pýta na názor svojich synov. Mojmír tvrdí, že treba vyslať vojsko a udrieť na pohanov. Svätopluk ml. drží stranu pohanom a hovorí, že zakročiť nemajú.

Svätopluk rozhodne pragmaticky: pohanské zvyky vníma ako problém, ale nechce zakročiť, pretože potrebuje bojovníkov proti Franskej ríši. Nespokojní sú obaja synovia. Konflikt eskaluje, Mojmír otcovi vyčíta aj zavrhnutie gorazdovcov a intrigy, ktorými sa dostal na trón. Svätopluk ml. mu zase vyčíta, že zradil Frankov, v ktorých vidí silných spojencov. Navzájom sa preklínajú, až ich napokon Svätopluk oboch vyženie bičom. Synovia opustia kráľovský dvor a každý ide svojou cestou.

Druhé dejstvo: Pohania sa chystajú obetovať Milenu. Obetný rituál preruší príchod Svätopluka ml., ktorý ich varuje, že jeho otec ich chce zničiť (kráľ však predtým nič také priamo nehovoril). Navrhuje zaútočiť na kráľa s pomocou Frankov. Pohania sa modlia k Perúnovi, ktorý im zošle posolstvo, že treba vyslať sprisahancov, zavraždiť Svätopluka a zvyšok ríše im padne do rúk bez boja. Vrahom má byť sám Svätopluk ml. Najprv sa zdráha, potom úlohu prijme a odchádza.

Obrad obetovania pokračuje, ale pohania ho nestihnú dokončiť, pretože dorazí Mojmír so svojimi vojakmi a vyženie ich. Zrúca pohanské modly, oslobodí otrokov a zachráni Milenu. Jeho družina ho potom prosí, aby sa stal novým kráľom a viedol ich do boja proti Svätoplukovi. Mojmír zmierňuje vášne povstalcov, ktorí žiadajú smrť Svätopluka, súhlasí však so vzburou. Čaká, že „otec sám pozná, že pred pravdou našou pokoriť sa musí“.

Tretie dejstvo: Svätopluk je v tábore svojho vojska, trápi ho, že vyhnal synov. Dúfa, že vyhrá vo vojne a dôjde k zmiereniu. Prichádzajú stráže so spútaným Mojmírom, ktorého vzbura bola prezradená a potlačená. Krátko nato sa prikradne skupina sprisahancov. Svätopluk ml. sa chystá zavraždiť otca, ale kráľovi strážnici ho v poslednej chvíli zastavia. Kráľ je zdrvený, oboch synov dá uväzniť.

Na Devíne Svätopluk dáva súdiť svojich synov prísnemu vojenskému súdu. Žiadosti o milosť odmieta, a to aj vtedy, keď za svojich bratov oroduje pokorný Predslav. Svätopluk ho posiela preč a upadá do žiaľu. Trápia ho výčitky svedomia, zjavuje sa mu Rastislav, ktorý mu káže „nad pomstu z pýchy klásť dobro ríše“.

Na poslednú chvíľu Svätopluk synov omilostí. Odovzdáva im tri prúty so slovami: „Ak budete zotrvávať v láske a svornosti, vaši nepriatelia vás nikdy nepremôžu.“ Moc rozdelí tak, že najstaršiemu Mojmírovi odovzdá kráľovskú korunu, Svätoplukovi ml. nitrianske kniežatstvo a Predslav, ktorý si zvolil duchovnú cestu (kláštor), ostáva bez priameho podielu na svetskej moci.

Svätopluk ml. s touto deľbou nesúhlasí a žiada rozdeliť kráľovstvo na dve polovice. Keď kráľ odmieta, Svätopluk ml. tvrdí, že si s pomocou Uhrov „mečom získa právo“. Konflikt eskaluje a bratia sa začnú biť mečmi, napriek výzvam ich otca. Ten ich nakoniec preklína a umiera.

Boj medzi bratmi pokračuje, Svätopluk ml. zablúdeným úderom omylom zabije Milenu, na čo sa zhrozí a uteká. Opera končí korunováciou Mojmíra II., ktorý prisahá ríšu viesť „v duchu závetu lásky a svornosti“ solúnskych bratov a chce spojiť „múdrosť Rastislava so silou Svätopluka“. Opona padá.

Súčasťou deja je tiež zápletka kňažnej Ľutomíry (Jolana Fogašová), ktorá chce uzurpovať trón pre svojho otca Braslava. Na to využíva do nej zamilovaného igrica a pisára Záboja (Tomáš Juhás), ktorý sa dostane do kráľovej blízkosti a vynáša jej informácie. To ona prezradila Mojmíra, že sa vzbúril proti otcovi. Nakoniec sa však proti nej Záboj postaví a zabije ju tesne pred tým, ako stihne vydať rozkaz, aby sa vojsko jej otca vrhlo na Svätoplukove šíky.

Korunovácia Mojmíra II. (opera Svätopluk, 2023)

Korunovácia Mojmíra II. Na obrázku Daniel Čapkovič (Mojmír), Pavol Remenár (Dragomír) a zbor Opery SND. Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor: Marek Olbrzymek

Význam

Celým dejom opery sa tiahnu a prelínajú tri kultúrne vrstvy (ich charakteristiky sa dajú odvodiť z výpovedí protagonistov, ich umeleckého stvárnenia (hudba, tanec) a všeobecne známeho historického kontextu):

  • pohanstvo: predstavuje emočnú spontánnosť, pudovú energiu, prepojenie s telom a prírodou, prezentované Svätoplukom ml. a pohanmi,
  • kresťanský idealizmus: predstavuje obetavú lásku voči blížnemu, kultúru a vzdelanosť, prezentované Mojmírom a jeho družinou,
  • západná racionalita a umenie vlády: predstavuje pragmatické, racionálne kompromisy a praktickú realizáciu cieľov v hmotnom svete, prezentované kráľom Svätoplukom.

Tieto kultúrne vrstvy môžeme vnímať ako hlbinné archetypy (kolektívnej či individuálnej psychiky), medzi ktorými môžu existovať vzťahy synergie alebo, naopak, konfliktu:

  • „pohanstvo“, resp. istá prírodná „pravrstva“, prepojenie s telom, emóciami a zemou je základ, z ktorého by mala vyrastať zdravá osobnosť (v negatívnom prípade upadá do hedonizmu, necháva sa riadiť pudmi a iracionalitou),
  • kresťanský idealizmus by mal túto energiu kultivovať prosociálnym smerom a v súlade s rozumom (v negatívnom prípade upadá do naivného, nepraktického „idealizmu“ a potláčania (nie pretvárania) telesných a pudových vrstiev),
  • západná racionalita a umenie vlády by mali ideály uplatňovať v praxi a hľadať konkrétne cesty v daných spoločensko-politických súvislostiach (v negatívnom prípade upadá do makiavelizmu a mocnárstva).

Pre každú vrstvu teda platí, že by mala začleniť (integrovať) a prepracovať predchádzajúcu vrstvu; ak ju vylúči, dostane sa s ňou do sporu a to je to, čo sa deje v opere. Je to vidieť priamo z deja opery, no mnohé nám napovedia aj historické poznatky.

Pohania sa cítia ukrivdení potláčaním svojej kultúry. Úder proti Svätoplukovi vnímajú ako oprávnenú pomstu a boj za vlastné práva („smrťou trescú dnes pohanské obete“, „kráčajte k sláve, pohanskí junáci (…) naše práva tvrdou päsťou bráňte (…) za naše krivdy krutú pomstu vzdajte“ (s. 46), „nech je pomsta, zrúcajme pyšné kríže“ (s. 45)). Z histórie vieme, že pohanské zvyky boli aj na našom území potláčané aj násilne.

Mojmír a jeho zástancovia vinia Svätopluka z potláčania slovanskej liturgie. Franskí kňazi „k nám zaviedli cudzie mravy“ a „zavrhli slávny odkaz Rastislava i vieru Konštantína“. Vyčítajú mu prílišný pragmatizmus až mocnárstvo („Falšou, zlobou, podlosťou si k moci prišiel! Vlastných bratov si zapredal!“), čo tiež korešponduje s historickými faktami. A do tretice mu vytýkajú, že nezasahuje dostatočne proti pohanom.

Západnú racionalitu predstavuje Svätopluk. Vo svojom živote spravil množstvo kompromisov, ktoré neuspokoja nikoho a často sú morálne pochybné, ale z hľadiska štátnej správy a „logiky moci“ racionálne a efektívne. Z histórie vieme (hoci to nie je súčasťou opery), že Svätopluk najprv s Frankami spolupracoval, no neskôr sa postavil proti nim („zradil ich“). Robil to však zrejme preto, aby zaistil existenciu silnej ríše, ktorá dokáže konkurovať výbojným susedom, fungujúcim na podobných mocenských princípoch.

Operný Svätopluk ale svoje motívy pomenúva otvorene. Gorazdovcov vyhnal, lebo „stálymi svármi viedli ríšu do skazy“ („…nemal Rastislav pozývať Konštantína, kým nemal ríšu pevnú“), „musel“ tiež zavrhnúť pohanov, ale všetko robil pre silu ríše: „Ríša je prvšia! Kráľova je moc“. Keď sa ho syn Predslav pýta, či je veriacim, Svätopluk odpovedá: „Som! Veď ním musím byť. Sťa pohanský vladár by som dnes vo svete neobstál.“

Z celkového kontextu opery sa dá predpokladať, že Svätopluk mal zrejme spočiatku dobré úmysly, chcel silnú ríšu, aby bránil svoj ľud, ale vzhľadom na komplikované okolnosti zašiel pri mocenských praktikách priďaleko.

Pohanské tance (opera Svätopluk, 2023)

Pohanské tance. Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor: Marek Olbrzymek

Svätoplukova tragédia

Svätopluk si v priebehu opery (nevieme, do akej miery to tak bolo aj v realite) uvedomuje tragickosť týchto rozhodnutí, čo aj sám vyznáva: „…dňou nocou unikám pred príšerným tieňom, kade kráčam, samá smrť a za mnou po ceste šľapaje skrvavené!!“

Kráľa opakovane mátajú výčitky svedomia. Krátko pred smrťou sa mu zjavuje „sám najhroznejší Perún“, pred ktorým sa kajá a hovorí o svojej zrade, že ho „zavrhol“, „opustil“, „zapredal kresťanom“, ale dodáva: „ja som musel“. Potom vidí prízrak oslepeného Rastislava, ktorému vyznáva svoju vinu: „Zhrešil som! (…) Odpusť, Rastic, mne, ubolenému…“

Vnútorná rozpoltenosť Svätopluka sa prejavuje aj v tom, že vždy, keď sa ho zmocní hnev a pýcha (keď vyženie synov, keď ich chce odsúdiť), prejavia sa u neho fyzické ťažkosti (v bulletine sa píše priamo o infarkte). Jeho svedomie sa akoby somatizuje tak intenzívne, až ho na konci opery počúvne. Okolnosti sú však v tom čase už také pohnuté, že je neskoro. Rozhádané vrstvy spoločnosti už nie je možné uzmieriť.

Svätopluk je teda tragickým hrdinom: na ceste k moci vykonal množstvo nemorálnych činov, ale ani tie mu nezaistili jednotu ríše. Hoci tesne pred smrťou prišlo k istému pokániu, jeho záverečný pokus uchovať jednotu končí neúspechom.

Práve tragickosť postavy Svätopluka dodáva opere autenticitu a hĺbku a zároveň isté súznenie s tragédiou slovenských dejín. Suchoň nevykreslil čiernobieleho hrdinu, ale osobnosť s veľkým nadaním, no zároveň plnú rozporov; zaťaženú vinami minulosti, ale v jadre s dobrým srdcom, láskou k ľudu, ale aj sklonmi k mocnárstvu, pýche a hnevlivosti.

Tieto vnútorné rozpory sa prejavujú v dojímavých spevoch s evokatívnym hudobným doprovodom a charizmatickým spevom Petra Mikuláša, ktorý postavu Svätopluka stvárňuje už tretí raz.

Opera sa tak vymyká zo zjednodušujúcich stereotypov, ktoré sú časté aj v dnešnej verejnej diskusii: časť obyvateľstva si Svätopluka mytizuje ako veľkého a spravodlivého kráľa, časť poukazuje na jeho krvavú cestu k moci a reči o „veľkom kráľovi“ považuje za nacionalistickú propagandu.

Nešťastný kráľ Svätopluk (opera Svätopluk, 2023)

Nešťastný kráľ Svätopluk. Na obrázku Peter Mikuláš. Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor: Marek Olbrzymek

Národná jednota

Zrejmým hlavným odkazom opery je potreba národnej jednoty, ktorú vyjadruje odkaz troch prútov: „ak budete zotrvávať v láske a svornosti, vaši nepriatelia vás nikdy nepremôžu“, ale i záverečná kliatba kráľa Svätopluka, ktorú vznáša tesne pred smrťou, keď vidí, že jeho synovia sa nevedia dohodnúť: „Prekliati! Perún vás skára! Tisíc rokov budete otrokmi! Žobrákmi bez vlasti!“ „Naše rody uvalíte do otroctva! Dŕžavu roztrháte, čo zasejete, iní vám zoberú! Reč vaša bude rečou služobníckou!“

Nádej prezentujú uzatvárajúce slová opery, ktoré prednáša dvorný pevec Záboj: „Odišiel si, kráľ môj, do večnosti, preklínajúci a nezmierený. No ja verím, že ľud v tejto zemi kliatbu tvoju zlomí, voľne bude rásť, keď tisícročie uplynie a naplní sa čas…“

Ďalším symbolickým obrazom je smrť Mileny – čistej panny a snáď jedinej postavy, ktorá počas celého deja vystupuje cnostne – pri záverečnom boji Svätoplukových synov. Ukazuje, že ak národu chýba jednota, nastupuje boj o moc, v ktorom zomierajú čisté ideály.

Kvôli Milene zomrelo množstvo pohanských aj kresťanských bojovníkov, nakoniec však ani jedna strana nedosiahla svoje. Bez národnej jednoty aj veľké obety vychádzajú navnivoč.

Súboj Mojmíra a Svätopluka ml. (opera Svätopluk, 2023)

Záverečný súboj dvoch bratov: Mojmíra a Svätopluka ml. Na obrázku Daniel Čapkovič (Mojmír) a Ondrej Šaling (Svätopluk ml.). Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor: Marek Olbrzymek

Moderné spracovanie

Konzervatívnejší diváci či kritici sú často skeptickí voči „inováciám“, ktoré sa vyskytujú v modernejších prevedeniach klasických diel. Aj v aktuálnej inscenácii Svätopluka sa takéto prvky nachádzajú.

Kulisy tvoria akúsi zvláštnu industriálnu stenu s elektrickými káblami, ktorá je v bulletine opísaná ako „zdevastovaná, schátraná, niekde i zbúraná fabrická hala“, ktorá pripomína fabriky 20. storočia (podobný motív sa objavuje aj v niektorých propagačných videách). Súčasťou scény priamo počas opery sú v niektorých častiach aj robotníci s elektrickými vŕtačkami a modernými montérkami.

Podľa režiséra Romana Poláka to malo relativizovať čas, v ktorom sa dej odohráva („Je to už ďaleká budúcnosť? Kde sme? V čase Veľkej Moravy? Alebo v zdevastovanom priestore takmer súčasnosti?“) a metaforicky vztiahnuť operu na dnešnú dobu („súčasné symboly moci sú skôr priemyselné“ (zdroj)).

Režisér Polák poňal operu ako „metaforu o nekonečnom boji o moc (…) akí sme nepoučiteľní, ako budeme bojovať a pachtiť sa za mocou, zabíjať, vraždiť i dva kroky od priepasti, až kým zničíme ríšu. Alebo svet?“

Podľa propagačných materiálov SND tak „inscenácia režiséra Romana Poláka otvára aj témy, ktoré rieši súčasná spoločnosť. Postavíme sa za slobodu a udržateľnú budúcnosť alebo ustúpime tým, ktorí nevidia ani niekoľko krokov dopredu?“ (zdroj), tiež v traileri.

V choreografii sa objavuje multižánrovosť, okrem street dancu čerpá aj z „tancov iných národov“, podľa hlavného choreografa Ladislava Cmoreja dokonca „afro a pohanská hudba idú spolu“.

Kostýmy sú ahistorické, avšak z väčšej časti nerušivé. Výnimkou sú „latexové“ kostýmy vojakov, ktoré miestami pôsobia nevkusne (azda mali vyjadriť hrubosť, plytkosť a nezmyselnosť násilia?) (fotografiu sa mi, žiaľ, nepodarilo nájsť). V scéne, kde je vypúšťaná holubica, vyletí miesto živého vtáka (alebo modelu) dron. Pisár nepoužíva papier, ale tablet.

Vo všeobecnosti možno povedať, že zatiaľ čo hudba a text (teda aj príbeh) ostávajú „modernizačnými“ pokusmi nezasiahnuté (okrem známych dvoch riadkov v Svätoplukovej árii, kde je z neznámych dôvodov ponechaný text komunistického cenzora, ktorý však nemení nič podstatné), výtvarná stránka, kostýmy, choreografia, scénografia a osvetlenie sú inovatívne.

Vzniká tak istý „kompromis“ (pre niekoho „mačkopes“): konzervatívnejší divák sa môže sústrediť na hudbu a text, ktorý zachytáva hlavnú myšlienku diela, zatiaľ čo modernejší divák môže oceniť moderné prvky dizajnu.

Dron je možné chápať ako ironickú metareferenciu: narážku na to, čo všetko nahrádzame v našom živote technikou: ešte aj živý, ladný a čistý vták – biela holubica – je nahradený nepekným, industriálnym výtvorom.

Záboj a Ľutomíra (opera Svätopluk, 2023)

Igric Záboj a kňažná Ľutomíra. Na obrázku Jolana Fogašová a Tomáš Juhás. Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor: Marek Olbrzymek

Modernizácie alebo degradácia?

Ako zhodnotiť súčasný režijný koncept, ktorý hlavný choreograf označil dokonca ako „progresívny“? Na jednej strane je potrebné oceniť inovatívnosť a odvahu boriť hranice aj v klasickom diele, ktoré však vážnejšie nenarušili jeho samotnú podstatu (aj keď nezdôraznili jeho hlavné odkazy, ako píšem nižšie). Ako hovorí kritik Pavel Unger, hoci o niektorých rozhodnutiach režiséra možno polemizovať, vždy je lepšia diskusia ako „neutrálne ticho“.

Na druhej strane, prepojenie deja opery s témou udržateľnej spoločnosti sa javí byť účelové, keďže toto posolstvo sa nikde v texte opery nenachádza a vôbec nevyplýva z dobových reálií ani Veľkej Moravy, ani 50. rokov 20. storočia, kedy dielo vznikalo. Je pritom známe, že Eugen Suchoň sa roky podrobne radil s odborníkmi a snažil sa zohľadniť relevantné historické poznanie, aspekt historickosti bol pre neho preto dôležitý.

Čo je však horšie, takéto poňatie redukuje psychologickú komplexnosť diela a hlavne z tejto národnej opery odoberá akýkoľvek národný charakter.

Zhubnosť boja o moc je síce témou, ktorá je v Svätoplukovi zachytená, avšak vo veľmi špecifickej forme, ktorá sa prihovára (primárne) slovenskému národu. Hovorí o potrebe národnej jednoty, sekundárne tiež o tom, ktoré časti „kolektívnej duše“ majú byť zjednotené a že majú byť zjednotené morálnou myšlienkou („v láske a svornosti“).

Táto téma nebola z inscenácie vymazaná, keďže je prítomná v dialógoch postáv, ale spôsob adaptácie ju stavia skôr do úzadia. Nebola réžijným konceptom vyzdvihnutá, pretvorená, či aplikovaná na súčasné reálie (v choreografii, výtvarnej stránke, ale ani v marketingovej prezentácii, bulletine, sprievodných textoch a materiáloch).

Národná jednota či národná myšlienka sa môžu javiť ako kostlivci zo skrine 19. storočia, opak je však pravdou. Aj dnes – a práve dnes –, v čase relativizmu, pluralizmu, postmodernizmu a globalizácie je potrebné hľadať myšlienku, ktorá národ zjednotí.

Už to nie je také jednoduché a schematické ako v 19. storočí, keď išlo o naše uznanie ako svojbytného národa alebo vôbec zachovanie národného jazyka a kultúry; alebo v 20. storočí, keď išlo o našu suverenitu a samostatnosť. Tieto základné výdobytky sú dnes samozrejmosťou, ale na národnú jednotu to nepostačuje.

Úlohou dneška je nájsť jednotiacu národnú myšlienku na pozadí globalizácie, multikulturalizmu a pluralizmu. Túto tému Svätopluk explicitne nespracúva (v danom čase boli tieto otázky pre Slovensko neaktuálne), avšak priamo vyplývajú z myšlienky národnej jednoty aplikovanej na súčasnosť. Ak by mal byť Svätopluk modernizovaný, tak práve týmto smerom.

Vo všeobecnosti si myslím, že modernizačné poňatia klasických diel sú relevantným a potrebným žánrom. Ich cieľom však nemá byť znegovať ich pôvodné poslanie alebo ho zásadne ochudobniť, ale myšlienku rozviesť a vyjadriť spôsobom, ktorý zodpovedá dnešnej dobe.

Popri tom má však zmysel inscenovať klasické diela s čo najautentickejším historickým pozadím, čo by sa malo diať súbežne s modernizačnými pokusmi a v živom dialógu s nimi. Je potrebné pochopiť aj históriu, aká bola, aj to, aký odkaz dáva do modernej doby a ako ju treba pretvoriť, aby nás stále mohla učiť.

Ľutomíra (opera Svätopluk, 2023)

Kňažná Ľutomíra. V pozadí vidno kulisy pripodobňujúce rozbitú priemyselnú halu. Na obrázku Jolana Fogašová. Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor: Marek Olbrzymek

Záver

Zhliadnutie opery Svätopluk je silným zážitkom, či už po stránke hudby, spevu alebo aj samotného deja. Svätopluk (ani ostatné postavy) nie sú vykreslené čiernobielo, čo im dodáva živosť, autenticitu a celej opere presvedčivosť. Umelecké spracovanie umožňuje divákovi o to intenzívnejšie prežívať Svätoplukove tragické rozpoloženie, ktoré zároveň symbolizuje tragédiu slovenskej národnej duše.

Odkaz troch prútov hovorí, že v nás drieme potenciál, ktorý však možno aktivovať len národnou jednotou pomocou morálnej myšlienky („láskou a svornosťou“), v čom opakovane zlyhávame.

Tento odkaz je však všeľudský, ako uviedol Eugen Suchoň vo svojom pôvodnom venovaní, keď operu venoval „ľudu našej milovanej vlasti i všetkým národom, ktoré nájdu pre ňu porozumenie“.

Polákovo naštudovanie Svätopluka výrazne neovplyvňuje ťažiskovú časť jeho odkazu (hudba, text, štruktúra deja, kde je zachovaná pôvodnosť), modernizačné prvky sa objavujú vo výtvarnej stránke, kostýmoch, choreografii, scénografii a osvetlení. Výsledkom je istý kompromis a ako konzervatívnejší, tak liberálnejší diváci by mali zo sály vychádzať relatívne uspokojení.

Hlavnou témou, ktorú chceli tvorcovia preniesť na súčasnú dobu je otázka „udržateľnej spoločnosti“ a ničivosti boja o moc. Na národnú jednotu a myšlienku, ktorá môže spojiť Slovákov, sa nezamerali prakticky vôbec (hoci tento odkaz ostal zachovaný v častiach opery, ktoré nemodernizovali).

Súčasná adaptácia národnej opery tak vypovedá aj o širšom stave „hlavnoprúdového“ slovenského umenia. V tom horšom prípade voči slovenskej národnej myšlienke pôsobí vyslovene škodlivo (tu alebo tu); v tom lepšom prípade dokáže relatívne kvalitne a bez väčších poškodení adaptovať klasické diela, avšak podstatu ich národnej myšlienky nevie ďalej rozvinúť a uplatniť na súčasnú dobu.




Podporiť naše združenie môžete na náš bankový účet:

IBAN: SK0683300000002101694717 s poznámkou "ippr".

Viac informácií o finančnej podpore.

Ďakujeme.