Rodáci

Hra Rodáci reflektuje zrejme všetky aktuálne spoločenské kontroverzie. Je dobré, ak umenie približuje a komentuje aktuálny spoločenský vývoj. Je však zlé, ak to robí jednostranne a nehľadá konštruktívne spôsoby, ako spoločnosť pozdvihnúť.

Hra vzišla z autorského pera dua Valéria Schulzová a Roman Olekšák. Režisérom je mladý Nemec Tillman Köhler a účinkujúcimi boli poprední slovenskí herci ako Dušan Jamrich, Zuzana Fialová, Richard Stanke, Anna Javorková, Ján Greššo či Diana Mórová. Hra bola inscenovaná bola na doskách Slovenského národného divadla v Bratislave, odohralo sa už pár predstavení, čaká nás ešte niekoľko predstavení a potom derniéra.

Zhrnutie deja

Cieľom hry Rodáci je poukázať na silno rezonujúce a nevyriešené konflikty v slovenskej spoločnosti týkajúce sa aktuálnych kontroverzných tém. Celý dej sa odohráva v telocvični základnej školy v dedine „Tu u nás“, čím symbolicky zastupuje akýsi spoločný priestor, kde interagujú reprezentanti jednotlivých myšlienkových prúdov. Pod vplyvom akýchsi osudových okolností sa v jedpnej malej miestnosti zídu predstavitelia úplne nezlučiteľných postojov.

Medzi postavami sú zastúpené väčšinou dosť čierno-biele stereotypy: alkoholik, povaľač, ezoterička-konšpirátorka, zlatokopka (východniarka), ľudák-fašista, liberálny umelec, kariérny politik, ktorý zbohatol na privatizácii (smerák, ex-HZDS a KSČ), bývalý SISkár a eštebák, cynická a sebecká sudkyňa, distingvovaní homosexuálni manželia.

Aby sme ukázali mieru stereotypizácie, odcitujme si popis postavy Ľuda Kotlára (Tomáš Maštalír) z bulletinu, na ktorej sa čierno-bielosť odráža asi najviac:

    „Neonacista. Skončil dva semestre VŠ ekonomickej. V súčasnosti predáva v armyshope, angažuje sa v domobrane a je aktívny člen ĽSNS. Po vypuknutí bojov na Ukrajine sa spolu s ďalšími dvoma Slovákmi pridal na stranu separatistov. Je presvedčený o tom, že Rusi sú naši bratia a všetko západné je skazené a choré. Svet vníma čierno-bielo a seba ako vojaka v službách dobra, za ktoré je ochotný bojovať akýmikoľvek prostriedkami. Má rád násilie a najlepšie sa cíti v kolektíve svojich bratov bojovníkov. Miluje zbrane a všetko vojenské.“ (bulletin, s. 59)

Dej sa začína bežnými dedinskými pletkami (cvičenie aerobiku, partnerské konflikty, podozrenia z nevery), do ktorej následne prichádza umelec-aktivista Peter Singer (Richard Stanke), ktorý obleje bravčovou krvou sochu rodáka z dediny, bývalého komunistického funkcionára. Chce tým poukázať na jeho morálne a charakterové nedostatky. Obyvatelia dediny si to však nechcú pripustiť: veď bol „náš“, „rodák“, „fešák“, „zaviedol nám sem plyn a postavil školu“. Starosta (Dušan Jamrich) ho za to fyzicky napadne a naháňa s puškou.

Následne vonku zaznejú výbuchy z neznámeho zdroja, prichádza vojak s evakuovanými občanmi a oznamuje, že telocvičňa sa mení na bezpečnú zónu, z ktorej nesmú von. V rozhorúčenej atmosfére sa stupňujú konflikty medzi postavami. Vychádza najavo nevera, korupcia, hádky o komunizme aj režime prvej Slovenskej republiky, neobíde sa ani holokaust, predsudky voči imigrantom.

Rodáci

Na fotografii: G. Dzuríková (Evča Galbavá), M. Potokárová (Dominika Siváková), D. Mórová (Diana Kováč Lučkajová), A. Javorková (Zora Kováčová), D. Jamrich (Ivan Kováč), Z. Fialová (Angelika Cibrínová). Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor fotografie: Dušan Veselský, 2017

Ukazuje sa, že dve z postáv sú v skutočnosti homosexuálni manželia, čo doposiaľ zatajovali. Vzali sa v zahraničí a odchádzajú žiť spolu do Kalifornie. Znesie sa na nich spŕška predsudkov a nadávok, otec jedného z manželov ho odmietne so slovami: „Ty už nie si môj syn.“

V roztržke, ktorá nasleduje, sa Kotlár Singerovi vyhráža smrťou a drží mu pod hrdlom nôž. Vraj ho zareže ako prasa a potom sa vykúpe v jeho krvi. Tomáš (Ľuboš Kostelný), jeden z homosexuálnych manželov, sa v tejto vypätej situácii dostane ku granátu – v batohu ho mal militantný Kotlár, ktorý plánoval revolúciu a preto ilegálne hromadil s kamošmi zbrane na neďalekej farme – a vyhráža sa, že ho odpáli. Zoberie mu ho jeho sestra Magda, veterinárka a snáď jediná pozitívne vykreslená postava, vykráča z telocvične a zaznie výbuch.

Na ilustráciu atmosféry väčšiny rozhovorov uvádzam niekoľko replík z bulletinu z troch častí hry:

    4. obraz – Pivo
    „Evča: Vypadni už! My ideme cvičiť.
    Dutko: Keď nemôžem ísť na pivo, tak nikam nejdem.
    Magda: A čo tu chceš robiť?
    Dutko: Kukať na tie vaše tlsté rite.
    Angelika: Tak sa pozeraj, lúzer!
    Evča: Zmizni už!“
    (bulletin, s. 65)
    8. obraz – Návrat strateného brata
    „Siman: Nebudem sa s vami hádať. S vami sa nedá viesť dialóg. Vôbec človeka nepočúvate, iba si meliete svoje.
    Angelika: Tak mi povedzte jeden rozumný argument, že USA sa nesnaží ovládnuť svet! Singer: Kašlite na to, je to zbytočné. Sú ako ovce!
    Angelika: Ty si ovca, ty zapredanec!
    Singer: A kto ma kúpil?
    Kováč: Všetkých vás platí Soros!
    Fabiánová: Ozval sa sociálny demokrat. Vy ste určite boli predtým aj komunista! Monika: Nie! On bol v HZDS! Poslanec! Tak ho neurážajte!
    Zora: Buď ticho, ty koza z Geče!
    Fabiánová: Ona je fakt blbá jak poleno. Viete, že ma to tu naozaj začína baviť? To mi nikto neuverí. Čisté Rusko!“
    (bulletin, s. 77)
    16. obraz – Pravda je uprostred
    „Dutko: Treba postaviť plot! Ja tu žiadnych migrantov nechcem!
    Dominika: Ani ja! Ja sa ich bojím!
    Siman: Vy už ste nejakého migranta stretli?
    Evča: Ja som bola na dovolenke v Egypte! Oni strašne smrdia!
    Fabiánová: Keby ste prešli pešo tritisíc kilometrov, aj vy by ste boli špinaví.
    Monika: Oni sú špinaví, aj keď sú čistí.
    Dominika: A všade za sebou nechávajú smeti.
    Kotlár: Kam prídu, robia bordel! Napádajú slušných ľudí! Monika: A znásilňujú!
    Zora: Dokonca aj malých chlapcov!
    Dutko: To je hrozné! To si ani neviem predstaviť.
    Kováč: Ja si to ani predstavovať nechcem! Nikdy sem nesmieme pustiť ani jedného!“
    (s. 106-107)

Rodáci

Záverečná scéna s Tomášom držiacim granát. Zdroj: Slovenské národné divadlo; autor fotografie: Dušan Veselský, 2017

Zhodnotenie

Je pozitívom hry, že dokázala vtesnať väčšinu aktuálnych spoločenských konfliktov a kontroverzných tém (korupcia, homosexualita, globálna geopolitika, alternatívne „konšpirácie“, spory ohľadom histórie, imigrácia) do približne dvoch hodín. Nahromadenie tém síce pôsobí trochu silene, avšak je umeleckým prostriedkom a tvorí ucelený kolorit.

Hoci sú použité až primitívne zjednodušujúce stereotypy, to samo o sebe problémom nie je: vyhnanie čŕt do extrému je bežným a často plodným umeleckým prostriedkom. Navyše je v rámci hry brané aj s istou humornou, ironickou nadstavbou. Autori vystihli väčšinu iracionálnych argumentov používaných v debatách či už internetových alebo osobných.

Tiež je jasné, že s tak obmedzeným časom a tak veľkým počtom postáv nie je možné zobraziť väčšiu hĺbku a istá schematickosť je nevyhnutná. Rovnako aj apelovanie na primitívne emócie a ľudskú obmedzenosť môže mať svoj zmysel, ak sa využije ako kritika v prospech niečoho konštruktívneho.

Bulletin obsahuje kompletný autorský text hry, čo nebýva bežne zvykom a výborne poslúži pre ďalšie zamyslenie a analýzu textu pre zamýšľavých divákov. Ideálne by bolo ešte uverejniť ho v plnom znení na stránke divadla.

Jednostrannosť

Veľkým problémom hry je však jedostrannosť vo viacerých smeroch, ktorá nie je dostatočne vyvážená inou tvorbou Slovenského národného divadla. V kombinácii so spoločenskou atmosférou nastoľovanou médiami hlavného prúdu a prevažujúcim politickým diskurzom, ako aj ostatnými umeleckými dielami zobrazujúcimi Slovákov, posilňuje interpretačné rámce, ktoré šíria viaceré pre spoločnosť škodlivé paradigmy.

Ak to zhrnieme, hra Rodáci dáva divákom zhruba tento odkaz:

  • Slováci sú národ krátkozraký, provinciálny, hašteriaci sa o maličkostiach; je medzi nimi plno alkoholikov, povaľačov a trpíme iracionálnymi predsudkami voči menšinám, ktoré neraz prerastajú do vulgarizmov, či až fyzického násilia; tieto neduhy sa najviac týkajú ľudí bývajúcich na dedinách.
  • Mečiarovci a ficovci sú zlí, oportunistickí a kradnú (treba však povedať, že táto téma bola v hre okrajová).
  • Definujúcou črtou, ba podstatou, komunizmu bola jeho nespravodlivosť a amorálnosť.
  • Slováci majú proti homosexuálom iracionálne predsudky.
  • Zástancovia nacionalizmu sú hrubí, inklinujú k násiliu a nekriticky velebia fašizmus.
  • Konšpirácie sú iracionálne, často sa spájajú s absurdnými ezoterickými interpretáciami sveta.
  • Slováci majú iracionálne predsudky aj voči utečencom, a tieto plynú zo strachu a nevedomosti.

Všetky tieto tvrdenia sú do významnej miery pravdivé, avšak sú dôležitým spôsobom nekompletné. Mečiar a komunizmus neboli len zlí, rovnako nie je iba zlý ani Fico, ľudia majú predsudky voči kadečomu (vrátane voči svojmu vlastnému národu), mnohé konšpiračné teórie sa po odtajnení archívov ukážu ako pravdivé, i keď nafúknuté a multikulturalizmus má veľa tienistých stránok.

Rodáci

Slovenské národné divadlo prezentovalo hru Rodáci aj výšivkou s hajlujúcimi figúrkami. Aktuálnu politickú atmosféru v spoločnosti ilustruje aj fakt, že dve reklamné agentúry odmietli obrázok s hajlujúcou figúrkou zverejniť na svojich pútačoch a SND pociťovalo potrebu sa vyviniť aj za zdieľanie takéhoto nevinného obrázku. Zdroj: Facebook SND

Zosmiešnené sú tvrdenia iba jednej strany. Nie sú však zosmiešnené opačné extrémy, ktoré napr. nekriticky pristupujú k multikulturalizmu, chcú z verejnej diskusie vytlačiť či pomaly už kriminalizovať iné názory alebo pod zásterkou rovnosti pohlaví popierajú biologickú realitu.

Sám režisér vymenúva ako hlavné témy hry „vysvetlenie komunistickej minulosti, homofóbia, pravicový extrémizmus, strach z cudzincov i pravicový terorizmus“ (bulletin, s. 12), čím dokonale kopíruje mainstreamový naratív s jeho vychýlenými ohniskami pozornosti.

V hre Rodáci sú dve postavy, ktoré sú otvorene označené za členov politických strán. Starosta Kováč bol v KSČ, potom HZDS a aktuálne je členom Smeru. Človek bez chrbtovej kosti, normalizátor, ktorý po revolúcii vytuneloval JRD a opustil ženu kvôli mladej milenke – zlatokopke. Zrejme sa dopúšťal korupcie aj vo funkcii starostu. Neonacista Kotlár, „aktívny člen ĽSNS“, otvorene pácha trestnú činnosť službou v armáde cudzieho štátu, nepovoleným ozbrojovaním a v jednej scéne Singerovi drží pod krkom nôž a vyhráža sa, že ho zabije.

Je pozoruhodné, že negatívna stereotypizácia, s akou sa stretávame v Rodákoch, je možná v prípade slovenského národa, ale ak by sme takto kritizovali iné skupiny, bolo by to vnímané úplne ináč. Predstavme si, že by SND uviedlo hru Cudzorodáci, kde by boli moslimskí prisťahovalci vyobrazení ako ľudia, ktorí si nevážia hostiteľskú krajinu, nechcú sa jej prispôsobiť, páchajú kriminalitu, znásilňujú miestne ženy, vytvárajú getá a páchajú teroristické útoky. Ako by médiá a odborná verejnosť prijali túto hru?

Absencia tvorivej alternatívy

Samozrejme, od jednej hry nemožno očakávať úplnú objektivitu. Problém však je, že ak sa pozrieme skrz-naskrz priestorom nášho umenia a prevažujúceho mediálneho prúdu, druhú stranu argumentov vidíme zastúpenú v tak mizivej miere, že to jednak neodzrkadľuje závažnosť týchto argumentov, a nereprezentuje to primerane ani mieru zastúpenia týchto názorov v spoločnosti.

Najlepším nástrojom manipulácie je nie otvorené klamstvo, ale hovorenie pravdivých vecí, avšak jednostranne nachýleným spôsobom. Presne k tejto tendencii Rodáci prispievajú.

Ešte oveľa horšia ako jednostrannosť je však beznádejná perspektíva, ktorú táto hra prorokuje Slovensku. Slovenský národ je zobrazený ako utápajúci sa vo vlastnej mizérii. Ak sa objavia nejaké trochu kultivovanejšie hlasy, sú odmietnuté a agresívne umlčané. Cesta von ani jej potenciálne hľadanie nie sú ani len naznačené. V hre prakticky úplne absentujú vyššie emócie, „ideály“ vyznávané postavami sú nedomyslené a v konečnom dôsledku sebastredné, nie je vyobrazená žiadna sila, ktorá by mohla spoločnosť zjednotiť na zmysluplnom princípe.

Tento stav do veľkej miery pravdivo zobrazuje realitu; o tom nikto nepochybuje. Je však práve úlohou umenia, aby národ pozdvihlo, aj keď je v ťažkej chvíli – nie, aby ľudí utvrdzovalo v tom, že hlúpi sú a hlúpi aj ostanú. Podobne ako depresívny pacient, ktorý sa neustále zameriava na svoje neúspechy – ktoré môžu byť úplne objektívne a pravdivé – ak konštatujeme len to negatívne, nikdy sa nepozdvihneme.

Slovenské národné divadlo ako ústredná inštitúcia národnej kultúry financovaná z verejných zdrojov by mala do významnej miery hľadať možnosti kultúrneho pozdvihnutia obyvateľstva. Mala by hľadať a umelecky stvárňovať odpovede na otázky ako:

  • Aké sú silné stránky nášho národa? Čo nás robí jedinečnými a čím môžeme dnes, aktuálne, prispieť k svetovému dedičstvu ľudstva?
  • Ako môžeme konštruktívne a dobovo primeraným spôsobom nadviazať na odkaz našich osobností (napr. generácia štúrovcov)?
  • Ktoré časti jednotlivých spoločenských a myšlienkových prúdov sú pravdivé a ako ich môžeme zjednotiť tak, aby naša spoločnosť a jej členovia dosiahli autentický rozvoj a harmóniu?

Sumár

Hra Rodáci predstavuje v mnohom výstižnú sondu do mnohých aktuálnych spoločenských konfliktov. Sústreďuje sa však len na kritiku jednej strany. Plní tak, vedome či nevedome, implicitnú politickú objednávku mainstreamu. Takáto kritika by bola ešte v poriadku, keby existovali aspoň hry kritizujúce aj opačný názorový extrém; také ale v prevedení SND nenájdeme.

Najviac smutné je však bezperspektívne zobrazenie slovenského národa. Je v poriadku poukazovať na zlé veci; je však kľúčové, aby umenie ako celok dávalo konštruktívnu, tvorivú alternatívu, ako spoločenské neduhy prepracovať a pozdvihnúť. Žiaľ, na Slovensku aktuálne neexistuje žiadna významná spoločenská sila, ktorá by aktívne a vedome hľadala možnosti celostného pozdvihnutia nášho národa.

Zdroj

Abrahámová, D., Kičiňová, M. (2017). Rodáci [bulletin k hre]. Bratislava: Slovenské národné divadlo.


Zachyť náš nový obsah na Facebooku:

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne