Toxická skládka Vrakuňa, Bratislava

Slovensko môže postihnúť obrovská ekologická katastrofa – najväčšej studnici pitnej vody v strednej Európe hrozí kontaminácia jedovatými látkami. O toxickej skládke v bratislavskej Vrakuni sme sa rozprávali s Ing. Milanom Šindlerom, bývalým predsedom Dozornej rady Bratislavskej vodárenskej spoločnosti.

Ako vznikla skládka vo Vrakuni?

V lete 1966 začali voziť v zaliatych oceľových sudoch odpad z vtedajších Chemických závodov Juraja Dimitrova do suchého Mlynského ramena Malého Dunaja na rozhraní bratislavských mestských častí Vrakuňa a Ružinov. Zvážanie sa ukončilo v roku 1979.

Celkovo sa vyviezlo 120-tisíc ton extrémne jedovatého odpadu! Sudy sa ukladali do asi kilometrového, približne 30 metrov širokého, tri až šesť metrov hlbokého pásu. Podzemná voda bola v tom čase o dva až tri metre pod sudmi.

Aby sa o skládke veľa nehovorilo, pred verejnosťou ju zakryli dvojmetrovou vrstvou zeme. Pochovalo ju tak 22-tisíc kubických metrov zeminy, celá oblasť sa zatrávnila – a skládka zmizla z očí.

V čom tkvie nebezpečenstvo?

Po napustení Vodného diela Gabčíkovo v roku 1993 sa zdvihla podzemná voda asi o tri metre a zaliala sudy v skládke, ktoré následne zhrdzaveli a nebezpečná chémia začala štrkovo-pieskovým podložím voľne vytekať v smere hlavného prúdenia podzemných vôd do stredu Žitného ostrova.

Nebezpečenstvo tkvie v tom, že podľa posledného prieskumu sa v skládke nachádza 440 druhov rôznych chemikálií. Polovica z nich sú naozaj nebezpečné a zdraviu škodlivé látky, pričom všetky prekročili limitné hodnoty. Ide o benzén, toulén, xylén, etylbenzén, arzén, hexachlórbenzén, herbicídy, olovo, meď a rôzne pesticídy a insekticídy lindany, ktoré sa pre svoje vlastnosti často porovnávajú s DDT.

Treba však zdôrazniť, že v prípade ťažkých kovov a pesticídov ide o látky, ktoré v životnom prostredí pretrvávajú navždy a nedá sa teda očakávať, že sa pri prenikaní do Žitného ostrova rozložia. Pritom práve Žitný ostrov je najväčší rezervoár pitnej vody v strednej Európe a vie zabezpečiť pitnú vodu až pre 15 miliónov ľudí.

Sú spomínané látky pre človeka akútne nebezpečné?

Akútne priamo nie, ale sú nad prípustným limitom. Sú karcinogénne a mutagénne, takže okrem vzniku rakoviny a leukémie môže dôjsť aj k rozloženiu genetickej štruktúry. Napokon – ministerstvo zdravotníctva priúšťa, že v tejto oblasti je zvýšený počet rakovinových ochorení, no priama súvislosť so skládkou sa v správach neuvádza. Dôvod skôr len tušíme...

Ako sa prišlo na šíriace sa nebezpečenstvo?

Keď sa v roku 1997 začala neďaleko skládky stavať benzínová pumpa, zistilo sa, že zeminy a podzemná voda sú znečistené v hĺbke od 3 do 7,5 metra. Cielený prieskum v roku 2000 zistil, že zo skorodovaných sudov začal vytekať odpad, pričom vtedy bol už dva kilometre za pôvodnou skládkou smerom na Šamorín, čo je smer hlavného prúdenia podzemných vôd.

Vy ste sa o nebezpečenstve skládky dozvedeli ako predseda Dozornej rady Bratislavskej vodárenskej spoločnosti?

Vtedy som sa oboznámil najmä s interným materiálom BVS, ktorý zdôrazňoval obavu z možného zničenia vodných zdrojov na Žitnom ostrove postupujúcou kontamináciou z chemickej skládky. Táto kontaminácia sa neviditeľne šíri pod zemou rýchlosťou meter za deň, pričom zničí asi 5- až 7-tisíc litrov pitnej vody za sekundu. Len na porovnanie: Slovensko má spotrebu pitnej vody 9-tisíc litrov za sekundu...

Približne 15 kilometrov od skládky sú vodné zdroje Šamorín, Kalinkovo a jelka. Hydrogeológovia však upozorňujú, že v hlavnom prúdení podzemných vôd sú veľmi silné prúdy, takže aj rýchlosť kontaminácie môže byť úplne iná, rýchlejšia.

Aké sú možnosti riešenia?

Sú dve: aktívna alebo pasívna sanácia sklády. Aktívna znamená, že by sa skládka otvorila a za prísnych bezpečnostných opatrení by sa vykopala a približne štyri až päť rokov by sa sanovala. Potom by sa buď na novej skládke v prísne riadenom režime zakonzervovala v nových obaloch, alebo by sa zlikvidovala v špeciálnych spaľovniach. Najbližšia spaľovňa od skládky je pri Viedni.

A to je problém?

Problém spočíva v cezhraničnom prevoze nebezpečného odpadu, čo je veľmi náročné. Navyše, rakúski občania to neradi vidia, dali by sa očakávať vážne protesty. A čo potom s odkrytou skládkou?

Pri aktívnej sanácii je však ešte jedno nebezpečenstvo. Päťdesiat rokov nebezpečné látky medzi sebou reagovali, rôzne mutovali a v súčasnosti nikto nevie povedať, aké reakcie by nastali po odkrytí skládky, keby sa tam dostal vzduch.

A čo pasívna sanácia?

Tú presadzuje ministerstvo životného prostredia. Ide o takzvanú kapsulovitú metódu, to znamená dookola celej skládky vystavať podzemný, nepriepustný, 20 metrov hlboký betónový či bentonitový múr v dĺžke 2050 metrov, ktorý dosiahne nepriepustné podložie.

To sa nachádza v hĺbke necelých 20 metrov. Mechanická bariéra by mala zabrániť vnikaniu podzemnej vody do skládky. Celý povrch skládky, to znamená 46,5 hektára [správne 4,65 – pozn. IPPR] by sa ešte prekryl nepriepustnu vrstvou proti prenikaniu dažďových vôd.

Tento spôsob vyzerá byť prijateľný.

Práveže je veľmi problematický. Riziko spočíva v tom, že hermetickosť dvojkilometrovej betónovej steny je otázna. Keby sa aj podarilo skládku dokonale obohnať múrom, v priebehu 5 až 10 rokov sa niekde táto betónová stena pod vplyvom silných tlakov a síl, ktorým bude musieť odolávať, zlomí. To by opäť uvoľnilo priestor na vnikanie podzemnej vody.

Navyše – neviem si celkom dobre predstaviť hermeticky uzavrieť zvrchu 46,5 [správne 4,65 – pozn. IPPR] hektára plochy v súčasnom režime jej využívania...

A sú tu ešte dve veľké riziká. Hydrogeológovia upozorňujú, že nikto nepreskúmal, čo urobí s hlavným prúdením podzemných vôd taký mohutný múr. Nevie sa, či sa nezmenia prúdy, ich sila, pomery, rýchlosť, dokonca aj smer.

Navyše sa kapsulovitá metóda vôbec nezaoberá technickým hľadiskom likvidácie, ani nákladmi na likvidáciu už uniknutého odpadu. Ide o pohybujúci sa podzemný chemický mrak v hĺbke od 3 do 8 metrov, s rozlohou niekoľko tisíc hektárov, ktorý smeruje s podzemnou vodou do stredu Žitného ostrova.

A druhý problém?

Druhý problém je zastavanosť oblasti. Musíme si uvedomiť, že skládka sa bezprostredne dotýka riadnej zástavby, to znamená, že sú tu domy, budovy, cesty, inžinierske siete nadlokálneho významu, je tu obrovský pohyb ľudí... Inými slovami, čo bude s ľuďmi, ktorí tu bývajú, ako sa bude riešiť doprava, prekládky spomínaných sietí...?

Ministerstvo životného prostredia na tieto otázky nedalo odpovede, pretože sa ešte nepripravil detailný realizačný projekt. Nie som pesimista, ale takýto, zo všetkých hľadísk komplikovaný projekt, sa bez mimoriadnych opatrení zo strany štátu nedá realizovať.

Je vôbec nejaké riešenie?

Predovšetkým je nevyhnutné prestať sa tváriť, že skládka vo Vrakuni je len lokálny problém. Hrozí nám obrovská ekologická katastrofa, pretože zamorenie rezervoáru vody, ktorý môže zabezpečiť pitnú vodu pre 15 miliónov ľudí, sa inak ani nedá nazvať. A takéto nebezpečenstvo treba aj adekvátne riešiť.

To znamená, že je nutné vypísať medzinárodnú súťaž na riešenie sanácie. Treba pripraviť projekt na likvidáciu skládky, ktorý zahrnie názory širokého spektra odborníkov a ich skúseností s riešením sanácií obdobných skláadok na celom svete. A to rýchlo.

Finančne to bude však asi veľmi náročné.

To určite, ale ak nechceme prísť o najvýznamnejší zdroj pitnej vody, tak peniaze sa musia nájsť. Určite by v tom Slovensko neostalo samo. Som totiž presvedčený, že takú veľkú ekologickú záťaž, ktorá má dosah na zdroj pitnej vody stredoeurópskeho významu, by nám pomohla riešiť aj Európska únia.

A len mimochodom – ani aktívna, ani pasívna sanácia nie sú lacné veci. Aktívna likvidácia by podľa analýz stála asi 120 miliónov, pasívna 20 miliónov eur, ale zatiaľ nikto nevyčíslil vyvolané náklady, akými by boli prekládka sietí, komunikácií, možno aj riešenie vysťahovania ľudí žijúcich v tejto oblasti.

Je však smutné, že doteraz nikto neskúmal súčasné ani budúce dopady na zdravie a životy našich občanov, ktoré nie je možné z ľudského hľadiska ohodnotiť žiadnymi peniazmi.

Ing. Milan Šindler po absolvovaní Elektrotechnickej fakulty SVŠT v Bratislave (1983) nastúpil do projekčno-dodávateľsko-montážnej spoločnosti EZ-Elektrosystémy Bratislava. V rokoch 2011 až 2015 bol predsedom Dozornej rady Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, a. s.

Článok vyšiel v májovom čísle mesačníku Quark v roku 2016. Zhováral sa Pavol Prikryl.

Dôvetok IPPR: O tomto probléme sa pomerne málo hovorí a podceňuje sa jeho celospoločenská závažnosť. Samotné Ministerstvo ŽP preferuje nízku cenu pred účinným riešením. O probléme písal napr. denník Pravda ako aj TASR.

Toxická skládka v bratislavskej Vrakuni potrebuje oveľa širšie povedomie a oveľa väščí verejný tlak na jej vyriešenie a nie iba odďaľovanie obrovského problému.




Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne