Dospelí a maľovanky

Ochrana najrôznejších menšín je na západe veľkou módou. Už bežné sú opatrenia, ktoré na naše pomery znejú až neuveriteľne. Stávajú sa predmetom kritiky hlavne z dôvodu, že obmedzujú väčšinu. V tomto článku chcem ale poukázať na to, že v konečnom dôsledku škodia hlavne ľuďom, ktorých majú chrániť.

Chránené skupiny

Medzi chránené skupiny, ktorých zoznam sa od druhej polovice 20. storočia stále rozširuje, patria homosexuáli, iné sexuálne menšiny, transsexuáli, gender netypickí ľudia a ďalší, často súhrnne označovaní ako queer. Najnovšie sa rôzne formy ochrany poskytujú aj ľuďom s rôznymi psychologickými ťažkosťami, ale aj zdravým ľuďom, ktorí majú istý politický názor a počúvať ten opačný im je nepríjemné.

Absurdné opatrenia – bezpečné miesta

Uveďme si niekoľko prípadov takýchto opatrení. Prvým sú tzv. bezpečné miesta (safe spaces). Ide o priestory s nulovou toleranciou voči urážlivým výrokom proti chránenej skupine, ale často aj voči vyjadreniu určitých plne legitímnych názorov, ktoré oponujú predstavám skupiny alebo by mohli ohroziť jej svetonázor, čo, samozrejme, spôsobuje nepríjemné emócie.

Praktickým absurdným príkladom bezpečných miest a starania sa o „emocionálne bezpečie“ študentov patrili mimoriadne opatrenia po minuloročných amerických prezidentských voľbách, teda po „obávanom“ víťazstve Donalda Trumpa.

Komunitná poradkyňa na Plymouth University oznámila na Facebooku študentom, že v jej kancelárii budú počas konzultačných hodín k dispozícii maľovanky, kresliace potreby a pastelky pre študentov, ktorí by sa potrebovali upokojiť. Vyzvala študentov, aby sa nebáli vyhľadať pomoc u nej alebo profesorov. ,Nie ste sami,‘ uistila ich. (Či by maľovanky boli k dispozícii aj po víťazstve Hillary Clintonovej, je otázne.)

Trump free safe space

Zdroj obrázku: Christian Post, autor: Rod Anderson

Wall Street Journal deň po prezidentských voľbách písal:

    „Desiatky študentov na Cornell University sa stretli na hlavnej ulici kampusu na ,oplakávanie‘ výsledkov stredajších prezidentských volieb 2016, zamestnanci školy zabezpečili vreckovky a horúcu čokoládu. (...)

    Univerzita v Kansase pripomenula na sociálnych sieťach študentom, že každú druhú stredu sú k dispozícii terapeutické psy na útechu. (...)

    Vedúca oddelenia multietnických záležitostí univerzite v Michigane sa vyjadrila, že ,Ľudia sú frustrovaní, skutočne smutní a šokovaní. (...) Dnes sme hovorili o žiali a strate nádeje…‘ Študenti sa počas dňa v okolí centra hrali s plastelínou a maľovankami v snahe rozptýliť sa a hľadať pokoj.“

Miera, do ktorej opatrenia v bezpečných miestach zachádzajú, sú predmetom mnohých kreslených vtipov.

Mikro, ale agresie

Ďalším príkladom je boj proti tzv. mikroagresiám – ide o drobné, nenápadné a často neúmyselné správanie, ktoré môže byť vnímané ako urážlivé. Príkladmi sú predpokladať, že ázijský spolužiak je dobrý v matematike, že černoch je fyzicky zdatný alebo vyjadrovať úžas nad tým, keď žena o sebe prezradí, že má PhD. Také prejavy sú vnímané tak, že môžu posilňovať škodlivé rasové a rodové stereotypy.

Niektoré zoznamy mikroagresií sú vyslovene absurdné. Napr. Univerzita v Kalifornii medzi mikroagresie zaraďuje aj tieto tvrdenia:

    • „Amerika je krajinou príležitostí.“
    • „Prácu by mal dostať ten najkvalifikovanejší uchádzač.“
    • „Každý môže byť v živote úspešný, ak sa dosť snaží.“

Tieto tri tvrdenia údajne podporujú tzv. mýtus meritokracie, teda že úspech a šťastie živote sú priamo úmerné snahe, ktorú človek vynaloží. Tým sa vraj spochybňuje diskriminácia a ťažké štartovacie podmienky mnohých ľudí.

Inými príkladmi, ktoré táto univerzita považuje za mikroagresie a v oficiálnych školeniach učí zamestnancov, ako sa im vyhýbať, sú napríklad tvrdenie „pozitívna diskriminácia černochov (affirmative action) je rasistická“. Alebo keď učiteľ žiada Ázijcov, Hispáncov a Indiánov, aby hovorili hlasnejšie – tým údajne predpokladá, že hlasitosť hovoru bežná v bielej kultúre je „normálna“, čo tým pádom „patologizuje“ normu používanú v iných kultúrach.

Ďalšie americké univerzity organizujú vstupné školenia o tom, ako sa vyhýbať mikroagresiám. Podľa vedúcej oddelenia diverzity na Clark University je napríklad neakceptovateľné, ak z rádia hrá pieseň obsahujúca „to slovo na n“ (nigger) a biely študent si ju spieva – dokonca ani ak naokolo nie sú žiadni černosi. („To slovo na n“ sa vyskytuje najčastejšie v textoch čiernych spevákov.)

Inými príkladmi, ktoré nebudeme v tomto článku dopodrobna rozoberať, sú:

    • Používanie rodovo neutrálnych zámen: ide o nanovo vykonštruované zámená ako ve, xe alebo zie, ktoré sú preferované niektorými queer ľuďmi. Základná filozofia je taká, že každý človek si môže zvoliť zámeno, aké chce a ostatní by ho ním mali oslovovať. Univerzita v Milwaukee uvádza na svojej stránke zoznam týchto zámen aj s tabuľkou skloňovania a manuálom, ako ich študenti majú používať. Pripomína, že pokiaľ nepoužívame správne zámeno, je to „nielen neúctivé a zraňujúce, ale tiež utláčajúce“.
    • Varovania pred emočne znepokojivým obsahom (tzv. trigger warnings): je to niečo podobné ako upozornenia v správach pred reportážou zobrazujúcou brutálne zábery. Tieto varovania sa však týkajú aj menej závažných vecí, napr. zobrazenie nacistických symbolov alebo tehotenstva. Na jednej feministickej konferencii organizátori odporúčali delegátom netlieskať, lebo to u niektorých účastníkov vyvolávalo úzkosť.

Zaznávame slobodu slova, ktorá zraňuje pocity druhých ľudí.

Protestujúci študenti: zaznávame slobodu slova, ktorá zraňuje pocity druhých ľudí. Zdroj obrázku: College Fix

Už len z týchto zopár príkladov jasne vidíme, že nejde o niekoľko izolovaných výchyliek, ale o opatrenia systematicky zavádzané na popredných univerzitách a organizované vedením univerzity, často oddeleniami špecializovanými na takéto aktivity.

Ochrana pred diskrimináciou alebo nepríjemnými pocitmi?

Všetky tieto opatrenia majú jedného spoločného menovateľa. Nie je to však ochrana pred diskrimináciou: neslúžia na to, aby ohrozených ľudí chránili pred objektívnou škodou, napr. prepustením zo zamestnania či fyzickým násilím.

Ich prvoradým cieľom je chrániť ľudí pred nepríjemnými emóciami v situácii, ktorá v princípe nie je objektívne ohrozujúca (napr. konfrontácia s iným názorom, použitie neželaného zámena). Nárokuje sa pritom zmena vonkajšieho sociálneho prostredia: iní majú obmedziť alebo zmeniť svoje správanie tak, aby chránení ľudia neboli vystavení nepríjemným emóciám.

Zo strany majority voči takýmto opatreniam často zaznieva kritika, napríklad preto, že kladú prílišnú pozornosť na drobný symptóm, že nadmieru obmedzujú väčšinu prehnanými požiadavkami malej menšiny, alebo že chránia emócie iba skupín chránených politickou korektnosťou. Na týchto kritikách je mnoho pravdy, ale ja chcem argumentáciu otočiť: tvrdím, že takéto „tolerantné“ opatrenia škodia v prvom rade tým, ktorých majú chrániť.

Ľudská dôstojnosť

Prehnané „tolerantné“ opatrenia vnímajú ľudskú dôstojsnosť ako primárne čosi, čo sa udržiava zvonku a čo treba zvonku aj zabezpečiť. Tento koncept má svoje racionálne jadro: je rozhodne nesprávne človeka dehumanizovať a vystavovať ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako sme sa už v mnohých historických prípadoch presvedčili.

Okrem vonkajšej stránky má ale ľudská dôstojnosť tú podstatnejšiu – vnútornú. Dáva si ju sám človek tým, že pozná a ovláda sám seba a je zdravo rozvinutou, integrovanou osobnosťou.

Vnútorne dôstojný človek stojí na vlastných nohách, nedá sa rozhodiť drobnosťami a postupne ani ťažšími životnými okolnosťami. Je vnútorne pevný, aby sa dokázal postaviť za to, čo považuje za správne a bol oporou pre druhých. To platí pre ľudí „bežných“ aj pre tých z chránených skupín. Pre mnohých je to kľukatá cesta trvajúca celý život – nieto sa kam ponáhľať – ale túto víziu by človek mal mať na pamäti.

Až spojením oboch týchto prístupov vzniká skutočná ľudská dôstojnosť. Vnútorná stránka dôstojnosti je ale v prípade absurdných ochranných opatrení výrazne zredukovaná, čo je ešte viac posilňované všeobecným trendom vysvetľovať rozdiely medzi skupinami prevažne environmentalisticky.

Ak niekoho výrazne znepokojujú výsledky volieb alebo to, že ho druhí nazývajú „nesprávnym“ zámenom, je to smutné a takémuto človeku treba pomôcť. Treba mu pomôcť predovšetkým tak, že ho naučíme prevziať zodpovednosť za vlastné pocity, aby si mohol vybudovať vnútornú silu a lepšie žiť. Jeho stav síce rešpektujeme a neodsudzujeme ho zaň, avšak je to stav, ktorý je zlý pre neho, ktorý nie je primeraný jeho osobnosti a dôstojnosti. Hoci mu jasne poskytujeme oporu, je vecou a zodpovednosťou jeho vnútornej práce na sebe, aby sa posunul ďalej. Nikto to nemôže urobiť za neho.

Niektoré ochranné opatrenia pestujú v ľuďoch doslova infantilné prejavy – maľovanky, hranie sa s plastelínou, hladkanie psov. V terapeutickom kontexte takéto opatrenia môžu mať význam a terapia rozhodne nie je niečo, za čo by sa človek mal hanbiť. Treba ale jasne deklarovať, že ide o stav dočasný, o proces, ktorým má človek nájsť sám seba, byť vnútorne vyrovnaný a pevný.

Nesmieme dospelých ľudí čičíkať plastelínou a psíkmi, ale je potrebné im pomôcť postaviť sa na vlastné nohy. Aby sami, nezávisle od rôznych vonkajších činiteľov, boli nositeľmi vlastnej dôstojnosti. Ak ich ponechávame stále v utešovaní, páchame krivdu na ich osobnosti a bránime ich rozvoju. Rešpekt, bezpečie a opora sú dôležitou súčasťou procesu. Kľúčom však je smerovať k emočnej samostatnosti a nezávislosti.

Tolerancia je obojstranná

Ako máme v takomto kontexte ladiť opatrenia voči chráneným skupinám?

V prvom rade je potrebné v chránených skupinách kultivovať vedomie zodpovednosti a morálnej odvahy, vďaka ktorým je možné nachádzať vnútornú silu a integritu. To je koreň riešenia, nie zmena – niekedy až donucujúca – vonkajšieho prostredia. Je to aj postup istejší: druhých v podstate zmeniť nemôžeme, seba však áno.

Po druhé, pocit bezpečia a bezpodmienečného prijatia je dôležitou súčasťou procesu osobnostného rastu. Patrí však prevažne do kontextu terapie. Nemožno od inštitúcií fungujúcich v bežnom živote požadovať zavádzanie prehnaných ochranných opatrení. Môžu fungovať na báze dobrovoľnosti, prinajväčšom formou odporúčaní, ktoré však zohľadnia aj druhú stranu mince, teda zodpovednosť chránených skupín.

Po tretie, tolerancia je obojstranným procesom. Nedá sa vymôcť; avšak človek, ktorý pohne sám sebou, rešpekt vo svojom okolí oveľa skôr vzbudí prirodzene. Pokiaľ, naopak, zaujíma rolu obete a očakáva, že druhí sa mu prispôsobia v absurdných detailoch, výsledkom bude obojstranné nepochopenie. Vyžadovať toleranciu jednostranne nie tolerantné.

Jednoduchý princíp: sme v tom spolu

Zhruba povedané, je od väčšiny správne a tolerantné, ak rešpektuje emócie chránených skupín. Od chránených skupín je zase tolerantné, pokiaľ si opatrenia nevynucujú, ale ich príslušníci pracujú na vlastnej integrite.

Ak sa diskusia nastolí v duchu „sme v tom spolu“ a nie „prispôsobte sa nám, inak nás diskriminujete“, väčšina aj menšiny budú môcť rásť spoločne a slovo tolerancia sa naplní vo svojom skutočnom význame.


Zachyť náš nový obsah na Facebooku: