Detský čin roka je projekt, ktorý sa snaží motivovať deti k dobrým skutkom tým, že oceňuje jednotlivé dobré skutky vykonané deťmi. Hlavné kategórie tvoria Záchrana ľudského života, Pomoc rovesníkom, Pomoc ľuďom, Pomoc prírode a Dobrý nápad.

V poradí 16. ročník sa konal pod záštitou prezidenta a Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Udalosť mala širokú publicitu, najmä v rámci RTVS. Na slávnostnom oceňovaní projektu Detský čin roka sa zúčastnil aj prezident Andrej Kiska.

Víťazné činy tohto roka v rámci jednotlivých kategórií ako záchrana dedkovho života, starostlivosť o štyroch bratov, podpora spolužiaka na vozíku, finančná pomoc mladému bezdomovcovi začať nový život či pomoc chorému opustenému mačiatku nepochybne šťachetné skutky sú.

Ocenenie za vytváranie bezpečného prostredia pre strach z gombíkov

Prekvapil ma však čin, ktorý získal špeciálnu Cenu Sašky Fischerovej – Malý Veľký čin. Získal ju kolektív žiakov zo Základnej školy v Zlatých Moravciach za pomoc spolužiakovi Paľkovi prekonávať fóbiu z gombíkov.

Tu je znenie listu, ktorým bol skutok prihlásený do súťaže jednou z pedagogičiek:

    Za pomoc spolužiakovi prekonávať fóbiu z gombíkov

    „Dobrý deň. Chcela by som prispieť príbehom o deťoch z mojej triedy. V tomto čase už končia tretí ročník. V triede máme spolužiaka Paľka, u ktorého sa už v druhom ročníku začala prejavovať fóbia z gombíkov. Áno, z tých malých neškodných predmetov s dierkami. Paľko už od predškolského veku mal apatiu voči gombíkom. Odtŕhal ich z paplónov, či košieľ. V škole sa od nás odťahoval vždy, keď sme mali gombík na košeli, alebo svetríku. Neskôr jeho fóbia prerástla až do rozmerov, že slovo gombík nemohol ani len počuť. Mojim deťom to bolo najskôr smiešne, ale neskôr si uvedomovali, že Paľkovi to veľmi ubližuje. Zachovali sa úplne inak, než som od nich čakala. Namiesto zámerného strašenia chceli Paľkovi skutočne pomôcť. A tak sa začali navzájom upozorňovať na gombíky na oblečení. ‚Dnes nechoď zbytočne k Paľkovi, aby sa nebál. Máš na sebe gombík!‘ často si hovorievali. V treťom ročníku dokonca sledovali texty v čítankách, aby ma vopred upozornili na ‚to‘ slovo. Vždy sme slovo prelepili papierikom so slovom ‚pupček, tlačidlo‘. Paľko si slovo gombík neuvedomuje už tak často. Z našej triedy tak odišiel strach, výskanie a plač. Pre niekoho môže byť tento príbeh maličkosťou, pre Paľka je to ale veľmi dôležité. Z maličkostí sa totiž skladá svet. Deti svojou vlastnou iniciatívou a toleranciou prispievajú k Paľkovým lepším dňom. A ja som hrdá učiteľka.“

Steve JobsStrach z gombíkov (po anglicky koumpounophobia) je veľmi zriedkavá forma fóbie. Trpel ňou napr. Steve Jobs. Preto nenosieval košele, ale roláky a možno aj preto bol hlavným protagonistom dotykových zariadení (s elimináciou tlačidiel).

Prekonať takúto fóbiu by mohli pomôcť svojmu dieťaťu už rodičia. A ak je to pre nich veľké sústo, existujú na to odborníci od pedagóga, cez psychológa až po psychiatra.

Táto fóbia má rôznu mieru i formu prejavov. Vekom zvyknú ustupovať. Pri ľahších formách skrátka človek gombíky nevyhľadáva alebo sa im podvedome vyhýba. Mať problém počuť samotné slovo gombík je však dosť ťažká forma tejto fóbie a predpokladám, že skôr psychoterapia je forma pomoci, ktorá by tu mala dominovať. Z dostupných informácií nie je jasné, či Paľko chodí napr. k psychológovi, je však zjavné, že k zlepšeniu tu nedochádza, skôr naopak.

Na konaní Paľkovho okolia možno oceniť kolektívny duch a chápavosť. Spolužiaci sú ochotní sa obmedziť, aby mu zabezpečili komfortné prostredie. Avšak to podstatné je ísť po príčine. Už len z praktických dôvodov nie je možné žiť trvalo v „bezgombíkovom svete“.

Paľkove okolie ale svoje úsilie nevenuje prekonaniu fóbie, ale jej legitimizácii. Namiesto liečenia chlapca a možnosti plnohodnotného fungovania kolektív žiakov tento problém integruje a hrá divadlo – tvári sa, že slovo gombík neexistuje. Takéto správanie môže znižovať aj motivačný tlak u samotného Paľka v prípade terapie, čím ju môže robiť menej účinnou.

Podľa reportáže niektorí spolužiaci sa dokonca snažia obliekať s ohľadom na to, aby na sebe nemali žiadne gombíky. Z Paľka si urobili spolužiaci chránenca pred šikanérmi a v konečnom dôsledku smerujú k šikanovaniu tých, ktorí výraz gombík nechcú prestať vyslovovať alebo gombíky ako také využívať.

Scéna ako vytrhnutá z nejakej psychodrámy. Tu je však v hre skutočná budúcnosť jedného dieťaťa a nejde o film. Do kedy bude môcť žiť Paľko v „bezgombíkovom svete“? Ak sa ocitne vo výťahu s neznámym človekom a ten mu povie, aby stlačil gombík, tak rovno skolabuje?

Keď srdce velí rozumu

Ak tento prípad zasadíme do širšieho kontextu, ide o nešťastné nadraďovanie srdca nad rozum.

Psychiater Max Kašparů v knižke O bludných kruhoch a bludných kameňoch na s. 68 k tomu metaforicky uvádza:

„Človeku boli dané: rozum, ktorý umiestňujeme do hlavy, city, ktoré vkladáme do hrudníka, a pudy, ktorých reprezentanta lokalizujeme pod brucho. Ak človek stojí tak, ako bol stvorený, teda nohami na zemi a hlavou hore, má najvyššie postavený rozum, najnižšie pudy a city stoja medzi nimi, uprostred. Tento ‚postoj‘ by mal byť charakteristický pre zodpovedného a zrelého jedinca, ktorý svoje konanie podriaďuje predovšetkým svojej vôli a rozumu, pravidelne sa radí s citom a doplňuje svoj život o fungujúce pudy.“

Paľkove okolie s dobrými úmyslami a láskou vytvára ochranné prostredie, hoci si neuvedomuje, že tým konzervujú problém, s ktorým v bežnom živote nebude môcť normálne fungovať, čím mu v konečnom dôsledku škodia.

Ak by tu dominoval rozum, ten by rozhodol orientovať sa predovšetkým na prekonanie fóbie, čo nemusí byť príjemné, ale výsledkom by bol pre Paľka plnohodnotný život a nie závislosť na „bezgombíkovom svete“.

Táto situácia by nebola taká desivá, ak by išlo iba o individuálnu chybu, napr. rodičov. Tu zlyháva aj škola ako inštitúcia. A fakt, že takýto prípad vyhrá špeciálnu cenu relatívne prestížnej súťaže Detský čin roka, pričom sa zároveň nenašiel nikto, kto by nahlas upozornil na to, že fóbiu treba v prvom rade liečiť, svedčí o tom, že so spoločnosťou nie je niečo v poriadku.

Podobné prejavy, kedy je srdce nadradené rozumu a s dobrými úmyslami dláždená cesta do pekla, môžeme totiž pozorovať aj v iných oblastiach:

  • Namiesto toho, aby rodičia chodili so svojimi deťmi k logopédom, prispôsobujú sa rodičia a učia sa rozumieť chybnej reči svojich detí. To, že dieťa do konca života bude nositeľom hendikepu, akosi rozum nedomýšľa.
  • Taktiež možno bežne vidieť tučných psov, hoci ich kalorický príjem majú plne pod kontrolou ich majitelia. Ich srdce však nevie prosebnému správaniu psa odolať. V konečnom dôsledku mu spôsobujú zdravotné problémy a s tým spojenú bolesť, znižujú kvalitu života a skracujú dĺžku života. Všetko z „lásky“. Podobne je to pri mnohých prípadoch obéznych detí.
  • Úplne absurdné situácie na inštitucionálnej úrovni tu predstavujú trendy na západných univerzitách: zriaďovanie tzv. bezpečných priestorov (safe spaces), prehnaný boj proti „mikroagresiám“ či oddelenia diverzity. O tom však inokedy v samostatnom článku.

Paľkov prípad nám pripomína, že ľudia by mali vykračovať zo svojej komfortnej zóny a viac rozumom zvažovať dôsledky. Sloboda sa totiž rodí prekonávaním problémov, vrátane svojich tienistých stránok.

Len ak človek stojí rovno na nohách, v psychických procesoch sa city a pudy usporadúvajú podľa rozumu, a nie naopak.


Zachyť náš nový obsah na Facebooku:

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne