Manifest pre riešenie imigračnej krízy v Európskej únii

V posledných mesiacoch sa imigrácia do Európskej únie stala suverénne témou číslo jedna. Európska únia čelí tak masívnej prívalovej vlne imigrantov, akej vo svojich dejinách zatiaľ nečelila, pričom predstaviteľom vlád členských krajín ako aj samotným orgánom EÚ sa riešenie hľadá veľmi ťažko.

Riešenia, ktoré vyžadujú zmenu prístupu na úrovni paradigmy, sa totiž vo všeobecnosti ťažko hľadajú, ťažko formulujú a ešte ťažšie presadzujú či prijímajú.

Predísť eskalácii imigračného problému, ale zároveň nezdefraudovať európske hodnoty humanity a ľudskej dôstojnosti je tá najťažšia úloha, pred ktorou súčasné európske národy stoja. Súcit s ľuďmi v ťažkej situácii je dôležitou hodnotou, ale pomoc sa musí zakladať na reálnych možnostiach, triezvom zhodnotení dôsledkov a prioritne má byť zameraná na riešenie príčin problému.

Dnes je vo všeobecnosti rozšírené povedomie o tom, že multikulturalizmus zlyhal. Otvorene to konštatovali nemecká kancelárka Angela Merkelová, britský premiér David Cameron, minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák i mnohí ďalší. Či ide o multikulturalizmus asimilačný alebo integračný, tieto prístupy nepriniesli očakávané efekty a výsledkom je skôr segregácia a nárast napätia medzi obyvateľstvom, ktoré sa líši kultúrne, rasovo či nábožensky.

O to prekvapujúcejšie je, že mnohí predstavitelia západných krajín nemajú problém s tým, aby diverzita v Európe stále narastala. Skutočnosť, že sa multikulturalizmus neukázal ako perspektívny projekt, by mala byť práve výrazne premietnutá aj v azylovej politike.

Graf: Počet ľudí, ktorí prvýkrát požiadali v EÚ o azyl

Zdroj: Eurostat

Počet žiadostí o azyl v Európskej únii v posledných rokoch stúpa. Ako vidieť na grafe vyššie, v minulom roku počet ľudí, ktorí prvýkrát požiadali v EÚ o azyl, prekročil hranicu 600 000 ľudí. A tento rok sa očakáva, že to bude výrazne viac.

Je zrejmé, že krajiny západnej Európy sa stali želanou destináciou pre nemalú časť sveta, pričom tento jav v posledných rokoch dramaticky rastie. Agenda zahŕňajúca azylové procesy je mimoriadne nákladná a to aj v situácii, ak by žiadnemu žiadateľovi vyhovené nebolo. Tento vývoj nie je dlhodobo udržateľný a sú potrebné systémové kroky na to, aby počet žiadateľov o azyl skôr klesal, nie stúpal a zároveň bol pre Európsku úniu prijateľný.

Mnohé z regiónov či krajín v Afrike a na Blízkom východe sú dlhodobo vo vojne, pričom prudký nárast imigračnej vlny badať od roku 2010. To samo o sebe naznačuje, že častým motívom pre žiadanie o azyl býva snaha zvýšiť si životnú úroveň. Tento typ žiadateľov býva označovaný za ekonomických migrantov. Zlepšenie životnej úrovne chcú dosiahnuť lepšie platenou prácou alebo vôbec zvýšenou šancou si prácu nájsť.

Okrem toho, mimo štandardných definícií, za ekonomického migranta možno označiť aj toho, kto sa spolieha na to, že bude súčasťou záchrannej sociálnej siete, čiže poberateľom na svoje pomery vysokých sociálnych dávok.

Keďže šance na udelenie azylu sú vyššie, ak ide o migrantov-utečencov, mnohí ekonomickí migranti sa snažia simulovať, že sú utečenci. Úrady EÚ nie sú schopné takúto stratégiu efektívne demaskovať. A je zjavné, že súčasný pomerne benevolentný prístup podnecuje k ešte väčšiemu dynamickému rastu ilegálneho prekračovania hraníc a žiadania o azyl. Podľa štatistík, cez Stredozemné more prichádzajú imigranti, ktorí sú zo 72 % muži, čím sa vytvára predpoklad pre zjednocovanie rodín, a tak celkové ešte dramatickejšie navyšovanie počtu imigrantov.

Populácie krajín, z ktorých tieto žiadosti stále vo väčšej miere pochádzajú, výrazne prevyšujú súčasnú populáciu EÚ. Ak by pokračoval súčasný trend rastu žiadateľov o azyl, Európa by v priebehu maximálne zopár desaťročí zmenila svoju tvár na nepoznanie.

Tento príval by zrejme skončil v momente, kedy by sa životná úroveň v EÚ znížila na úroveň tých zaostalejších krajín.

To, že desaťtisíce ilegálnych imigrantov riskujú životy seba a svojich detí a fakt, že už tisíce ľudí sa utopilo v mori, je dôsledok azylovej politiky EÚ, ktorá svojou benevolentnosťou k takémuto riziku podnecuje.

Ako paradox potom vyznie, že krajiny, ktoré za takto benevolentnou azylovou politikou stoja, požadujú prerozdelenie žiadateľov o azyl na základe kvót.

Jediný efektívny spôsob, ako nielen znížiť dynamiku rastu nelegálnej migrácie do Európy, ale vyvolať rapídny pokles ilegálneho a životu nebezpečného prekračovania hraníc, predstavuje vyslať jasný a rýchly signál o tom, že šance na získanie azylu sú minimálne.

• Súčasná dĺžka procesu na posúdenie žiadosti o azyl by sa mala výrazne skrátiť. A mala by byť vybavená pri hraniciach EÚ bez možnosti migrovať po Európe. Náklady s tým spojené by mali byť spoločné pre členské štáty EÚ.
• Hranice Európskej únie musia byť lepšie strážené a osoby zapletené do prevádzačstva prísnejšie trestané. Na strážení a ohradení hraníc EÚ by sa mali podieľať všetky členské štáty EÚ.
• Každý imigrant, ktorý deklaruje, že uteká kvôli záchrane života, napr. pred vojnou, by mal byť uspokojený s najbližšou krajinou, v ktorej je mier. Ak nie je, mal by byť považovaný za ekonomického migranta, čo by malo umožniť žiadosť hneď zamietnuť a navrátiť ho do krajiny pôvodu.
• Miera solidarity s ľuďmi je u väčšiny podmienená spoločnými znakmi v identite, ako etnikum, rasa či náboženstvo. Populácie so spoločnými znakmi sú si zároveň geograficky blízke, majú tiež podobnú životnú úroveň, ako aj vnímanie ľudskej dôstojnosti, čo výrazne eliminuje priestor pre špekulatívne správanie. Je dôležité na medzinárodnej úrovni prijať takú zásadu, podľa ktorej budú krajiny s dominantnou populáciou príliš odlišnou od žiadateľa o azyl môcť postúpiť daného žiadateľa do jeho najbližšej bezpečnej a identitou príbuznej krajiny, ktorá by bola zároveň aj povinná sa jeho žiadosťou zaoberať.
• Európska únia by mala dať jasne a veľmi rýchlo najavo, že nie je novým náhradným domovom pre dva ďalšie svetadiely. Tým sa výrazne zredukuje imigrantský tlak a predíde sa mnohým humanitárnym nešťastiam.
• Mal by sa jasne a otvorene pomenovať jeden z kľúčových dôvodov migrácie: priame či nepriame zasahovanie do vnútorných záležitostí neeurópskych krajín západnými štátmi na čele s USA, vedené prevažne ekonomickými záujmami. Pôsobenie západu a USA by malo byť obmedzené na nevyhnutné intervencie v krízových situáciách. Mimoeurópskym krajinám by malo byť umožnené postaviť sa na vlastné nohy s rešpektovaním ich kultúrnych špecifík. Ich násilné začleňovanie do systému globálneho kapitalizmu či implementovanie demokracie západného typu by malo byť zastavené.

Inštitút pre paradigmatické reformy

V Bratislave 10. septembra 2015

Zdieľať na Facebooku