V roku 2019 pribudla na slovenský knižný trh prvá veľká slovenská kniha venovaná problematike fašizmu s jednoduchým názvom Fašizmus z pera mladého historika Jakuba Drábika a od vydavateľstva Premedia. Samotný pojem „fašizmus“ je aj v slovenskom diskurze veľmi často používaný, avšak jeho význam je napriek tomu mnohým nejasný. Drábikova kniha môže napomôcť pochopiť, čo vlastne toto slovo znamená, a zároveň aj podnietiť diskusiu na tú istú tému.
Pojem „fašizmus“ sa vo verejnej diskusii používa často zmätočne, účelovo a neprincipiálne. Niektorí tak označujú akýkoľvek zásah zo strany štátu do oblasti individuálnej slobody, voľby či sebarealizácie. Iní fašistami nazývajú en bloc všetkých kritikov otvorenej migračnej politiky, multikulturalizmu či Európskej únie. Pre ďalších je to „len“ nadávka či nálepka, ktorou chcú démonizovať svojich názorových oponentov.
Tieto zmätky výstižne ilustruje situácia, keď bol v roku 2016 politik Richard Sulík publicistom a moderátorom Michalom Havranom označený za „trápnučkého fašistu“. Sulík sa bránil žalobou, v ktorej citoval definíciu fašizmu od bulharského komunistu Georgiho Dimitrova schválenú tiež zjazdom Kominterny v roku 1935. Žalobu však neskôr stiahol.
Problémy s definíciou fašizmu
Predtým, než prejdem k obsahu Drábikovej knihy, považujem za dôležité objasniť problémy, ktoré sú s definovaním fašizmu spojené.
Fašistické hnutia sa síce odvolávali na práce rôznych filozofov, sociológov a iných autorov, avšak nemožno hovoriť o ucelenej fašistickej ideologickej tradícii, z ktorej by jednotlivé hnutia vychádzali (skôr by to asi bolo možné pri niektorých aspektoch nacizmu ako eugenika a rasové teórie, ak by sme nacizmus hodnotili ako samostatnú ideológiu, nie formu fašizmu). To je významná odlišnosť oproti iným politickým smerom a spôsobuje to problémy pri hľadaní akurátnej definície.
Zároveň samotní predstavitelia fašistických hnutí spravidla neponúkali jasnú a zrozumiteľnú definíciu fašizmu. Podľa historika fašizmu Roberta Paxtona sa talianski fašisti vôbec netajili absenciou špecifického politického programu. Až po desiatich rokov od uchopenia moci, v roku 1932, bol v súvislosti s novým vydaním Enciclopedia italiana napísaný traktát Fašistická doktrína. Ako jediný autor bol uvedený Benito Mussolini, avšak neuvedeným spoluautorom bol filozof Giovanni Gentile (Paxton, s. 23).
Napriek tomu si však čitateľ Fašistickej doktríny z roku 1932 isto všimne, že veľkú časť z nej predstavuje vymedzenie voči konkurenčným politickým myšlienkam (liberalizmu, socializmu, parlamentnej demokracii, pacifizmu, historickému materializmu, reakcionárstvu), pričom okrem zdôrazňovania totalitného etatizmu sa o pozitívnom obsahu fašistickej ideológie veľa nedozvie.
V tomto smere je výpovedná poznámka prekladateľa Vojtecha Košíka v slovenskom vydaní tohto traktátu z roku 1939. Košík uvádza, že nemenovaný fínsky novinár mal požiadať Mussoliniho o jednovetnú definíciu fašizmu. Duceho odpoveď mala znieť: „Bojujeme proti pohodlnému životu!“ (Mussolini, s. 7).
Na okraj tu možno spomenúť výstižné zhodnotenie amerického filozofa a historika Paula E. Gottfrieda, podľa ktorého bol fašizmus skôr situačné ako teoretické hnutie (Gottfried, s. 136).
Problémom pri hľadaní definície a významu fašizmu je teda okrem nedostatku ucelenej fašistickej ideologickej tradície aj absencia výstižnej a komplexnej definície prinajmenšom zo strany materského (talianskeho) fašistického hnutia. Z toho pramení aj ďalší problém – rôznorodosť jednotlivých hnutí, ktoré bývajú označované za fašistické.
Historik Stephen M. Cullen napríklad upozorňuje na podstatné odlišnosti v názoroch vodcu britských fašistov Oswalda Mosleyho, „jefeho“ španielskej falangy José Antonia Primo de Riveru a „kapitána“ rumunskej Železnej gardy Cornelia Zeleu Codreaneho ohľadom kapitalizmu, usporiadania hospodárstva, viery v modernú vedu a racionalitu, vlastenectva, rasových doktrín apod.
Hľadanie definície fašizmu
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že historici to s definovaním fašizmu ľahké nemali a ani nemajú.
Okrem základnej otázky, čo je to fašizmus, museli riešiť aj to, či je fašizmus len talianskou záležitosťou, či je nemecký národný socializmus samostatnou politickou filozofiou alebo súčasťou fašizmu, či možno za fašistické označiť aj pravicové autoritatívne režimy (napr. tie pod vedením generála Francisca Franca či admirála Miklósa Horthyho) a pod.
Na tieto a iné súvisiace otázky prišli rôzni autori s rôznymi odpoveďami a interpretáciami. Vývoj vo fašistických štúdiách v Drábikovej knihe opisovaný nie je (čo je vzhľadom na jej rozsah pochopiteľné), avšak záujemcov možno odkázať na prehľadové články českého historika Ondřeja Cinkajzla a samotného Jakuba Drábika, ktoré sú dostupné online.
Medzi historikmi fašizmu dodnes síce nepanuje úplný konsenzus v spomenutých otázkach, avšak na začiatku 90. rokov prišiel s originálnym definičným prístupom britský historik Roger Griffin. Na svoju stranu získal viacerých významných historikov fašizmu a hlavne mnoho nastupujúcich výskumníkov, preto sa v súvislosti s jeho definíciou hovorí ako o „novom konsenze“ vo fašistických štúdiách. Všetci sa s ňou síce stále nestotožňujú, ale žiadna iná definícia fašizmu si nikdy nezískala tak širokú podporu.
Medzi Griffinových žiakov patrí aj Jakub Drábik a vo svojom definičnom prístupe tak nasleduje Griffina, ktorý napísal aj predhovor knihy.
Štruktúra knihy
Jej obsah možno rozčleniť na tri základné okruhy. Prvý sa podrobne zaoberá definíciou fašizmu a jeho ideovými inšpiráciami. V druhej časti sú prehľadovo opísané štyri historické príklady fašizmu: Mussoliniho Taliansko, Hitlerovo Nemecko, britské fašistické hnutie a fašistické hnutia v Československu, resp. na Slovensku. Dva z nich sú príklady fašizmu pri moci, dva z nich zase fašizmu len v „embryonálnom“ štádiu. Posledná a najdlhšia kapitola sa zaoberá otázkou (neo)fašizmu po druhej svetovej vojne.
Keďže Drábikom ponúknutú definíciu fašizmu považujem za najväčší prínos tejto knihy pre slovenskú historiografiu, budem sa v nasledujúcom texte venovať primárne jej. Neskôr sa vyjadrím aj k zaujímavej a čiastočne kontroverznej otázke fašizmu po roku 1945.
Čo je to fašizmus?
Fašizmus podľa Jakuba Drábika je: „druh revolučného nacionalizmu vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, dekadencii a o národnom potupení. Snaží sa pritom (spravidla násilím) o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia prostredníctvom očisty národa od nepriateľov a vytvorenia nového politického a spoločenského poriadku a nového človeka“ (s. 27).
Túto definíciu je pre jej úplné pochopenie potrebné rozmeniť na drobné. Sústrediť sa budem iba na tie znaky, ktoré sú pre fašizmus v zmysle tejto definície esenciálne.
Nacionalizmus Drábik definuje ako ideológiu a politiku, „ktorá zdôrazňuje význam skupiny ľudí (ktorí majú podľa rôznych definícií spoločný pôvod, históriu, jazyk a kultúru) a právo tejto skupiny na získanie a udržanie suverenity a správy nad územím, ktoré má pre ňu historický a kultúrny význam.“ Okrem toho nacionalizmus „zdôrazňuje i národnú identitu“ (s. 31). V skratke možno teda sumarizovať, že nacionalizmus presadzuje hlavne koncept národného štátu a pripúšťa rôzne chápania národa (etnické, kultúrne, lingvistické a pod.).
Revolučnosť zase spočíva v tom, že fašizmus „odmieta akékoľvek liberálne inštitúcie a čokoľvek, čo súvisí s osvieteneckým humanizmom, odmieta princípy absolutizmu i pluralistickej reprezentatívnej vlády“ (s. 31 – 32). Revolučný nacionalizmus je teda Drábikom označený za nacionalizmus protidemokratický a protiliberálny.
Pri predstavách o rozklade spoločnosti ide o rôzne druhy úpadku: demografický, etnický, kultúrny, morálny alebo ekonomický (rozmach korupcie). Zdá sa, že osobitné miesto vo fašistickom diskurze má úpadok sexuálnej morálky a odmietanie tzv. amerikanizácie kultúry (s. 37 – 38).
Národné znovuzrodenie alebo palingenéza (zloženina z gréckych slov) je kľúčovým pojmom v Griffinovej definícii fašizmu. Fašisti majú takto priniesť „nový, lepší spoločenský, kultúrny, politický a ekonomický poriadok“ (s. 41), pričom však nejde len o „reštauráciu niečoho, čo už bolo“ (s. 43). Súčasťou procesu palingenézy majú byť aj ďalšie znaky fašizmu: očista národa od nepriateľov, vytvorenie novej spoločnosti a nového človeka.
Očista národa od nepriateľov má vychádzať „z chápania národa ako čistej organickej komunity“. Odstránením nepriateľov, ktorí majú stáť za všetkými problémami národa, sa majú „odstrániť i problémy národa“ (s. 52).
Vytvorenie nového poriadku a nového človeka patria k najutopickejším prvkom fašistickej ideológie. Zároveň je príznačné (a súladné s tým, čo som písal vyššie v súvislosti s problémami definovania fašizmu), že tieto ciele boli veľmi nejasné. Pri novom poriadku sa najviac hovorí o korporativizme, i keď ten nebol vlastný len fašizmu. Vytvorenie nového človeka je zase jedným zo znakov, ktorý odlišuje fašizmus od radikálnej pravice (s. 64), hoci Drábik tiež uvádza, že o novom človeku napr. nacisti až tak často nehovorili (s. 65).
Je dôležité zdôrazniť, že čiastkové znaky fašizmu sú prítomné v rôznych iných hnutiach. Napríklad vytvorenie nového človeka sľubovali aj komunisti, o rozklade spoločnosti hovoria mnohé politické strany snažiace sa o zásadnejšie zmeny, palingenéza je súčasťou aj mnohých náboženstiev vrátane kresťanstva. Je to až prítomnosť všetkých esenciálnych znakov fašizmu, čo robí (robilo) nejaké konkrétne hnutie fašistickým.
Nejasnosti ohľadom Drábikovej definície
Na okraj Drábikovej definície treba zdôrazniť, že síce vychádza z Griffinovej definície, obsahuje však viac znakov fašizmu. Griffin totiž definuje fašizmus ako „druh politickej ideológie, ktorej mýtické jadro v jej rôznych obdobách predstavuje palingenetická forma populistického ultranacionalizmu“ (Griffin, s. 46). Drábik teda do svojej definície pridáva predstavy o rozklade spoločnosti, očistu od nepriateľov, vytvorenie novej spoločnosti a nového človeka, ktoré však priamo nadväzujú na palingenézu a Griffin ich vo svojich dielach spomína (Griffin, s. 130 – 133).
Na dvoch miestach knihy sa však zdá, že Drábik sa prikláňa ku Griffinovej, teda širšej definícii. Na strane 46 píše: „Základom fašistickej ideológie sú palingenéza a revolučný nacionalizmus. Tieto dva fenomény by nám pri správnej interpretácii mali stačiť ako heuristický nástroj na rozoznávanie fašistických hnutí a na odlíšenie fašizmu od radikálnej pravice, nacionalizmu či populizmu.“ K širšej definícii sa rovnako hlási aj na strane 70.
Nie je z toho teda zrejmé, či Drábik považuje aj ostatné znaky vo svojej definícii za esenciálne, resp. či ich považuje za automaticky vyplývajúce z dvoch, možno povedať, superesenciánych znakov fašizmu, t. j. palingenézy a revolučného nacionalizmu. Ak by to tak bolo, potom nie je potrebné stavať užšiu definíciu, ale obmedziť sa iba na repetíciu Griffinovho vymedzenia fašizmu.
Sú tu však aj nejasnosti v druhom smere, ktoré sa týkajú ďalších esenciálnych znakov fašizmu nad rámec prvotnej definície. Ide najmä o rasizmus. Na s. 34 Drábik uvádza, že „[f]ašizmus však ako taký ale rasistický je“ (s. 34). Z toho vyplýva, že esenciálnym znakom fašizmu je aj rasizmus. To však naráža najmenej na dva problémy.
Roger Griffin považuje za fašistickú politickú stranu Brazílsku integralistickú akciu, ktorá pôsobila v Brazílii v 30. rokoch minulého storočia. Táto strana však bola sotva rasistická, skôr naopak oslavovala rasové, etnické a kultúrne miešanie (Griffin, s. 76 – 77). Z toho sa zdá, že rasizmus nie je esenciálnym znakom fašizmu, i keď je možné, že sa tu Drábik s Griffinom v interpretácii jemne rozchádza.
Druhý problém sa dotýka rasizmu v talianskom fašizme. O rasizme pri nemeckom nacizme nie je pochýb, avšak pri talianskom fašizme sa často vníma len ako následok užšieho spojenectva s Nemeckom. Drábik však uvádza, že „taliansky fašizmus bol v skutočnosti silne rasistický – antisemitské a rasové excesy však neboli v jadre jeho ideológie, ako tomu bolo v nacizme“ (s. 33 – 34).
K tomu treba uviesť, že v danom období aj mnohé demokratické štáty udržiavali a rozvíjali koloniálne impériá, v mnohých štátoch USA zase existoval tamojším Najvyšším súdom posvätený systém rasovej segregácie. Z dnešného hľadiska tak bol rasizmus podstatne plošnejší fenomén.
Druhá vec je, že rasistické tendencie sa v talianskom fašizme významnejšie prejavili až v druhej polovici 30. rokov, v zákonnej podobe až od roku 1938. Predtým boli predstavitelia talianskeho fašizmu často kritickí k rasovým koncepciám. Známy je Mussoliniho výrok z roku 1932: „Samozrejme, že nie sú žiadne čisté rasy, i Židia sú pomiešaní. Práve zo šťastného pomiešania vyšla často sila a krása národa. Rasa: to je cit, to nie je realita, z 95 percent je to cit.“ (Ludwig, s. 61).
Ako ďalší možný esenciálny znak nad rámec definície fašizmu sa spomína aj útočná vojna. Drábik v kapitole venovanej koreňom a inšpiráciám fašizmu uvádza niektoré myšlienky antického filozofia Platóna, ktoré mohli inšpirovať fašistov, avšak zdôrazňuje, že „medzi Platónom a fašizmom je množstvo rozdielov (napríklad Platón bol zásadne proti útočnej vojne)“ (s. 104).
Prečo má ako príklad odlišnosti slúžiť práve postoj k útočnej vojne, ktorý nie je súčasťou Drábikovej definície? Spomína v nej síce násilie ako nástroj dosiahnutia palingenézy, avšak nešpecifikuje sa forma násilia a ani nejde o esenciálny znak (násilie je v definícii uvedené slovom „spravidla“). Ide tak zrejme len o nejasnú formuláciu.
V závere knihy sa spomína ďalší esenciálny znak fašizmu mimo definíciu: „[v]o svojej podstate je genocídny“ (s. 563). Táto charakteristika je nepochybne výstižná pri nemeckom nacizme, otázka je však, či sa hodí k talianskemu fašizmu.
Problémy Drábikovej definície
Základný problém s touto definíciou fašizmu vidím v tom, že sa očividne vzťahuje hlavne na fašistické hnutia bojujúce o moc v podmienkach parlamentnej demokracie. Nie je však už dostatočne výstižná pre fašistické hnutia, ktoré sa dostali k moci, pretože tie už zrejme nebudú hovoriť o rozklade spoločnosti (ktorej už vládnu).
Takéto poňatie definície fašizmu je však nutným dôsledkom slabej ideovej a programovej základne fašizmu. Drábik výstižne píše, že „fašizmus vlastne s ničím zásadne novým neprišiel.“ Fašizmus prevzaté myšlienky „často reinterpretoval, prispôsoboval a prekrucoval, zahmlieval, zatajoval a ignoroval všetko to, čo sa mu práve nehodilo.“ (s. 139). Definícia fašizmu tak musí logicky fašizmus vnímať nie ako program, ale hlavne ako prístup k svetu, čo, ako som už uviedol, je jedným z koreňov definičných ťažkostí pri tomto fenoméne.
S tým úzko súvisí aj ďalší problém s touto definíciou, že fašistické režimy pri moci môžu mať problém sa do nej zmestiť. Je to zrejme logickým dôsledkom utopických sľubov fašizmu, ktoré sa dostali do jeho definície, avšak následná realita fašistickej vlády dokazuje nezrealizovateľnosť utópie. Fašistické Taliansko je toho vhodným príkladom.
Drábik upozorňuje, že taliansky fašizmus a nemecký nacizmus ako vládnuce hnutia neboli ideologicky čisté, pretože ich vláda stála na dohode s konzervatívnymi elitami. V praxi bol podľa neho nacizmus vlastne fašistickejší, pretože v snahe o dosiahnutie „fašistickej utópie vytvorenia očisteného národa“ sa nezastavil ani pred vojnou a genocídou. V Taliansku na druhej strane „fašizmus upadal a režim sa postupne menil na konzervatívnu autoritársku vládu“ (s. 68).
Táto poznámka o zmene podstaty Mussoliniho režimu – môžeme povedať, že vládna prax taliansky fašizmus defašizovala – v knihe, žiaľ, ďalej rozvedená nie je. Odhaľuje však ďalší možný problém s touto definíciou fašizmu, ktorý je aj paradoxný: hnutie, ktoré dalo tomuto fenoménu názov, samo začalo strácať definičnú fašistickú podstatu.
Tretí možný problém súvisí s percepciou fašizmu, ktorá mohla byť a zjavne bola iná oproti tej zo strany povojnovej historiografie pri snahe o definíciu fašizmu. Zjednodušene povedané, mnohí ľudia v medzivojnovom období zrejme chápali fašizmus inak, ako hovorí tu diskutovaná definícia, ktorá je nutne (ako každá definícia) analytickým konštruktom.
Drábik sám uvádza zaujímavý príklad hnutia Britskí fašisti, ktoré vzniklo v roku 1923 a ako prvé v Británii a jedno z prvých hnutí mimo Talianska sa už v názve identifikovalo ako fašistické. Historici fašizmu vychádzajúci z Griffinovej definície však toto hnutie napriek názvu nepovažujú za fašistické, keďže išlo skôr o antikomunistické konzervatívne hnutie a chýbala mu „palingenetická revolučnosť“ (s. 361 – 362).
Na druhej strane nemeckí nacisti, ktorí podľa Griffina, Drábika, ale aj mnohých ďalších výskumníkov spadajú do širšej fašistickej množiny a sú (najextrémnejším) druhom fašizmu, sa však sami za fašistov neoznačovali (Eatwell, Goodwin, s. 58).
Fašizmus v Československu, resp. na Slovensku do roku 1945
Aspoň za stručnú zmienku stojí aj kapitola o fašizme v československom, resp. slovenskom kontexte v rokoch 1922 až 1945. Pokiaľ ide o dobový fašizmus na Slovensku, s výnimkou prác Antona Hruboňa je táto kniha asi jedinou, ktorá sa mu explicitne venuje s použitím najnovších teoretických prístupov západnej historiografie.
Drábik sa v nej relatívne podrobne zaoberá fašistickými hnutiami ako Národná obec fašistická či Vlajka. Opisuje aj slovenské medzivojnové hnutie Rodobrana, ktoré vzniklo okolo Vojtecha Tuku v roku 1923 ako pridružená organizácia Slovenskej ľudovej strany a pri ktorej „o fašizme môžeme hovoriť bez obáv“ (s. 406). Išlo tak zrejme o prvú slovenskú fašistickú organizáciu v dejinách.
Slovenského čitateľa bude asi najviac zaujímať autorove hodnotenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Slovenskej republiky (1939 – 1945), ktorému však venuje iba necelé štyri strany. Napriek tomu sa na tomto priestore dokázal s danou problematikou v stručnosti vysporiadať.
Podľa Drábika nemožno ani HSĽS a ani vtedajší slovenský štát hodnotiť ako fašistický, keďže nenapĺňa všetky znaky fašizmu, najmä absentuje snaha o palingenézu. Prezident Jozef Tiso sa podľa neho nemal snažiť „o začatie národnej revolúcie, ktorá zlikviduje predchádzajúci sociálny a kultúrny poriadok“, naopak „Tiso sa mal snažiť veľkú časť z pôvodného sociálneho a kultúrneho poriadku udržať a konzervovať.“ (s. 464).
To však neznamená, že v rámci strany alebo štátu nepôsobili aj radikálnejší predstavitelia ako predseda vlády Vojtech Tuka či minister vnútra Alexander Mach, ktorí mali k fašizmu „omnoho bližšie ako Tiso“, avšak vo vnútroštátnom zápase o dominanciu vtedajšej slovenskej politiky zväčša ťahali za kratší povraz a fašizáciu (či nacifikáciu) štátu sa im nepodarilo dotiahnuť do konca (s. 466).
Treba tiež zdôrazniť, že otázka, či bol nejaký štát alebo presnejšie režim fašistický, má význam skôr len z interpretačného hľadiska a nijak sa nedotýka hodnotenia konkrétnych skutkov, ktorých sa jeho predstavitelia dopustili a za ktoré nesú zodpovednosť.
Fašizmus po roku 1945 – neofašizmus
Medzi kontroverzné a aktuálne otázky výskumu fašizmu patrí i to, či rok 1945, teda koniec druhej svetovej vojny, priniesol aj koniec fašizmu. Jedna časť autorov (menšinová, treba zdôrazniť) tvrdí, že fašizmus vznikol po prvej svetovej vojne v špecifických spoločenských podmienkach, ktoré sú po druhej svetovej vojne pasé (Gottfried, s. 41). Druhá skupina hovorí, že fašizmus stále existuje a je to dodnes relevantný fenomén.
Obe skupiny sa však viac-menej zhodnú v tom, že obdobie medzi rokmi 1918 až 1945 bolo naozaj fašistickou epochou, kedy fašizmus ovplyvňoval verejný diskurz naprieč Európou a aj mimo ňu. Táto epocha skončila, tu však zhoda končí a obe názorové skupiny sa rozchádzajú. Roger Griffin a Jakub Drábik patria k druhej skupine. Fašizmus tu stále je, „rovnako ako existujú neistoty, problémy, strach a emócie, z ktorých vznikol a na ktorých rástol“ (s. 468).
Pre povojnový fašizmus Drábik používa označenie neofašizmus. Jadrom je stále „snaha o mýtické znovuzrodenie národa“, ale neofašizmu nejde (len) o resuscitáciu medzivojnového fašizmu, ale prináša „i nové originálne témy a myšlienky, a z politických dôvodov sa často snaží od medzivojnového fašizmu dištancovať.“ (s. 468 – 469).
Prínos nových myšlienok a tém však sám o sebe nie je v nijakom rozpore s pôvodnou definíciou fašizmu, keďže ten nebol definovaný cez svoj program, ale prístup k svetu, a tak pripúšťal širokú škálu rôznych programových riešení a ideových prístupov. Rozdiel medzi fašizmom a neofašizmom tak je asi hlavne v tom, že neofašizmus je fašizmus v skrytosti.
Zaujímavé je aj rozlišovanie medzi neofašizmom a neonacizmom. Neonacisti sa snažia „o obnovenie a zavedenie ideológie nacizmu“, na rozdiel od neofašistov sa nedištancujú od svojich ideologických predchodcov a spravidla ani neprinášajú nové témy (s. 469). Z tohto sa zdá, že pri neonacistoch je predpona „neo-“ nadbytočná, keďže sa od nacistov podstatne ideologicky nelíšia a dokonca sa k nim hlásia (rozdielom však môže byť väčšia nadnárodná spolupráca neonacistov oproti nacistom, s. 470). Takisto sa zdá, že kým bol v Drábikovom poňatí nacizmus jednou z permutácií fašizmu, neonacizmus nie je jedným z prejavov neofašizmu, ale „samostatnou“ politickou ideológiou.
Problém s hľadaním neofašizmu
Vzhľadom na zväčša skrytú povahu neofašizmu sa podľa Drábika musí zmeniť aj metodologický prístup k jeho výskumu. Rovnaké kritériá ako pri výskume medzivojnového fašizmu nemožno na hnutia po roku 1945 použiť, pretože „pomedzi prsty by nám pretiekli mnohé hnutia, ktoré sú vo svojej podstate neofašistické, navonok sa tak neprezentujú.“ Hnutí, ktoré sa otvorene hlásia k palingenetickému ultranacionalizmu, „je reálne len veľmi málo“ (s. 469).
Je to logické, fašizmus je silne negatívne vnímaný a hlásenie sa k nemu a jeho presadzovanie je asi vo väčšine krajín Európy kriminalizované. Takisto by boli rozpustené všetky politické strany a občianske združenia, ktoré by chceli odstrániť súčasné demokratické zriadenie, čo priamo vyplýva z revolučného (antidemokratického) nacionalizmu – esenciálneho prvku fašistickej ideológie.
Z knihy nie je celkom zrejmé, v čom má spočívať iný metodologický prístup k neofašizmu ako k fašizmu, avšak očividne sa tu objavuje jeden problém. Ako zistíme, že neofašisti, ktorí svoj neofašizmus skrývajú, sú neofašisti? Otázka sa, samozrejme, dá aj otočiť.
Pri hľadaní neofašistov totiž existuje hrozba domýšľavosti. Keďže neofašisti svoju podstatu skrývajú, môže sa vyskytnúť tendencia označiť za neofašistu každého, kto hovorí o rovnakých témach ako neofašisti. Ak sa bráni, vždy sa dá povedať, že len ďalej skrýva svoju podstatu. „Odhalený“ neofašista by totiž zrejme v rovnakej situácii naozaj nechcel priznať farbu.
Výskumníci neofašizmu (a nielen oni) by si teda mali dať pozor, aby toto označenie bolo používané rozvážne a uvážlivo. Odhalenie neofašistických hnutí je zrejme možné hlavne na základe uniknutej internej komunikácie, infiltrácie, vďaka „odpadlíkom“ alebo neopatrnosti, keď sú verejne prezentované napr. nedemokratické ciele hnutia. Bez týchto silných dôkazov alebo prinajmenšom indícií totiž často môže ísť len o špekulácie a domýšľavosť.
Problém so skrytosťou neofašistických hnutí spočíva aj v tom, že nárast členstva takýchto hnutí zvyšuje pravdepodobnosť odhalenia tohto tajomstva. „Kmeňoví“ členovia môžu byť preto motivovaní podstatu ich hnutia tajiť pred novými členmi, čo však len ďalej skomplikuje fungovanie hnutia v jeho neofašistickej orientácii a aj presadenie ich cieľov v prípade reálneho dosiahnutia moci.
Myslím si, že autentické neofašistické hnutia môžu dnes fungovať iba ako malé politické skupiny na periférii spoločenského významu. Roger Griffin používa zaujímavé slovo – grupuskula (groupuscule). Zmasovenie neofašistického hnutia totiž pravdepodobne spôsobí aj „kontamináciu“ jeho ideologického základu a následné oslabenie neofašistickej podstaty. Kým medzivojnový fašizmus na svoju ideologickú podstatu lákal milióny voličov (s. 41), neofašizmus ju musí skrývať ako toxické tajomstvo.
Problémy s aplikáciou pojmu neofašizmus
Zdá sa, že výpovedným príkladom tejto tendencie je Talianske sociálne hnutie (MSI) vzniknuvšie v roku 1946. Táto politická strana „sa stala najväčšou a najvýznamnejšou neofašistickou stranou 20. storočia“ (s. 479).
MSI sa však po niekoľkých rokoch existencie začala postupne deradikalizovať a utlmovať svoje neofašistické tendencie. Postupne ju opúšťali radikálne časti jej členskej základne a MSI začala podporovať NATO i európsku integráciu. Strana participovala na parlamentnej demokracii a pri niektorých príležitostiach aj spolupracovala s kresťanskými demokratmi. Jej členskú základňu tvorili monarchisti, konzervatívci, zástancovia politického katolicizmu, ľavičiari i autentickí neofašisti (s. 482). O tom, či ju možno naozaj oprávnene nazývať neofašistickou snáď okrem prvých rokov jej existencie, možno teda viesť polemiky.
Ďalším príkladom toho, ako diskutabilná môže byť aplikácia pojmu neofašizmus, je francúzske hnutie Nová pravica (treba upozorniť, že ide pôvodne o mediálny, nie sebadeskriptívny, názov). Drábik toto hnutie označuje za „radikálne pravicové“, avšak dodáva, že niektorí akademici ho „označujú priamo za fašistické“ (s. 522). Na iných miestach však v súvislosti s týmto hnutím a jeho predstaviteľmi hovorí o neofašizme aj Drábik (napr. s. 474).
Medzi týchto akademikov patrí aj Roger Griffin, ktorý označuje Novú pravicu a osobitne jej popredného mysliteľa Alaina de Benoista za neofašistický fenomén (Griffin, s. 116 – 117). Zdá sa však, že Nová pravica a osobitne de Benoist neodmieta reprezentatívnu demokraciu, ale presadzuje rozšírenie prvkov priamej a participatívnej demokracie v jej rámci (Sunić, s. 24, 269).
Ak teda vychádzame z toho, že jedným z esenciálnych znakov fašizmu je odmietanie demokracie (aspoň v jej súčasnej, parlamentnej podobe), jeho absencia pri tomto hnutí problematizuje, aspoň sa tak prima facie zdá, Griffinov záver.
Poznámka k pojmu „radikálna pravica“
Na okraj tejto terminologickej diskusie by som sa ešte chcel vyjadriť k Drábikom používanému pojmu „radikálna pravica“ na označenie napríklad aj politických strán ako britská Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP), nemecká Alternatíva pre Nemecko (AfD) alebo francúzske Národné zhromaždenie, niekdajší Národný front (s. 472).
Ide o široko používaný politologický termín, avšak podľa mňa nemá zo širšej perspektívy výpovednú hodnotu. V jednotlivých európskych krajinách je tento pojem spravidla chápaný priestorovo (hlavne na mediálnej úrovni), teda je ním označovaná tá politická strana (prípadne strany), ktorá je v sociokultúrnom zmysle najviac napravo z relevantných parlamentných strán, ktoré neodmietajú demokratické zriadenie (k tomu pozri výbornú prehľadovú štúdiu Tomáša Nociara, ktorú cituje aj Drábik).
V praxi tak o tom, kto padne do politického koša „radikálna pravica“, nerozhoduje nejaký konkrétny súbor politických postojov, ale to, ako je v tej-ktorej krajine (a v tom-ktorom čase) „nastavené“ Overtonovo okno. Ilustratívne je pritom to, kde a s kým jednotlivé „radikálne pravicové“ strany sedia v rôznych frakciách Európskeho parlamentu.
V tejto súvislosti by som upozornil na prístup Rogera Eatwella (mimochodom, jedného z popredných výskumníkov fašizmu, z ktorého Drábik tiež vychádza) a Matthewa Goodwina, ktorí vo svojej knihe z roku 2018 navrhujú používať pojem národný populizmus (Eatwell, Goodwin, s. 67 – 80). Ich prístup síce nerieši všetky vyššie spomenuté problémy (a pojem „populizmus“ má nielen u nás skôr pejoratívny význam), ale zdá sa byť výstižnejším a výpovednejším.
Azda na tomto mieste možno upozorniť na ešte jednu okolnosť, ktorá s vyššie uvedeným súvisí. Roger Griffin (a podobne aj Jakub Drábik) patrí k angažovaným spoločenským vedcom a vo svojich výstupoch sa neobmedzuje len na fašistické hnutia. V predhovore k tejto knihe napríklad kritizuje aj Brexit, Trumpa, Orbána či Putina, pretože tieto politické fenomény môžu podľa neho „zvrátiť povojnový pokrok liberalizmu“ (s. 14). Na inom mieste označuje súčasné najradikálnejšie formy populizmu (bez bližšej špecifikácie) ako ekvivalent medzivojnového fašizmu.
Zopár korekcií
Drábikova kniha má takmer 600 strán textu. Nie je preto prekvapením, že sa v nej vyskytlo zopár, neveľmi závažných, faktografických nepresností, ktoré nebude žiaden problém korigovať v ďalších prípadných vydaniach. Upozorním na tie, ktoré som si pri čítaní všimol.
Na s. 352 sa uvádza, že „Auschwitz sa stal i hlavným ‚príjemcom‘ slovenských Židov“ pri deportáciách v roku 1942. Pri týchto deportáciách bolo deportovaných takmer 58-tisíc slovenských Židov. Z nich takmer 19-tisíc do Auschwitzu a vyše 39-tisíc do Lublinskej oblasti (Nižňanský, s. 533) – okolo 24 500 z nich bolo zavraždených vo vyhladzovacom tábore Sobibor (Arad, s. 149).
V poznámke pod čiarou na s. 488 sa ako slovenský preklad Hitlerovej Zweites Buch mylne označuje tzv. Kniha Hitler, čo je sovietska správa o živote Adolfa Hitlera vypracovaná na Stalinov príkaz.
Na s. 495 sa píše, že Ferdinand Ďurčanský bol „odsúdený Národným súdom ako vojnový zločinec na trest smrti.“ Chápem, že ide o zjednodušenie, ale v slovenskom retribučnom súdnictve neexistoval trestný čin „vojnový zločin“. Ďurčanský bol odsúdený ako domáci zradca, kolaborant a páchateľ zrady na povstaní.
Na s. 514 sa uvádza, že strana radikálnych odštiepencov z MSI Fiamma Tricolore „nikdy nezaznamenala žiaden volebný úspech.“ Samozrejme, je diskutabilné, čo je to volebný úspech, ale ak zaň považujeme zvolenie v celoštátnych voľbách, tak to sa tejto strane podarilo. V rokoch 1999 a 2004 získala jeden poslanecký mandát vo voľbách do Európskeho parlamentu.
A posledná vec, v poznámke pod čiarou na s. 518 sa píše, že v roku 1995 prehral David Irving „súd, keď žaloval historičku Deboru Lipstadtovú za ohováranie, pretože ho verejne označila za popierača holokaustu a antisemitu.“ Všetko sedí okrem roku, Irving ten proces prehral v roku 2000.
Záver
V tomto texte som sa snažil priblížiť tie časti Drábikovej knihy, ktoré považujem za najprínosnejšie alebo najzaujímavejšie. Táto kniha je však bez pochyby podnetné dielo, ktoré posúva slovenské „fašistologické“ bádanie na európsku úroveň. Odporúčam ju každému záujemcovi o dejiny prvej polovice 20. storočia, ale aj o súčasný politický vývoj a verejný diskurz.
Mierne upravená verzia tejto recenzie bola publikovaná v časopise Pamäť národa.
Knižné zdroje:
ARAD, Jicchak. Belzec, Sobibor, Treblinka : Vyhladzovací tábory akce Reinhard. Praha: BB/art, 2006. ISBN 80-7341-700-6.
DRÁBIK, Jakub. Fašizmus. Bratislava: Premedia, 2019. ISBN 978-80-8159-781-7.
EATWELL, Roger – GOODWIN, Matthew. National Populism : The Revolt Against Liberal Democracy. London: Pelican, 2018. ISBN 978-0-241-31200-1.
GOTTFRIED, Paul E. Fascism : The Career of a Concept. [s. l.]: Northern Illinois University Press, 2017. ISBN 978-0-87580-782-9.
GRIFFIN, Roger. Fascism : An Introduction to Comparative Fascist Studies. Cambridge: Polity Press. ISBN 978-1-5095-2068-8.
LUDWIG, Emil. B. Mussolini : Osmnáct rozhovorů. Praha: Leopold Mazáč, 1932.
MUSSOLINI, Benito. Fašistická náuka. Slovenská ľudová kníhtlačiareň a nakladateľstvo, 1939.
NIŽŇANSKÝ, Eduard (ed.). Holokaust na Slovensku 6. Deportácie v roku 1942. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 2005. ISBN 80-969242-3-0.
PAXTON, Robert O. Anatomie fašismu. Praha: NLN, 2007. ISBN 978-80-7106-811-2.
SUNIĆ, Tomislav. Evropská nová pravice : Proti liberalismu a egalitářství. Zvolen: Sol Noctis, 2019. ISBN 978-80-973292-2-8.
Zdieľať na Facebooku