Brexit, Trump, Strache či Salvini. Tieto pojmy a mená stelesňujú nedávne úspechy súčasného politického fenoménu západnej civilizácie, ktorý je najčastejšie označovaný ako národný populizmus, i keď občas padajú aj tvrdšie označenia ako extrémizmus či dokonca až fašizmus. Jeho charakterizácie, najmä v mediálnom priestore, sú často veľmi skratkovité a hľadajú jeho príčiny iba u protestného voliča, „nahnevaných bielych mužov“ či v ekonomickej kríze z roku 2008. Ako však ukazuje dôležitá kniha National Populism The Revolt Against Liberal Democracy (2018) od britských politológov Rogera Eatwella a Matthewa Goodwina, jeho príčiny a dôsledky sú omnoho komplikovanejšie.
Aby bolo jasné, o čom hovoríme, musíme začať s definíciou a upozorniť, že populizmus tu nie je braný ako negatívny pojem („nálepka“). Obaja autori definujú populizmus skrz jeho základné piliere, ktorými sú snaha vypočuť a rešpektovať vôľu občanov, brániť záujmy „obyčajných“ ľudí a nahradiť vraj skorumpované a od bežných ľudí vzdialené elity. Národní populisti okrem týchto deklarovaných cieľov rozmýšľajú v národnom rámci, ktorý môže byť vymedzený personálne alebo teritoriálne.
Eatwell a Goodwin národných populistov striktne odlišujú od fašistov, ktorí chcú vytvoriť holistický národ, nového človeka a sľubujú autoritatívny systém medzi socializmom a kapitalizmom, a tiež od tzv. extrémnej pravice, ktorá odmieta liberálnu demokraciu ako takú a nie je kritická iba voči niektorým jej prvkom.
Čo sa týka príčin národného populizmu, Eatwell a Goodwin tvrdia, že nejde len o jednorazovú reakciu na ekonomickú krízu, nezvládnutú integráciu imigrantov či korupčné škandály toho či onoho politika. Nebude platiť, že keď za pár rokov usadne prach a situácia sa upokojí, tak sa vrátime k predpopulistickej či nepopulistickej politike.
Populizmus, a konkrétne jeho národný odtieň, má totiž omnoho hlbšie korene, ako si často myslíme. Podľa Eatwella a Goodwina podpora národných populistov pramení zo štyroch vzájomne previazaných hlavných faktorov: rastúcej nedôvery voči elitám, obave z imigrácie, strate spoločenského postavenia a rozchodu so štandardnými politickými stranami.
Nedôvera voči elitám
Antielitársky postoj je súčasťou populistickej DNA prakticky podľa akejkoľvek definície. To však neznamená, že ide (len) o samoúčelnú „fintu na voličov“. V skutočnosti sa ním manifestuje reálny rozdiel medzi nezanedbateľnou časťou populácie a politickými, spoločenskými, mediálnymi či ekonomickými elitami, ktoré sa neraz snažia svoj názor presadiť aj napriek nesúhlasu väčšiny obyvateľstva.
Konflikty tohto typu pramenia z vnútorného rozporu samotnej liberálnej demokracie. Tá na jednej strane deklaruje, že ľud či občania sú zdrojom všetkej moci v štáte, ale na druhej strane bohatí ľudia môžu vďaka masívnej volebnej kampani ľahšie ovplyvniť výsledok volieb alebo cez lobing a rozsiahle PR kampane presadzovať zmeny zákonov spôsobom, ktorý bežní občania nemajú k dispozícii.
V praxi tak často dominujú pragmatické a technokratické elity, ktoré si nerobia ťažkú hlavu z rozdielnych názorov obyvateľstva na ten či onen problém. Dokonca možno hovoriť o silnom skepticizme elít voči „obyčajným“ ľuďom pri rozhodovaní o kľúčových problémoch. Po príklady takéhoto zmýšľania netreba chodiť ďaleko.
Niekdajší minister obrany Pavol Kanis sa v dokumentárnom filme zo série Expremiéri nechal počuť, že politici by sa nemali prispôsobovať mienke ľudí, ale „mali by mať inú mienku [ako ľudia] a tých ľudí ťahať troška a dávať troška ináč“. Vtedajšej poslankyne Magdy Vášáryovej sa reportér českej televízie v čase migračnej krízy pýtal, či si vie predstaviť, že politici by šli proti väčšine vlastného národa, na čo odpovedala: „No, mali by ísť.“.
Treba spomenúť aj silný odpor proti celoštátnym referendám, u nás k známym kritikom referenda patrí napríklad František Šebej. Eatwell a Goodwin zaujímavo uvádzajú, že argumenty niektorých odporcov britského referenda o zotrvaní v Európskych spoločenstvách z roku 1975 pripomínali argumenty konzervatívnych odporcov rozšírenia volebného práva (na ženy, chudobnejších či nemajetných) v 19. storočí. Ako sa ale ukázalo, obavy neboli na mieste a viac ako dve tretiny Britov vtedy hlasovali za členstvo.
Vnútorný protiklad je pri takomto prístupe zrejmý. Ak nemôžeme dôverovať občanom, údajnému zdroju všetkej moci v štáte, pri rozhodovaní nejakého závažného problému, ako im môžeme dôverovať pri výbere ľudí, ktorí budú za nich a v ich mene riešiť nielen tento, ale aj množstvo ďalších problémov?
Ďalšia dôležitá vec je, že na mnohé zásadné veci sa elity a väčšinová populácia pozerajú výrazne odlišne. Už Samuel Huntington v roku 2004 vo svojej knihe o kríze americkej identity písal o tom, že od začiatku 80. rokov sa pri mnohých otázkach vrátane imigrácie roztvára stále väčšia priepasť medzi názormi amerických elít a postojmi obyvateľstva.
Podobne je to s médiami. Napríklad podľa výskumov nemeckého mediálneho odborníka Hansa Mathiasa Kepplingera, ktoré prehľadne zhŕňa Thilo Sarrazin vo svojej knihe Teror cnosti, sú novinári podľa ich sebahodnotenia zväčša významne ľavicovejší ako spoločnosť, dokonca aj ako ich čitatelia. Nemeckí novinári k ľavici inklinujú dlhodobo, podľa údajov z roku 2013 by až 35,5 percenta z nich volilo ľavicovo-liberálnych Zelených (tí však v ten rok vo voľbách získali 8,4-percentnú podporu).
Eatwell a Goodwin citujú ďalšie štúdie, ktoré identifikovali veľký rozpor medzi elitami a verejnosťou ohľadom zavedenia jednotnej meny euro, riešenia dlhových kríz v niekoľkých štátoch EÚ či v otázke imigrácie. Výskum organizácie Chatham House, jedného z najvplyvnejších think tankov sveta, opierajúci sa o údaje z desiatich štátov EÚ, tieto rozdiely doslova rozmieňa na drobné.
Samozrejme, toto neznamená, že elity sa vždy nutne mýlia a „bežní“ ľudia majú vždy pravdu. Problém je v tom, že elity svoj pohľad na svet presadzujú často bez toho, aby o tom presvedčili verejnosť. A často pritom ide o významné alebo citlivé otázky. To len prispieva k nárastu nedôvery voči elitám a ženie vodu na národno-populistický mlyn. Zrejme sa potom nemožno čudovať, že nedôvera voči vládam dlhodobo rastie v celom západnom svete.
Populistická odpoveď, a to je dôležité, nie je zo svojej podstaty antidemokratická. Nárast populizmu so sebou paušálne nepriniesol nárast odporu voči zastupiteľskej demokracii, dokonca ju v niektorých krajinách (napr. Poľsko, Taliansko či Maďarsko) voliči národných populistov podľa Eatwella a Goodwina nadpriemerne podporujú, pričom zároveň často požadujú posilnenie prvkov priamej demokracie.
Podľa prieskumu Pew Reasearch Center z roku 2017, ktorý bol vykonaný v 14 západných krajinách, chce väčšina ľudí v západnom svete rozhodovať o dôležitých politických otázkach priamo. Táto podpora osciluje od 78 % v Grécku cez 74 % v Nemecku a Francúzsku po 55 % v Holandsku. Asi neprekvapí, že podporovatelia národných populistov, na rozdiel od ich odporcov, sú za prvky priamej demokracie v nadpriemernej miere. Napríklad podporovatelia strany holandského populistu Geerta Wildersa sú za prvky priamej demokracie na úrovni 77 %, ale ich odporcovia iba na úrovni 49 %.
Nedôvera voči elitám sa tak opiera o reálne podstatné názorové rozdiely medzi elitami a veľkou časťou obyvateľstva. Navrhované riešenie – posilnenie inštitútov priamej demokracie, s ktorým prichádzajú najmä populisti a ktorým majú byť aspoň pri niektorých otázkach „nedôveryhodné“ elity „obídené“, je logické a má racionálny základ.
Hoci s rozširovaním priamej demokracie nutne súhlasiť nemusíme, určite ide o legitímny politický postoj. Osobitne v kontexte kontinentálnej Európy, kde bola najmä po roku 1945, ako upozorňuje nemecký politológ a odborník na populizmus Jan-Werner Müller, do základov politických systémov zabudovaná skepsa voči ideálu zvrchovanosti ľudu, čo sa prejavuje najmä v postavení ústavných súdov a v Nemecku aj praktickou absenciou celoštátnych referend.
Obavy z imigrácie
Nezanedbateľná časť populácie mnohých západných štátov, najmä v ostatných rokoch, nevníma demografické a kultúrne zmeny vyplývajúce z imigrácie pozitívne. Práve naopak, dokonca ich považuje za jednu z ústredných obáv. Keďže štandardné politické strany toto často dostatočne nereflektujú, vytvárajú sa na politickej mape biele miesta, ktoré radi zaberajú práve národní populisti.
Za posledné roky patrí imigrácia k najviac pretriasaným témam. V roku 2005 ju za kľúčový problém považovalo iba 14 % Európanov, v roku 2016 to bolo už 28 %, pričom viac ľudí trápila iba nezamestnanosť. Podľa prieskumu britskej spoločnosti Ipsos MORI zo septembra 2017 zmeny spôsobené imigráciou vníma negatívne 63 % Talianov, 56 % Belgičanov, 54 % Maďarov, 49 % Francúzov a 45 % Nemcov.
Obavy z imigrácie sa pritom neopierajú len o ekonomické dôvody (strach o pracovné miesta či z preťaženia sociálneho systému), ale aj, a to dokonca vo väčšej miere, o kultúrne či bezpečnostné dôvody. Eatwell a Goodwin uvádzajú výskumy, podľa ktorých odporcovia či kritici imigrácie väčšinou považujú za lepšie pre krajinu, keď všetci jej obyvatelia zdieľajú rovnaké tradície a zvyky. Požiadavka na kultúrnu homogenitu sa prejavuje aj vo vyššej podpore pre imigráciu z kultúrne bližších krajín oproti tým, ktoré sú cieľovej krajine kultúrne vzdialené.
Európania sú osobitne kritickí voči imigrácii z moslimských krajín. Podľa prieskumu Chatham House z roku 2017 si väčšina obyvateľov 8 z 10 skúmaných európskych krajín želala zastaviť všetku ďalšiu imigráciu z väčšinovo moslimských krajín. V Španielsku a Veľkej Británii bolo ľudí s takýmto názorom síce menej ako 50 %, avšak stále ich bolo viac ako zástancov pokračovania moslimskej imigrácie.
Podporovatelia národného populizmu nie sú pritom ľudia, ktorí v živote imigranta či cudzinca nevideli, ako sa niekedy predpokladá. Naopak, takíto ľudia často žijú v tesnej blízkosti etnicky rôznorodých oblastí alebo v ich susedstve dochádza k náhlej a podstatnej populačnej zmene. Možno to pozorovať aj pri amerických prezidentských voľbách v roku 2016 či pri referende o Brexite.
Nemožno tiež povedať, že by voliči národných populistov boli rasistami. Samozrejme, nemožno vylúčiť, že priťahujú aj takých voličov (najmä ak v danej krajine nie je extrémne pravicová strana), ale, ako ukázal výskum švédskeho politológa Jensa Rydgrena, rozhodujúcu väčšinu týchto voličov motivuje nedôvera voči imigrácii a nie xenofóbia či rasizmus.
Niektoré z týchto postojov majú pritom často racionálny základ, ako sa ukázalo aj pri nedávnej migračnej kríze. Napríklad časť vykonávateľov teroristického útoku v Paríži v novembri 2015 využila túto krízu, aby sa nepozorovane dostali do Európy. Mnoho ďalších prípadov násilnej kriminality deklarovaných utečencov či žiadateľov o azyl uvádza vo svojom bestselleri The Strange Death of Europe Douglas Murray (vyšiel už aj v češtine).
Etnická rôznorodosť, ktorú imigrácia často prináša, pritom podľa niektorých výskumníkov, najznámejší je asi Robert Putnam, prináša pokles dôvery v spoločnosti. Okrem toho, ako uvádzajú Eatwell a Goodwin, môže priniesť aj napätie či polarizáciu medzi jednotlivými etnickými skupinami a oslabenie sociálneho systému.
Čo sa týka demografických zmien, tie sú reálne. V internetovom priestore síce koluje množstvo nepravdivých a alarmistických populačných predpovedí, avšak notoricky známym faktom je, že prakticky v celom západnom svete podiel „nepôvodného“ obyvateľstva (a tiež vyznávačov moslimského náboženstva) na celkovej populácii postupne narastá.
Napríklad podľa sčítania z roku 2011 sú bieli Briti menšinou v Londýne. Čo sa týka moslimskej populácie, tá dnes tvorí príkladmo viac ako štvrtinu obyvateľov Birminghamu, druhého najväčšieho britského mesta, štvrtinu obyvateľov Bruselu či pätinu obyvateľov švédskeho Malmö a francúzskej Marseille. Asi netreba zdôrazňovať, že tieto demografické zmeny, ktoré sa majú podľa väčšiny populačných projekcií ďalej prehlbovať, nie sú pochuti národným populistom ani ich voličom.
A ani pri tomto faktore nemožno povedať, že by podporovatelia národného populizmu boli iracionálni. Skôr konajú na základe určitého hodnotového rebríčka, v rámci ktorého je príslušnosť k vlastnému národu považovaná za významnú vec. Pre príslušnosť k národu je pritom pre nich veľmi dôležitá znalosť národného jazyka, zvykov a tradícií, ako aj pôvod v danej krajine.
V oboch prípadoch však tieto postoje podľa prieskumov zdieľa väčšina Európanov. Národní populisti k tomu pridávajú ešte aj snahu o zachovanie či ochranu národnej či etnickej identity, čo samo o sebe je podľa Eatwella a Goodwina legitímny postoj.
Strata spoločenského postavenia
Nárast populizmu podporujú aj ekonomické trendy, najmä globalizácia, nárast príjmovej a majetkovej nerovnosti, ako aj zmeny na trhu práce. Popri tom je kľúčové aj subjektívne vnímanie zmeny vlastného postavenia na úrovni jednotlivcov či skupín v porovnaní s inými zložkami populácie.
Tieto postoje neboli v štátoch Západu asi nikdy úplne ojedinelé, ale globálna ekonomická kríza z roku 2008 prispela k ich akcelerácii a v mnohých krajinách sa stali väčšinovými. Napríklad v USA vtedy došlo k rekordnému poklesu dôvery voči bankám, veľkým podnikom, ale aj vrcholovým orgánom štátu.
Dôležitou témou je nárast príjmovej a majetkovej nerovnosti, čomu sa rozsiahlo venujú najmä ľavicoví autori ako Thomas Pikkety či moravský sociológ Jan Keller. Zatiaľ čo po prvej svetovej vojne a osobitne po roku 1945 sa tieto nerovnosti znižovali, v neskoršom období sa tento trend začal obracať.
Kým 1 % najbohatších ľudí v USA malo v roku 1928 podiel na národnom dôchodku takmer 20 %, v roku 1973 to bolo už bolo menej ako 8 %, avšak v roku 2012 to bolo opäť takmer 19 %. V mnohých štátoch došlo totiž k významnému roztvoreniu mzdových nožníc. Kým ešte v polovici 90. rokov bol pomer platu vrcholových manažérov najväčších spoločností v Británii k platu ich priemerného zamestnanca na úrovni 45:1, v roku 2016 to bolo už 129:1.
Samozrejme, netreba pritom zabúdať na to, že kvalita života celosvetovo rastie a ľudia sa majú väčšinovo naozaj stále lepšie. Avšak tu je rozhodujúce, ako už bolo povedané, ich subjektívne vnímanie a porovnávanie sa s inými, ktorým sa darí zrazu citeľne lepšie ako im.
Okrem toho sú tu trendy na trhu práce, predovšetkým vysoká nezamestnanosť mladých. Tá sa týkala podľa údajov z roku 2017 43,6 % mladých Grékov, 38,6 % mladých Španielov, 34,7 % mladých Talianov či 22,3 % mladých Francúzov. Jej úroveň má síce zostupnú tendenciu, ale stále je často výrazne vyššia ako v roku 2007, teda pred krízou.
Ďalšia vec je pokles pracovných miest vo výrobe z dôvodu automatizácie a offshoringu. V USA takto od 80. rokov zaniklo 7 miliónov zamestnaneckých pozícií, čo je viac ako tretina z pôvodného počtu pracovných miest vo výrobe. Mnohí síce predpokladajú, že automatizácia prinesie nové pracovné miesta, avšak je otázne, či ich budú môcť zaujať tiež menej zruční a kvalifikovaní ľudia. O tomto potenciálnom probléme často hovorí aj populárny kanadský intelektuál Jordan Peterson.
Uvedené ekonomické reálie sa premietajú do uvažovania veľkej časti ľudí a ich následného politického správania. Viaceré štúdie totiž preukazujú koreláciu medzi ekonomickou nerovnosťou a poklesom dôvery v politický systém, inštitúcie či samotnú liberálnu demokraciu. Podľa prieskumu z októbra 2015 až 64 % Britov a 77 % Nemcov súhlasí s tvrdením, že v kapitalistickej ekonomike chudobní chudobnejú a bohatí bohatnú.
Podľa ďalších prieskumov, ktoré citujú Eatwell a Goodwin, je v mnohých krajinách Západu silne zakotvené presvedčenie, že ich spoločnosť upadá. Myslí si to napríklad 73 % Talianov, 70 % Maďarov, 69 % Španielov, 67 % Francúzov či 60 % Američanov.
Podobne je to s presvedčením, že dnešná mládež bude mať horší život ako ich rodičia. Zo skúmaných krajín si to myslí väčšina obyvateľov Francúzska (67 %), Belgicka (66 %), Španielska (65 %), Maďarska (60 %), Británie (56 %), Nemecka (53 %), Kanady (53 %) a USA (52 %). Optimistickejší sú Švédi a Poliaci, kde tento názor zdieľa „iba“ 45 %, respektíve 36 % občanov.
Takéto kritické či pesimistické náhľady na prítomnosť a budúcnosť celkom pochopiteľne nadháňajú vietor do plachiet populistom a tvoria tak dôležitý faktor ich rastu. Preto si 62 % voličov Donalda Trumpa (v republikánskych primárkach dokonca až 66 %) myslelo, že život pre ľudí, ako sú oni, je horší oproti stavu pred 50 rokmi. Medzi voličmi Hillary Clintonovej takto uvažovalo iba 28 %. Aj v ostatných francúzskych prezidentských voľbách platilo, že čím pesimistickejší odhad do budúcnosti, tým silnejšia podpora pre Marine Le Penovú.
Rozchod so štandardnými politickými stranami
V krajinách západného sveta už dlhšie platí, že dochádza k poklesu členstva v a identifikácie sa s tzv. štandardnými politickými stranami. Zároveň sa zásadne mení politické rozdelenie spoločnosti a tradičné pravo-ľavé spektrum je čoraz menej aktuálne.
Týmto trendom sa nevyhol ani stranícky systém v USA, ktorý je inak, vzhľadom na svoju binárnosť, veľmi imúnny voči zmenám. V 50. rokoch a začiatkom 60. rokov minulého storočia sa 70 až 75 % americkej populácie identifikovalo s Demokratmi alebo s Republikánmi. V roku 2000 to bolo 59 % a v roku 2014 už iba 56 %. Kým v roku 2003 bolo s prácou oboch strán spokojných 56 % Američanov a po tretej strane volalo 40 % z nich, minulý rok to už bolo obrátene (38 % vs. 57 %).
V 60. rokoch sa približne polovica Britov silne stotožňovala s niektorou z tradičných politických strán. V roku 2015 tak uvažoval už iba jeden z ôsmich. To isté platilo pre viac ako polovicu západných Nemcov ešte začiatkom 70. rokov, v roku 2009 sa to týkalo už menej ako tretiny.
Toto sa s veľkou pravdepodobnosťou prejavilo v poklese účasti na voľbách, ktorú možno pozorovať v niektorých západných štátoch, a významnom poklese členstva v politických stranách. A všetko sa to v ešte väčšej miere týka mladých ľudí. Pamätihodne sa to prejavilo (nielen) pri referende o Brexite, kedy úspechu stúpencov britského odchodu z EÚ napomohla slabá disciplinovanosť mladých voličov, ktorí boli orientovaní prevažne pro-Remain.
V pozadí týchto zmien dochádzalo k prekresľovaniu politického spektra v jednotlivých spoločnostiach, čo si sociálni vedci na čele s Ronaldom Inglehartom všimli už v 70. rokoch. Postupne sa objavovali nové zásadné otázky, okolo ktorých sa začala viesť celospoločenská polemika.
Príslušníci generácie Baby boomers narodení v povojnových rokoch, ktorí na Západe vyrastali a žili v dovtedy bezprecedentnom blahobyte, sa začali odvracať od tradičných sociálnych problémov a sústreďovali sa skôr na post-materiálne témy novej ľavice, ktoré zahŕňali feminizmus, boj za práva menšín, právo na potrat, podporu migrácie či multikulturalizmus.
Takto však nezmýšľal každý. A odpor voči prieniku novej ľavice do mainstreamovej politiky sa objavoval najmä medzi tradičnými konzervatívcami, na vidieku, v malých mestách a tiež medzi ľuďmi bez vysokoškolského vzdelania. Týchto voličov mobilizovali iniciatívy ako kresťanské konzervatívne hnutie Moral Majority v USA, ale tiež predstavovali rezervoár možných voličov pre národných populistov.
Politický konflikt v oblasti týchto tém stále viac zatieňuje tradičný spor medzi ekonomickými ľavičiarmi a pravičiarmi, ktorí sa, mimochodom, v mnohých krajinách umenšil vďaka programovému splývaniu tradičných ľavicových a pravicových strán. Asi najlepším príkladom je referendum o Brexite, kedy deliaca čiara nešla pozdĺž straníckych línií, ale naprieč nimi.
Pritom je symptomatické, že mnohí robotníci, ktorí kedysi tvorili neodmysliteľný základ ľavicového elektorátu, začali meniť svoje politické preferencie. Po tom, čo si sociálno-demokratické strany osvojili mnohé programové tézy novej ľavice za účelom rozšírenia svojej podpory aj mimo robotnícku triedu, ktorá sa na Západe postupne scvrkávala, robotníci sa od nich začali odkláňať a často poškuľovali po populistických alternatívach.
Všetky tieto javy majú za následok veľkú nestabilitu na politickej scéne a odchod voličov od tradičných politických strán. Druhé kolo prezidentských volieb v Rakúsku v roku 2016 a prezidentských volieb vo Francúzsku v roku 2017 bolo historicky bez účasti zástupcov tradičných ľavicových a pravicových strán. Podobne je to so súčasnou talianskou vládou.
Mnohí bývalí voliči tzv. štandardných politických strán zakotvili v populistických prístavoch. Iní prestali voliť, ale späť k voličským urnám ich prilákala nová populistická ponuka. Napríklad z necelých šiestich miliónov voličov národno-populistickej Alternatívy pre Nemecko z roku 2017 bolo takmer 1,5 milióna niekdajších nevoličov a 1 milión boli bývalí voliči CDU/CSU.
A čo Slovensko?
Do akej miery sú tieto príčiny rastu národného populizmu prítomné aj na Slovensku? Eatwell a Goodwin sa opierali prevažne o sociologické údaje z krajín západnej Európy a severnej Ameriky, pričom Slovensko očividne nemá také skúsenosti s imigráciou či takú tradíciu demokracie a politického života. Napriek tomu istotne stojí za to, aby sme sa aspoň letmo pozreli na dáta týkajúce sa Slovenska.
Nedôvera voči elitám je na Slovensku dlhodobo pretrvávajúca. Podľa prieskumov Eurobarometra veľká väčšina populácie nedôveruje vláde, parlamentu či politickým stranám (iné prieskumy sú však často miernejšie). Napríklad podľa údajov z minulého roka nedôverovalo parlamentu 72 % a politickým stranám až 82 % ľudí. Je však otázne, či je táto nedôvera spôsobená práve odlišným hodnotovým zameraním ľudí a politických elít.
Zaujímavejšie sú údaje týkajúce sa médií, ktorým podľa Eurobarometra stále viac ľudí na Slovensku dôveruje ako nedôveruje, avšak v roku 2016 miera tejto dôvery klesla prvýkrát pod 50 %. Podľa štúdie z roku 2017 je dôvera k médiám v susednom Česku rekordne nízka a novinám a časopisom tam verí len tretina opýtaných.
Tento prepad dôvery je vysvetľovaný aj odlišným názorovým zameraním novinárov oproti spoločenskému priemeru, čo sa prejavuje v komentároch, autorských článkoch či pri spracúvaní a výbere tém. Politológ Tomáš Profant uvádza údaje, podľa ktorých sú českí novinári väčšinovo orientovaní hodnotovo liberálne, pričom sú prevažne ekonomickými pravičiarmi. Práve v tomto nedostatku vyváženosti a plurality vidí aj jeden z dôvodov rozšírenia tzv. alternatívnych médií.
Na Slovensku sa liberálna hodnotová orientácia veľkej časti novinárskej obce prejavila pri diskusiách okolo referenda o rodine v roku 2015, ako vyplýva z analýzy Terézie Rončákovej. Až 58 % textov k tomuto referendu vo vybraných médiách malo negatívny náboj a iba 21 % pozitívny. Koniec koncov, aj vďaka tomu vznikol konzervatívny denník Postoj.
Pokiaľ ide o obavy z imigrácie, tie sú na Slovensku veľmi silné. Takmer polovica ľudí chce, aby bola imigrácia top témou v rámci kampane do tohtoročných eurovolieb. Podľa údajov Eurobarometra považujú Slováci od roku 2015 za dva najvážnejšie problémy EÚ imigráciu a terorizmus.
Slováci sa negatívne stavajú najmä voči imigrácii z krajín mimo EÚ, pričom v tomto výrazne prekonávajú celounijný priemer. V roku 2018 zastávalo tento postoj 82 % Slovákov (54 % obyvateľov EÚ), opačný názor malo iba 13 % (39 %). Voči imigrácii v rámci EÚ sa síce staviame pozitívne (52 % za a 43 % proti), avšak priemer EÚ je omnoho pozitívnejší (73 % vs. 21 %).
Okrem toho sú podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky z roku 2017 pre slovenské obyvateľstvo najbližšie uvedené politické hodnoty: zachovanie slovenskej národnej suverenity v EÚ (68 %), ochrana kresťanstva pred islamom (63 %) a patriotizmus, vlastenectvo (59 %). Prehlbovanie európskej integrácie (35 %), multikulturalizmus (32 %), ale aj kresťanský konzervativizmus (30 %) sú naopak pre väčšinu populácie vzdialené.
Z prieskumu ISSP z roku 2014 vyplýva, že 84,5 % Slovákov je hrdých na svoju národnú identitu, pričom pre príslušnosť k slovenskému národu je podľa väčšiny Slovákov potrebná znalosť slovenského jazyka (64, 1 %), sebaidentifikácia (54,6 %) a občianstvo (52,6 %). Zvýšenie počtu prisťahovalcov na Slovensku požaduje podľa toho istého prieskumu iba 3,1 %, necelých 40 % je za zachovanie status quo a 47,5 % Slovákov chce zníženie tohto počtu.
Na Slovensku má teda z hodnotového hľadiska národný populizmus živnú pôdu, v mnohom aj citeľne viac ako smerom na západ od našich hraníc.
Aj ekonomický faktor populizmu má na Slovensku potenciál silne rezonovať. Podľa sociologičky Oľgy Gyárfášovej je tu dlhodobo prítomná preferencia sociálnych práv. Z údajov z roku 2014 vyplýva, že z rôznych práv ľudí v demokracii Slováci za výrazne najviac dôležité považovali, aby bola každému poskytnutá zdravotná starostlivosť a aby mali všetci občania primeranú životnú úroveň.
Preto sa dá predpokladať, že nárast príjmovej a majetkovej nerovnosti bude mať pre slovenské obyvateľstvo podobné následky ako na Západe. Trend zvyšovania nerovnosti sa Slovensku nevyhol, i keď Slovensko patrí ku krajinám s najmenšou nerovnosťou v EÚ (čo však niektorí spochybňujú).
I keď u nás momentálne nie je nezamestnanosť či nezamestnanosť mladých až takým pálčivým problémom ako v juhoeurópskych krajinách, je tu silný spoločenský pesimizmus. Z prieskumu Inštitútu pre verejné otázky z augusta 2017 vyplýva, že až 66 % obyvateľov Slovenska sa domnieva, že naša spoločnosť sa uberá nesprávnym smerom. Populisti majú na čom stavať.
Ohľadom našej politickej scény platí, že štandardné politické strany v západoeurópskom vnímaní u nás prakticky ani neexistujú. Z parlamentných strán s výnimkou SNS a Smeru všetky vznikli až po roku 2008. Preto sa u nás za jeden zo znakov štandardnosti neraz začína považovať už to, keď sa daná strana opätovne dostane do parlamentu.
Aj tak však platí, že členská základňa politických strán sa oproti minulosti podstatne zmenšila. Kým v roku 2007 parlamentné strany mali vyše 92-tisíc členov, o desať rokov to bola už iba tretina tohto počtu. Tento rozdiel sa nevyrovná, ani keď zarátame KDH a SMK, teda strany so stále relatívne početným členstvom, ktoré v roku 2016 zostali pred bránami parlamentu.
Podobne sa mal podľa štúdie Oľgy Gyarfášovej a Zory Bútorovej z roku 2010 znížiť okruh ľudí, ktorí sa zapájajú do spravovania vecí verejných prostredníctvom aktivizmu a rôznych foriem angažovania sa. I keď je možné, že tento proces sa zvrátil v súvislosti s iniciatívou Za slušné Slovensko, ktorá dokázala zorganizovať viacero masívnych demonštrácií v mnohých slovenských mestách, ako aj v súvislosti s masovými pochodmi za život.
V každom prípade však možno povedať, že sa aj v tuzemskej politike, ktorá je inak stále do veľkej miery determinovaná skôr personálne ako ideologicky, v posledných rokoch častejšie objavujú témy, ktoré rozdeľujú politické sily inak ako na tradičné pravo-ľavé spektrum.
Slovensko sa teda vo všetkých štyroch hlavných faktoroch rastu národného populizmu podstatne nelíši od iných krajín západnej civilizácie, v niečom je tento potenciál dokonca ešte väčší. Otázka skôr stojí tak, či je slovenskými politikmi využívaný naplno alebo či môžeme očakávať posilňovanie tohto trendu.
Uspeje národný populizmus?
Eatwell a Goodwin upozorňujú, že národní populisti nevyhrávajú len tak, že sa priamo dostanú k moci ako v Taliansku či Rakúsku. Uspejú čiastočne aj vtedy, keď sa im podarí svojím smerom posunúť celú či aspoň časť štandardnej politickej scény, pričom väčšinou ide o konzervatívne, pravicové strany, ktoré preberajú témy národných populistov.
Táto taktika pomohla Sarkozymu vo francúzskych prezidentských voľbách v roku 2007 na úkor Jean-Marie Le Pena, Markovi Ruttemu voči Geertovi Wildersovi v holandských parlamentných voľbách v roku 2017, ako aj Sebastianovi Kurzovi pri ostatných voľbách v Rakúsku.
Takýto proces na programovej úrovni však v západnej Európe prebieha už od 80. rokov. Tento prístup však neplatí vždy, napríklad v ostatných republikánskych prezidentských primárkach iným kandidátom nepomohlo, keď sa začali inšpirovať Trumpovými témami.
V každom prípade je pre pochopenie národného populizmu nevyhnutné poznať jeho východiská a zdroje podpory. Jeho oponenti sa totiž veľmi často mýlia nielen pri pochopení príčin národného populizmu, ale aj v prístupe, ako naň reagujú.
Nálepkovanie a obmedzovanie diskurzu politickou korektnosťou sa ukazuje ako z veľkej častí neefektívne. Dokonca, ako naznačujú empirické dáta z USA, nadmerná politická korektnosť môže mať kontraproduktívny účinok a v konečnom dôsledku prispievať k nárastu podpory pre národných populistov.
Ani varovanie pred zhoršením ekonomickej situácie v prípade uplatnenia niektorých programových bodov národných populistov nemusí mať žiadaný efekt. Ich podporovatelia sú totiž často odhodlaní tieto následky znášať (aspoň tak tvrdia). Napríklad viac ako 60 % podporovateľov Brexitu bolo za cenu jeho uskutočnenia pripravených strpieť aj významné zhoršenie britskej ekonomiky. V tábore Remain bolo takéto odhodlanie iba polovičné.
Zdá sa teda, že spoločenské podmienky a trendy prajú úspechom národných populistov. Napriek tomu vo veľkej väčšine krajín Západu sú v opozícií a asi iba v menšine krajín sa im z takého postavenia naozaj podarilo významne ovplyvniť tamojšie politické smerovanie, i keď národným populistom nemožno uprieť, že prakticky všade sa im podarilo do verejnej debaty presadiť niektoré pre nich kľúčové témy.
Najväčšia prekážka vzostupu národných populistov je totiž práve v nich samých. Ako nedávno napísal Jaroslav Daniška, týmto politickým silám totiž často tragicky chýbajú seriózni politickí lídri, ktorí by dokázali značnú podporu verejnosti pretaviť do reálnych mocenských ziskov.
Skrátená verzia článku bola publikovaná na Postoji.
Zdroj obrázka: pexels.com
Zdieľať na Facebooku