Trestný čin prechovávania extrémistických materiálov (dnes: extrémistického materiálu) bol do Trestného zákona (§ 422c) zavedený s účinnosťou od 1. septembra 2009. Jeho v súčasnosti účinné znenie je: „Kto prechováva extrémistický materiál, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Definícia extrémistické materiálu je obsiahnutá v § 130 ods. 7 a 8 Trestného zákona (TZ). Domnievame sa, že s týmto trestným činom je spojených viacero teoretickoprávnych, ale aj praktických problémov, ktoré dosiaľ neboli v literatúre komplexne reflektované.
V nasledujúcom texte sa preto zameriame najmä na tri problémy tohto trestného činu:
- kolíziu s princípom ultima ratio trestného práva,
- konflikt s princípom právnej istoty,
- konflikt s právom na súkromie.
Prvý problém: kolízia s princípom ultima ratio trestného práva
Účelom trestného práva je ochrana dôležitých spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt pred trestnou činnosťou, pričom je z hľadiska nástrojov štátu, ktorými môže zakročiť voči konaniu fyzických osôb a právnických osôb, prostriedkom poslednej inštancie, teda ultima ratio.
Myslíme si, že z tohto princípu – ktorý tu aplikujeme nie na určité naplnenie skutkovej podstaty prečinu (pri možnom uplatnení materiálneho korektívu), ale na predmetnú skutkovú podstatu ako takú – vyplývajú dve otázky, ktoré možno riešiť teoreticky pri každom trestnom čine:
- je potrebné, aby vôbec štát konanie, ktoré napĺňa danú skutkovú podstatu určitého trestného činu, postihoval akýmikoľvek prostriedkami?
- je potrebné, aby štát dané konanie postihoval prostredníctvom trestného práva?
Konkrétne je potrebné preskúmať, či dané konanie ohrozuje nejaké významné spoločenské vzťahy a ak áno, v akej intenzite či miere.
Našu diskusiu začneme pri objekte skutkovej podstaty trestného činu prechovávania extrémistického materiálu. Aké spoločenské vzťahy, záujmy či hodnoty sú tu vlastne chránené? Odpoveď na túto otázku nie je celkom zrejmá zo systematiky Trestného zákona a ani z dôvodovej správy.
V literatúre sa možno stretnúť s výkladom, podľa ktorého táto skutková podstata chráni medziľudské spolužitie bez diskriminácie na základe určitých osobitných vlastností (príslušnosť k rase, národu, náboženstvu a pod.) a základné ľudské práva a slobody tým, že potiera určitý potenciál (prechovávanie a s tým spojenú konzumáciu materiálov nabádajúcich k extrémistickému konaniu smerujúcemu proti základným ľudským právam a slobodám) na takú trestnú činnosť, ktorá ich priamo a reálne ohrozí. Je tu však viacero problémov.
V prvom rade treba reflektovať legislatívnu zmenu, ktorú priniesla novela zákona č. 316/2016 Z. z. v súvislosti s vymedzením extrémistického materiálu. Dovtedy § 130 ods. 8 TZ vyžadoval, že na to, aby bola určitá vec považovaná za extrémistický materiál, musel byť podozrivému dokázaný osobitný úmysel. V spojitosti s týmto trestným činnom mu teda muselo byť dokázané, že daný predmet prechováva v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie.
Od roku 2017 však už nie je potrebné dokazovať osobitný úmysel, naopak, § 130 ods. 8 TZ vyznieva tak, že dôkazné bremeno sa akoby obrátilo. Materiál podľa § 130 ods. 7 TZ sa totiž na účely § 422c TZ nepovažuje za extrémistický materiál len vtedy, ak sa preukázateľne prechováva za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. To znamená, že trestné je akékoľvek prechovávanie mimo uvedených troch účelov, a nie je potrebné skúmať úmysel, s ktorým je daný materiál prechovávaný.
Tým pádom už celkom neplatí vyššie opísaný objekt tohto trestného činu, ktorý sme našli v literatúre. Pod súčasné znenie skutkovej podstaty § 422c TZ totiž spadajú aj také prechovávania, kedy vôbec nie je prítomný „závadný“ úmysel, a teda ani potenciál na ďalšiu a inú trestnú činnosť podnietenú prechovávaným extrémistickým materiálom. Možno teda sumarizovať, že v súčasnosti skutková podstata prechovávania extrémistického materiálu nemá objekt, pretože nie je zrejmé, ako konkrétne chráni základné ľudské práva či slobody, resp. iné spoločenské záujmy či hodnoty. A skutková podstata bez objektu nemôže byť z povahy veci v súlade princípom ultima ratio.
Ďalší argument súvisí s bytostnou podstatou princípu ultima ratio, z ktorého vyplýva, že zákonodarca by mal zvážiť, či nepostačuje ochrana predmetného spoločenského záujmu miernejšími prostriedkami štátu, napr. prostredníctvom správneho práva. Novelizáciou zákonom č. 1/2014 Z. z. boli do priestupkového zákona doplnené nové priestupky – priestupky extrémizmu (§ 47a). Priestupky extrémizmu však postihujú len verejné prejavy, nie súkromné prejavy či prechovávanie. Ak teda zákonodarca uznáva, že ani niektoré verejné extrémistické prejavy nie sú dostatočne závažné, aby boli postihované prostriedkami trestného práva, ide pri prechovávaní, ktoré je z povahy veci neverejné, súkromné, ba až osobné, o tak spoločensky nebezpečné konanie, ktoré patrí do Trestného zákona?
Na dôvažok doplňme, že obdobný trestný čin vôbec nepozná napríklad trestný kódex Českej republiky, s ktorou zdieľame významný diel právnej histórie, alebo nemecký trestný zákonník, ktorý síce postihuje rozširovanie propagačných materiálov protiústavných organizácií, avšak nie ich prechovávanie „čisto pre osobné účely“.
Druhý problém: konflikt s princípom právnej istoty
Ústavnoprávny princíp právnej istoty vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda z existencie právneho štátu, a zahŕňa požiadavku na zrozumiteľnosť právnych noriem a predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci. Tento princíp sa špecificky premieta aj v oblasti trestného práva. Podľa čl. 49 Ústavy SR len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Je zrejmé, že Trestný zákon by mal byť napísaný tak, aby jeho adresáti jednoznačne vedeli, ktoré konania sú ním zakázané, a teda trestné, a ktoré nie. Zdá sa však, že v súvislosti s trestným činom prechovávania extrémistického materiálu tomu tak nie je. Narážam tu na samotný extrémistický materiál, teda na obligatórny znak jeho skutkovej podstaty.
Vyššie sme uviedli, že novela zákonom č. 316/2016 Z. z. akoby obrátila dôkazné bremeno pri § 130 ods. 8 TZ, keďže za extrémistický materiál sa podľa nej nebude požadovať taký materiál podľa § 130 ods. 7 TZ, s ktorým sa preukázateľne nakladá z dovolených dôvodov, teda za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít.
V literatúre sa táto zmena stretla s kritikou. Podľa Vráblovej „možno konštatovať, že v prípade extrémistického materiálu sa prezumuje skutočnosť, že je takýto materiál extrémistický do momentu, kým sa nepreukáže negatívna podmienka práve podľa ods. 8, teda že sa preukázateľne vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva na účely realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít.“ Surmánek navyše upozorňuje, že medzi dovolenými dôvodmi chýba nakladanie s extrémistickým materiálom za účelom realizácie umeleckých aktivít, čo posúva na šikmú trestnoprávnu plochu napr. umelecké inscenácie používajúce uniformy nacistických bezpečnostných zložiek a zborov alebo hoci aj vlastnenie populárnych filmov, v ktorých sú použité nacistické symboly.
Takisto, ako sme už naznačili pri prvom probléme diskutovaného trestného činu, medzi dovolené dôvody nepatrí napr. prechovávanie extrémistického materiálu za účelom uspokojenia osobnej zvedavosti či osobnej informovanosti (je sporné, či v týchto prípadoch možno argumentovať vzdelávacím účelom v zmysle samoštúdia či samovzdelávania).
Nejasnosti okolo toho, čo je vlastne extrémistický materiál, ešte umocňuje prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorými boli páchatelia odsúdení za trestný čin prechovávania extrémistického materiálu (treba zdôrazniť, že pri citovaných príkladoch išlo buď o rozsudky, ktorými sa potvrdzovalo schválenie dohody o vine a treste, alebo o trestné rozkazy). Za extrémistické materiály boli označené okrem iného tieto veci:
- „drevorezba mapy Uhorska, nad ktorou je orol s rozprestretými krídlami s nápisom v rúnovom písme, kniha v maďarčine o rúnovom písme, kniha v maďarčine s nápisom MAGYAR7 1938,“ (odkaz);
- „obrázok vlajky Konfederovaných amerických štátov (tzv. Južanská vlajka), obrázok križiackych bojovníkov na koňoch, (...) obrázok modrého toaletného papiera so znakom Európskej únie“ (odkaz);
- „knih[a] s názvom ‚MÍROVÉ DÍLO ADOLFA HITLERA‘, knih[a] s názvom „PROGRAM NSDAP“ a knih[a] s názvom ‚Přednášky o holocaustu‘,“ (odkaz);
- „hudobný CD nosič s albumom ‚Krajina na predaj‘ od neonacistického hudobníka ‚Ondrej Ďurica‘ v plastovom obale,“ (odkaz);
- kniha „Mein kampf - dielo hlavného predstaviteľa nacizmu Adolfa Hitlera,“ (odkaz).
Treba zdôrazniť, že pri citovaných rozhodnutiach išlo aj o prechovávanie explicitnejších, resp. jednoznačnejších extrémistickejších materiálov (napr. obsahujúcich nacistickú symboliku či vyzývajúcich na násilnú trestnú činnosť s osobitným extrémistickým motívom – § 140 písm. e) TZ) a páchatelia boli v niektorých prípadoch odsúdení aj za iné trestné činy. To však nič nemení na tom, že aj vyššie citované veci v nich boli uvedené ako extrémistické materiály.
Zo spomenutých príkladov sú zrejmé dva problémy: za extrémistické materiály boli označené jednak veci, pri ktorých vôbec nie je zrejmé, ako môžu spadať pod niektoré z písmen § 130 ods. 7 TZ (drevorezba mapy Uhorska s orlom a nápisom v runovom písme či obrázok križiackych bojovníkov), a tiež veci, ktoré sa dajú, resp. dali bežne kúpiť v kamenných či internetových obchodoch na Slovensku aj v čase existencie trestných činov extrémizmu (a trestnosti nakladania s extrémistickým materiálom) v našom Trestnom zákone (to sa týka prinajmenšom posledných troch citovaných príkladov).
Skutočnosť, že človek môže byť trestne stíhaný a nebodaj odsúdený za to, že doma prechováva niečo, čo si normálne mohol v súlade so zákonom kúpiť v bežných obchodoch na Slovensku, nie je len v rozpore s princípom právnej istoty, ale aj so zdravým rozumom.
Nehovoriac o tom, že by mali byť konzekventne stíhaní aj títo predajcovia, a nielen za prechovávanie extrémistického materiálu, ale aj za jeho rozširovanie (§ 422b TZ), čo je o niečo závažnejší trestný čin, keďže medzi dovolenými dôvodmi podľa § 130 ods. 8 TZ sa komerčný účel nespomína. Toto už je však, samozrejme, argumentácia ad absurdum.
Záverom treba uviesť, že tento problém je konvalidovateľný, teda opísaný konflikt s princípom právnej istoty je odstrániteľný. Dá sa totiž inšpirovať nemeckou právnou úpravou, ktorá v § 86a a 86 nemeckého Strafgesetzbuch kriminalizuje nakladanie s propagačnými materiálmi a symbolmi protiústavných organizácií. Ide o také politické strany, ktoré boli označené za protiústavné nemeckým Spolkovým ústavným súdom, a organizácie právoplatne štátom rozpustené, ako aj ich nástupnické a extrateritoriálne organizácie, pričom príslušné rozhodnutia sú riadne promulgované. Okrem toho však ide aj o propagačný materiál, ktorého obsah má podporovať aktivity bývalej národno-socialistickej organizácie.
Viazanie na konkrétne rozhodnutie štátnej moci vytvára podľa nás s princípom právnej istoty omnoho súladnejší stav. U nás by však úplné skopírovanie nemeckého modelu nebolo možné bez toho, aby sa veľká časť dnes trestnej symboliky zlegalizovala, prinajmenšom dokiaľ by nedošlo k rozpusteniu politických strán či občianskych združení, ktoré by si takú symboliku osvojili. Priechodnejšie, hoci tiež nie bezproblémové, sa zdá byť presnejšie vymedzenie extrémistického materiálu v Trestnom zákone, resp. doplnenie opisu či zoznamu symbolov, ideológií, skupín a hnutí podľa § 130 ods. 7 písm. a) a b) TZ ako prílohy k Trestnému zákonu.
Tretí problém: konflikt s právom na súkromie
Právo na súkromie je v Ústave SR upravené vo viacerých článkoch (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 21 a čl. 22), ktoré však jej jednotlivým zložkám poskytujú rôznu mieru ochrany. Väčšiu mieru ochrany však právu na súkromie poskytuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor) vo svojom čl. 8, ktorý upravuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Podľa neho má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, pričom, čo je tu pre nás dôležité, štát do neho môže zasiahnuť len vtedy, ak je to v súlade so zákonom a súčasne za splnenia dvoch materiálnych podmienok. Jednou z nich je nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti a druhou prítomnosť jedného z týchto záujmov: národná bezpečnosť, verejná bezpečnosť, hospodársky blahobyt krajiny, predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochrana zdravia alebo morálky alebo ochrana práv a slobôd iných.
Skúsme teraz aplikovať tieto materiálne podmienky na trestný čin prechovávania extrémistického materiálu, pri ktorom ide očividne o konflikt s týmto právom, keďže kriminalizuje to, čo človek prechováva, teda koná vo svojom súkromí.
Nadväzujúc na náš záver pri prvom probléme diskutovaného trestného činu považujeme za zrejmé, že ak je daný trestný čin v rozpore s princípom ultima ratio, nemôže tu byť takáto nevyhnutnosť prítomná, resp. takýto zásah nie je primeraný k sledovanému cieľu. Sme teda názoru, že prechovávanie extrémistického materiálu predstavuje taký zásah do práva na súkromie, ktorý nie je súladný s materiálnou podmienkou nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti.
Problematické je to aj s druhou materiálnou podmienkou. Nie je vôbec jasné, či je niektorý z Dohovorom spomenutých záujmov prítomný, a ak áno, nie je jasné, o ktorý má ísť. Žiaden z uvedených záujmov nie je faktom, že niekto prechováva vo svojej držbe extrémistický materiál, priamo ohrozený. V každom prípade už nesplnenie jednej z dvoch materiálnych podmienok vyžadovaných citovaným čl. 8 Dohovoru má za následok rozpor s právom na súkromie.
Záver
Sumarizujúc nosnú líniu tohto textu, sme toho názoru, že trestný čin prechovávania extrémistického materiálu je (prinajmenšom v jeho súčasnej podobe v § 422c v spojitosti s § 130 ods. 7 a 8 TZ) v rozpore s princípom ultima ratio, princípom právnej istoty a právom na súkromie. Pre tieto závery sme sa vyššie snažili predložiť dostatočný argumentačný základ. Domnievame sa, že pri niektorých nami formulovaných výhradách je možné dosiahnuť ich odstránenie (napr. návratom k zneniu § 130 ods. 8 spred novely zákonom č. 316/2016 Z. z.), avšak celkovo sa zdá ako najvhodnejšie pristúpiť v súvislosti s trestným činom prechovávania extrémistického materiálu k dekriminalizácii.
Tento text je rozšírenou synopsou k článku Tri problémy trestného činu prechovávania extrémistického materiálu, ktorý vyšiel v časopise Justičná revue, 73, 2021, č. 6-7, s. 814 – 828.
Zdieľať na Facebooku