Novela trestného zákona: stanete sa aj vy extrémistom?

Parlament v utorok schválil vládnu novelu trestného zákona účinnú od 1. januára 2017. Jej deklarovaným cieľom je sprísniť boj proti extrémizmu. Čo ale ukazuje bližší pohľad na jej ustanovenia?

Prehľad protiextrémistickej legislatívy u nás

Protiextrémistická legislatíva v trestnom zákone má nasledovnú podobu:

• sú definované trestné činy extrémizmu, pod ktoré spadá 9 paragrafov ako napr. podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, popieranie a schvaľovanie holokaustu, hanobenie národa, rasy a presvedčenia a iné.
• Je definovaná extrémistická skupina ako „spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu.“
• Je definovaný aj extrémistický materiál, čo je zhruba povedané písomný, obrazový, zvukový alebo filmový materiál, ktorý znázorňuje texty alebo symboly hnutí smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv alebo podnecuje nenávisť alebo diskrimináciu alebo ospravedlňuje holokaust alebo iný čin, ktorého popieranie je zakázané. Aby šlo o extrémistický materiál, musí byť vyrobený, rozširovaný, zverejňovaný alebo prechovávaný v úmysle podnecovať nenávisť alebo diskrimináciu.
• Sú definované dva osobitné motívy (úmysel podnecovať k násiliu alebo nenávisti z národnostných a rasových dôvodov; a motív nenávisti národnostnej, rasovej, etnickej, náboženskej a pre sexuálnu orientáciu (definícia v zákone je o niečo zložitejšia)). Ak niekto spácha trestný čin s niektorým z týchto motívov, môže dostať prísnejší trest a zároveň je čin považovaný za trestný čin extrémizmu.
• Samotný pojem extrémizmu definovaný nie je.

Zastrešujúca právna úprava extrémizmu bola prijatá v roku 2009 za ministra Štefana Harabina na základe odporúčaní z európskej legislatívy. Dovtedy sa slovo „extrémizmus“ vôbec v trestnom zákone nenachádzalo, aj keď väčšina trestných činov, ktoré boli nazvané trestnými činmi extrémizmu, áno. Právnou úpravou z roku 2009 boli združené pod spoločnú kolonku trestných činov extrémizmu a bolo doplnených zopár skutkových podstát, hlavne výroba, šírenie a prechovávanie extrémistického materiálu.

Podstata aktuálnej novely

Aktuálna novela nemení celkovú koncepciu protiextrémistickej úpravy. Zavádza niektoré jej sprísnenia. Hlavnými zmenami sú:

1. Všetky trestné činy extrémizmu bude riešiť špecializovaný trestný súd.
2. Zmení sa dôkazné bremeno pri extrémistickom materiáli: po novom bude potrebné preukázať, že materiál slúži na vzdelávacie, zberateľské alebo výskumné aktivity, aby nešlo o extrémistický materiál.
3. Pribudne nový trestný čin – apartheid a rasová segregácia.
4. Trestná bude už propagácia, podporovanie a prejavovanie sympatií hnutiam, ktoré smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd – doteraz to bolo trestné, len ak dané hnutie používalo násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inej ťažkej ujmy.
5. Rozšíri sa definícia extrémistického materiálu: trestné bude ním popierať aj genocídy a vojnové zločiny, ktorých páchateľa odsúdil slovenský súd (predtým to musel byť medzinárodný súd uznaný Slovenskou republikou).

Pozrime sa teraz na problémy, ktoré prináša nová práva úprava.

Problém 1: extrémizmom ostávajú aj banálne prípady

Rozmach sociálnych sietí (diskusie, fotografie, videá na facebooku) prispel k tomu, že za extrémizmus v zmysle trestného zákona sú považované aj banálne alebo absurdné prípady.

Za posledné roky bolo medializovaných niekoľko prípadov: 20-ročný Dávid, ktorý podal inzerát, že za 25 eur zastrelí utečenca a potom na Facebooku popieral holokaust slovami „ja holokaust popieram“. Alebo piati 15 – 18-roční chlapci, ktorí kreslili hákové kríže do školských zošitov a do snehu, čo následne ukazovali spolužiakom, boli riešení súdom za „propagáciu fašizmu“. Prvý prípad skončil nepodmieneným trestom odňatia slobody.

Takéto prípady by mal riešiť rodič, výchovný poradca, prípadne psychológ a hľadať príčiny. Určite nepatria na súd. Ich spoločenská závažnosť je minimálna, ťahanie mladých ľudí po súdoch ich stigmatizuje, prípadný pobyt vo väzení ich môže ešte viac predisponovať ku kriminálnej budúcnosti.

Problém 2: špecializovaný trestný súd bude zahltený aj banálnymi prípadmi

Po novom bude všetky prípady trestných činov extrémizmu riešiť špecializovaný trestný súd so sídlom v Pezinku, ktorý je orgánom so špeciálnymi možnosťami a právomocami na boj s organizovaným zločinom a korupciou.

Väčšina ľudí si to neuvedomuje, ale samotné súdne konanie na bežnom súde je veľmi nákladné. Spis prechádza rukami mnohých ľudí, celé konanie je potrebné zabezpečiť organizačne, odborne a technicky. Pričom sudcovia a prokurátori špecializovaného trestného súdu majú vyššie platy, zvýšenú ochranu a pôsobnosť pre celé Slovensko, čo je prirodzene nákladnejšie. Jeden prípad môže vyjsť rádovo tisíce až desaťtisíce eur. V prípade odvolania sa náklady ďalej navyšujú.

Vynakladať takéto prostriedky na činy typu adolescenti komentujúci na Facebooku je nielen nezmyselné, ale to aj priamo sabotuje činnosť súdov v podstatnejších prípadoch. Aj preto sa v roku 2014 prijala úprava zákona o priestupkoch, ktorým sa niektoré nezávažné prejavy extrémizmu začali vnímať ako priestupky.

Úprava o extrémistických priestupkoch ostáva stále v platnosti. Napriek tomu aj v poslednom čase nezávažné prípady končia na súdoch, napríklad spomínaný Dávid, ktorý na Facebooku popieral holokaust, bol odsúdený v roku 2016. Podľa novej úpravy by to riešil už Špecializovaný trestný súd. Navyše ministerka Žitňanská sa tohto roku vyjadrila, že extrémistické priestupky možno budú zrušené.

Ďalším vážnym limitujúcim faktorom súdov je ich kapacita. Súdy sú zahltené a nestíhajú riešiť ani tie prípady, ktoré majú. Ľudia, ktorí sa dožadujú v rôznych občianskych či obchodných veciach spravodlivosti, žijú pod obrovským dlhodobým stresom, konania sa často preťahujú roky. Ak vyššie uvedené banality budeme riešiť ako trestné činy, zahltí to súdy ešte viac.

Oba tieto problémy sú ešte zhoršené o to, že prípady sa presunú na špecializovaný súd, ktorý je nákladnejší a zároveň má riešiť oveľa závažnejšie prípady. Už doposiaľ praktické výsledky ukazovali, že napriek snahe špeciálnych prokurátorov a sudcov boli výsledky odsúdení za korupciu skôr úsmevné. Nedotkli sa žiadnych politických špičiek. Ďalším zahlcovaním špeciálneho trestného súdu bude mať tento ruky ešte viac zviazané.

Výstižne to vyjadril spomínaný 20-ročný Dávid po tom, čo ho odsúdili: „Odsúdili ma za to, že som si robil srandu. Ale aby som na súde videl už aj niekoho za Váhostav, kto nezaplatil doteraz 85 percentám živnostníkov, ktorí si už siahli na život, alebo za predražené CT..., tak ľudí za to zodpovedných nesúdi nikto.“

Ak by sme mali postupovať férovo a systematicky a súdne riešiť každý rasistický príspevok na sociálnej sieti, činnosť špecializovaného súdu by bola prakticky znemožnená.

Problém 3: obrátené dôkazné bremeno pri extrémistickom materiáli

Podľa doterajšej právnej úpravy bolo pri extrémistickom materiáli potrebné preukázať, že sa vyrába, zverejňuje alebo prechováva v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo diskrimináciu z rasových, národnostných, náboženských dôvodov a pod. Inak nešlo o extrémistický materiál. Po novom sa však toto ustanovenie otočilo. Aby nešlo o extrémistický materiál, musí sa preukázať, že sa vyrába, zverejňuje alebo prechováva za účelom vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít.

Kto má túto skutočnosť preukázať? Podľa doterajšej úpravy bolo potrebné preukázať extrémistický úmysel, čo je však dosť ťažké. Na starosti to má prokurátor, ktorý pripravuje argumenty pre obžalobu. Kto však bude preukazovať, že o extrémistický materiál nejde? V praxi nemožno očakávať, že to prokurátor spraví sám od seba, keďže zastupuje obžalobu a má plno inej práce. Ostane teda na samotnom obvinenom, resp. obžalovanom, aby preukázal svoju nevinu. To je v rozpore ako so zdravým rozumom, tak aj s prezumpciou neviny.

Okrem toho je sporné, ako má človek vedieť, že vôbec kupuje extrémistický materiál, keď knihy ako Mein Kampf alebo Manifest komunistickej strany sa dajú voľne kúpiť v obchodoch. Alebo ak človek kupuje knihu cez internet, netuší, či neobsahuje nejaké extrémistické tvrdenia, kým ju celú neprečíta. A často ani potom, keďže na posudzovanie toho, či niečo je extrémistické alebo nie, sa vypracovávajú znalecké posudky. A tie si môžu protirečiť aj pri veciach jednoznačnejších ako čo je ešte extrémizmus.

Keď si človek kúpil knihu pred 10 rokmi, kedy ešte prechovávanie extrémistického materiálu trestné nebolo, a odvtedy ju má na poličke, dá sa to považovať za vzdelávaciu, zberateľskú alebo výskumnú aktivitu?

Možno predpokladať, že orgány činné v trestnom konaní a súdy budú tieto ustanovenia interpretovať v súlade so zdravým rozumom. Ale ak bude v konkrétnom prípade politický tlak, ľahko sa to môže zvrtnúť.

Problém 4: ostávajú všetky problémy predchádzajúcich právnych úprav

Hlavným problémom právnej úpravy extrémizmu u nás sú popieracie trestné činy a postupné rozširovanie toho, čo sa vníma ako „extrémizmus“.

Príliš široké ponímanie extrémizmu

Stále rozširovanie pojmu „extrémizmus“ sa prejavuje aj v súčasnej novele, napríklad v tom, že pri extrémistickom materiáli sa obrátilo dôkazné bremeno. Ale aj v tom, že v minulosti bolo trestné podporovať a prejavovať sympatie k hnutiu, ktoré smerovalo k obmedzovaniu základných práv násilím. Po novom bude už stačiť, ak hnutie smeruje k obmedzovaniu základných práv občanov.

Avšak prakticky každý zákon je zásahom do základných práv. Medzi základné práva patria totiž nielen základné ľudské práva ako právo na život a zdravie, ale aj politické práva, hospodárske a sociálne práva (druhá generácia ľudských práv) a dokonca právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva (tretia generácia ľudských práv).

Napr. zákaz dvojakého občianstva, teda skutočnosť, že slovenskí občania, ktorí prijmú maďarské občianstvo, stratia občianstvo slovenské, je rozhodne zásah do ich základných práv. Ďalej napr. zvýšené bezpečnostné opatrenia na letisku zasahujú do práva na súkromie, ochrana prírody obmedzuje právo na podnikanie a súkromné vlastníctvo, ochrana dobrého mena zasahuje do práva na slobodu prejavu, vyvlastňovanie pozemkov pri stavbe diaľnice obmedzuje vlastnícke právo atď.

Samozrejme, keď takýto počin robí vláda v podstate v súlade s mainstreamovou paradigmou, tak sa to extrémizmom nenazve. Ak by ale rovnaký počin vykonal predstaviteľ nemainstreamovej strany (protiglobalistickej, komunistickej, nacionalistickej), už by mohli padať obvinenia z extrémizmu.

Možnosti zneužitia

Je tiež absurdné, aby každé verejné hanobenie národa alebo rasy bolo považované za extrémizmus. Ak si niekto na internetovom fóre či sociálnej sieti zanadáva na Rómov, je to skôr prejav hnevu a frustrácie nad nespravodlivosťou systému, než rasizmus či extrémizmus.

Samozrejme, v týchto prípadoch sa obvykle nevyvodí zodpovednosť za trestné činy extrémizmu. Mladú moderátorku verejnoprávnej televízie, ktorá sa ospravedlní za svoj výrok, bude málokto považovať za extrémistku. Ak ale pôjde o človeka „nepohodlného“, s už predchádzajúcim negatívnym mediálnym imidžom, bude ľahké ho zdiskreditovať a prípadne aj odsúdiť ako extrémistu.

Ak si predstavíme politika legálne bojujúceho proti islamizácii Európy, ktorý sa ale v minulosti stretával alebo v súčasnosti stretáva s radikálnejšími predstaviteľmi, bude možné okolnosti zosúladiť tak, aby jeho odsúdenie alebo aspoň trestné stíhanie a súdenie za extrémizmus mu spôsobilo značné škody. To, že ho potom o dva roky oslobodia od všetkých obvinení, už jeho povesti veľmi nepomôže.

Dnes je zakázané popierať činy, ktoré sa stali včera

V prípade popieracích činov je problémom zásah do slobody prejavu. Je v princípe zlé limitovať diskusiu o historických udalostiach, navyše takých, ktoré majú významný politický kontext presahujúci do súčasnosti. V novej úprave verejné popieranie dokonca neobsahuje výnimku ani pre vedecký výskum. Teoreticky sú prípustné všeobecné nástroje ako materiálny korektív alebo použitie dovoleného rizika, ale obžalovaný je v tomto odkázaný na zhovievavosť sudcu, čo prirodzene môže viesť k neželanej vedeckej autocenzúre.

Ďalším problémom je to, ktoré činy spadajú pod zákaz popierania. V súčasnosti je na Slovensku trestné prechovávať materiál, ktorý popiera alebo vážne zľahčuje čin, ktorý bol napr. na norimberských procesoch po druhej svetovej vojne označený za vojnový zločin. Avšak už aj mainstreamová historiografia preukázala, že tento súd uznal za pravdivé prehnané tvrdenia. Napr. rozsudok Medzinárodného vojenského súdneho dvora prijal bez spochybnenia priznanie veliteľa Osvienčimu Rudolfa Hoessa, že tam len v rokoch 1940 - 1943 zahynuli 3 milióny ľudí. V súčasnosti oficiálna tabuľa múzea v Osvienčime hovorí o 1,5 milióne obetí za celú existenciu tábora.

Taktiež mnohé medzinárodné súdne tribunály uznané Slovenskou republikou riešili pomerne nedávne udalosti ako vojna v Juhoslávii. Zoznam odsúdených za vojnové zločiny sa tam počíta na desiatky. Podľa doterajšej úpravy je trestné prechovávať materiál, ktorý tieto činy spochybňuje, po novom bude trestné to aj verejne vyhlasovať.

Ak by bola politická vôľa, nebol by problém zriadiť mezinárodný trestný tribunál na vyšetrovanie agresívnych vojen vedených USA, ZSSR a inými krajinami od druhej svetovej vojny, mohol by byť odsúdený napr. Donald Rumsfeld, americký minister obrany v čase, keď napadli Irak bez poverenia OSN a na základe nepravdy o zbraniach hromadného ničenia.

V takýchto nedávnych prípadoch často ťažko rozlíšiť medzi právom a politikou. Vojna v Juhoslávii skončila len pred pár rokmi, stále žijú jej účastníci na všetkých stranách, mnohí odsúdení páchatelia už boli prepustení, spáchané skutky silne zasahujú do súčasných politických pomerov a udalostí. Je absurdné v takejto klíme a situácii zakazovať diskusiu na túto tému.

Prečo by sme mali priznať neomylnosť medzinárodným súdom a prečo by nesúhlas aj s neomylným súdom mal byť trestným činom?

Pri aplikačnej praxi môžeme opäť predpokladať skôr opatrný prístup zo strany súdov – zrejme by neposlali do väzenia právneho vedca, ktorý skúma a kritizuje rozsudky medzinárodného súdneho dvora. Horšie by to však bolo pri politicky exponovanejších ľuďoch – ak by sa zastával Miloševiča a spochybňoval objektivitu súdu v Haagu panslovanský aktivista, má byť potrestaný alebo nie? A ak to bude robiť proruský novinár v nejakom „konšpiračnom“ médiu? Ide tu už o čin, ktorý možno trestať? Ťažko povedať, ešte ťažšie dokázať – ale pri vhodnej atmosfére ľahko zneužiť.

Záver

Aktuálna novela trestného zákona zásadne nemení protiextrémistické ustanovenia – iba ich sprísňuje. Pokračuje tak v nastúpenom trende, ktorého pokračovanie môžeme očakávať, keďže sa koordinuje na celoeurópskej úrovni.

Hlavným negatívom súčasnej novely je to, že stále za extrémizmus považuje aj drobné činy, ktoré navyše bude riešiť špecializovaný trestný súd. To odvedie jeho pozornosť od závažných činov, ktoré by mal prioritne riešiť: postihovanie vládnej korupcie a organizovaného zločinu.

Pri prechovávaní extrémistického materiálu sa zaviedlo de facto opačné dôkazné bremeno, kedy obžalovaný bude musieť dokazovať, že nechcel šíriť extrémizmus. To porušuje prezumpciu neviny. K tomu ostávajú všetky problémy doterajšej legislatívy: obmedzovanie slobody prejavu pri popieracích trestných činoch a možné zneužitie proti politickým odporcom.

Povahu protiextrémistickej právnej úpravy môžeme ilustrovať na novele z roku 2009, ktorá zaviedla do trestného zákona pojem extrémizmu. Nové skutkové podstaty, napr. aj o extrémistickom materiáli pribudli do hlavy 12 trestného zákona, kde sú trestné činy nepremlčateľné: zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny, terorizmus. Zákonodarca zabudol uviesť výnimku pre novo vytvorené extrémistické skutkové podstaty. Úkladná vražda, za ktorú hrozí doživotie, teda je premlčateľná, ale prechovávanie extrémistického materiálu, za ktoré hrozia najviac 2 roky, nie. Situácia stále nebola opravená, zmení ju až aktuálna novela – po 7 rokoch.

Aj z tohto vidieť, že protiextrémistická legislatíva sa neprijíma po riadnej odbornej diskusii, ale skôr aby sa mohlo politicky deklarovať, že sa „s extrémizmom niečo robí“ a vyhovelo sa tomu, čo od nás chce Európska únia.

Zdroje

Schválený návrh zákona aj s dôvodovou správou môžete nájsť na stránke NR SR.

Zdieľať na Facebooku