Nehmotné šťastie v dobe hmotného blahobytu

Výskum subjektívne prežívaného pocitu šťastia a jeho príčin je v posledných desaťročiach populárnou oblasťou výskumu. Na jednej strane žijeme v dobe najväčšieho hmotného a technologického blahobytu v histórii, na druhej strane je otázne, či to prispieva k zvyšovaniu ľudského šťastia. Predmetom príspevku je prehľad aktuálnych výskumov analyzujúcich vzťah materiálneho bohatstva a šťastia na úrovni krajín.

Ten ukazuje, že materiálne bohatstvo so šťastím síce pozitívne súvisí, ale tento vzťah je nelineárny. Nad istou úrovňou bohatstva je prírastok šťastia pre bohatšie krajiny minimálny, či dokonca môže byť negatívny. Slovensko sa v súčasnosti nachádza práve v pásme bohatstva, v ktorom je ďalší nárast šťastia z dôvodu len zvyšovania bohatstva krajiny nepravdepodobný. To poukazuje na dôležitosť iných spôsobov rozvoja spoločnosti, napríklad kultúrnych a duchovných.

1 Subjektívne prežívané šťastie

1.1 Subjektívne prežívané šťastie – pojem

Subjektívne prežívané šťastie alebo subjektívne pociťovaná spokojnosť (angl. subjective well-being) je „kognitívne a emocionálne zhodnotenie, ktoré ľudia majú o svojom živote a zahŕňa to, čo sa laicky nazýva šťastie, pokoj, naplnenie a životná spokojnosť“ (Diener, Oishi, Lucas, 2003).

Najtypickejšou metódou jeho merania sú dotazníky, ktoré môže vyplniť buď samotný participant, prípadne jeho rodina, známi alebo priatelia (Sandvik, Diener, Seidlitz, 1993). O niečo novšou metódou je technológiou asistovaný zber prežívania (Experience Sampling Method, ESM), ktorý sa realizuje sa tak, že pomocou technického zariadenia je participant v určitých intervaloch vyzvaný, aby hlásil svoj emocionálny stav (Holton, 2015). Hlásenia sa následne štatisticky vyhodnotia.

Aj keď meranie subjektívnej spokojnosti má mnohé špecifiká, vo všeobecnosti platí, že výsledky z jednotlivých metód merania konvergujú a vysoko vzájomne korelujú, čo im dodáva štatistickú validitu (Kruger, Schkade, 2008).

1.2 Subjektívne prežívané šťastie vo svete

Meraniu subjektívne prežívaného šťastia vo svete sa na základe unifikovanej metodológie venuje projekt pod záštitou OSN, World Happiness Report. Realizuje sa konzistentnou metodológiou od roku 2005. Ľuďom v 156 krajinách po celom svete kladie jednoduchú otázku. Žiada ich, aby ohodnotili svoj život na škále od 0 po 10, kde 0 predstavuje najhorší možný život a 10 najlepší možný život. Tu si zhrnieme najdôležitejšie poznatky, ktoré z neho vyplývajú. Podrobné výsledky meraní sú v prehľadnej forme dostupné na internete (Helliwell, Huang, Wang (2019, s. 24 – 26) alebo Ortiz-Ospina, Roser (2019)).

Trendy za relatívne krátky čas, za ktorý sú dáta pre World Happiness Report zbierané, ukazujú, že úroveň spokojnosti, či už celosvetovo alebo v rôznych regiónoch ostáva v zásade rovnaká. Každoročne pritom platí, že medzi najspokojnejšími krajinami sú ekonomicky rozvinuté krajiny s rozvinutou demokraciou a pomerne solidárnymi sociálnymi systémami. Ako príklad uvádzame posledný ročník 2019, pričom predchádzajúce roky sú na tom veľmi podobne.

Na prvých piatich priečkach sa umiestnili Fínsko (7,769), Dánsko (7,600), Nórsko (7,554), Island (7,494) a Holandsko (7,488). Slovensko sa umiestnilo na 38. mieste (6,198). Naši susedia sú na tom lepšie aj horšie: Česko je 20. (6,852), Maďarsko 62. (5,758) a Poľsko 40. (6,182). Spomedzi mocností (stálych členov Bezpečnostnej rady OSN) je na tom najlepšie Veľká Británia na 15. mieste (7,054), nasledujú Spojené štáty americké na 19. mieste (6,892), potom Francúzsko na 24. mieste (6,592), Rusko na 68. mieste (5,648) a Čína na 93. mieste (5,191).

Z neočakávaných výsledkov prekvapí Kostarika na 12. mieste (7,167), Izrael na 13. mieste (7,139) alebo pomerne nízke umiestnenie Japonska (58. miesto, 5,886). Spodku rebríčka dominujú chudobné africké štáty. Posledných 5 tvorí Rwanda, Tanzánia, Afganistan, Stredoafrická republika a rebríček uzatvára Južný Sudán na 156. mieste (2,853). Zle sú na tom krajiny, kde prebieha vojna (Sýria, Afganistan, Jemen, Irak, Somálsko, Ukrajina).

Podobnými ukazovateľmi sú: Satisfaction with Life Index (index životnej spokojnosti), Happy Planet Index (index šťastia planéty), Social Progress Index (index spoločenského pokroku), Human Development Index (index ľudského rozvoja), Gross National Happiness (úhrnné národné šťastie), Global Peace Index (globálny index mieru). Vzhľadom na rozsah článku tieto ukazovatele nemôžeme podrobnejšie rozoberať.

2 Vzťah medzi bohatstvom a šťastím

Vzťah medzi bohatstvom a šťastím možno skúmať viacerými spôsobmi. V zásade ho môžeme skúmať na úrovni individuálnej a spoločenskej (mesta, regiónu či krajiny). V tomto článku sa z rozsahových dôvodov obmedzíme iba na úroveň krajiny. Šťastie môžeme sledovať v aktuálnom časovom okamihu (či bohatšie krajiny sú šťastnejšie) alebo jeho vývoj v čase (či krajiny, ktoré zbohatnú, sa stanú šťastnejšími). Uvedieme si krátky prierez aktuálnom výskumnou literatúrou, ktorá za posledné desaťročia v mnohom konverguje k pomerne konzistentným záverom, hoci v niektorých podstatných otázkach ešte zhodu nenašla.

2.1 Sú bohatšie krajiny šťastnejšie?

Skutočnosť, že ľudia v bohatších krajinách hlásia vyššiu úroveň subjektívne prežívaného šťastia, je všeobecne akceptovaným výskumným záverom (Helliwell, Huang, Wans, 2017; Diener, Tay, Oishi, 2013; Borrero et al., 2013; Ortiz-Ospina, Roser, 2019). Pozitívny vzťah bohatstva krajiny a šťastia obyvateľstva spochybňovaný nie je, vedú sa však určité polemiky o tom, akú presnú povahu tento vzťah má.

Najčastejšie sa uvádza, že vzťah medzi národným bohatstvom a subjektívne prežívaným šťastím je vyjadrený logaritmickou krivkou. To znamená, že je veľký rozdiel v priemernom šťastí medzi chudobnými krajinami a priemerne bohatými krajinami. Nad istou úrovňou bohatstva je ale prírastok šťastia minimálny, hoci stále prítomný.

K takémuto záveru dospeli aj Borrero et al. (2013). Analyzovali dáta zo 197 krajín. Zaujímal ich vzťah medzi národným bohatstvom a šťastím. Porovnávali indexy z viacerých meraní (Happy Planet Index, World Database of Happiness a World Values Survey), pričom sa ukázalo, že spolu veľmi silno korelujú (výška korelácie 0,835 – 0,975).

Graf 1. Vzťah medzi hrubým národným dôchodkom a životnou spokojnosťou (podľa Happy Planet Index) pre rôzne krajiny. Zdroj: Borrero a kol. (2013)

Zhruba logaritmickú povahu vzťahu reprodukovali aj Deaton (2008) pre krajiny z rôznych regiónov, Degutis, Urbonavičius, Gaižutis (2010) pre krajiny Európskej únie, OECD (2011) pre 39 krajín z rôznych regiónov či Inglehart a kol. (2008) pre 88 krajín (kde žije takmer 90 % svetového obyvateľstva).

Podrobnú analýzu vypracovali Stevensonová a Wolfers (2008). Uvádzajú desiatky grafov, v ktorých je na prvý pohľad v nich vzťah medzi HDP na obyvateľa a šťastím v krajine lineárne závislý. Táto skutočnosť je však spôsobená tým, že na osi x je premenná HDP na obyvateľa radená logaritmicky. Ak by sa ich grafy zobrazili spôsobom ako graf 1 v tomto článku, ukazovali by v zásade rovnakú súvislosť premenných. Podobné platí pre prácu Deatona (2008).

S iným názorom však prišli Proto a Rustichini (2013). Súhlasia s tým, že vzťah bohatstva krajiny a priemernej úrovne šťastia jej obyvateľa v zásade opisuje logaritmickú krivku, ak posudzujeme všetky krajiny v celku. Poukazujú však na to, že nad istou úrovňou môže mať bohatstvo už negatívny vplyv na šťastie. Vychádzajú z analýzy 90 krajín z celého sveta, pričom do nej zahrnuli výsledky z meraní World Values Survey z rokov 1981 – 2007 (podľa dostupnosti). Krajiny rozdelili na 15 kvantilov podľa bohatstva a skúmali vzťah šťastia a bohatstva v každom kvantile osobitne. Zistili, že pri chudobných krajinách (s HDP na obyvateľa pod 10 000 USD) je vzťah medzi bohatstvom a šťastím pozitívny a veľmi silný, pri krajinách s HDP na obyvateľa okolo 15 000 USD sa súvislosť začína blížiť nule (krivka sa vyrovnáva) a nad úrovňou HDP 30 000 USD na obyvateľa dochádza k miernemu, ale signifikantnému znižovaniu šťastia.

Toto zistenie sa Protovi a Rustichinimu potvrdilo aj v druhej analýze (v tom istom článku), avšak týkalo sa iba prvých 14 členských štátov EÚ, teda v zásade severnej, západnej a južnej Európy, pričom porovnávali sa nie krajiny ako celok, ale regióny v rámci krajín (graf 2). Opäť zistili, že nad úrovňou cca 25 000 – 30 000 HDP na obyvateľa dochádza k poklesu šťastia. Údaje pre celú autori EÚ neuvádzajú, podľa svojho tvrdenia preto, aby sa vyhli vplyvu potenciálnych skrytých premenných na úrovni krajín.

Graf 2. Vzťah medzi regionálnym HDP na obyvateľa a životnou spokojnosťou v regiónoch prvých 14 členských krajín EÚ. HDP sa uvádza v desaťtisícoch USD. Zdroj: Proto a Rustichini (2013).

Je potrebné uviesť, že zistenia Prota a Rustichiniho (2013) sú v priamom rozpore so závermi Deatona (2008) a Stevensonovej a Wolfersa (2008). Tí zhodne uvádzajú, že pozitívny vzťah medzi bohatstvom a šťastím je porovnateľne vysoký v chudobných a bohatých krajinách, či v bohatých krajinách môže byť ešte vyšší. Tieto rozdiely sú dané rozličnými metódami štatistického vyhodnocovania. Deaton a Stevensonová s Wolfersom pracujú nie s HDP na obyvateľa, ale logaritmom tejto hodnoty a krajiny na „bohaté“ a „chudobné“ rozdeľujú na inej úrovni príjmu ako Proto a Rustichini.

Otázka, či je nad istou úrovňou vyššie bohatstvo krajiny (či regiónu) spojené s klesajúcou úrovňou šťastia, ostáva stále otvorená. Veľká väčšina autorov však uvádza, že prírastok šťastia nad istou úrovňou bohatstva výrazne klesá.

2.2 Stanú sa krajiny, ktoré zbohatnú, šťastnejšími?

Zo skutočnosti, že ľudia v bohatších krajinách sú šťastnejší, sa intuitívne ponúka záver, že ak krajina zbohatne, jej obyvatelia sa stanú v priemere šťastnejšími. Táto súvislosť však nie je taká jednoznačná. Prvýkrát na ňu upozornil Easterlin (1974). Poukázal na to, že v Spojených štátoch amerických v rokoch 1946 – 1970 úroveň šťastia ostala nezmenená. HDP na obyvateľa sa pritom za ten čas viac ako zdvojnásobil.

Skutočnosť, že v rámci krajiny sú bohatší ľudia šťastnejší a v porovnaniach krajín sú ľudia z bohatých krajinách šťastnejší, ale dlhodobý hospodársky rast v konkrétnej krajine významne nezvyšuje šťastie jej obyvateľov, začala byť nazývaná Easterlinov paradox.

2.2.1 Argumenty v prospech Easterlinovho paradoxu

Aj novšie dáta z USA podporujú Easterlinov paradox. Americký General Social Survey okrem iného monitoruje aj subjektívne prežívané šťastie na trojstupňovej škále od roku 1972. Percento ľudí, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú „veľmi šťastní“, fluktuuje v rámci 30 – 38 %. V roku 1972 bolo 30 % a v roku 2018 31 %. Percento ľudí, ktorí sú „vcelku šťastní“ fluktuuje od 49 % do 60 %, pričom v roku 1972 bolo 53 % a v roku 2018 56 % (dáta v prehľadnej forme dostupné na GSS (2019); pozri tiež Smith, Son, Schapiro, 2015). V daných rokoch sa HDP na obyvateľa v USA viac ako zdvojnásobilo (Svetová banka, 2020).

Ďalším silný argumentom v prospech Easterlinovho paradoxu je príklad Číny. Ako uvádza Easterlin (2014), v Číne došlo za 20 rokov k štvornásobnému zvýšeniu HDP na obyvateľa, ale úroveň šťastia obyvateľstva ostala nezmenená.

2.2.2 Argumenty proti Easterlinovmu paradoxu

V iných krajinách sa ale Easterlinov paradox neprejavuje tak jednoznačne. V roku 2009 Easterlin so spolupracovníčkou Angelescovou (Easterlin, Angelescu, 2009) priniesli analýzu dát z 37 krajín (vrátane krajín Európskej únie, Ruska či rozvojových krajín), sledujúcich obdobia od 12 do 34 rokov (podľa dostupnosti dát), zvyčajne po roku 1970. Ich analýza ukázala, že zatiaľ čo v krátkodobom horizonte (cca 10 rokov) je zmena v šťastí silne závislá od zmeny v raste HDP na obyvateľa, ak si vezmeme dlhodobé trendy (12 a viac rokov), vzťah medzi týmito dvomi premennými je nulový (negatívny, no nesignifikantný). Autori však tiež uvádzajú, že pokiaľ sa krátkodobé a dlhodobé dáta posudzujú spolu, vzťah medzi nárastom HDP a nárastom šťastia je signifikantne pozitívny, keďže krátkodobé trendy vykazujú silnejšiu súvislosť medzi nárastom HDP a nárastom šťastia.

Easterlinov paradox sa nepodarilo jednoznačne replikovať na krajinách Európskej únie. Stevensonová a Wolfers (2008) analyzovali dáta z Eurobarometra pre 9 členských krajín EÚ, pre ktoré sú dostupné dáta z rokov 1972 – 2003. Vzťah medzi rastom HDP na obyvateľa a šťastím je pozitívny a signifikantný v šiestich z deviatich krajín, čo svedčí skôr proti Easterlinovmu paradoxu.

Veenhoven a Vergunst (2014) použili údaje z World Database of Happiness (67 krajín, 199 časových radov o dĺžke od 10 do vyše 40 rokov). Zistili pozitívnu koreláciu medzi rastom HDP a rastom šťastia. HDP aj šťastie vo väčšine sledovaných krajín vzrástli a vo všeobecnosti šťastie vzrástlo viac tam, kde viac vzrástlo HDP. Celkové korelácia, signifikantná, medzi rastom HDP a rastom šťastia, je r = 0,20. Ročný rast HDP na úrovni 1 % predstavuje podľa ich prepočtov prírastok 0,0034 bodu na 10-stupňovej škále. Pri ročnom raste HDP na úrovni 5 %, ktorý by trval 60 rokov, by tak došlo k nárastu šťastia o 1 bod.

2.2.3 Rozpletanie nejasností v diskusii

Ako sa dá zorientovať v takýchto, zdanlivo protichodných, výsledkoch? Možno poukázať na niekoľko faktorov, pre ktoré výskumníci aj z veľmi podobných dát dochádzajú k rôznym záverom.

2.2.3.1 Krátkodobé verzus dlhodobé trendy

Easterlin a kol. (2010) poukazujú na to, že jeho kritici veľmi často zmiešavajú krátkodobé a dlhodobé trendy. Easterlin súhlasí s tým, že šťastie v krajine v krátkodobom horizonte veľmi blízko sleduje výkyvy v raste či poklese HDP. Na druhej strane však hovorí tiež to, že v dlhodobom trende šťastie osciluje okolo viac-menej stálej hodnoty, hoci ekonomika napreduje.

Easterlinovu výhradu dobre ukazuje graf 3. Na grafe 3 šťastie stúpa vždy vtedy, keď rastie HDP a klesá vždy vtedy, keď HDP padá. Rast HDP a rast šťastia sú teda úzko prepojené a signifikantne korelujú. V dlhodobom horizonte však šťastie nestúpa, hoci ekonomika áno.

Graf 3. Aj keď sa šťastie (H) signifikantne a konzistentne mení spolu s hospodárskym rastom (Y), v dlhodobom horizonte šťastie osciluje okolo fixnej hodnoty, zatiaľ čo hospodársky rast stúpa. Zdroj: Easterlin (2017).

Týmto protiargumentom možno vyvrátiť námietku Stevensonovej a Wolfersa (2008, s. 43). Títo autori síce berú do úvahy dáta za mnoho (aj 29) rokov, avšak skúmajú v nich mnoho krátkodobých trendov. Dáta pre každú krajinu vyhodnocujú takým spôsobom, že pre každý rok pozorovania zaznačia zmenu v HDP a zmenu v šťastí za daný rok. Z každého pozorovania spravia bod v grafe a zisťujú trend. Tým však vždy merajú len krátkodobé trendy, hoci za dlhoročné obdobie.

2.2.3.2 Nedostatok pozorovaní pre jednotlivú krajinu

Takýmto spôsobom sa však nedajú spochybniť zistenia Veenhovena a Vergunsta (2014). Títo autori posudzujú aj viac ako 40-ročné rady a porovnávajú trendy za celé merané obdobie. Korelácia (signifikantná) medzi rastom HDP a rastom šťastia je zhruba r = 0,20, či už sa berú do úvahy trendy v dĺžke 10 – 20 rokov, v trvaní 21 – 40 rokov alebo nad 40 rokov.

Na prvý pohľad ide o úplne presvedčivé vyvrátenie Easterlinovho paradoxu na obrovskej a dlhodobej vzorke dát. Easterlin má však aj voči takémuto zisteniu niekoľko námietok. Tvrdí, že aby sa skutočne dal spoľahlivo odhadnúť dlhodobý trend vzťahu bohatstva a šťastia, je potrebných pre každú krajinu zahrnutú v analýze dostatok pozorovaní, a to zo všetkých fáz ekonomického cyklu (vzostup aj pokles).

„Nešpecifikované množstvo“ časových radov, ktoré uvádzajú Veenhoven a Vergunst (2014) má iba 2 merania (Veenhoven a Vergunst uvádzajú iba, že ide o menšinu radov). Easterlin kritizuje aj iné predchádzajúce štúdie a poukazuje na to, že často vychádzajú iba z 2 meraní pre krajinu, pričom zahrnutie väčšieho počtu meraní pre danú krajinu podstatne mení výsledky. Ďalej poukazuje na to, že zmeny HDP prechádzajú cyklami a pre správne testovanie paradoxu je potrebné zahrnúť dáta z krajín, ktoré prešli celým cyklom (poklesom aj rastom HDP), pretože keď je zahrnutá iba expanzná fáza ekonomiky, pozitívny vzťah medzi šťastím a rastom ekonomiky je nadhodnotený.

Easterlin tiež uvádza, že štúdia Veenhovena a Vergunsta (2014) prekvapivo – na rozdiel od drvivej väčšiny štúdií – používa pri meraní rastu HDP aktuálnu hodnotu dolára, nie hodnotu vztiahnutú ku konkrétnemu roku. Keďže medzi jednotlivými krajinami sú veľké rozdiely v miere inflácie, Easterlin spochybňuje relevanciu údajov.

Následne Easterlin (2016) vykonal ďalšiu analýzu (zahŕňajúcu už aj novšie dáta ako Veenhoven a Vergunst) a vybral prísnejšie kritériá na zaradenie krajín do analýzy (krajina musela mať aspoň milión obyvateľov a museli v nej prebehnúť aspoň 3 národné merania šťastia, ktoré pokrývajú obdobie aspoň 10 rokov a aspoň jeden kompletný cyklus rastu a poklesu HDP). Do výberu tak zaradil 43 krajín (21 rozvinutých, 14 menej rozvinutých a 11 v prechode) a vzťah medzi nárastom HDP a nárastom šťastia vyšiel štatisticky nesignifikantný (vo všetkých krajinách posudzovaných spoločne, aj vo všetkých skupinách krajín).

V závere Easterlin zhŕňa, že jeho kritici často uvádzajú, že majú väčšie dátové sady, z čoho usudzujú, že ich tvrdenia majú väčšiu validitu. Podľa Easterlina však nejde o celkový počet pozorovaní, ale o ich kvalitu, teda o to, či existuje dostatok porovnateľných meraní šťastia pre každú analyzovanú krajinu z rôznych fáz ekonomického cyklu, aby sa v krajine dal dostatočne spoľahlivo odhadnúť dlhodobý trend vývoja šťastia.

3 Záver

V článku som sa zaoberal vzťahom medzi hmotným bohatstvom a šťastím na úrovni krajiny. Analyzoval som rozsiahlu výskumnú literatúru, ktorá je k dispozícii na túto tému. Autori zhodne dospievajú k záveru, že v bohatších krajinách sú ľudia v priemere šťastnejší. Platí však, že nad istou úrovňou bohatstva sú už prírastky v šťastí s rastúcim bohatstvom minimálne. Ide o krajiny s HDP zhruba 30 000 USD na obyvateľa. Niektorí autori dokonca sú toho názoru, že v ešte bohatších krajinách sú ľudia o niečo menej šťastní, avšak ide zatiaľ o ojedinelé výsledky.

Čo sa týka otázky, či krajiny, ktoré zbohatnú, sa stanú šťastnejšími, výskumníci nie sú v odpovedi na ňu jednotní. Zhodujú sa na tom, že v USA a v Číne sa napriek prudkému ekonomickému rastu za desaťročia priemerná úroveň šťastia nezmenila. Výsledky pre iné krajiny závisia od výberu krajín a spôsobu analýzy dát a rôzni bádatelia vedú o meritum veci spory, ktoré sme bližšie rozobrali v článku.

Ak zoberieme tieto súvislosti do úvahy pre príklad Slovenska, môžeme konštatovať, že naša krajina sa nachádza práve v pásme, kde sú už ďalšie prírastky šťastia z dôvodu len hospodárskeho rastu nepravdepodobné (HDP na obyvateľa za rok 2018 bol vyše 35 000 USD (IMF, 2020)). Tento poznatok poukazuje na dôležitosť iných spôsobov rozvoja spoločnosti, napríklad kultúrnych a duchovných.

Zdroj

Článok vyšiel v zborníku z konferencie Potrebujeme pozitívne myslieť, cítiť a konať?
Jurášek, D. (2020). Nehmotné šťastie v dobe hmotného blahobytu. In: Kallová, N., & Lukšík, I. (eds.): Kvalita života & kvalita vzťahov. Zborník z konferencie „Potrebujeme pozitívne myslieť, cítiť a konať?“ Bratislava: Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV, s. 25 – 44.

Zdroj obrázku: medium.com

Zdieľať na Facebooku