Ochrana plodu a plodnosti na Slovensku (1939 – 1945)

Abstrakt: V centre predkladaného príspevku je legislatívna úprava ochrany plodu a plodnosti v Slovenskej republike 1939 – 1945. Vtedy stále platný uhorský trestný zákon z roku 1878 trestal vyhnanie plodu. Zákonom č. 66/1941 Sl. z. o ochrane plodu a jeho vzniku z roku 1941 však boli sprísnené trestné sadzby a došlo ku kriminalizácii ďalších konaní, ktoré ohrozovali plodnosť a život plodu, čím tento zákon reflektoval vývoj interrupčných a kontracepčných techník. Zákonná reglementácia postavila mimo zákon aj niektoré techniky antikoncepcie, dočasnej a trvalej sterilizácie.

Príspevok taktiež sonduje postoje vtedajšej odbornej lekárskej verejnosti k otázkam ochrany plodu a plodnosti. Či a za akých okolností možno pristúpiť k potratu a umelému ukončeniu tehotenstva bolo predmetom odborných diskusií, ktoré zvažovali lekárske, sociálne, náboženské a eugenické aspekty.

Na záver príspevku sa autor pokúša zhodnotiť efektívnosť zavedených opatrení na ochranu plodu v skúmanom období. Práca vychádza z analýzy legislatívnych prameňov, archívneho výskumu a ďalších dobových materiálov. Dokumentuje legislatívne sprísňovanie ochrany života a plodnosti v predmetnom období.

Kľúčové slová: potrat, interrupcia, sterilizácia, antikoncepcia, kontrakoncepcia, ochrana plodu, ochrana plodnosti, slovenský štát, slovenská republika

Príspevok bol prezentovaný na konferencii Ochrana života XIII. v Trnave v roku 2012 a publikovaný v zborníku z konferencie. Skeny zo zborníka si môžete stiahnuť v tomto zip súbore.

Úvod

Ochrana plodu a plodnosti je v praxi realizovaná prostredníctvom určitých opatrení. V prípade ochrany plodu ide o také opatrenia, ktoré ochraňujú plod pred jeho umelým usmrtením, teda pred interrupciou. Pod ochranou plodnosti, ktorá môže byť realizovaná a chápaná rôzne, pre účely tohto článku rozumieme súbor opatrení, ktoré majú zabrániť umelému znemožneniu koncepcie, najmä skrz sterilizáciu či používanie antikoncepčných prostriedkov.

Ako v súčasnosti, aj v minulosti spočívalo ťažisko opatrení na ochranu plodu a plodnosti v legislatívnej úprave. Pre explanáciu stavu na Slovensku v období rokov 1939 až 1945 je nutné najprv sa stručne zmieniť o predchádzajúcom období. Ťažisko práce tvorí analýza právnych zmien, ktoré sa dotýkali ochrany plodu a plodnosti na území Slovenska v rokoch 1939 až 1945. Následne sa pokúsime o vyhodnotenie efektívnosti predmetných zmien.

Situácia pred rokom 1939

V roku 1878 bol prijatý trestný zákonník o zločinoch a prečinoch ako zákonný článok V/1878 (ďalej len „trestný zákonník“ v príslušnom tvare), ktorý predstavoval prvú kodifikáciu trestného práva v Uhorsku.[1] Táto trestná úprava rozlišovala vyhnanie plodu, ktoré bolo spôsobené tehotnou ženou alebo iným s jej zvolením, a vyhnanie plodu bez zvolenia tehotnej ženy.

Paragraf 285 postihoval prvý prípad, pričom sa trestalo úmyselné, a to aj sprostredkované, vyhnanie plodu alebo jeho usmrtenie. Trest predstavoval žalár do dvoch rokov v prípade mimomanželského tehotenstva, inak do troch rokov. Ak sa niekto iný dopustil tohto činu zištne a so súhlasom tehotnej, mal byť potrestaný žalárom do päť rokov. Podľa súdnej praxe pre naplnenie skutkovej podstaty nebol podstatný vek plodu, lež jeho skutočná existencia.

Rovnako nebolo dôležité, či bol plod usmrtený už v maternici alebo sa narodil živý, ale zomrel pre predčasnosť pôrodu.[2]Následný § 286 postihoval vyhnanie plodu bez súhlasu tehotnej ženy, trestom bola káznica do päť rokov, ak by pri tom došlo k smrti tehotnej ženy sankciou by bola káznica od desať do pätnásť rokov. Paragraf 289 za tieto činy ukladal aj vedľajší trest, ktorým bola strata úradu.

Trestný zákonník obsahoval aj skutkovú podstatu, ktorú môžeme označiť ako opatrenie na ochranu plodnosti. Podľa § 303 ods. 1 sa žalárom trestalo aj také poškodenie tela, ak následkom neho poškodený stratil niektorý dôležitejší úd tela alebo zmysel. V zmysle judikatúry sem spadalo aj „odrezanie pohlavného údu mužovho.“[3]

Tieto trestné ustanovenia ostali na území Slovenska platné aj po zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku Česko-slovenskej republiky dňa 28.10.1918. Ústavná listina ČSR (zákon č. 121/1920 Zb.[4]) vo svojom § 126 ustanovovala, že manželstvo, rodina a materstvo podliehajú zvláštnej zákonnej ochrane. Legislatívna úprava však už ďalej v danej oblasti zmenená alebo doplnená nebola.

Snahy o čiastočnú liberalizáciu potratov sa však objavili. Socialistická a neskoršie komunistická poslankyňa Luisa Landová-Štychová iniciovala viackrát návrh zákona, ktorým sa mali nahradiť vyššie citované ustanovenia zákonného článku 5/1878 a rovnako obdobných ustanovení všeobecného trestného zákona z roku 1852, ktorý platil na území Čiech a Moravy.

Umelé prerušenie tehotenstva nemalo byť trestné, ak bolo vykonané v dobe, keď plod nebol ešte schopný života mimo maternice, na základe žiadosti tehotnej ženy a pri prítomnosti jednej zo štyroch indikácií: lekárskej, eugenickej, sociálnej alebo kriminálnej, ak išlo o následky znásilnenia alebo zvedenia mladistvých do 17 rokov.[5] Začiatkom tridsiatych rokov vypracovalo vlastný návrh Ministerstvo spravodlivosti ČSR, podľa ktorého mal byť dobrovoľný potrat za približne rovnakých indikácií legalizovaný.[6] Ani jeden z týchto návrhov neprešiel.

Napriek stavu de iure fakticky platila zásada, podľa ktorej bolo možné tehotenstvo prerušiť, a síce len vtedy, ak sa hroziaca závažná škoda na živote alebo zdraví ženy nedala odvrátiť inak. Táto zásada sa však v praxi vykladala veľmi ľahkovážne a voľne. Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 30. decembra 1930 prinieslo rigorózny výklad spomenutej zásady. Umele prerušenie tehotenstva bolo podľa neho možno vykonať len vtedy, ak tehotnej žene hrozí „bezprostredné nebezpečenstvo pre jej život, inak je trestné.“[7]

Čo sa týka názorov lekárskej obce, v nej prevažovali skôr negatívne stanoviská voči prípustnosti potratov. Oponenti čiastočnej dekriminalizácie potratov argumentovali tým, že ide o veľmi závažný a rizikový zásah do tela tehotnej. Tiež poukazovali na to, že by tým mohlo dôjsť k akceptácii potratov ako dostupného a legálneho antikoncepčného prostriedku, čím by sa v konečnom dôsledku zvýšil počet nechcených tehotenstiev, pohlavných chorôb v prípade uprednostňovania potratov pred prostriedkami preventívnej ochrany, ktoré poskytujú ochranu aj pred venerickými chorobami, a počet sterilných manželstiev vzhľadom na častý následok potratu v podobe trvalej sterility.

Proponenti naopak poukazovali na to, že čiastočnou dekriminalizáciou abortov by došlo k zosúladeniu stavu právneho so stavom faktickým. Rovnako videli v potratoch na základe eugenickej indikácie možnosť ako zabrániť šíreniu dedičných chorôb, pri sociálnej indikácii zase prostriedok na zastavenie šírenia chudoby.[8] Väčšina lekárov, vrátane významných odborníkov ako prof. Dr. Ostrčil, prof. Prokop, prof. Netoušek, prof. Hong, prof. Frankenberger, Doc. Křivý a ďalší, rázne odmietala eugenickú a sociálnu indikáciu.[9] Spravidla však lekári uznávali indikáciu lekársku,[10] napriek tomu žiaden z vyššie uvedených návrhov nezískal širšiu podporu v lekárskej obci.

Ochrana plodu a plodnosti po roku 1939

V autonómnej Slovenskej krajine (1938 – 1939) a v samostatnej Slovenskej republike (1939 – 1945) vládli predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorej program bol silne ovplyvnený o. i. aj učením katolíckej Cirkvi. Ohľadom predmetných otázok bola vtedy aktuálna encyklika Pia XI. Casti Connubii z roku 1930, v ktorej označil potrat ako taký za úmyselnú vraždu nevinného, odmietol osobitne lekársku, sociálnu a aj eugenickú indikáciu, rovnako sa postavil proti užívaniu antikoncepčných prostriedkov.[11]

Ústava Slovenskej republiky, prijatá ako ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. (Slovenský zákonník), vo svojom § 86 ustanovila, že manželstvo, rodina a materstvo sú pod zvýšenou ochranou právneho poriadku. Oproti ústavnej listine ČSR došlo k drobnej zmene, z osobitnej zákonnej ochrany sa stala zvýšená ochrana právneho poriadku.

Koncom roka 1939 bol vypracovaný a predložený na pripomienkové konanie vládny návrh zákona o zákaze obchodovania s kontracepčnými prostriedkami, ktorý sa mal týkať „všetkých prostriedkov, ktoré sú spôsobilé účinkovať kontrakoncepčne.“[12] Pripomienky Najvyššieho účtovného kontrolného úradu sa stavali voči hlavnej myšlienke návrhu odmietavo.

Argumentovali tým, že tento zákaz by mohol mať za následok rozšírenie pohlavných chorôb a zvýšenie počtu nemanželských detí, rovnako by mohlo dôjsť k priamemu podnieteniu dovozu „týchto prostriedkov z cudziny a k ich nezákonnému rozširovaniu na území štátu.“ V pripomienkach sa poukázalo na skutočnosť, že aj Nemecko, ktoré malo vtedy veľmi silnú pronatalitnú politiku, nezakazovalo obchod s antikoncepčnými prostriedkami, dokonca sa ich predaj realizoval aj na verejných miestach.

Návrh zákona tak bol vlastne „novinkou, lebo doteraz snáď ani jeden štát nezasiahol k podobnému opatreniu.“[13] Tento vládny návrh nebol predložený na rokovanie Snemu, jeho idea však bola zapracovaná do ďalšieho vládneho návrhu, ktorý mal upravovať aj ochranu plodu.

Prvé verzie osnovy neskoršieho zákona zo dňa 29. marca 1941 č. 66/1941 Sl. z. o ochrane plodu, jeho vzniku a o zmene §§ 285 a 286 trestného zákona a §§ 423 až 427 vojenského trestného zákona (ďalej len „zákon o ochrane plodu“ v príslušnom tvare) pochádzajú z roku 1940. Tieto pôvodne zahŕňali aj ďalšie trestné činy proti životu ako vražda, usmrtenie, účasť na samovražde, americký súboj a podobne.[14]

Skoršie názvy navrhovaného zákona zneli: „zákon o trestných činoch proti populácii“ alebo „zákon o trestných činoch proti ľudskému životu a jeho vzniku.“ Snaha o zvýšenie populácie bola označená za hlavný dôvod pre vydanie tohto zákona.[15]

Vládny návrh zákona o ochrane plodu bol predložený do Snemu začiatkom roka 1941. Už predtým však prebiehalo rozsiahle pripomienkovanie tohto návrhu, do ktorého sa zapojila značná časť lekárskej obce. Konečná verzia vládneho návrhu[16] ustanovovala v proponovanom § 1, že umelé prerušenie tehotnosti je zakázané a trestné. Následne bola vymedzená výnimka v prípade vážneho ohrozenia života tehotnej ženy, takýto zákrok však mal byť prevedený len v ústavoch určených Ministerstvom vnútra príslušným prednostom alebo jeho riadnym zástupcom po zistení ohrozenia života tehotnej ženy dvoma úradnými lekármi, a to len po vyčerpaní všetkých liečebných možností, interrupcia teda mala byť prostriedok ultima ratio.

Celý priebeh zákroku a jeho indikácie sa mali zachytiť na zápisnicu, ktorá sa mala odovzdať ministerstvu. Prijatie priamej alebo nepriamej odmeny za zákrok malo byť zakázané. Podľa navrhovaného § 2 lekár, ktorý by porušil tieto pravidlá, mal byť potrestaný žalárom od šiestich mesiacov do piatich rokov, osobitne malo byť trestané porušenie ustanovení o vyhotovení a odovzdaní zápisnice o zákroku. Podľa dôvodovej správy k tejto časti návrhu sa týmito ustanoveniami mal len presne normovať „stav, ktorý fakticky platí už teraz.“ V praxi totiž, „keď prevedie lekár prerušenie tehotnosti preto, lebo tehotnosť ohrozovala život alebo zdravie tehotnej ženy, je táto jeho činnosť beztrestná.“ Keďže sa ňou sledoval cieľ záchrany života ženy a nie vyhnanie plodu ako také.

Ďalšie navrhované pravidlá tohto beztrestného prerušenia tehotnosti mali minimalizovať situácie, kedy by bol tento zákon obchádzaný.[17] Načim uviesť, že vládny návrh sa nemal týkať takých prípadov, kde zachránenie života ženy vyžadovalo okamžitý lekársky zákrok. Týkalo sa to najmä prípadov, „kde potrat bol započatý a lekár mal previesť iba dokončenie potratu.“[18] Išlo vlastne o lekárske dokončenie spontánneho potratu a vtedy bol, samozrejme, lekársky zákrok potrebný.

Práve táto časť vládneho návrhu bola v rámci pripomienok najviac diskutovaná. V decembri 1940, ešte pred predložením konečnej verzie vládneho návrhu, zvolal dekan lekárskej fakulty Slovenskej univerzity odbornú komisiu v zložení prof. Dr. K. Čársky, prof. Dr. M. Šeliga,[19] prof. Dr. E. Filo, prof. Dr. A. J. Chura a prof. Dr. H. Krsek, aby sa táto vyjadrila k vládnemu návrhu.

Komisia navrhla, aby § 1 návrhu zakazoval každý „potrat do 7 mesiaca i predčasné zavedenie pôrodu, smerujúce k úmyselnému usmrteniu plodu“ a zároveň deklaroval, že lekárska indikácia „pre zavedenie potratu podľa dnešného stavu lekárskych vedomostí nejestvuje.“ „Predčasné zavedenie pôrodu za účelom zachovania života matky a plodu“ malo byť prípustné len na základe „posudku internej kliniky Slovenskej univerzity.“

Ďalej sa navrhovalo, aby bolo úmyselné spôsobenie nedovoleného potratu alebo predčasného pôrodu trestané ako vražda, „u kvalifikovaných osôb okrem toho i stratou diplomu.“ Odôvodnenie komisie okrem iného uvádzalo: „Komisia vychádzala pri posúdení otázky potratu z toho základného prírodovedeckého stanoviska, že život plodu je životom ľudským a ako taký teda nesporne potrebuje právnej ochrany.

Preto sa komisia zásadne stavia proti hociakému taxatívne dovolenému, alebo dokonca len pasívne trpenému usmrťovaniu plodu a to bez výnimiek. Obyčajne uvádzané tzv. lekárske indikácie k zavedeniu potratu – nech sa už označujú ako absolútne alebo dokonca i len relatívne – podľa názoru komisie neobstoja pred prísnou vedeckou kritikou.“[20]

Ministerstvo pravosúdia (spravodlivosti), ktoré malo na starosti prípravu tohto zákona, však takmer vôbec nevyhovelo návrhom lekárskej odbornej komisie až na to, že do konečnej verzie vládneho návrhu boli vložené slová „a to len po vyčerpaní všetkých liečebných možností“ v rámci pravidiel beztrestného prerušenia tehotenstva.[21] Minister pravosúdia Dr. Fritz uviedol, že ustanovenie o aktuálnom stave lekárskych vedomostí nemožno začleniť do zákona, keďže ten by sa musel meniť spolu s prípadnou zmenou týchto vedomostí.[22]

Prof. Dr. Emanuel Filo, prednosta Internej kliniky Slovenskej univerzity, sa k problematike vyjadril aj samostatne listom v roku 1941.[23] Podľa neho skúsenosti a odborné zistenia preukazujú, že „pred prísnou vedeckou kritikou neobstoja doterajšie tzv. lekárske indikácie ku potratu. Som toho názoru, že je účelnejšie a rozumnejšie chorobu odborne liečiť. Potrat sám nie je liečebným zákrokom proti určitej chorobe, lebo ním žiadnu chorobu nevyliečime. A v tých prípadoch, kde i napriek odbornému liečeniu život ženy je skutočne vážne ohrožený, lekár by mal možnosť zaviesť predčasný porod za účelom zachovania života nielen ženy ale aj plodu.“[24]

Po predložení vládneho návrhu zákona na rokovanie Snemu, bol návrh pridelený ústavno-právnemu výboru a sociálnemu a zdravotnému výboru. Tieto výbory ho prerokovali na spoločnom zasadnutí dňa 25. marca 1941 za účasti reprezentantov lekárskej fakulty (prof. Dr. Šeliga a prof. Dr. Filo). Výbory však na rozdiel od Ministerstva pravosúdia akceptovali mienku lekárskych odborníkov vo vzťahu k lekárskej indikácii potratu a pozmenili návrh tak, že z neho boli vypustené vyššie opísané ustanovenia (navrhované §§ 1 a 2). Ústavno-právny výbor vo svojej správe vyhlásil, že „podľa dnešného stavu lekárskej vedy niet takmer takých prípadov, žeby samotná tehotnosť ohrozovala život ženy. Tehotnosť je stav fyziologický a nie stav pathologický.“[25]

Napriek tomu, že výbory uznali názory lekárskej obce, nepresadili do návrhu vyššie zmienené propozície lekárskej komisie. Uspokojili sa s existujúcim stavom, ktorý zásadne trestal vyhnanie plodu ako zločin, bez bližšej špecifikácie a bez zákonných výnimiek.

Výbormi upravený návrh bol potom prijatý v Sneme a stal sa zákonom. Jeho interpretácia vo vzťahu k lekárskym indikáciám však bola nejasná. Zatiaľ čo z výborových správ vyplýva, že akékoľvek umelé prerušenie tehotenstva je trestné a neexistujú žiadne skutočné lekárske indikácie, ktoré by potrat umožňovali, z listu Ministerstva pravosúdia adresovanému Spolku lekárov Slovenského štátu zo dňa 2.7.1941 o vykladaní zákona o ochrane plodu vyplýva opačný prístup.

V liste sa uvádza, že „so stanoviska vitálnej indikácie tehotenstva nebol zmenený právny stav, platný pred účinnosťou zákona č. 66/1941 Sl. z. (…) Predpisy §§ 285 tr. zák. výslovne nestanovia, v ktorých prípadoch môže lekár beztrestne previesť umelé prerušenie tehotnosti preto, lebo tehotnosť ohrozovala život tehotnej ženy, je táto jeho činnosť beztrestná. Vec sa z právneho hľadiska tak posudzuje, že lekár prerušením tehotnosti zamýšľal zachrániť život ženy a nie vyhnať plod, takže v takomto prípade je vyhnanie plodu iba prostriedkom na zachránenie života ženy. Nemôže sa preto jednať o „úmyselné“ vyhnanie plodu podľa už zmienených §§.“[26]

Tento zjavný výkladový spor nebol autoritatívne počas existencie Slovenskej republiky (1939 – 1945) vyriešený. Je však dôvodné sa domnievať, aj vzhľadom na fakt, že vyjadrenie ministerstva bolo zaslané priamo stavovskej organizácii lekárov, že v praxi sa postupovalo podľa výkladu zo strany ministerstva, taký postup bol, ostatne, aj postupom tradičným, ktorý sa praktizoval dlhé roky predtým. Túto hypotézu však vzhľadom na chýbajúce štatistiky interrupcií (viď nižšie) nebude možné verifikovať.

Vládny návrh ďalej obsahoval sprísnenie trestov v už existujúcich skutkových podstatách §§ 265 a 286 trestného zákona (zák. čl. V/1878, viď vyššie) a §§ 423 až 427 vojenského trestného zákona. V prípade ženy, ktorá úmyselne svoj plod vyhnala, usmrtila alebo to dala vykonať niekým iným, mal byť trest pri mimomanželskej tehotnosti zvýšený z dvoch rokov žalára na päť, inak z troch rokov žalára na desať.

Výbory však v tomto ohľade vládny návrh zmiernili a tak sa trest zvýšil „iba“ na trojročný, respektíve päťročný žalár. Ústavno-právny výbor túto zmenu odôvodnil nasledovne: „Zvýšenie týchto trestných sadzieb na 3-5 rokov úplne postačí. Ide tu o trestnosť samotnej matky, ktorá sa vyhnaním plodu previnila. Jej zavinenie je síce závažné a odsúdeniahodné, avšak zato s hľadiska ľudského a sociálneho iste nie je účelné dlhodobým trestom na slobode úplne ju vylúčiť z ľudskej spoločnosti, odňať ju celkom rodine, prípadne zabrániť jej výchovu detí a znemožniť jej úplne návrat do života.“[27]

Jedným z nových prvkov vládneho návrhu, ktorý úspešne prešiel legislatívnym procesom, bolo zavedenie nových skutkových podstát, ktoré preventívne trestali úmyselnú „činnosť, ktorou sa má umožniť vyhnanie plodu,“ pričom nebolo rozhodujúce, či došlo alebo nedošlo k vyhnaniu plodu. Konkrétne išlo o prenechanie alebo zadováženie prostriedkov s vedomím, že majú byť použité na vyhnanie plodu; poskytnutie návodu ako možno takýto prostriedok zadovážiť, vyrobiť alebo použiť; poskytnutie iného návodu ako možno plod vyhnať s vedomím, že tento má byť použitý na vyhnanie plodu; a konečne ponúknutie sa niekomu na vyhnanie plodu alebo pomoc pri vyhnaní plodu. Takéto konania mali byť trestané, ak daný čin nebol prísnejšie trestaný podľa iných trestných ustanovení, ako prečin väzením od jedného do šiestich mesiacov.[28] Táto časť návrhu sa po schválení v Sneme stala obsahom § 1 zákona o ochrane plodu.

Podľa ďalšej časti návrhu, ktorá mala pôsobiť preventívne, mali byť lekári a pôrodné asistentky, ktorí/é pri akejkoľvek príležitosti zistili dôvody podozrenia z vyhnania plodu a neoznámili tieto neodkladne bezpečnostnému úradu alebo orgánu, hoci to mohli vykonať bez neodvratného nebezpečia pre seba alebo blízke osoby, potrestané pre prečin väzením od 3 mesiacov do 2 rokov. Pri opakovaní tohto činu danou osobou sa mali tresty zvýšiť.

Tvorcovia návrhu sa týmto snažili „zastrašiť“ lekárov od vykonávania nedovolených zákrokov a rovnako dosiahnuť, aby čím menej protizákonných potratov uniklo trestnému stíhaniu. Výbory však túto časť z návrhu vypustili, keďže by táto podľa sociálneho a zdravotného výboru odporovala zásadám o zachovaní lekárskeho tajomstva, lekárskej prísahe a teda by mohla podvrátiť dôveru k lekárskemu stavu.[29] Ústavno-právny výbor zase uviedol, že „takéto opatrenie môže vydať príslušný rezort internou úpravou.“[30]

Vládny návrh okrem častí, ktoré sa týkali interrupcií, teda ochrany plodu, obsahoval aj ustanovenia zamerané na ochranu plodnosti. Išlo o opatrenia proti sterilizácii a antikoncepčným prostriedkom a tieto aj úspešne prešli legislatívnym procesom v podobe navrhovanej vládou. Podľa § 3 zákona o ochrane plodu mal byť ten, kto zbaví iného schopnosti plodenia s úmyslom učiniť ho neplodným, potrestaný pre zločin žalárom od jedného do piatich rokov, ak sa tak stalo proti vôli poškodeného, trestnicou od dvoch do desiatich rokov.

Ak nastala len dočasná sterilita, vinník sa mal potrestať žalárom od šiestich mesiacov do troch rokov, respektíve trestnicou od dvoch do piatich rokov, ak konal proti vôli poškodeného. V zmysle § 5 zákona o ochrane plodu mala byť odsúdenému pre taký zločin vyslovená strata úradu. Ak by bol odsúdeným lekár alebo pôrodná babica, súd mal zakázať danej osobe výkon povolania navždy alebo len na určitý čas.[31] Toto ustanovenie trestajúce sterilizáciu však nijako nezmenilo vyššie zmienené ustanovenie (§ 303) trestného zákonníku, obe tieto úpravy boli platné a účinné súčasne.

Podľa § 6 zákona o ochrane plodu mal byť ten, kto vyrába, dováža, predáva alebo inak rozširuje, prípadne s cieľom rozširovania prechováva prostriedky, ktoré slúžia výlučne proti počatiu, potrestaný pre prečin väzením od jedného mesiaca do jedného roku a peňažným trestom od Ks 1.000 do Ks 10.000.

Tento paragraf teda nebol zameraný proti prostriedkom, ktoré, podľa dôvodovej správy, „vedľa účelu zabrániť plodeniu sledujú aj iné zdravotné účely, ako sú napr. ochranné prostriedky, ktoré majú zároveň chrániť pred pohlavnými chorobami.“[32] [33]

Možno teda konštatovať, že vláda v tomto ohľade pristúpila na pripomienky Najvyššieho účtovného kontrolného úradu, ktoré boli spomínané vyššie. Podľa správy ústavno-právneho výboru sa výbor ohľadom tohto bodu stotožnil s kresťanskou náukou, „podľa ktorej všetky prostriedky, ktoré môžu slúžiť proti počatiu, sú amorálne, avšak cieľom trestného práva je postihnúť trestnou represiou len porušenia takzvaného „minima morálky.“[34]

V každom prípade však išlo o nóvum, dovtedy trestnoprávne neupravenú oblasť.

Zákon o ochrane plodu tak vo svojej finálnej, Snemom prijatej, platnej a účinnej (od dňa 23. apríla 1941) podobe zahŕňal okrem sprísnenia trestov za už existujúce skutkové podstaty vyhnania plodu (§ 2), zaviedol aj nové skutkové podstaty, ktoré kriminalizovali rôzne formy napomáhania vyhnaniu plodu (§ 1), dočasné či trvalé úmyselné zbavenie schopnosti plodenia (§ 3), ako aj produkciu a distribúciu antikoncepčných prostriedkov zameraných výlučne proti počatiu.

Do zániku Slovenskej republiky (1939 – 1945), po ktorom boli všetky jej zákony zneplatnené, už neboli predložené alebo vyhotovené žiadne ďalšie legislatívne alebo programové práce v oblasti ochrany plodu a plodnosti.

Pokus o zhodnotenie efektívnosti opatrení na ochranu plodu[35]

Vzhľadom na skutočnosť, že do demografickej štatistiky Slovenska, respektíve celého Česko-Slovenska, bola zahrnutá štatistika potratov a umelých prerušení tehotenstva až v roku 1958,[36] teda po legalizácii určitých kategórií potratov, nie je možné presne zhodnotiť vývoj počtu potratov na Slovensku. Môžeme však pracovať s dostupnými odhadmi, čiastočnými údajmi a štatistikou natality.

V Česko-slovenskej republike v polovici dvadsiatych rokov sa odhadoval počet potratov na vyše 100 000 ročne podľa údajov zo strany zástancov ich čiastočnej legalizácie.[37] Treba však upozorniť na to, že na Slovensku bol počet umelých potratov „menší ako v západných častiach republiky.“[38] Koncom novembra 1939 uviedol predseda vlády Slovenskej republiky Vojtech Tuka, že podľa lekárskej fakulty sa na Slovensku „stáva ročne 50-60 tisíc potratov.“[39] Tieto odhady sú však zrejme výrazne zveličené.

Jedným z hlavných zdrojov odhadov počtu potratov boli údaje o ženách, ktoré boli po potrate ošetrované v nemocnici. Vzhľadom na trestnosť abortov boli v nemocniciach „ošetrené len potraty, ktoré doma liečiť už nemožno, teda prakticky ani už zatajiť.“[40]

Chura na základe týchto dát odhadoval štatistiku potratov. Z počtu ošetrovaných potratov odrátal odhadovaných 20 % spontánnych potratov, získaný údaj vynásobil desiatimi, keďže sa domnieval, že iba približne každý 10. potrat sa dodatočne ošetruje v nemocnici. Sám však označuje takto získané údaje za „vedome nižšie držané“. Pre rok 1932 odhadoval 25 000 potratov na Slovensku (3 171 nemocnične ošetrovaných), pre rok 1933 27 000 (3 420) a pre rok 1934 32 000 (4 030).[41]

Použijúc Churovu metódu pre rok 1936 dostaneme počet 37 816 potratov (4 727).[42] Najbližšia štatistika je dostupná až pre rok 1946, keďže počas Slovenskej republiky (1939 – 1945) neboli tieto údaje zverejnené, aj keď sa zrejme zbierali.[43]

Pre rok 1946 môžeme dospieť k počtu 43 680 potratov (5 460).[44] Z týchto údajov môžeme vyrátať, že v období 1932 až 1936 sa na Slovensku zvýšil počet potratov o 12 816, t. j. 51 %. V období 1936 až 1946 došlo k nárastu o 5 864, t. j. 16 %.[45]

Možno teda konštatovať, že v období 1936 až 1946, do ktorého spadá aj skúmané obdobie, došlo k spomaleniu nárastu počtu potratov, tento poznatok teda podporuje efektívnosť zákona o ochrane plodu, aj keď vzhľadom na nedostatok údajov to nemožno potvrdiť s určitosťou. Na tieto ukazovatele mohli a isto vplývali aj iné faktory.[46]

Vo všeobecnosti je potrebné upozorniť na prípadné pôsobenie aj nelegislatívnych faktorov. Fialová v súvislosti so sobášnosťou v Slovenskej republike (1939 – 1945) uvádza: „Opätovné zvýšenie vplyvu katolíckeho kléru na každodenný život veriacich viedlo k zníženiu počtu rozvodov a tým i k nižšiemu počtu sobášov rozvedených.“[47] Je teda pravdepodobné, že podobné vplyvy mohli pôsobiť aj vo vzťahu k potratom.

Ako ďalší zdroj môžu slúžiť údaje z bratislavskej ženskej kliniky, na ktorej počet liečených potratov po veľkom náraste v dvadsiatych rokoch (zo 150 v roku 1920 na 587 v roku 1929[48]) stúpal v tridsiatych rokoch pomalšie, dokonca v niektoré roky stagnoval. V rokoch 1930 až 1936 bol najvyšší počet ošetrovaných potratov v roku 1934 (834), v roku 1935 ich bolo 648 a v roku 1936 740.[49]

Ejury zozbieral a publikoval údaje za obdobie od 14. marca 1939 do 30. júna 1941, teda zväčša ešte pred prijatím zákona o ochrane plodu. Za zvyšok roka 1939 bolo zaznamenaných 454 ošetrených potratov, v roku 1940 620 a v polovici roku 1941 261. V prvej polovici roku 1941 už platil vyše dva mesiace zákon o ochrane plodu, zároveň, ak by boli aj v druhej polovici roku 1941 zaznamenané zhruba rovnaké čísla, t. j. 522 liečených potratov za rok, išlo by o najnižší počet liečených potratov na bratislavskej ženskej klinike od roku 1925.

Treba však upozorniť na to, že, ako sám Ejury uvádza, niektoré oblasti, z ktorých sa „potratový materiál svojho času hlavne regrutoval“, boli pripojené po Viedenskej arbitráži (2. november 1938) k Maďarsku.[50] Napriek tomu je však vidieť relatívne výraznejší pokles oproti roku 1940, takže aj tieto údaje môžu svedčiť skôr v prospech efektívnosti daného zákona.

Efektívnosť zákona o ochrane plodu možno tiež preveriť aj prostredníctvom štatistík natality, keďže zámerom zákona bolo o. i. zvýšenie populácie. Ak by sa zvýšil počet pôrodov, mohlo by to nepriamo dokladať, že sa znížil počet potratov. Na druhej strane boli v Slovenskej republike (1939 – 1945) zavedené aj iné nástroje pronatalitnej politiky, napríklad prídavky na deti robotníkov alebo staromládenecká daň.

Štatistický ukazovateľ počtu narodených na 1000 obyvateľov ročne uvádza pre rok 1939 údaj 23,3; pre rok 1940 24,1; pre rok 1941 24,1; pre rok 1942 24,6; pre rok 1943 24,6; pre rok 1944 26,2 a pre rok 1945 23,6.[51] Pokles v roku 1945 bol zrejme spôsobený vojnovými udalosťami, ale do roku 1944 môžeme sledovať postupný nárast, v roku 1944 bola na Slovensku najvyššia pôrodnosť od roku 1932. Tieto údaje samé o sebe by potvrdzovali efektívnosť pronatalitných politík, vrátane protipotratovej legislatívy, avšak presnejšie vyhodnotenie nie je možné.[52]

Záver

V predkladanom príspevku sme pojednávali o ochrane plodu a plodnosti na Slovensku v rokoch 1939 až 1945. Počas tohto obdobia bol na Slovensku prijatý zákon č. 66/1941 Sl. z. o ochrane plodu, jeho vzniku a o zmene §§ 285 a 286 trestného zákona a §§ 423 až 427 vojenského trestného zákona, ktorý sprísnil dovtedajšiu protipotratovú legislatívu a rovnako zaviedol nové skutkové podstaty na ochranu plodu a plodnosti.

Poukázali sme aj na rázny odpor slovenskej lekárskej obce voči liberalizácii potratov, dokonca odmietanie aj všetkých lekárskych indikácií potratu. Na základe viacerých nepriamych štatistických dát je dôvodné sa domnievať, že aj vďaka týmto opatreniam došlo na Slovensku k zníženiu počtu vykonávaných interrupcií, respektíve aspoň k spomaleniu nárastu ich počtu.

Poznámky

Použitá literatúra a pramene

Zdieľať na Facebooku