Má svoje miesto v spoločenských vedách aj biológia alebo je za všetkými medziľudskými rozdielmi socializácia, teda kultúra? Otázka príroda vs. výchova (nature vs. nurture), teda či je ľudské správanie determinované prostredím a/alebo génmi, je stále aktuálna a prestupuje okrem sféry spoločenských vied aj politiku. Jej citlivosť významne narastá, keď našu pozornosť z rozdielov medzi jednotlivcami prenesieme k rozdielom medzi skupinami. Líšia sa pohlavia, rasy či spoločenské triedy? A ak áno, prečo?
Hlavne o tom je najnovšia kniha Charlesa Murraya Ľudská rôznorodosť: biológia pohlavia, rasy a triedy (Human Diversity: The Biology of Gender, Race, and Class). Autor je americký sociológ, politológ a libertariánsky intelektuál, ktorý má svoje popredné miesto v americkom spoločenskom diskurze už dlhé desaťročia. Napriek jeho akademickému záberu a prístupu nepôsobí v univerzitnom prostredí, ale v konzervatívnom think tanku American Enterprise Institute, kde medzi jeho kolegov patrí napríklad aj Slovák Dalibor Roháč.
Murray sa už v úvode knihy negatívne vymedzuje voči tzv. ortodoxii, ktorá podľa neho panuje v spoločenských vedách a podľa ktorej sa rôzne ľudské skupiny medzi sebou mimo fyziológie prakticky nelíšia a ak áno, ide o dôsledok spoločenských, kultúrnych alebo politických podmienok či opatrení, a teda sú riešiteľné zavedením správnych politických opatrení.
Takýto pohľad je podľa neho neudržateľný a v rozpore s vedeckým poznaním. Biologické faktory patria medzi príčiny niektorých medziskupinových rozdielov. Murray postuluje desať tvrdení, ktoré sú podľa neho vedecky preukázané mnohokrát úspešne replikovanými výskumami a ktoré sa dotýkajú prevažne kognitívnych schopností. Ich dôsledná prezentácia, ako aj sumarizácia súvisiacich vedeckých výskumov predstavuje väčšinu knihy. Tieto tvrdenia sa, v súlade s názvom knihy, dotýkajú troch základných okruhov: pohlavia, rasy a spoločenskej triedy.
Pohlavie
Murray ako ilustráciu pôsobenia ortodoxie vo verejnom priestore uvádza kauzu okolo vyjadrenia vtedajšieho prezidenta Harvardovej univerzity Larryho Summersa, ktorý sa v januári 2005 na konferencii o diverzifikácii vedeckých a technických zamestnancov neformálne a špekulatívne vyslovil, že za nižším zastúpením žien v týchto povolaniach môžu byť aj vrodené rozdiely medzi pohlaviami. Summers následne čelil vlne pobúrenia, za svoj výrok sa ospravedlnil a zrejme aj kvôli tomu predčasne rezignoval na svoju funkciu.
Pätnásť rokov neskôr však podľa Murraya vedecké poznatky dávajú za pravdu Summersovi a nie jeho kritikom. Medzipohlavným rozdielom sú venované prvé štyri z desiatich ústredných postulátov tejto knihy:
1. Pohlavné osobnostné rozdiely sú konzistentné na celom svete a zväčša sa prejavujú viac v krajinách, v ktorých je väčšia rovnosť medzi pohlaviami. Murray uvádza výsledky výskumov, podľa ktorých boli pohlavné rozdiely v správaní pozorované už pri novorodencoch (s. 35).
Viacero štúdií opakovane dospelo k záverom, že rozdiely medzi pohlaviami v osobnostných črtách a preferenciách sú spravidla väčšie v tých krajinách, ktoré sú ekonomicky rozvinutejšie a rovnostárskejšie (s. 37 – 40). Prečo je to tak? Existujú rôzne vysvetlenia, ale podľa Murraya ide hlavne o to, že v slobodných krajinách môžu obe pohlavia ľahšie konať podľa svojich prirodzených predispozícií.
2. Ženy sú v priemere „lepšie“ vo verbálnych schopnostiach a sociálnom vnímaní, muži majú v priemere „lepšie“ vizuálno-priestorové schopnosti a sú „lepší“ v matematike, avšak iba medzi tými s najrozvinutejšími matematickými schopnosťami.
Je zaujímavé, že aj pri vizuálne-priestorových schopnostiach platí, že čím rozvinutejšia krajina, tým sú väčšie pohlavné rozdiely (s. 61). Takisto sa odlišnosti medzi pohlaviami nemusia nutne prejaviť len vo výsledkoch, ale aj v spôsobe, akým sú dosiahnuté. Napríklad, priemerná žena a aj priemerný muž sa dostanú z bodu A do bodu B za rovnaký čas. Žena má však pri navigácii tendenciu viac sa orientovať podľa rôznych orientačných bodov, keďže má lepšiu pamäť, a muž si zase skôr predstaví mapu trasy, keďže má lepšiu priestorovú predstavivosť (s. 64).
3. Ženy sú v priemere a na celom svete viac orientované na povolania zamerané na ľudí, muži zase na povolania zamerané na veci. Napríklad v prípade vysokoškolského štúdia ženy disproporčne viac študujú spoločenské, humanitné a ekonomické odbory, muži zase tie technické a prírodovedné. Tieto pohlavné odlišnosti platia ako pre celkovú populáciu, tak aj pre nadané ženy a mužov. Taktiež ženy, ktoré si vyberajú technické a prírodovedné odbory, inklinujú skôr k tým, ktoré sú zamerané na život, resp. ľudí, napr. k štúdiu biológie (s. 74).
4. Mnohé pohlavné rozdiely v mozgu súvisia s pohlavnými rozdielmi v osobnosti, schopnostiach a spoločenskom správaní. Pohlavná diferenciácia mozgu začína už v 12. týždni tehotenstva (s. 101) a kľúčový vplyv na organizáciu mozgu pri mužoch a ženách majú prenatálne hormóny.
Pohlavné rozdiely v mozgu sa dotýkajú lateralizácie mozgových funkcií, ako aj jeho štrukturálnej a funkčnej prepojenosti. Napríklad muži používajú primárne ľavú hemisféru na riešenie verbálnych úloh a pravú hemisféru na riešenie priestorových úloh (nazýva sa to funkčná asymetria). Ženy používajú obe hemisféry pri oboch typoch úloh rovnomernejšie.
Tieto a ďalšie odlišnosti na úrovni mozgu sú konzistentné s pozorovanými fenotypovými pohlavnými rozdielmi vo vizuálnopriestorových a verbálnych schopnostiach. Rozdiely vo fungovaní niektorých častí mozgu (napr. amygdala alebo hypotalamus) zrejme súvisia aj s pozorovanými pohlavnými rozdielmi v pamäti, prístupe k emóciám a náchylnosti k depresii.
Murray zdôrazňuje, že výskum pohlavných rozdielov v mozgu sa ešte len rozvíja a veľa vecí ešte nie je celkom známych. Niektoré ďalšie podrobnosti uvádza v jednom z dodatkov ku knihe. Za zmienku stojí ešte jedna medzipohlavná odlišnosť, a síce vo všeobecnosti väčšia miera variácie pri mužoch ako pri ženách. Ide o objem rôznych častí mozgu, ďalšie biologické parametre, pohlavne selektované atribúty, osobnosti či výsledky v mentálnych textoch. V praxi to znamená, že muži sú viac zastúpení na oboch koncoch Gausovej krivky, teda napr. medzi mužmi je viac géniov, ale aj viac duševne zaostalých.
Rasa
Časť knihy, v ktorej sa Murray venuje rase a reaguje na rozšírený názor „rasa je sociálny konštrukt“, začína upozornením, že koncept rasy, ako bol chápaný v 19. storočí a podľa ktorého sa ľudia vyvinuli nezávisle v Európe, Afrike a Ázii (koncept primordiálnych rás), je vo svetle dnešných poznatkov neudržateľný. Vzhľadom na to a tiež kvôli kultúrno-historickým konotáciám tohto pojmu Murray označenie „rasa“ nepoužíva a namiesto toho hovorí, v súlade so súčasnou vedeckou literatúrou, o populáciách (ancestral populations).
Jeho pokračujúce predmetné postuláty znejú:
5. Ľudské populácie sú geneticky odlišné takými spôsobmi, ktoré korešpondujú s rasovou a etnickou sebaidentifikáciou. Genetická odlišnosť ľudskej populácie nastáva zákonite a po určitom časovom odstupe po jej odčlenení od ostatných, ktorí zdieľajú spoločný pôvod. Demonštruje sa to aj v príbehu zaľudnenia Zeme, ktorý fascinujúco predstavuje kniha amerického profesora genetiky Davida Reicha Kto sme a ako sme sa sem dostali (Who We Are And How We Got Here), z ktorej výdatne čerpá aj Murray.
Na základe tzv. zhlukovej analýzy (clustering) je možné rozdeliť ľudí do niekoľkých zhlukov (clusters) podľa ich genetických podobností či odlišností. Výsledky týchto analýz približne zodpovedajú „tradičnej“ rasovej klasifikácii (rozlišujúc zhlukové kategórie pre Afriku, Európu, Blízky Východ, centrálnu a južnú Áziu, východnú Áziu, Ameriky a Oceániu) ale čo je zaujímavejšie, Murray cituje výskum, podľa ktorého existovala zhoda medzi zaradením do určitej zhlukovej populácie (napr. európskej alebo africkej) s rasovou sebaidentifikáciou až v 99,7 percentách prípadov (s. 154).
6. Evolučné selekčné tlaky boli od čias, kedy ľudia odišli z Afriky, rozsiahle a hlavne lokálne. Ide tu o reakciu na presvedčenie, ktoré zastával aj známy paleontológ Stephen Jay Gould, že čas, ktorý ubehol, odkedy ľudia opustili Afriku a osídlili zvyšok zeme, bol príliš krátky na to, aby sa vyvinuli významnejšie odlišnosti medzi populáciami.
Pokrok v genetickom výskume však priniesol zistenie, že evolúcia neprebieha len formou mutácie, ktorej fixácia v celej populácii naozaj môže vyžadovať čas tisícov generácií, ale aj prostredníctvom zmien v alelických frekvenciách v rôznych prostrediach s rôznymi selekčnými tlakmi, ktoré prebiehajú omnoho rýchlejšie.
Genomický výskum dospel k záverom, že veľká časť genómu podliehala (resp. stále podlieha) selekčným tlakom v priebehu ostatných tisícročí. To, ktoré časti genómu boli pod selekčným tlakom, zároveň záviselo tiež od geografie a populačného pôvodu.
7. Kontinentálne populačné rozdiely vo variantoch spojených s osobnosťou, schopnosťami a spoločenským správaním sú bežné. Murray tu zdôrazňuje hlavne dôležitosť skúmania týchto rozdielov na medicínske účely, keďže čo platí o chorobe pri jednej populácii nemusí platiť pri inej populácii. Medzipopulačný výskum genetických odlišností je však ešte z veľkej časti len v úplných začiatkoch.
Trieda
V tejto časti knihy sa Murray vysporiadava s tézou, že „trieda je funkciou privilégia“, teda že systém je nastavený v prospech bohatých a socioekonomické postavenie rozhodujúco predurčuje o tom, kto sa dostane na spoločenský vrchol a kto ostane na jeho spodku. Formuluje tu posledné tri postuláty:
8. Zdieľané prostredie má obyčajne malý vplyv pri formovaní osobnosti, schopností a sociálneho správania. Murray tu rekapituluje pomerne známe zistenie psychológov, že vplyv zdieľaného prostredia je silný najmä v detstve a potom je postupne prakticky nezanedbateľný. Toto však, samozrejme, platí len za normálnych okolností. Ak sú napr. deti v detstve v ich rodine alebo škole hrubo zneužívané, môže ich to poznačiť na celý život.
9. Triedna štruktúra je vo významnej miere založená na rozdieloch v schopnostiach, ktoré majú podstatný genetický komponent. Murray tu obhajuje sylogizmus amerického psychológa Richarda Herrnsteina, s ktorým napísal svoju asi najznámejšiu a najkontroverznejšiu knihu The Bell Curve, z roku 1973: „(1) ak sú rozdiely v rozumových schopnostiach dedičné, a (2) ak úspech vyžaduje tieto schopnosti a (3) ak príjem a prestíž závisí na úspechu, (4) potom spoločenské postavenie (v ktorom sa odráža príjem a prestíž) bude do určitej miery založené na dedičných rozdieloch medzi ľuďmi“ (s. 228).
Murray sa tu zameriava hlavne na všeobecnú inteligenciu (g faktor), čo je najvýznamnejšia vo významnej miere dedičná charakteristika, ktorá najlepšie vysvetľuje socioekonomický úspech. Všeobecnú inteligenciu možno do veľkej miery úspešne zmerať rôznymi psychometrickými testami, z ktorých je najznámejší IQ test. Stovky štúdií našli pozitívnu koreláciu medzi IQ človeka a jeho vzdelávacími úspechmi a produktivitou práce (s. 232).
Detské IQ je lepším prediktorom dosiahnutého vzdelania, príjmu či zamestnania ako socioekonomické postavenie v detstve (s. 239). Samozrejme, treba zdôrazniť, že pri týchto výskumoch ide o moderné západné spoločnosti s otvorenou spoločenskou štruktúrou a mobilitou.
10. Vonkajšie zásahy smerujúce k zmene osobnosti, schopností a sociálneho správania majú len obmedzený účinok. Aké sú naše možnosti korigovať genetické predispozície? Murray sa zaoberá predškolskými programami pre znevýhodnené deti, zlepšovaním sebavedomia či epigenetikou a dospieva k skeptickým záverom.
Na druhej strane však predpokladá, že vedecký rozvoj prinesie farmaceutické riešenia či možnosti genetického inžinierstva, ktoré v dlhodobom časom horizonte tento postulát zneplatnia. Zatiaľ je to však len v rovine predpokladu.
Záver
Murray predpokladá, že spory o rolu biológie v spoločenských vedách budú čoskoro nadobro vyriešené vďaka pokroku vo výskume DNA a využívanie polygénneho skóre, ktoré umožňuje predpovedať genetické sklony u konkrétneho človeka, na spoločenskovedné výskumné účely sa stane štandardom. Pokračujúci výskum nám podľa neho pomôže zodpovedať, prečo sa medzi sebou líšia jednotlivci i skupiny, akú rolu v tom hrajú gény a akú rolu prostredie.
Treba doplniť, že pri všetkých rozdieloch Murray zdôrazňuje, že nemôžeme zabudnúť na to, čo majú ľudia spoločné, čoho je vždy viac ako všetkých odlišností. Takisto existencia biologicky podmienených rozdielov medzi skupinami nemôže viesť k podceňovaniu vplyvu prostredia (prakticky všetky ľudské črty, pri ktorých existuje variácia, podliehajú aj vplyvom génov, aj prostredia) či viesť k deterministickým záverom ohľadom jednotlivcov či celých skupín.
Prečo sa vôbec zaoberať skupinovými rozdielmi medzi ľuďmi? Okrem základného imperatívu vedy (akumulácie poznania) môžeme doplniť ďalší dôvod. Ak prijmeme premisu, že medzi skupinami ľudí nemôžu byť žiadne podstatnejšie vrodené rozdiely, akékoľvek priemerné medziskupinové rozdiely vo výsledkoch môžeme vysvetľovať len pôsobením kultúry, prostredia, diskriminácie či iných vplyvov, ktoré však akosi stále pôsobia, aj keď sme pre ich odstránenie urobili všetko možné.
Ak však pripustíme možnú existenciu vrodených skupinových rozdielov (ktoré, mimochodom, preukazuje aj nemalé množstvo vedeckých výstupov sumarizovaných Murrayom) a zároveň sa vyvarujeme opačnému extrému (absolutizácii genetických vplyvov a považovaniu všetkých rozdielov za automaticky vrodené), myslím, že naša šanca nájsť efektívne riešenia spoločenských otázok sa podstatne zvýši.
Kniha Ľudská rôznorodosť od Charlesa Murraya je veľmi obozretne a dôsledne napísanou knihou, ktorá z veľkej časti len sumarizuje – neraz s použitím technického žargónu, ktorý následne laicky prístupne objasňuje – etablované vedecké poznatky, ktoré však neraz vzbudzujú zbytočné kontroverzie, a to, žiaľ, neraz aj v akademickom prostredí.
Zdroj:
MURRAY, Charles.. Human Diversity: The Biology of Gender, Race, and Class. New York: Twelve, 2020. ISBN 978-1-5387-4401-7.
Zdroj obrázku: Charles Murray Twitter
Zdieľať na Facebooku