Anglický biológ Rupert Sheldrake si v knihe Vedecký blud kladie otázku: stojí naša súčasná vedecká paradigma na dostatočne pevných základoch? Keby sme jej základné predpoklady nepoňali ako samozrejmé, ale ako hypotézy, obstáli by vo svetle dôkazov?

Sheldrakov výskum

Rupert Sheldrake (1942) je anglický biológ. Študoval na univerzitách Cambridge a Harvard. Po skončení štúdií pracoval ďalej ako výskumník a prednášajúci na univerzite Cambridge v oblasti cytológie. Zaoberal sa rastom a zomieraním rastlinných buniek. Venoval sa tiež skúmaniu hospodárskych rastlín v Indii.

Jeho najznámejšou knihou je Nová veda života (A New Science of Life) v roku 1981, ktorá je z hľadiska vedy hlavného prúdu značne kritizovaná. Predkladá v nej hypotézu, že živé systémy nie sú riadené iba mechanickými interakciami, ale že v sebe obsahujú isté smerovanie k účelu, ktoré môže organizovať indeterministické procesy na nižších úrovniach. Venoval sa aj ďalším javom na hranici paradigmy: zvláštne schopnosti zvierat (orientačné schopnosti, telepatia, predvídanie zmien počasia...), prekognícia či schopnosť uvedomiť si, že je človek pozorovaný. Svoj výskum uvádza na stránke www.sheldrake.org.

V súčasnosti (vo veku 74 rokov) sa Sheldrake ako vedec s dlhoročnými skúsenosťami orientuje na popisovanie celkovej paradigmy vedy. Poukazuje na jej skryté ideologické obmedzenia, tabu a spôsoby, akým sú udržiavané. Presne o tom je kniha Vedecký blud.

Vedecký blud

Pod vedeckým bludom Sheldrake rozumie presvedčenie, že súčasný stav vedeckého poznania dokáže vysvetliť v podstate všetky základné princípy fungovania sveta, a jediné, čo ostáva doplniť, sú detaily (Sheldrake, 2013b). Podľa Sheldraka je toto presvedčenie veľmi časté v našej spoločnosti u ľudí, ktorí vyhlasujú „Neverím v Boha, verím vo vedu“ (Sheldrake, 2013b). (Názov knihy Vedecký blud je takmer určite myslený ako narážka na knihu Boží blud od Richarda Dawkinsa, ďalšieho anglického biológa a kritika Sheldrakových názorov.)

Sheldrake poukazuje na to, že takéto presvedčenie tu už neraz bolo a spravidla sa skončilo významnou paradigmatickou premenou. Posledným prípadom je fyzika, kedy na konci 19. storočia si významní vedeckí myslitelia predstavovali, že mechanistickou víziou atómov a hmoty vysvetlíme celý svet. Známy je výrok Lorda Kelvina z roku 1900: „Vo fyzike už nemožno objaviť nič nové. Ostávajú nám len čoraz presnejšie a presnejšie merania.“ Čoskoro nastala „kvantová revolúcia“ vo fyzike, ktorá zásadne zmenila náš pohľad na svet a povahu hmoty (Sheldrake, 2013a, s. 19).

10 základných predpokladov súčasnej vedeckej paradigmy

Ťažiskom knihy je 10 postulátov, ktoré súčasná vedecká obec berie za samozrejmé a „tvoria východiskový svetonázor väčšiny vzdelaných ľudí na celom svete“ (Sheldrake, 2013b). Sheldrake píše, že „tieto presvedčenia sú veľmi vplyvné nie preto, že by o nich vedci kriticky uvažovali, ale práve preto, že to väčšinou nerobia“ (Sheldrake, 2013a, s. 7).

Ide o týchto 10 tvrdení:

  1. Príroda je mechanická
  2. Celkové množstvo hmoty a energie je stále rovnaké
  3. Prírodné zákony sú fixné a nemenné
  4. Hmota je nevedomá
  5. Evolúcia nemá žiadny cieľ ani účel
  6. Všetka biologická dedičnosť je materiálna
  7. Všetky pamäťové stopy sú uložené v hmote a smrťou zanikajú
  8. Myseľ predstavuje iba aktivitu mozgu
  9. Parapsychologické fenomény sú iluzórne
  10. Mechanistická medicína je jediný skutočne fungujúci typ medicíny

Sila týchto tvrdení spočíva v dvoch faktoroch. Po prvé, je o nich presvedčená drvivá väčšina vedcov v hlavnom prúde. Po druhé, tvoria konzistentný celok, zapadajú do seba ako skladačka. Ten, kto chce spochybniť niektoré z nich, ťahá za kratší koniec. Jeho názor bude označený za veľmi nepravdepodobný, keďže nezapadá s ostatnými tvrdeniami.

Sheldrake však atakuje súčasnú paradigmu ako celok. Ani jeden z postulátov nevníma ako samozrejmosť, ale pýta sa: čo by sa stalo, keby sme ich položili nie ako tvrdenia, ale ako otázky? Mali by sme dobré dôkazy byť presvedčení o ich pravdivosti? Obstáli by ako hypotézy v procese vedeckého overovania?

Každému postulátu venuje samostatnú kapitolu. Popisuje, o čom sú vedci v paradigme presvedčení a v akom historickom a filozofickom kontexte toto presvedčenie vznikalo. Najdôležitejšie však poukazuje na to, že tieto presvedčenia nie sú faktami, ale interpretáciami konzistentnými s väčšinou faktov. Na druhej strane, časť faktov nechávajú nevysvetlenú v nádeji, že budúce výskumy ich osvetlia a zahrnú do paradigmy. Na viacerých miestach poukazuje na možnosti alternatívnych interpretácií.

Na konci každej kapitoly uvádza otázky na kritické zamyslenie sa pre zástancov týchto téz, napr. „Je vaše presvedčenie o pravdivosti materializmu dôsledkom nevedomých procesov v mozgu, alebo vecou argumentácie, myslenia a rozhodnutia?“

Širší kontext

V jedenástej kapitole „Ilúzie objektivity“ Sheldrake poukazuje na to, že veda je často prezentovaná ako nezávislá, objektívna, úplne oddelená od emócií, založená na meraniach a racionálnom dialógu. Slovami nadšenca vedy Rickyho Gervaisa: „Veda je skromná. Vie, čo vie a vie, čo nevie. Zakladá svoje presvedčenia a závery na tvrdých dôkazoch.“ (Sheldrake, 2013a, s. 328)

Skutočnosť je ale o niečo komplikovanejšia. Vyššie spomínaných 10 predpokladov je vo vede silne etablovaných a ovplyvňujú ako interpretáciu súčasných výskumov, tak aj budúce smerovanie výskumu. Vedec, ktorý z paradigmy vybočí, je profesionálne aj sociálne ostrakizovaný, má problémy dostať granty, presadiť publikácie v časopisoch, či prezentovať svoje zistenia na konferenciách. U vedcov v rámci paradigmy zase nastáva prirodzená autocenzúra: vyberajú si témy, ktoré sú „bezpečné“, a majú tendenciu publikovať skôr „očakávané výsledky“.

V poslednej, dvanástej kapitole „Budúcnosť vedy“ navrhuje Sheldrake konkrétne opatrenia, ktoré by sme mohli prijať, aby sme situáciu zlepšili:

  • Uvedomenie si skrytých predpokladov vedy a otvorená diskusia o nich – v súčasnosti sa vo vede polemizuje o „detailoch“ v rámci paradigmy, veľmi málo o základných predpokladoch;
  • Hľadať inšpiráciu aj u nezápadných kultúr – introspekcia, zmenené stavy vedomia, inšpirácia z prírody;
  • Zmena štruktúry financovania – v duchu princípu čím viac zdrojov financovania veda má, tým je slobodnejšia;
  • Otvorenosť novým tézam – malé množstvo prostriedkov vo vede explicitne vyčleniť na výskum vyslovene nových téz, ležiacich mimo paradigmy.

Záver

Vedecký blud je popularizačná kniha. Aj keď vychádza z dostatočného množstva zdrojov, argumentácia je na viacerých miestach pomerne jednoduchá a dala by sa vylepšiť. Na druhej strane je to pochopiteľné vzhľadom na jej rozsiahly záber – konfrontácia súčasnej paradigmy v jej celosti. Predstavuje pre ňu výzvu – hodenú rukavicu. Osobne by som, podobne ako Rupert Sheldrake, uvítal otvorenú diskusiu v otázkach základných paradigiem vedy. Ide o témy, ktorých dôležitosť je zásadná pre každého z nás.

Zdroje

Sheldrake, R. (2013a). The Science Delusion. Londýn: Coronet. 392 s.

Sheldrake, R. (2013b). The Science Delusion – TED Talk. [2016-08-21]

Výňatky z knihy

Predhovor

„Celý svoj dospelý život som vedcom, a pevne verím v dôležitosť vedeckého prístupu. Som ale čoraz viac presvedčený, že veda stratila mnoho zo svojej sily, životaschopnosti a zvedavosti. Dogmatická ideológia, konformita založená na strachu a konzervatívnosť inštitúcií brzdia vedeckú tvorivosť.
U mojich vedeckých kolegov ma opakovane zaráža kontrast medzi verejnými a súkromnými diskusiami. Na verejnosti sú si vedci veľmi vedomí silných tabu, ktoré obmedzujú záber prípustných tém; v súkromí sú často odvážnejší.“
s. 4

Úvod

„Dnešná veda je založená na tvrdení, že všetka realita je materiálna, resp. fyzikálna. Neexistuje nič okrem hmoty. Vedomie je vedľajší produkt fyzických procesov v mozgu. Hmota je nevedomá. Evolúcia je bez účelu. Boh existuje iba ako myšlienka v ľudských mysliach, a teda len v ľudských hlavách.
Tieto myšlienky sú vplyvné - nie preto, lebo o nich väčšina vedcov kriticky uvažuje, ale preto, že to nerobia. Fakty vedy sú dostatočne skutočné; taktiež metódy, ktorými ich vedci získavajú a technológie na nich založené. Ale systém presvedčení, ktorý vedie konvenčné vedecké myslenie je aktom viery, založenej na ideológii 19. storočia.
Táto kniha je pro-vedecká. Chcem, aby vedy boli menej dogmatické a viac vedecké. Verím, že vedy by boli po oslobodení sa od dogiem, ktoré ich zväzujú, znovuzrodené.“
s. 6 - 7

5. Kapitola: Je príroda bezúčelná?

„Je relatívne jednoduché veci rozložiť a analyzovať ich časti. Je však ťažšie porozumieť celku: nestačí popísať časti, ale musíme pochopiť aj interakcie medzi nimi. A tieto interakcie nie sú obsiahnuté v častiach samotných.
Aby sme skúmali molekuly holuba, je najprv potrebné ho zabiť, izolovať jednotlivé tkanivá a z nich molekuly. V tomto procese je ale zničená celá štruktúra a aktivita holuba, podobne ako je dispozícia budovy zničená pri jej demolícii. Nie je možné zrekonštruovať architektúru budovy z chemického rozboru jej trosiek; podobne nemožno analýzou molekúl holuba zrekonštruovať jeho formu a správanie.“
s. 146

10. Kapitola: Je mechanistická medicína jediný typ medicíny, ktorý skutonče funguje?

„V roku 2009 okolo 1 400 žien, ktoré dostali rakovinu prsníka počas podstupovania hormonálnej terapie, zažalovalo výrobcu lieku, spoločnosť Wyeth. Na súde sa ukázalo, že mnohé výskumné články podporujúce tento druh terapie boli napísané spoločnosťou DesignWrite, špecializujúcou sa na komerčnú komunikáciu v oblasti medicíny. (...) Ako uvádza Ben Goldacre v Guardian:
,DesignWrite písal prvé verzie a posielal ich Wyethu na pripomienkovanie. Až následne bol článok zaslaný akademikovi, ktorý sa pod neho podpísal ako ‚autor‘ (...) DesignWrite predalo Wyethu viac ako 50 recenzovaných článkov ohľadom hormonálnej terapie a podobné číslo posterov. Adrienne Fugh-Bermanová [profesorka fyziológie na univerzite v Georgetown] zistila, že tieto publikácie uvádzali nedokázané výhody hormonálnej terapie Wyethu, znižovali jej riziká a podceňovali konkurenciu...‘“
s. 267 - 268

11. kapitola: ilúzie objektivity

„Každý, kto kedy robil nejaký vedecký výskum vie, že dáta sú neisté, že veľa závisí na tom, ako sú interpretované a že všetky metódy majú svoje limity. Vedci sú zvyknutí na to, že ich dáta sú prezerané a kritizované anonymnými recenzentmi. Väčšinou sú si dobre vedomí nejasností a obmedzení poznania vo svojom vlastnom odbore.
Ilúzia objektivity narastá so vzdialenosťou. Biológovia, psychológovia a sociálni vedci sú známi svojou ‚závisťou‘ voči fyzike, ktorú vidia ako oveľa objektívnejšiu a presnejšiu ako ich vlastné disciplíny, kde je veľa neistoty.
Metrológia, oblasť fyziky, ktorá sa zaoberá meraním základnch fyzikálnych konštánt, sa zvonku javí ako oáza istoty. Ale samotní metrológovia nič také netvrdia: sú plne vyťažení analýzou rozdielov v meraniach, diskusiami o spoľahlivosti rôznych metód a dišputami medzi rôznymi laboratóriami. Získavajú poznanie väčšej presnosti ako vedci skúmajúci rastliny, potkany alebo mysle, ale ich ‚najlepšie hodnoty‘ sú stále dôsledkom konsenzu postaveného na subjektívnom hodnotení.
Čím väčšia je vzdialenosť, tým väčšia je ilúzia. Tí, ktorí majú najväčšiu tendenciu idealizovať objektivitu vedy, sú ľudia, ktorí o vede takmer nič nevedia, pre ktorých sa stala novým náboženstvom, nádejou na spásu.“
s. 298 – 299

„Aká časť výsledkov je publikovaná vo fyzike, chémii a biológii? Zdá sa, že na túto tému neexistujú žiadne výskumy, ale neformálne prieskumy, ktoré som sám robil, ukazujú, že je to okolo 5 - 10 %.
Vedci majú tendenciu publikovať skôr ‚najlepšie‘ výsledky, ako výsledky nejasné alebo negatívne. (...) Navyše, vedecké časopisy sa často zdráhajú publikovať negatívne výsledky. (...)
Keby firmy mali zverejňovať iba 10 % svojho účtovníctva, určite by si vybrali tie, ktoré ich prezentujú ako čo najviac ziskové a čo najlepšie vedené. Na druhej strane, keby mali daňovým úradom prezentovať len 10 % svojho účtovníctva, mali by tendenciu ukázať im čo najmenej zárobkové aktivity. Potláčanie 90 % dát dáva veľa priestoru na selektívne reportovanie výsledkov.“
s. 308 – 309

„Publikované dáta musia prejsť tromi selektívnymi filtrami. Prvá filtrácia vzniká tým, že vedci sa rozhodnú zverejniť iba niektoré svoje dáta a nie iné; druhá vtedy, keď editori časopisov posúdia iba niektoré typy výsledkov za hodné publikácie; a do tretice, recenzný proces zabezpečí, že očakávané výsledky majú väčšiu šancu byť schválené na publikáciu než neočakávané.“
s. 308

„Podvody vo vede sú zriedkakedy odhalené oficiálnymi mechanizmami recenzného procesu a nezávislej replikácie. Väčšina z nich vyjde najavo cez whistle-blowerov – kolegov alebo konkurentov, často ako dôsledok osobných nezhôd. Typickou reakciou zodpovedných na takúto udalosť je snaha celú vec ututlať. Ak obvinenia z podvodu neustanú a dôkazy sa stanú nepopierateľnými, vedie sa oficiálne vyšetrovanie, niekto je označený za vinného a potrestaný.“
s. 310

„Výsledky získané podvodom majú dobrú šancu byť akceptované, pokiaľ sú hodnoverne prezentované, ak zodpovedajú prevažujúcim predsudkom a očakávaniam a ak pochádzajú od kvalifikovaného vedca pôsobiaceho na elitnej inštitúcii.“
Broad and Wade, citovaní na s. 312

„Firmy špecializujúce sa na obranu produktov vo zväčšujúcej sa miere skresľujú vedeckú literatúru, vytvárajú a zväčšujú vedeckú neistotu a ovplyvňujú politické rozhodnutia v prospech znečisťovateľov životného prostredia a producentov nebezpečných výrobkov. Vedecké poznanie za akoukoľvek reguláciou v oblasti verejného zdravia alebo ochrany životného prostredia je v skutočnosti takmer vždy spochybňované, bez ohľadu na presvedčivosť dôkazov.“
s. 315

„Veľmi málo sponzorov vedeckého výskumu má nevinný záujem o pravdivé poznanie. Keď si vedci podávajú žiadosti o granty, takmer vždy uvádzajú, že ich výskum bude prakticky užitočný. Fakty, ktoré objavia, budú mať hodnotu pre obranu štátu, boj s chorobami, zvyšovanie ziskov, zlepšovanie úrodnosti polí, skvalitnenie navigácie, pozdvihnutie národnej prestíže, alebo prinesú iné výhody. Nádejné výhody sú pred faktami; sľubované výhody umožňujú realizáciu výskumu a zistenie faktov.“
s. 315

12. kapitola: budúcnosť vedy

„Študenti prijímajú svoje všeobecné presvedčenia o povahe reality ako implicitné predpoklady alebo zo spisov popularizátorov vedy. Doktrína materializmu sa neučí priamo, a mnohí študenti a vedci si nie sú vedomí jej vplyvu na praktiky a východiská ich odborov. Väčšina neurovedcov, napríklad, považuje za samozrejmé, že myseľ je v mozgu a že spomienky sú ukladané ako fyzické stopy. Tieto predpoklady nie sú vnímané ako aspekty filozofie prírody alebo ako hypotézy, ktoré by mali byť testované: sú súčasťou štandardnej paradigmy, konsenzuálnej reality a ich popieranie je chránené tabu proti nekonformnému zmýšľaniu.“
s. 321

„Ako sa hovorí, špecialisti vedia čoraz viac a viac o čoraz menej a menej veciach a vo vedách tento proces vytávára čoraz fragmentovanejšie oblasti poznania, všetky s vlastnými špecializovanými publikáciami. (...). Nie je úlohou týchto špecialistov rozmýšľať o filozofických predpokladoch, z ktorých vedecké skúmanie vychádza. Historici a filozofi vedy o nich rozmýšľajú, ale oni sami sú v špecializovanom poli, ktoré je často vnímané ako okrajové z hľadiska ‚skutočnej‘ vedy.“
s. 322

„V devätnástom storočí bol Charles Darwin jedným z mnohých nezávislých výskumníkov. Vďaka tomu, že sa nespoliehal na granty, vykonal vysoko originálnu a provokatívnu prácu. Takáto sloboda je dnes zriedkavá. O financovaní vedy a o tom, čo sa v nej môže udiať, rozhodujú komisie. Moc v týchto komisiách je sústredená v rukách politicky ostrieľaných starších vedcov, vládnych úradníkov a predstaviteľov veľkého biznisu.“
p. 330


Zachyť náš nový obsah na Facebooku:

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne