Steven Farron: Affirmative Action Hoax

Kniha The Affirmative Action Hoax : Diversity, the Importance of Character and Other Lies (Podvod afirmatívnej akcie: Diverzita, dôležitosť charakteru a iné lži) predstavuje kritický príspevok do diskusie o pozitívnej diskriminácii (tzv. Affirmative Action) v USA.

Jej autor Steven Farron (B.A., Ph.D.) je bývalým profesorom klasickej literatúry na Univerzite Witwatersrand v Johannesburgu (JAR). Od roku 2000 sa venuje problematike pozitívnej diskriminácie a genetického determinizmu, taktiež prednáša na rôznych fórach a konferenciách. Kniha sa zaoberá vývojom afirmatívnej akcie, analýzou jej fungovania a spoločenských dopadov.

Pôvod afirmatívnej akcie

V úvode svojej prednášky na výročnej konferencii Property and Freedom Society v máji 2009 Steven Farron definoval afirmatívnu akciu ako „takú formu diskriminácie, ktorá diskriminuje ľudí, pretože sú príslušníkmi úspešnejšej rasovej alebo etnickej skupiny.“ Vo svojej knihe sa venoval primárne afirmatívnej akcii v oblasti amerického univerzitného školstva. Jej počiatky datuje do prvých dekád 20. storočia; dovtedy boli študenti prijímaní na základe akademických kritérií, avšak s nárastom židovskej populácie v USA (medzi rokmi 1877 a 1917 sa počet Židov v USA zvýšil takmer 15-násobne – s. 25) narastalo aj ich výrazne disproporčné zastúpenie medzi študentmi, na čo univerzity reagovali revolučným krokom – prvýkrát začali zvažovať neakademické faktory (charakter, snaha o geografickú proporcionalitu medzi študentami a podobne) ako súčasť kritérií pre prijatie, aby v konečnom dôsledku zastavili a zvrátili zvyšujúce sa zastúpenie židovských študentov.

V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch však univerzity začali postupne klásť opäť väčší dôraz na akademické kritériá, najmä na štandardizovaný test SAT. Avšak neskôr pozitívna diskriminácia na univerzitnú pôdu opäť vrátila.

Nástroj pokánia alebo prostriedok budovania diverzity?

Farron poukazuje na to, že aj dvaja významní proponenti rovnostárskej spoločnosti, kde rasa nebude mať žiadnu relevanciu. John F. Kennedy, ktorý prvý použil vo vládnom nariadení pojem afirmatívna akcia, a Martin Luther King, podporovali pozitívnu diskrimináciu. King mesiac pred prednesením svojho slávneho prejavu „I have a dream“ volal po „obrátenej diskriminácii ako národnom pokání za hriechy minulosti“ (s. 5). V súlade s tým afirmatívna akcia bola a stále aj je obhajovaná ako náprava za perzekúcie, segregáciu či otroctvo čierneho obyvateľstva v USA, avšak od začiatku bola zároveň priznávaná aj černochom do USA čerstvo prisťahovaným, respektíve aj príslušníkom etník, ktoré nikdy neboli v USA obeťami inštitucionalizovanej diskriminácie, čo tento argument naštrbuje. Napríklad od šesťdesiatych rokov, kedy bol prijatý Civil Rights Act of 1964, do USA emigrovali desiatky miliónov Hispáncov, Ázijcov a černochov. V súčasnosti teda predkovia výraznej väčšiny prijímateľov výhod v rámci afirmatívna akcia nikdy neboli obeťami „hriechov minulosti“ na území USA (s. 8).

Afirmatívna akcia tak začala byť vnímaná skôr ako prostriedok dosiahnutia diverzity v spoločnosti. Zaujímavé však je, že toto dosiahnutie diverzity sa prakticky týka len rasovej či etnickej diverzity, aby rasové zloženie študentov a aj akademického zboru zodpovedalo rasovému zloženiu americkej spoločnosti. Na druhej strane však v akademickom prostredí takmer absentuje politická a náboženská diverzita. V univerzitných kabinetoch výrazne dominujú členovia a podporovatelia Demokratickej strany USA a kresťania sú negatívne disproporčne zastúpení na úkor ateistov a židov (s. 198). Dosiahnutie diverzity ako jediné odôvodnenie rasových preferencií v súvislosti s afirmatívnou akciou judikoval Najvyšší súd USA vo svojom rozhodnutí Regents of the University of California v. Bakke (1978), v ktorom síce potvrdil nezákonnosť rasových kvót pri prijímaní študentov na lekársku fakultu kalifornskej univerzity, ale zároveň otvoril možnosť iného zvažovania rasovej príslušnosti v rámci prijímacieho konania na univerzity. Najvyšší súd tento princíp potvrdil aj v roku 2003 rozhodnutím Barbara Grutter v. Lee Bollinger et al.

Hoci je teda rasa len jedným z viacerých neakademických prijímacích kritérií popri geografickom pôvode, osobitnom talente, charaktere a pod., napriek tomu je, ako Farron ukazuje, jednoznačne najdôležitejším: univerzity sa snažia získať černošských a hispánskych študentov poskytovaním štipendií (na mnohých školách nie je udelenie štipendia viazané na prospech) a ďalších výhod. Jeden príklad za všetky – černošský uchádzač o štúdium na Harvard Law School Stephen Carter bol prv odmietnutý, keďže bol považovaný za belocha, keď však vyšlo najavo, že ide o černocha, tak ho kontaktovali dvaja predstavitelia a jeden profesor z Harvardu so žiadosťou o ospravedlnenie a úprimne mu povedali, že ho spočiatku neprijali, lebo „predpokladali na základe jeho známok, že ide o belocha“ (s. 178).

Socioekonomické aspekty

Ďalším významným faktom, ktorý sa v knihe uvádza, je, že každá relevantná štúdia preukázala, že medzi prijímateľmi akademickej afirmatívnej akcie významne dominujú deti zo strednej a vyššej vrstvy, často deti rodičov, ktorí sami prijímali v minulosti tieto výhody. Napríklad na univerzite v Berkeley (CA) 30 percent černošských študentov, ktorí boli prijatí v rokoch 1994-1995, pochádzalo z rodín s príjmom cez 70,000 dolárov, čo bolo vtedy dvojnásobne viac ako zarábali v priemere belošské rodiny (s. 78). V dôsledku takejto politiky sú často uprednostňovaní černošskí uchádzači z bohatých rodín pred belochmi z chudobnejších vrstiev napriek tomu, že títo dosahujú často lepšie akademické výsledky.

Výkonnostné rozdiely ako dôsledok afirmatívnej akcie

Výsledky takto nastavených prijímacích kritérií a konaní hovoria samé za seba. Štandardizovaný test SAT, ktorého výsledky preukazujú významnú koreláciu s neskoršími príjmami, teda dokážu relatívne úspešne predpovedať úspešnosť kariérneho uplatnenia, pozostáva z testov, ktoré podstupujú všetci uchádzači a sú vyhodnocované na škále 200 – 800 bodov (nižšie v texte analyzujem výsledky dvoch kombinovaných SAT testov, pri ktorých je škála 400 – 1600 bodov). Farron uvádza viacero údajov z mnohých univerzít, ktoré poukazujú na rozsiahlu rasovú diskrimináciu. V roku 2001 boli priemerné kombinované výsledky prijatých hispánskych uchádzačov 1168 bodov z verbálneho a matematického testu SAT, pričom priemerné výsledky neprijatých Ázijcov a nehispánskych belochov boli 1174 a 1209 bodov. Priemerné výsledky prijatých Ázijcov a nehispánskych belochov boli 1344 a 1355 bodov (s. 57). Farron cituje obhajcov afirmatívnej akcie Bowena a Boka uvádzajúcich dáta z piatich vybraných univerzít v roku 1989.

Podľa nich mal čierny uchádzač so skóre medzi 1250 a 1299 bodov z kombinovaného SAT testu 75 percentnú šancu na prijatie, zatiaľ čo beloch so skóre nad 1500 bodov mal šancu iba 65 % (s. 160). Na právnickú fakultu univerzity v Berkeley prijali každého černošského uchádzača s priemerom známok (tzv. GPA so škálou 5.00 (najlepší výsledok) až 0.00) medzi 3,25 a 3,49 a skóre LSAT (právnický SAT) s percentilom 70-74,9, zároveň však neprijali žiadneho belošského alebo ázijského uchádzača s rovnakými výsledkami (s. 167). Podobne právnická fakulta univerzity v Michigane v roku 2000 prijala každého černošského uchádzača s GPA skóre aspoň 3,00 a s LSAT skóre 159-160. Z belochov a Ázijcov s GPA skóre 3,25-3,49 a LSAT výsledkami 164-6 boli prijatých iba 22 % uchádzačov (s. 17).

Skutočnosť, že sa na univerzitné štúdium prijímajú nie len tí najlepší, ale aj slabší uchádzači prostredníctvom neakademických kritérií afirmatívnej akcie, sa neskôr prejavuje v tom, že absolventi z radov zvýhodnených menšín dosahujú proporcionálne slabšie výkony ako majoritní absolventi. Autor opäť uvádza viacero príkladov, z ktorých niektoré vyberám. V roku 1980 ministerstvo obrany predložilo reprezentatívnej vzorke amerických mužov test všeobecných schopností a vedomostí s názvom Armádny kvalifikačný test (The Armed Forces Qualification Test), v ktorom dosiahli černošskí absolventi troj- až štvorročného vysokoškolského štúdia priemerný percentil 49,7, zatiaľ čo belosi s rovnakým vzdelaním 80,2 (s. 120). V rokoch 1982-1983 test učiteľskej kompetencie úspešne absolvovalo na prvý pokus 76 % belošských, 50 % ázijských, 38 % hispánskych a 26 % černošských učiteľov v Kalifornii. Len pre porovnanie v Texase boli výsledky pri rovnakom poradí rasových skupín (v percentách): 62, 47, 19 a 10; na Floride: 90, 63, 51 a 35; a v Arizone 73, 50, 42 a 24 (s. 122). Podľa Farrona sú tieto príklady iba kvapkou v mori a skupinové odlišnosti vo výkonnosti ako dôsledok afirmatívnej akcie vyjdú najavo prakticky pri každom kvalifikačnom testovaní.

Dopady afirmatívnej akcie v profesijnej oblasti

Podobné dôsledky má uplatňovanie afirmatívnej akcie aj pri zamestnávaní. V roku 1970 nariadil kabinet prezidenta Nixona pozitívnu diskrimináciu pri zamestnávaní menšinových akademických zamestnancov na univerzitách. V roku 1973 bolo medzi belošskými fakultnými zamestnancami 38 % mužov a 11 % žien, ktorí mali 5 a viac publikácii v odborných periodikách; medzi černošskými akademikmi boli tieto hodnoty na úrovni 16 % a 3 %. Podľa štúdie z 90. rokov mali belošskí uchádzači o pracovné miesto na právnických fakultách o polovicu menšiu šancu na prijatie ako minoritní čakatelia (s. 261).

Presadzovanie opatrení afirmatívnej akcie má v niektorých prípadoch naozaj závažné spoločenské dôsledky, signifikantným príkladom je polícia. Exempli gratia v hlavnom meste USA Washingtone (D.C.) existoval v sedemdesiatych rokoch jeden z najlepších policajných zborov v krajine, dokázal vyriešiť 90 % všetkých vrážd spáchaných v jeho obvode. V roku 1980 boli prijímacie testy pre policajtov podstatne zjednodušené, aby sa do radov polície dostalo viac černochov.

Týmto opatrením poklesla priemerná kvalita príslušníkov polície, čo zrejme prispelo k skutočnosti, že v rokoch deväťdesiatych bolo vyriešených už iba 34 % všetkých vrážd (s. 146). Podobné štatistiky sú uvedené aj pre ďalšie mestá, afirmatívna akcia pri policajných jednotkách, t. j. zvýhodňovanie menej kvalifikovaných príslušníkov rasových menšín a žien pri prijímaní do práce, má podľa v knihe prezentovaných údajov za následok pokles efektivity práce a často aj nárast kriminality.

Afirmatívna akcia v médiách

Napriek svojim významným spoločenským dôsledkom nie je afirmatívna akcia v hlavnom mediálnom prúde takmer vôbec kritizovaná (tento jav kontrastuje s mediálnou citlivosťou k prípadom diskriminácie príslušníkov menšín); naopak, jej negatívne aspekty sa opomínajú. Keď sa policajti prijatí vďaka programom afirmatívnej akcie dopustia trestnej činnosti pri výkone služby, médiá zvyknú tento fakt zamlčať. V roku 1994 bolo 12 policajtov z trinásteho okrsku v Harleme zatknutých pre vymáhanie viac ako 400 tisíc dolárov v hotovosti a v drogách od predajcov drog a pre ochraňovanie niektorých dílerov. Médiá tento prípad prezentovali ako dôkaz, že je potrebné, aby bol policajný zbor mesta New York viac reprezentatívny vo vzťahu k mestskej populácii. V skutočnosti však 8 z 12 zatknutých policajtov boli Hispánci a mnohí z nich na vstupných testoch dosiahli veľmi zlé výsledky, vďaka afirmatívnej akcii sa však do služby dostali podobne ako mnohí ich nadriadení (s. 155).

Viaceré americké médiá taktiež vyjadrili rozhorčenie nad slabými výsledkami učiteľov v previerkových testoch. Z tohto stavu zvyknú obviňovať nedostatočné financovanie škôl, nikdy však nespomenú ako príčinu politiku pozitívnej diskriminácie a znižovanie kvalifikačných požiadaviek za účelom zvýšenia zastúpenia menšín. Naopak, médiá sa snažia vyzdvihovať pozitíva afirmatívnej akcie, aj keď sú často iba domnelé. Farron analyzuje príklad Patricka Chavis, černošského absolventa medicíny, ktorý bol prijatý v rámci afirmatívnej akcie na lekársku fakultu Univesity of California.

Podľa médií to bol dôkaz prospešnosti pozitívnej diskriminácie, senátor Ted Kennedy ho označil za „perfektný príklad“ výhod afirmatívnej akcie. Chavisovi však bola v júni 1997 pozastavená licencia na výkon medicínskej praxe z dôvodu jeho neschopnosti vykonávať niektoré z najzákladnejších lekárskych úkonov. Súd ho uznal vinným z hrubej nedbanlivosti a nespôsobilosti a rozhodol, že nechať ho „pokračovať vo výkone medicínskej praxe by ohrozilo verejné zdravie, bezpečnosť a záujem.“ Stalo sa tak po tom, ako jedna z jeho pacientiek takmer vykrvácala a druhá umrela práve po jeho nekompetentných zákrokoch. Tieto skutočnosti si však zaslúžili len minimálnu pozornosť médií.

Opísané selektívne informovanie v médiách má zrejme svoj pôvod už pri univerzitnom formovaní budúcich novinárov. Podľa Slovníka výstražných slov a fráz (The Dictionary of Cautionary Words and Phrases) z roku 1989, ktorý vydala University of Missouri, novinári v správach o afirmatívnej akcii nemajú uvádzať „nadbytočné dáta, ktoré by poukázali, že príslušníci menšín sú všeobecne nekvalifikovaní“ (s. 158).

Pohľad autora

V knihe sú prezentované negatívne dôsledky programov afirmatívnej akcie, najmä v oblasti univerzitného školstva. Keďže cieľom univerzít už nie je získať tých najlepších uchádzačov o štúdium, ale mať medzi študentami dostatočný počet zástupcov menšín, dôsledkom tohto prístupu je pokles kvality poslucháčov vysokých škôl. Rovnaké dopady možno pozorovať aj v profesijnej oblasti.

Farron navrhuje, aby rasová diskriminácia pri prijímaní na univerzity a v iných oblastiach, ak už musí byť praktizovaná, spočívala radšej v explicitných kvótach pre menšiny popri prijímaní na základe akademických a iných objektívnych kvalifikačných požiadavkách. Takým spôsobom by sa zaručilo, že aspoň tá časť prijatých mimo predpísaných kvót by mala najlepšie predpoklady pre dané štúdium či pracovnú pozíciu.

Zhodnotenie

Samotná kniha predstavuje nepochybne zaujímavé a podnetné dielo, ktoré by som odporučil pre všetkých zástancov aj odporcov pozitívnej diskriminácie. Prezentovaný je viac menej len výlučne kritický a odmietavý pohľad, autor však na viacerých miestach vyvracia argumenty zástancov afirmatívnej akcie a polemizuje s nimi. Za pozitívum možno označiť aj určitú otvorenosť autora, ktorý jednoznačne uvádza svoje stanovisko a afirmatívnu akciu označuje za „ničomnú proti-bielu diskrimináciu.“ Knihe by som po formálnej stránke vytkol trochu chaotickú štruktúru a ťažšiu orientáciu (absentuje register). Na druhej strane je toto dielo postavené na rozsiahlej bibliografii a uvádza množstvo podnetných informácií a diskusií, z ktorých som vyššie vybral len malý zlomok. Obávam sa, že túto knihu v súčasnosti v slovenských knižniciach a ani kníhkupectvách nenájdete, dá sa však objednať (jej druhé vydanie) na internete cez elektronické kníhkupectvo Amazon. Odporúčam tiež stránku autora, na ktorej uvádza viacero súvisiacich údajov a článkov.

Zdroj

FARRON, Steven: The Affirmative Action Hoax : Diversity, the Importance of Character and Other Lies. Santa Ana, California : Seven Locks Press, 2005, prvé vydanie. ISBN 1-931643-62-8




Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne