Pred dvoma rokmi som do časopisu Justičná revue napísal článok Tri problémy trestného činu prechovávania extrémistického materiálu (rozšírená synopsa tu). Minulý rok na tento článok čiastočne reagovali prokurátor Tomáš Honz a docent trestného práva Peter Kováč v časopise Právny obzor. K tomu novšiemu článku chcem pridať niekoľko poznámok.
V mojom pôvodnom článku som tvrdil, že trestný čin prechovávania extrémistického materiálu podľa § 422c Trestného zákona je prinajmenšom v jeho súčasnej podobe v rozpore s princípom ultima ratio trestného práva, princípom právnej istoty a s právom na súkromie. Honz a Kováč síce môj článok na dvoch miestach spomínajú, avšak moju argumentáciu zväčša nereflektujú a neponúkajú protiargumentáciu. Ich článok totiž nie je reakciou, ale svojbytným textom, ktorý obhajuje trestnosť prechovávania extrémistického materiálu.
Hlavný dôvod pre trestnosť prechovávania extrémistického materiálu
Ako hlavný dôvod pre ponechanie trestnosti prechovávania extrémistického materiálu autori uvádzajú, že „osoba prechovávajúca extrémistické materiály ich aj prakticky používa a upevňuje svoje presvedčenie o správnosti nenávistného extrémistického zmýšľania“ (s. 339). Zároveň rozlišujú medzi situáciou, kedy osoba prechováva extrémistický materiál za účelom jeho neverejného šírenia – vtedy trestnosť takého prechovávania má odôvodňovať aj záujem spoločnosti o ochranu „pred šírením extrémistických a protidemokratických myšlienok“ (s. 329) –, a medzi situáciou, kedy osoba prechováva extrémistický materiál len pre seba a svoje potreby. Osoba, ktorá prechováva a konzumuje extrémistický materiál, sa tak môže radikalizovať, utvrdzovať sa vo svojom nenávistnom zmýšľaní a páchať ďalšiu, aj závažnejšiu extrémistickú trestnú činnosť. Dekriminalizácia tohto trestného činu by podľa autorov mohla znamenať „ignorovanie nenávistného potenciálu páchateľa TČ prechovávania extrémistického materiálu“ a „viesť až k jeho násilnému extrémistickému konaniu, prípadne viesť od politického extrémizmu až k terorizmu“ (s. 332). Treba zdôrazniť, že autori považujú extrémistickú nenávisť za ústredný pojem extrémistickej trestnej činnosti a podrobnejšie sa jej vo svojom texte venujú.
V tejto súvislosti je možno škoda, že autori vo svojom texte neprihliadli na niektoré mnou načrtnuté argumenty a uvedené skutočnosti. Napríklad upozornenie na to, že zákonom č. 316/2016 Z. z. došlo k zmene vymedzenia extrémistického materiálu. Dovtedy sa za extrémistický materiál považoval len taký materiál, ktorý spĺňal obsahové znaky uvedené v § 130 ods. 7 Trestného zákona a zároveň sa s ním trestnoprávne relevantne nakladalo v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody. Od novely Trestného zákona zákonom č. 316/2016 Z. z. už toto neplatí a za extrémistický materiál sa považuje materiál spĺňajúci obsahové znaky podľa § 130 ods. 7, ak nie je preukázateľne vyrábaný, rozširovaný či prechovávaný za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. Teda predmetná novela už nehľadí na úmysel, s akým daný človek narába s extrémistickým materiálom, ale očakáva preukázanie troch „dovolených“ aktivít, resp. účelov, kedy možno legálne nakladať s takýmto materiálom. Ak autori kladú dôraz na extrémistickú nenávisť, respektíve obavu z neverejného šírenia extrémistických myšlienok, mali by považovať za vhodné sa vo vymedzení extrémistického materiálu vrátiť pred novelu zákonom č. 316/2016 Z. z., ako som sám navrhoval ako určité zlepšenie vo svojom pôvodnom texte. Žiaľ, autori sa k takémuto riešeniu vôbec nevyjadrujú.
Súvis s inou extrémistickou trestnou činnosťou
Autori následne poukazujú na súvis „medzi prechovávanám extrémistického materiálu, ďalším nakladaním s ním (najmä rozširovaním) a inými trestnými činmi extrémizmu“, čo majú potvrdzovať poznatky z rozhodovacej praxe orgánov činných v trestnom konaní a súdov (s. 333). Ako autori ďalej vysvetľujú, „trestná činnosť podľa § 422c sa zistila spravidla tak, že páchatelia rozširovali extrémistické materiály prostredníctvom počítačových sietí“. Znamená to, že zistené prípady prechovávania boli zistené preto, lebo predmetní páchatelia sa dopúšťali aj inej extrémistickej trestnej činnosti. To majú potvrdzovať aj údaje o právoplatne odsúdených páchateľoch trestného činu prechovávania extrémistického materiálu. Tí podľa autorov „v uvedenom období v drvivej väčšine prípadov okrem prechovávania extrémistického materiálu disponovali extrémistickým materiálom aj iným spôsobom“ (s. 333).
Domnievam sa, že tieto poznatky potvrdzujú závery z môjho skoršieho článku. Z hľadiska obrany spoločnosti pred extrémizmom nie je potrebné kriminalizovať aj prechovávanie (prinajmenšom nie v súčasnej podobe), ak podľa poznatkov z praxe je prechovávanie extrémistického materiálu trestnoprávne relevantným spôsobom aj tak spojené s inou extrémistickou trestnou činnosťou.
V nadväznosti na autormi uvedené poznatky však treba zdôrazniť, že na určenie súvisu medzi prechovávaním extrémistických materiálov a páchaním iných trestných činov extrémizmu nestačí, že mnoho páchateľov iných extrémistických trestných činov aj prechováva extrémistické materiály. Potrebovali by sme vedieť, koľko ľudí prechováva extrémistické materiály, ale nepácha inú extrémistickú trestnú činnosť. Týchto ľudí môže byť mnohonásobne viac.
Historicko-spoločenský kontext
V mojom pôvodnom článku som na základe habilitačnej práce Eduarda Burdu poukázal okrem iného na to, že obdobný trestný čin nepozná český trestný kódex a v našej súčasnej podobe ani nemecký trestný zákonník. Autori sa rozdiel voči českej právnej úprava snažia odôvodniť historicko-spoločenským kontextom. Uvádzajú, že česká spoločnosť bola v rokoch 1939 až 1945 poznačená menej výrazne, pretože „českej spoločnosti naoktorojovaný Protektorát Čechy a Morava nebol svojbytným štátnym útvarom“ a „česká spoločnosť sa s ním nikdy nezžila.“ To podľa nich „reflektuje aj český Trestný zákon, v ktorom neexistuje obdoba TČ podľa § 422c TZ.“ Odlišná situácia má byť na Slovensku, kde počas vojny existoval štát so samostatnejším postavením ako protektorát a jeho politická reprezentácia „priamo a proaktívne prebrala politické a právne nástroje Nemeckej ríše“ (s. 337). Podľa autorov je toto jedno „zo spoločensko-právnych východísk našej prísnejšej trestnoprávnej úpravy extrémistických konaní“ (s. 338). Autori následne spomínajú aj skutočnosť, že v slovenskom parlamentne je momentálne zastúpená politická strana, ktorá „sa aj v súčasnosti otvorene či skryto hlási k odkazu vojnového Slovenského štátu, jeho politickým stranám a organizáciám“.
Treba však pripomenúť, že takáto politická strana nebola zastúpená v parlamente v čase zavedenia diskutovaného trestného činu (2009). Takisto sa táto argumentácia nezdá byť presvedčivou, a to z viacerých dôvodov. Autori vôbec neuvádzajú, prečo konkrétne kriminalizácia prechovávania extrémistického materiálu je vhodnou reakciou na slovenské dejiny počas druhej svetovej vojny, respektíve aké spoločenské vzťahy, záujmy či hodnoty sú tu chránené s prihliadnutím na túto históriu. Okrem komparácie so situáciou v Českej republike je pritom možná aj komparácia so situáciou na Slovensku pred zavedením tohto trestného činu.
Takisto sa táto argumentácia zdá byť účelovou. Ak by totiž bola situácia opačná, teda takýto trestný čin by existoval len v českom právnom poriadku a nie na Slovensku, dalo by sa argumentovať, že česká spoločnosť má intímnejší vzťah s komunistickou totalitou, pretože komunistická strana v Česku vyhrala voľby do Ústavodarného zhromaždenia Československej republiky v roku 1946, pričom na Slovensku skončila druhá, ďaleko za víťaznou Demokratickou stranou. Podobne politická strana hlásiaca sa ku komunistickej ideológii bola až do roku 2021 stabilnou súčasťou českého parlamentu, pričom sa jej rekordný volebný výsledok blížil až k pätine zúčastnených voličov (2002).
Týmto nechcem odmietnuť argumenty poukazujúce na historicko-spoločenský kontext ako také. Myslím, že rozdielne historické skúsenosti sa môžu prejaviť aj v rozdielnych právnych riešeniach, ale mali by byť jasne zdôvodnené. Naznačenie prítomnosti historických odlišností samé o sebe sa nezdá byť dostatočné.
Záver
Vyššie som sa snažil uviesť niektoré argumenty či poznatky z článku Honza a Kováča a ponúknuť k nim svoje poznámky. Treba zdôrazniť, že ich článok obsahuje aj ďalšie časti, napríklad poznatky z praxe o prechovávaní extrémistických tetovaní alebo zdôvodnenia kriminalizácie nenávistných prejavov, ktoré však nesúvisia s argumentáciou v mojom pôvodnom článku. V zhode s autormi dúfam v pokračovanie odbornej diskusie o tejto problematike, ktorá „prispeje ku spravodlivej aplikácii trestného práva v praxi“ (s. 340).
Zdieľať na Facebooku