Politické označovanie (nálepkovanie je spravidla vnímané len negatívne), pokiaľ ho chápeme ako nástroj na klasifikovanie rôznych politikov či politických subjektov vzhľadom na ich ideologickú náplň, môže byť užitočné pre ľahšiu orientáciu na politickej scéne. Musí však byť vykonávané dôsledne a poctivo. Ak sa však používa nedôsledne, môže prispievať k dezorientácii a kriveniu verejnej diskusie. Ukážeme si to na príklade pojmu „krajná pravica“.
Trocha teórie
Pravica vs. ľavica
Začnime s trochou skoncentrovanej teórie. Pravica a ľavica býva v politológii rozlišovaná na základe dvoch odlišných kritérií.
- Socioekonomické kritérium berie do úvahy to, do akej miery štát zasahuje do ekonomiky a sociálnej stratifikácie spoločnosti. Pravičiari sú za menej zásahov do ekonomiky a za spontánnejšie rozvrstvenie, ľavičiari sú za viac zásahov do ekonomiky a za vyrovnávanie rozdielov (možno povedať aj, že pravičiari sú liberáli, ľavičiari sú socialisti alebo sociálni demokrati).
- Sociokultúrne kritérium sa zase pozerá na hodnotové otázky ako národná identita, imigrácia, bioetika, právo a poriadok a pod. (zjednodušene, pravičiari sú konzervatívci, ľavičiari sú liberáli).
Zvýraznime, že k zmätku výrazne napomáha, že v socioekonomickom chápaní je liberálom pravičiar, kdežto v sociokultúrnom je liberálom ľavičiar.
Tieto kritéria sú navzájom, samozrejme, nezávislé. Politická strana môže byť napríklad socioekonomicky pravicová a súčasne sociokultúrne ľavicová alebo aj naopak.
Krajná pravica
Pokiaľ ide o pojem „krajná pravica“, aj ten možno chápať rôzne. Ide najmä o priestorové a ideologické chápanie.
- Priestorové chápanie označuje za krajnú pravicu taký politický subjekt, ktorý je z celého relevantného politického spektra v danej krajine najviac (socioekonomicky či sociokultúrne) vpravo.
- Ideologické chápanie zase vníma krajnú pravicu ako určitý ideologický smer, ktorý tak nemusí byť ohraničený len na kraj politického spektra, ale teoreticky celá politická scéna v nejakej krajine môže byť podľa tohto chápania krajne pravicová.
Už z tohto teoretického úvodu je snáď zrejmé, že nerozlišovanie spomenutých teoretických prístupov v praxi spôsobuje veľa zmätkov a nedorozumení.
Ľudia a médiá väčšinou vnímajú pravicu a ľavicu v socioekonomickej rovine (viď ešte donedávna aktuálny mediálny obraz slovenskej politickej scény: SMER-SD ako ľavica a SDKÚ-DS, KDH, SaS atď. ako pravica). Pri označení „krajná pravica“ sa však ako pojem pravica (často tými istými ľuďmi či médiami) používa takmer len v sociokultúrnom ponímaní (preto tie nedorozumenia napr. ohľadom pravicovosti nemeckých nacistov – národných socialistov).
A aby toho nebolo málo, pri používaní termínu „krajná ľavica“ sa zase zväčša vychádza zo socioekonomického chápania pojmu ľavica. Preto sú ním označované hlavne komunistické strany. Pri používaní pojmov „krajná ľavica“ a „krajná pravica“ sa tak vychádza z odlišného chápania ľavice a pravice, tieto dve krajnosti tak často nestoja v praxi proti sebe, naopak daná politická strana môže byť súčasne (sociokultúrne) krajne pravicová a (socioekonomicky) krajne ľavicová.
Krajnepravicové strany v mediálnom vnímaní
Podobné nedorozumenia vznikajú pri nedôslednom rozlišovaní priestorového a ideologického chápania krajnej pravice. Ak by sme tento pojem chápali v priestorovej rovine, tak by jeho používanie nemalo byť problematické. Je to len informácia o tom, ktorá z relevantných politických síl v danej krajine je najviac (najmä sociokultúrne) vpravo.
Nepovie nám to však veľa o ich obsahu, v niektorej krajine to môže byť niečo na spôsob kotlebovcov, inde niečo ako Sme rodina, KDH či SaS (najmä miestna obdoba sulíkovského krídla).
Veľmi často však použitie pojmu „krajná pravica“ implikuje ideologické chápanie tohto pojmu, teda označuje nie (len) pozíciu na politickom spektre, ale aj hodnotovú náplň. Najlepším príkladom toho sú celoeurópske prehľady krajnepravicových strán v médiách.
Denník N krátko po slovenských parlamentných voľbách v roku 2016, v ktorých sa do NR SR dostali aj kotlebovci, uverejnil prehľadový článok o extrémnej pravici v európskych parlamentoch. Problém je v tom, že článok sa snaží o ideologický prístup ku krajnej pravici, avšak konkrétne politické strany sú vybrané zväčša podľa priestorového chápania (pokiaľ v parlamente danej krajiny je nejaký subjekt sociokultúrne napravo od tradičnej konzervatívnej strany).
Napriek tomu, že v článku je citované upozornenie politológa Radoslava Štefančíka, že to, „ktorá strana je pravicovo extrémistická, záleží na krajine“, článok rozlišuje údajné krajnepravicové strany na tie, ktoré majú mať blízko k neonacistom (kotlebovci, Jobbik a grécky Zlatý úsvit), a „bežnú“ krajnú (extrémnu) pravicu (aj s priznaním, že miera extrémizmu sa medzi nimi líši, extrémne však majú byť všetky). Do tejto kategórie sú však zaradené ideologicky pomerne rôznorodé strany a iné v nej, ak to má byť konzistentné, chýbajú.
Napríklad strana Švédski demokrati, ktorú Denník N označuje za krajnepravicovú, je od roku 2014 zastúpená v europarlamente a napriek radikálnej minulosti odmietla spojenectvo so stranami ako francúzsky Národný front, talianska Liga severu či Slobodná strana Rakúska a vytvorila parlamentnú skupinu s euroskeptikmi okolo britskej strany UKIP. Od roku 2018 sú jej europoslanci v skupine Európskych konzervatívcov a reformistov spolu s českou ODS, slovenskou SaS či donedávna aj s britskými Konzervatívcami.
Nórska Pokroková strana alebo holandský homosexuálny politik Pim Fortuyne (zavraždený v roku 2002), v článku označení za súčasť extrémnej pravice, však obvykle v politologickej literatúre nie sú považovaní za (ideologickú) krajnú pravicu (Mudde, s. 47).
Ďalšia vec je, že ak medzi krajnú pravicu zaradíme sociokultúrne najpravicovejšie strany z parlamentov západnej Európy, prečo potom k nim nezaradíme aj ideologicky (najmä v otázkach imigrácie či kultúrnych otázkach) rovnocenné alebo dokonca ešte sociokultúrne pravicovejšie strany z východnej Európy, napr. poľské Právo a spravodlivosť, maďarský Fidesz, Konzervatívna ľudová strana Estónska alebo lotyšská Národná aliancia? O slovenských stranách ani nehovoriac.
Podobný problém si možno všimnúť aj v obdobnom prehľade BBC z novembra 2019, ktorý však používa trochu inú terminológiu, namiesto krajnej pravice hovorí o pravicovom nacionalizme. Zo Slovenska sa spomínajú iba kotlebovci, avšak prečo nie aspoň (vtedy ešte parlamentná) SNS a Sme rodina, ktorá s veľkou časťou strán označených ako „pravicoví nacionalisti“ z iných krajín spolupracuje na európskej úrovni?
Na rozdiel od Denníka N BBC v Maďarsku okrem Jobbiku spomína aj Fidesz, avšak za Poľsko iba Konfederáciu, nie už zmienený PiS. Dôvod? A dalo by sa pokračovať ešte dlho, ale je to asi zbytočné. Komu by nestačilo, o tomto prehľade BBC písal aj Jaroslav Daniška.
Ale poďme k podstate. Médiá by nemali pri téme krajnej pravice zmiešavať priestorové a ideologické hľadisko. Naopak, mali by ich jasne rozlišovať a narábať s nimi (najmä s ideologickým hľadiskom) dôsledne (čo, priznávam, nemusí byť vždy jednoduché a nie vždy to zvládajú aj na to školení politológovia). A týmto ešte problémy s krajnepravicovým označením (alebo možno aj označovaním vo všeobecnosti) nekončia.
Ako môže politické označovanie kriviť verejnú diskusiu
Nazvanie nelichotivým označením môže očividne pôsobiť stigmatizujúco a „onálepkovaný“ postoj tak vytesňovať pre mnohých z množiny akceptovateľných názorov.
Tak je to aj s označením „krajná pravica“. Zo sociologických výskumov je známe, že ľudia majú tendenciu prehodnotiť svoju podporu voči napr. výrokom požadujúcim obmedzenie alebo zastavenie imigrácie, ak sa im povie, že pochádzajú od krajne pravicových strán (Kaufmann, s. 23). Ľudia tak neberú do úvahy iba nejaké posolstvo, ale často aj to, kto s týmto posolstvom prichádza.
Je to pochopiteľné z dvoch hlavných dôvodov. Ľudia majú tendenciu ku konformizmu, prispôsobeniu sa prevládajúcim spoločenským normám a postojom. Ak je niečo označené ako krajné či extrémne, mnohí ľudia to preto zrejme apriórne odmietnu (zjednodušene povedané, prečo by sa konformista mal hlásiť k niečomu okrajovému?), hoci, paradoxne, môže ísť o postoj, ku ktorému sa inak hlási väčšina obyvateľstva.
Druhá vec je, že pojem „krajná pravica“ vzbudzuje aj ďalšie negatívne asociácie, keďže je pod tento pojem zahŕňaná široká škála politických subjektov, mnohé vyslovene nedemokratického a/alebo zločineckého charakteru ako NSDAP. Aj preto niektorí autori rozlišujú medzi radikálnou pravicou a extrémnou pravicou, pričom do druhej kategórie sú zahŕňané len antidemokratické strany (a teda ide o odlišné použitie tohto pojmu ako v spomínanom článku Denníka N, skôr ekvivalentné v ňom uvedenej podmnožine strán, ktoré majú mať blízko k neonacistom).
„Krajná pravica“ je tak rozhodne pre veľkú časť verejnosti jednoznačne negatívne označenie a nemala by byť používaná neseriózne, inak poškodzuje verejnú diskusiu. Samozrejme, v praxi to môže skĺznuť do roviny zneužívania, resp. používania označenia „krajná pravica“ ako nadávky (podobne ako napr. fašizmus). Ale aj nadužívanie či zneužívanie takýchto označení sa môže vypomstiť.
Eric Kaufmann v súvislosti s ním používaným konceptom antirasistické tabu uvádza, že nemalá časť belochov v USA vykazuje tendenciu viac podporovať Trumpa alebo používanie konfederačnej vlajky, ak sú tieto označené za rasistické.
Kaufmann tiež poukazuje na to, ako antirasistické tabu v Británii prakticky znemožňovalo diskusiu o farebnej imigrácii. Avšak situácia sa zmenila po roku 2004, kedy do Británie začali masovo prichádzať imigranti z nových členských štátov EÚ z východnej Európy.
Títo imigranti už boli bieli, a tak sa na nich nevzťahovalo antirasistické tabu (hoci, paradoxne, podľa sociologických dát miestnym Britom zrejme „prekážali“ menej ako neeurópski imigranti) a mohol sa voči nim plne prejaviť dovtedy potlačovaný britský odpor voči imigrácii. Keďže príchod týchto imigrantov súvisel s EÚ, tento odpor sa podľa Kaufmanna prejavil aj vo vzostupe euroskepticizmu, ktorý vyvrcholil Brexitom (s. 182 – 183). Antirasistické tabu tak malo poškodiť európsku integráciu.
Za zodpovedné „nálepkovanie“
To však neznamená, že politické označovanie je samé o sebe zlé. Určite nie. Definície, koncepty, kategórie a klasifikácie nám významne pomáhajú chápať svet okolo nás. Je však dôležité, aby sme pojmy používali zodpovedne, teda s cieľom napomôcť porozumeniu a chápaniu toho, o čom hovoríme, a nie naopak.
Ako som ukázal na pojme „krajná pravica“, rôznych úskalí takéhoto označovania je viacero. Samotný tento pojem navádza na priestorové chápanie, veď kraj je priestorový, nie ideologický či hodnotový, pojem. Aj preto by stálo za to zvážiť jeho používanie na mediálne či bežné informačné účely, ak sa ním má opísať ideologická stránka veci.
Britskí autori Roger Eatwell a Matthew Goodwin navrhujú používať pojem „národný populizmus“, ktorý nie je nijak viazaný na priestorové chápanie politického spektra, teda na to, ako je v tej-ktorej krajine „nastavené“ Overtonovo okno. Aj tento pojem má však svoje úskalia, napríklad slovo populista je v slovenskom diskurze bežne používané na označenie politika, ktorý nešetrí ľúbivými a zároveň ťažko splniteľnými sľubmi.
Riešením by možno mohol byť pojem národná demokracia ako štandardnejší názov politickej rodiny na spôsob kresťanskej alebo sociálnej demokracie. Toto označenie má aj svojich historických nositeľov v Poľsku či Československu, avšak v súčasnosti ho používa v Európe iba niekoľko miniatúrnych a dubióznych politických strán. Dá sa uvažovať aj nad pojmom nativistická demokracia, i keď znie príliš politologicky a možno pre niektorých aj nezrozumiteľne. V každom prípade použitie slova „demokracia“ vylučuje manipulatívne spájanie s nedemokratickými súčasnými či historickými politickými subjektmi, pri ktorých by malo byť používané odlišné označenie.
Ale to už je príliš dlhá odbočka. Snáď stačí na stručnú demonštráciu, že najmä v neutrálnych žurnalistických žánroch je vhodné zamýšľať sa nad používaním takých označení, ktoré čo najvýstižnejšie informujú a čo najmenej manipulujú, resp. prinášajú niektoré z problémov opísaných vyššie v článku. A o tom je zodpovedné politické „nálepkovanie“.
Knižné zdroje:
KAUFMANN, Eric. Whiteshift : Populism, Immigration and the Future of White Majorities. Penguin Books, 2019. ISBN 978-0-141-98663-0.
MUDDE, Cas. Populist radical right parties in Europe. Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-521-61632-4.
Zdieľať na Facebooku