V neutíchajúcej imigrantskej kríze je základným heslom predstaviteľov Európskej únie „ekonomickým imigrantom azyl neudelíme, ale utečencom utekajúcim pred vojnou alebo z politických dôvodov pomôžeme“.
Na prvý pohľad znie táto zásada ako rozumný, ľudský a spravodlivý postoj. Pri bližšej analýze sa však ukazuje ako jednostranný a neudržateľný. V tomto článku by som chcel na praktických príkladoch preukázať, ako je azylová politika EÚ koncepčne nedomyslená a bez výraznej zmeny odsúdená na kolaps.
Ak sa pozrieme na vývoj najdôležitejších dokumentov azylovej politiky EÚ, zistíme, akoby azylová politika smerovala k tomu, že dôkazné bremeno prejde zo žiadateľa o azyl na Európsku úniu. Akoby nemusel dokazovať žiadateľ o azyl, že má legitímne dôvody na udelenie azylu, ale aby posudzovateľ (príslušný úrad Európskej únie) v prípade nevyhovenia musel dokazovať, že žiadateľ dôvody na udelenie azylu nemá.
Druhý výrazný trend v azylovej politike EÚ spočíva v snahe čo najviac zjednocovať prístup jednotlivých krajín EÚ pri udeľovaní azylu. Ten je vzhľadom na výrazne odlišné percentá vyhovenia žiadosti výrazne iný.
A tretí – najnovší trend – spočíva v snahe prerozdeľovať žiadateľov o azyl medzi jednotlivé krajiny podľa kľúča, ktorý spočíva v ekonomickej výkonnosti, miere nezamestnanosti a počte obyvateľov jednotlivých krajín, z čoho vyplynuli tzv. kvóty.
Utečenci vs. ekonomickí migranti?
Politici a analytici často rozdeľujú ľudí prichádzajúcich do Európy na dve skupiny: utečenci pred vojnou – ktorí majú na azyl legitímne právo, a ekonomickí utečenci – ktorí vo všeobecnosti právo na azyl mať nemajú. Tento pohľad je zjednodušujúci a zatieňuje časť reality. V skutočnosti nejde o dve nezávislé skupiny ľudí, ale dve rôzne motivácie presúvania sa, ktoré môžu byť u konkrétneho človeka prítomné naraz. A často aj sú.
Dovolím si tvrdiť, že ľudia, ktorí sa snažia dostať do Nemecka či Švédska, sú takmer všetci ekonomickými imigrantmi, pričom z veľkej časti môžu byť zároveň aj utečencami.
Čo je vojna?
Aby mohol byť útek pred vojnou braný ako legitímny dôvod na udelenie azylu, je dobré si zodpovedať prostú otázku, čo to vlastne vojna je. Je jasné, že ide o ozbrojený konflikt medzi aspoň dvoma stranami. Vojny môžu byť medzi štátmi, ale aj medzi záujmovými skupinami vlastných občanov (občianske vojny). Medzinárodne sa uznáva, že na to, aby mohol byť ozbrojený konflikt označený za vojnu, musí v ňom zomrieť aspoň 1000 ľudí ročne.
Je zrejmé, že vojna môže mať veľa podôb, pričom civilné obyvateľstvo tiež vojnou v rôznej intenzite trpí. Niekedy sú konflikty a ohrozenie civilistov iba lokálneho charakteru, inokedy vojnou trpí celé obyvateľstvo štátu.
Ak je vojnový konflikt iba lokálny, napr. na hraniciach so susediacim štátom, dáva to obyvateľom oboch krajín právo na útek do najbohatších krajín EÚ a udelenie azylu v nich?
Kto uteká pred vojnou a kto uteká iba z krajiny, v ktorej je vojna alebo ktorá je vo vojne a pritom vážne na živote ohrozený nie je? Ako to rozhodnúť? Podľa trvalého bydliska? Ak nie je problém vystaviť si falošnú identitu a nové doklady iného štátu, potom nebude problém zmeniť si ani trvalé bydlisko. Doklady stratiť a vymyslieť si adekvátnu výhovorku je ešte jednoduchšie.
Môžeme počuť veľa mladých sýrskych mužov, ktorí utiekli, lebo dostali možnosť bojovať za Islamský štát. Dostali aj povolávacie rozkazy bojovať proti Islamskému štátu. Rozhodli sa utiecť. Sú de facto a zrejme aj de iure dezertéri. Má byť legitímnym utečencom mladý muž, ktorý uteká pred obranou svojej vlasti?
A otázka ďalšia: Ak pridáme populáciám vojnou postihnutých krajín ekonomický motív v podobe možnosti utiecť do bohatších krajín, neoslabí to ich snahu bojovať proti vojne, víťaziť a znova nastolovať mier v ich krajinách?
Na Ukrajine zahynuli už tisícky ľudí. Majú tam teda vojnu. Ak sa všetci Ukrajinci rozhodnú emigrovať do Nemecka a Švédska, vyhovie im EÚ v tom?
Hypoteticky, ak by sa Čína dostala do vojenského konfliktu s Indiou, a vyšlú si symbolicky rakety na vlastné dediny, pričom na oboch stranách zahynie niekoľko tisíc ľudí, budú mať 2,5 miliardy Číňanov a Indov nárok na azyl v pol miliardovej EÚ, keď o to požiadajú?
Má byť naozaj akýkoľvek vojnový konflikt kdekoľvek vo svete legitímnym dôvodom na to, aby sa tamojšie populácie zdvihli a hrnuli sa cez mnoho bezpečných štátov do Nemecka či Švédska?
Alebo s cieľom primerane regulovať počty žiadateľov stanovíme normy, koľko zničených budov, zmrzačených ľudí a zabitých civilistov je vo vojnou postihnutej krajine potrebných na udelenie azylu? Stanovíme, aká zamínovaná či zamorená časť územia postihnutej krajiny je potrebná na udelenie azylu?
Necháme o tom viesť diskusiu predstaviteľov EÚ, z ktorých by iste nikto neodporoval švédskemu ministrovi migrácie Morganovi Johanssonovi a jeho pripomenutej floskule, že „...všetky ľudské bytosti majú rovnakú hodnotu“?
Utečenci pred vojnou by mali byť ľudia, ktorí utekajú z oblasti priamo postihnutej bojmi do najbližšieho (susedného) bezpečného štátu. Všetky ostatné prípady sú utečenci, ktorí vo svojej motivácii majú aj ekonomické záujmy, čím sa stávajú zároveň ekonomickými imigrantmi.
Prečo sa bránime rozdielom v politických režimoch?
Ďalšia kategória utečenecov, ktorej by mal byť azyl udeľovaný, sú utečenci politicky prenasledovaní. Skúsme si konkretizovať, aký je to utečenec z politických dôvodov. Ten môže mať rôzne podoby. Napr.:
- Môže ísť o príslušníka etnickej či náboženskej menšiny, ktorá nie je štátom podporovaná, prípadne štát usiluje o jej asimiláciu. Môže jej byť napr. odopreté právo byť volený či dokonca voliť.
- Môže ísť o disidenta, občianskeho aktivistu, ktorý kritizuje aktuálnu vládu a tak mu hrozia rôzne perzekúcie, väzenie ap.
- Môže ísť o príslušníka náboženskej menšiny, ktorý kritizuje alebo zosmiešňuje vládne náboženstvo, napr. islam.
- Môže to byť homosexuál, ktorému štát neuznáva zväzok s príslušníkom rovnakého pohlavia. Prípadne samotné prejavy homosexuálneho správania dané štáty trestajú, niektoré dokonca smrťou.
Je však skutočne demokracia západného typu tak superiórny systém, že život mimo nej predstavuje neslobodu či dokonca tyraniu? Pripomeňme si napr. socializmus, ktorý bol v tzv. východnom bloku – ten napr. právo na prácu garantoval na takej úrovni, že každý človek mal reálnu možnosť byť zamestnaný a existovala nanajvýš frikčná nezamestnanosť. Pre koľkých je takáto garancia atraktívnejšia, ako samotná možnosť voliť z mnohých politických strán či voľnejšie cestovať?
Stanovíme normy pre počet referend v roku, kvóty na počet strán v parlamente, indikátory transparentnosti volieb a ak čokoľvek z toho nebude dodržané, krajina trpí nedostatkom demokracie a občania sú neslobodní? A občania takejto krajiny majú automaticky právo na azyl v EÚ?
A čo sloboda prejavu? Zosmiešňovať proroka Mohameda, Ježiša Krista, Budhu atď. je v EÚ legálne. V moslimskom svete zosmiešňovanie proroka Mohameda väčšinou legálne nie je. Ak to niekto robí, hrozí mu nielen silný sociálny ostrakizmus, ale aj prísne tresty.
Zaujímavosťou je, že na karikatúry moslimských symbolov zareagoval v roku 2006 Irán tým, že zorganizoval súťaž o najlepšiu karikatúru holokaustu, čím chcel poukázať na to, že spochybňovanie či zľahčovanie holokaustu ako historickej udalosti je v mnohých krajinách EÚ, vrátane Slovenska, trestným činom, a teda sloboda prejavu takisto nie je ani v západnom svete absolútna. Túto súťaž Teherán zopakoval aj v roku 2015.
Je dobré si uvedomiť, že moslimský svet reguluje a robí kompromisy so slobodou prejavu v prípade svojho proroka Mohameda, Európska únia kompromisy so slobodou prejavu robí napr. pri spomínanom holokauste, kde, ako sa snažil poukázať Teherán, zas v islamskom svete v tejto téme panuje väčšia otvorenosť.
Či už žijeme v moslimskej krajine, v Európskej únii alebo kdekoľvek inde, ako občania jedni či druhí máme vedieť, kde sú naše hranice slobody prejavu. Aktuálne vládnuci režim nemusíme považovať za spravodlivý, ale máme na výber: buď ho budeme rešpektovať alebo sa mu postavíme, no vtedy by sme mali rátať s prípadnými dôsledkami. Azylová politika Európskej únie by však rada udelila azyl každému, komu hrozí perzekúcia kvôli obmedzenej slobode prejavu.
Stačí jeden posmešný blogový príspevok o prorokovi Mohamedovi, či kresba alebo nápis na stene a človek získava ľahkú vstupenku z moslimskej krajiny do EÚ? Umožníme takto prísť do EÚ vyše miliarde ľudí z moslimských krajín, keby chceli?
A čo krajiny, kde je homosexualita trestným činom? Hocikto sa odtiaľ môže zdvihnúť, prísť k hraniciam EÚ a vyhlásiť, že je homosexuál, a chcel by žiť už konečne homosexuálny neskrývaný aktívny život, čo mu ale jeho štát neumožňuje a hrozí mu väzenie či smrť. Skutočnosť, že tento človek má manželku a deti, s ktorými tiež žiada o azyl, zdôvodní tým, že svoju orientáciu takto maskoval.
Po udelení azylu čas plynie a na otázku, prečo teda stále nemá homosexuálneho partnera, ale funguje normálne v klasickej rodine, odpovie, že sa mu zatiaľ žiadneho nepošťastilo nájsť. Asi ťažko si predstaviť, že mu azylový úrad dá ultimátum: buď budeš žiť do pol roka homosexuálne alebo ťa vyhostíme.
Bude snáď falometria, ako ju používali nedávno v ČR, štandardnou metódou na posúdenie sexuálnej orientácie, hoci ide o metódu ľudsky kontroverznú, ale najmä nie veľmi spoľahlivú?
Stanovíme, aké sexuálne správanie je prípustné a ak v danej krajine nie je povolené, je to dôvod na azyl u týchto ľudí? Z Iraku, Jemenu, Kataru, Nigérie, Somálska, Sudánu a mnohých ďalších krajín tak môže hocikto zaklopať na dvere EÚ a s predstieranou homosexualitou zažiadať o azyl? Ako dlho takýto lacný „trik“ pred nemalou časťou sveta utajíme?
Kultúra vymedzuje hodnotové systémy a tie sú pretavené do celého komplexu politického režimu, vrátane trestných kódexov.
Prečo si myslíme, že to naše ponímanie je to jediné správne a iné ponímanie považujeme za život v neslobode? Uvedomujeme si, že vojny začínajú preto, lebo sa ľudia nedokážu dohodnúť? Tým, že dnes neakceptujeme hodnoty inej kultúry, môžeme byť s tou kultúrou druhý deň ľahko vo vojne.
Chudoba – žiadny problém?
Ak by sme aj akceptovali tézu európskych lídrov, že máme prijímať iba ľudí prenasledovaných politicky alebo utekajúcich pred vojnou a ekonomických utečencov máme odmietať, vznikajú ďalšie otázky.
Človek zápasiaci každodenne s hladom zažíva menší problém, ako ten, kto nemal možnosť voliť svoju vládu? Manželský pár, ktorý nedokáže uživiť svoje deti a občas im nejaké od hladu zomrie, predstavuje menší humanitárny problém, ako muž, ktorému zákon zakazuje mať sex s osobou rovnakého pohlavia?
Človek, ktorý si nevie nájsť dlhé roky prácu, je azda v lepšej situácii ako niekto, v koho krajine sa na jej druhom konci vedie neintenzívny lokálny vojenský konflikt?
Mohli by sme svoju pozornosť zamerať výlučne na ľudí v existenčnej chudobe. To je taká, kde hrozí smrť z nedostatku jedla. A dovolím si tvrdiť, že ide o vážnejší problém ako nejaké rozdiely v politických systémoch.
Avšak, opäť sme pri tom istom: procedurálnych problémoch. Ak by azylová politika EÚ považovala existenčnú chudobu za legitímny dôvod na získanie azylu, počet hladných ľudí klopúcich alebo rovno sa valiacich cez hranice Schengenského priestoru sa rapídne zvýši.
A neviem si predstaviť metodiku, podľa ktorej by sa dalo spoľahlivo rozhodnúť, či sa daný žiadateľ nachádzal alebo nenachádzal v existenčnej chudobe, ak jeho krajina pôvodu nemá vybudované moderné systémy sociálneho zabezpečenia.
Súčasnú azylovú politiku EÚ treba predefinovať
V článku som načrtol niekoľko modelových situácií, ktorými sa dá azylová politika pohodlne obchádzať. Prevádzači tak ako bonus medzi svoje služby môžu pribaliť aj veľmi efektívne poradenstvo v tejto oblasti.
Svet sa dynamicky mení a v súlade s tým musíme reflektovať základné predpoklady našich prístupov. Ak vychádzame zo zjednodušujúcich interpretácií ľudskosti a súcitu ako hlavného východiska tvorby pravidiel, ľahko sa zamotáme a vytvoríme systém, ktorý by sa v priebehu najbližších rokov totálne zrútil. A humanitne sužovaní by boli zrazu aj tí, na koho práci takýto systém vyrástol.
Popri humanite treba mať na zreteli, že svet sa neustále vyvíja a ľudské bytosti zápasia, často neľútostne i egoisticky, o svoje šťastie. Ak nám jednostranné emocionálne prístupy k humánnosti zatienia rozum a budeme si myslieť, že naše šťastie môže zdieľať celý svet, ak bude naša náruč dostatočne otvorená, kruto na to doplatíme.
Azylová politika Európskej únie v súčasnosti pôsobí ako deravé sitko a je odsúdená na kolaps. Ktokoľvek by len trochu chcel, prešiel by cez ňu a úspešne by zahájil azylové procesy. Stačí, keď na to bude mať aj nejaký hmotný motív, napr. vidinu lepšej životnej úrovne, a úsilie o získanie azylu v EÚ je na svete. Súčasná situácia a benevolentný prístup k imigrantom zo strany EÚ vysiela do celého sveta silný motivačný signál.
Je potom zarážajúce, že Európska únia odhlasovala kvalifikovanou väčšinou povinné kvóty pre svoje členské krajiny. Reálne tu nejde o prerozdelenie 120 000 žiadateľov o azyl, ako sa v tejto situácii spomínalo, ale ide najmä o mechanizmus, ktorým sa budú prerozdeľovať najprv stá tisíce a bez výraznej paradigmatickej zmeny v najbližších rokoch desiatky miliónov žiadateľov o azyl.
Je na mieste sa opýtať: kto dal k takému nezodpovednému prístupu vládam EÚ mandát?
Európska únia bude dotlačená k tomu, aby svoju azylovú politiku výrazne predefinovala. Ako to však urobí? Stanoví stovky indikátorov a vybuduje extrémne náročný byrokratický aparát, ktorý bude s cieľom regulácie počtu žiadateľov situáciu neustále vo všetkých častiach sveta monitorovať a s arbitrárnou cynickosťou prehodnocovať?
V manifeste, ktorý sme poskytli verejnosti, sme vytýčili aj jeden z princípov, ktorý by pomohol vyriešiť neudržateľnosť súčasného systému. Ide o zásadu, aby pomoc utečencom poskytovali predovšetkým štáty, ktoré majú svojou populáciou blízko k človeku, ktorý uteká: rasovo, nábožensky, jazykovo i etnicky.
Súčasná prax je aj reálne taká, že ak je naozaj zle, a človek si potrebuje zachrániť holý život, prirodzene hľadá ochranu v susednom štáte, ktorý mu je najbližšie geograficky, a spravidla aj jazykovo, kultúrne a etnicky. Ukrajinci utekajú hlavne do Ruska alebo k rodine do vojnou nepostihnutých častí Ukrajiny. Ukrajine je tiež ochotné vo väčšej miere pomáhať aj Poľsko či Slovensko. Väčšina Sýrčanov utiekla do Libanonu, Jordánska či Turecka. To sú skutoční utečenci. Tí, ktorí majú namierené do Nemecka či Švédska, majú aj silný ekonomický motív.
Ľuďmi, ktorí utekajú cez pol kontinentu do bohatších a nie len bezpečných krajín, a sú nám teda aj vo svojej podstate vzdialení a ťažšie integrovateľní, by sme sa v rámci azylovej politiky nemali byť povinní zaoberať, ale ich v čo najrýchlejšom čase vracať. Ak tento princíp bude EÚ striktne dodržiavať, imigrácia sa dostane veľmi rýchlo do normálnych koľají.
Zdieľať na Facebooku