Nacionalizmus patrí medzi pojmy, ktoré sú vo verejných diskusiách často používané, avšak nie vždy je zrejmé, čo znamenajú. Aj preto je dôležité vedieť, ako je nacionalizmus vnímaný vedcami, ktorí sa ním intenzívne zaoberajú. Nejde len o jeho definovanie, ale aj o zodpovedanie otázky, odkiaľ sa nacionalizmus berie a ako sa najčastejšie člení.
Čo je to nacionalizmus?
Ohľadom definície nacionalizmu existuje medzi spoločenskými vedcami, ktorí sa ním zaoberajú, pomerne veľká zhoda.
Sociológ Anthony D. Smith definoval nacionalizmus v ideologickej rovine ako „ideologické hnutie, ktoré sa usiluje o dosiahnutie a udržanie autonómie, jednoty a identity obyvateľstva, ktorého niektorých jeho členov považuje za súčasť skutočného alebo potenciálneho ‚národa‘“ (s. 9).
Národ, ktorý je podstatným prvkom tejto definície, Smith vymedzil nasledovne: „pomenované ľudské spoločenstvo žijúce v krajine, ktorá je ním chápaná ako vlasť, a majúce spoločné mýty a zdieľané dejiny, svojráznu verejnú kultúru a spoločné zákony a obyčaje pre všetkých jeho členov“ (s. 13).
Filozof a sociálny antropológ Ernest Gellner vo svojej poslednej knihe o nacionalizme ponúkol túto definíciu: „politický princíp, ktorý z kultúrnej podobnosti robí fundamentálne spoločenské puto“ (s. 17). Z toho vyplýva, že národom je spoločenstvo ľudí, ktoré zdieľa spoločnú kultúru (s. 18).
Zaujímavé je, že vlastné vymedzenie neponúkol autor jednej z najčítanejších kníh o nacionalizme – politický vedec a historik Benedict Anderson. Poukázal však na to, že nacionalizmus by nemal byť vnímaný ako ideológia na úrovni liberalizmu či fašizmu. O to vplyvnejšia a aj pre nás relevantná je však jeho definícia národa: „v predstavách jeho členov existujúca politická komunita, ktorá je inherentne predstavovaná ako zároveň exkluzívna a suverénna“ (s. 6).
Známy historik Eric J. Hobsbawm sa hlásil ku Gellnerovej definícii, teda nacionalizmus pre neho znamenal „v prvom rade princíp, ktorý má za to, že politická a národná jednotka by sa mala zhodovať“ (s. 14). Definíciu národa Hobsbawm neponúkol, keďže žiadna podľa neho nie je uspokojivá.
Sociológ a antropológ Pierre L. van den Berghe definoval nacionalizmus ako ideológiu, podľa ktorej má národ právo na štátnosť z titulu toho, že je národ. Národ pritom vymedzil ako politicky uvedomelé etnikum (s. 61).
Podľa historika Azara Gata nacionalizmus obyčajne označuje doktrínu alebo ideológiu, podľa ktorej sú ľudia v rámci národa spolu spojení solidaritou, osudom a spoločnými politickými ašpiráciami. Národ je pre neho „politická alebo štátna komunita spoločnej spriaznenosti, identity a solidarity, spoločenstvo ľudí, ktoré je obyčajne definované určitou kultúrou a citmi príbuznosti, s určitým štátom“ (s. 14).
Treba ešte doplniť, že podľa niektorých autorov, napríklad historika Miroslava Hrocha, je pojem nacionalizmus na vedecké účely nepoužiteľný (Hroch, s. 266). Podľa Hrocha „vzhľadom na celkom divergentnú aplikáciu pojmu nacionalizmus je veľmi náročné vymedziť mu nejaký konsenzuálny zmysel a tým menej ho používať ako nástroj kritickej analýzy“ (s. 8). Väčšina nám známych autorov sa však vo svojej tvorbe o nejakú definíciu nacionalizmu opiera.
Z uvedených definícií rôznych autorov vyplýva, že nacionalizmus má politický, resp. štátoprávny presah, teda nacionalizmu ide o to, aby mal národ ako určitý kolektív, ktorý zahŕňa ľudí považujúcich sa za jednu exkluzívnu skupinu a cítiacich voči sebe určitý stupeň spriaznenosti, vlastnú štátnosť.
Nacionalizmus v takomto chápaní je tak na svete (stále) dominantnou štátoprávnou filozofiou a legitimizačným princípom súčasných štátov (Smith, s. 17). Národný princíp je princíp, na ktorom sú založené národné štáty, a národný štát je stále východiskovou normou štátnopolitickej organizácie.
Aktuálne výzvy pre nacionalizmus predstavuje politická globalizácia či postnacionalizmus prinášajúce víziu supranacionálnych štátov, ktoré majú nahradiť národné štáty a ktorých legitimita nebude odvodená od nacionalizmu. Ide o dnes veľmi diskutovanú tému (porov. Hazony; Mounk, s. 210 – 232), ktorej obsiahnutie však nie je predmetom tohto textu.
Druhy nacionalizmu
Nacionalizmus rozhodne nie je jednotvárny a existuje množstvo jeho variácií. Už z faktu, že jadrová doktrína nacionalizmu ponúka široké a abstraktné východisko, vyplýva, že nacionalizmus dokáže poľahky koexistovať s rôznymi inými ideológiami (Smith, s. 27), čo dokladuje aj historická prax.
V literatúre či verejnom diskurze sa možno zároveň stretnúť s rôznymi klasifikáciami či deleniami nacionalizmu. Asi najznámejšie takéto členenie je na etnický nacionalizmus a občiansky nacionalizmus.
Toto členenie prvýkrát načrtol česko-americký filozof a historik Hans Kohn v roku 1944, keď rozlišoval medzi západoeurópskym nacionalizmom, pri ktorom ide o racionálne spoločenstvo občanov spojených spoločným právnym poriadkom a územím, a východoeurópskym nacionalizmom (sem zaraďoval aj vtedajšie Nemecko), v ktorom bol národ vnímaný ako organické, transcendentálne a silne exkluzívne spoločenstvo, založené nie na občianstve, ale na etnickom princípe.
Iní autori prišli s obdobnými rozdeleniami, napr. na voluntaristický nacionalizmus (obdoba občianskeho nacionalizmu) a organický nacionalizmus (obdoba etnického nacionalizmu) alebo na nacionalizmus založený na teritóriu a nacionalizmus založený na etnicite (Smith, s. 42 – 44).
Tieto rozčlenenia majú základ v rozličnom chápaní národa. Občiansky princíp za príslušníka národa považuje každého, kto má štátoobčiansky vzťah k danému národnému štátu, teda je jeho občanom.
Etnický princíp sa naopak sústreďuje na kultúru, pôvod, jazyk, náboženstvo či iné faktory, od ktorých závisí príslušnosť k národu. Etnický nacionalizmus môže byť pritom ďalej rozčlenený okrem kritérií, podľa ktorých posudzuje príslušnosť k národu, aj podľa toho, či a do akej miery umožňuje asimiláciu do národného telesa, teda podľa miery exkluzivity.
Samozrejme, toto je teoretická rovina a prax môže byť o niečom inom. Niektorí autori upozorňujú, že v reálnom svete tieto teoretické princípy neexistujú v čistej forme. Etnickí nacionalisti, ak uspejú, musia priznať aspoň nejaký význam verejnoprávnej úprave občianstva a prípadne asimilácie, keďže je to štandardný atribút moderného štátu. Čistý občiansky nacionalizmus by zase nemal na čom úspešne založiť politickú a spoločenskú kohéziu. Preto aj občianski nacionalisti v praxi v niektorých situáciách (najmä v časoch, kedy štát vyžaduje od svojich obyvateľov osobné obety) používajú určité etnicko-kultúrne národné znaky (Roshwald, s. 256 – 258).
Možno tiež doplniť, že z povahy veci môže občiansky nacionalizmus fungovať prakticky zrejme len v už existujúcom národnom štáte, naopak etnický nacionalizmus môže, samozrejme, existovať aj bez štátu. Ak sa teda bezštátny národ usiluje o vlastnú štátnosť, musí sa vymedzovať aspoň čiastočne na etnickej (natívnej, kultúrnej, náboženskej, lingvistickej a pod.) báze.
Napriek týmto postrehom má však toto rozdeľovanie svoje opodstatnenie a výpovednú hodnotu, prinajmenšom na účely výskumu postojov obyvateľstva, politických hnutí či občianskych iniciatív. Navyše má svoju relevanciu aj v globálnom merítku, keďže možno napr. rozlišovať medzi štátmi, ktoré pri udeľovaní štátneho občianstva deťom vychádzajú primárne z ius soli (právo miesta), a štátmi opierajúcich sa hlavne o ius sanguinis (právo krvi).
Teórie nacionalizmu
Vedci zaoberajúci sa nacionalizmom sa delia do viacerých teoretických škôl. Ich prístupy sa líšia v tom, ako sa pozerajú na podstatu nacionalizmu, jeho príčiny a pôvod. Stručne si predstavíme tie najvýznamnejšie z nich.
Modernizmus
Podľa tejto teórie sú národy a nacionalizmus modernými fenoménmi, ktoré vznikli v priebehu ostatných dvoch, resp. troch storočí a „sú produktmi špecificky moderných procesov ako kapitalizmus, industrializácia, urbanizácia, sekularizmus a nástup moderného byrokratického štátu“ (Özkirimli, s. 72).
Modernistov možno na základe toho, na ktoré z uvedených procesov kladú vo svojich prácach najväčší dôraz, ďalej rozdeliť na socioekonomických, sociokultúrnych, politických, ideologických či konštruktivistických (Smith, s. 51 – 52).
Modernizmus je dnes zrejme najrozšírenejšiou teóriou nacionalizmu a hlási sa k nemu dodnes zrejme aj najviac výskumníkov. Z vyššie citovaných autorov sem patria E. Gellner, ktorý bol sociokultúrnym modernistom, ako aj B. Anderson a E. Hobsbawm – dvaja najvýznamnejší predstavitelia konštruktivistického modernizmu.
Etnosymbolizmus
Etnosymbolisti, ktorých najznámejším predstaviteľom bol vyššie spomínaný A. D. Smith, odmietajú modernistický prístup kvôli tomu, že neberie do úvahy rolu skorších etnických komunít pre formovaní moderných národov.
Táto teória kladie väčší dôraz na subjektívne elementy a ľudovú kultúru, konkrétne úlohu a vplyv tradovaných mýtov, symbolov, spomienok, hodnôt a tradícií pri formovaní, udržiavaní a zmenách kultúrnych kolektívnych identít a etník (Özkirimli, s. 143).
Pre vytvorenie národov podľa nich neboli až také kľúčové objektívne či vonkajšie procesy, ktoré priniesla modernita, ako tvrdia modernisti, ale skôr subjektívne, resp. vnútorné faktory, ktoré majú predmoderný pôvod a ktoré boli rozhodujúce pre konštrukciu národnej identity a jej následné rozvinutie do nacionalizmu.
Primordializmus
V zmysle tejto teórie je národ prirodzeným fenoménom, podobne ako ľudská reč, a národy alebo etniká v nejakej podobe existovali od nepamäti. V literatúre bývajú rozlišované viaceré druhy primordializmu, napríklad nacionalistický, perenialistický či sociobiologický, ktoré sa navzájom významne líšia (Özkirimli, s. 49 – 50).
- Nacionalistický primordializmus označuje presvedčenie, podľa ktorého je národ „odvekou kategóriou, ktorej objektívnu existenciu je možné a nutné oživovať, obrodzovať, pretože je špecifickou hodnotou ľudského rodu“ (Hroch, s. 18). Svoje uplatnenie našlo najmä v staršej literatúre a nacionalistickej propagande a politike v období od 19. storočia do druhej svetovej vojny. Dnes takýto prístup zrejme nemá žiadnych zástupcov vo vedeckých kruhoch.
- Perenialistický primordializmus tvrdí, že národy existovali dlhé historické obdobia. V literatúre sa ďalej rozlišuje kontinuálny perenializmus, podľa ktorého majú konkrétne národy dlhú, kontinuálnu históriu, a rekurentný perenializmus, podľa ktorého síce konkrétne národy vznikajú a zanikajú, avšak samotný koncept národa je stály a všadeprítomný (Özkirimli, s. 58 – 60). Niektorí autori vnímajú perenializmus ako samostatnú teóriu, nie ako súčasť primordializmu, keďže perenialisti nevnímajú národ nutne ako prirodzený fenomén.
- Sociobiologický primordializmus pri skúmaní nacionalizmu vychádza z perspektívy sociobiológie, teda odvetvia biológie, ktoré pri skúmaní spoločenských javov zohľadňuje evolučné hľadisko. P. van den Berghe ako asi najznámejší zástanca tohto smeru tvrdil, že etnikum (a teda aj národ) je prinajmenšom vo vnímaní jeho členov rozšíreným príbuzenstvom, ktoré je z evolučného hľadiska predmetom príbuzenského výberu (s. 239). Evolučným záujmom génov je ich ďalšia reprodukcia, preto človek, ktorý je ich nositeľom, má mať sklony spolupracovať s ľuďmi, ktorí nesú jemu najviac podobné gény, t. j. s blízkymi príbuznými a následne aj s vzdialenejšími príbuznými (teda v chápaní jednotlivca má ísť o členov jeho etnika či národa). Takéto správanie býva označované aj ako etnický nepotizmus. Sociobiologický primordializmus je v spoločenských vedách vnímaný kontroverzne a hlási sa k nemu len málo autorov. Jedným z nich je spomínaný A. Gat, ktorý nadviazal na van den Bergheho v tom, že kultúru vníma ako prostriedok umožňujúci identifikáciu príbuznosti (s. 31 – 32). Vo svojom diele sa snažil preukázať neudržateľnosť modernistického prístupu a prítomnosť etnonárodných identít aj v predmoderných časoch.
Záver
V tomto texte sme sa pokúsili s použitím diel vybraných významných teoretikov nacionalizmu prezentovať definície nacionalizmu, jeho najbežnejšiu klasifikáciu a najvýznamnejšie teórie nacionalizmu. Jeho ambíciou nie je poskytnúť vyčerpávajúce spracovanie načrtnutých tém, ale snáď pomôže pri základnom zorientovaní sa v problematike či pri úvodnom zoznámení sa s týmito témami pred ich ďalším štúdiom.
Zdroje:
ANDERSON, Benedict. Imagined Communities : Reflections on the Origin and Spread of Nationalism. Verso, 2016. ISBN 978-1-78478-675-5.
GAT, Azar. Nations : The Long History and Deep Roots of Political Ethnicity and Nationalism. Cambridge University Press, 2013. ISBN 978-1-107-40002-3.
GELLNER, Ernest. Nacionalismus. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2003. ISBN 80-7325-023-3.
HAZONY, Yoram. The Virtue of Nationalism. New York : Basic Books, 2018. ISBN 978-1-5416-4537-0.
HOBSBAWM, Eric J. Národy a nacionalismus od roku 1780. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2000. ISBN 80-85959-55-0.
HROCH, Miroslav. Národy nejsou dílem náhody : Příčiny a předpoklady utváření moderních evropských národů. Praha : SLON, 2009. ISBN 978-80-7419-010-0.
MOUNK, Yascha. Lid versus demokracie : Proč je naša svoboda v ohrožení a jak ji zachránit. Praha : Prostor, 2019. ISBN 978-80-7260-420-3.
ÖZKIRIMKLI, Umut. Theories of Nationalism : A Critical Introduction. Palgrave Macmillan, 2010. ISBN 978-0-230-57733-6.
ROSHWALD, Aviel. The Endurance of Nationalism. Cambridge University Press, 2006. ISBN 978-0-521-60364-5.
SMITH, Anthony D. Nationalism. Polity Press, 2010. ISBN 978-0-7456-5128-6.
van den Berghe, Pierre L. The Ethnic Phenomenon. Praeger Publishers, 1987. ISBN 978-0-275-92709-7.
Zdieľať na Facebooku