Toto verejné stanovisko, podpísané 52 medzinárodne uznávanými odborníkmi, bolo vydané ako reakcia po početných, často dosť negatívnych, ohlasoch na knihu The Bell Curve od Herrnsteina a Murraya, v ktorej autori skúmajú dôležitosť a dopad inteligencie na život spoločnosti.
Prvý raz bolo publikované v The Wall Street Journal 13. decembra 1994. Na konci stanoviska je uvedený abecedný zoznam jednotlivých signatárov a ich domovských inštitúcií.
Predhovor
Od publikácie „The Bell Curve“ mnohí komentátori vystúpili s názormi na ľudskú inteligenciu, ktoré prekrúcajú súčasné vedecké poznanie. Niektoré závery v médiách odmietané ako diskreditované sú v skutočnosti silne podporované.
Toto stanovisko načŕta závery považované za prevládajúce medzi výskumníkmi inteligencie, predovšetkým v otázkach povahy a pôvodu inteligencie, ako aj praktických dôsledkov rozdielov v inteligencii medzi jednotlivcami a skupinami. Jeho cieľom je podporovať rozumnejšie diskusie o tomto nejednoduchom fenoméne, ktorý výskum v posledných desaťročiach osvetlil. Nasledujúce závery sú bližšie popísané v popredných učebniciach, profesionálnych časopisoch a encyklopédiách o inteligencii.
Význam a meranie inteligencie
- Inteligencia je veľmi všeobecná mentálna spôsobilosť, ktorá, okrem iného, zahŕňa schopnosť zdôvodňovať, plánovať, riešiť problémy, myslieť abstraktne, chápať komplexné myšlienky, rýchlo sa učiť a učiť sa zo skúsenosti. Nie je to len učenie sa z kníh, úzka akademická zručnosť alebo šikovnosť pri vypĺňaní testov. Odráža skôr širšiu a hlbšiu spôsobilosť chápania nášho okolia – „chytanie sa“, „uchopnovanie významov“ vecí, alebo „vynájdenie sa“ v tom, čo robiť.
- Inteligencia, takto definovaná, môže byť meraná a testy inteligencie ju merajú dobre. Patria medzi najviac presné (v technických výrazoch, reliabilné a validné) zo všetkých psychologických testov a meraní. Nemerajú tvorivosť, charakter, osobnosť či iné dôležité rozdiely medzi jednotlivcami a nie je to ani ich cieľom.
- Hoci existujú rôzne typy inteligenčných testov, všetky merajú tú istú inteligenciu. Niektoré používajú slová alebo čísla a vyžadujú špecifické kultúrne znalosti (napr. slovnú zásobu). Iné však nie; používajú tvary a vzory a vyžadujú poznanie iba jednoduchých, univerzálnych konceptov (veľa/málo, otvorené/uzavreté, hore/dole).
- Rozloženie ľudí na kontinuu IQ, od nízkeho po vysoké, sa dá dobre vyjadriť Gaussovou krivkou (v štatistickej terminológii „normálová krivka“), tiež niekedy nazývanou „zvonová krivka“. Väčšina ľudí je zoskupených okolo priemeru (IQ 100). Zopár je ich buď veľmi bystrých alebo veľmi neinteligentných: približne 3 % Američanov dosahujú skóre IQ nad 130 (často považované za hranicu „nadania“), a približne také isté percento IQ pod 70 (IQ 70 – 75 je často považované za hraničné pásmo mentálnej retardácie).
- Inteligenčné testy nie sú kultúrne zaujaté voči americkým černochom alebo iným v USA narodeným, anglicky hovoriacim skupinám obyvateľstva. Skôr naopak, skóre IQ má rovnako presnú prediktívnu silu pre všetkých takýchto Američanov, bez ohľadu na rasu alebo sociálnu triedu. Jedinci, ktorí dobre neovládajú angličtinu, môžu absolvovať buď neverbálny test alebo test v ich rodnom jazyku.
- Mozgové procesy podliehajúce inteligencii sú stále z veľkej časti neznáme. Súčasný výskum sa zameriava, napríklad, na rýchlosť neurónových prenosov, spracovanie glukózy (energie) a elektrickú aktivitu mozgu.
Skupinové rozdiely
- Členovia všetkých rasovo-etnických skupín sa dajú nájsť na každej úrovni IQ. Gaussove krivky rôznych skupín sa podstatne prekrývajú, ale skupiny sa často odlišujú podľa toho, okolo ktorej časti krivky sa ich príslušníci najviac zoskupujú. Gaussove krivky niektorých skupín (Židia a východní Ázijci) majú stred o čosi vyššie ako tá bielych vo všeobecnosti. Tie iných skupín (čiernych a Hispáncov) majú stred o niečo nižšie než tá bielych Nehispáncov.
- Gaussova krivka bielych má stred približne okolo IQ 100; Gaussova krivka amerických černochov zhruba okolo IQ 85; a tie rôznych podskupín Hispáncov približne v strede medzi bielymi a čiernymi. Údaje sú menej jasné v tom, kde presne nad IQ 100 majú stred krivky Židov a Ázijcov.
Praktický význam
- IQ silne súvisí, pravdepodobne viac než akákoľvek iná jediná merateľná ľudská vlastnosť, s mnohými dôležitými ukazovateľmi v oblasti vzdelania, zamestnania ako aj hospodárskymi a sociálnymi ukazovateľmi. Jeho vzťah s blahobytom a výkonom jednotlivcov je veľmi silný v niektorých oblastiach života (vzdelanie, vojenský výcvik), miernejší, ale značný v iných (sociálna kompetencia) a mierny, ale evidentný v iných (dodržiavanie zákonov). Nech IQ testy merajú čokoľvek, má to veľkú praktickú a spoločenskú dôležitosť.
- Vysoké IQ je v živote výhodou, pretože prakticky všetky činnosti vyžadujú určité rozmýšľanie a rozhodovanie. Naopak, nízke IQ je často nevýhodou, najmä v neorganizovanom prostredí. Samozrejme, vysoké IQ nezaručuje úspech o nič viac, než nízke zaručuje zlyhanie v živote. Existujú mnohé výnimky, ale pri dosahovaní úspechu v našej spoločnosti sú výrazne zvýhodnení tí s vyšším IQ.
- Praktické výhody vyššieho IQ sa zvyšujú, keď sa životné okolnosti stávajú komplexnejšími (nové, nejednoznačné, meniace sa, nepredvídateľné alebo viacrozmerné). Napríklad, vysoké IQ je vo všeobecnosti potrebné na dobré výkony vo vysoko zložitých alebo dynamických zamestnaniach (vysokokvalifikované práce, manažment); je výraznou výhodou v stredne zložitých zamestnaniach (remeselníctvo, cirkevná a policajná práca); ale menšie výhody predstavuje pri činnostiach, ktoré vyžadujú len rutinné rozhodnutia alebo riešenie jednoduchých problémov (nekvalifikovaná práca).
- Rozdiely v inteligencii rozhodne nie sú jediným faktorom vplývajúcim na výkonnosť a úspech vo vzdelávaní, zamestnaní a vysoko komplexných zamestnaniach (nikto netvrdí, že sú), ale inteligencia je často najdôležitejšia. V skupine jedincov selektovaných pre vysokú (alebo nízku) inteligenciu, a teda s nie významnými rozdielmi v IQ, ako napríklad na vysokej škole (alebo v špeciálnych školách), do popredia vystupujú iné vplyvy na výkon a úspech.
- Niektoré osobnostné črty, špeciálne vlohy, nadania, fyzické schopnosti, skúsenosť a pod. sú dôležité (niekedy nevyhnutné) na úspech v mnohých zamestnaniach, ale majú užšiu (alebo neznámu) použiteľnosť či „prenosnosť“ medzi rôznymi úlohami a situáciami v porovnaní so všeobecnou inteligenciou. Niektorí bádatelia tieto ľudské črty nazývajú inými „inteligenciami“.
Zdroj a stabilita rozdielov v rámci skupiny
- Jedinci sa líšia v inteligencii z dôvodov vplyvov prostredia aj genetických predpokladov. Odhady dedičnosti sa pohybujú od 0,4 po 0,8 (na škále od 0 po 1), väčšinou teda naznačujú, že genetika hrá väčšiu rolu ako prostredie vo vytváraní rozdielov v IQ medzi jednotlivcami. (Dedičnosť je druhá mocnina korelácie fenotypu s genotypom.) Ak by sa všetko prostredie stalo pre každého rovnakým, dedičnosť by narástla na 100 %, pretože všetky zostávajúce rozdiely v IQ by nevyhnutne boli genetického pôvodu.
- Príslušníci tých istých rodín sa taktiež zvyknú výrazne líšiť v inteligencii (v priemere o okolo 12 bodov IQ), z genetických dôvodov aj vplvymi prostredia. Líšia sa geneticky, pretože biologickí bratia a sestri zdieľajú presne polovicu svojich génov s každým zo svojich rodičov a, v priemere, iba polovicu navzájom. Líšia sa v IQ taktiež preto, že sú vystavovaní rôznym prostrediam v rámci tej istej rodiny.
- Že IQ môže byť vysoko dedičné, neznamená, že nie je ovplyvnené prostredím. Jedinci sa nerodia s fixnými, nemennými úrovňami inteligencie (nikto netvrdí, že tomu tak je). IQ sa však postupne stabilizuje v priebehu detstva a vo všeobecnosti sa potom mení už len v malej miere.
- Hoci prostredie je významným faktorom pri utváraní rozdielov v IQ, ešte nevieme, ako ho zmeniť tak, aby sme natrvalo zdvihli nízke IQ. Či sú súčasné pokusy sľubné, je stále otázkou značnej vedeckej diskusie.
- Geneticky spôsobené rozdiely v IQ nie sú nevyhnutne nenapraviteľné (porovnajte to s príkladmi cukrovky, zlého zraku a fenylketonúrie), takisto tie spôsobené prostredím nie sú nevyhnutne napraviteľné (porovnajte to s príkladmi zranení, otráv, výrazným zanedbávaním výchovy a niektorých chorôb). Obom však možno do istej miery predchádzať.
Zdroj a stabilita rozdielov medzi skupinami
- Neexistujú žiadne presvedčivé dôkazy o tom, že Gaussove krivky IQ rozličných rasovo-etnických skupín sa približujú. Výskumy z posledných rokov ukazujú, že rozdiely v akademickej úspešnosti sa trochu zúžili pre niektoré rasy, vekové skupiny, školské predmety a úrovne kompetencie, ale tieto zistenia sa zdajú byť príliš zmiešanými na to, aby odrážali všeobecný posun v úrovniach IQ ako takých.
- Rasovo-etnické rozdiely v zvonových krivkách IQ sú v zásade rovnaké, keď mladí ľudia opúšťajú strednú školu a keď nastupujú do systému vzdelávania. Pretože sa však inteligentní mladí ľudia učia rýchlejšie, tieto rovnaké rozdiely v IQ vedú k narastajúcim rozdielom v miere vedomostí, ako mladí ľudia postupujú systémom vzdelania. Ako aj nadaľej ukazujú veľké národné výskumy, 17-roční černosi majú, v priemere, výkon skôr ako 13-roční bieli v čítaní, matematike a prírodovede, Hispánci sú niekde medzi.
- Dôvody, pre ktoré sa v inteligencii líšia čierni medzi sebou, sa javia ako v zásade tie isté ako tie, pre ktoré sa medzi sebou líšia bieli (alebo Ázijci či Hispánci). Vplyv majú prostredie aj genetická dedičnosť.
- Neexistuje žiadna konečná odpoveď na otázku, prečo sa Gaussove krivky medzi rasovo-etnickými skupinami líšia. Dôvody pre tieto rozdiely v IQ medzi skupinami môžu byť značne odlišné od dôvodov, pre ktoré sa medzi sebou líšia jednotlivci v rámci určitej skupiny (bieli, čierni alebo Ázijci). V skutočnosti je chybné predpokladať, ako to mnohí robia, že dôvod, prečo jedinci v určitej populácii majú vysoké IQ, zatiaľ čo iní majú nízke IQ, musí byť ten istý ako dôvod, prečo niektoré populácie obsahujú viac jedincov s vysokým (alebo nízkym) IQ ako iné. Väčšina odborníkov sa domnieva, že prostredie hrá veľkú úlohu pri odďaľovaní Gaussových kriviek, ale že svoju úlohu môže zohrávať aj genetika.
- Rasovo-etnické rozdiely sú o niečo menšie, ale stále podstatné, pre jedincov z rovnakých socioekonomických skupín. Napríklad, čierni študenti zo zámožných rodín obvykle skórujú v IQ testoch vyššie ako čierni z chudobných rodín, ale, v priemere, neskórujú vyššie ako bieli z chudobných rodín.
- Takmer všetci Američania, ktorí sa považujú za čiernych, majú bielych predkov – táto prímes je v priemere okolo 20 % – a podobne mnohí z tých, ktorí sa považujú za bielych, Hispáncov či príslušníkov iných skupín, majú zmiešaný pôvod. Nakoľko výskum inteligencie sa spolieha na sebazaradenie sa do výlučne rozdelených rasových kategórií, tak ako väčšina ostatného výskumu v sociálnych vedách, jeho zistenia majú zrejme vzťah k nejakej nejasnej zmesi sociálnych a biologických rozdielov medzi skupinami.
Dôsledky pre sociálne opatrenia
- Zistenia výskumu neprikazujú ani neznemožňujú žiadne konkrétne sociálne opatrenia, pretože nikdy nemôžu určiť naše ciele. Môžu nám však pomôcť odhadnúť pravdepodobný úspech a vedľajšie dôsledky nasledovania týchto cieľov rôznymi spôsobmi.
Nasledujúci profesori – všetci odborníci na inteligenciu a príbuzné oblasti – podpísali toto stanovisko:
- Richard D. Arvey, University of Minnesota
- Thomas J. Bouchard, Jr., University of Minnesota
- John B. Carroll, Un. of North Carolina at Chapel Hill
- Raymond B. Cattell, University of Hawaii
- David B. Cohen, University of Texas at Austin
- Rene V. Dawis, University of Minnesota
- Douglas K. Detterman, Case Western Reserve Un.
- Marvin Dunnette, University of Minnesota
- Hans Eysenck, University of London
- Jack Feldman, Georgia Institute of Technology
- Edwin A. Fleishman, George Mason University
- Grover C. Gilmore, Case Western Reserve University
- Robert A. Gordon, Johns Hopkins University
- Linda S. Gottfredson, University of Delaware
- Robert L. Greene, Case Western Reserve University
- Richard J.Haier, University of Callifornia at Irvine
- Garrett Hardin, University of California at Berkeley
- Robert Hogan, University of Tulsa
- Joseph M. Horn, University of Texas at Austin
- Lloyd G. Humphreys, University of Illinois at Urbana-Champaign
- John E. Hunter, Michigan State University
- Seymour W. Itzkoff, Smith College
- Douglas N. Jackson, Un. of Western Ontario
- James J. Jenkins, University of South Florida
- Arthur R. Jensen, University of California at Berkeley
- Alan S. Kaufman, University of Alabama
- Nadeen L. Kaufman, California School of Professional Psychology at San Diego
- Timothy Z. Keith, Alfred University
- Nadine Lambert, University of California at Berkeley
- John C. Loehlin, University of Texas at Austin
- David Lubinski, Iowa State University
- David T. Lykken, University of Minnesota
- Richard Lynn, University of Ulster at Coleraine
- Paul E. Meehl, University of Minnesota
- R. Travis Osborne, University of Georgia
- Robert Perloff, University of Pittsburgh
- Robert Plomin, Institute of Psychiatry, London
- Cecil R. Reynolds, Texas A & M University
- David C. Rowe, University of Arizona
- J. Philippe Rushton, Un. of Western Ontario
- Vincent Sarich, University of California at Berkeley
- Sandra Scarr, University of Virginia
- Frank L. Schmidt, University of Iowa
- Lyle F. Schoenfeldt, Texas A & M University
- James C. Sharf, George Washington University
- Herman Spitz, former director E.R. Johnstone Training and Research Center, Bordentown, N.J.
- Julian C. Stanley, Johns Hopkins University
- Del Thiessen, University of Texas at Austin
- Lee A. Thompson, Case Western Reserve University
- Robert M. Thorndike, Western Washington Un.
- Philip Anthony Vernon, Un. of Western Ontario
- Lee Willerman, University of Texas at Austin
Zdieľať na Facebooku