Vyššie starobné dôchodky vďaka pracujúcim deťom? A ako na to „technicky“?

viacgeneračná rodina

Iniciatívu zaviesť štvrtý dôchodkový, tzv. rodičovský, pilier reflektujem od roku 2009. Vtedy s ňou prišli protagonisti KDS František Mikloško, Vladimír Palko, Pavol Minárik a Rudolf Bauer. Cieľom malo byť zlepšiť demografický vývoj.

Rodičovský pilier, ako paradigmatická zmena systému starobných dôchodkov, spočíva v tom, že časť percent dôchodkových odvodov, ktoré pracujúci odvádza, by bola adresná, čiže by sa priamo odviedla na dôchodok jeho rodičom.

Ako vyplýva z rozhovoru pre Postoj, túto iniciatívu si osvojil súčasný minister práce Milan Krajniak, pričom tiež hovoril o „asignácii časti svojich odvodov“.

Krajniak ako motiváciu uviedol „[a]by najmä matky, ktoré majú dnes nižšie dôchodky, pretože vychovali štyri deti, dostali na dôchodok nejaké ocenenie, kompenzáciu za to, že vychovali deti, ktoré prispievajú na dôchodok všetkých dôchodcov.“

Dodal, že to, ako sa to technicky uskutoční, je na diskusiu.

Denník Slovensko upozornil na facebookový príspevok Vladimíra Palka, v ktorom sa zdôveruje, že sa už pred vyše mesiacom stal členom komisie pripravujúcej dôchodkovú reformu práve v tomto duchu.

Sám sa zaoberám otázkami, ako môže systém sociálneho zabezpečenia prispieť k lepšiemu demografickému vývoju a keď som prvýkrát počul o iniciatíve rodičovského piliera, bol som voči tomu silno skeptický, hoci snahu odmeniť rodičov za to, že dali spoločnosti nových produktívnych ľudí, som vnímal a, samozrejme, vnímam pozitívne.

Za vyše 10 rokov sa ale niektoré okolnosti zmenili do takej miery, že si viem predstaviť zavedenie tohto inštitútu za predpokladu, že sa rozumne nastaví. V článku zachytávam aj vývoj mojich úvah o danom inštitúte, čo má za následok mierne neštandardnú štruktúru textu.

Predstavím aj hrubé rysy jedného z možných „technických spôsobov nastavenia“ tohto redistribučného princípu.

Text by mal poslúžiť ako príspevok do črtajúcej sa diskusie.

Prečo to zavádzať?

Vyspelý svet sa dostal do stavu, v ktorom sa pracujúca časť obyvateľstva začala reprodukovať výrazne pod záchovnú hodnotu, ktorá je zhruba 2,1 dieťaťa na muža a ženu. Pracujúci majú príliš často iba jedno dieťa alebo nemajú žiadne.

Svedomitá starostlivosť a výchova detí predstavujú výraznú ekonomickú záťaž ako aj ušlé ekonomické príležitosti, ktoré systém sociálneho zabezpečenia kompenzuje iba z pomerne malej časti.

Systém starobných dôchodkov je dotovaný predovšetkým zo zdrojov, ktoré pochádzajú od aktuálnych pracujúcich (tzv. I. priebežný pilier).

V súčasnosti sa uplatňuje princíp kolektívnej odmeny, resp. viny. Súčasný systém nijako nezohľadňuje, či niekto za seba poskytol náhradu na trhu práce, čiže dotovateľa financií do systému starobných dôchodkov alebo nie.

Bolo by preto spravodlivé tento podiel na zásluhe živenia systému starobných dôchodkov čo najviac zindividuálniť, keďže od toho závisí udržateľnosť systému.

Môže sa javiť ako nespravodlivé, že by takto nastavený systém znevýhodňoval tých, ktorí deti mať chcú, ale nemôžu. Treba si ale uvedomiť, že ani po zindividuálnení zásluhy na udržateľnosti systému by nešlo o redistribúciu takých financií, ktoré by kompenzovali obrovský rozdiel v ekonomickej situácii bezdetných a rodičov s deťmi.

Inými slovami, bezdetní by vedeli, že si vyšší starobný dôchodok môžu zabezpečiť zvýšenou iniciatívou počas produktívneho veku nad rámec tých predpísaných v podobe povinných sociálnych odvodov (napr. využívanie III. dôchodkového piliera, rôzne formy investovania ap.).

Ukazuje sa tiež, že tzv. kompenzačná migrácia, ktorej cieľom je nových pracujúcich importovať zo zahraničia, nie je vhodným riešením. Jednak môžu u cudzincov vznikať vážne problémy s integráciou na trhu práce či môžu viesť k vzostupu sociálno-patologických javov, alebo, v prípade, ak by aj kompenzačná migrácia bola funkčná, nie je spravodlivá voči krajinám pôvodu, keďže ich oberá o tých najprínosnejších ľudí.

Previazanosť práce detí na výšku starobných dôchodkov ich rodičov by mohlo v niektorých hraničných prípadoch posilniť motiváciu priznávať príjem, napr. u rôznych živnostníkov, konateľov ap. Resp. systém by poskytoval určitú formu „trestu“ voči rodičom, ktorí svoje deti nevychovali ako dostatočne lojálne a čestné voči štátu a jeho systému.

Takéto opatrenie predstavuje relatívne pozitívny unikát v tom, že nemá potenciál pôsobiť ako stimul ku kvantitatívnemu plodeniu detí, ale skôr ako stimul ku kvalitnej výchove.

Prečo to nezavádzať?

Pred vyše desiatimi rokmi mi napadlo niekoľko dôvodov proti zavedeniu tzv. rodičovského piliera:

  • Pri starobných dôchodcoch s nízkym dôchodkom by sa prehĺbila priepasť, ktorá by oslabovala princíp potrebnosti: tí, čo deti nemajú, a teda nemá im kto veľmi navyše pomáhať, by si nepolepšili a, naopak, tí, čo deti majú a môžu im priamo (i finančne) pomáhať, by dostávali dôchodky vyššie. Tento problém by sa umocnil, ak by sa daný inštitút zaviedol v rámci prerozdeľovania aktuálnych výdavkov na systém starobných dôchodkov. Vtedy by starobným dôchodcom bez produktívnych detí dôchodky dokonca klesli a u tých s najnižšími dôchodkami by sa mohla zvýšiť materiálna deprivácia.
  • Ak chce sociálna politika stimulovať určité skupiny k reprodukcii, je lepšie obmedzené verejné zdroje investovať do nástrojov, vďaka ktorým rodina pocíti podporu v čase, keď ju potrebuje (v čase nezaopatrenosti detí). Toto kritérium spĺňajú dnes zrejme všetky nástroje rodinnej politiky.
  • Ak by malo ísť o formu podpory, ktorá by bola naviazaná na odvádzanie sociálnych odvodov, potom by výška starobných dôchodkov nepredvídateľne kolísala v závislosti od aktuálnej výšky mzdy detí, resp. od toho, či sú práve zamestnané alebo nie.
  • V prípade, že by mali rodičia deti vo vyššom veku (po štyridsiatke), čiže by napr. v čase odchodu rodičov do dôchodku ich deti iba mali dovŕšiť dospelosť, mohlo by to ovplyvniť ich vôľu viesť deti po zmaturovaní k umiestneniu na trh práce na úkor vysokoškolského štúdia.
  • Ak vezmeme do úvahy, že v posledných rokoch nastupujú do dôchodku rodičia, ktorí priviedli na svet generáciu tzv. Husákových detí, kedy bola plodnosť týchto skupín okolo záchovnej hodnoty, znamenalo by to, že drvivá väčšina dôchodcov by z toho dosť podobne prosperovala. Vyvolalo by to nevyhnutne výraznejšie navýšenie výdavkov a systém by sa javil skôr ako trest pre tých „pár ľudí“, ktorí deti nemali, z ktorých časť ich mať nemohla.
  • Hoci I. dôchodkový pilier je priebežný, čiže odvody súčasných pracujúcich idú na dôchodky súčasných poberateľov, systém je nastavený tak, že pracujúci človek si svojimi odvodmi akoby šetril. Pracujúci človek by tak za svoj produktívny život mal odviesť zhruba to, čo následne v priemere dostane naspäť na starobnom dôchodku. Ak by „rodičovský pilier“ nebol vyplácaný ako bonus navyše, ale pôsobil by ako nový faktor do výpočtu starobných dôchodkov, nevyznelo by veľmi fér, ak by boli ukrátení tí, ktorí odviedli dosť peňazí do systému, ale deti nemajú.

Prečo to predsa len zavádzať?

Za tie roky sa zmenilo pár vecí (objektívnej i subjektívnej povahy), ktoré kontrujú niektorým mojim predošlým námietkam, pričom táto myšlienka by dnes mohla byť už zrelá na spoločenskú diskusiu:

  • Slovensko odvtedy zaznamenalo silno pozitívny ekonomický vývoj. Aj keby sme abstrahovali od zavedeného a nedávno posilneného inštitútu minimálneho dôchodku, dnes žije oveľa menej dôchodcov, ktorých výšky dôchodkov oscilujú okolo hranice životného minima. Pozitívny vývoj spočíva aj v tom, že rozdiel medzi priemernou mzdou a životným minimom sa zväčšil.
  • Uvedomil som si skutočnosť, že starostlivosť či výchova detí nepoškodzuje v danom čase ekonomicky iba tých, čo sa o dieťa starajú primárne (spravidla matky), ale aj tých, čo sekundárne (spravidla otcov), skrátka oboch rodičov. Čas a energia, ktoré venujú aj otcovia starostlivosti či výchove, nemôžu venovať dodatočnej práci, ktorá môže predstavovať ekonomické prilepšenie alebo vytvárať prídavné zásluhy významné pre kariérny rast. Literatúra i verejná diskusia k tejto téme akcentuje takmer výlučne iba straty spôsobené ženám/matkám.
  • Zhruba o 10 rokov začne postupne odchádzať do dôchodku generácia, ktorá svoje rozhodnutia o reprodukčnom správaní realizovala už v podmienkach kapitalizmu.
  • Je dobré dať súčasnej generácii v produktívnom veku najavo, že štát má záujem na tom, aby mali deti a systém to následne hmatateľne zohľadní.
  • Dávnejšie mi napadol spôsob, ako nastaviť systém „rodičovského piliera“ tak, aby nevytváral nepredvídateľné a časté skoky vo výške vyplácaných starobných dôchodkov.

Nedostatky pri spôsobe „asignácie odvodov“

Ako som už naznačil, zásadný nedostatok „rodičovského piliera“ postaveného na adresnej asignácii časti odvádzaných odvodov spočíva v nepredvídateľnej a zároveň nie veľmi spravodlivej skokovitosti.

Starobný dôchodok predstavuje pravidelný príjem, ktorého pravidelnosť a výška sú napr. oproti mzde vysoko stabilné, garantované a predvídateľné. Dôchodcovia sa tak vedia nastaviť na optimálny pravidelný spotrebný štandard.

Uvažujme o modeli nastavenom tak, že by jedno dieťa pracujúce za priemernú mzdu navýšilo každému zo svojich rodičov starobné dôchodky o 50 €.

Ak by mal rodičovský pár takéto deti tri, ich celkový príjem by bol vyšší o 300 €. Ak ich dva starobné dôchodky bez toho tvoria napr. 700 €, potenciálne pohyblivých 300 € je pomerne vysoká suma, ktorá by mohla vytvárať pocit neistoty.

Ak by dôchodcovia nastavili svoje spotrebné správanie na 1000-eurové mesačné výdavky a zrazu by v krátkom čase sa dve alebo tri deti stali nezamestnané, mohli by sa dostať do nepohody alebo problémov.

Potom tu máme také prípady, pri ktorých sú na starobnom dôchodku nielen rodičia, ale už aj ich deti. Pri systéme postavenom na asignácii odvodov, by po odchode detí do dôchodku rodičom zrazu už natrvalo klesla celková výška starobného dôchodku.

Netreba opomínať ani prípady, pri ktorých napr. rodičia svojim deťom poskytli svedomitú starostlivosť a výchovu, vďaka ktorým dodali trhu práce vysoko produktívnych ľudí, ale tí napr. v dôsledku nehody či dokonca pracovného úrazu sa stali invalidnými alebo rovno zahynuli.

Ak by poskytovanie tohto benefitu bolo ovplyvnené tým, či deti pracujú, skutočnosť, že by sa takéto nešťastie prenášalo aj do nenavýšeného dôchodku rodičov, by oproti ostatným nemuselo vyznieť zrovna fér.

Ako nastaviť daný mechanizmus?

Dáva zmysel integrovať daný inštitút do pomerne rozsiahleho zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, keďže ten upravuje poskytovanie dôchodkov.

Aby sa predišlo spomenutým relatívne častým zmenám, ktoré by sa prejavovali na nepredvídateľne meniacej sa výške starobných dôchodkov, dajú sa na „rodičovský pilier“ či „bonus“ využiť niektoré pravidlá, resp. priamo premenné, poskytovania invalidného dôchodku.

Ide konkrétne o:

  • počet rokov dôchodkového poistenia potrebných na vznik nároku na invalidný dôchodok;
  • priemerný osobný mzdový bod;
  • a aktuálna dôchodková hodnota.

V súčasnosti sa suma „plného“ invalidného dôchodku určuje „ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na invalidný dôchodok, ku ktorému sa pripočíta obdobie od vzniku nároku na invalidný dôchodok do dovŕšenia dôchodkového veku a aktuálnej dôchodkovej hodnoty.“

  • Priemerný osobný mzdový bod zabezpečuje, aby bola zohľadnená zásluha poistenca v podobe jednotlivých výšok miezd na trhu práce.
  • Aktuálna dôchodková hodnota zabezpečuje valorizáciu výšky dôchodkových dávok v závislosti od nárastu priemernej mzdy.
  • No a počet rokov dôchodkového poistenia pri výpočte invalidného dôchodku zohľadňuje, koľko rokov bol poistenec pred vznikom nároku na invalidný dôchodok poistený. Zjednodušene: do akej miery vo svojom produktívnom období v skutočnosti pracoval.

Mechanizmus výpočtu invalidného dôchodku nám dokáže vcelku presne zohľadniť formálnu produktivitu pracujúcich ľudí.

A práve nastavenie počtu rokov dôchodkového poistenia potrebných na vznik nároku na invalidný dôchodok by mohol byť zhodný s podmienkou nároku na „rodičovský pilier“, čo by predišlo kritizovanému nepredvídateľnému kolísaniu výšok starobných dôchodkov.

Pre potreby popisu tohto mechanizmu daný inštitút nazveme rodičovský prídavok k starobnému dôchodku (skrátene rodičovský prídavok).

Rodičovský prídavok ako bonus k starobnému dôchodku za každé pracujúce dieťa by sa rátal jednoducho ako súčin „plného“ invalidného dôchodku, na ktoré by malo ku každoročne posudzovanému obdobiu povinne invalidne poistená osoba (dieťa daného rodiča) nárok, a koeficientu napr. 0,1.

Výška koeficientu rodičovského prídavku by mala byť vyslovene závislá od možností udržateľnosti verejných financií a ako takého politického konsenzu.

Uvedená výška 0,1 mi osobne príde ako niečo, čo by na jednej strane dôchodcovia reálne pocítili ako zásluhu, ale zároveň by to mohlo byť ešte politicky akceptované či finančne únosné, pričom by to nevytváralo výrazné rozdiely medzi bezdetnými starobnými dôchodcami a tými s deťmi. Zároveň by to nepodnecovalo rôzne scenáre špekulatívneho správania (v podobe napr. dobrovoľného poistenia, pripoistenia ap.) s cieľom vyťažiť zo systému nenáležité financie.

Naopak, pracovať s koeficientom 0,03 či menej by nedávalo veľký zmysel takýto inštitút zavádzať, keďže by predstavovalo nepatrnú zmenu vo výške starobných dôchodkov oproti tomu, akú by to predstavovalo administratívnu záťaž.

To najdôležitejšie, čo by predišlo spomínanej kritizovanej skokovitosti, je parameter počtu rokov potrebných na vznik nároku na invalidný dôchodok, v tomto prípade na vznik nároku na rodičovský prídavok. Upravuje ho § 72 zákona o sociálnom poistení nasledovne:

„Počet rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok poistenca vo veku

  1. do 20 rokov je menej ako jeden rok,
  2. nad 20 rokov do 24 rokov je najmenej jeden rok,
  3. nad 24 rokov do 28 rokov je najmenej dva roky,
  4. nad 28 rokov do 34 rokov je najmenej päť rokov,
  5. nad 34 rokov do 40 rokov je najmenej osem rokov,
  6. nad 40 rokov do 45 rokov je najmenej 10 rokov,
  7. nad 45 rokov je najmenej 15 rokov.“

Táto podmienka skrátka zabezpečí, aby nárok na rodičovský prídavok za pracujúce dieťa nárazovo nevznikal a nezanikal v závislosti od aktuálneho stavu zamestnanosti dieťaťa, ale zároveň aby vznikal iba vtedy, ak je dieťa na trhu práce stabilne integrované.

Akonáhle by dieťa menilo zamestnanie, pričom by bolo pár mesiacov nezamestnané, rodič by to na výplate starobného dôchodku takmer vôbec nemusel pocítiť.

A naopak, ak by rodič videl, že dieťa sa stáva dlhodobo nezamestnané, dalo by sa predvídať, kedy by mohol nárok na rodičovský prídavok zaniknúť. Napr. ak by dieťa malo 41 rokov a odrobených 14 rokov, pričom by sa stalo nezamestnané, bolo by možné predvídať, že ak najneskôr v 44 rokoch nezačne opäť pracovať, tak v jeho 45 rokoch rodičia stratia nárok na rodičovský prídavok.

Tieto informácie by mohli byť súčasťou každoročného prehodnocovania výšky starobných dôchodkov.

Ilustrujme si načrtnutý mechanizmus rodičovského prídavku na príklade rodičov s dvomi deťmi. Jeden z rodičov odchádza do dôchodku a má nárok na starobný dôchodok vo výške 650 €.

Jedno z detí má 34 rokov, zatiaľ odpracovalo 9 rokov. A priemernú mzdu v danom období poberalo vo výške 0,9 priemernej mzdy v národnom hospodárstve.

Čiže by malo nárok na „plný“ invalidný dôchodok vypočítaný nasledovne:

(9 + 64 - 34) * 0,9 * 13,6361 = 478,70 €

Z čoho desatina, čiže rodičovský prídavok k starobnému dôchodku je 47,87 €.

Druhé z detí má 32 rokov, zatiaľ odpracovalo 5 rokov a priemernú mzdu v danom období poberalo vo výške 0,8 priemernej mzdy v národnom hospodárstve.

Čiže nárok na „plný“ invalidný dôchodok by malo vypočítaný nasledovne:

(6 + 64 - 32) * 0,8 * 13,6361 = 414,60 €

Z čoho desatina, čiže rodičovský prídavok k starobnému dôchodku je 41,46 €.

Rodič odchádzajúci na dôchodok tak dostane k starobnému dôchodku 650 € aj rodičovské prídavky v úhrnnej výške 89,33 €, takže celková vyplácaná suma by bola 739,33 € namiesto 650 €.

Rovnaký postup by sa aplikoval pri výpočte starobného dôchodku druhého rodiča, keď bude odchádzať do dôchodku.

(Výpočty sme pre ilustráciu mierne zjednodušili.)

Ak by sa dieťa stalo počas svojho produktívneho obdobia invalidné alebo by dokonca zahynulo, nárok na rodičovský prídavok by nemusel zaniknúť, ak by bol rátaný ako súčin invalidného dôchodku a rodičovského koeficientu 0,1 alebo ako súčin invalidného dôchodku, na ktorý by mal poistenec v čase smrti nárok a rodičovského koeficientu 0,1.

Aby sa predišlo absurdným situáciám, kedy starobný dôchodok začne poberať už aj dieťa a daný benefit rodičovi nezanikol, začatím poberania starobného dôchodku by sa rodičovský prídavok naďalej rátal, ale už ako 0,1 z výšky starobného dôchodku dieťaťa.

Netýkalo by sa to veľa prípadov, že by to spôsobilo výrazný nárast nákladov na daný inštitút. Za predchádzanie vzniku spomenutej absurdnej situácie by to stálo.

Ak by sa pri konštruovaní rodičovského prídavku aplikovali aj zásady podľa § 70 odseku 2 a § 73 odseku 3, potom by prínos z daného inštitútu mali aj rodičia za deti, ktoré sa narodili postihnuté alebo ktoré nadobudli invaliditu v čase nezaopatrenosti, a na trh práce sa neintegrovali.

Aby zavedenie daného inštitútu príliš nezaťažovalo verejné zdroje, určite by sa súbežne s ním mali zrušiť zmeny v inštitúte minimálnych dôchodkov, ktoré zavádzala ku koncu svojho obdobia predošlá vláda v rámci akejsi politicko-volebnej tiesne, prípadne daný inštitút minimálnych dôchodkov zrušiť úplne. To isté platí o trinástych dôchodkoch.

Zavedením rodičovského prídavku by sa problém starodôchodcov do značnej miery vyriešil.

Tiež by sa mala zohľadniť aktuálna ekonomická recesia a v prípade zavedenia daného inštitútu posunúť jeho účinnosť o pár rokov neskôr, najmä ak by nedošlo k reštrikciám pri minimálnych a trinástych dôchodkoch.

Záver

Týmto príspevkom sme chceli prispieť do diskusie o tom, či by mali mať ľudia vyšší starobný dôchodok za to, že vychovali deti uplatnené na trhu práce, ktoré tak prispievajú na systém starobných dôchodkov v blížiacej sa kríze udržateľnosti systému starobných dôchodkov v dôsledku nepriaznivého demografického vývoja.

A zároveň sme chceli predstaviť príklad pomerne pragmatického a precízneho mechanizmu redistribúcie, keby sa vláda rozhodla taký inštitút zaviesť.

Samozrejme, daný inštitút by otváral mnohé nové problémy, ktoré sme v texte neobsiahli.

Napr. čo so situáciou, kedy deti pracujú v zahraničí a ich odvody neprúdia do našej Sociálnej poisťovne. Mali by mať ich rodičia nárok na rodičovský prídavok k starobnému dôchodku, hoci by sa naň zjavne skladali iní?

Inú drobnosť môže predstavovať určitá kolízia s ochranou súkromia pracujúcich detí. Rodič by si na základe rodičovského prídavku vedel odvodiť približný príjem svojho dieťaťa, čo môže dieťa vnímať ako nežiaduce.

V rámci rodinnej politiky ostáva najpolemickejší aspekt, či nemalú časť prostriedkov potenciálne vynakladaných na takýto inštitút by nebolo lepšie preniesť do nástrojov priamejšie podporujúcich natalitu.

Pre lepšiu predstavivosť, ak by sa predmetný inštitút zaviedol v podobe načrtnutého mechanizmu s koeficientom 0,1, fiškálne by išlo o približne také náročné opatrenie, ako napr. forma podpory, pri ktorej by štát preplácal rodine za každé dieťa tretinu hypotéky. Resp. daný inštitút by bol fiškálne oveľa náročnejší, ako napr. forma podpory, pri ktorej by štát preplácal 50 % hypotéky pri narodení tretieho dieťaťa.

Tým nechceme hneď povedať, že sa rodinná politika má vrhať do preplácania hypoték. Avšak je snáď zrejmé, ktorý z dvoch prístupov by podnietil pronatalitné správanie viac. Resp. odpoveď by mali poskytnúť súčasní mladí ľudia.

Optimálny stav by mohol spočívať v tom, že by sa zrušili spomínané populistické zmeny v systéme starobných dôchodkov šité horúcou ihlou ku koncu predchádzajúcej vlády a rodičovský koeficient by sa určil tak, aby inštitút rodičovského prídavku bol krytý z toho, čo by sa ušetrilo pri reštrikcii minimálnych a trinástych dôchodkoch.

Ostáva tu aj určitý etický rozmer. Psychické prínosy, ktoré poskytujú vnúčatá alebo dokonca pravnúčatá, sú zrejme u väčšiny starobných dôchodcov vyššie ako „pár stovák“ k dobru.

Bezdetné páry a zvlášť bezdetní osamelí jednotlivci v starobe majú spravidla dosť zložitú situáciu a je otázka, či im ju chceme zhoršovať určitým znevýhodnením pri rátaní výšky starobných dôchodkov.

Otázka nastavenia starobných dôchodkov je dôležitou témou, kde sa pretína množstvo rozmerov, od morálnych po finančné, a týka sa doslova každého občana.

Preto by sa zásadné zmeny systému mali prijímať iba výnimočne a na základe čo najširšieho spoločenského a politického konsenzu. Je preto potrebné o tejto téme rozprúdiť spoločenskú i odbornú diskusiu a dôkladne zvážiť všetky aspekty navrhovaných riešení.

Zdroj ilustračného obrázka: Shutterstock




Podporiť naše združenie môžete na náš bankový účet:

IBAN: SK0683300000002101694717 s poznámkou "ippr".

Viac informácií o finančnej podpore.

Ďakujeme.