Základné koncepcie ľudských práv

Ľudské práva

V tomto článku v stručnosti predstavíme rôzne náhľady na pojem ľudských práv a popíšeme niekoľko základných koncepcií ľudských práv. Zamyslíme sa tiež nad normatívnou povahou ľudských práv a základnými otázkami ich interpretácie.

Pojem ľudských práv

Napriek tomu, že výraz „ľudské práva“ sa používa už niekoľko desaťročí a tvorí jeden z ústredných prvkov súčasného práva, neexistuje zhoda v tom, čo presne ľudské práva sú. Vcelku jednotne sa však zdôrazňuje niekoľko ich základných čŕt, plynúcich predovšetkým z princípu univerzality. Tento obvykle zahŕňa (Svák, 2006, s. 16):

  • všeľudskú platnosť založenú na rovnosti všetkých ľudí;
  • objektívnosť;
  • nadštátnosť (globálny, internacionálny aspekt);
  • právny aspekt.

Podľa Encyclopædie Britannica (1997, zv. 20, s. 657), hoci „vo vnútroštátnom aj medzinárodnom priestore existuje všeobecná zhoda ohľadom princípu ľudských práv, neznamená [to], že existuje úplná zhoda o povahe týchto práv alebo ich podstatnom rozsahu – ináč povedané, o ich definícii“.

Sousedík (2010, s. 13) poukazuje na to, že napriek aktuálnosti témy ľudských práv „chybí jasná kritéria, proč něco lidským právem je, a něco nikoli“. To neznamená, že definície ľudských práv neexistujú; sú však doménou teórie.

Častejšie pritom ide skôr o charakteristiky než rigorózne definície. Niektoré z nich uvádza Zachová (2007, s. 5). Kráľ (2004, s. 57) ohľadom zakotvenia ľudských práv na Slovensku uvádza: „Základné ľudské práva je teda možné charakterizovať ako skupinu práv, ktoré sú najviac spojené s osobnou integritou jedinca, človeka s jeho podstatou, živou osobou a osobnosťou.“

Medzi našimi ani zahraničnými autormi neexistuje zhoda v tom, či sú ľudské práva dané prírodou, a štát ich len deklaruje (naturalizmus), alebo či sú výtvorom štátneho zákonodarstva (pozitivizmus). Napríklad Sousedík (2010, s. 11) je naturalistom: „Lidská práva jsou co do své ideje chápana jako univerzálně platné normy spoločenského života předcházející pozitivnímu zákonodarství, jež je povinno při formulaci všech konkrétních, ‚pozitivních‘ zákonů respektovat.“

Naopak, pozitivistické vymedzenie uvádzajú Strážnická a Šebesta (1994, s. 11): „Terminologicky sa pojem ľudské práva používa na kategóriu práv a slobôd jednotlivca, ktoré sú ako jeho základné práva zakotvené v ústavných normách jednotlivých štátov a sú súčasťou pozitívneho práva, resp. právneho systému konkrétneho štátu.“

Vzhľadom na tieto skutočnosti neexistuje žiadny „oficiálny“ ani jednotný výklad ľudských práv. Vyvinuli sa, naopak, rozmanité koncepcie ľudských práv a myriada ďalších je možná, hoci neboli sformulované. Ďalej popíšeme najhlavnejšie z nich.

Koncepcie ľudských práv

Podľa Encyclopædie Britannica (1997, zv. 6, s. 137) ľudské práva sú „práva, ktoré jednotlivcovi patria ako následok toho, že je človekom“. Takéto vymedzenie nám síce povie, čo sú to ľudské práva, ale nepovie nám nič o ich obsahu. To robia až ich konkrétne koncepcie. Jednotlivé koncepcie potom podliehajú interpretácii a rôzne interpretácie tej istej koncepcie sa môžu aj výrazne líšiť.

V súlade s vyššie uvedeným vymedzením možno vystavať v podstate neobmedzený počet koncepcií ľudských práv, aj takých, ktoré si navzájom protirečia. Koncepcia ľudských práv je teda istý výpočet konkrétnych ľudských práv.

Koncepcie ľudských práv môžu byť jednoduché a pozostávať len z pár viet s vymenovaním základných práv, ale aj sofistikované a komplexné, rozpracované dopodrobna a zachytené v početných dokumentoch, čo je častejší prípad.

Koncepcie môžu mať väčšiu alebo menšiu mieru všeobecnosti a niekedy ich možno aj „vrstviť“ tak, že všeobecnejšia koncepcia zahŕňa menej všeobecnú, tá zase zahŕňa koncepciu ešte menej všeobecnú, atď. Menej všeobecná koncepcia vlastne rozpracúva všeobecnejšiu koncepciu jedným z možných spôsobov.

Iná koncepcia na rovnakej úrovni všeobecnosti jej konkuruje (nutne jej protirečí, ináč by šlo o tú istú koncepciu), ale obe sú zlučiteľné s koncepciou na vyššej úrovni všeobecnosti. Samozrejme, nie všetky ľudskopráve koncepcie možno zahrnúť do takéhoto „stromu“.

Ako príklad možno uviesť medzinárodnú koncepciu ľudských práv, ktorá je všeobecná a akceptovaná takmer všetkými štátmi. Menej všeobecná je európska koncepcia ľudských práv, ktorá v podstate zahŕňa medzinárodnú koncepciu ľudských práv a jednak špecifikuje ľudské práva, ktoré stanovuje, jednak dopĺňa niektoré vlastné práva. Ešte menej všeobecná je slovenská koncepcia ľudských práv.

Tento príklad je síce zjednodušený, snažíme sa ním však ilustrovať vyššie načrtnutý koncept „vrstvenia“ koncepcií ľudských práv. Toto je v podstate hranica, kde končia rozdiely na úrovni koncepcií: úroveň konkrétneho právneho poriadku. Ten však sám podlieha interpretácii. Navyše, môžeme sa pokúsiť z medzinárodnej, európskej a slovenskej koncepcie ľudských práv odvodiť „všeobecnú koncepciu ľudských práv“ vymedzením toho, čo majú všetky tri spoločné.

V ďalšej časti sa budeme bližšie venovať týmto konceptom ľudských práv:

  • medzinárodná koncepcia ľudských práv;
  • európska koncepcia ľudských práv;
  • slovenská koncepcia ľudských práv;
  • všeobecná koncepcia ľudských práv.

Medzinárodná koncepcia ľudských práv

Vedúcou autoritou v oblasti ľudských práv bola od začiatkov ich medzinárodnej kodifikácie Organizácia spojených národov. Preto je medzinárodná koncepcia ľudských práv zahrnutá predovšetkým v dokumentoch, ktoré vznikli pod jej gesciou.

Kľúčová je Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Deklarácia síce nie je priamo záväzná (nejde o medzinárodný dohovor), to však nie je pre účely vymedzovania tejto koncepcie ľudských práv podstatné. Dôležité je, že zachytáva ľudské práva, ktoré sú všeobecne uznávané, a teda tvoria základ jednej z koncepcií ľudských práv.

Medzinárodná koncepcia ľudských práv sa postupne upresňovala a rozvíjala s prijímaním ďalších dokumentov, napr. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovor o právach dieťaťa alebo Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

Hoci nejde o oficiálne označenia, vo všeobecnosti možno ľudské práva obsiahnuté v medzinárodnej koncepcii ľudských práv členiť na tri generácie.

Prvá generácia ľudských práv vychádza jednak zo základného prístupu rešpektovania ľudskej dôstojnosti, ochrany zdravia, integrity a pod., a tiež z filozofie liberálneho individualizmu a ekonomickej a sociálnej doktríny laissez-faire. Vo všeobecnosti sú koncipované skôr ako negatívne „slobody od“ niečoho. Vyžadujú skôr absenciu zásahov štátu než ich prítomnosť (Encyclopædia Britannica, 1997, zv. 20, s. 658).

Práva tejto generácie možno vo všeobecnosti charakterizovať ako základné občianske a politické práva. Patria medzi ne najmä právo na všetky ľudské práva bez akejkoľvek diskriminácie, právo na ľudskú dôstojnosť, právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť, právo vlastniť majetok, právo na slobodu pohybu, právo na slobodu myslenia a náboženstva, právo na slobodu presvedčenia a prejavu či právo na slobodu zhromažďovania a združovania.

Druhá generácia ľudských práv zakotvuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Na rozdiel od práv prvej generácie sú koncipované skôr pozitívne „práva na“ niečo v zmysle, že na ich naplnenie je nutné pozitívne konanie inej osoby. Často vyžadujú intervenciu štátu (Encyclopædia Britannica, 1997, zv. 20, s. 658). Medzi práva tejto generácie patria najmä právo na prácu, právo na spravodlivé pracovné podmienky, právo na základné sociálne zabezpečenie, právo na vzdelanie či právo zúčastňovať sa kultúrneho života spoločnosti.

Tretia generácia ľudských práv obsahuje práva skôr kolektívneho charakteru, na ktorých riadne naplnenie je potrebná spolupráca medzinárodného spoločenstva. Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv sú skôr len načrtnuté ustanovením práva každého, aby vládol taký spoločenský a medzinárodný poriadok, v ktorom by uvedené práva a slobody boli plne uskutočnené.

Ľudské práva tretej generácie sa ďalej kryštalizovali najmä v dokumentoch nezáväznej povahy, napr. v Deklarácii konferencie OSN o ľudskom prostredí z roku 1972, kde bolo zakotvené právo na priaznivé životné prostredie alebo v deklarácii z Ria o prostredí a rozvoji z roku 1992, kde bolo zakotvené právo na využívanie prírodných zdrojov (ktoré sa však priznáva štátom a nie jednotlivcom) a konštatuje sa, že ľudia sú centrom záujmu udržateľného rozvoja.

Medzi práva tretej generácia sa zahŕňa aj právo na mier. Niektorým právam z tejto generácie chýba jasnejšie pozitívnoprávne zakotvenie. Možno zhrnúť, že tretia generácia ľudských práv je množinou s relatívne nejasným obsahom.

Európska koncepcia ľudských práv

Európska koncepcia ľudských práv v sebe z veľkej časti zahŕňa medzinárodnú koncepciu ľudských práv. Ďalej sa však rozvíja vlastným smerom, prostredníctvom medzinárodných zmlúv, ale aj európskeho práva. Pre európsku koncepciu ľudských práv sú určujúce predovšetkým aktivity Rady Európy a Európskej únie.

Prínos má najmä v oblasti práv druhej generácie, pretože predstavuje ich konkrétnejšie aplikovanie na užší kultúrny okruh, a tak umožňuje ich podrobnejšie rozpracovanie. Možnosť naplniť práva druhej generácie totiž z veľkej časti závisí od ekonomických možností štátu, a tak ich možno jednotne vykladať a uplatňovať skôr v skupine štátov, ktorých hospodárska úroveň je približne rovnaká než v skupine štátov, ktoré sa rôznia v miere bohatstva.

Zásadnými dohovormi v tejto oblasti sú Európsky dohovor o ľudských právach, Charta základných práv Európskej únie, Charta základných sociálnych práv pracovníkov a iné. Ľudské práva sa spomínajú aj v Zmluve o Európskej únii.

Ľudské práva a systém ich ochrany sú upravené aj aktmi orgánov Európskej únie, napr. vo viacerých nariadeniach Rady, ide však skôr o partikulárne otázky. Významným konštituentom európskeho ponímania ľudských práv je aj činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, to sa však týka skôr úrovne interpretácie.

Slovenská koncepcia ľudských práv

Slovenská koncepcia ľudských práv v sebe zahŕňa európsku koncepciu ľudských práv, a tým pádom z veľkej časti aj medzinárodnú koncepciu ľudských práv. Pridáva pritom k nim niekoľko ďalších vlastných predpisov a aplikácií.

Ľudské práva v Slovenskej republike sú upravené predovšetkým v ústave a Listine základných práv a slobôd (tieto však takmer doslovne preberajú práva z Všeobecnej deklarácie ľudských práv).

Všeobecná koncepcia ľudských práv

Jednotlivé koncepcie ľudských práv – vrátane tých troch, ktoré sme uviedli vyššie – sú si do značnej miery podobné. Možno preto extrahovať ich prienik, akúsi spoločnú esenciu, ktorú nazývame „všeobecnou koncepciou ľudských práv“. Všeobecná koncepcia ľudských práv teda predstavuje v podstate to, čo majú všetky načrtnuté koncepcie ľudských práv spoločné. Bude oproti nim preto užšia.

Niektorí autori poukazujú na to, že najmä práva 2. a 3. generácie sú „pseudopráva“, ktoré vyžadujú na svoje naplnenie porušenie práv 1. generácie (2. generácie) alebo sú to len humanistické frázy, ktoré zakotvujú de facto nerealizovateľné požiadavky (3. generácia), ktoré sa na rozdiel od práv 1. a 2. generácie nedajú reálne vymôcť.

Taktiež sa zvykne poukazovať na to, že mnohé práva možno na seba redukovať navzájom, alebo viacero práv do nového práva, ktoré by ich obe zahŕňalo. Napríklad, dá sa argumentovať, že právo na zdravé životné prostredie (3. generácia) je zahrnuté v práve na ochranu života a osobnej bezpečnosti (1. generácia).

Podobne právo na slobodu náboženského vyznania je zahrnuté v slobode myslenia, prejavu, pohybu a osobnej slobode. Práva na osobnú slobodu a slobodu pohybu a pobytu možno zase skolabovať na všeobecnejšie právo na širšiu slobodu konania (takéto právo v súčasnosti nie je konkrétne formulované).

Všeobecnú koncepciu ľudských práv môžeme vnímať skôr ako určitý súbor zásad, z ktorých sa dajú jednotlivé ľudské práva odvodzovať. Najjednoduchšie povedané, primárne z nich je právo na slobodu, z ktorého sa odvodzuje sloboda konania, sloboda myslenia, sloboda prejavu atď.

Predpokladom slobody je tiež riadna existencia, z hľadiska ktorej možno rozoznávať právo na život, právo na ochranu zdravia a právo na ľudskú dôstojnosť. Toto je pozitívna zložka všeobecnej koncepcie ľudských práv – určuje, na čo má človek nárok.

Negatívna zložka všeobecnej koncepcie ľudských práv vychádza z potreby ochrany práv iného človeka; určuje mu teda povinnosti nenarušiť práva iného. Toto je len veľmi všeobecný princíp; v konkrétnych prípadoch kolízie práv musí nastať ich pomerovanie, aby sa rozhodlo, ktoré má v danej situácii prevážiť.

Zdalo by sa, že táto koncepcia je veľmi podobná medzinárodnej koncepcii ľudských práv. To je do istej miery pravda; rozdielom však je, že všeobecná koncepcia ľudských práv je veľmi všeobecná (ako je zrejmé z výkladu uvedeného vyššie), zatiaľ čo medzinárodná koncepcia ľudských práv bola špecifikovaná vo veľkom počte dokumentov, a tak je viac viazaná na konkrétne historické a socio-kultúrne podmienky. Druhým rozdielom je, že všeobecná koncepcia ľudských práv skôr neobsahuje práva 2. a 3. generácie.

Všeobecná koncepcia ľudských práv je z tohto hľadiska viac nadčasová, vnímať ju môžeme preto aj ako „surovú“ esenciu ľudských práv.

Ľudské práva ako princípy

Jeden zo základných interpretačných rámcov ľudských práv vníma ľudské práva ako princípy. V právnej teórii sa často uvádza striktné odlíšenie medzi pravidlami a princípmi.

Podľa Dworkina (2001; podľa: Wintr, 2006, s. 51) sú pravidlá charakterizované tým, že ak dôjde k ich sporu, uplatní sa práve jedno z nich, lebo nemôže platiť zároveň A aj non-A. Pri kolízii pravidiel sa aplikuje metapravidlo, ktoré rozhodne, ktoré z kolidujúcich pravidiel sa uplatní (Sobek, 2010, s. 358 – 359).

V prípade princípov však neplatí „všetko alebo nič“. Princípy sa môžu uplatňovať do istej miery. Podobne ako Dworkin, Alexy vníma princípy ako „príkazy k optimalizácii“. Princípy nepredpokladajú, že to, čo vyžadujú, je v plnej miere možné; vyžadujú však, aby to bolo splnené v miere čo najväčšej (Alexy, 1995, s. 204, 216; podľa: Wintr, 2006, s. 59).

V prípade kolízie dvoch príncípov teda dochádza k pomerovaniu a prevažujúci princíp je uplatnený v miere, ktorá čo najmenej narušuje protichodný princíp; ten však nestráca svoju platnosť (Wintr, 2006, s. 57).

Ak vyjdeme z tohto výkladu, ľudské práva majú nepochybne povahu princípov. Sú vymedzené tak široko a všeobecne, že na seba nutne narážajú. Povaha ľudských práv ako princípov ponecháva otvorené dvere širokému spektru interpretácií.

Zhrnutie

Ľudské práva sú skupinou práv, ktoré patria každému človeku bez rozdielu. Neexistuje žiadna ich jednoznačná definícia ani presný výpočet. Boli vytvorené koncepcie ľudských práv, ktoré na seba často nadväzujú; popísali sme niekoľko z nich.

Medzinárodná koncepcia ľudských práv je zakotvená hlavne v dokumentoch OSN. Európska koncepcia ľudských práv vychádza z medzinárodnej koncepcie a niektoré práva dopĺňa a špecifikuje. Slovenská koncepcia ľudských práv vychádza z európskej koncepcie a ďalej konkretizuje niektoré práva.

Z týchto troch koncepcií (medzinárodnej, európskej, slovenskej) možno odvodiť všeobecnú koncepciu ľudských práv, súbor základných princípov, z ktorých sa dajú odvodiť ostatné koncepcie.

Zakotvenie určitej koncepcie ľudských práv v konkrétnych právnych dokumentoch však ešte nie je posledným stupňom. Všetky koncepcie totiž treba interpretovať, aby sa v konkrétnej situácii zistilo, či v určitej konkrétnej situácii boli alebo neboli porušené ľudské práva. Pri interpretácii sa prihliada na ľudské práva ako na princípy, ktoré je potrebné vyvažovať, keďže jednotlivé práva si často protirečia.

Literatúra

ALEXY, R. 1995. Rechte und Prinzipien. In: Recht, Vernunft, Diskurs : Studien zur Rechtsphilosophie. Franfurkt, 1995.

DWORKIN, R. 2001. Když se práva berou vážne. Praha : Oikoymenh, 2001.

KRÁĽ, J. 2004. Ľudské práva v Slovenskej republike. 2004.

SOBEK, T. 2010. Nemorální právo. Praha, Plzeň : Ústav státu a práva akademie věd ČR, Aleš Čenek, 2010.

SOUSEDÍK, S. 2010. Svoboda a lidská práva. Jejich přirozenoprávní základ. Praha: Vyšehrad, 2010.

STRÁŽNICKÁ, V. – ŠEBESTA, Š. 1994. Medzinárodná úprava ochrany ľudských práv. Bratislava : JUGA, 1994.

SVÁK, J. 2006. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). Bratislava, Žilina : Poradca podnikateľa, 2006.

The New Encycopædia Britannica. 1997. Chicago – Auckland – Londýn – Madrid, Manila – Paríž – Rím – Soul – Sydney – Tokyo – Toronto : Encyclopædia Britannica, Inc., 1997.

WINTR, J. 2006. Říše principů : obecné a odvětvové principy současného českého práva. Praha : Karolinum, 2006.

ZACHOVÁ, A. 2007. Ľudské práva (európsky koncept). Bratislava : Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2007.




Podporiť naše združenie môžete na náš bankový účet:

IBAN: SK0683300000002101694717 s poznámkou "ippr".

Viac informácií o finančnej podpore.

Ďakujeme.