Richard E. Nisbett je významný americký psychológ, ktorý sa zaoberá výskumom kognitívnych schopností, kultúr, spoločenských tried a starnutia. V roku 2009 publikoval knihu Intelligence and How to Get It: Why Schools and Cultures Count (Inteligencia a ako ju získať: prečo na školách a kultúrach záleží), v ktorej sa venuje inteligencii a vplyvom prostredia na ňu.

Z obsahového hľadiska možno v tejto knihe identifikovať dve línie: jednak ide o opis inteligencie a zdôrazňovanie toho, že obvykle má na ňu rozhodujúci vplyv prostredie, a jednak ide o reakciu na tvrdenie niektorých výskumníkov inteligencie, ktorí hovoria o dominantnom vplyve génov na inteligenciu a o geneticky podmienených rozdieloch v inteligencii medzi rôznymi rasovými alebo etnickými skupinami.

Spor o inteligenciu: environmentalisti a hereditaristi

Nisbett rozdeľuje výskumníkov inteligencie do dvoch hlavných skupín: environmentalistov a hereditaristov podľa toho, či má podľa nich dominantný vplyv na inteligenciu prostredie alebo gény. Treba zdôrazniť, že obe skupiny uznávajú, že inteligencia je dedičná a zároveň ovplyvnená prostredím, ide len o pomer týchto vplyvov.

Environmentalisti sú podľa Nisbetta tí, podľa ktorých je vplyv prostredia v priemere nad 50 %. Podľa hereditaristov je zase vplyv dedičnosti na IQ viac ako 50 %. Nisbett rozlišuje ešte aj silných hereditaristov, podľa ktorých je táto dedičnosť niekde medzi 75 až 85 % (s. 21 – 23). Treba zdôrazniť, že ide o percentuálne vplyvy za normálnych okolností. Aj Nisbett totiž pripúšťa, že v prípade veľmi priaznivého prostredia pre rast inteligencie môže byť jej dedičnosť až na úrovni 70 % (s. 193 – 194).

Medzi hereditaristami a environmentalistami je odlišnosť aj v tom, že kým prvá skupina tvrdí, že za normálnych okolností zdieľané prostredie nemá žiaden vplyv na inteligenciu už od puberty, environmentalisti považujú vplyvy zdieľaného prostredia za veľmi relevantné aj vo vyššom veku.

Pre ilustráciu: psychológov Richarda J. Haiera a Roberta Plomina, ktorých knihy sme tu pred časom tiež recenzovali, môžeme zaradiť práve k hereditaristom. Sám Nisbett sa označuje za environmentalistu.

Nisbettova kritika štúdií dvojičiek a adopčných štúdií

Hereditaristi svoje odhady dedičnosti veľmi často opierajú o štúdie jednovaječných dvojičiek, ktoré vyrastali v odlišných prostrediach, a o adopčné štúdie, ktoré porovnávajú adoptované deti s adoptívnymi rodičmi, biologickými deťmi adoptívnych rodičov a často aj s biologickými rodičmi adoptovaných detí. Nisbett je voči takýmto štúdiám jednovaječných dvojičiek, podľa ktorých vychádza dedičnosť inteligencie na úrovni 0,74, silne skeptický. Má voči nim viacero výhrad (s. 26 – 27), napríklad:

  1. nie je v nich vraj zohľadnená podobnosť prostredí, do ktorých sú oddelené dvojičky adoptované,
  2. ich fyzická podobnosť môže vyvolávať obdobné reakcie okolia aj v inak odlišnom prostredí,
  3. nie je zohľadnená možnosť, že génové interakcie, ktoré robia dvojičky vzájomne podobné, nepôsobia rovnako aj vo vzťahu k iným príbuzným, teda dedičnosť inteligencie pri dvojičkách môže byť vyššia ako pri iných ľuďoch, ak by to tak bolo, nebolo by správne vzťahovať odhady dedičnosti pri jednovaječných dvojičkách na celú populáciu.

Výhrady adresuje aj voči adopčným štúdiám (s. 29 – 31). Podľa neho tieto výskumy neberú do úvahy, že variácia prostredia je v adoptívnych rodinách výrazne menšia ako celkovo v populácii, adoptívne rodiny majú v priemere vyšší socioekonomický status ako neadoptívne rodiny.

Dedičnosť a dôležitosť prostredia naprieč spoločenskými triedami

Zároveň Nisbett tvrdí, že medzi jednotlivými socioekonomickými triedami sú rozdielne miery dedičnosti. Má platiť, že čím je nižší socioekonomický status skupiny obyvateľov, tým je medzi nimi nižšia miera dedičnosti. Nisbett predpokladá, že je to spôsobené tým, že u nižších spoločenských vrstiev je veľmi veľká rôznosť rodinných prostredí, ktorá zodpovedá za veľkú časť variácie v inteligencii medzi príslušníkmi týchto vrstiev.

Dôležitosť prostredia podľa neho dokazujú aj tri francúzske adopčné štúdie. Vychádza z nich, že rozdiel v IQ medzi deťmi adoptovanými do rodín nižšieho sociálneho statusu a deťmi adoptovanými do rodín vyššej strednej vrstvy je 12 bodov. Podobný rozdiel bol medzi IQ detí z nižších vrstiev adoptovanými do rodín vyššej strednej vrstvy a ich súrodencami, ktorí neboli adoptovaní a ostali v domácnosti svojich biologických rodičov (s. 32 – 33).

Rozdiely v inteligencii medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami Nisbett nevidí, na rozdiel od hereditaristov, hlavne ako dôsledok vplyvu génov. Tí totiž tvrdia, že keď je inteligencia dedičná a zároveň pozitívne koreluje so socioekonomickým postavením, rozdiely v inteligencii medzi spoločenskými triedami sú za normálnych okolností prevažne dôsledkom pôsobenia genetických faktorov.

Nisbett však tvrdí, že tieto rozdiely sú vo významnej miere spôsobené vplyvom prostredia (s. 80 – 83). Uvádza, že v hre sú environmentálne faktory biologickej povahy: chudobnejší ľudia majú horšiu výživu, horšiu zdravotnú starostlivosť, menej kojenia, väčší výskyt konzumácie alkoholu matkou počas tehotenstva, horší zdravotný stav a pod.

Okrem toho sú tu environmentálne faktory spoločenskej povahy: nižšie vrstvy sa viac sťahujú (hovorí o USA), ich prostredie je tak nestabilnejšie, majú viac stresu a problémov so správaním, rodičia sú menej láskaví a menej podporujú svoje deti.

Ako zlepšiť inteligenciu?

Z toho, aký veľký význam pri inteligencii priznáva Nisbett prostrediu, logicky vyplýva, že inteligencia je podľa neho ovplyvniteľná rôznymi intervenciami. Tvrdí, že výšku inteligencie vieme pozitívne ovplyvniť úpravou prostredia, najmä vylepšením škôl a podmienok v domácnosti.

Pokiaľ ide o zlepšovanie škôl, Nisbett upozorňuje, že neplatí, že čím viac peňazí je v školstve, tým sú výsledky žiakov automaticky lepšie. Avšak uvádza viaceré štúdie, podľa ktorých menšie triedy zlepšujú výsledky žiakov, špeciálne pre deti zo znevýhodneného prostredia. Takisto majú byť prínosní skúsení (najmä pre prvý ročník) a kvalitní učitelia.

Nisbett spomína aj rôzne školské programy, ktoré majú zlepšiť vzdelávacie výsledky žiakov, napríklad Sucess for All. V čase písania knihy však neexistoval dostatok výskumov, ktoré by bez pochýb preukázal ich efektívnosť. Niektoré štúdie vykazovali vďaka týmto programom sľubné zlepšenie, z iných vyplýval len zanedbateľný prínos (s. 69 – 70).

Ako nádejnejšie vidí používanie tzv. integrovaných učiacich systémov. Ide o softvérové systémy, ktoré poskytujú študentom učebné podklady podľa ich úrovne poznatkov a schopností, vedú záznamy o ich výkonoch a poskytujú im spätnú väzbu. Pri niektorých predmetoch malo ich používanie priniesť pokrok až na úrovni viac ako jednej štatistickej odchýlky, čo je veľmi významné zlepšenie (s. 71). Ide tu však o zlepšovanie akademickej úspešnosti, nie nárast inteligencie.

Ďalšie Nisbettove odporúčania sa dotýkajú aj rodičov. Tí by mali deťom poskytnúť cvičenia na rozvoj fluidnej inteligencie (napr. takéto), rozvíjať ich sebadisciplínu a schopnosť odložiť uspokojenie, učiť ich tomu, že výška ich inteligencie je nimi priamo ovplyvniteľná, a chváliť ich za dobre odvedenú robotu, nie za to, že sú chytré. To všetko by podľa Nisbetta a ním uvádzaných štúdií malo napomáhať pozitívnemu rozvoju inteligencie detí a v niečom aj dospelých.

Rozdiely v inteligencii medzi rasami a etnikami

Polovica knihy je venovaná rozdielom v inteligencii medzi vybranými rasami a etnikami. Konkrétne ide o rozdiely medzi belochmi a černochmi v USA, belochmi a východnými Aziatmi a o vysoko nadpriemerné akademické výkony príslušníkov židovskej komunity.

Nisbettova pozícia je taká, že hoci pri rozdieloch medzi jednotlivcami uznáva určitý vplyv génov, na rozdiely medzi týmito skupinami obyvateľstva však podľa neho gény nemajú žiaden vplyv (s. 197).

Rozdiely medzi belochmi a černochmi boli tradične v IQ testoch namerané približne na úrovni štatistickej odchýlky (t. j. 15 bodov IQ). Nisbett uvádza, že tento rozdiel má čisto environmentálne príčiny.

Na podporu svojho tvrdenia uvádza niekoľko štúdií, napríklad výskum IQ detí, ktoré mali americkí bieli a aj čierni vojaci s nemeckými ženami po druhej svetovej vojne. Deti s bielymi otcami mali IQ na úrovni 97, tie s čiernymi otcami 96,5, čo je zanedbateľný rozdiel (s. 97). Zároveň uvádza, že rozdiel medzi belochmi a černochmi sa medzi rokmi 1972 a 2002 vo výsledkoch IQ testov znížil o 5,5 bodu (s. 233). Niečo také za tak krátku dobu by nebolo možné, ak by bol rozdiel daný výlučne geneticky.

Pretrvávajúce rozdiely v inteligencii a tiež v akademických výkonoch medzi rasami tak podľa Nisbetta možno zmeniť tiež rôznymi intervenciami vo vzdelávaní. Uvádza viaceré programy v predškolskom aj školskom veku, ktoré mali priniesť zlepšenie vzdelávacích výkonov čiernych detí.

Ako príklad možno uviesť sieť škôl Knowledge Is Power Program. Podľa štúdie z oblasti San Francisca deti v týchto školách dosiahli v piatom ročníku významné zlepšenie v anglickom jazyku a v matematike oproti priemeru ich demografickej skupiny (s. 140). Nisbett však priznáva, že táto štúdia má určité metodologické nedostatky, avšak aj napriek tomu o zlepšení nepochybuje, i keď by ešte malo byť preverené ďalšími štúdiami.

Pokiaľ ide o východných Aziatov, je známe, že dosahujú nadpriemerné akademické výsledky. Napríklad výskum vzdelávacích výsledkov z roku 1990 preukázal, že taiwanské deti prekonali americké deti o jednu štatistickú odchýlku, japonské deti dokonca o 1,3 štatistickej odchýlky. V čase písania knihy študenti ázijského pôvodu predstavovali 20 % študentov na Harvardskej univerzite a až 45 % študentov na univerzite v Berkeley (s. 154 – 155).

Nisbett však nesúhlasí s hereditaristami, že tieto výrazne nadštandardné výsledky sú spôsobené vyššou inteligenciou východných Aziatov, ktorá je daná navyše hlavne geneticky. Naopak tvrdí, že v skutočnosti východní Aziati dosahujú lepšie výsledky, ako by sa dalo predpokladať na základe ich IQ. Ide o tzv. overachievement (dosiahnutie nečakane dobrých výsledkov).

Jeho príčiny Nisbett vidí v ázijskej kultúre, vďaka ktorej sa títo študenti viac učia, sú pracovitejší a motivovanejší. Na rozdiel od študentov európskeho pôvodu sa viac snažia nie vtedy, keď v predchádzajúcej úlohe uspeli, ale vtedy, keď v nej neuspeli, čo má svedčiť o ich väčšom odhodlaní a pracovitosti (s. 158 – 159). Rozhodujúcim vplyvom kultúry vysvetľuje aj akademické a intelektuálne úspechy Židov. Je známe ich výrazne disproporčné zastúpenie medzi laureátmi Nobelovej ceny alebo medzi študentmi prestížnych amerických univerzít.

Hoci Nisbett uznáva, že Aškenázski Židia dosahujú ako etnická skupina najvyššie výsledky v IQ testoch (okolo 110 až 115 bodov), avšak ani takto vyššie priemerné výsledky v IQ testoch nedokážu vysvetliť ich akademické úspechy. Tiež teda ide o overachievment ako pri východných Aziatoch.

Nisbett odmieta rôzne genetické vysvetlenia vyššej židovskej inteligencie (napr. perzekučný tlak, vplyv babylonského zajatia, tlak na profesné zameranie a pod.), a zdôrazňuje kultúrne vysvetlenia, teda dôraz židovskej kultúry na vzdelanie, intelektuálny rozvoj a obdobný vplyv rodiny. I keď priznáva, že ide tiež o špekulatívne vysvetlenia a potrebný by bol ďalší výskum.

Zhodnotenie

Nisbettova kniha je prístupne a čitateľsky atraktívne napísaná. Tvrdenia a argumenty v nej obsiahnuté sú podložené rozsiahlym diapazónom štúdií a iných prameňov, ktorých výpočet zahŕňa 25 strán. Trochu v rozpore s názvom predstavuje veľká časť jej obsahu polemika a reakcie na tvrdenia hereditaristov. Preto kniha slúži aj ako jedno z reprezentatívnych diel environmentalistických výskumníkov inteligencie.

Knihe však možno vytknúť viacero skutočností. Niektoré si všimne aj bežný pozorný čitateľ, na iné upozornili niektorí recenzenti.

Veľká časť štúdií (i keď nie všetky), o ktoré opiera Nisbett svoje argumenty o významnom vplyve prostredia, sa zaoberala inteligenciou detí. To však celkom nereaguje na argumenty hereditaristov, keďže tí uvádzajú, že za normálnych okolností dedičnosť inteligencie s vekom rastie, čo inak v určitej miere uznáva aj Nisbett (s. 30). Dôležité by tak bolo preukázať, či nárast inteligencie v detstve vďaka zlepšeniu prostredia pretrval aj v dospelosti.

Na niektorých miestach sa zase zdá, že Nisbett sa snaží použiť akýkoľvek argument, i za cenu vnútorných rozporov, na podporu svojich téz.

Pri kritike známej minnesotskej transrasovej adopčnej štúdie, ktorá skúmala hlavne IQ čiernych a mulatských detí adoptovaných do bohatších bielych rodín a pri ktorej boli zistené medzirasové rozdiely v priemernej inteligencii týchto a bielych detí, uvádza, že na výsledkoch sa mohli podpísať problémy s identitou čiernych detí v bielych rodinách (s. 224). Pri inej transrasovej adopčnej štúdii, ktorej výsledky viac sedeli s Nisbettovými tézami, sa však možnými problémami s identitou nezaoberá (s. 226).

Psychológ a výskumník inteligencie Earl Hunt vo svojej inak prevažne pochvalnej recenzii zase kritizoval, že Nisbett dostatočne nezohľadňuje možnosť, že to, ako rodičia vychovávajú svoje deti, je tiež významne ovplyvnené génmi (Hunt, s. 515).

Kritickú a pomerne podrobnú recenziu Nisbettovej knihy napísal psychológ James J. Lee z Harvardskej univerzity. Detailne reaguje na Nisbettove výhrady voči štúdiám jednovaječných dvojičiek a adopčným štúdiám. Takisto zastáva skôr agnostický postoj v tom, či sú medzirasové rozdiely spôsobené hlavne (či výlučne) prostredím, ako tvrdí Nisbett, alebo významnu rolu zohráva aj dedičnosť, ako tvrdia niektorí hereditaristi.

Poukazuje okrem iného na to, že francúzske adopčné štúdie, na ktoré sa Nisbett odvoláva, nie sú úplne relevantné. Napríklad jedna z nich sa totiž skúmala deti, ktoré boli pred adopciou vo významnej miere zneužívané a zanedbávané a biologickým rodičom boli preto odobrané na základe súdneho príkazu. Hereditaristi pritom svoje odhady dedičnosti obmedzujú na normálne okolnosti a nespochybňujú, že extrémne nepriaznivé prostredie má negatívny efekt na inteligenciu (Lee, s. 250).

Záverom možno spomenúť aj rozsiahlu kritickú recenziu od J. Philippe Rushtona a Arthura Jensena, ktorých závery Nisbett vo svojej knihe často kritizuje a ktorí patrili k významným hereditaristickým výskumníkom inteligencie.

Na tomto mieste však už nebudeme zachádzať do ďalších podrobností a záujemcom, ktorých táto informatívna recenzia neuspokojila, prípadne v nich vzbudila záujem o ďalšie informácie o výskume inteligencie, odporúčame Nisbettovu knihu, kritické recenzie na ňu a ďalšiu tvorbu environmentálnych, ako aj hereditaristických výskumníkov inteligencie.

Zdroje:

HUNT, Earl. A Must Read — Perhaps with Maalox Review of: Richard Nisbett (2009) : Intelligence and How to Get it. New York, Norton, ISBN 976-0-393-06505-3. Intelligence. 37 (5): 514–5.

LEE, James J. Review of intelligence and how to get it: Why schools and cultures count, R.E. Nisbett, Norton, New York, NY (2009). ISBN 9780393065053. Personality and Individual Differences. 48 (2): 247–255. Online: http://laplab.ucsd.edu/articles2/Lee2010.pdf

NISBETT, Richard E. Intelligence and How to Get It: Why Schools and Cultures Count. New York: Norton, 2010. ISBN 978-0-393-33769-3.