Stávame sa ako ľudstvo menej inteligentnými? A ak áno, čo to pre nás znamená? Predpovedá film Idiokracia budúcnosť? A sú dejiny nakoniec predsa cyklické? Toto sú niektoré z otázok, ktorým sa venuje kniha At Our Wits' End: Why We're Becoming Less Intelligent and What it Means for the Future (Na konci s našou múdrosťou: prečo sa stávame menej inteligentnými a čo to znamená pre budúcnosť) z minulého roka od autorskej dvojice Edward Dutton a Michael Woodley of Menie.

Edward Dutton je anglický antropológ, ktorý donedávna pôsobil ako docent kultúrnej antropológie na univerzite vo fínskom Oulo. Michael Woodley je vyštudovaný ekológ a pôsobí na Slobodnej univerzite v Bruseli.

Obaja autori sa dlhodobo venujú výskumu inteligencie a v tejto oblasti publikovali desiatky výstupov v renomovaných recenzovaných časopisoch. Ich kniha zároveň vychádza s odporučením od popredného výskumníka inteligencie Jamesa Flynna.

Čo kniha tvrdí v kocke

Ústredná téza knihy stojí na troch tvrdeniach:

  1. inteligencia je do veľkej miery dedičná, teda daná geneticky,
  2. približne v polovici 19. storočia (následkom priemyselnej revolúcie) sa vo vyspelých krajinách zmenil dovtedajší trend, podľa ktorého mali inteligentnejší ľudia viac detí,
  3. v dôsledku tohto vývoja sa obrátila dovtedajšia tendencia nárastu inteligencie a inteligencia obyvateľstva vo vyspelých krajinách začala klesať.

Z uvedeného je zrejmé, že autori sa zaoberajú problematikou dysgeniky, avšak so zameraním na inteligenciu. V slovenskom, respektíve českom jazykovom prostredí ide o dosiaľ pomerne zriedkavo, ale predsa, diskutovanú problematiku.

Najznámejším príkladom je asi dielo českého psychológa Petra Bakaláře Tabu v sociálních vědách (2003), ale spomenúť treba aj český preklad bestselleru nemeckého autora Thila Sarrazina Deutschland schafft sich ab (2011, s. 83 – 92).

Obe tieto knihy sa opierajú o dielo britského psychológa Richarda Lynna. Rovnaké platí aj pre túto knihu, avšak vzhľadom na to, že vyšla minulý rok, autori mali možnosť zohľadniť a aj zohľadnili výskum za ďalších 17 rokov, ktoré uplynuli od vydania ostatnej relevantnej knihy R. Lynna.

Inteligencia a vývoj do priemyselnej revolúcie

Dutton a Woodley uvádzajú, že inteligencia je pozitívnou dedičnou schopnosťou, ktorá bola preferovaná v evolučnom prirodzenom výbere vo všetkých primitívnych spoločnostiach, či už išlo o spoločenstvá lovcov a zberačov, poľnohospodárov a pastierov, ako aj rané štáty.

Tí inteligentnejší mali totiž spravidla komparatívnu výhodu. Vedeli skôr zabezpečiť prežitie seba a svojej rodiny, resp. stúpať v sociálnej a ekonomickej štruktúre danej spoločnosti v porovnaní s menej inteligentnými ľuďmi (samozrejme, pre prežitie a úspech boli a sú dôležité aj iné schopnosti).

V rámci našej civilizácie je možné oprieť sa už o konkrétne dáta, keďže niekoľko storočí sa vedú matriky. Autori odkazujú na výskum britského ekonomického historika Gregoryho Clarka, ktorý analyzoval matričné záznamy a závety v Anglicku od 17. storočia a dospel k záveru, že bohatšie vrstvy mali viac detí. Takisto mali menšiu mieru detskej úmrtnosti, ktorá bola vtedy všeobecne veľmi vysoká, dožívali sa vyššieho veku a mali teda aj viac času na reprodukciu.

Vzhľadom na to, že inteligencia je silným prediktorom sociálnoekonomického postavenia a autori dokazujú, že to platilo aj v minulosti, napr. s odkazom na ďalšiu Clarkovu knihu o sociálnej mobilite v historickej perspektíve, skutočnosť, že mali bohatší viac detí ako chudobní, znamená tiež, že inteligentnejší mali viac detí ako tí menej inteligentní. Z toho by vyplývalo, že priemerná inteligencia v rámci spoločnosti musela byť za takýchto podmienok na vzostupe.

Keďže inteligencia sa začala merať a skúmať až v neskorom 19. storočí, autori sa pokúsili otestovať predpokladaný rast inteligencie inými spôsobmi. Väčšinou ide o sledovanie spoločenských trendov pri iných parametroch, ktoré viac či menej korelujú s inteligenciou.

Takto si všímajú pokles úrokových sadzieb, kriminality, nárast gramotnosti či demokracie. Nárast inteligencie však potvrdzuje aj analýza z roku 2017 porovnávajúca polygénne skóre zo vzoriek z doby bronzovej so súčasnými vzorkami (s. 64 – 65).

Inteligencia a vývoj po priemyselnej revolúcii

Priemyselná revolúcia priniesla rozmach technických znalostí a zásadným spôsobom zmenila každodenný život v celom „civilizovanom“ svete. Došlo k zlepšovaniu sociálnych a zdravotných podmienok, vznikol sociálny štát, významne začala klesať detská úmrtnosť a začali sa šíriť modernejšie (a účinnejšie) antikoncepčné prostriedky. Následkom týchto zmien dochádza k procesu tzv. demografickej tranzície, resp. jeho druhému a tretiemu štádiu.

Dutton a Woodley si všímajú, že približne od polovice 19. storočia dochádza v rozvinutých krajinách k zmene trendov pôrodnosti v rôznych spoločenských vrstvách. Karta sa obrátila, vyššie vrstvy (v priemere inteligentnejšie) ako prvé začali obmedzovať svoju pôrodnosť (Možný, s. 100) a odvtedy majú menej detí. Následkom tejto zmeny by teda malo dochádzať k postupnému znižovaniu priemernej inteligencie v spoločnosti.

Tento predpoklad je už možné overiť aj pomocou inteligenčných testov a dát z takmer všetkých krajín vyspelého sveta. Autori citujú štúdie z USA, Veľkej Británie, Ruska, Číny, Kuvajtu, Sudánu a Lýbie, ktoré zistili negatívnu koreláciu medzi výsledkami v IQ testoch a pôrodnosťou (s. 90 – 94). Táto korelácia je o niečo vyššia pri ženách ako pri mužoch. Teda medzi ženami s najvyšším IQ bude v priemere najviac takých, ktoré sú bezdetné, resp. majú len s jedno dieťa.

Podobné výsledky vyplývajú tiež z výskumov zameraných na vzťah medzi vzdelaním a pôrodnosťou. Výška dosiahnutého vzdelania totiž silne pozitívne koreluje s inteligenciou, preto ide o relevantný ukazovateľ. Výskumy spravidla ukazujú, že čím je človek vzdelanejší, tým má v priemere menej detí. Ide o v sociológii pomerne známy fakt, český sociológ Ivo Možný uvádza, že „vzdelanie pôsobí vo svojom dôsledku ako antikoncepčný prostriedok“ (Možný, s. 125).

A sú tu aj ďalšie faktory, ktoré pôsobia v prospech týchto demografických trendov. Ľudia s nižším vzdelaním majú spravidla deti v mladšom veku, takže okrem toho, že majú viac detí, majú aj viac generácií. Výskumy tiež naznačujú, že antikoncepčné prostriedky používajú vo väčšej miere a efektívnejšie skôr inteligentnejší ľudia a zároveň chcú mať menej detí, teda ich želaná i neželaná plodnosť je nižšia (s. 98 – 100).

A čo Flynnov efekt?

Nie sú však vyššie uvedené informácie o prebiehajúcej klesajúcej inteligencii obyvateľstva v rozpore s javom známym ako Flynnov efekt, podľa ktorého sa dosiahnuté výsledky v IQ testoch postupne zvyšujú? Autori sa k tejto otázke vyjadrujú v samostatnej kapitole a poukazujú na dve skutočnosti:

  1. podľa údajov z viacerých vyspelých krajín sa nárast IQ zastavil, resp došlo k jeho zvratu a dosiahnuté výsledky v IQ testoch sa začali zhoršovať, čo zvykne byť označované aj ako negatívny Flynnov efekt,
  2. Flynnov efekt sa týka hlavne tých častí IQ testov, ktoré menej súvisia so všeobecnou inteligenciou (g faktor), a tiež tých častí, ktoré testujú menej dedičné časti inteligencie.

Prvá skutočnosť je pomerne známa a o takýchto zisteniach informovali aj slovenské médiá (napr. Trend, SME či Aktuality.sk, ktoré spomínajú aj výskum, na ktorom sa podieľal spoluautor knihy Michael Woodley).

Pri druhej skutočnosti Dutton a Woodley tvrdia, že k Flynnovmu efektu dochádzalo vďaka tomu, že sa v priebehu 20. storočia zlepšovala strava, zdravotná starostlivosť, dôraz na vzdelávanie, využívanie abstraktného uvažovania a pod. So zlepšením environmentálnych podmienok sa zvyšovala aj inteligencia do tej miery, do akej je ovplyvnená prostredím.

Vysoko priaznivé prostredie tak umožnilo, aby sa pri inteligencii naplno rozvinul jej genotypický potenciál. Podobný efekt pôsobí napríklad aj pri zvyšovaní ľudskej výšky v posledných dvoch storočiach.

Podľa autorov teda dochádzalo od priemyselnej revolúcie k dvom protichodným javom: na jednej strane tí s vyššou inteligenciou začali mať spravidla podpriemernú pôrodnosť, čo oslabuje genetické zložky inteligencie, a na druhej strane došlo k takému zlepšeniu vonkajších podmienok, čo zase zlepšovalo environmentálne faktory pri inteligencii.

Flynnov efekt tak mal na čas prekryť genotypický pokles inteligencie, avšak ten sa predsa len prejavuje po tom, ako sa Flynnov efekt naplnil, respektíve začali byť jeho dôsledky prekonávané dysgenickým efektom.

Aj v tomto prípade sa autori snažia svoju teóriu otestovať prostredníctvom zástupných parametrov, ktoré korelujú s inteligenciou. Citujú viaceré štúdie, ktoré konštatujú postupný pokles reakčných časov, schopnosti rozoznávať blízke odtiene farieb, frekvencie používania náročných slov, schopnosti priestorovej predstavivosti, kreativity či výskytu géniov a významných objavov (s. 127 – 142), čo potvrdzuje ich teóriu.

Najpresvedčivejšie však znie islandská štúdia z roku 2017, ktorá skúmala polygénne skóre na vzorke 129 808 Islanďanov narodených medzi rokmi 1910 až 1990, pričom identifikovali a sledovali veľký počet genetických variácií, ktoré súvisia so vzdelávacími výsledkami a všeobecnou inteligenciou.

Štúdia zistila, že tí s vyšším počtom týchto variácií mali menej detí ako tí s menším počtom variácií, a jednak, že priemerný počet týchto variácií sa každé desaťročie postupne znižoval (s. 144 – 145).

Zjednodušene (a trochu nepresne) povedané, počet „génov“ pre inteligenciu medzi islandskou populáciou postupne a dlhodobo klesá, čo aj na genetickej úrovni potvrdzuje teóriu autorov.

Sú dejiny predsa cyklické?

Dutton a Woodley vo svojej knihe idú ešte ďalej a v jej poslednej štvrtine sa zaoberajú civilizačnými dejinami. Opisujú tri základné modely histórie: pád (zlatý vek ľudstva bol v dávnej minulosti), progres (ľudstvo napreduje k lepšiemu) a cyklický model.

Podľa cyklického modelu majú ľudské civilizácie niečo ako životné cykly, spočiatku rastú, až kým nedosiahnu svoj zenit a následne dochádza k ich postupnému úpadku a zániku. Na mieste zaniknutej civilizácie časom vyrastie nová civilizácia. Najznámejším proponentom takéhoto vnímania dejín je zrejme Oswald Sprengler a jeho dielo Untergang des Abendlandes (český preklad, 2011).

Práve k cyklickému modelu sa prikláňajú aj autori s tým, že kľúčom k dejinám je generálna inteligencia (g) a jej vzostup či pokles medzi obyvateľstvom danej civilizácie. To, čo sme vyššie opísali v súvislosti s našou súčasnou civilizáciou, resp. niečo obdobné, sa podľa nich odohrávalo v každej civilizácii v dejinách.

Civilizačný cyklus podľa tejto teórie tak možno opísať na známom citáte spisovateľa G. Michaela Hopfa: ťažké časy tvoria silných ľudí (ťažké životné podmienky vytvárajú evolučný tlak na selekciu v prospech vyššej inteligencie), silní ľudia tvoria dobré časy (inteligentnejšia populácia vie zlepšiť životné podmienky pre celú spoločnosť), dobré časy tvoria slabých ľudí (v lepších životných podmienkach ustáva evolučný tlak na selekciu inteligencie a nastáva dysgenický efekt) a slabí ľudia tvoria ťažké časy (civilizácia pod tlakom dysgeniky kolabuje a cyklus začína nanovo).

Dutton a Woodley sa následne snažia demonštrovať tento cyklus na niekoľkých civilizáciách minulosti: starovekom Ríme, islamskej a čínskej civilizácii.

Záverom sa vyjadrujú aj k súčasnosti a zastávajú skeptické stanovisko. Podľa nich sa nachádzame v štádiu civilizačného úpadku, ktorý nie je možné zvrátiť. Riešením podľa nich nebudú ani určité eugenické opatrenia, ktoré sa podľa nich v potrebnej miere nepresadia. V pochmúrnom závere svojej knihy navrhujú, aby naša civilizácia zabezpečila konzerváciu našich poznatkov, pričom odkazujú na Long Now Foundation, pre nasledujúcu civilizáciu, ktorej sa snáď podarí pretrhnúť civilizačný cyklus a založiť „večnú“ civilizáciu.

Zhodnotenie

Obsah tejto knihy, resp. jeho značnú časť, sme sa vyššie snažili priblížiť bez toho, že by sme s knihou výraznejšie polemizovali, čo ani na tomto mieste nie je naším zámerom. Obmedzíme sa tu preto len na niekoľko kritických postrehov k obsahu knihy.

Autori uvádzajú, že v polygamných spoločnostiach majú deti takmer len tí s vyšším spoločenským statusom, čo sú zároveň, ako predpokladajú, tí inteligentnejší (s. 36, 39). To má prispievať k nárastu inteligencie medzi daným obyvateľstvom. Podľa Satoshiho Kanazawu však dnes vo svete platí, že čím je spoločnosť monogamnejšia, tým je v priemere inteligentnejšia (Kanazawa, s. 110), čo otvára priestor na možnú polemiku s uvedenými tvrdeniami Duttona a Woodleyho.

Negatívny Flynnov efekt je autormi vysvetľovaný ako prejavenie sa genotypického poklesu inteligencie po tom, čo sa naplnil pozitívny Flynnov efekt. Jeho príčiny sú teda podľa nich vo významnej miere genetické a súvisia s dysgenickými trendmi.

Tomu však protirečia niektoré výskumy. Napríklad nórska štúdia z roku 2018, ktorá skúmala armádne dáta týkajúce sa 30 ročníkov Nórov (roky narodenia 1962 – 1991). Jej autori zistili, že negatívny a aj pozitívny Flynnov efekt možno pozorovať aj v rámci rodín, čo má dokazovať, že oba efekty nemožno vysvetliť dysgenicky, ale ich príčiny sú environmentálne (Bratsberg, Rogeberg).

Z tézy autorov vyplýva, že všeobecná inteligencia by mala v západnom svete klesať od polovice 19. storočia. Zároveň v súvislosti s Flynnovým efektom poukazujú na to, že ten sa týka hlavne tých častí IQ testov, ktoré menej súvisia so všeobecnou inteligenciou. Teda výsledky tých častí IQ, ktoré najviac súvisia so všeobecnou inteligenciou, by mali postupne klesať, od kedy je IQ merané (resp. rásť menej ako ostatné časti IQ testov). Autori v knihe však neuvádzajú žiadny výskum, ktorý by to dokazoval. Opýtali sme sa ich preto, či o takom výskume vedia, vo svojej odpovedi však žiadny neuviedli.

Problematická je aj téza autorov o civilizačnom cykle. Autori zaujímavým spôsobom dokladujú historikmi zväčša nespomínaný faktor možného poklesu priemernej inteligencie v populácii. To, či a do akej miery naozaj pôsobil, je však otázne a v podstate sa nedá exaktne verifikovať.

Napriek tomu je však At Our Wits' End nepochybne fascinujúca, čitateľsky atraktívne napísaná a logicky odargumentovaná kniha, ktorá stojí za pozornosť. Takisto by si rozhodne zaslúžila obšírnejšiu polemiku, azda aj z pera kompetentnejších. Možno k tomu prispeje aj táto recenzia, ale hlavne fakt, že podľa informácií od autorov knihy by mala budúci rok vyjsť aj v českom preklade vo vydavateľstve Sol Noctis.

Zdroje:

BAKALÁŘ, Petr. Tabu v sociálních vědách. Praha: Votobia, 2003. ISBN 80-7220-135-2.

BRATSBERG, Bernt – ROGEBERG, Ole. Flynn effect and its reversal are both environmentally caused. Proceedings of the National Academy of Sciences, 2018. Online: https://www.pnas.org/content/115/26/6674

DUTTON, Edward – WOODLEY OF MENIE, Michael. At Our Wits' End: Why We're Becoming Less Intelligent and What it Means for the Future. Exeter: Imprint Academic, 2018. ISBN 9781845409852.

KANAZAWA, Satoshi. The Intelligence Paradox : Why the Intelligent Choice Isn't Always the Smart One. Hoboken: John Wiley & Sons, 2012. ISBN 978-0-470-58695-2.

MOŽNÝ, Ivo. Rodina a společnost. Praha: SLON, 2011. ISBN 978-80-86429-87-8.

SARRAZIN, Thilo. Německo pácha sebevraždu. Praha: Academia, 2011. ISBN 978-80-200-2018-5.

SPRENGLER, Oswald. Zánik Západu: Obrysy morfologie světových dějin. Praha: Academia, 2011. ISBN 978-80-200-1886-1.

Zdroj ilustračného obrázka: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:William_Hogarth_-_Gin_Lane.jpg




Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne