Po tom, ako sa zistilo, že nie všetci privítali proticovidové vakcíny ako riešenie, a v rámci mnohých populácií ich dokonca desiatky percent ľudí z rôznych dôvodov vytrvalo odmietajú, sa v dôsledku zlej epidemickej situácie alebo iba v dôsledku obáv z nej objavujú na rôznych úrovniach myšlienky o povinnom proticovidovom očkovaní.
Nemálo štátov, dokonca aj v rámci západného „demokratického“ sveta, k určitej forme povinného očkovania pristúpilo. Uveďme zopár príkladov:
- V júli oznámil maďarský premiér Viktor Orbán, že očkovanie proti covidu bude pre pracovníkov v zdravotníctve povinné.
- V auguste francúzska Ústavná rada schválila platnosť zákona, ktorý zdravotníkom nariaďuje povinnosť nechať sa zaočkovať.
- V októbri maďarská vláda rozhodla, že zamestnávatelia môžu predpísať svojim zamestnancom povinné očkovanie proti covidu. Šéf úradu vlády uviedol, že štát je tiež zamestnávateľom a využije možnosť nariadiť povinné očkovanie. V prípade samospráv majú rozhodovať starostovia a primátori.
- Mesto New York nariadilo desiatkam tisícom svojich zamestnancov povinné očkovanie proti covidu. Tí, čo ho odmietajú, si mali vziať neplatené voľno.
- Bidenova administratíva sa dokonca usiluje presadiť povinné očkovanie pre firmy, v ktorých pracuje najmenej 100 zamestnancov, čo predstavuje podľa Bieleho domu asi dve tretiny pracovnej sily v USA. Federálny odvolací súd v tom identifikoval závažné zákonné a ústavné problémy a úsilie Bidenovej administratívy nazatiaľ prekazil.
- Lotyšský parlament začiatkom novembra prijal balík opatrení, na základe ktorých môže zamestnávateľ prepustiť nezaočkovaných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje nariadenie o povinnom očkovaní proti covidu, ak nemajú potvrdenie o očkovaní alebo prekonaní choroby.
Mimo verejnej moci v rámci súkromného sektora sa sa objavili aj správy, že napr. americká televízia CNN prepustila troch zamestnancov kvôli nezaočkovanosti proti covidu.
Mnohé štáty tiež, hoci nemajú oficiálne zavedenú povinnosť očkovať sa, zavádzajú na rôznych úrovniach také formy diskriminácie neočkovaných, ktoré dokonca s ľahkosťou predčia aj mieru sankcií, ktoré sa u nás uplatňujú napr. pri odmietnutí povinného očkovania detí. Ide o dlhodobé sťaženie alebo zamedzenie prístupu k rôznym službám vrátane reštaurácií či rôzne iné formy diskriminácie.
Nemecko napr. prestalo preplácať neočkovaným ušlú mzdu v prípade karantény. A taktiež si musia hradiť rýchlotesty, ktoré ich oprávňujú napr. na vstup do reštaurácií či na spoločenské akcie.
U nás sa v lete zaviedla povinná karanténa pre neočkovaných vracajúcich sa z dovoleniek.
Rakúsko chystá lockdown pre neočkovaných.
Na Slovensku sa zavádza OTP režim pre zamestnancov. Čiže popri neočkovaných aj zamestnanci, ktorí prekonal covid pred viac ako 180 dňami, a nie sú očkovaní, musia podstupovať pravidelné testovanie. Pôvodný zámer dokonca bol, aby im náklady s testovaním hradil zamestnávateľ.
Tieto diskriminačné opatrenia proti neočkovaným najviac sťažujú bežný život ľuďom v produktívnom veku, pričom očkovanie má najväčší význam u ľudí v postproduktívnom veku, kde sa zďaleka taký tlak neuplatňuje.
Načrtnuté opatrenia možno považovať nielen za vecne neodôvodniteľné, ale aj za nátlak neprimeranej intenzity. Tvrdiť, vzhľadom na rozsiahle formy diskriminácie neočkovaných, že očkovanie je dobrovoľné, predstavuje aj bez oficiálne nariadeného povinného očkovania vážny cynizmus.
Čo sa týka Slovenska, minister zdravotníctva Lengvarský sa ešte v októbri vyjadril, že podľa neho je povinné očkovanie akýchkoľvek skupín dnes nereálne. „Téma sa skončila,“ uviedol. Problém je podľa ministra nielen dohoda v koalícii, ale aj vymožiteľnosť daného opatrenia.
5. novembra však Konzílium odborníkov navrhlo zvážiť povinné očkovanie proti ochoreniu COVID-19 pre vybrané skupiny obyvateľov podobne ako v iných štátoch Európskej únie. Vláda to však zatiaľ odmietla.
Popritom už koncom júla minister obrany Jaroslav Naď uviedol, že do zahraničných operácií budú vysielaní iba vojaci očkovaní proti ochoreniu COVID-19. Rezort obrany doplnil vakcínu do očkovacích schém. Povinná bude pred odchodom na misiu kdekoľvek na svete. V septembri sa Naď dokonca arogantne vyhrážal nezaočkovaným vojakom, ktorých malo byť 45 %. Naznačil, že podľahli dezinformáciám a že „vyriešime to s nimi veľmi rýchlo“.
Pre zaujímavosť uveďme, že podľa prieskumu agentúry Focus zo začiatku septembra tesná väčšina slovenských respondentov bola za povinné očkovanie učiteľov, zdravotníkov a personálu starajúceho sa o seniorov v zariadeniach sociálnych služieb.
Téma povinného očkovania proticovidovými vakcínami bude asi minimálne ešte najbližšie mesiace, ak nie roky, živá, preto je dobré sa s touto témou rozumne vysporiadať.
A to tak, že zoberieme do úvahy aktuálne vedecké poznatky o funkčnosti súčasných proticovidových vakcín, poznatky o epidemiologickom vývoji a, čo často absentuje, poznatky z oblasti ústavného práva opierajúce sa o prirodzenoprávny prístup. Zároveň zohľadníme aj mentálne nastavenie polarizovanej spoločnosti.
Špecifikovanie legitímneho cieľa
Na Slovensku máme systém povinného očkovania detí, pričom napr. v roku 2014 Ústavný súd rozhodol, že tento systém je v súlade s Ústavou.
Povinné očkovanie predstavuje zásah do základných práv a slobôd, konkrétne ide o zásah do osobnej integrity. Takýto zásah môže byť v štátoch postavených na ľudských právach prípustný iba v prípade legitímneho cieľa, pri ktorom je zásah do nejakého základného práva či súboru práv vyvážený ochranou či posilnením iného základného práva či súboru práv.
Čo by teda mohlo byť oným legitímnym cieľom povinného očkovania proti COVIDu?
Dosiahnutie kolektívnej imunity ako legitímny cieľ?
Dosiahnutie kolektívnej imunity v zmysle zabránenia šíriteľnosti vírusu pri bežnom správaní populácie je legitímny cieľ pre povinné očkovanie, ako ho v súčasnosti poznáme.
Národná stratégia očkovania proti ochoreniu COVID-19 si definuje cieľ vybudovania kolektívnej ochrany, pričom k nej „je potrebné preočkovať viac ako 60 – 70 % populácie“.
K dosiahnutiu 60-percentnej zaočkovanosti na Slovensku k dnešnému dňu chýba vyše 757-tisíc ľudí.
Ohľadne kolektívnej imunity pri proticovidových vakcínach máme však hneď tri problémy:
- Ich bezpečnosť nie je dostatočne preukázaná na to, aby za nežiaduce účinky vrátane smrti bol ochotný niesť výrobca zodpovednosť.
- Je otázne, či možno covid považovať za také nebezpečné (smrteľné) ochorenie, pred ktorým je potrebné dosahovať kolektívnu imunitu. V súčasnosti asi skôr áno, keďže napriek relatívne nízkej smrtnosti vzhľadom na vysokú nákazlivosť vykazuje vysoké miery úmrtnosti. Zároveň sú vážnym problémom aj dlhodobejšie následky prekonania ochorenia či dôsledky prekonaní ťažkých stavov. Do budúcnosti je možné očakávať, že smrtnosť a úmrtnosť covidu výrazne klesnú a mierou nebezpečnosti bude covid blízky chrípke spred covidového obdobia. To bude však zrejme trvať ešte niekoľko rokov.
- Pomerne zásadný problém je, že súčasné proticovidové vakcíny sa ukázali ako neschopné sa ku kolektívnej imunite v podobe zabráneniu šírenia sa populáciou čo i len priblížiť. A to nielen kvôli pomerne rýchlemu poklesu účinnosti vakcín, ale aj kvôli vzniku mutácií, ktoré sú nielen infekčnejšie, ale na ktoré procesy vývoja, testovania, výroby, distribúcie a podania vakcín nestíhajú vôbec reagovať. Cieľ v podobe kolektívnej imunity sa ukazuje v praxi nedosiahnuteľný, čím sa logicky stáva nelegitímnym.
Proočkovací argument solidarity, aby sa nerizikoví ľudia očkovali kvôli tomu, nech vírus nešíria na rizikových, po pár mesiacoch vedecké zistenia výrazne oslabili. Očkovaný človek je veľmi slabým predpokladom k tomu, že vírus nebude ďalej šíriť oproti neočkovaným.
V súčasnom stave priamo či nepriamo vynucovať očkovanie s tzv. solidárnym argumentom taktiež nepredstavuje legitímny cieľ.
Nová paradigma: ochrana pred preplnením nemocníc ako legitímny cieľ
Ak vakcíny pred niečím v súčasnosti preukázateľne signifikantne chránia, tak je to pred ťažkým priebehom (vyžadujúcim hospitalizáciu) a pred smrťou. Spolu s tým treba dodať, že aj riziko, či neočkovaný/neprekonaný človek s covidom skončí v nemocnici, je v rámci populácie veľmi nerovnomerne distribuované.
Zároveň si treba uvedomiť, že štát nemá právo ľuďom nariaďovať procedúry, ktoré zasahujú do ich telesnej integrity a zároveň nie sú úplne bez rizík, s cieľom im zlepšiť zdravie, či predísť ochoreniu, ktoré pre nich môže byť smrteľné.
Štát si doteraz netrúfol napr. ľuďom limitovať kalorický príjem s cieľom predchádzať obezite alebo im nariaďovať zdravú výživu s cieľom zlepšovať ich zdravie. Pričom je prakticky isté, že by sa vyhli množstvu zdravotných problémov (ktoré výrazne zaťažujú zdravotnícky systém a zasahujú tým aj do práv iných) a spôsobujú relatívne vysokú mortalitu.
Štáty dokonca nepristúpili ani k takej jednoduchej veci ako zákaz tabakových výrobkov, hoci je preukázané, že spôsobujú množstvo zdravotných problémov a skracujú dĺžku života.
Človek je slobodný a za svoje rozhodnutia by mal niesť aj adekvátnu zodpovednosť.
V konzistencii s doterajším prístupom by štát nemal mať právo nariadiť rizikovým ľuďom dať sa zaočkovať s odôvodnením, aby signifikantne zvýšil pravdepodobnosť ich prežitia pri stretnutí sa s vírusom. Odporúčania a čo najlepšia dostupnosť očkovania sú v tomto prípade úlohou štátu voči rizikovým ľuďom. Rozhodnutie a prijatie rizík už ostáva na ľuďoch samotných.
Pri koronavírusových epidémiách však existuje problém v tom, že rizikové skupiny pri vrcholoch koronavírusových epidémií neumierajú náhle doma, napr. na zlyhanie srdca, ako to býva časté pri chrípke, ale dostávajú sa do nemocníc so sťaženým dýchaním neraz na viactýždňovú liečbu. Tým nemocnice prepĺňajú a zdravotná starostlivosť tak nie je poskytovaná ostatným oprávneným v očakávanom štandarde. To ohrozuje ľudí zo zvyšku populácie na zdraví a živote.
Zabrániť preplneniu nemocníc a výslednému obmedzeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti zvyšku populácie je teda legitímny cieľ, lebo chráni právo na ochranu zdravia a prístup k zdravotnej starostlivosti (čl. 40 Ústavy) či prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a k právu využívať lekársku starostlivosť (čl. 35 Charty).
Odmietanie očkovania neimunizovaných rizikových osôb tak vo výsledku môže zasahovať do práva zvyšku spoločnosti na zdravotnú starostlivosť, a preto môže byť legitímne, aby ich správanie v tomto smere podliehalo regulácii zo strany štátu vrátane nariadeného očkovania.
Distribúcia benefitov a rizík očkovania
Predtým, ako definujeme cieľovú skupinu možného povinného očkovania, si poukážeme na distribúciu benefitov a rizík súčasného proticovidového očkovania.
Už sme naznačili, že nové vakcíny nie sú bez rizík. Niektoré vážnejšie nežiaduce účinky sa dokonca ukazujú práve pri nerizikovej populácii. V zásade však platí, že pomer benefitov a rizík z vakcín stúpa a klesá v závislosti od rizikovosti skupiny vo vzťahu ku covidu.
Vo všeobecnosti platí, že náznaky problémov sa najprv bagatelizujú, až kým nie sú dôkazy príliš presvedčivé. To samo o sebe nie je zdravá atmosféra.
Jedným z vážnejších nežiaducich účinkov vakcín predstavuje zistený zápal srdcového svalu najmä u mladších mužov. Ochorenie samé o sebe nie je ani také vážne, ako je vážne, keď nie je diagnostikované a liečené. Vtedy môže smerovať k zlyhaniu srdca a smrti.
Problémy s menštruáciou a migrénou, ktoré boli najprv brané na ľahkú váhu, sa nakoniec zdajú byť ako možný pomerne vážny a rozšírený problém vedľajšieho účinku proticovidových vakcín u žien.
Nedávno sa objavil tiež whistleblower, ktorý hovorí o tom, že pri testovaní vakcíny Pfizer neboli dodržané predpísané postupy.
Zároveň panuje výrazné vákum v poznaní, ktoré sa nedá nadobudnúť bez dostatočného uplynutia času. Hoci viacerí odborníci zdôrazňujú, že nie sú známe žiadne mechanizmy, akými by mohli relatívne nové proticovidové vakcíny škodiť, neznamená to, že takéto mechanizmy nebudú v ďalších rokoch identifikované.
Vykazovanie úmrtí v dôsledku vakcín vykazuje tiež značné kontroverzie.
Napr. vo Veľkej Británii medzi 9. 12. 2020 a 8. 9. 2021 bolo nahlásených 1645 úmrtí v krátkom čase po vakcíne. Oproti tomu číslu do augusta 2021 štatistické úrady na základe pitiev potvrdili iba 9 úmrtí s možnou príčinnou súvislosťou s vakcínou.
Pritom možno povedať, že pri vakcínach je vo všeobecnosti bežné, že hlásenia nežiaducich účinkov vrátane smrti bývajú kvôli ľahostajnosti alebo nevedomosti pacientov či pozostalých výrazne podhodnotené.
Podobná situácia je aj na Slovensku. Správa TASR uvádza, že k 11. 11. 2021 ŠÚKL evidoval „spolu sedem úmrtí v kauzálnej súvislosti s očkovaním, z toho pri štyroch prípadoch bol súvis stanovený ako možný (po vakcínach od konzorcia Pfizer/BioNTech, od spoločnosti Moderna a od spoločnosti AstraZeneca) a v troch ako pravdepodobný (po vakcíne od spoločnosti AstraZeneca). Pri iných uzavretých prípadoch vrátane niektorých medializovaných bol súvis vylúčený.“
Čiže na Slovensku máme „dobrovoľné“ očkovanie a s istotou kvôli vakcíne na Slovensku zatiaľ nikto neumrel.
V kontraste s extrémnou disproporciou vykazovaných úmrtí vo Veľkej Británii (1645 vs. 9) sú správy zo začiatku očkovania v Nórsku. Keď začali podávať vakcínu tým najstarším a najzraniteľnejším (kategória 80 a viac rokov), tak seniori umierali už na bežné vedľajšie účinky vakcíny. Z 23 prípadov úmrtia po vakcíne určili pitvy u 13 z nich príčinnú súvislosť s vedľajšími účinkami vakcíny.
Je vcelku evidentné, že súčasné metodiky posudzovania sú nastavené extrémne prísne tak, aby úmrtia súvisiace s vakcínami mohli byť bagatelizované. Javí sa to ako paralelná realita, ktorá prirodzene môže spôsobovať pokles dôvery vo vakcinačné programy.
Pri ochorení covid platí, že neočkovaných ľudí ohrozuje vo veľmi odlišnej miere v závislosti od veku a zdravotného stavu. Čím starší človek, tým väčšia šanca, že skončí s covidom v nemocnici a že umrie.
Nedávna talianska analýza zistila, že spomedzi covidových obetí v Taliansku do 5. októbra 2021 malo až 97,1 % prípadov nejaké komorbidity, pričom 67,7 % obetí covidu malo tri a viac komorbidít. Okrem vyššieho veku sú tak pre rizikovosť rozhodujúce aj pridružené ochorenia.
Na základe dát o úmrtnosti v rámci populácie USA vážnejšie riziko úmrtia začínalo od 50 rokov veku. Prítomnosť komorbidít (ako napr. problémy so srdcom, s vysokým tlakom, rakovina ap.) posúva človeka čo do rizikovosti do výrazne vyššieho veku.
S rizikom úmrtia koreluje aj riziko hospitalizácie.
Pre zdravých ľudí do 50 rokov je riziko hospitalizácie kvôli covidu v súčasnosti stále natoľko nízke, že nepredstavuje ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivosti. A nedáva zmysel túto skupinu tlačiť do očkovania.
Smatana uvádza, že pomer úmrtí na 100 000 obyvateľov je po prepočítaní na očkovaných a nezaočkovaných distribuovaný podľa veku nasledovne:
- 65 – 69: 0,2 očkovaní vs 4 neočkovaní (20 násobný rozdiel)
- 70 – 74: 2,8 očkovaní vs 207,6 neočkovaní (73 násobný rozdiel)
- 75 – 79: 29,2 očkovaní vs 258,2 neočkovaní (8,9 násobný rozdiel)
- 80+: 31,3 očkovaní vs 43,9 neočkovaní (1,4 násobný rozdiel)
Na demonštráciu výrazne odlišnej distribúcie benefitov a rizík z očkovania uveďme zaujímavosť z opačného kraja vekového spektra: Podľa štúdie Kalifornskej univerzity zdraví chlapci vo veku 12 až 15 rokov mali štyri až šesťkrát väčšiu šancu dostať zápal srdcového svalu súvisiaci s vakcínou než skončiť v nemocnici s covidom.
Vzhľadom na výrazne odlišnú distribúciu benefitov a rizík v závislosti od vekovej skupiny a vzhľadom na to, že súčasné proticovidové vakcíny nie sú schopné zabezpečiť kolektívnu imunitu, nielenže nedáva zmysel plošné očkovanie, ale v prípade povinnosti či akéhokoľvek nátlaku ide o morálne i právne extrémne kontroverzný jav.
Dokonca je otázne, či je strategicky rozumné pre mladých a zdravých očkovanie vôbec odporúčať.
Z dostupných štúdií, napr. tu, sa ukazuje, že imunita po prekonaní býva dosť variabilná oproti imunite po očkovaní, ktorá je homogénnejšia.
Izraelská (zatiaľ nerecenzovaná) štúdia však veľmi zreteľne ukazuje, že plynutím času a presadením sa delta variantu sa kvalita imunity otáča výrazne v prospech prekonaných oproti očkovaným vakcínou Pfizer a to v nakazení sa, v symptomatickom priebehu, v šírení vírusu i v hospitalizácii.
Môže sa nakoniec ukázať, že nezaočkovaná neriziková časť populácie, ktorá bude nutne premorená, bude pôsobiť pre spoločnosť ako strategická výhoda, ktorá bude tlmiť nárazovosť vĺn nových koronavírusových mutácií a budúce epidémie tak rozkladať udržateľnejšie v čase.
Menej premorené a výraznejšie zaočkované populácie totiž vykazovali pri delta variante veľmi dynamický rast prípadov, napr. Singapur, pričom v Holandsku hlásili aj problém s nemocničnými kapacitami.
Vo všeobecnosti však túto časť možno uzavrieť pomerne samozrejmým konštatovaním, že pomer benefitov a rizík vakcín úmerne rastie v prospech benefitov s rastúcim vekom a s pridruženými ochoreniami.
Definovanie cieľovej skupiny možného povinného očkovania
To, čo sa ukazuje ako najslabšie miesto doterajších úvah i realizovaných politík v rámci povinného očkovania, predstavuje nevhodné – v kontexte poznatkov nedostatočne zdôvodniteľné – definovanie cieľovej skupiny.
Uložiť povinnosť zo strany štátu človeku podstúpiť procedúru, pri ktorej benefity mnohonásobne neprevažujú nad rizikami, je z pohľadu prirodzeného práva neprijateľné.
Už sme uviedli, že očkovanie nepredstavuje žiadnu záruku pred tým, že človek sa nemôže koronavírusom nakaziť, ani že daný vírus nemôže ďalej šíriť. Tiež sme uviedli, že nové mutácie pravdepodobnosť, že sa očkovaný človek nenakazí a vírus nebude ďalej šíriť, približujú stále viac k neočkovaným neprekonaným.
Predpísať zdravotníckemu personálu povinnosť sa očkovať s odôvodnením, aby neohrozovali svojich pacientov tým, že ich môžu nakaziť koronavírusom, predstavuje teda slabé zdôvodnenie.
Pri zamestnancoch štátnej či verejnej správy (napr. učiteľov, vojakov či policajtov), kde sa môže poukazovať na to, že prichádzajú denne do kontaktu s vysokým počtom ľudí, je takéto zdôvodňovanie ešte menej náležité.
Ak sme tu doteraz hovorili o vágnom pojme „rizikoví ľudia“, treba priznať, že zatiaľ objektívne nevieme spoľahlivo na individuálnej úrovni určiť, kto do tej kategórie patrí. Dostupné poznatky však poskytujú dostatok spoľahlivých korelácií, na základe ktorých danú skupinu vieme zúžiť natoľko, aby:
- nebola zbytočne široká,
- aby bola na individuálnej úrovni ľahko určiteľná,
- a aby zároveň smerovala k dosahovaniu definovaného legitímneho cieľa, čiže k odstráneniu problému s prepĺňaním nemocníc v čase vrcholov epidemickej situácie.
To, čo o smrtnosti koronavírusu vieme od začiatku, je korelácia s vekom. Čím vyššia veková kategória, tým vyššia smrtnosť. Pri hospitalizáciách je daný vzťah, prirodzene, analogický.
Zaočkovanosť seniorov výrazne pomáha predchádzať prepĺňaniu nemocníc.
Napr. z nedávnych údajov spomedzi neočkovaných v kategórii 60-70 rokov išiel každý piaty nakazený do nemocnice. V kategórii 70-80 rokov to bol každý tretí a v kategórii nad 80 rokov zhruba každý druhý.
Realita nie je zďaleka taká hrozivá, keďže mnoho prípadov nákaz nie je oficiálne podchytených.
Ale ľahko môžeme dospieť k záveru, že ak po nakazení sa vysoko infekčným vírusom máme 10 a viac percentnú šancu, že skončíme v nemocnici, je nanajvýš zodpovedné dať sa zaočkovať a danú šancu tak výrazne znížiť. A v prípade, že iniciatíva v tomto smere chýba, je možné ju nariadiť.
Samozrejme, vhodnejší stav by bol určovať adresátov povinného očkovania cez kombináciu veku a existenciu pridružených zdravotných problémov. Zdravotný stav sa však mení v čase a masové očkovanie by to komplikovalo.
Ak by sa v rámci vyšpecifikovaného legitímneho cieľa mala definovať skupina pre povinné očkovanie, vzhľadom na ľahkú určiteľnosť by išlo o skupinu podľa veku. Či by to malo byť od 60 rokov veku, od 65 rokov veku či 55 rokov veku, tam by malo smerovať ťažisko odbornej diskusie, lebo tam sa nachádza potenciálne racionálne zdôvodnenie, ktoré spomedzi súčasných tendencií by malo byť najviac v súlade s prirodzeným právom a riešiť najzásadnejší problém covidových epidémií.
Primeranosť sankcie za nepodstúpenie povinného očkovania
Primeranosť sankcie je ďalšou z oblastí, v ktorej realizované politiky povinného očkovania či laické úvahy zachádzajú do absurdna.
Podmieniť očkovaním zotrvanie na určitej pozícii alebo v určitom zamestnaní či dostávaním mzdy, je vyslovene kruté vydieranie neprimerane útočiace na základné práva a slobody.
Zamestnanie predstavuje zdroj obživy. Neraz je podmienené dlhoročne získavanou kvalifikáciou (napr. v podobe vysokej školy, potrebnej praxe ap.). Od príjmu z daného zamestnania môže byť závislá celá rodina.
Podmieniť prístup k zárobku očkovaním znamená dať na jednu misku váh ťažko definovateľný a dosť zanedbateľný prínos z očkovania a na druhú misku uvrhnutie celej rodiny neočkovaného do rizika stavu materiálnej deprivácie.
Keďže povinné očkovanie predstavuje zásah do osobnej integrity, pričom ochrana osobnej integrity je základným ľudským právom, miera vynucovania tohto zásahu musí byť primeraná a človek musí mať ešte dostatok slobody sa danej povinnosti vyhnúť.
A to zvlášť, ak vezmeme do úvahy, že mnohí odporcovia proticovidového očkovania ho považujú za vysoko rizikové, pričom objektívne nie je bez rizík.
Na Slovensku máme existujúci systém povinného očkovania. Týka sa najmä detí.
Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu podľa súčasnej legislatívy možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur. V súhrnnej výške znamená, že i v prípade, že zákonný zástupca maloletého odmietne viacero očkovaní, maximálna výška potenciálnej pokuty je 331 eur.
V súčasnosti niektorí odmietači povinného očkovania detí volia zaplatenie pokuty pred očkovaním. Ak by sa ten jav rozmohol, bola by ohrozená kolektívna imunita voči niektorým ochoreniam, ktorá bola v minulosti dosiahnutá.
Preto sa nedá vylúčiť, že sa v budúcnosti daná pokuta zvýši, prípadne sa zavedú iné formy sankcií. V minulosti bola snaha presadiť nahradenie pokuty diskrimináciou, ktorá by rodičom výraznejšie skomplikovala život ako pokuta, konkrétne aby materské školy neprijímali nezaočkované deti.
Vďaka tomu, že covidová epidémia je pod dosť veľkým dátovým drobnohľadom, vieme stanoviť sankciu za odmietnutie povinného očkovania v čo najbližšej príčinnej súvislosti ku škode, ktorú nezaočkovaní rizikoví spôsobujú. A to na základe nákladov na nemocničnú liečbu.
Nemocničná liečba covidového pacienta stojí stovky až desaťtisíce €, v priemere vyše 2 000 €. K tomu treba tiež pripočítať náklady spojené s rôznymi formami rehabilitácie.
Ak by sme vychádzali z predpokladu, že spomedzi neimunizovaných rizikových by v najbližších rokoch každý desiaty z nich skončil v nemocnici, kde priemerné náklady spojené s hospitalizáciou budú predstavovať 3 000 €, ľahko dospejeme k jednorazovej sankcii v podobe pokuty vo výške 300 €.
Tým, že táto skupina odmieta relatívne jednoduchú a účinnú prevenciu ťažkého priebehu ochorenia, ktorá jej s významnou pravdepodobnosťou hrozí, je legitímne od nej požadovať primeranú participáciu na týchto nákladoch.
Mohla by sa objaviť námietka, že by im tým dával štát preplatiť nevyhnutnú zdravotnú starostlivosť, ktorú už raz zaplatili na zdravotných odvodoch v rámci zdravotného poistenia.
Voči tomu sa však dá oponovať tým, že výšky zdravotných odvodov a systém financovania zdravotnej starostlivosti vychádzal z predcovidového obdobia, pričom masívne náklady spojené s vlnami covidových epidémií v nich neboli nikdy zahrnuté.
Režim rozumných výnimiek
Pri povinnom proticovidovom očkovaní by musel existovať aj režim rozumných výnimiek, čiže rôzne kritériá, ktoré by mohli adresáta povinného očkovania od tejto povinnosti oslobodiť bez sankcie.
Ak sledujeme legitímny cieľ zabrániť preplneným nemocniciam, potom vieme, že ľudia s reinfekciami majú spravidla ďalšie priebehy podobné alebo ľahšie. Toto platí zvlášť u tých, ktorí mali príznakový priebeh a ideálne, ak boli nakazení nebezpečnejšími variantmi koronavírusu oproti menej vážnym prvotným kmeňom.
Na Slovensku za prvý nebezpečnejší variant možno považovať britskú mutáciu (tzv. alfa), ktorá bola typická pre druhú vlnu epidémie na Slovensku, počas ktorej získala značnú dominanciu a minimálne státisíce ľudí sa ňou premorili.
Čiže jednu z výnimiek pre cieľovú skupinu povinného očkovania by mohol predstavovať pozitívny test v období od 1. januára 2021, prípadne aj skôr.
Keďže nie všetky pozitívne prípady sú podchytené pozitívnymi testami, dôkaz o prekonaní sa dá zabezpečiť cenovo dostupnými testami krvi na protilátky. Ďalšia možnosť, ako sa vyhnúť povinnému očkovaniu, by predstavovalo potvrdenie o prítomnosti protilátok, čo by predstavovalo dostatočnú garanciu toho, že organizmus daného človeka sa s covidom dokáže vysporiadať, keďže sa tak už v minulosti preukázateľne stalo. Ten by si záujemca zabezpečoval na svoj účet.
Úplne samozrejmou výnimkou by mali byť prípady, pri ktorých očkovanie predstavuje vážnu kontraindikáciu voči ich zdravotným diagnózam.
A poslednú rozumnú výnimku by mali mať tiež ľudia, ktorých zdravotný stav, napr. kvôli vysokému veku, je už natoľko kritický, že už typické vedľajšie účinky vakcíny, ako napr. zvýšená teplota, by ich slabému organizmu mohli privodiť smrť.
Zodpovednosť za vážne nežiaduce účinky a smrť
Ak si verejná moc v rámci zdravotnej prevencie vynucuje voči svojmu obyvateľstvu podstúpenie nejakej procedúry, je úplne samozrejmé, že za prípadne vážne nežiaduce účinky či smrť, musí niekto niesť zodpovednosť. V prípade smrti by malo ísť o odškodnenie pozostalých.
Zodpovednosť donucovateľa môže byť zabezpečená cez právnu reguláciu, ktorou zodpovednosť prenesie na výrobcu alebo v prípade, že výrobca zodpovednosť odmieta a z pohľadu štátu prevažuje verejný záujem takéto vakcíny používať, musí zodpovednosť prevziať štát.
To by mala byť úplne elementárna podmienka zabezpečená nielen pri oficiálne povinnom očkovaní, ale už v súčasnosti, kedy verejná moc nastavenými opatreniami v podobe rôznych foriem diskriminácie a príkazov intenzívne núti ľudí „dobrovoľne“ sa očkovať.
Téme odškodňovania za nežiaduce účinky sa viac venuje napr. Hajdúchová.
Záver
O tom, či sú zákony a nariadenia v súlade s ústavou, rozhoduje u nás Ústavný súd. O tom, či sú zákony a nariadenia v súlade s ľudskými právami definovanými v rôznych dohovoroch či chartách, rozhodujú medzinárodné súdy, napr. Európsky súd pre ľudské práva.
Aj tieto súdy môžu rozhodovať v mentálnom nastavení predbežnej opatrnosti s akcentom buď na nebezpečenstvo koronavírusu, alebo na riziká proticovidových vakcín, alebo aj aj.
V tejto úvahe sme naznačili jednu z rozumných ciest v otázke povinného proticovidového očkovania, ktorá zohľadňuje nielen doterajšie a dynamicky sa vyvíjajúce poznatky o účinnosti proticovidových vakcín, o epidemickej situácii, ale brali sme na zreteľ doktrínu prirodzeného práva a mentálne nastavenie slovenskej spoločnosti.
Aby bolo povinné proticovidové očkovanie v súlade s prirodzeným právom, musia podľa nás byť kumulatívne splnené všetky podmienky, ako sme si ich postupne prechádzali v úvahe:
- Musí sa sledovať dosiahnuteľný legitímny cieľ. V tomto prípade zabránenie preplneniu nemocníc, čím by sa predišlo ochromeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti necovidovým pacientom.
- Táto povinnosť musí byť čo najadresnejšia a adresáti musia byť ľahko určiteľní, aby sa legitímny cieľ darilo primerane dosahovať. V tomto prípade môže ísť o ľudí napr. nad 60 rokov veku.
- Sankcia musí byť primeraná a nesmie byť krutá. Strata zamestnania alebo uplatniteľnosť v nejakom povolaní sú neprimerané sankcie. Jednorazová pokuta vo výške pár stoviek eur je primeranou sankciou.
- Musí existovať systém rozumných výnimiek z povinnosti. Napr. v prípadoch, kedy by dané očkovanie predstavovalo kontraindikáciu či už kvôli diagnózam alebo príliš vysokému veku alebo tiež v prípadoch, kedy očkovanie nie je potrebné ako prevencia pred hospitalizáciou (napr. ľudia, ktorí covid v minulosti prekonali).
- Musí existovať zodpovednosť za vážne nežiaduce účinky očkovania vrátane odškodňovania pozostalých v prípade úmrtia v príčinnej súvislosti s vakcínou, pričom systém vykazovania by mal prejsť rozumnou revíziou.
Proticovidové vakcíny boli na začiatku prezentované ako veľmi účinne chrániace pred nakazením a extrémne účinne chrániace pred smrťou. Zároveň boli považované za dostatočne bezpečné.
Za necelý polrok sa ukázalo, že ich účinnosť v reálnom nasadení sa prudko prepadla a do toho presakujú aj nové kontroverznosti ohľadne ich bezpečnosti.
Dráždiť zdravých a mladých odmietačov tohto očkovania vzostupom nátlaku alebo nebodaj povinným očkovaním pod hrozbou krutých sankcií môže vzhľadom na zanedbateľný prínos daného očkovania u niektorých vyvolať takú mieru nespravodlivosti, ktorá môže u nich legitimizovať vážnu radikalizáciu a ťažko predvídateľné kriminálne aktivity najrôznejšieho druhu.
Povinné očkovanie rozumne špecifikovanej cieľovej skupiny by však mohlo narušiť mentálny blok, ktorý vytvorila spoločenská atmosféra nátlaku pre odmietačov očkovania. Ak aj v súčasnom stave poznatkov rizikoví neočkovaní a neprekonaní ľudia cítia, že by možno predsa bolo rozumné dať sa zaočkovať, hrdosť a konzistencia im v tom môže brániť. Predpísaná povinnosť by im umožnila dostať sa z pasce, do ktorej ich dostala nerozumná politika nátlaku.
Platí, že napredovaním súčasnej vlny sa téma povinného očkovania stáva stále menej opodstatnenou. Neočkovaní a doteraz neimunizovaní ľudia prekonaním ochorenia sa postupne premorujú, čím sa legitímny cieľ, ako sme ho v úvahe určili, postupne oslabuje.
Naopak, príchod nových mutácií, ktoré by sa ukázali ako nebezpečnejšie či príchod vakcín, ktoré by sa ukazovali ako spoľahlivejšie, môže cieľovú skupinu rôznym spôsobom prehodnocovať.
Tiež s postupom rokov sa aj špecifikovanie legitímneho cieľa môže posunúť z roviny zabránenia preplneniu nemocníc do roviny zabránenia zbytočnej väčšej obsadenosti nemocničných lôžok, ktorým sa prevenciou v podobe očkovania dá predísť a väčšie kapacity ponechať tak ťažšie odvrátiteľným ochoreniam.
Na druhej strane význam vakcín ako prevencie pred hospitalizáciou môže významne oslabiť nástup účinných liekov v budúcnosti v rámci ambulantnej starostlivosti.
Zdroj obrázka: unsplash.com
Zdieľať na Facebooku