Medzigeneračný prenos chudoby a blahobytu – príčiny a dôsledky

Abstrakt: V tomto príspevku analyzujeme fenomén, ktorý býva označovaný pojmom medzigeneračný prenos chudoby a blahobytu. Snažíme sa určiť a popísať vplyvy, ktoré tento jav spôsobujú. Tiež sa zaoberáme bilancovaním úspechu pri snahe riešiť problematiku chudoby.

1 Úvod do problematiky

Na úvod treba uviesť, že v tomto príspevku sa budeme zaoberať medzigeneračnou chudobou, ktorá postihuje dve a viac po sebe idúce generácie. Situačná chudoba je v porovnaní s tým iba krátkodobá a spôsobená sociálnymi udalosťami, ako napr. úmrtie blízkej osoby, choroba, rozvod ap. Skupina ľudí v medzigeneračnej chudobe sa do značnej miery prekrýva aj so skupinou mnohoproblémových rodín, ktoré podľa Matouška (2005) možno charakterizovať tak, že rodina má dlhodobo viac sociálnych problémov, ktoré sú navzájom previazané, napr. kriminalita, rôzne závislosti, nezamestnanosť, prostitúcia, nechcené alebo predčasné tehotenstvá, incestné správanie, záškoláctvo, osobnostné poruchy, duševné choroby, poruchy správania, učenia atď.

Moore (2001) vo svojom teoretickom rámci medzigeneračného prenosu chudoby a blahobytu vo vyspelých krajinách popisuje, že z generácie rodičov prenášajú na svojich potomkov spravidla nasledovné:

• Finančný/materiálny kapitál: poistenie, dôchodky, dedičstvo, veno...
• Ľudský kapitál: starostlivosť; investície do vzdelania, školení, zdravia, výživy; poznanie a zručnosti užitočné k životu; choroby, poruchy či iné zdravotné poškodenia podliehajúce dedičnosti;
• Environmentálny kapitál: kvalita prostredia životného priestoru;
• Sociálno-kultúrny kapitál: tradície, hodnotový systém (kultúra chudoby/blahobytu);
• Sociálno-politický kapitál: vplyv v komunite, členstvo v politických a občianskych organizáciách, kontakty na vplyvných ľudí ap.

Na Slovensku dochádza k neustálemu nárastu vzdelanosti. Medzi generáciou rodičov a ich detí badať najmä posun o jeden stupeň vyššie (47,9 % matiek s neukončeným základným vzdelaním má deti so stredoškolským vzdelaním bez maturity; 41 % matiek s ukončenou základnou školou má odmaturované deti). Aj napriek tomu však možno stále vystopovať medzigeneračný prenos vzdelania z rodičov na ich deti. Napr. pri matke s neukončeným základným vzdelaním iba v 17,7 % dosiahlo jej dieťa maturitu a iba v 1 % prípadoch získalo vysokoškolské vzdelanie. Deti matiek s maturitou mali prinajhoršom stredoškolské vzdelanie bez maturity (aj to iba v 13,2 % prípadoch) a vysokoškolsky vzdelané matky mali deti so stredoškolským vzdelaním bez maturity iba v 8,3 % (Bodnárová et al., 2006).

Podľa národnej správy PISA z roku 2003 je takisto evidentný medzigeneračný prenos školského úspechu. Menej vzdelaní rodičia majú deti s nižšou matematickou, čitateľskou a prírodovednou gramotnosťou (Bodnárová et al., 2010).

Rodičia s vyšším vzdelaním sa svojim deťom venujú s väčšou dôraznosťou na výchovu: častejšie sa s nimi hrajú, čítajú, chodia von, chodia po kultúrnych zariadeniach, športujú, učia sa, kontrolujú ich školské výsledky ap. Deti rodičov s vyšším vzdelaním sa viac venujú knihám, menej televízii a počítačovým hrám. Taktiež častejšie navštevujú kino, divadlo či športové podujatia (Kratochvíla, 2006).

Podľa zistení reprezentatívneho výskumu (Popper et al., 2009) má 23,7 % Rómov neukončené základné vzdelanie a 41,2 % má iba ukončené základné vzdelanie. Nemalá časť rómskeho etnika je dokonca negramotná (Filadelfiová et al., 2006).

V školskom roku 1989/1990, kedy boli žiaci sledovaní ešte ako deti cigánskeho pôvodu s pripísanou etnicitou, tvorili na špeciálnych základných školách 64,3 % všetkých žiakov (Tomatová, 2004). Situácia sa od vtedy v zásade nezmenila.

Pri analyzovaní podobností u ľudských párov možno sledovať, že jedinci tvoriaci pár sa najviac zhodujú v náboženstve, etnickej príslušnosti, rase, sociálnom a ekonomickom statuse, veku a politických názoroch. Druhý najvyšší korelačný koeficient sa týka osobnosti a inteligencie (Diamond, 2004).

Pri prepočte tabuľky b10 z Pramenného diela Pohyb obyvateľstva v Slovenskej republike v roku 2009 (ŠÚ SR, 2010d) zisťujeme, že v sobášoch za rok 2009 bolo 62,2 % snúbencov zhodných v stupni dosiahnutého vzdelania a spolu až u 95,5 % sobášených párov nebol rozdiel medzi snúbencami v dosiahnutom vzdelaní väčší ako jeden stupeň.

Reprodukčné páry s nižším vzdelaním privádzajúce na svet potomstvo majú oveľa väčšie predispozície k disfunkcii. Výskum príčin vyňatia detí z biologických rodín zrealizovaný v prvom polroku 2006 priniesol napr. tieto výsledky (Mikloško, Žarnay, 2008):

• matky, ktorým boli odobraté deti, mali v 16 % neukončené základné vzdelanie, 54 % z nich malo ukončené základné vzdelanie, len 15 % stredoškolské a v 0 % vysokoškolské;
• až 52 % matiek bolo charakterizovaných ako dlhodobo nezamestnané, ženy na materskej dovolenke tvorili 23 %;
• u otcov boli parametre vzdelania a zamestnanosti o zanedbateľné hodnoty lepšie;
• zhruba polovica zo všetkých vyňatých detí mala znaky rómskej etnickej príslušnosti;
• v 16 % prípadoch bolo neurčené otcovstvo dieťaťa;
• matky, ktorým bola v minulosti nariadená ústavná starostlivosť, mali 53 krát vyššiu pravdepodobnosť ako ostatné matky, že ich dieťa bude vyňaté.

V tých chudobných rodinách, ktoré nevytvárajú podmienky pre zdravý bio-psycho-sociálny vývin detí, sú v oveľa väčšej miere kumulované dlhodobé sociálne nežiadúce javy.

Na Slovensku sa medzigeneračný prenos chudoby a mnohoproblémové rodiny z veľkej časti prekrývajú s rómskym etnikom.

Jeden z najzávažnejších sociálno-patologických javov predstavuje kriminalita – tá je tiež disproporčne výrazne vyššia u rómskeho etnika. Parciálne štatistiky o nej prináša napr. Heretik (1993), Kuchar (1995) či Krajniak (2010). Podľa UNDP (2002) bolo 40 % ľudí vo výkone trestu odňatia slobody rómskej etnickej príslušnosti.

2 Teórie objasňovania medzigeneračného prenosu chudoby a blahobytu

Moore (2001) typologizuje vnímania príčin chudoby na odbornej úrovni do troch kategórií, z ktorých sú odvodené aj politické prístupy:

Tabuľka 1 Odlišné vnímanie príčin chudoby a politické prístupy

Vnímanie príčin chudoby	Vyplývajúce politické opatrenia
Kultúra vytvára chudobu: niektorí chudobní ľudia („underclass“) sú a zostanú chudobní kvôli zdedeným genetickým charakteristikám (napr. lenivosť, hlúposť, nepoctivosť, kriminalita, nedostatok inteligencie)	Úsilie zamerané na tých chudobných, ktorí sa nimi stali vonkajšími vplyvmi (ako vdovy, siroty, invalidi, a niektorí nezamestnaní). Chudobu u ľudí z „underclass“ nie je možné prekonať.
Chudoba vytvára kultúru, ktorá limituje možný únik z chudoby: ľudia sú a zostávajú chudobní kvôli svojim presvedčeniam, postojom a správaniu (napr. orientácia na prítomnosť, nízka pracovná morálka, averzia voči riziku, nestabilná rodina, závislosť na sociálnych dávkach, užívanie návykových látok, fatalizmus, slabé vyhliadky do budúcnosti). „Kultúra chudoby“ je dôsledkom chudoby v predošlých generáciách.	Úsilie zamerané na zmenu presvedčení, postojov a správania chudoby. Ľudia sa vymania z chudoby, keď zmenia svoje správanie.
Chudobní ľudia sú a budú chudobní kvôli sociálno-ekonomickej štruktúre spoločnosti.	Úsilie zamerané na zmenu sociálno-ekonomických štruktúr. Za tým účelom sa vytvára sociálna záchranna sieť. Správanie sa zmení vtedy, keď budú ľudia z chudoby vymanení.

Zdroj: Moore (2001)

Ako vidieť z Moorovej (2001) abstrahovanej typológie, vnímanie príčin chudoby nie je u odborníkov jednotné. Odborníci sa zhodujú na tom, že najvýraznejším determinantom miery úspechu jedincov je kvalita rodinného prostredia. Menšia zhoda panuje vo vymedzení konkrétnych atribútov rodinného prostredia ako aj v príčinách ich vzniku.

Podobná rozdielnosť panuje aj v názoroch verejnosti. Podľa zistení výskumu ISSP Slovensko 2009 – 2010 sa názory respondentov na príčiny chudoby líšili s nasledovnou distribúciou: nespravodlivosť v našej spoločnosti – 36,6 %; lenivosť, nedostatok pevnej vôle časti ľudí – 22,7 %; nevyhnutnosť vo vývoji moderného sveta – 17,0 %; nedostatok šťastia – 13,3 %; a žiadny z uvedených dôvodov – 10,4 % (Bunčák et al., 2011).

2.1 Environmentalisticko-hereditárny spor

Polemiku o faktoroch podieľajúcich sa na medzigeneračnom prenose miery chudoby a blahobytu môžeme označiť aj ako environmentalisticko-hereditárny spor, keďže zásadná nezhoda panuje najmä v tom, v akom pomere na tento jav vplývajú biologická dedičnosť a prostredie.

Na Slovensku v tomto smere dochádza vo vedeckých disciplínach k zvláštnemu fenoménu:

• na jednej strane sociológia rozvíja rôzne teórie o vzniku medzigeneračného prenosu chudoby na základe vplyvov prostredia;
• na druhej strane biológia skúma u človeka vplyv génov a zákony dedičnosti kvalitatívnych znakov;
• do tohto určitého antagonizmu občas konštruktívne vstupuje časť psychológov, ktorí sa snažia určiť pomer vplyvu medzi faktormi dedičnosti a prostredia.

Mnohí odborníci zaoberajúci sa chudobou na Slovensku vplyv genetiky vôbec nereflektujú a vytvárajú také konštrukty príčin chudoby, ktoré sú odvodené výlučne z faktorov prostredia (napr. Bodnárová et al., 2006; Radičová, 2002a; Filadelfiová, 2007).

Z tohto jednostranného environmentalistického prístupu možno určitou abstrakciou vystopovať takúto reťaz vysvetľovania príčin chudoby.

1. Chudobný človek je chudobný preto, lebo nedisponuje finančnými zdrojmi.
2. Finančnými zdrojmi nedisponuje preto, lebo nemá zamestnanie.
3. Zamestnanie nemá preto, lebo má nízku kvalifikáciu a nedostatok sociálnych kontaktov k tomu, aby ho získal.
4. Nízku kvalifikáciu má preto, lebo k vzdelaniu ako hodnote ho neviedli jeho rodičia, v ľuďmi prehustenej domácností nemal priestor (pokoj) k učeniu a materiálne deprimovaná domácnosť mu nebola schopná zabezpečiť vzdelávacie prostriedky pre kvalitný rozvoj (hračky, knihy ap.).

Z takejto abstrahovanej explanácie príčin chudoby vyplýva, že pre chudobné rodiny stačí zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov a kvalitnejšie prostredie (napr. vhodné bývanie integrované v prostredí stredných vrstiev spoločnosti) a problém chudoby by sa z veľkej časti v priebehu jednej generácie vyriešil.

Etnická/rasová chudoba (na Slovensku ide o Rómov, v USA najmä o černochov) sa v rámci environmentalistickej jednostrannosti zdôvodňuje ako kumulácia znevýhodnení vyplývajúca z kvality prostredia (opísané vyššie), avšak doplnená o reakcie prostredia, ktoré pôsobí diskriminačne a posilňuje ich exklúziu. Znamená to, že nezamestnaný Róm nie je znevýhodnený iba nízkou kvalifikáciou, ale aj tým, že sa nachádza v regióne s vysokou mierou nezamestnanosti a že potenciálny zamestnávateľ preferuje etnicky bližších ľudí.

Prisúdenie dominantného vplyvu prostredia prezentuje napr. aj DeVol (2010, s. 262), keď zjednodušene ilustruje „bludný kruh“ chudoby v USA: „Keď sa vám nepodarí naštartovať auto, spustí sa reťazová reakcia niekoľkých ďalších problémov: zmeškáte schôdzku, prídete neskoro do práce, prídete o prácu, o strechu nad hlavou a začínate znova.“

Dejiny, na Slovensku najmä 40 rokov paternalistického socializmu, sú skôr ponaučením o tom, že pokiaľ sa z rovnostárskeho presvedčenia investujú obrovské prostriedky do radikálneho zlepšenia kvality života ľudí v podpriemernej situácii, výsledkom je síce dočasne navonok pokles chudoby, ale vytvorenie sociálnej závislosti a kvantitatívny nárast ľudí, ktorí majú znížené šance sa z tejto závislosti vymaniť. Z údajov o vývoji približného počtu Rómov na Slovensku zrekonštruovaných Vaňom (2001) vyplýva, že ich počet najdynamickejšie rástol práve počas socializmu, kedy každých 20 rokov sa ich celkový počet zdvojnásobil.

Navyše, história ponúka jasný dôkaz o tom, že vzdelanostný a sociálno-ekonomický vzostup sa udial z podobných alebo z horších komplexných podmienok, v akých sa nachádza súčasná chudoba vo vyspelých krajinách.

Environmentalistická explanácia príčin chudoby teda nie je dostatočná.

Skúsme preto preskúmať aj konjunktívny prístup, ktorý príčiny chudoby vysvetľuje dvoma súbormi faktorov: prostredím aj dedičnosťou.

V zásade panuje všeobecná zhoda v tom, že medzi výškou IQ, stupňom vzdelania a následnou atraktívnosťou zamestnania (ekonomickou výkonnosťou, spoločenskou užitočnosťou) je veľmi silný vzťah. Bernadič (2003) spomína výskumy, ktoré inteligenčný kvocient stanovujú ako hlavný prediktor úspechu.

Z toho vyplýva, že ľudia, ktorí v živote nie sú úspešní, majú v priemere IQ nižšie. Inteligencia je však v nemalej miere podmienená dedičnosťou.

„Od začiatku 20. storočia sa striedali vlny názorov na prevažujúci vplyv genetických daností alebo prostredia na ľudskú inteligenciu. Po vyše 75 rokoch skúmania tohto problému možno dnes s určitosťou označiť vplyv dedičnosti na inteligenciu za podstatný. (…) Intelektové nadanie je v podstatnej miere výsledkom genetickej výbavy a vplyvu hormónov. Tak, ako sa šíri mýtus o tom, že nadanie je výlučne dedičné, tak sa šíri mýtus o tom, že nadanie je v skutočnosti iba záležitosťou tvrdej driny pri rozvíjaní schopností v určitej oblasti“ (Bernadič, 2003, s. 140).

Gardlík et al. (2005) konštatujú, že hladiny testosterónu ovplyvňujú špecifické kognitívne schopnosti a vysvetľujú si tým napr. rozdiely v miere úspechu medzi pohlaviami v niektorých kognitívnych schopnostiach. Ostatníková et al. (2002) porovnávali deti zo školy pre špeciálne nadané deti so vzorkou náhodne vybraných žiakov zo základných škôl. Zistili, že u nadaných detí oboch pohlaví boli nižšie hladiny testosterónu ako u žiakov bežných základných škôl.

Harris et al. (1996) zistili negatívny vzťah medzi agresivitou a prosociálnymi atribútmi osobnosti, a tiež, že hladina testosterónu mala pozitívny a priamy vzťah s agresivitou a zhruba v rovnakom rozsahu negatívny priamy vzťah s prosociálnymi atribútmi osobnosti.

„Nepochybný vplyv na rozvoj inteligencie dieťaťa má systém predškolskej a školskej starostlivosti. Realita je však taká, že nezávisle od toho, koľko sa deti učia, ako skoro so vzdelaním začnú a akých majú učiteľov, väčšina z nich nemôže dosiahnuť úroveň schopností mimoriadne nadaného dieťaťa“ (Bernadič, 2003, s. 141).

„Naše správanie je do značnej miery ovplyvnené génmi a prostredím“ (Jedlička, 2002 s. 1183). „Ľudské správanie je ovplyvňované vzájomnou interakciou génov a prostredia“ (Minárik, Luliak, 2008). Dragašek, Drímalová (2005) reflektujú dokonca napr. výraznú genetickú podmienenosť alkoholizmu.

Skúmaním jednovaječných a dvojvaječných dvojčiat sa dá u rôznych psychologických charakteristikách zisťovať, v akej miere podliehajú vplyvom prostredia a v akej miere dedičnosti (Štúr, 1975).

Rushton et al. (2008) skúmali hlavné psychologické determinanty osobnosti na základe sebahodnotiacich škál. Porovnávali jednovaječné a dvojvaječné dvojčatá. 174 párov jednovaječných dvojčiat sa ukázalo ako viac podobných (r = 0,34) na rozdiel od 148 dvojvaječných párov (r = 0,09). Tieto korelácie prepočítali podľa Falconerovho vzorca a dospeli k záveru, že podiel dedičnosti na charakteristike osobnosti predstavuje 50 %. Na základe iných výskumov s jednovaječnými dvojčatami sumarizuje Rushton (2000) u iných elementov vplyv dedičnosti v takomto rozsahu: sociálne postoje – 40 %; výška IQ – 70 %; mozgové vlny – 90 %; odtlačky prstov – 97 %.

„Deti vychovávané v domovoch s jednotnou výchovou sa z hľadiska IQ navzájom líšia rovnako ako deti vychovávané v odlišných podmienkach. Vzťah medzi IQ detí a IQ ich vlastných rodičov, aj keď deti vyrastajú oddelene, je oveľa bližší ako medzi IQ detí a IQ adoptívnych rodičov, ktorí ich vychovávajú“ (Štúr, 1975, s. 52).

2.2 Teória K- a r- stratégie

Medzigeneračný prenos miery chudoby a blahobytu by nepredstavoval problém, keby miera fertility nebola u menej úspešných jedincov vyššia. Ľudia s tendenciou dosahovať nižší úspech majú vyššiu konečnú plodnosť, pričom neschopnosť dosahovať v živote úspech prenášajú aj na svoje potomstvo (medzigeneračný prenos chudoby).

Komplexné vysvetlenie rozdielnej fertility u rôzne úspešných ľudí poskytuje evolučno-biologická teória K- a r- stratégie. Vyvinul ju biológ E. O. Wilson, ktorý ju aplikoval na rastliny a živočíchy. Na ľudské rasy ju aplikoval psychológ Rushton (2000).

Bez referovania na túto teóriu konzistentne s ňou Pastor (2008) uvádza: „V prírode vidíme, že živočíšne druhy sa bránia pred vyhynutím (zabezpečujú zachovanie rodu) dvojakou stratégiou: buď ‚kvantitou‛, alebo ‚kvalitou‛ potomkov. Žraloky sú vybavené nebezpečnými zubami, ale sila sardiniek je v ich množstve. Vďaka tomu sú žraloky a sardinky v rovnováhe. Aj medzi dnešnými ľuďmi sú rozšírené tieto dva typy navzájom si konkurujúcich stratégií.“

Rushton (2000) porovnával u ľudí rôznych rás kvalitatívne parametre ako napr. veľkosť mozgu, výšku IQ, kultúrne úspechy, počet dvojčiat na 1000 pôrodov, hormonálne hladiny, frekvenciu pohlavného styku, mieru chorôb prenášaných pohlavným stykom, mieru agresivity, mieru obozretnosti, rýchlosť dozrievania, stabilitu manželstva ap. Z porovnania vyplynulo, že tie kvalitatívne atribúty, ktoré sú konvenčne považované za hodnotné, ako napr. vysoké IQ, kultúrne úspechy, obozretnosť ap., sa vyskytujú u jedincov, ktorí majú spravidla nižšiu mieru fertility.

K-stratégmi sú ľudia, ktorí majú síce menej potomstva, ale viac investujú do ich výchovy. A naopak potomstvo r-stratégov je horšie pripravené na život, ale za to je kvantitatívne väčšie.

Kontroverznosť evolučno-biologickej teórie K- a r- stratégie je v tom, že Rushton na základe syntézy mnohých výskumov tri základné ľudské rasy rozdelil medzi K- a r- stratégov. Žltá rasa s priemerným IQ 105 a biela rasa s priemerným IQ 100 sa tak ocitli v skupine K-stratégov, pričom čierna rasa s priemerným IQ 85 sa ocitla v skupine r-stratégov.

Rushton samozrejme nie je jediným protagonistom poukazujúcim na rozdiely medzi rasami. Rushton, Jensen (2008) spomínajú mená tých najvýznamnejších: napr.: William Shockley, Hans Eysenck, Linda Gottfredson, Richard Lynn, Richard Herrnstein, Charles Murray, Christopher Brand, Glayde Whitney, Helmuth Nyborg, Tatu Vanhanen, ale aj nositeľ Nobelovej ceny za objav DNA James D. Watson.

Vzťah medzi inteligenciou a rasou sa niektorí autori snažia spochybňovať rôznymi tézami, napr.:

• inteligencia meraná inteligenčnými testami v skutočnosti o ničom nevypovedá;
• inteligenčné testy sú kultúrne predpojaté a niektoré kultúry znevýhodňujú (pozri napr. MacEachern, 2006);
• pojem rasy je prekonaný konštrukt, nič neznamená a ani ho nie je možné spoľahlivo definovať (pozri napr. Smedley, Smedley, 2005).

Csámpai (2008) referuje o výskumoch, ktoré zistili genetickú podmienenosť niektorých chorôb v závislosti od etnika/rasy. Taktiež dispozície typov krvných skupín na rôzne choroby, ktorých zastúpenie je tiež v rámci rás/etník rôzne distribuované.

Významným prístupom s cieľom určiť podiel environmentalistických a hereditárnych faktorov vo vzťahu rás a inteligencie sa zdá byť porovnávanie výšky IQ u adoptovaných detí, ktoré sú rasovo odlišné od adoptívnych rodičov. Rushton (2000) referuje o výsledkoch takéhoto výskumu, v ktorom adoptívni rodičia boli bieli zo strednej triedy. Ukázalo sa, že výchova má obmedzené možnosti zlepšiť skórovanie v IQ testoch. Spriemerované hodnoty namerané u adoptovaných detí v siedmych a sedemnástich rokoch dosahovali u týchto detí s ázijskými biologickými rodičmi IQ 112, s bielymi biologickými rodičmi 109, u detí s jedným biologickým rodičom bielym a druhým čiernym 104, a u detí s oboma čiernymi biologickými rodičmi IQ 93.

V podmienkach prírodného výberu v počte K-stratégov a r-stratégov dochádza k relatívnej rovnováhe.

K vychyľovaniu rovnováhy medzi r- a K- stratégmi dochádza zhruba posledných 100 rokov. Je to spôsobené najmä:

• modernými možnosťami autoregulácie fertility (kontraceptíva, interrupcie, občas aj sterilizácie), čo vo všeobecnosti využívajú najmä K-stratégovia;
• pokrokom v zdravotníctve (menej kvalitné potomstvo r-stratégov tak má oveľa vyššiu šancu prežiť);
• rozmachom sociálnych štátov (nerovnosť je kompenzovaná cez dane a odvody – prebieha distribúcia zdrojov od produktívnejších K-stratégov smerom k viac závislým r-stratégom).

Kalibová (2008) uvádza, že úhrnná plodnosť v rozvojových krajinách ako celku klesla začiatkom 21. storočia už pod 3 deti na jednu ženu: Latinská Amerika vrátane Karibskej oblasti (2,5 detí); Čína (1,6 detí); ázijské štáty bez Číny (2,8 detí). Afrika ako celok si zachovala vysokú úhrnnú plodnosť (5 detí), niektoré štáty ako napr. Libéria, Somálsko sa blížia s úhrnnou plodnosťou k siedmim deťom.

Ako konštatuje Bakalař (2004), u Rómov sa zdá, že ich reprodukčné správanie na škále r- a K- stratégie má bližšie k negroidnej rase. Gajdošová, Herényiová (2004) u rómskych detí vo veku 14 – 16 rokov pomocou psychotestov namerali zvýšenú úroveň neuroticizmu ako aj znížené IQ oproti priemeru. Kvasnicová et al. (1992) v okrese Banská Bystrica namerali prevalenciu mentálneho postihnutia na úrovni 21,5 % u rómskych a 0,9 % u nerómskych detí vo veku 6 – 14 rokov.

Skutočne, väčšinu behaviorálnych atribútov r-stratégov najmä neintegrovaní a čiastočne integrovaní Rómovia spĺňajú.

Lužica (2004, s. 42) popisuje rodičovské investície Rómov do výchovy nasledovne: „Starostlivosť a výchova však zostávajú povrchné. Rómske deti veľmi rýchlo prekonávajú detstvo, obdobie adolescencie (dospievanie, 14 až 20 roční) a vstupujú do života dospelých. Krátke detstvo sa završuje u dievčat v 13., 14. roku a u chlapcov v 15., 16. roku, kedy vstupujú do manželského zväzku.“

Okrem vyššej fertility, povrchnej výchovy, väčšej agresivity a riskantnosti, je pre tradičných Rómov špecifické aj to, že sa nezaoberajú budúcnosťou. Podľa Lužicu (2004) Rómovia žijúci v tradičných formách žijú neustále v prítomnosti. Mnohí nepoznajú ani dátum svojho narodenia, ani dátum narodenia svojich detí. Nepočítajú roky a dni, ktoré uplynuli, a obyčajne ani peniaze, ktoré minuli.

2.3 Inbríding u Rómov

Inou z príčin, ktorá výrazne degraduje genetickú výbavu Rómov, je inbríding (pokrvné príbuzenstvo).

Cohn (2009) na základe výsledkov svojho výskumu severoamerickej cigánskej populácie odhadol, že zhruba polovica cigánskych manželstiev bola uzavretá medzi pokrvnými príbuznými – tam zaradil všetky konsangvinné (pokrvné) manželstvá – zahŕňajúce aj zväzky druhých bratrancov a sesterníc a druhých bratrancov a sesterníc raz posunutých. Pričom až 16 % všetkých cigánskych manželstiev bolo podľa jeho výskumných odhadov medzi prvými bratrancami a sesternicami.

Situácia so slovenskými Rómami je, zdá sa, podobná. Výskum spomedzi 444 olašských Rómov zo 101 rodín v okrese Nitra priniesol nasledovné zistenia (Ferák et al., 1987): koeficient inbrídingu 0,017 a 0,084, čo je najvyššia hodnota v európskej populácii, obdobne ako v Indii. Ostatná populácia má tento koeficient v hodnote 0,00008. Počet konsangvinných manželstiev dosiahol až 30,7 % (najčastejšie manželstvá medzi bratrancom a sesternicou). Inbríding v rámci rómskych osád na Slovensku reflektujú tiež napr. Budilová, Jakoubek (2008).

Ďalšou indíciou vysokej miery inbrídingu sú rozsiahle skupiny Rómov so spoločným priezviskom v rámci jednej lokality.

Bartošovič, Hegyi (2010) považujú inbríding za jednu z príčin vyššieho výskytu geneticky podmienených chorôb a uzatvárajú: „V týchto manželstvách je nadpriemerne zvýšené riziko, že potomkovia budú homozygotní pre niektorý znevýhodňujúci recesívny gén, pričom riziko je priamo úmerné stupňu príbuznosti rodičov.“

Za príčiny tejto extrémnej miery pokrvného príbuzenstva môžeme považovať inštitút vykupovania neviest v rómskej kultúre (Cohn, 2009). Bakalář (2004) uvádza, že vo váženejších rodinách cena nevesty-panny napr. vychádza na pol milióna českých korún. V Srbsku takáto rómska nevesta-panna stojí 10 000 €.

Chudobná časť Rómov je tak odkázaná vytvárať manželské páry v rámci svojej rodiny – vtedy sa za nevesty neplatí.

Podľa Fukuyamu (2005) nacizmus totálne zdiskreditoval ideu, že by nám biológia mohla povedať niečo závažné o ľudskom správaní. Každá argumentácia, ktorá predpokladá skôr genetické než kultúrne základy správania, vyvoláva prudkú reakciu. Takýto odpor je v dnešnej Európe ešte stále veľmi citeľný. Podľa neho diskreditovanie biologických teórií priamo súvisí so vzostupom kultúrneho relativizmu: celé ľudské správanie sa chápalo ako sociálne konštruované, riadené kultúrnymi normami, ktoré sformovali správanie po narodení.

Vyhýbanie sa dôslednému opisu problematiky z dôvodov, aké naznačuje Fukuyama (2005), býva označované ako politicko-korektný prístup. Prívrženci tohto prístupu to považujú za kultúrnu a morálnu cnosť, pričom odporcovia takéto manévrovanie vo vyjadrovaní chápu ako vzďaľovanie sa vede a teda jej paralyzovanie pri možnej efektívnej participácii na riešeniach problémov, ktoré politická korektnosť môže zahŕňať.

Táto téma by si zaslúžila viac pozornosti, k čomu v tejto práci nie je priestor. Máme však za to, že obraz sociálnej reality sa konštruuje konzistentnejší a zároveň s vyššou explanačnou a exaktnejšou predikčnou hodnotou, pokiaľ akceptujeme dva neuralgické body v súčasných spoločenských vedách:

1. rasy existujú a pri skupinovej komparácii existujú v mnohých parametroch medzi nimi signifikantné rozdiely;
2. mnohé ľudské vlastnosti podliehajú v nemalej miere dedičnosti.

3 Limity sociálnej práce pri snahe riešiť problematiku chudoby

Medzigeneračný prenos chudoby a blahobytu by sám o sebe nemusel predstavovať tak vážny problém. Problémom je vyššia miera plodnosti u ľudí nachádzajúcich sa alebo majúc bližšie k chudobe a teda aj k všetkým sociálno-patologickým javom, ktoré na seba chudoba viaže. Ak sa hovorí o náraste sociálnych problémov v spoločnosti, je to do značnej miery vyvolané práve týmto javom: väčšia plodnosť ľudí so sklonmi k sociálnym problémom ako aj sociálnej patológii a ich kvalitatívny medzigeneračný prenos na potomkov.

Sociálna práca sa svojím zameraním, spomedzi ostatných pomáhajúcich profesií, problematikou chudoby azda zaoberá najviac a usiluje sa ju riešiť. Napr. nezamestnaných ľudí v hmotnej núdzi sa snaží viesť k riešeniu ich problému, pomáha pri hľadaní si zamestnania, čím sleduje zabezpečenie predpokladov k vzniku lepšieho rodinného zázemia u svojich klientov.

Pracovný trh však vyžaduje istú kvalifikáciu od svojich zamestnancov. Zodpovednosť za problém sa tak podsúva školstvu, ktoré nezabezpečilo dostatočné vzdelanie a tým získanie vyššieho stupňa kvalifikácie a zručností. Odborníci v spoločenských vedách konštruujú teórie a hypotézy, ktorými sa snažia zdôvodniť, prečo niektorých ľudí sa nedarí stimulovať k dosahovaniu vyššieho vzdelania. Konštatovať, že tí ľudia na to často jednoducho nemajú mentálne predpoklady, by považovali za odborné zlyhanie. Problém ostáva neriešený a nastupujú nástroje sociálnej politiky ako pomoc v hmotnej núdzi. Celá situácia sa tak iba konzervuje.

Keďže príčiny chudoby majú podľa nás nielen environmentalistické, ale aj genetické pozadie, tak ignorovaním jedného súboru faktorov môžeme vysvetľovať nedostatočnú úspešnosť pri snahe riešiť problematiku chudoby zlepšením prostredia cez nástroje sociálnej pomoci či rôzne projekty a programy. Často tu dochádza k ignorovaniu vplyvov dedičnosti. Takto deformované úsilie môže stav chudoby ešte zhoršiť.

O týchto súvislostiach v kontexte USA pojednáva napr. Murray (1998), ktorý opisuje ako rôzne afirmatívne akcie dostali černochov do ešte horšej situácie.

Náznaky toho, že zlepšenie prostredia neprináša očakávanú zmenu, môžu prezentovať aj detské domovy. V roku 2008 bolo v detských domovoch umiestnených 4579 detí, pričom priemerné náklady na jedno dieťa v štátnych detských domovoch predstavujú napr. za rok 2008 sumu 800,7 € mesačne (Fico, 2009). No treba zdôrazniť, že ústavná starostlivosť u vyňatých detí nezvyšuje dostatočne ich mieru úspechu pri uplatnení sa na trhu práce.

Podľa štatistík MPSVR SR (2010b) indikátor miery úspešnosti mladých dospelých opúšťajúcich detský domov na trhu práce mal v rokoch 2006 až 2008 klesajúcu tendenciu. V roku 2008 iba 45,6 % dospelých, ktorí opustili detský domov, boli do dvoch rokov odvtedy zárobkovo činní. (O tomto indikátori uvádza viac napr. Gerbery et al. 2010.)

Pilotný projekt s názvom „Dokončenie základnej školy“ (Hanzelová et al., 2005) mal za cieľ zlepšenie prístupu uchádzačov o zamestnanie s neukončeným základným vzdelaním. Projekt sa uskutočnil v okresoch, kde je najväčší podiel uchádzačov o zamestnanie s neukončeným základným vzdelaním a kde je zároveň vysoká koncentrácia rómskeho etnika. Prevažná väčšina frekventantov boli poberateľmi dávky v hmotnej núdzi. Aj napriek rôznym finančným stimulom takmer tretina projekt predčasne opustila. K hlavným príčinám predčasného odchodu frekventantov patril nezáujem o účasť v projekte (70 %), odchod do výkonu trestu odňatia slobody (13 %) a odchod na materskú dovolenku (4 %).

Ako skonštatovala Monitorovacia správa tohto projektu: „Súčasné kvalifikačné požiadavky dopytu po práci vysoko prekračujú vzdelanostný potenciál frekventantov a preto je predpoklad sa domnievať, že šance bezprostredného umiestnenia frekventantov na otvorenom trhu práce po ukončení projektu sú minimálne“ (Hanzelová et al., 2005, s. 13-14).

Košková (2004, s. 58) prezentuje istý skepticizmus, keď uvádza: „Víťazstvá, ktoré vzdelávacie aktivity komunitných centier prinesú, sú malé, často nepostrehnuteľné v prítomnom čase. V osade, kde takmer nik nemá vyššie než základné vzdelanie, zrazu začne pár detí navštevovať učilište, pretože už dva roky s nimi niekto pracoval. Ďalší rok je tých detí o trocha viac. Niektorí z absolventov si možno v budúcnosti nájdu prácu.“

Podobne Payne et al. (2010) upozorňujú, ako pri enormnej snahe, pri využití tých najefektívnejších techník pomáhajúcich profesií, aké sú k dispozícii, iba zhruba každého desiateho sa podarí vymaniť zo stavu chudoby a preniesť ho aspoň do nižšej strednej vrstvy, ktorú Keller (2010) opisuje ako veľmi krehkú s tendenciou ľahko spadnúť (späť) do chudoby.

Keller (2010) si zároveň v súvislosti so zmenami na trhu práce a v systémoch sociálneho zabezpečenia kladie otázku nad možnosťami sociálnej práce: Ak sa jej nie vždy darilo integrovať klientov do stabilných sociálnych štruktúr, ako ich chce teraz integrovať do pomerov mimoriadne nestabilných?

Matoušek (2005) na margo mnohoproblémových rodín uvádza, že v terapii nemožno očakávať úplne zvládnutie inštrumentálneho fungovania takýchto rodín – takýto ideál je u väčšiny mnohoproblémových rodín nedosiahnuteľný.

V praxi sa považuje za veľkú satisfakciu, keď z času na čas niekto z ľudí v medzigeneračnej chudoby dosiahne vo vzdelaní maturitu, prípadne sa dostane na vysokú školu alebo sa mu podarí zamestnať. Mediálni komentátori, ale neraz aj akademici či politici takéto svetlé výnimky prezentujú ako úspech a projekt či program hodnotia ako vydarený a nemalé finančné prostriedky považujú za zmysluplne vynaložené.

Málokto sa však zamýšľa nad tým, čo s tou výraznou väčšinou (vyše 90 %), u ktorej žiadna koncepcia nezabrala a nedosahuje požadovanú funkčnosť. Tá väčšina, u ktorej neočakávame, že si nájde prácu a vymaní sa z chudoby. A tá väčšina, ktorá v dôsledku zvýšenej fertility početne stále rastie. Práve takáto reálna bilancia pomeru úsilia a úspechu pri pomoci ľuďom v medzigeneračnej chudobe môže mať svoj podiel na syndróme vyhorenia u pomáhajúcich profesií.

Podľa Kellera (2005) je sociálna práca, ktorej úlohou je integrácia ľudí a skupín na pokraji spoločnosti, postavená pred nesplniteľnú úlohu. Má zaistiť dôstojné životné podmienky pre tých, ktorým sa práca nedostáva a má to dosiahnuť vo vnútri spoločnosti, v ktorej dôstojnosť životných podmienok je podmienená práve prístupom k plnohodnotnej práci. Sociálne začlenenie, ktoré sa nemôže oprieť o začlenenie profesiové, je odsúdené k večnej integrácii a podľa neho sa preto sociálna práca stáva „Sisyfovou“.

4 Zhrnutie

Ozrejmili sme si, že medzigeneračný prenos miery úspechu je ovplyvnený nielen prostredím, ale aj vplyvom dedičnosti. Keď uvážime nesmierne vysokú homogénnosť reprodukčných párov vo svojich kvalitatívnych znakoch, získavame dva do značnej miery uzavreté diametrálne odlišné svety. Vymanenie sa zo sveta chudoby do stavu blahobytu je tak nesmierne náročné, podarí sa iba vo výnimočných prípadoch. Na Slovensku, ale aj vo väčšine ostatných vyspelých krajinách všeobecne dochádza k tomu, že svet chudoby kvantitatívne rastie, zatiaľ čo ten druhý svet vymiera, pričom sa zdá, že aktuálne paradigmatické prístupy tomuto javu nedokážu efektívne čeliť.

Zoznam bibliografických odkazov

Zdieľať na Facebooku