Tri druhy vína

Existuje trojica princípov spravodlivosti, na ktorých stoja moderné systémy sociálneho zabezpečenia. Ide o princíp zásluhovosti, princíp rovnakosti a princíp potrebnosti. Na Slovensku delíme sociálne zabezpečenie na tri hlavné podsystémy, pričom každý z väčšej časti stojí na jednom princípe:

  • Sociálna pomoc – princíp potrebnosti.
    Dôležité je preukázať potrebnosť a chýbajúcu schopnosť zabezpečiť sa vlastným pričinením.
  • Štátna sociálna podpora – princíp rovnakosti.
    Preukazuje sa tu v zásade iba udalosť, ktorá nastala (napr. narodenie dieťaťa, úmrtie človeka ap.), alebo jav, ktorý trvá (napr. nezaopatrenosť dieťaťa ap.). Pričom dávky sú spravidla v jednotnej výške.
  • Sociálne poistenie – princíp zásluhovosti.
    Podstatná je tu sociálna udalosť (napr. nezamestnanosť, invalidita, choroba, materstvo ap.), pričom prípadné dávky sa viažu na rozsah odvedených súm (predošlého príjmu).

Ošková et al., (2010) označujú túto trojicu princípov ako zásady. Časť autorov o tejto trojici princípov pojednáva ako o o princípoch distributívnej spravodlivosti (napr. Arts, Gelissen, 2001; Lewin-Epstein et al., 2003). V zásade ide stále o to isté.

Môžeme sa stretnúť aj s takým prístupom (napr. Matějů, Vlachová, 1995), ktorý redukuje túto trojicu na bidimenzionalitu:

  • egalitarizmus – rovnostárstvo (zahŕňajúci princíp potrebnosti a rovnakosti)
  • a antiegalitarizmus, resp. meritokratizmus (zahŕňajúci princíp zásluhovosti).

Keďže systém sociálneho zabezpečenia na Slovensku aplikuje spomínanú trojicu princípov spravodlivosti, tak budeme preferovať tento prístup.

Princíp potrebnosti

Princíp potrebnosti má historicky najstaršie korene – vyvinul sa z prirodzenej solidarity spoločnosti so svojimi najslabšími jedincami, väčšinou išlo o zmierňovanie sociálnych dôsledkov zdravotných postihnutí, staroby ap. Sotniaková (podľa Levickej, 2004) uvádza, že motív pomáhať ľuďom vychádza najmä zo súcitu, solidarity, lásky k blížnemu či zo snahy chrániť ľudskú dôstojnosť. Tieto atribúty boli v spoločnosti dávno predtým, ako môžeme hovoriť o inštitucionalizovanom sociálnom štáte.

Princíp potrebnosti je prejavom solidarity človeka s človekom, ktorý sa ocitol vo výrazne znevýhodnenej pozícií. Rawls (1995) proponuje, že kto je od prírody zvýhodnený, môže využívať svoje šance iba tak, aby zlepšil situáciu toho, kto utrpel stratu. Avšak poznamenáva, že z toho nevyplýva, že by sme tieto rozdiely mali eliminovať. Rawls tým napr. obhajuje vynakladanie vyšších prostriedkov na vzdelávanie menej nadaných jedincov, aspoň po určitú dobu, napr. v prvých rokoch školskej dochádzky, čo býva označované aj ako princíp rovnakých šancí.

Princíp potrebnosti je teda dôležitý na zachovanie elementárnej humanity spoločnosti.

Keller (2010) ale motívy mocenských elít pre zachovanie elementárnej pomoci pre najnižšie spoločenské vrstvy vidí aj v určitom pragmatizme – v túžbe zachovať politický systém a spoločenský poriadok: zabrániť existencii kriminality s motívom fyzicky prežiť, zabrániť šíreniu rôznych chorôb ap.

Existencia nástrojov sociálnej politiky na princípe potrebnosti nám vyplýva v neposlednom rade aj z právnych záväzkov, ktoré SR má voči nadnárodným organizáciám, ktorých je členom (OSN, Rada Európy, Európska únia). Napr. čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 doslova znie:

„(1) Každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá by mohla zabezpečiť jeho zdravie a blahobyt, aj zdravie a blahobyt jeho rodiny, vrátane potravy, ošatenia, bývania a lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych služieb; má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých od jeho vôle. (2) Materstvo a detstvo majú nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či už sú zrodené v manželstve, alebo mimo neho, majú rovnakú sociálnu ochranu.“

Princíp potrebnosti v zásade predstavuje princíp, ktorého sa sociálna politika nemôže zriecť. Významná je však pri ňom diskusia, ako definovať potrebnosť, aký by mala mať charakter, ako ju vyčísliť?

S princípom potrebnosti súvisia aj pojmy ako životné minimum a existenčné minimum.

Sme toho názoru, že akékoľvek neuvážené navyšovanie garancie uspokojovania potrieb odbúrava v istej miere motiváciu si zabezpečovať zdroje vlastným pričinením.

Princíp rovnakosti

Princíp rovnakosti je v systéme sociálneho zabezpečenia na Slovensku uplatňovaný najmä v nástrojoch, ktoré súvisia s rodinou (prídavky na dieťa, príspevok pri narodení dieťaťa, rodičovský príspevok, príspevok na pohreb ap.). Možno povedať, že u rodín s nižším príjmom tieto dávky participujú na vytváraní životného minima, pričom u rodín s vyšším príjmom ide o symbolickú participáciu pri zabezpečovaní rodiny a zároveň o drobnú reciprocitu za platenie daní a odvodov.

Výhoda nástrojov na báze princípu rovnakosti je ich administratívna nenáročnosť, kedy sa posudzuje iba minimálny počet premenných.

Podľa nás je rozsiahlejšie uplatňovanie nástrojov sociálnej politiky na báze princípu rovnakosti vhodné iba pre štáty, ktorých populácie sú kvalitatívne relatívne vysoko homogénne, napr. vzdelanostnou štruktúrou; rozdielmi v príjmových kategóriách; zdieľanou identitou v znakoch etnika, rasy, náboženstva, mentality ap.

Pri kreovaní sociálnych štátov tam patrili najmä škandinávske krajiny, čo v dôsledku imigrácie prestáva platiť. Slovensko kritérium vysokej relatívnej homogénnosti nespĺňalo ani nespĺňa.

Princíp zásluhovosti

Princíp zásluhovosti je tou formou spravodlivosti, ktorá motivuje človeka k dosahovaniu zvýšených výkonov, a teda cez pokrok jednotlivcov dochádza k pokroku celospoločenskému. Princíp zásluhovosti tak má evolučný potenciál, čo možno považovať za atribút vskutku dôležitý – ak by sme aj spoločenské napredovanie nepovažovali za hodnotu, pozícia ontologického naturalizmu nás upozorňuje, že stagnujúce alebo upadajúce spoločnosti sotva obstoja v zápase dejín.

Zásluhovosť môžeme interpretovať ako výsledok kombinácie schopností a úsilia. V kapitalistických systémoch ju spravidla meria trhový mechanizmus. Princíp zásluhovosti nemusí vyznieť procedurálne úplne spravodlivo, pokiaľ uvážime napr. nasledovné:

  1. možnosti sebarealizácie nie sú distribuované rovnako (napr. regionálne rozdiely v dopyte na trhu práce);
  2. trhový mechanizmus môže v určitom čase a na určitých miestach oceňovať niektoré pozície či povolania neprimerane;
  3. niektoré lepšie platené pozície môžu byť nadobudnuté cez protekcionizmus alebo klientelizmus;
  4. charakter niektorých typov prác s vyššími zárobkami môže byť na hranici alebo v rozpore s etikou.

Avšak akékoľvek iné alternatívne spôsoby merania zásluh sa nám zdajú byť procedurálne už iba menej dokonalé.

V rámci sociálneho zabezpečenia v nástrojoch na báze princípu zásluhovosti vidíme napr. tieto výhody:

  • Najlepšie vystihujú participáciu na trhu práce, pričom schopnosť integrovať sa na trh práce sa do silnej miery medzigeneračne prenáša – pomer ľudí s touto schopnosťou v populácii sa tak priamo odráža na stupni blahobytu spoločnosti a môže byť súčasťou primárnej prevencie vzniku sociálnych problémov.
  • Dochádza k lepšiemu kopírovaniu medziregionálnych rozdielov (napr. vzhľadom na rozdielnosť cien bývania či služieb) ako aj ku kopírovaniu spotrebného správania.
  • Udržateľnosť takéhoto systému je podporená tým, že v zásade so zvyšovaním výdavkov systému sa zvyšujú aj jeho príjmy a naopak.
  • Zvyšovanie súladu vstupov a výstupov má potenciál konsenzuálneho vnímania verejnosťou ako systému dostatočne spravodlivého.
  • Formálna ekonomická výkonnosť (výška mzdy) relatívne spoľahlivo kopíruje spoločenskú užitočnosť.
  • Systém motivuje k deklarovaniu zárobkovej výkonnosti a nie slabosti, alebo neschopnosti, čo má pozitívny efekt na objem financií v systéme.

Záver

Stručne sme predstavili tri princípy distributívnej spravodlivosti, ktoré sú uplatňované v nástrojoch sociálneho zabezpečenia. Slovensko patrí medzi pracovno-výkonové typy sociálnych štátov, čo znamená, že dominantne najviac finančných prostriedkov prúdi cez tie nástroje sociálneho zabezpečenia, ktoré vychádzajú z princípu zásluhovosti. Ide najmä o komponenty sociálneho poistenia, kde sa vyratúvajú dávky spravidla ako určité percento predošlého príjmu.

Zoznam bibliografických odkazov

ARTS, Wil – GELISSEN, John. 2001. Welfare States, Solidarity and Justice Principles: Does the Type Really Matter? In: Acta Sociologica, [online], 2001, vol. 44, no. 4. [cit. 2012-03-28], p. 283-299. URL: <http://www.jstor.org/stable/4194894>.

KELLER, Jan. 2010. Tři sociální světy. Praha : SLON, 2010. 211 s. ISBN 978-80-7419-031-5.

LEVICKÁ, Jana. 2004. Základy sociálnej práce. Trnava : Spoločnosť pre podporu vedy a vzdelávania na FZaSP TU, 2004. 170 s. ISBN 80-968952-3-0.

LEWIN-EPSTEIN, Noah – KAPLAN, Amit – LEVANON, Asaf. 2003. Distributive Justice and Attitudes Toward the Welfare State. In: Social Justice Research, [online]. Mar. 2003, vol. 16, no. 1, [cit. 2012-06-30]. p. 1-27. URL: <http://www.issp.org/Documents/social%20justice%20research.pdf>.

MATĚJŮ, Petr – VLACHOVÁ, Klára. 1995. Od rovnostářství k zásluhovosti? In: Sociologický časopis, [online], 1995, vol. 31, no. 2. [cit. 2012-05-06], s. 215-239. URL: <http://sreview.soc.cas.cz/uploads/0b86c8dc540813113f3f820e36d4b7bffd4c1df4_337_215MATVL.pdf>.

OŠKOVÁ, Silvia, et al. 2010. Sociálne zabezpečenie. Bratislava : Ekonóm, 2010. 158 s. ISBN 978-80-225-2958-7.

RAWLS, John. 1995. Teorie spravedlnosti. Praha : Victoria Publishing, 1995. 361 s. ISBN 80-85605-89-9.

Všeobecná deklarácia ľudských práv. In: KRÁĽ, Ján. 2004. Ľudské práva v Slovenskej republike. [s. l.] : [s. m.], 2004. s. 141-146. ISBN 80-969034-1-1.