Úskalia a možné východiská politiky zamestnanosti vo vzťahu k riešeniu rómskej nezamestnanosti

Abstrakt: Príspevok sa zameriava na problematiku dlhodobej nezamestnanosti rómskeho etnika na Slovensku. V rómskych osadách sa zamestnanosť často blíži k nule a všeobecne podľa odhadov nie je Rómov na Slovensku v produktívnom veku zamestnaných na trvalý pracovný pomer viac ako 30 %.

Z výskumných správ zisťujeme, že vzťah k práci u Rómov je odlišný. Rómovia v porovnaní s ostatnou spoločnosťou pociťujú nižšiu potrebu pracovať. Rovnako tak sú u Rómov znížené aj ašpirácie na životnú úroveň.

Príspevok sa v kontexte tiež zaoberá problematikou sociálnej motivácie, princípmi sociálnej spravodlivosti ako aj mantinelmi politiky zamestnanosti.

Prostredníctvom systémového prístupu príspevok skúma vzťah politiky zamestnanosti a systému sociálneho zabezpečenia. Skrz teóriu racionálnej voľby zaznamenávame ako jednu z príčin dlhodobej nezamestnanosti skutočnosť, že nastavenie sociálneho systému motivuje dlhodobo nezamestnaných Rómov vo svojej situácii zotrvať.

Na dvoch modelových príkladoch dlhodobo nezamestnaných ľudí v hmotnej núdzi zisťujeme, že celkový finančný rozsah sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k celkovo vyžadovanej protislužbe v podobe aktivačných činností (nanajvýš 20 hodín týždenne) predstavuje v prepočte na jednu hodinu vyššiu sumu ako je hodinová sadzba čistej minimálnej mzdy. Konkrétne u modelového príkladu tvoreného jednotlivcom to je 2,08 € a u 5-člennej rodiny zloženej z dvoch rodičov a troch školopovinných detí ide o diskrepanciu ešte výraznejšiu: 2,89 €. Pre porovnanie hodinová sadzba čistej minimálnej mzdy predstavuje 1,63 €.

Prichádzame tak k záveru, že rodinný rozpočet u dlhodobo nezamestnaných ľudí nezávisí od investícií do kvalifikácie a od každodennej usilovnosti, ale od počtu nezaopatrených detí.

V poslednej časti príspevok prináša možné východiská pre efektívnejšie zosúladenie systému sociálneho zabezpečenia s politikou zamestnanosti, ktoré by mohlo vytvoriť potenciálny priestor pre integráciu dlhodobo nezamestnaných Rómov na otvorený trh práce.

Podstata tohto východiska spočíva v potrebe navýšiť mieru protislužby na dvojnásobok, aby sa aktivačné činnosti viac blížili bežnému zamestnaniu a tiež v potrebe upraviť nastavenie systému sociálneho zabezpečenia tak, aby v prípade odmietania aktivizácie sa rozsah pomoci znížil na existenčné minimum.

Z takejto úpravy by sme mohli očakávať viaceré pozitívne sociálne dopady: (1) reálne udržanie, prípadne vznik pracovných návykov; (2) do značnej miery by sa vykryl časový priestor pre potenciálnu šedú či čiernu ekonomiku; (3) práca za minimálnu mzdu na otvorenom pracovnom trhu by sa stala atraktívnejšou, čo by vytváralo priestor pre znižovanie nezamestnanosti; (4) mohli by sa začať pozitívne meniť postoje k vzdelávaniu a získavaniu vyšších kvalifikačných zručností; (5) mohlo by sa znížiť medzietnické sociálne napätie.

Kľúčové slová: Politika zamestnanosti. Rómska nezamestnanosť. Sociálne zabezpečenie. Trh práce.

Príspevok bol prezentovaný na medzinárodnej konferencii na tému Sociálna nesloboda dňa 10. 2. 2012 v Bratislave.

Úvod

Rómovia vo všeobecnosti predstavujú silno heterogénnu populáciu. V našom príspevku sa zameriame na skupinu tých Rómov, ktorej nosnou črtou je dlhodobá nezamestnanosť.

Aj v časoch hospodárskeho rastu, kedy bola miera nezamestnanosti na Slovensku za posledné dve desaťročia najnižšia, existovala skupina ľudí, ktorá bola akosi imúnna voči integrácii na trh práce. Tvorili ju najmä Rómovia z osád, kde podľa viacerých autorov je zamestnanosť blízka alebo rovná nule. Status trvalej nezamestnanosti sa tam už prakticky medzigeneračne prenáša. Podľa odhadov celkovo Rómov v produktívnom veku nie je zamestnaných na trvalý pracovný pomer viac ako 30 %.

Životná dráha dlhodobo nezamestnaných Rómov sa dostáva do silného rozporu s princípom sociálnej spravodlivosti – so súladom vstupov a výstupov. U pracujúceho obyvateľstva to vytvára nevôľu, ktorá je stále častejšie uchopovaná s cieľom ju politicky zúročiť.

Kreativita sociálneho inžinierstva v podobe sociálno-politických reforiem či už v systéme sociálneho zabezpečenia alebo v politike zamestnanosti prináša minimálne úspechy.

V tomto príspevku prostredníctvom metódy zvanej systémový prístup (pozri napr. Stojanov, 2006) sa pokúsime načrtnúť príčiny tohto javu, úskalia pri tvorbe sociálno-politických opatrení a z tohto poznania skúsime formulovať aj náčrt prípadných východísk.

Keďže legislatíva v oblasti sociálnej ochrany na Slovensku nie je nikde vymedzená na etnickom princípe, pokiaľ budeme pojednávať o systéme sociálneho zabezpečenia a politike zamestnanosti ako aj o možných východiskách, budú sa vzťahovať na všetkých bez ohľadu na etnickú príslušnosť.

Charakteristika dlhodobo nezamestnaných Rómov

Podľa výskumu Poppera a kol. (2009) sa v trvalom pracovnom pomere v skupine 16 a viac rokov nachádzalo iba 16,6 % Rómov (26,5 % rómskych mužov a 7,2 % rómskych žien). Medzi SZČO či podnikateľov sa zaradilo 2,7 % rómskych mužov 0,5 % rómskych žien. Na dôchodku bolo 7,9 % a status študenta malo 1,6 %.

Medzi nízkou úrovňou vzdelania a medzi zamestnanosťou existuje stále výraznejší vzťah: „Kým v roku 2000 sa nižšie stupne vzdelania podieľali na dlhodobo nezamestnaných približne 70 %, v roku 2005 to už bolo takmer 80 %. Zo 180 883 dlhodobo nezamestnaných bolo 10 972 s neukončenou základnou školou, 68 418 so základným vzdelaním a 56 059 s učňovskou školou“ (Bodnárová a kol., 2006, s 25).

V roku 2008 z hľadiska vzdelania najvyššiu špecifickú mieru zamestnanosti dosiahli osoby s vysokoškolským vzdelaním (nad 80 %) a naopak, osoby so základným vzdelaním mali špecifickú mieru zamestnanosti len na úrovni 16,3 % (Rievajová, 2009, s. 67).

Ako hlavné príčiny vzniku dlhodobej nezamestnanosti u časti Rómov môžeme spomenúť:

• nízka vzdelanostná úroveň (pozri napr. Popper a kol., 2009), neraz prítomná negramotnosť (pozri napr. Filadelfiová a kol., 2006) a zároveň klesajúci dopyt po nekvalifikovanej pracovnej sile;
• vysoký podiel nižších vekových skupín bez pracovných skúseností;
• sociálna neprispôsobivosť, nižšia pracovná morálka a spoľahlivosť (Černáková, 2002);
• diskrimináciu pri uchádzaní sa o zamestnanie prameniaca zo stereotypov, ktoré sa vytvorili negatívnymi skúsenosťami s rómskymi zamestnancami;
• nižšia pracovná mobilita;
• rezignácia a následná apatia;
• možnosť alternatívnej životnej stratégie v podobe sociálnych dávok.

Životná stratégia tejto skupiny obyvateľstva pozostáva predovšetkým z uspokojovania základných potrieb, čo sa deje rôznymi spôsobmi:

• čerpanie sociálnych benefitov zo systémov sociálnej pomoci a štátnej sociálnej podpory;
• šedá ekonomika: občasné pomocné práce, predaj surovín či plodín ap.;
• čierna ekonomika: drobné krádeže, občas aj lúpeže.

Samozrejme, aj Rómovia majú svoju vnútornú štruktúru, resp. hierarchiu a medzi týmito subskupinovými príslušnosťami existujú hranice. V prípade Slovenska ide najmä o skupiny slovenských, maďarských a olašských Rómov. Iným princípom je inštitút rituálnej ne/čistoty, ktorý medzi „čistými“ a „nečistými“ Rómami vytvára silnú bariéru (pozri Jakoubek, 2008).

Medzi nezamestnanými Rómami existuje tiež skupina „schopnejších“ Rómov, ktorí na situácii sociálneho vylúčenia iných Rómov dokážu významne profitovať. Sú materiálne lepšie zabezpečení, neraz dokonca na vyššej úrovni ako priemer majority. Bývajú v priamom susedstve alebo v blízkosti najnúdznejších Rómov a poskytujú za neprimeraný finančný zisk rôzne služby, ktoré spadajú buď do šedej alebo čiernej ekonomiky. Ide napr. o známu úžeru (požičiavanie peňazí za extrémne vysoký úrok), ale aj menej známe ilegálne odbery elektriny, poskytovanie „taxi služby“ ap. (čerpané na základe správ z terénneho antropologického výskumu, pozri Jakoubek, Hirt, 2008). Ich deti v škole spomedzi ostatných Rómov často patria medzi prospechovo najlepšie (Kompaníková, Šebesta, 2002).

Výraznou špecifickou črtou Rómov z osád ako aj Rómov dlhodobo nezamestnaných je najvyššia fertilita výrazne prevyšujúca celú zvyšnú populáciu Slovenska (pozri napr. Šprocha, 2007; Vaňo, Meszároš, 2004).

Kultúrne rozdiely vo vzťahu k práci a v ašpiráciách na životnú úroveň

Vcelku zahmlenou témou je otázka, ako kultúrna príslušnosť k rómskej komunite ovplyvňuje vzťah k práci. Čiastkovú odpoveď možno vystopovať na pozadí textov u niektorých autorov.

Napr. rómska autorka Horváthová (2002, s. 81) uvádza: „Je známé, že Romové neplánují, a vzhledem k tomu je obtížné se s nimi na čemkoli předem závazně domluvit. Na druhou stranu dokážou žít plně přítomností, užít si ji a vychutnat, i když jim zrovna štěstí nebo osud není nakloněn. V létě zpravidla nejezdí na drahé dovolené, místo toho jen tak v hloučcích postávají nebo vysedají před svými domy, pokuřují, klábosí, zpívají neboli hlučí, vyhřívají se na slunci, nikam nespěchají a je jim dobře. Někdo může učinit závěr: ‚Nedostatek motivace k ušlechtilejším cílům, primitivní život.‘ Což ale bude svět šťastnější, bude-li plný neurotických workholiků?“

„Gadžo v pôvodnom význame znamenalo sedliak. V pohľade Róma je k zemi pripútaný, lopotiaci sa človek, stiesnený horizontom svojho stáleho sídla, ‚otrokom zeme‘. Róm slobodne sa pohybujúci, žijúci voľným životom, prijímajúci dary prírody je ‚pánom zeme‘“ (Lužica, 2004, s. 21-22).

Ako vieme zo správ rôznych antropologických výskumov, aj po usadení sa si máloktorí Rómovia osvojujú životné stratégie „sedliakov“ v podobe agrárneho života, rovnako tak „lopotenie sa“ nechávajú často pre ostatných.

Terénny antropologický výskum rómskych osád na východnom Slovensku (Jakoubek, Hirt, 2008), ktorý prebiehal v rokoch 1999 až 2005, sa zaoberal aj otázkou, ako sa zmenila situácia Rómov v osadách po tzv. Kaníkovej reforme. (V roku 2004 došlo k relatívne výrazným škrtom v sociálnej pomoci, ktorá sa dotkla najmä viacdetných rodín v hmotnej núdzi, čiže najmä Rómov.) Správy za jednotlivé osady sa v závislosti od percepcie autorov mierne líšia. Zhodujú sa v tom, že došlo k výraznému poklesu príjmu zo sociálnych dávok smerujúcich do rodín v rómskych osadách. Niektorí autori zaznamenali tendenciu k väčšej hospodárnosti, mnohé rodiny prestali byť schopné splácať úžernícke pôžičky, či „sekery“ v lokálnych obchodoch. Väčšina autorov však konštatuje, že životná úroveň, spôsob života či jeho kvalita sa však v zásade nezmenili. Zaznamenalo sa tiež preorientovanie sa na nekvalitný lacný alkohol a lacnejšie značky tabakových výrobkov, k vykrývaniu čoho samozrejme sociálna pomoc nie je vôbec určená.

Iný výskum (Bednárik a kol., 2005) porovnával situáciu poberateľov v hmotnej núdzi v rámci dvoch diferencovaných kategórií. Jednu tvorili bývalí poberatelia dávok v hmotnej núdzi pred 1. januárom 2004 a druhú kategóriu poberatelia dávok v hmotnej núdzi po spomínanej reforme.

Pri skúmaní pociťovania ťažkostí poberateľov dávok v hmotnej núdzi po 1. 1. 2004 udávalo súhlasné odpovede pri možnosti „finančný nedostatok“ 94 % a pri možnosti „pocit neužitočnosti“ 57,4 % (Bednárik a kol., 2005, s. 76).

Respondenti, ktorí ako dôležitý činiteľ úspechu podľa prístupu k hľadaniu si práce udávali „správnu národnosť, farbu pleti“, a o ktorých sa spracovatelia výskumu domnievali, že ide najmä o Rómov, vykazujú špecifické charakteristiky a to najmä v tom, že je u nich častejší motív hľadania si práce z dôvodu, „pretože sa z dávky v hmotnej núdzi nedá vyžiť“ a zároveň relatívne najnižší podiel motívu „pretože chcú pracovať“ (Bednárik, a kol. 2005, s. 86).

Skúmanie súvislosti kultúrnych faktorov a vzťahu k zamestnanosti je v predmetnej téme mimoriadne dôležité, nakoľko je zrejmé, že existuje určitá divergencia medzi rómskou a majoritnou mentalitou, pokiaľ ide o vzťah k práci. Rómsky spôsob života a ambície sú často vzdialené majoritnej predstave plne integrovať Rómov na trh práce.

Politika zamestnanosti: charakteristika a ciele

„Všeobecne sa dá politika zamestnanosti vymedziť ako súbor opatrení, ktorými sú spolu utvárané podmienky pre dynamickú rovnováhu na trhu práce a pre efektívne využitie pracovných síl. Táto politika je spravidla výsledkom úsilia štátu, zamestnávateľov, firiem, zamestnancov a odborov“ (Pongráczová, 2009, s. 231).

Jej cieľom je teda okrem iného aj riešenie nezamestnanosti dlhodobo nezamestnaných.

Na Slovensku sa politika zamestnanosti realizuje najmä prostredníctvom Zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a inštitucionálne je zastrešená najmä Úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny. Práve nástroje aktívnych opatrení na trhu práce upravené § 32 až 54 podliehajú častým zmenám.

Zákon č. 5/2004 o službách zamestnanosti definuje dlhodobo nezamestnaného občana ako občana vedeného v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej 12 mesiacov z predchádzajúcich 16 mesiacov. Podľa Tomeša (2010) je dlhodobá nezamestnanosť vážnym sociálnym problémom kvôli:

• strate kvalifikácie;
• strate pracovných návykov – sociálne zlenivenie;
• získanému návyku žiť zo sociálnych dávok – upadnutie do sociálnej pasce.

Preto návrat do ekonomickej činnosti považuje Tomeš (2010) za najúčinnejšie riešenie sociálneho vylúčenia. Marcinčin, Marcinčinová (2009) odhadujú výpadok na HDP Slovenska v dôsledku exklúzie Rómov na úrovni 7 % – 11 %.

Na Slovensku nemá politika zamestnanosti vo vzťahu k rómskej nezamestnanosti charakter priamej afirmatívnej akcie. Žiadne z opatrení nie je vymedzené na kultúrnom, etnickom či rasovom princípe, iba výlučne na sociálnom – na miere odkázanosti, na miere vylúčenia, na výške vzdelania ap. § 8 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti pri definovaní znevýhodneného uchádzača o zamestnanie vychádza najmä z vekových, vzdelanostných a zdravotných kritérií ako aj z dĺžky doby vedenia v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

Vzťah politiky zamestnanosti a systému sociálneho zabezpečenia

Niektoré príčiny dlhodobej nezamestnanosti sú spôsobené napr. globálnymi trendmi (nižší dopyt po nekvalifikovanej pracovnej sile). V tejto časti preskúmame vzťah medzi snahou politiky zamestnanosti integrovať na trh práce dlhodobo nezamestnaných a medzi systémom sociálneho zabezpečenia.

V prípade, že je občan nezamestnaný a nevzniká mu nárok na dávku v nezamestnanosti podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, spravidla sa automaticky ocitá v hmotnej núdzi. Pokiaľ ide o jedného samostatne posudzovaného plnoletého občana, tak jeho životné minimum je 189,83 €. V rámci pomoci v hmotnej núdzi podľa zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi mu tak vzniká potenciálny nárok na nasledovné:

• základná dávka: 60,5 €;
• príspevok na zdravotnú starostlivosť: 2 €;
• príspevok na bývanie: 55,8 €;
• aktivačný alebo ochranný príspevok: 63,07 €.

Spolu teda môže získavať pravidelný príjem 181,37 €, čo predstavuje takmer sumu životného minima. Jedinou protislužbou v podobe práce je výkon aktivačných činností formou menších obecných služieb pre obec alebo formou menších služieb pre samosprávny kraj v rozsahu najviac 20 hodín týždenne.

Ak vychádzame z toho, že priemerný mesiac má 21,75 pracovných dní, potom aktivačná činnosť predstavuje mesačne maximálne 87 hodín. Za 87 hodín práce má občan v hmotnej núdzi nárok na 63,07 € v čistom, čo predstavuje 0,725 € na hodinu v čistom. Pokiaľ však zahrnieme celkovú pomoc v hmotnej núdzi pre náš modelový príklad a rátame, že jedinou protislužbou za 181,37 € predstavuje 20 hodín aktivačných činností týždenne, vyjde nám to 2,08 € na hodinu v čistom.

Pre porovnanie, minimálna mzda podľa zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde pre rok 2012 je 327,20 €, v čistom 283,38 €. Ako 1/174 to je 1,63 € na hodinu v čistom.

Pre lepšiu predstavivosť skúsme ešte jeden modelový príklad: (dvaja dlhodobo nezamestnaní rodičia, tri školopovinné deti plniace si školskú dochádzku) bývajúci v normálnom dome. Ich životné minimum je 189,83 + 132,42 + 3 × 86,65, čiže spolu 582,2 €.

Pomoc v hmotnej núdzi tvorí:

• základná dávka pre dvojicu s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi: 157,6 €;
• zvýšenie základnej dávky z dôvodu plnenia povinnej školskej dochádzky: 3 × 17,2 €;
• príspevok na zdravotnú starostlivosť: 5 × 2 €;
• aktivačný príspevok pre oboch rodičov: 2 × 63,07 €;
• príspevok na bývanie: 89,2 €.

K tomu ešte prídavok na dieťa v rámci štátnej sociálnej podpory: 3 × 22,54 €.

Pomoc v hmotnej núdzi spolu so štátnou sociálnou podporou predstavuje 502,16 € (abstrahujeme od dotácií v pôsobnosti MPSVR SR podľa zákona č. 544/2010). Protislužba v podobe aktivačných činností je nanajvýš 2 × 20 hodín týždenne, čo tvorí 174 hodín mesačne, čiže akoby jeden pracovný úväzok. Systém sociálneho zabezpečenia poskytuje 502,16 € a jedinú vyžadovanú protislužbu (nerátajúc dohliadanie na povinnú školskú dochádzku) tak odmeňuje v prepočte sumou 2,89 € na hodinu v čistom.

Odhliadnuc od toho, že aktivačná činnosť nekladie spravidla na človeka tak vysoké nároky ako zamestnávateľ na zamestnanca, je veľmi výraznou deformitou skutočnosť, že systém sociálneho zabezpečenia je v pomere k vyžadovanej protislužbe výrazne solidárnejší ako otvorený trh práce prostredníctvom minimálnej mzdy.

Teória racionálnej voľby „vznikla v USA v šesťdesiatych rokoch; čerpá okrem analytickej filozofie konania napríklad z M. Webera; ponúka explanačnú schému, ktorá si nárokuje univerzalizovať racionalitu a metodologický individualizmus na základe utilitaristického princípu maximalizácie, resp. optimalizácie úžitku“ (Višňovský, 2004, s. 130).

Pri skúmaní vzťahu systému sociálneho zabezpečenia a dlhodobej nezamestnanosti Rómov prostredníctvom teórie racionálnej voľby je ľahké nájsť „kameň úrazu“.

Pokiaľ porovnávame „odmenu“ za vynaloženú prácu v situácii odkázanosti na pomoc v hmotnej núdzi a v situácii voľného trhu práce nízkokvalifikovaných zamestnancov, musíme konštatovať, že je výhodnejšie (racionálnejšie pre maximalizáciu úžitku) zostať nezamestnaný, zotrvať v hmotnej núdzi a svoj príjem si prípadne zvyšovať šedou a/alebo čiernou ekonomikou.

Pokiaľ hovoríme o dlhodobo nezamestnaných Rómoch bývajúcich v osade a príbytku bez popisného čísla, automatický padá nárok na príspevok na bývanie. Avšak spravidla nejde o samostatne posudzovanú plnoletú osobu, ale ešte aj o ďalšiu plnoletú osobu a niekoľko nezaopatrených detí, z toho niektoré školopovinné. Životné minimum je tým pádom oveľa vyššie a nároky na pomoc v hmotnej núdzi v kombinácii so štátnou sociálnou podporou (ako prídavky na dieťa, rodičovský príspevok ap.) môžu naberať rôzne konštelácie, pričom väčšinou tvoria rádovo stovky eur a môžu sa tak blížiť hodnote dvoch čistých minimálnych miezd.

Inými slovami, rodinný rozpočet v tejto situácii nezávisí od investícií do kvalifikácie a od každodennej usilovnosti, ale od počtu nezaopatrených detí.

Nešlo by o tak závažný spoločenský problém, keby tieto deti nemali rovnakú perspektívu životnej stratégie, ako ich rodičia. Pričom sociálnej práci ako aj ostatným pomáhajúcim profesiám sa tomuto prenosu medzigeneračnej chudoby darí zabraňovať iba minimálne.

Sociálna motivácia u dlhodobo nezamestnaných Rómov

Pokiaľ sa spýtame na hodnoty segregovaných Rómov, ktorí sú často nekvalifikovaní a nezamestnaní, môže dôjsť k prekvapeniu, s akým sa stretol výskum Matulaya (2003). Hodnote práca pripísali Rómovia vyššiu prioritu ako majoritná spoločnosť.

Podobne terénny výskum pod vedením Radičovej (2001) zaznamenal vo výpovediach častú frekvenciu toho, že Rómovia by radi pracovali, len nemajú príležitosť, čo u nich vyvolávalo tiež nostalgiu za socializmom. Zároveň však výskum zmapoval aj „pozitívne“ príklady pracovnej mobility, kedy živiteľ rodiny – muž-otec odchádzal za prácou hoci aj do Českej republiky a napr. každých desať dní sa vracal na pár dní za rodinou.

Podľa Kollárika (1993) najviac akceptovaným prístupom k sociálnej motivácii je ten, podľa ktorého základný aktivizačný činiteľ vychádza z uspokojenia potrieb. Prirodzene, tie najdôležitejšie sú fyziologické potreby, potreby existencie.

Podľa Nakonečného (2000) motívom nemusí byť iba aktuálne vystupujúca potreba, ale tiež očakávania určitého uspokojenia, ktoré vyplývajú z naučeného získavania odmien a vyhýbania sa trestom, ale ktoré vždy súvisia s nejakou trvalejšou tendenciou, s tendenciou k maximalizácii príjemného a minimalizácii nepríjemného. Pri sociálnej motivácii sa uplatňuje tiež vplyv kultúry, o ktorom sme pojednali vyššie.

Nakonečný (2000) udáva vzorec individuálneho motivovaného správania: B = f (M, P, H), pričom B = správanie, M = motivácia, P = subjektívna pravdepodobnosť dosiahnutia cieľa, H = hodnota cieľa.

Ak by sme mali tento vzorec preniesť na snahu pri hľadaní si zamestnania našej predmetnej skupiny, potom vieme, že P je výrazne nižšie pre nízku kvalifikáciu a subjektívny predpoklad zvýšenej diskriminácie z dôvodu etnickej príslušnosti; H je nízke z dôvodu príjmovej alternatívy v podobe systému sociálneho zabezpečenia a motivácia znížená nielen pre nízku hodnotu cieľa, ale aj z dôvodu kultúrne podmieneného nižšieho dôrazu na intenzívnu pracovnú činnosť.

Politika zamestnanosti v kontexte trhového hospodárstva a sociálnej spravodlivosti

Poukázali sme už na to, že pri viacčlenných rodinách môže rozsah pomoci v hmotnej núdzi oscilovať alebo dokonca byť väčší ako zdroje z práce oboch rodičov za minimálne mzdy. Je zrejmé, že preferovať v takejto situácii prácu pred sociálnymi dávkami by bolo v rámci racionálnej voľby rozhodnutie skôr zmätočné a pomerne rýchlo prehodnotené.

Z tejto chúlostivej situácie sa snažia tvorcovia sociálnej politiky vykľučkovať rôznymi spôsobmi, napr.:

1. znížením rozsahu sociálnej pomoci do takej miery, že aj práca za minimálnu mzdu by predstavovala výraznejší nárast príjmu;
2. umelým navýšením financií v prípade výkonu zárobkovej činnosti, čo by zabezpečilo, že v dôsledku začlenenia sa na oficiálny trh práce by došlo k výraznejšiemu navýšeniu príjmu;
3. podmieňovaním čo najväčšej časti príspevkov a dávok sociálnej pomoci a štátnej sociálnej podpory protislužbami v podobe aktivačných činností;
4. rôznou kombináciou predošlých bodov.

Súčasné nástroje sociálnej politiky obsahujú premenné, ktoré sa snažia v primeranej miere tlmiť spomenutú pascu. Ide napr. o:

• Daňový bonus vo výške 20,51 € mesačne na každé jedno vyživované dieťa, o ktorý sa navýši príjem, pokiaľ aspoň jeden z rodičov začne pracovať a za zdaňovacie obdobie má zdaňovacie príjmy vo výške aspoň 6-násobku minimálnej mzdy.
• Pri posudzovaní rozsahu pomoci v hmotnej núdzi sa 25 % z príjmu za príjem nepovažuje, čím nedochádza k skokovitej strate nároku na pomoc v hmotnej núdzi pri začatí zárobkovej činnosti; rovnako tak aj mnohé aktívne opatrenia trhu práce sa za príjem nepovažujú.
• Súbeh najviac 6-mesačného poberania aktivačného príspevku so mzdou pre dlhodobo nezamestnaného občana po tom, ako sa zamestná alebo začne vykonávať samostatne zárobkovú činnosť.
• Aktívne opatrenia politiky trhu práce ako napr. Príspevok na zapracovanie znevýhodneného uchádzača o zamestnanie; Príspevok na dochádzku za prácou ap., čo vytvára prídavné benefity u dlhodobo nezamestnaných a robia tak pre nich zárobkovú činnosť viac atraktívnou.

Vývoj nezamestnanosti nás však nechá čo to tušiť, že takto nastavené nástroje sociálnej politiky sú málo účinné v dosahovaní deklarovaných cieľov.

Preto sa môžeme stretnúť s požiadavkami výraznejšie posilniť niektoré zo spomínaných opatrení. Pokiaľ však tvorcovia politiky zamestnanosti dôkladne nezvažujú možné postranné dôsledky, ktoré nastavenie systému môže vyvolať, ľahko môže dôjsť k deformitám rôzneho druhu.

Politika zamestnanosti sa snaží v praxi preto opodstatnene vtesnať do určitých mantinelov, aby predišla dvom neželaným javom:

1. Pokiaľ by niektoré aktívne opatrenia trhu práce boli príliš štedré vo vzťahu k zamestnávateľovi, podnietila by špekulatívne správanie na strane zamestnávateľa a v krajnej podobe by získaval súkromný sektor pracovnú silu hradenú z verejných zdrojov, čo by bolo vážnou deformitou trhového hospodárstva.
2. Pokiaľ by niektoré aktívne opatrenia trhu práce boli príliš štedré vo vzťahu k znevýhodnenému uchádzačovi a s cieľom zvýšenia motivácie by mu výraznejšie navyšovali príjem z verejných zdrojov, zvyšok spoločnosti by to vnímal ako vážnu sociálnu krivdu kvôli silnému rozporu s princípom zásluhovosti.

Zdá sa, že pokiaľ sa chceme vyhnúť spomínaným deformitám, tak už prakticky nie je priestor na posilňovanie jestvujúcich opatrení.

Keďže všetky idú na vrub aj verejným financiám, verejné zdroje financovania v podobe vynucovanej solidarity predstavujú ďalší mantinel v politike zamestnanosti.

Možné východiská pre efektívnejšie zosúladenie systému sociálneho zabezpečenia s politikou zamestnanosti

Zdá sa, že vzorec rómskej zamestnanosti je funkciou postojov, možností, motivácie, schopností, a spoľahlivosti.

Nazdávame sa, že je to práve motivácia, ktorá môže ovplyvniť postoje, stimulovať rozvoj schopností a podnietiť spoľahlivejšie správanie. Sme presvedčení, že túto motiváciu je možné prostredníctvom sociálnej politiky zvýšiť úpravou medzi sociálnou pomocou a mierou protislužieb.

MPSVR pod vedením Jozefa Mihála pripravovalo úpravu pomoci v hmotnej núdzi, kde bol zámer rozšíriť nožnice medzi aktivizovaním sa a pasivitou. Pri úplnej pasivite malo byť bezpodmienečne nárokovateľné absolútne minimum a pri plnej aktivizácii dokonca sumy prevyšujúce životné minimum. Absolútne minimum ministerstvo zadefinovalo ako 20 % zo sumy životného minima, čiže 37,97 € mesačne (pozri: MPSVR SR, 2011). Pojednanie o rozdieloch medzi existenčným a životným minimom ako aj spôsobe ich výpočtu je nad rámec tohto príspevku (pozri viac napr.: Baštýř a kol., 2003; Botek, 2009; Gerbery, 2008; Ošková, 2004).

Aktivačná činnosť na účely zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti je podpora udržiavania pracovných návykov dlhodobo nezamestnaného občana, ktorý je poberateľom dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke.

Možno však vyjadriť silný skepticizmus k tomu, že „menšie služby“ pre obec či samosprávny kraj v rozsahu najviac 20 hodín týždenne (4 hodiny denne) majú potenciál takto deklarovaný cieľ zabezpečiť.

Navyše, takáto miera protislužby je v zásade primalá k rozsahu sociálneho zabezpečenia u väčšiny týchto ľudí. V predošlých častiach sme na príklade jednotlivca uviedli, že práca za minimálnu mzdu na plný pracovný úväzok predstavuje 1,63 € v čistom na hodinu, pričom spravidla menej náročná aktivačná činnosť za finančné plnenie sociálnej pomoci predstavuje 2,08 € na hodinu. V prípade viacdetných rodín, ako sme si ukázali na modelovom príklade vyššie, je táto diskrepancia ešte výraznejšia: 2,89 € na hodinu v porovnaní s 1,63 € na hodinu. Je to nielen vážnou motivačnou deformitou, ale aj v rozpore s princípom zásluhovosti.

Nazdávame sa, že je sociálne spravodlivejšie a zároveň efektívnejšie pre vznik či udržanie pracovných návykov, aby aktivačná činnosť sa svojimi vstupmi zo strany aktivizovaného blížila k reálnemu zamestnaniu. Čiže predstavovala 174 hodín v mesiaci, t. j. dvakrát toľko čo dnes. Pri odmietnutí uchádzača vykonávať aktivačné činnosti v takomto rozsahu, by príjmy zo sociálnej pomoci a štátnej sociálnej podpory zabezpečovali iba existenčné minimum. Štát by sa zároveň musel stať garantom zamestnanosti v podobe tohto druhu verejnoprospešných prác a tie poskytovať pre uchádzačov o zamestnanie v časovo neobmedzenom rozsahu.

Pri týchto opatreniach by však mali nastať ešte ďalšie úpravy:

1. Aby sa nezaopatrené deti nestali v prípade odmietania aktivačných činností garantmi zvýšeného príjmu zo sociálnej pomoci a štátnej sociálnej podpory, musela by byť z pomoci v hmotnej núdzi priamo vyčlenená časť prislúchajúca deťom, ktorá by sa spolu s prídavkami na dieťa v prípade pasivity rodičov poskytovala vo vecnej podobe prostredníctvom inštitútu osobitného príjemcu.
2. Organizácia aktivačných činností by sa mala viac presúvať na samosprávne kraje, ktoré by v úzkej kooperácii s obcami dokázali efektívnejšie využívať ľudské zdroje jednotlivých obcí v rámci potrieb kraja.
3. Uchádzačom zapojeným do takto intenzívnych aktivačných činností by musel vznikať tiež priestor pre hľadanie si zamestnania na otvorenom trhu práce.

Od takéhoto roztvorenia nožníc medzi pasivitou a aktivizáciou by sme mohli očakávať viaceré pozitívne sociálne dopady:

• reálne udržanie, prípadne vznik pracovných návykov;
• do značnej miery by sa vykryl časový priestor pre potenciálnu šedú či čiernu ekonomiku;
• práca za minimálnu mzdu na otvorenom pracovnom trhu by sa stala atraktívnejšou, čo by vytváralo priestor pre znižovanie nezamestnanosti;
• mohli by sa začať pozitívne meniť postoje k vzdelávaniu a získavaniu vyšších kvalifikačných zručností;
• mohlo by sa znížiť medzietnické sociálne napätie.

Záver

V tomto príspevku sme načrtli jeden z významných spoločenských problémov Slovenska: dlhodobú nezamestnanosť rómskeho etnika. Tento jav vyvoláva jednak sociálne napätie, jednak predstavuje nemalé straty na HDP, no tiež z dlhodobého hľadiska predstavuje významnú hrozbu pre ekonomickú udržateľnosť charakteru sociálneho štátu.

Z reprezentatívneho empirického výskumu realizovaného v roku 2008 na Slovensku vyplýva, že na jednej strane až 86,8 % respondentov súhlasí s tým, aby vláda každému občanovi garantovala, že jeho príjem neklesne na úroveň života v chudobe, no iba necelá štvrtina respondentov sa vyslovila kladne platiť za týmto účelom vyššie dane (Gerbery a kol., 2008).

Spoločnosť je zrejme málo solidárna na to, aby podporila málo perspektívne navýšenie výdavkov s cieľom sociálnej inklúzie a zamestnanosti, no zároveň je milosrdná na to, aby nechala týchto ľudí prepadnúť cez záchrannú sieť a umožniť im tak odrazenie od dna.

V našom príspevku sme sa pokúsili predložiť východiská, ktoré by spomínané úskalia politiky zamestnanosti vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu prekonávalo. V porovnaní so snahou presadiť, aby väčšia časť finančného plnenia pomoci v hmotnej núdzi bola podmienená aktivizáciou, ideme my ešte trochu ďalej. Požadujeme, aby sa zároveň zdvojnásobil rozsah aktivačných činností. Od toho si sľubujeme zvýšenú motiváciu uchádzačov o zamestnanie začleniť sa na otvorený trh práce ako aj ďalšie pozitívne sociálne dopady.

Problémom ostane, že zatiaľ čo u niekoho núdza bičuje ľudskú energiu k povýšeniu nad svoj stav, iných dokáže v tejto núdzi zakonzervovať. Toto platí na individuálnej úrovni každého jednotlivca, teda aj vo vnútri jednotlivých rómskych osád.

Zoznam bibliografických odkazov

Zdieľať na Facebooku